sobota, 1. augusta 2015

...vždy, keď nájdem nejakú novú sladkosť, neviem sa jej nabažiť...

***

 Téma / Anime: Kuroko no Basket
 Postavy: Murasakibara Atsushi x Maya [ OC ]
 
***


Hoci bol školský deň už v plnom prúde, Maya stále vyzerala, ako keby sa len pred chvíľkou zobudila. Pod tmavohnedými očami mala obrovské kruhy, tvár mala bledú a vlasy strapaté. Celý tento deň blbec sa začal tým, že ráno namiesto posunutia budíka, ho nechtiac vypla. Zobudila sa až o celých tridsaťpäť minút neskôr a začala panikáriť. Po tom, čo vykonala to najnevyhnutnejšie, zmeškala autobus, takže celú cestu nakoniec bežala. Nemala to do školy ďaleko, no aj tak sa vždy radšej zviezla spojom. Pôvodných dvadsať minút peši musela skresať na sedem minút a zázrakom sa jej to podarilo. Vletela do triedy tesne pred učiteľom a až keď si konečne sadla na svoju stoličku, si vydýchla. To, že by meškala, by určite za normálnych okolností nebol až taký problém, no dnešok bol výnimočný v tom, že mala prísť kontrola a inak veľmi tolerantní učitelia ich poprosili, nech sa aspoň v tento deň všetci dostavia načas. Síce to nejako zvládla, no deň blbec pokračoval. Zabudla si svačinu, ktorú si tak horlivo večer chystala, keďže sa nechcela spoliehať na nezdravé jedlo z bufetu. Nakoniec sa tam však musela vydať a zistila, že všetko, čo by odtiaľ dokázala dať do úst, je už dávno fuč. Potom prišla hodina matematiky, v ktorej bola Maya dobrá, no za nič na svete si nedokázala presne spomenúť na postup v jednom príklade a práve pri ňom ju učiteľka vyvolala. Staršia žena si myslela, že dobre urobila, keď jednu zo svojich najlepších žiačok požiadala, aby urobila ten príklad pre ostatných ako vzor, no nakoniec to bol pekný trapas. Síce sa jej nakoniec podarilo ho správne vypočítať, no úplne iným a totálne chaotickým spôsobom. Spolužiaci sa na ňu uškŕňali, učiteľka bola zhrozená a Maya nahnevaná. Keď sa hodina konečne skončila, ihneď odišla z triedy. Nutne potrebovala niečo sladké a preto si to nasmerovala ihneď k automatu, čo mali na škole.
,,To hádam nie, kto to všetko stihol vyžrať?" zašomrala namrzene. Automat bol takmer prázdny, ostalo tam len zopár plechoviek s kofolou. Nervózne udrela svojou päsťou do skla v nádeji, že sa automat asi zľakne a zázračne sa tam objavia gumoví medvedíci. Nuž, bude si musieť počkať. Ešte raz sa smutne pozrela na prázdny priestor za sklom a otočila sa na odchod. Nedívala sa pred seba a takmer narazila do niekoho.
,,Prepáč." ozvala sa potichu a pozrela sa na danú osobu. Takmer od prekvapenia zabudla zavrieť ústa, pretože v živote niekoho tak obrovského nevidela. Bol to chalan asi v jej veku, no bol veľmi mužný a v rukách zvieral veľkú kopu sladkostí. Hneď vedela, prečo pre ňu už nič neostalo. V tom však jeho mohutná ruka vytiahla z tašky balíček cukríkov a podal jej ho. Maya ho neisto zobrala do rúk. Gumoví medvedíci.
,,Rozdelím sa." povedal nezaujato.
,,To nie je treba!" zvolala Maya šokovane, keď sa konečne prebrala, ten muž ju očaril. 
,,Je to v poriadku, mám ich dosť." potriasol veľkou igelitkou a otočil sa jej chrbtom.
,,Počkaj!" dotkla sa jeho lakťa a vzápätí ruku odsunula. Rýchlo otvorila svoju peňaženku, že mu za to zaplatí.  Vytiahla drobné a podala mu ich. Zvedavo sa pozrel na jej natiahnutú pažu, no nesúhlasne pokrútil hlavou.
,,Je to len taký malý darček... za to, že som stihol všetko vyžrať." po tejto vete Maya očervenela, zrejme to povedala hlasnejšie, ako chcela. Nazrela mu do tváre, no nebol v nej hnev, dokonca ani pobavenie. Nechcel ju zahanbiť, len to jednoducho povedal. Tento mladý muž v podstate nemal žiadny výraz, ktorý by predstavoval nejaký výraznejšiu emóciu. Pôsobil znudene, otrávene a flegmaticky.
,,Tak potom teda ďakujem." usmiala sa.

Murasakibara Atsushi. Tak sa volal. Maya to zistila až neskôr, keď šiel náhodou okolo a dievčatá vedľa nej začali klebetiť. Počula len slová ako pomalý, zaostalý, divný, hlúpy a strašidelný. Z nejakého dôvodu ju to nahnevalo a keď prechádzala okolo nich, náročky do jednej drgla. Ignorovala ich prekvapené výrazy a neospravedlnila sa. 

Keď teraz sedela na tribúne s foťákom v ruke, mala už o ňom viac informácií. Dostala sa k nim náhodou, keď niesla zopár svojich recenzií na nové filmy pre školský časopis. Nepatrila do klubu, ale sem tam prispela nejakým článkom. Práve sa blížil termín vydania a oni, ako vždy, nestíhali.
,,Bože, zajtra je ten dôležitý zápas, naši hrajú, potrebujeme nejaké fotky!" zanadávala Erika, vedúca časopisu.
,,Aký zápas?" spýtala sa Maya skôr zo slušnosti, pretože ju to moc nezaujímalo.
,,Veď v basketbale! Náš tím bol vždy super, no odkedy sú tam hráči ako Himuro a Murasakibara, je to naozaj niečo vzrušujúce!" keď Maya začula jeho meno, prinútilo ju to počúvať pozornejšie.
,,Lenže ledva stíhame, nikto z nás nemá čas sledovať celý zápas!" posťažovala si.
,,Ja by som vám mohla pomôcť." povedala Maya bez dlhšieho premýšľania.
,,Naozaj?"
,,Síce....neviem fotiť, ale zasa tak hrozné to hádam nebude a mám... mám rada basketbal." 
teraz, keď hráči konečne prišli do telocvične, aby sa rozohrali, mala pocit, že to asi nebol najlepší nápad. V tej chvíli však bola strašne zvedavá. Chcela vidieť tú hru. Pomaly sa postavila a podišla k hráčom. Predstavila sa kapitánovi a vysvetlila mu, že by školský časopis chcel spraviť zopár fotiek. Poprosila ich, či by nemohla spraviť úvodné fotografie a neprekážalo im to. Potom spravila ďalsích zopár záberov, ako sa rozcvičujú. Práca za objektívom sa jej celkom páčila. No prichytila sa, že niektorých hráčov sleduje viac ako iných, teda jedného sleduje viac, akoby mala.
Keď sa začala hra. Bola naozaj ohromená tým, čo vidí. Tí chlapi boli úžasní! Bolo to tak dynamické, že sa obávala, či ešte vôbec dokáže urobiť nejaké dobré zábery. Všetci hráči boli dobrí, no jeden z nich vytŕčal. Nielen svojou ohromnou výškou, ale i výkonom. V živote by nepovedala, že niekto tak veľký môže byť aj taký rýchly. Bol ako skala... alebo skôr pevná stena. Sledovala práve súboj pri koši, kde protihráč bol taktiež kus chlapa, no Murasakibara mu nedal šancu. Keď obaja vyskočili do vzduchu vo snahe zachytiť loptu, Atsushi mal navrch. Ten druhý muž nakoniec spadol na zem. Zamrazilo ju pri tom pohľade. Tá sila, ktorú Murasakibara vyžaroval, bola cítiť až na tribúnu. Jeho pohyby, postoj..bol tak ohromný, že mu musela venovať svoju pozornosť a pri pohľade na jeho svalnaté telo si Maya uvedomila, že ju priťahuje.

Ani sa nenazdala a zápas skočil. Okamžite urobila ďalšie fotky. Z nejakého dôvodu ostala v telocvični dlhšie ako ostatní. Bola už na odchode, keď ju zaujalo to, ako telocvičňa vyzerá. Bola už úplne prázdna a cez okná dnu svietilo slnko. Niekto tu zabudol na jednu z lôpt a ju napadlo, že by to mohla byť pekná momentka. Snažila sa mať v zábere čo najviac a úplne sa do toho vžila. Nevšimla si, že niekto stojí pri dverách a už nejakú chvíľu ju pozoruje. Keď sa jej zdalo, že už má dosť fotiek, tak položila foťák na jednu z lavičiek. Pozrela sa smerom k zatúlanej lopte a neodolala. Zobrala si ju do ruky a postavila sa tesne za trojkovou čiarou. Vyskočila do vzduchu a hodila ju. Zasiahla síce kôš, no jej strela bola nepresná. Nahnevane dupla nohou a rozhodla sa, že to skúsi znova. Tentoraz sa však lopta zasekla medzi doskou a obručou.
,,A jéje!" zvolala a pribehla ku košu. Skúsila vyskočiť aj napriek tomu, že vedela, že jej to nebude nič platné. Tú loptu si však zobrala bez opýtania, zrejme si ju tu priniesol nejaký hráč, pretože bola odlišná od tých, ktoré mali v škole a nebola to ani tá, s ktorou sa hralo. Možnosť, že sa po ňu každú chvíľu jej majiteľ vráti, ju znervózňovala. Už rozmýšľala aj nad tým, že by vyliezla po kovovej konštrukcii koša, no ešte predtým sa radšej poobzerá po telocvični, možno nájde niečo, čím ju dokáže vyraziť. V tom však ucítila za sebou nejaký pohyb. Vyľakane nadskočila.
,,Murasakibara!" takmer zapišťala, keď sa jeho obrovská postava takto náhle zjavila pred ňou. Natiahol k nej svoje paže a chytil ju kolo pása.
,,Čo to..?!" chcela sa odtiahnuť, keď si uvedomila, že ju zdvihol do výšky. Pochopila...Takto môže dosiahnuť na zaseknutú loptu. Zahanbene do nej teda udrela a lopta s hlučným buchotom dopadla na zem. Opatrne ju dal opäť na zem a Maya začala byť ešte nervóznejšia.
,,To je tvoja lopta?" ukázala na ňu a on prikývol. Stále cítila jeho ruky na svojom páse a nechápala, ako ju mohol tak ľahko zdvihnúť. To gesto jej však počarovalo.
,,Prepáč mi to, kedysi som hrávala basketbal a jednoducho... zlákalo ma to." bol čerstvo po sprche a krásne voňal.
,,Hm..nič sa nestalo." povedal bez emócií. V Mayi to vzbudilo ďalšiu zvedavosť. Kedy sa asi tak tento muž hnevá, kedy vyzerá šťastne a kedy je naopak vzrušený z niečoho? So záujmom si prezrela jeho tvár, bola pekná, teda... aspoň ona si to myslela. Dlhé vlasy zvláštnej farby mal ešte vlhké a jeho oči podobnej farby neprezradzovali o ňom vôbec nič. Mayu to štvalo, vždy vedela osobu odhadnúť len z toho, že sa na ňu pozrela, no Atsushi bol výnimka. Je naozaj taký, aký sa na prvý pohľad zdá? Prebehlo jej mysľou.
,,Idem sa niekde najesť, som hladný." poznamenal sucho. Mayu jeho slabá výrečnosť už neprekvapovala. Jedlo, sladké... možno práve to je to, z čoho má radosť. Napadlo ju.
,,Nechceš ísť so mnou?" túto otázku nečakala.

Od toho dňa sa obaja začali vyhľadávať. Maya začala chodiť na každý zápas, čo mali, Atsushi sa zasa k nej pripájal pri obede a obaja čoraz častejšie po škole končili v tej istej cukrárni. Murasakibara zakaždým vyraboval polovicu obchodu, zatiaľ čo Mayi stačila len káva a občas sa nechala zlákať pri pohľade na jeho tanier a taktiež si dopriala niečo sladké. Moc sa nerozprávali, no Maya sa cítila aj tak príjemne. Murasakibarova prítomnosť ju upokojovala. Zo začiatku to boli len pohľady, no neskôr sa začali obdarúvať letmými dotykmi. Z nejakého dôvodu to bolo pre nich prirodzené a vôbec tomu neprikladali väčší význam. Postupne sa stávala jeho a neuvedomovala si to. Začala sa vyhýbať inej mužskej spoločnosti a mnohokrát Murasakibaru cítila skôr, ako ho videla. Prišlo jej to ako nejaké zvláštne vlny, na ktoré sa naladila. Napriek tomu, aký sa Atsushi zdal iným, ona tušila, že je v ňom niečo, čo sa síce len tak ľahko nezbadá, no naozaj to tam je. Tá dominancia. Bola to jeho úplne prirodzená vlastnosť. Nie, nebola silená, nebola hraná a nemusel sa o ňu usilovať. Bola proste v ňom. Prirodzená a príťažlivá. Problém však bol v tom, že to nebolo v jeho očiach, ani činoch, jednoducho to bolo to, čo cítila, keď stála vedľa neho a preto sa domnievala, že si to len nahovára a že sú to všetko len jej predstavy. 

Yosen hrali práve veľmi ťažký zápas. Druhý tím pozostával so samých obrovských hráčov a po prvýkrát Maya bola svedkom toho, že aj Atsushi má čo robiť, aby udržal ako taký prijateľný bodový rozdiel. Posledné týždne to mali hráči ťažké. Najkôr sa pripravovali tvrdými tréningami na turnaj a potom museli viackrát odohrať aj dva zápasy za deň. Aj keď sa Murasakibara nikdy nesťažoval, videla na ňom, ako ho to moc zaťažuje. Nervózne sa pozrela na tabuľu s časom. Už len dve minúty a majú prestávku. Vydýchla si, pretože si všimla, že Atsushiho chôdza je akási neistá. Hneď po zaznení píšťalky zišla dolu z tribúny. Jeho spoluhráči si už na jej prítomnosť zvykli, preto bez obáv pomaly podišla k nemu. Tentokrát videla v jeho očiach aj inú emóciu, ako tú obvyklú. Bol podráždený.

Bola s ním v šatni, všetci ostatní sa po krátkej pauze opäť vrátili na ihrisko, aby sa trošku ponaťahovali. Kľačala pred ním a obväzovala mu koleno.
,,Preťažil si sa." poznamenala, no nič jej na to nepovedal.
,,Nestiahla som to moc?" pozrela sa mu do tváre a tentokrát vyzeral trošku komicky. Asi ako malé dieťa, ktorému rodičia práve niečo nedovolili. Mayu na jednej strane mrzelo, čím si prechádza, no na druhej strane ju zaujalo, že tento večne otrávený chlap dokáže mať aj iné emócie a že nie je až taký flegmatický, ako vyzerá. Vstala a postavila sa za neho. Stiahla si gumičku z vlasov a opatrne zobrala do rúk tie jeho. Zaborila do nich prsty a Atsushi stuhol. Už videla hnev v jeho očiach, je možné, že niekedy uvidí aj vzrušenie? Opatrne mu ich zviazala do chvosta.
,,Teraz aspoň niečo uvidíš." povedala pobavene a naklonila sa k jeho uchu. Možno si dnes dovoľovala viac, ako sa patrí, no nedokázala sa ovládať.
,,Pozri, Atsushi.." zašepkala. Najskôr chcela povedať niečo v zmysle, že sa nič nestane, keď sa im zápas nevydarí, pretože sa bála, že by si mohol naozaj ublížiť, no nakoniec sa rozhodla, že motivácia by mohla byť lepšia.
,,Choď na ihrisko a rýchlo to tam vyhraj.. až sa môžeme ísť spolu pozrieť do tej novej cukrárne, čo tento týždeň otvorili." hlavu mala plnú myšlienok na ďalší polčas, takže si ani neuvedomila, že sa mu nechtiac perami obtrela o miestočko za uchom.

Yosen vyhrali s dvadsaťbodovým rozdielom. Murasakibara ich nenechal ani raz vystreliť. Maya mala po celý ten čas úsmev na perách. Ten blázon ...Ten žrút! 
Keď zápas skončil, pobavene mu zamávala. Čakala, že spraví to isté a že uvidí jeho radosť . Namiesto toho sa na ňu pozrel takým zvláštnym pohľadom, že ju to zneistilo. V tom pohľade nebola otrávenosť, no ani hnev...

Čakala, kým sa osprchuje a prezlečie. Milovala ten moment, keď za ňou prišiel a šírila sa okolo neho tá pekná vôňa. Atsushi jej voňal stále, no tesne po sprche to bolo o čosi intenzívnejšie. Vzrušovalo ju to, no stačil jeden jediný pohľad do tej jeho unudenej tváre a všetka túžba rázom prešla. To, že bol s ňou ochotný tráviť čas, asi nič neznamenalo. Možno ju len berie ako niekoho, s kým je ochotný podeliť sa o čipsy. V podstate, pri jeho apetíte, je to niečo ako poklona. Bolo veľmi ťažké definovať, aké to s ním je. Priťahoval ju všetkým, telom, pohybmi... no zároveň ju odrádzal jeho nezáujem. Určite tam z jeho strany niečo bolo, no možno to niečo nie je ani z ďaleka tak veľké, ako to jej niečo. Z premýšľania ju vytrhol až zvuk otvárajúcich sa dverí, bol to Murasakibara. Trošku ju prekvapilo, ako krátko mu to dnes trvalo.
,,Gratuľujem!" zvolala nadšene, keďže sa hneď po zápase pobral do šatne, nestihla mu to povedať. Bez slov ju však chytil za ruku a rýchlym tempom viedol von z budovy. Na jeho, ako ona vravela, "slabú výrečnosť", už bola zvyknutá, no to, ako uchopil jej, oproti jeho, drobnú dlaň, ju vyviedlo z miery. Keď sa vonku vybrali iným smerom, ako pôvodne čakala, zneistila ešte viac.
,,Murasakibara, je to tadiaľ." ukázala opačným smerom.
,,Nejdeme do cukrárne." poznamenal bez toho, aby sa na ňu čo i len pozrel. Maya až neskôr pochopila, že smerujú k jeho bytu. Rýchlo s ňou nastúpil do výťahu a ona sa začala cítiť veľmi čudne. Už bola v jeho byte. Veľakrát sa tam spolu prežierali sladkým, keď na ňu zrovna prišlo zlé obdobie a taktiež spolu často sledovali filmy. Tentokrát jej to prišlo ale iné.
,,Máš doma schovanú rozjedenú tortu?" snažila sa zmierniť napätie, odrazu sa jej zdalo, že ten výťah je o čosi menší ako zvyčajne. Nereagoval na jej otázku.
,,Stalo sa niečo?" odvážila sa spýtať, keď sa dvere jeho bytu za nimi zatvorili. V tom sa Murasakibarove mohutné telo pritlačilo k tomu jej. Stuhla, keď pocítila jeho svaly. Do nosa jej udrela tá nádherná vôňa a so zastonaním sa k nemu pritisla ešte viac.
,,Čo to robíme, Atsushi?" zašepkala, keď pocítila jeho pery na svojom krku. Zdvihla k nemu zrak a uvidela niečo, čo tak moc chcela. Túžbu...v jeho očiach. Chytila ho kolo krku a pritiahla si ho k bozku. Musela pritom stáť na špičkách. Veľmi neslušne sa mu dobýjala do úst. Chcela ho ochutnať. Vedela, že bude rovnako sladký ako všetky tie maškrty, čo tak s obľubou jedol. A on jej to odplácal, aj keď cítila, že sa veľmi drží späť. Zdvihol ju do náručia a presunul sa s ňou do izby. Položil ju na obrovskú posteľ. Uchopila lem jeho trička a prevliekla mu ho cez hlavu. Ten pohľad bol ohromný. V živote nevidela dokonalejšie telo. Vzrušene sa ho začala dotýkať a skúmať každý sval. Rukami zišla nižšie a uchopila opasok. Stále ho bozkávajúc ho odopla a potom nasledoval zips. Zľakla sa, keď ju náhle chytil za ruku a zabránil jej v tom, aby pokračovala. Pozrela sa mu spýtavo do očí. Nebol to práve hnev, čo v nich videla, no bol tam jasný nesúhlas. Pritiahla si ho okolo krku a obdarila ho bozkom na ušný lalôčik.
,,Atsushi... nemusíš sa toľko ovládať." to čo povedala, bolo trúfalé.
,,Alebo sa ti to nepáči?" nechcela, aby to vyznelo provokatívne, len ju, jednoducho, napadla aj taká myšlienka. Čakala, čo jej na to povie, no neboli to slová z jeho úst, ktoré by ju presvedčili o opaku, ale zvuk trhajúcej sa látky, látky jej trička. Ach, tá jeho "slabá výrečnosť". Keď z nej strhol naraz rifle aj s nohavičkami, uvedomila si, že dnes naozaj provokovala. Jeho horúce telo napriek svojej veľkosti krásne zapadalo do toho jej. Dnes zistila, aký živočíšny a bez zábran dokáže Atsushi byť. Spomenula si aj na študentky, ktoré o ňom tak nepekne rozprávali. Bola zvedavá, čo by povedali, keby ho dnes videli takého, akého ho videla práve ona. Samozrejme, tá myšlienka, že by mala niektorá možnosť vidieť ho takto, sa jej ani trochu nepozdávala, no tie škaredé slová mala stále v pamäti. Zahnala tie myšlienky a opäť si plne užívala jeho dotykov. Keď sa jej usalašil medzi stehná, zastonala. Šla sa zblázniť z toho pocitu, že mu nedokáže utiecť, aj keby chcela. Nežne ju dráždil takmer celú večnosť a rovnako jemne sa k nej správal po celú dobu milovania.

Obaja driemali a Maya začala pociťovať chlad. Jemne sa tisla k jeho stále horúcemu telu a on pochopil. V polospánku si ju pritiahol do náručia. Bolo jej veľmi dobre, keď ju obklopovalo tak veľké telo. Chvíľu sledovala tie dlhé paže a keď si pripomenula, čo jej ešte pred chvíľou nimi robil, opäť pocítila páľavu. Rýchlo zahnala tie myšlienky a spokojne zavrela oči. Na takéto objatia nebola zvyknutá a tak sa dlho nemotorne vrtila a snažila sa nájsť si čo najpohodlnejšiu polohu. Nechtiac sa obtrela o to citlivé miesto a Murasakibara zavrčal. Už nedokázal naďalej kľudne ležať.
,,Atsushi, si nenásytný." posťažovala si unavene, pretože cítila, aký je zasa vzrušený.
,,Sama si sa o to postarala." pošepkal namrzene, chcel spať, no pri nej sa to nedalo. Dokonca pár minút dozadu uvažoval o tom, že opustí izbu a vyspí sa na gauči v obývačke.
 No teraz ju už opäť zasypával bozkami.
,,Navyše, vždy, keď nájdem nejakú novú sladkosť, neviem sa jej nabažiť." dodal. Mayi sa tá veta neskutočne páčila, no zároveň ju to prinútilo sa začervenať.
,,Dúfam, že sa ma nepreješ a že sa ti neznechutím." povedala s hranými obavami v hlase.

.
.
.
ĎAKUJEM za prečítanie.

***

5 komentárov:

  1. Tak táto poviedka sa mi nesmierne páčila a je super konečne si prečítať poviedku z Kuroka kde je dievča hlavný hrdina lebo tie čo som doteraz čítala boli samé yaoi xD veľmi krásne si to všetko opisovala a podľa mňa si sa aj super trafila do Atsushiho chrakteru :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Zdravím. V prvom rade sa ti chcem poďakovať za návštevu a komenty na mojom blogu. To ma podnietilo, aby som navštívila ten tvoj a vidím, že nemusím banovať. Máš super blog, zatiaľ sa mi tu páči a aj si ťa hodím k obľúbeným. Vidím, že tiež rada píšeš a sleduješ anime, čo mi je tiež sympatické. A tak som sa rozhodla, že sa pustím do tvojich poviedok na Kuroko no Basuke :)

    Murasakibara, pravdu povediac, nie je vôbec môj obľúbenec. Skôr naopak. Tú postavu som nemala príliš rada a prišiel mi v podstate dosť asexuálny. No i napriek tomu som sa rohodla začať týmto oneshotom a som rada, že som tak urobila. Vďaka tvojej poviedke, ktorá bola, mimochodom úžasná, som si ho hádam aj obľúbila. Vážne :) napísala si to tak skvelo, že si výborne vystihla jeho charakter a urobila si z neho zároveň niečo viac ako len spomaleného unudeného obra. V tvojom podaní sa mi nesmierne moc páčil a aj originálna postava bola sympatická. Veľmi sa k sebe hodili a počas čítania som sa v tom priam vyžívala. Takže, tlieskam :)

    Neviem, či vôbec môžem len z jednej fanfikcie hodnotiť tvoj štýl písania, no myslím, že ti to ide skvele. Na tejto jednej poviedke som spoznala, že písať naozaj vieš a moc sa mi to páči, štýl, akým píšeš :) Preto sa chystám aj na ďalšie jednorázové poviedky od teba.

    Inak, úplne poznám ten pocit, keď jednorázovky ti nestačia na to, aby si napísala všetko, čo chceš, no zároveň sa nevieš dokopať k tomu, aby si dokončila kapitolovky :D to je večný údel nás - fanfiction "spisovateľov". Ale som rada, že si sa do písania znova pustila (ako bolo zmienené na začiatku článku) a v žiadnom prípade neprestávaj. Máš nového fanúšika :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Jéj, takú peknú poviedku na KnB som už dlho nečítala.... a je tam aj Mura-chan :3

    Aj ja ho zbožňujem a musím povedať, že som bola veľmi milo prekvapená. Vykreslila si ho naozaj skvelo, OC mi bola v celkom sympatická.

    Aj ja poznám tú frustráciu z písania, proste niektoré veci sa ti tam nezmestia, hoc ich tam veľmi chceš... Nuž, to je prekliatie FF spisovateľov.

    Mimochodom, aj ja som v poslednej dobe zameraná na KnB tvorbu, tu je môj odkaz na blog: http://rammsteinandyaoi.blog.cz/

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Jéj, takú peknú poviedku na KnB som už dlho nečítala.... a je tam aj Mura-chan :3

    Aj ja ho zbožňujem a musím povedať, že som bola veľmi milo prekvapená. Vykreslila si ho naozaj skvelo, OC mi bola v celkom sympatická.

    Aj ja poznám tú frustráciu z písania, proste niektoré veci sa ti tam nezmestia, hoc ich tam veľmi chceš... Nuž, to je prekliatie FF spisovateľov.

    Mimochodom, aj ja som v poslednej dobe zameraná na KnB tvorbu, tu je môj odkaz na blog: http://rammsteinandyaoi.blog.cz/

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Nice! ^_^ líbí se mi, jak dodržuješ ty jejich osobnosti :3 píšeš je tak opravdově, že by podle tvojich ff mohli udělat další sérii...~.♥ :)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)