nedeľa, 23. augusta 2015

Dokonalý Kise Ryouta a ...ja - kapitola č. 3

 ***


***

Prešiel víkend a Kise sa mi ani raz neozval. Keď som sa mu pokúšala dovolať ja, zvonilo to len chvíľu a zakaždým ma to preplo do odkazovej schránky. Za normálnych okolností
 by som sa nikdy žiadnemu mužovi po hádke neozývala ako prvá, no pri ňom to bolo iné a v prvom rade to bola hlavne moja chyba, že sme sa takto poškriepili.
Avšak, on zrejme na mňa nemal náladu a ja som sa v nedeľu musela pobrať na internát.
Nemala som to do školy až tak ďaleko, no mala som zlé spoje a tieto okolonosti ma nútili byť cez týždeň na ubytovni.  

Bol utorok. Sedela som za stolom nad knihou a pokúšala som sa niečo naučiť.
Riadky mi nedávali súvis, jednoducho som nevedela, čo čítam, pretože som myšlienkami stále utekala k tomu, čo sa stalo. Zahľadela som sa na poličku, ktorú som mala nad stolom. Bola plná študijných materiálov a na jej úplnom konci bola čokoláda...bola to čokoláda..od Kiseho. Nie som moc na sladké, začala som sa mu vyhýbať už dávnejšie a v podstate, keď vydržíte týždeň, už vám to ani nejde na chuť.
Zobrala som ju do rúk a položila pred seba. Nervózne som roztrhla obal. Ignorujúc ten belavý nádych, ktorý tá čokoláda už mala, keďže tu ležala už nejaký ten piatok, som začala z nej odlamovať a hádzať si ju do úst. Bolo mi jedno, či sa po nej týždeň nepostavím od záchoda, bolo mi to fuk. Tú čokoládu mi dal Ryouta a ja ju zjem. Celú. Sama.
Ani som ju necmúľala, rovno som ju hrýzla a prehĺtala. Všimla som si udivené pohľady mojich spolubývajúcich. Mlčky ma obe pozorovali, dobre vedeli, že nemám zrovna svoje najlepšie dni. V podstate to vedeli hneď, ako som prišla na izbu. Nehovoriac o tom, že som sa zakaždým s nimi delila o jedlo. O všetko jedlo! Neraz sme aj všetky tri chlípali poctivo uvarenú vifonku z jedného taniera, keď sme boli zrovna po žúrke a naše žalúdky nedokázali prijať nič iné.
Ako som tak hltala tie kúsky čokolády, cítila som sa čím ďalej, tým viac mizernejšie. Začali sa mi tlačiť slzy do očí.
Rozmýšľala som o tom, ako som to všetko pokašľala.
Kise mal pravdu, problém je vo mne, nie v našom vekovom rozdieli. Som hrozná osoba.
Uhundraná.
Nespokojná.
A on je vždy také..slniečko.
Zaujímavé je, že mi teraz vôbec nechýbajú tie vášnivé bozky a milovanie. Chýbajú mi úplne iné veci. Napríklad to, ako mi vždy ráno zavolal. Ako ma povzbudzoval, ako sa ma pokúšal vždy rozveseliť. Ako sme si každý piatok vždy nakúpili veľa dobrôt a presedeli celý večer pri telke. Ako sme sa na komédiách smiali tak moc, že nám na dvere klopali susedia. Ako som pri hororoch stískala vankúš a dávala si ho pred oči zakaždým, keď prišla nejaká z tých scénok, kde vrah náhle vybehol na nevinnú obeť...vždy som sa pri tom natlačila na neho a on ma... objal.
V pamäti sa mi taktiež vynorila spomienka na deň, kedy som sa rozhodla dať tomu, čo sa medzi nami vyvíjalo, šancu.

Vtedy na tej chate som s ním nespala. Teda..spala v jednej posteli, no neprebehlo medzi nami nič viac, ako objatia a bozky. 
Keď som sa ráno zobudila, ešte spal. Usmiala som sa a jemne som mu odhrnula vlasy z tváre. Pobozkala som ho na čelo a...ušla som. 
Netuším, že prečo, asi som sa chcela uchrániť pred tým trapným a nepríjemným pocitom.
Vtedy som si povedala, že to bol pekný večer a že budem na ten mini románik rada spomínať, no Kise to zrejme nevidel rovnako, ako ja. Ešte v ten deň mi totiž zvonil telefón a na dispeji sa ukázalo cudzie číslo. Najkôr som to chcela nechať zvoniť, pretože z nejakej hlúpej zásady cudzie hovory nedvíham, no občas urobím výnimku. Zdvihla som a ozval sa jeho príjemný hlas. Prekvapilo ma to.
Vôbec však nespomínal nič o mojom náhlom "zmiznutí". Bavil sa so mnou len tak...ako s dobrou kamarátkou.
Keď ma požiadal o stretnutie, odmietla som..a odmietla som ho zakaždým, keď sa mi ozval, ale stali sme sa priateľmi ...po telefóne. 
Veľakrát sme sa zhovárali aj celé hodiny a ja som sa veľakrát prichytila, že až moc často pohľadom blúdim k svojmu mobilu. Naše konverzácie sa týkali snáď všetkého. 
Bolo to pekné, no aj tak som s ním nechcela ísť von. 
Potom prišla zima a s ňou skúškové obdobie. Začala som celkom dobre, darilo sa mi, no pred posledným predmetom som ochorela. Neboli ďalšie voľné termíny, takže som sa deň pred skúškou vybrala na intrák s červeným nosom a predpokladám, že aj s mierne zvýšenou teplotou. 
Budem úprimná, som stresujúci človek ...plus choroba...rovná sa pohroma.
Bola som na izbe sama, spolubývajúce mali iný termín a z posledných síl som pozerala do skrípt. Bolo mi hrozne. Bolela ma hlava a bola som unavená. Niektoré otázky som si čítala už asi po desiatykrát a stále nič. Prázdno! Naštvane som začala vytrhávať stránky zo zošita a rozhadzovala som ich okolo seba. Vrčala som pri tom ako besný pes a...plakala som. Psychika zlyhala. 
Zobrala som do rúk mobil a vyhľadala som jeho číslo. Zavolala som a on mi hneď zdvihol.
,,Kise!" zavzlykala som.
,,Ja len..zajtra mám tú skúšku, som chorá, nič neviem, som nervózna...a chcem spať. Som tak strašne vyčerpaná. Zajtra to určite nedám...ja len, nie je tu nikto, s kým by som sa mohla porozprávať a ja to..vždy to tak prežívam...." a mlela som a mlela. 
Až neskôr som si uvedomila, ako som to strašne moc zveličovala a preháňala. 
Netuším, či mi Ryouta vtedy vôbec povedal nejakú súvislú vetu, v podstate som mu nenechala priestor. Občas som počula nejaký buchot a taktiež sa mi zazdalo, že šoféruje, no nejako moc som to nevnímala. S istotou ale viem, že počas tej hodiny a pól, slová ako"unavená, stres, skúška, chorá, prepáč, je mi to hlúpe" a veta "ja to nedám", padli aspoň päťdesiatkrát. 
Po celý ten čas bol ticho a potom ma náhle prerušil.
"Ali, môžeš ísť na chvíľku von? Neviem síce, či som trafil, ale tak hádam..."
Neveriacky som sa postavila z postele a podišla k oknu. Na parkovisku pred intrákom práve zaparkovalo nejaké auto. Takmer som pustila mobil z rúk. Rýchlo som si zobrala kľúče a obula som si čižmy. Zletela som tých pár poschodí priam rekordnou rýchlosťou a vybehla som vonku. 
Stál tam, pred autom a v ruke stále zvieral svoj telefón, vyzeral zmätene. Pomaly som kráčala k nemu.  
..Kise?" oslovila som ho a on sa ku mne otočil. Na jeho tvári sa objavil hrejivý úsmev.
,,Už som sa bál, že som na zlom mieste." nervózne si prehrabol svoje blonďavé vlasy.
Vtedy mi došlo, že som mu vlastne spomínala, kde študujem. 
Dojalo ma to a niekde vo mne vnútri sa uhniezdil akýsi zvláštny sladký pocit. Moje nohy sa samé od seba pohli a natiahla som k nemu ruky. Silno som ho objala. Trošku stuhol, no už v nasledujúcom okamihu si ma k sebe privinul.
,,Šiel si celú tú cestu...takto večer." zamumlala som a zdvihla som k nemu svoju tvár. 
,,Znela si vážne ..zúfalo." bol úprimný, ustarostený. Bál sa o mňa?
,,Inak..tu som ti niečo priniesol." dodal a až vtedy som si všimla tašku položenú kúsok od nás. Zohol sa po ňu a podal mi ju. Zo zvedavosti som do nej hneď nazrela. 
Čokoláda, džús, nejaké ovocie a ...lieky. Moje telo zaliala príjemná páľava.
,,To si vážne nemusel..počkaj, donesiem ti peniaze." otočila som sa smerom k internátu, no jeho ruka ma zastavila. Pevne zovrela tú moju. 
,,To je darček, nechcem počuť o žiadnych peniazoch." povedal mierne podráždene, no hneď sa usmial.
,,Tak potom teda ďakujem." dívala som sa mu do očí a zazdalo sa mi, že odrazu akosi...znežneli. 
,,Naozaj som ti vďačná...toto..." odmlčala som sa a zazrela som v jeho tvári zvedavosť. 
Čakal, čo poviem. 
,,...toto by pre mňa len tak niekto nespravil." povedala som popravde a venovala som mu ten najkrajší úsmev, aký som len vedela. Opäť som sa k nemu priblížila, postavila som sa na špičky a priložila som svoje studené pery na tie jeho. Aj napriek tej zime boli...horúce. 

Prestala som premýšľať o tom dni a opäť som sa pokúsila sústrediť na učenie. Čokoláda už bola dávno celá zjedená. Zakázala som si venovať tomu chlapcovi čo i len ďalšiu jedinú myšlienku...teda...aspoň pre dnešok.

Bol piatok večer...zasa. Z internátu som sa už dávno vrátila domov.
Naši odišli, ako tradične, na chatu, aby tam strávili víkend, čiže som v tom našom byte ostala sama. Pokúšala som sa zabaviť pozeraním seriálov, no po chvíli ma to začalo nudiť. Neustále som v rukách žmolila mobil a nakoniec som sa odhodlala, že mu opäť zavolám.
Stlačila som tlačidlo vytáčania a netrpezlivo som čakala. Nezdvihol. Veď čo som si aj myslela.
Namosúrene som hodila telefón na posteľ. Takto to ďalej nejde, mali by sme sa o tom porozprávať.
Som si istá, že keď sa neozval doteraz, už sa ani neozve, no kebyže si to aspoň povieme pekne z očí do očí, vedela by som, že už nemám čakať... a že už nemám v čo dúfať.
S touto myšlienkou som sa rýchlo pobrala do sprchy a umyla si vlasy. Osušila som sa a zobrala do rúk fén. Neznášam fénovanie, vždy mi to dlho trvá. Obliekla som si jednoduché rifle, tričko a sveter. Trošku som sa namaľovala, obula a vyšla z bytu.
Mala som tušenie, kde ho nájdem.

Stála som pred preplneným podnikom a naberala som odvahu. V podstate, už by som ďalšie dni v tej hroznej neistote asi nevydržala. Trápilo ma to. Strašne moc. Musím vedieť, na čom som.
Zaplatila som za vstupné a vošla dnu. Očami som prehľadávala ten obrovský dav. Kise mi raz spomínal, že tu občas zájde s priateľmi. Ja som tu ešte nebola. Rada sa zabavím, no preferujem skôr chaty a párty u niekoho doma. Proste sa opijete, narobíte si hanbu...ale len medzi svojimi.
Pomaly som sa pretĺkala tou masou pohybujúcich sa tiel a zazrela som ho.
Sedel v jednom z boxov s nejakými chalanmi. Na niečom sa náramne zabávali. Omnoho radšej by som bola, kebyže ho zastihnem samého, no...musím to nejako zvládnuť.
Pomaly som kráčala k ich stolu. Cítila som sa viac než nepríjemne.
,,Ahojte.." pozdravila som ich všetkých, no pozerala som sa len naňho. Všetci na moment stíchli a ja som cítila, ako sa do mňa zavŕtalo niekoľko skúmavých pohľadov.
Ten jeho bol však len chladný...a veľmi krátky.
Odpil si zo svojho nápoja a..odignoroval ma.
,,Kise..." oslovila som ho opatrne a nervózne som si prešľapla. Prečo sa ku mne takto správa? Nespoznávala som ho. To som mu až tak ublížila? Zahrýzla som si do pery.
,,Môžeme sa pozhovárať?" položila som mu otázku.
,,Ali.." začal.
,,Kise-kun!" zakričal niekto. Bolo to nejaké dievča. Mladšie.
Ako sa snažila predrať k stolu, strčila do mňa. Potlačila som prudký nával zlosti a potichu som sledovala to, ako si tá slečna sadá k nemu a podáva mu nejaký pohárik. Svoju drobnú dlaň položila na jeho stehno a zachichotala sa. Celá sa k nemu natočila a druhou rukou mu zašla do vlasov.
Kebyže sa dá pohľadom zabíjať, tak sú pri tom stole už dávno všetci mŕtvi...a to dievča rovno dvakrát.
Všimla som si Kiseho zvláštny, zmätaný výraz. Ušlo mi uchechtnutie.
Chcel niečo povedať, no prerušila som ho.
,,V poriadku, chápem." venovala som mu ten najhnusnejší pohľad, aký som zo seba dokázala dostať. Ihneď som sa otočila na podpätku a odkráčala odtiaľ.

Kebyže mi to moja obuv dovolí, tak utekám. Lenže ja som si obula veľmi nevhodné topánky na beh, takže som v rámci svojich možností odtiaľ odišla tak rýchlo, ako sa len dalo. Striasla som sa od hnevu a ruky zvierala v päste. Neviem, na koho som sa hnevala viac...či na Kiseho, tú malú štetku alebo na seba, sprostaňu. Bolelo to. Tak strašne to bolelo!
,,Héj! Ali..si to ty?" zakričal niekto, ten hlas mi síce bol povedomý, no nedokázala som ho k nikomu priradiť. V podstate ma to v tej chvíli vôbec nezaujímalo, takže som sa bez zastavenia ďalej rútila svojou cestou.
,,Ali! Ali!" ozvalo sa tesne za mnou a niekto ma chytil za rameno. Otočila som sa.
Bol to ten chalan..Haizaki. No super, už len ten mi tu chýbal.
,,Tak si to ty!" uškrnul sa.
Z nejakého dôvodu ma už aj tá jeho prítomnosť vytáčala. Aj keď, on za nič nemohol.
,,Prepáč, ponáhľam sa." vysvetlila som mu krátko a vyšla som na chodník. Počula som, ako kráča za mnou, no dúfala som, že ho to čoskoro prestane baviť.
,,Ale no ták, Ali!" dobehol ma a šiel so mnou.
,,Keď už sme sa takto stretli, nedáme si pohárik?" navrhol mi, no ja som o jeho ponuke ani len nerozmýšľala.
,,Nie, ďakujem a volám sa Alica..nie Ali." odmietla som ho chladne, pričom som mu nevenovala ani jeden jediný pohľad.
Zašli sme už dosť veľký kus. Hudbu bolo počuť už len veľmi tlmene.
,,Hej!" zvýšil hlas a znova sa ma dotkol. Dopekla! Ten bol ale doterný.
,,Čo by si rád, Haizaki?" spýtala som sa posmešne a vytrhla som sa mu. Začala som byť agresívna.
,,Čo kebyže sa tam obaja vrátime a strávime spolu nejaký čas?" usmial sa. Tak čudne. Niekde v mojej hlave sa rozsvietilo poplašné svetielko a vtedy som sa neisto porozhliadla okolo. Ulica bola prázdna. Na tom mladom mužovi mi niečo nesedilo. Bolo na ňom niečo..zlé, nebezpečné a ja som usúdila, že by som si mala začať dávať pozor na to, čo poviem.
,,Počuj, Haizaki." začala som milo.
,,Je to od teba veľmi milé, že si ma pozval, ale ja už naozaj budem musieť ísť." opatrne som volila slová a pokúšala som sa o úsmev.
,,Nechal ťa, že?" položil mi otázku a na jeho tvári sa zjavila veľmi pobavená grimasa.
,,To nie je tvoja vec, Haizaki." snažila som sa byť kľudná.
,,To je v poriadku, Alica, videl som ho tam dnes, vyzeral spokojne." provokoval ma!
,,Nechceš mu to vrátiť?" spýtal sa a ja som mala sto chutí mu streliť facku. Nie, nechcem mu to vrátiť, nie som pomstychtivý človek!
,,Musím ísť." zamumlala som a otáčala som sa na odchod. Opäť ma chytil, tentokrát za lakeť.
,,Haizaki, daj mi pok.." nestihla som dopovedať, pretože ma vtiahol do najbližšej uličky a surovo ma prirazil o stenu jednej z budov. Srdce sa mi šialene rozbúchalo. Tá hrubosť ma neskutočne prekvapila a vystrašila. Vyplašene som mu nazrela do tváre a pri pohľade do tých jeho zvláštnych očí som zamrzla. Vyzeral nepríčetne a pomaly sa sklonil k môjmu uchu.
,,Nenávidím, keď ma niekto ignoruje, nepočúva a odmieta." zašepkal hrozivo. Trhlo mnou.
,,A ty si veľmi neposlušná osoba, Ali." snažila som sa myslieť logicky, no panika ma úplne ochromila. Nedokázala som sa ani len pohnúť.
Vedela som, napadlo ma...že na neho budem musieť ísť inak. Skúsila som to.
,,Prepáč, Haizaki, nechcela som ťa..uhm..uraziť." začala som a silene som sa usmiala.
V snahe vytvoriť medzi nami aspoň ako taký priestor, položila som mu svoje, takmer trasúce sa dlane na hruď.
,,Vieš, nemám dnes svoj deň a nemám na nič náladu, ospravedlňujem sa ti za to." trepala som ďalej. Chabé výhovorky.
,,Tak si tú náladu spravíš, áno, Ali?" dotkol sa jedného z mojich prameňov vlasov a podržal ho v prstoch.
,,V poriadku... tak ťa teda pozývam ...na niečo." ponúkla som, ale on mlčal a naďalej sa na mňa lepil.
,,Tak pôjdeme teda?" modlila som sa, aby sa ukľudnil a pustil ma. No on sa len uškrnul a opäť sa ku mne sklonil.
,,Už nemám chuť na pohárik." z jeho dychu som cítila, že on ich už za tento večer vypil aj tak dosť.
,,Tak teda...aspoň sa vráťme..tu je..nuda, prosím." hlas sa mi triasol. Zablúdila som pohľadom k ceste. Stále bola prázdna.
,,Ja sa bavím, Ali." zamrmlal a ja som ucítila jeho pery na mojom krku. Znechutene som sa odvrátila a pokúsila som sa ho udrieť. Avšak bez úspechu. Hravo mi v tom zabránil ešte predtým, než som sa ho stihla dotknúť a v jeho očiach sa nebezpečne zalesklo. Čakala som, čo sa stane. Tichý hlások mi našepkával, že som to... prehnala, pokazila.
Vyjakla som, keď mi obe zápästia tvrdo prirazil k mojej hlave.
,,Nechceš sa so mnou biť, Ali, ver mi." povedal naštvane a opäť sa nechutne uškrnul.
Bála som sa a začala som zvažovať všetky možnosti, nabrala som odvahu a...
,,Pomóc!" zakričala som z plného hrdla v nádeji, že ma možno niekto začuje. Chcela som to skúsiť ešte raz, no okamžite mi priložil dlaň na ústa a bolestivo ma pritlačil k stene ešte viac.
Vedela som, že ak niečo nevymyslím, tento muž mi ublíži.
On si nerobil srandu, on to myslel vážne a jeho chladné oči ma v tom utvrdzovali.

.
.
.

ĎAKUJEM za prečítanie.

-Odkaz na nasledujúcu kapitolu-

***

4 komentáre:

  1. Och, to bolo.... skvelé! Baba si všimla, že je Kise zrazu voľný, Haizaki dotiera ako vždy... no dobre, trochu viac. Nechcela by som byť v jej situácii, posrala by som sa na mieste od strachu. Alebo použila karate :D

    Hentai no Kame

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Haaah, to s tou čokoládou nemalo chybu, ako ju do seba ladovala s tými jej poznámkami. xD Ááááá, bože! Kise! Rýchlo zachráň Alicu! Boha, kde si, keď ťa človek potrebuje? xDD Kokso.. kde je pokračovanie? Neviem sa ho dočkať. :DDD

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ahooj, ospravedlňujem sa, že som tu dlhšie nebola, ale mala som kopu povinností, ale už som späť v plnej sile! :D A túto kapitolu som čítala i napriek tomu, že som sa mala učiť na štátnicu xD a až teraz som sa dostala ku komentovaniu :3 diel bol ako inak znova vynikajúci. Haizaki ma naštva! :D Už si dovoľuje veľa... na začiatku bol taký ešte celkom krotký ale čo už predvzádzal n akonci nemalo úroveň :/ Inak dúfam, že Kise sa spamätá a pribehne jej na pomoc, inak uvidí! :D

    A strašne sa mi páčila tá pasáž, ako sa dali dokopy ♥ bolo to od neho naozaj úžasné, čo pre ňu urobil napriek tomu, že sa až tak moc dlho nepoznali :) ja som bola teraz v podobných stavoch ako Alica, čo sa týka učenia sa a skúškovania, takže si viem úplne predstaviť, že čo prežívala a tiež by som potrebovala takého Kiseho, čo by za mnou prišiel a rozptýlil ma :( a bolo to vážne super, dúfam, že sa opäť dajú dohromady, inak to neprežijem! :D oni sú pre seba stvorení...

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Júj, veľmi ma zaujalo ako si nám popísala, že ako si k sebe našli cestu a zbližovali sa, až nakoniec sa dali dohromady. Bolo to pekne zhrnuté a Kise je veľmi starostlivý. :)
    Akurát tá scéna v tom podniku a chladný Kise... Viem si ho tak dobre predstaviť, že by som povedala, že sa mu to aj celkom hodí. Je síce také slniečko, ale zas chladný Kise je tiež príťažlivý, muahah. Bolo to sexy až dokým neprišla tá mladá a nenalepila sa k nemu. -_- Ja na Alinom mieste ju o zem hodím. :D
    No a Haizaki. Haizaki, Haizaki, Haizaki. Ten chlap je vážne hrozný a teraz to naozaj preháňa. Reči sú reči a aj keď sa pobije s nejakým chlapom, ale obťažovanie ženy? -_- No dúfam, že si Ali spomenie na nejaké karate, judo alebo kung fu alebo niekto tam s niečím takým príde. *devil face*
    Pokračujem s čítaním ^^

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)