štvrtok, 20. augusta 2015

Dokonalý Kise Ryouta a ...ja - kapitola č. 2


***


***

Kise mal dnes zápas, tak som sa ho rozhodla podporiť a prišla som. Úprimne, bola som veľmi zvedavá, pretože som ho ešte nikdy nevidela hrať a ich sezóna sa začína týmto dňom.
Stála som pri vchodových dverách do telocvične a čakala som, kým sa prezlečie, pretože  som mu chcela popriať veľa šťastia ešte pred tým, než sa poberiem na tribúnu.
Zachvíľu už stál pri mne, celý v svojej úžastnej jedinečnosti a dokonalosti. Uslintane som sledovala jeho vymakanú postavu v drese a stále som sa len čudovala, že prečo práve ja mám vzťah s niekým, ako je on. Milo sa na mňa usmial a ja som mu úsmev opätovala. Spoločne sme vošli do telocvične a až vtedy som oľutovala, že som tu vôbec šla.
Akonáhle sa Kise objavil na ihrisku, obrovská skupinka dievčat začala šialene kričať a povzbudzovať. Cítila som sa trapne pri pohľade na tie roztomilé dievčatká v školkých sukničkách. Ono mi to vlastne pripomenulo, ak moc som tie školské uniformy nenávidela. Čo sa týkalo tých košieľok a svetríkov, to bolo v pohode, no tie sukne...vždy som sa v nich cítila nepohodlne a každú chvíľu som sa kontrolovala, či som si ju náhodu nezastokla do nohavičiek. Budem úprimná, chodiť s holým zadkom nikdy nepatrilo do môjho zoznamu vecí, čo mi treba stihnúť do smrti.
Očkom som prechádzala po tom dave a ubralo mi to na sebavedomí ešte viac. Stále som musela premýšľať nad tým, či by jedna z nich nebola pre Ryoutu vhodnejšia...ako ja.
,,Si v poriadku?" prehovoril na mňa a tým ma prinútil odtrhnúť sa od svojich myšlienok. Nazrela som do tej jeho peknej tváre. Usmieval sa. Ako vždy.
,,Jasné...budem tam ..." ukázala som prstom na tribúnu.
,,Budem ti držať palce." prekrížila som si ruky na hrudi a sklopila som pohľad. Bolo to také moje obranné gesto, pretože som cítila všetky tie pohľady na sebe a bolo mi to viac, než nepríjemné.
,,Želám ti veľa šťastia a ešte viac košov." povedala som potichu a v tom som ucítila jeho ruky na mojom chrbte. Nežne si ma k sebe pritiahol a vtisol mi na čelo bozk. Cítila som sa trošku nesvoja, ešte nikdy sme si takto neprejavovali náklonnosť verejne.
,,Teraz určite vyhráme." zašepkal mi do ucha. Bolo to milé, páčilo sa mi to. 

Sadla som si čo najďalej od toho osobného fanklubu môjho priateľa a snažila som sa myslieť len na hru. Hráči si najskôr podali ruky a potom sa postavili na svoje pozície. Všimla som si, ako sa Kise pozrel smerom k tribúne a premohla som túžbu zakývať mu.
Keď sa hra začala, nestihla som sa ani čudovať. Toto je basketbal? Bolo to úžastné! Ryouta bol úžastný! Skákal, dával koše z tých najmenej pravdepodobných pozícii...nemohla som z neho spustiť oči a vzrušené vzdychy po mojej pravici...áno, napriek veľkej vzdialenosti od tých dievčat, som ich aj tak počula, tiež svedčili o tom, že si to užívajú.
Kise zasmečoval takým spôsobom, ktorý by ma ani vo sne nenapadol a ja som vzrušením pootvorila pery. Pritisla som svoje kolená k sebe čo najviac, pretože som cítila, ako až moc sa mi pohľad na jeho výkon páči. Cítila som sa strašne zvrhlo a úchylne, no nedokázala som si pomôcť.
Zahryzla som si do pery a nútila som sa myslieť na niečo iné, no bez úspechu.
Užívala som si každú chvíľu, čo bol na ihrisku, no aj tak som sa nemohla dočkať, kedy už pôjdeme domov.
Keď píšťalka ohlásila koniec, rýchlo som zbehla dolu a zastavila som ho.
,,Ponáhľaj sa!" bol to skôr rozkaz, ako prosba. V živote som sa tak necítila. Hnevalo ma to, takáto predsa nie som! ...ale nemohla som si pomôcť. Túžila som po ňom. O to viac ma naštvalo, keď sa pred šatňou veselo vykecával s tými dievčatami. Usmieval sa na nich a s úmevom na perách s nimi o niečom debatoval. Ostatní jeho spoluhráči už boli dávno na odchode, kým sa on len pobral do šatní. Ten dav nadržaných stredoškolačiek sa ihneď rozpŕchnul a ja som mala sto chutí ho...potrestať.
Ani neviem, kde sa vo mne zobralo toľko odvahy, no nakúkla som do tej miestnosti. Nik tam už nebol, tak som vstúpila dnu a zavrela za sebou dvere. Počula som pustenú sprchu z druhej miestnosti, ktorá bola zo šatňami prepojená. Opatrne som podišla až k nej a na lavičke vedľa som zazrela dres s Kiseho číslom.
No počkaj! Povedala som si v duchu a rýchlo som sa vyzliekla. Jediným trhnutím som odhrnula záves. Stretla som sa s jeho prekvapeným výrazom, no ignorovala som ho.
,,Čo to..?" nenechala som ho to ani len dopovedať, vošla som dnu, pritlačila som sa k jeho nahému telu a surovo som pritisla svoje pery na tie jeho. Začula som, ako za nami zastrel záves a jemne ma oprel o studené kachličky. Venovala som sa jeho ústam a potom som sa od neho odrthla.
Nesúhlasne zavrčal.
,,Povedala som ti, aby si sa ponáhľal." bola som vážne vytočená.
Áno, moja nadržanosť nemala v tejto chvíli hraníc. 
,,Ale no ták.." zašepkal a chystal sa ma opäť pobozkať. Nebránila som sa a oplácala som mu to s rovnakou vášňou, akou on obdarúval mňa. Rukou som zašla k jeho podbrušku a chvíľku som ho jemne láskala. Túžobne sa ku mne pritisnul a ja som si uvedomila, že je správny čas na to, aby som mu to dala vyžrať. Odstrčila som ho od seba a chystala som sa výjsť zo sprchy.
V tom sa však ozval niečí, pre mňa cudzí hlas.
,,Dnes sme boli fakt dobrí...čo povieš, Kise?" stuhla som a pustila záves.
Mala som dojem, že všetci ostatní už odišli.
Kise sa zozadu na mňa nalepil.
,,Jasné, Hayakawa...úplne sme ich rozbili." zakričal a pobavene sa uškrnul. Videla som ten jeho výraz, ktorý jasne hovoril "nevyšlo ti to".  Svoje splašené srdce som cítila až v hrdle, no on sa stále len usmieval. Opäť ma opatrne oprel o kachličky a šibalsky mi pozrel do očí.
V tej chvíli by som ho zabila, no tú hru môžeme hrať obaja.
Objala som ho okolo krku a začala som perami po ňom prechádzať. Sem-tam som ho málinko kusla a následne som po tom mieste prešla jazykom. Začala som ho jednou rukou hladiť po chrbte a tou druhou som šla stále nižššie a nižšie..teda, pokým ma Kise nezastavil. Pozrela som sa mu do tváre a svojimi očami mi vravel jasné "nie". Uškrnula som sa a chcela som ho dobýjať aj naďalej. Začalo ma to baviť. Jemne som mu prechádzala prstami po rebrách, pretože ten chlapec bol neskutočne šteklivý. Pokúšal sa chytiť obe moje zápästia a snažil sa ovládať, no aj tak mu ušlo zopár uchechtnutí.
,,S kým hráme nabudúce?" ozval sa ten chlapec znova a ja som pocítila, ako každý jeden sval na Kiseho tele nepríjemne stuhol. Dívala som sa na neho štýlom " odpovedaj svojmu kamarátovi", zatiaľ čo som stále rukami prechádzala po jeho horúcom tele.
,,S tímom Fukuda." precedil pomedzi zuby a teraz som sa takmer ja začala smiať.
Keď som začula zvuk pustenej vody z vedľajšej sprchy, rozhodla som sa to ukončiť. Opatrne som vykúkla dnu a na rozlúčku som Kisemu vyplazila jazyk. Tváril sa vážne, no mne to bolo skôr smiešne. Rýchlo som si zobrala veci a tichým krokom som prešla k šatni. Okamžite som začala na seba dávať svoje oblečenie, bolo mi jedno, že som úplne mokrá.

Stála som vonku a všetko sa na mňa nepríjemne lepilo. Mohla som si zobrať Kiseho uterák, no v tom návale adrenalínu a vzrušenia som na to vôbec nepomyslela. Prehrávala som si tú scénu stále a stále dookola a musela som sa pousmiať. Nikdy som nič také nezažila a bol to vážne...pekný a humorný zážitok.
V tom sa otvorili dvere a von vyšiel Ryota. Už som nevydržala zadržiavať ten smiech a začala som sa rehotať na celú chodbu. Avšak Kise sa vôbec netváril pobavene.
Keď sme prišli domov, dal mi to pocítiť všetkými možnými spôsobmi...alebo by som to skôr mala nazvať... všetkými možnými "polohami".

,,Ali?" oslovil ma tak, ako to on zvykol. Ali. Páčilo sa mi to.
Práve sme obaja ležali vo vani a užívali si spoločne tú pohodu horúcej vody ...už po druhýkrát za tento deň.
,,Áno?" otvorila som svoje doteraz privreté oči a nežne som sa mu zadívala do tváre.
,,Prídeš sa na mňa pozrieť aj nabudúce?" spýtal sa a uchopil jedno moje chodidlo. Jemne ho hladil a masíroval. Bolo to príjemné.
,,Myslím si, že si zaťažený na nohy." poznamenala som, keď si moje palce priložil k perám a pobozkal ich.
,,Možno tak na tie tvoje." pohladil ma po lýtku a v tom ma pevne chytil za členok. Potiahol.
Nečakala som to a skĺzla som celá do vody. Vaňa nebola až tak veľká, čiže som nemala toľko priestoru na podopretie. Voda mi vošla do nosa a ja som začala metať svojimi rukami v snahe sa niečoho zachytiť. Ucítila som pevný stisk na zápästí a v tom momente ma už Kise ťahal von. Pritiahol si ma až k sebe a smial sa. Ja som vykašliavala vodu a držala som sa ho okolo krku ako skoro utopené mača.
,,To bolo za čo?" zašepkala som, keď som do pľúc dostala trošku vzduchu.
,,Že za čo?" spýtal sa pobavene a pohladil ma po chrbte.
,,Mala som pocit, že tú sprchu v šatni sme si už vyriešili." poznamenala som otrávene.
,,Skoro si ma utopil!" zatvárila som sa urazene a pokúšala som sa od neho odtiahnuť, jeho pevná náruč mi to však nedovolila.
,,Ale no ták." zašepkal.
,,Prepáč, miláčik." povedal tým najviac príjemným hlasom, akým vedel a ja som v tom momente na ten incident zabudla.

Pred ďalším zápasom bol Kise akýsi celý nesvoj. Badala som na ňom podráždenie a...nervozitu. Nerozumela som tomu, ako hráč ako on, môže mať vôbec tieto pocity?
Usúdila som, že pre tentokrát bude slovo "zápas" tabu, tak som sa ho radšej na nič nepýtala a len som si potichu niečo našla o tom tíme na google. Zobrazilo sa mi aj pár videí. Potešila som sa, keď som našla ich zápas s Kaijou. Bolo to síce dosť postrihané a spred dvoch rokov, no aj tak som sa mala na čo pozerať. Boli silní, no Kiseho tím aj tak vyhral. Vyhral raz, vyhrá znova.

Ako som si myslela, zvíťazili, no bolo to poriadne na tesno. Vo Fukude bol jeden hráč, ktorý mi Ryoutu trošku pripomínal tým, ako hral a práve ten im robil najviac problémov.
Ostala som sedieť na sedačke o čosi dlhšie, potrebovala som si skontrolovať emaily zo školy. Prihlásila som sa cez mobil na internet a začala som čítať. Potešila som sa spravenému zápočtu...ale to bolo asi tak všetko, čo som vo svojej schránke našla. Telefón som si vložila do tašky a porozhliadla som sa po telocvični. Už v nej takmer nik nebol.
Vedela som, že budem ešte dlho čakať, pretože som videla ten kŕdeľ mladých hús..teda slečien, ako sa vyrútili von za Kisem. Určite bude s nimi zasa najmenej dvadsať minút, ale už mi to až tak nevadilo. Všimla som si totiž, že keď sa usmieva na nich, usmieva sa inak.
Je to úsmev...úplne iný, nie taký, akým obdarúva mňa. Ten venovaný mne je o čosi vrúcnejší.
Možno si to len nahováram, ale aj tak ma to teší.
,,Ahoj!" ozval sa hlboký hlas a ja som prekvapene zdvihla hlavu.
Stál predo mnou nejaký mladý muž. Hneď som v ňom spoznala toho dobrého protihráča.
Haizaki. Prebehlo mi mysľou.
,,Ahoj.." tiež som ho pozdravila a chystala som sa vstať a opustiť tribúnu.
,,Héj, počkaj..si tu sama?" chytil ma za lakeť a ja som na neho nepekne pozrela.
,,Nie." odpovedala som stroho a jemne som sa mu vytrhla. Bol otravný. Prešla som do uličky a chystala som sa čo najrýchlejšie zísť po schodoch, no zatarasil mi cestu.
,,Ale ja tu nikoho nevidím." uškrnul sa. Skúmavo som mu nazrela do tváre. V tom momente ma niečo na ňom zaujalo. Ten chlapec..pôsobil veľmi sebavedomo a ...nebezpečne. Áno, práve to slovo ma napadlo pri pohľade naňho.
,,Už musím ísť." poznamenala som a prešla som okolo neho. Myslela som si, že som sa ho zbavila, no on kráčal spolu so mnou.
,,Páčil sa ti zápas?" spýtal sa ma a ja som len prikývla.
,,Máš rada tento šport?" položil mi ďalšiu otázku. Vtedy som sa zastavila a opäť som mu nazrela do tých jeho zvláštnych očí.
,,Bežne takto zastavuješ ľudí a na všeličo sa ich pýtaš?" nemala som náladu baviť sa s ním.
,,Len pekné ženy ako ty." uškrnul sa. Klamala by som, kebyže tvrdím, že mi to nepolichotilo.
,,Jasné, si prirodzený balič." prehovorila som namrzene.
,,Rád by som zbalil teba." táto poznámka ma rozosmiala.
,,Nemám záujem a som..zadaná." uvedomila som si, ako dlho som túto vetu nepoužila a..páčilo sa mi to.
,,Rád v tebe ten záujem vzbudím a s tým druhým problém nemám." zo spôsobu, akým to povedal, som usúdila, že on sa nezabáva...on to myslí vážne. Musela som sa nad tým pousmiať. To vážne priťahujem mladších? Bolo mi jasné, že sa ho tak jednoducho nezbavím, tak som radšej zmenila tému.
,,Ako dlho hrávaš?" spýtala som sa na to prvé, čo ma napadlo.
,,Už dlho." jeho odpoveď bola krátka, zrejme sa o tom vôbec nechcel baviť.
,,Tak čo? Zájdeme teda spolu niekam?" bola to síce otázka, no hovoril to skôr ako niečo, čo je už samozrejmé. Tento chalan bol pekne..arogantný.
,,Pozri, ak hodím odtiaľto kôš, tak pôjdeš so mnou, áno?" navrhol a skôr, než som stihla na to hocičo povedať, zdvihol jednu z lôpt na zemi a bez problémov trafil.
,,Nie, nepôjdem s tebou." oznámila som mu pobavene a on sa zamračil. Celé mi to prišlo komické.
,,Ale... smiem si to vyskúšať?" ukázala som na kôš a on mi ihneď s úsmevom hodil jednu loptu.
,,Nedržala som basketbalku v rukách od strednej školy." poznamenala som sucho.
,,Od strednej školy? Koľko máš rokov?" spýtal sa udivene.
,,Viac než ty." pokúsila som sa hodiť, no šlo to úpne vedľa. Zohla som sa po ďalšiu loptu.
,,Držíš to úplne, ale úplne zle." podpichol ma a podišiel ku mne.
,,Nejdeš hrať hádzanú." prehodil ďalšiu ironickú poznámku a ja som len urazene našpúlila pery.
,,Takto." jemne sa dotkol mojich rúk položených na lopte a posunul ich. Napadlo ma, že musím Kiseho niekedy poprosiť o to, aby ma zobral na nejaké ihrisko a naučil ma to. Mohol by to byť pekne strávený deň a taktiež by som sa pri tom hýbala...a ja pohyb potrebujem.
Nevedomky som sa pri tej predstave usmiala.
,,Ali!" z mojich myšlienok ma vyrušil Kiseho hlas. Od ľaku som pustila basketbalku a pozrela som sa jeho smerom.
,,No konečne!" zvolala som mierne otrávene, no hneď nato som sa usmiala.
Ryouta sa však tváril... naštvane. Prečo?
,,Deje sa niečo?" spýtala som sa opatrne, no zdá sa, že mi nevenoval moc pozornosti. Díval sa totiž na toho chlapa, čo doteraz so mnou trávil čas.
,,Čo to má znamenať?" jeho pohľad sa presunul na mňa. Nechápala som, prečo sa hnevá.
,,Tak ja už asi pôjdem." počula som za sebou pobavený hlas. Otočila som sa k tomu mladému mužovi, nepríjemne sa uškŕňal a prešiel okolo nás. Všimla som si, ako sa Kise trasie od zlosti a prebodáva ho pohľadom.
,,Maj sa, Ryouta." provokatívne zamával.
,,Tak niekedy nabudúce...Ali." kebyže v tej chvíli nechytím Kiseho za ruku, asi by po tom chalanovi vybehol. Nerozumela som tomu. Čo majú tí dvaja medzi sebou?
,,Zlatko...zlatko, čo sa deje?" ťahala som ho k sebe a prinútila som ho nazrieť mi do tváre.
,,Čo sa deje, Ali?! Čo to malo znamenať?!" spýtal sa podráždene.
,,Čo malo.. znamenať čo?" stále som nechápala.
,,Netušila som, že vy dvaja sa nemusíte." poznamenala som potichu a on len nebezpečne prižmúril oči. Uvedomila som si, ako moc sa snaží nevybuchnúť úplne.
,,Čo si tu s ním robila?" položil mi ďalšiu otázku.
,,Čakala som na teba a on sa mi prihovoril." povedala som pravdu, nemala som dojem, že som spravila niečo zlé.
,,Mala by si sa vidieť, ako si vyzerala, keď sa ťa dotýkal." vyčítal mi. Počkať? Dotýkal?!
,,To nemyslíš vážne!" zlosť začala stúpať aj vo mne.
,,Tak ty mi vyčítaš to, že som sa s ním rozprávala?" prekvapilo ma, ako reaguje.
 Nikdy som ho takého nevidela. 
,,Aj ty sa k tomu svojmu háremu správaš vždy milo a bavíš sa s nimi pri každej príležitosti!" a je to vonku. Nikdy som mu to nevyčítala a teraz som ...začala.
,,Ale ja som milý stále, Ali, ale ty...ty nikdy nie si milá, ty si s ním flirtovala!" tieto slová sa ma dotkli. Urazilo ma to.
,,To si prehnal." zašepkala som.
,,To, čo mi tu predvádzaš, je detinské!" vyriekla som o čosi hlasnejšie.
,,Detinské, to ako vážne, Ali?" chytil ma pevne za ramená.
,,Ryouta, to bolí." chcela som sa mu vytrhnúť, no nepustil ma.
,,Už ma nebaví stále počúvať to, aký moc mladý som a ako málo mám rokov!" mierne mnou trhlo.
,,A vieš čo?" konečne dal zo mňa dole ruky a ja som o krok ustúpila.
,,Náš vekový rozdiel nikdy nebol problém, Ali..jediný problém je tu v tebe!" a to som už nevydržala. Strelila som mu facku skôr, ako som sa nad tým zamyslela. Bolo to automatické a to, čo som urobila, som si uvedomila až vtedy, keď sa Kiseho naštvaný výraz zmenil na...ublížený.
Prehnala som to.
Vedela som to. Cítila som to!
,,Ryouta..." natiahla som k nemu ruku, no tentoraz ustúpil on. Strašne ma to mrzelo.
Venoval mi chladný pohľad a bez ďalších slov sa otočil a dal na odchod.
Sledovala som jeho vysokú postavu, ako sa stráca za dverami haly. Chcela som sa za ním rozbehnúť, objať ho a prosiť o odpustenie, no...primrzla som na mieste. Moje nohy sa odmietli hýbať.
Ten pocit zúfalstva vo mne nepríjemne narastal.

.
.
.

ĎAKUJEM za prečítanie.

-Odkaz na nasledujúcu kapitolu-

***

3 komentáre:

  1. Ach, nevieš si ani predstaviť, ako moc som sa potešila, keď som tu našla novú kapitolu k tejto poviedke :) je to moja obľúbená fanfikcia od teba (ale to sú asi všetky na KnB :D) a ani tento diel ma nesklamal. Veľmi sa mi páči ten vzťah medzi nimi i to ako vykresľuješ Kiseho, je taký dreamy, hádam ešte viac ako v anime :P Tá scéna v šatni v sprchách bola super, veľmi som sa pobavila, ako ho provokovala :D Alice je vážne potvora, ale je skvelá :D ako OC som si ju dosť obľúbila a ku Kisemu sa mi nesmierne hodí (I ship them so hard!).

    Najviac mi zaplesalo srdiečko, keď sa tam objavil náš bad-boy Haizaki. Nemôžem si pomôcť, mám pre tohoto parchanta nejakú slabosť :D ja som vždy bola chtiac-nechtiac na takýcht zlosynov xD a ty si ho tak super popísala, že som mala hádam až motýliky v bruchu, nečudujem sa Ali, že sa ním nechala obalamútiť. Len ma mrzí, že sa kvôli nemu nštrbil jej vzťah s Kisem. Snáď si to medzi sebou dajú čoskoro doporiadku :/ lebo vidieť ich od seba bude pre mňa utrpenie ._. Inak, viem si predstaviť, ako moc otravný musí ten Kiseho hárem byť :D nemyslím si, že by bola ktorákoľvek jeho priateľka nadšená xD a veľmi sa mi páči ako si načrtla ten problém, ktorý spôsobuje vekový rozdiel, že Kise má pocit, že ho stavia do pozície dieťaťa oproti nej... je to vážne super a moc sa teším, že ako to rozvinieš a ako to bude pokračovať ďalej. Píš pekne ďalej, nemôžem sa dočkať ďalšej kapitoly :3

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Haizaki je sviniar a balič prvej triedy, to sa musí nechať.

    Páčila sa mi tá scéna v sprchách, takmer som čakala, že ich Hayakawa odhalí :D *joke*
    Ali je riadna potvora, nečakala som, že by Kisemu strelila. Nech to pekne dá do poriadku.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Tá ich spoločná spontánna sprcha bola totálne bezchybná. :D Akurát sa čudujem, že ten Kiseho spolužiak si nevšimol jej veci, ale... to je jedno. :]
    Haizaki. Ten to vie snáď všade nejako skomplikovať. No a... je mi ľúto aj Kiseho a Ali, lebo... Kise má pravdu v tom, že by nemusela tak veľmi klásť dôraz na ich vekový rozdiel, keďže si rozumejú a vtedy vek nehrá žiadnu rolu a zas u Ali... keby len Kise vedel, že myslela naňho a nie na drzého arogantného Haizakiho, ktorý si myslí, že mu patrí každá baba, na ktorú sa pozrie. Ts. -_- No a tá facka... tak trošku jej praskli nervy, no. Aj keď som sa aj ja dokonca cítila ublížene, keď som si predstavila ako mu strelila. Joj... Lebo Kise je také slniečko a je to také... smutné. No nič sa nedá robiť, musia sa udobriť!
    Idem na ďalšiu kapitolku.

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)