pondelok, 31. augusta 2015

My sweet princess - kapitola č. 2


***


***

Ráno sa Elisabet zobudila na chlad. Nervózne sa posadila, prehodila si cez seba deku a porozhliadla sa po stane. Zistila, že je v ňom sama.
Mala veľmi zmiešané pocity z toho, čo sa jej v posledných dňoch udialo. Ešte nedávno bolo všetko v poriadku, teda, až na neustále sa zhoršujúci stav jej otca. Bola však doma, so svojou rodinou.  Nemala rada zmeny, rada sa držala toho, čo poznala a čo ju nemohlo prekvapiť.
Vyšla von zo stanu. V tábore to vyzeralo na ďalší, celkom pokojný deň. Vojaci sa neustále chystali, mnohí trénovali a niektorí len tak sedeli a popíjali. Na to, že sa schyľovalo k boju, sa jej tunajšia atmosféra zdala až príliš uvoľnená. Skúmavo sa zahľadela na tváre niektorých mužov a uvedomila si, že títo tu zrejme už prežili nejednú vojnu. Ich tváre pokrývali početné jazvy, no neuberalo im to na ich dôstojnosti. Práveže naopak, každý, kto ich stretol, určite k nim pocítil veľký rešpekt a aj ona sama vždy obdivovala tých mužov. V živote nebola na bojisku, no vedela si veľmi detailne predstaviť tú napätú situáciu, keď všetci v brnení stoja v pozore zoči voči nepriateľskému vojisku a čakajú na povel kapitána. Ten strach, tá nervozita...a ten zmätok, keď sa masy tiel vrhnú dopredu a skrížia si svoje meče s protivníkmi!
Pohľadom spočinula na jednej obrovskej postave. Bol od nej trošku ďalej, no aj tak ho hneď zbadala. Ten muž vyžaroval niečo, čo sálalo až k nej. Mierne sa zohol k nejakému menšiemu mužovi. Spoznala v ňom toho chlapca, Himura. Niečo mu vravel a chlapec sa nervózne zahľadel do zeme.
Vadí sa s ním? Prebehlo jej mysľou a očami sa vrátila k tomu druhého. Aj z tej vzdialenosti mohla povedať, že jeho tvár nebola skrivená hnevom a mal ten svoj typický, uvoľnený výraz.
Vtedy si ju Tatsuya všimol. Na niečo prikývol a pobral sa jej smerom. Pohľadom blúdil z jednej strany na druhú, zdal sa byť v rozpakoch. Bola zvedavá, čo sa jej chystá povedať. Mlčky postávala na tom istom mieste a čakala, kedy k nej konečne príde. Zastavil sa pred ňou a náhle padol na kolená.
Prekvapilo ju to.
,,Prepáčte mi to! Tak moc sa ospravedlňujem za svoje včerajšie správanie!" vychrlil na ňu, pričom sa neodvážil zdvihnúť hlavu. Elisabet sa cítila akási nesvoja, zdalo sa jej, že to ten chlapec preháňa.
,,Netušil som, kto ste..ja...ja som bol tak opovážlivý!" pokračoval a ona vycítila, že sa jej smerom zatúlali viaceré skúmavé pohľady.
,,Himuro.." oslovila ho opatrne. Nerada na seba pútala pozornosť, no prišlo jej to...komické.
Áno, včera ju nahneval a ...urazil, no necítila k nemu nič zlé. Chápala to.
,,Zaslúžim si trest!" takmer jej ušlo uchechtnutie pri tých slovách.
Ona totiž nikdy nepatrila medzi tých urodzených, čo by niekomu ublížili len kvôli tomu, že povedali niečo nevhodné, ale spôsob, akým ten hrdý a sebavedomý mladý muž práve teraz kľačal na zemi a kajal sa, ju náramne pobavil. Vôbec to však nepokladala za nutné.
,,Himuro.."
,,Potrestajte ma, prosím!" takmer to zakričal a Elisabet sa musela premáhať, aby sa nezačala rehotať.
Zohla sa k rukoväti jeho meča, ktorý mal upnutý za opasok. Pevne ju stisla. Neušlo jej, ako Tatsuya stuhol. Opatrne ho vytiahla z pošvy a narovnala sa.
,,Himuro Tatsuya..." oslovila ho s hranou vážnosťou.
,,Za tvoju opovážlivosť voči princeznej tejto zeme..." na chvíľu sa odmlčala. Všimla si, že všetci okolo spozorneli. Vzbudilo sa v nej niečo beťárske a táto rola krutej panovníčky sa jej...páčila.
,,...ťa odsudzujem k tomu..." zhlboka sa nadýchla a Tatsuya privrel oči.
,,...aby si ma učil narábať s týmto tu." dopovedala a so zvedavosťou si prezrela jeho zbraň. Prekvapene k nej nadvihol hlavu.
,,Ako prosím?" spýtal sa potichu. Elisabet mala na tvári pobavený výraz.
,,Žiadna poprava sa konať nebude a nerozumiem, prečo kvôli tomu tak vyvádzate." zamumlala.
,,Ale ja..ja som..." hľadal tie správne slová.
,,Nič zlé ste neurobili, tak už, prosím vás, vstaňte." odvetila mu a zamyslela sa. Nikdy by ju nenapadlo, že bude od nej niekedy nejaký vojak chcieť, aby ho potrestala. Mala pocit, že pôsobí ...priateľsky a hlavne rozumne. Ale v podstate, keď si spomenula na to, aká odutá bola včera, trošku aj chápala tie jeho zbytočné obavy.
Milo sa na neho usmiala.
,,Tak kedy žačneme?" ukázala na meč a jeho napätá tvár sa rozjasnila. 

Murasakibara ju po celý ten čas sledoval. Poslal Himura, nech sa jej ospravedlní.
Čakal, že ho slovne napomenie, no keď siahla na jeho zbraň, zarazilo ho to. Už sa chystal zasiahnuť, pretože Tatsuya bol jeden z jeho najlepších a najvernejších mužov, no keď zbadal ten jej šibalský úsmev na tvári, vedel, že to len hrá. Tá scénka ho milo prekvapila. V podstate ho vytrestala, no zároveň mu nič nespravila.
Nebola teda taká upätá a za každých okolností vážna, ako väčšina slečien v jej veku. Keby nemala tú hrdú a nepoddajnú charizmu, vôbec by na ňu nepovedal, že je princezná. Nepochyboval o tom, že sa tá žena dokáže správať ako dáma, no v jej konaní bolo niečo...niečo až príliš ľudské na dievča jej postavenia.
A ten fakt, že sa chce naučiť narábať s mečom, tiež nečakal a nepáčilo sa mu to. Nepotrebuje to predsa, teraz je už pri ňom a on ju...ochráni. Nedovolí, aby jej ešte niekedy niekto ublížil.
Začal si uvedomoval, že to nevyplýva len z jeho prirodzenej povahy chrániť slabších, no snažil sa tým moc nezapodievať.

,,Ahh...je to tak náročné.." zahundrala a zvalila sa do snehu. Meč bol pre ňu ťažký a v tomto teréne sa jej dokonca aj zle pohybovalo. Nerozumela tomu, ako to môže Himurovi ísť tak...ľahko. Nebol ani len zadýchaný a bol tak..obratný. Cítila sa vedľa neho ako také poleno.
,,Musíte byť trpezlivá." odvetil jej prívetivo a posadil sa vedľa nej.
Trpezlivá. Pousmiala sa v duchu. Túto vlastnosť postrádala.
,,Napite sa." podával jej fľašu.
,,Prosím vás, Tatsuya, priložte mi ju k ústam, mám pocit, že by som ju v rukách neudržala." uškrnula sa. Paže sa jej triasli a mala ich úplne slabé. Muž pred ňou sa len usmial.
,,Mali by sme trošku ubrať. Mohli by ste sa presiliť." upozornil ju.
,,Ale prosím vás." privrela oči. Tvár mala od námahy jemne rúžovú a bola spotená. Himuro počul zopár príbehov o tunajšej princeznej, no vždy ju opisovali ako drobnú, veľmi útlu a s blonďavými vlasmi. Keď sa tak pozrel na ženu rozvalenú na zemi, nič z toho nesedilo. Bola vysoká takmer ako on a mala ryšavo-hnedé vlasy. Ten popis bol úplne, ale úplne nesprávny. Bol z toho, možno trošku sklamaný. Sledoval, ako sa jej hruď dvíha pri pravidelných nádychoch a ako jemne pootvorila pery. Nebola taká, akú si ju predstavoval.
,,Potrebovala by som sa umyť." zamrmlala.
,,Myslíte, že umriem na šok, ak sa na chvíľu hodím do tej rieky, čo je tu nablízku?" hodila naňho spýtavý pohľad.
,,Ženy vám nejakú vodu zohrejú, ak chcete." odvetil jej.
,,Vy tu máte ženy?" prekvapene sa posadila. Žiadnu tu zatiaľ nevidela.
,,Zopár." povedal potichu, nechápal, čo ju na tom tak prekvapuje.
,,Aha...to je..nezodpovedné, sú to ženy vašich mužov?" bola úprimne zvedavá.
,,Nezodpovedné?" zopakoval s úsmevom na perách.
,,No..kebyže som ja vojakom, určite by som si so sebou nezobrala svoju ženu." nevedela, ako to chodí. O bitkách vedela len veľmi málo.
,,Sú medzi nimi napríklad liečiteľky." vysvetľoval jej. Tú ďalšiu skupinku žien radšej nespomenul.
,,Tak to dáva potom zmysel." povedala zadúmane. Tak veľa toho nevedela o svete za hradbami. Ich otec vždy tvrdil, že to nie sú veci, ktoré by sa mali preháňať hlavou princeznej. V podstate ich až moc separoval od vonkajšieho a hlavne, reálneho sveta.
Cítila sa pre svoju nevedomosť trošku zahanbene a hlavne...naivne.

Elisabet bola z toho šermovania veľmi unavená a tú teplú vodu, čo pre ňu nachystali, prijala naozaj vďačne. Nejaký čas ešte pobudla s Himurom a keď sa zotmelo, pobrala sa do stanu.
Murasakibara sedel opäť za stolom. Zvalila sa na posteľ a skopla zo seba svoje topánky. Nezdalo sa však, že by jej venoval nejakú pozornosť. Stále len ..mlčal. Zvedavo sledovala jeho chrbát. Ten jej pohľad bol tak prenikavý, že to musel pocítiť.
,,Niečo vás zaujalo?" prehovoril náhle, no neotočil sa k nej.
,,Hmm.." Tá pre ňu netypická fyzická námaha spôsobila, že pomaly zaspávala.
,,Chcel by som sa vás na niečo opýtať." konečne sa k nej otočil.
,,Pýtajte sa." zamumlala a zvalila sa na posteľ. Atsushi sa musel pousmiať, všetky urodzené dámy, s ktorými sa kedy rozprával, stáli vždy v pozore a dávali si veľmi záležať na tom, ako v danej chvíli vyzerali. Elisat však bola...až príliš uvoľnená, dalo by sa povedať, že až nedbalá, no z nejakého dôvodu mu to bolo sympatické.
,,Dostal som správu, že vaši súrodenci sú v bezpečí u vašich rodinných priateľov." začal.
,,Ja viem, sama som ich tam poslala." odvetila prosto a dala si ruky za hlavu.
,,Prečo ste nešli s nimi?" skúmavo sa na ňu zahľadel. Bolo mu divné, že sa princezná v takom čase ešte vôbec nachádzala v tejto zemi.
,,Nechcela som otca nechať umrieť samého a jeho prevoz vtedy už nebol možný, bol... strašne slabý." povedala úprimne a prižmúrila oči. 
Zachvela sa pri spomienke na to, ako držala jeho ruku a on sa poslednýkrát namáhavo nadýchol. Na jeho smrť sa pripravovala, odkedy im lekár povedal, že už nemá veľa času, no aj tak to bol otrasný zážitok a nepríjemne to ňou otriaslo.
,,Myslím si, že ste na seba zobrali príliš veľké bremeno." povedal mäkko.
,,A čo som mala robiť? Mala som to žiadať od svojej mladšej sestry? Alebo od dvojčiat? Sú to ešte deti." hlas sa jej zachvel a rukami si zakryla tvár.
,,Naša mama zomrela pred rokmi, nebol tam nik, s kým by som sa mohla...podeliť o to." vyriekla potichu. V tých slovách Atsushi zachytil malý náznak hnevu.
,,Nečakali sme útok tak rýchlo, ten chlap poslal menšiu skupinku popredu, pretože dobre vedel, ako moc klesla morálka u našich strážcov. Tí muži sa zlomili ešte predtým, než môj otec zomrel." vysvetľovala.
,,Museli mať u nás svojich ľudí...len tak tak sa mi podarilo vykĺznuť z hradu." zašepkala.
,,A zvyšok príbehu už poznáte." otočila sa mu chrbtom.
Atsushi sa postavil zo stoličky a podišiek k nej. Posteľ sa pod jeho váhou prehnula.
,,Muselo to byť pre vás ťažké." začal opatrne.
,,Prežila som a moji súrodenci tiež, to je hlavné." stále si chcela zachovať tú zvláštnu tvrdosť.
Murasakibara cítil, že nechce pred ním ukázať svoju slabosť.
,,Je mi to úprimne ľúto. Odteraz to nechajte na mňa, prosím." prehovoril po chvíli.
Tie slová ju... hriali. Ale stále to bol pre ňu neznámy muž. 
,,Nepotrebujem, aby ste ma utešovali, už aj tak ste pre mňa urobili viac, než dosť." opäť ho prinútila pousmiať sa. Bola..tvrdohlavá. Znova sa postavil a odkráčal späť k stolu.
,,Minulú noc ste tu nespali...ja len, je to tu dosť veľké pre oboch a pokiaľ ide o mňa...nevadí mi to." zamumlala tak potichu, že to takmer nepočul. Cítila sa trošku vinná za to, že ho takto vyštvala z vlastnej postele. Vedela, že je to nevhodné, ale...povedala to a už to nemienila zobrať späť.
Už chápem, prečo ma mali všetci na hrade skôr za princa ako princeznú.
Uškrnula sa.
Bola stratený prípad.

Ako tak čas pokročil, aj on pocítil únavu. Pretrel si oči.
Povedala mu, že jej to nevadí. Prirodzene, zrejme toho moc o mužoch nevedela.
Nakoniec sa však rozhodol, že si predsa len na chvíľu zdriemne. Potichu sa vyzliekol a uložil vedľa nej. Dokáže sa ovládať a s tou myšlienkou privrel viečka.
Tentokrát bolo Elisabet po celú noc príjemne horúco. Neuvedomila si však, že to teplo sála z Murasakibarovho veľkého tela a po celý ten čas sa k nemu nevedomky tisla.
Zato on to vnímal...až moc. Každú chvíľu sa dotýkala jeho nahej pokožky buď prstami alebo čelom. Keď si však cez neho prehodila nohu, rozhodol sa ju od seba odtisnúť a otočil sa jej chrbtom. Nikdy si u seba ženu nenechával na celú noc, preto to bolo pre neho niečo ako narúšanie jeho komfortnej zóny.
Netrvalo to dlho a zasa sa k nemu pritúlila. Povzdychol si a pokúšal sa nemyslieť na nič, čo by jeho náhle vzrušenie mohlo ešte viac vystupňovať.
Pre Elisabet to bolo naopak úplne prirodzené, pretože zvykla spávať so súrodencami. Dvojčatá sa k nej často v noci zakrádali, keď ich trápili zlé sny. A posledné dni sa s nimi tlačila v jednej posteli aj jej mladšia sestra. Báli sa a ona to cítila. V tých chvíľach sa ich vždy snažila utešiť a za každú cenu chrániť. Bola najstaršia a považovala to za svoju úlohu.

Na ďalší deň bola  plná síl. Musela uznať, že sa jej spalo vynikajúco. Na druhej strane, Murasakibara mal pod očami celkom veľké kruhy a bol celý deň mierne podráždený.
Nasledujúce týždne prebiehali veľmi intenzívne prípravy. Atsushi sa nechcel pustiť do boja skôr, ako bude mať všetko veľmi pečlivo naplánované. Celý ten čas sa pokúšal nazbierať čo najviac informácií o ich nepriateľovi, aby sa tak vyhol zbytočným stratám na životoch.
Bol neskutočne vďačný Himurovi za to, že s Elisabet trávil toľko času a zabával ju. Nechcel, aby sa mu tu len tak motala.

,,Prosím vás, už si ľahnite, až naberiete veľa síl." prehovorila k nemu naliehavým hlasom. Vedela, že spal vedľa nej len tu jednu noc a tie ďalšie sa buď niekde vyparil,  alebo ich strávil pri plánovaní útoku. Cez deň si síce niečo pospal, ale to sa nedalo porovnať so spánkom počas noci.
,,Viem, že vám v tej posteli prekážam, zrejme ste naučený na viac miesta, no tentokrát sa rada zložím niekde inde." navrhla mu.
Za ten čas, čo tu s ním strávila, si ho veľmi ...obľúbila. Čím bližšie bol deň bitky, tým viac bola nervózna a nesvoja. Musela si priznať, že má o neho strach. O toho obrovského, silného muža.
,,Poďte." podišla k nemu a chytila ho za ruku. Začala ho jemne ťahať k posteli.
,,To je v poriadku, som zvyknutý." odvetil jej snažiac sa ignorovať ten dotyk a vtedy mu položila svoju studenú dlaň na líce. Stuhol na mieste.
,,Pozrite sa, aký ste bledý a ako unavene vyzeráte." pokarhala ho a prísne sa na neho zahľadela.
Bolo mu to vtipné, ešte nikdy si o neho nikto takto nerobil starosti. Robilo ho to...šťastným.
Jemne ho postrčila a prinútila si ho sadnúť.
,,Ja by som toho aj tak moc nenaspala." smutne sa usmiala a siahla mu na kabát. Pomohla mu ho dať dole a potom sa otočila, aby mu poskytla súkromie pri zvliekaní košele. Ani nevedela, že prečo tak urobila, predsa ho už videla, no v tej chvíli pocítila hanblivosť.
Nervózne na tom mieste chvíľu potichu postávala.
,,Viete...nikdy mi nešiel priamo do boja žiadny blízky človek, takže tieto pocity mám po prvýkrát..." prehovorila a jednu svoju ruku zovrela v päsť.
,,Chcela som vám len povedať, aby ste si na seba dávali po..." natiahol k nej svoje ruky a pritiahol si ju k sebe.
Povalil ju na posteľ. Od prekvapenia sa jej rozšírili zreničky. Skláňal sa nad ňou a uprene sa jej zahľadel do očí. Bol tak...blízko. Cítila tú vôňu, na ktorú sa tak zúfalo namotala a pocítila príjemný tlak v podbrušku. V tej chvíli sa neodvážila prehovoriť a len vzrušene čakala, čo sa stane ďalej. Začala sa cítiť veľmi zmätene a nechápala reakciu svojho vlastného tela. V živote ten taký pocit nezažila.
,,Nechcem, aby ste sa túlali po tábore alebo nebodaj spali niekde na zemi." preťal to ticho a napätie, čo medzi nimi nastalo a ona len mlčky prikývla. V tomto momente by ju ani len nenapadlo nejako vzdorovať. Pomaly sa prevalil vedľa nej.
,,Spite dobre." poprial jej.
Elisabet ešte chvíľu ležala v tej polohe, do ktorej ju on sám dostal. Neskôr sa osmelila a zadívala sa na jeho chrbát. Z nejakého zvláštneho dôvodu bola sklamaná, že sa tá situácia vyvinula týmto smerom. Bola jednoducho...zvedavá. Často počula slúžky na chodbách, ako hovorili o mužoch, no rozumela len máločo. Neušlo jej však to, ako sa pri tom usmievali a ...červenali.
Jej mama zomrela, keď mala len desať, takže jej tieto záležitosti nemal kto poriadne vysvetliť. Vedela o túžbe, ktorú prechovávali muži a ženy medzi sebou navzájom a taktiež vedela, že k milovaniu patria mnohé záležitosti, psychické a aj...fyzické.  No keď sa na to spýtala svojej starej, ufrflanej opatrovateľky, tá jej odvetila vždy to samé.
"Muži sú diabli, dieťa moje drahé, maj sa ty len pred nimi na pozore!" 
Tá žena ich vážne nemala rada, no trošku ju chápala, pretože počula, že jej vlastný manžel zahýbal po mnohé roky a potom ju dokonca opustil.
Opatrne sa prevalila na bok a schúlila sa do klbka.
Raz dokonca nechtiac zazrela jednu z mladých kuchárok pri koňoch, ako sa váľa v sene s jedným zo strážcov. Bola to obyčajná náhoda, no po tom, čo stihla vidiť ešte predtým, než sa zahanbene zvrtla na päte, mala konečne aspoň ako takú predstavu o tom, ako to asi chodí.
Neskôr sa dozvedela, že všetky tieto veci buď slúžia k potešeniu, ktoré jej bolo zatiaľ neznáme...alebo...myšlienkami sa vrátila k trom vojakom v lese a zachvela sa.
Premýšľala o všetkých tých ženách, ktoré ostali v krajine bez ochrany. Tá predstava toho, čo im asi všetci tí muži spravili, keď tak náhle vtrhli do jej kráľovstva, sa jej neskutočne hnusila a desila ju zároveň.
Mysľou sa opäť vrátila k mužovi ležiacemu vedľa nej. Zaujímalo ju, aké by všetky tie veci mohli byť s ním a že či mal veľa žien. Taktiež by rada vedela, či sa ho zmocňuje rovnaký pocit, ako jej, keď sú spolu. Tú zvláštnu náklonnosť, čo k nemu chovala, tak úplne nechápala.
Mohla by som byť zaľúbená?

.
.
.

ĎAKUJEM za prečítanie.

-Odkaz na nasledujúcu kapitolu-

***

4 komentáre:

  1. Ňúúúúúúú! Zlaté! Klásne! Nah, milučké! Prepáč, ale nemôžem si pomôcť, je to vážne zlaté... ^^

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Dvakrát som začala sem písať komentár, ale vesmíru sa to nepáči, šľak aby to trafil....

    Bolo to rozkošné! Fakt! Keď sa jej Himuro ospravedlňoval, ako mu uložila ten ,,trest" a pri Mura-chanovi....*rozplýva sa*

    Tie jej ,,skúsenosti" bolo zaujímavé čítať. Je to také zvláštne, dievčatá v našom veku takmerničo tom nevedeli, lebo sa to tutlalo a teraz....*chce sa vyhnúť výčitkám na mladú generáciu*

    Je trochu zábavné, ako sa naňho namotala, v podstate ju ale chápem.

    Hentai no Kame

    P.S. Tú kapitolu Ona je on si vôbec neodflákla! Raz to prísť muselo!

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ánooo! Áno! Áno, áno, áno! :D Áno, Elisabet, si zamilovaná :D až po uši... a ja tiež! Ale do tejto poviedky! :D Je to vžne úplná bomba, ako by som čítala nejaký skvelý historický román :D v angličtine na to existuje taký pekný výraz, že "swoon", tak to som ja robila počas čítania tejto kapitoly. Stále sa klaniam pred tvojimi spisovateľskými schopnosťami, si vážne macher. Je to tak skvelé, že mi vôbec, ale vôbec nevadí, že hlavnou postavou je Murasakibara (ktorého začínam mať kvôli tebe aj Kame čím ďalej, tým viac radšej) - i keď viem si tam predtsaviť i takého Kiseho alebo Aomineho *_* ako stredovekých rytierov/panovníkov... dobre, dosť už, musím držať svoju fantáziu na uzde :D

    Naozaj strašne moc milujem historickú fikciu. Milujem aj to, ako popisuješ prostredie, spôsob ich myslenia, všetko je tak moc NA MIESTNE, že má pri čítaní človek pocit, akoby sa preniesol v čase :) zbožňujem to :) ja sa už dlho chystám písať niečo takéto z pirátskeho prostredia, ale ešte stále sa na to pripravujem, aby to bolo autentické a tak :D ja som proste freak do dejepisu :D či už ide o stredovek - taký, ako popisuješ tu v tejto fanfikcii, obdobie vlády Tudorovcov, renesanciu, 17. a 18. storočie (hlavne kolonizáciu ameriky, vek pirátov a tď.) alebo viktoriánsku éru... všetko toto úplne vyhľadávam a preto som taaak moc rada, že píšeš niečo historické a ešte k tomu na Kuroko no Basuke, je to ako splnený sen *_*

    Na tejto kapitole sa mi páčilo úplne všetko - to, že sme sa dozvedeli viac o živote hlavnej hrdinky (ktorá je, mimochodom, úplne úžasná a badass, strašne dobrý charakter, okamžite som si ju obľúbila, znova raz OC podľa môjho gusta), Himuro tu bol strašne moc rozkošný a sladký :D ako sa bál, že čo mu urobí a ona s ním tak super vybabrala :D len nechápem, že prečo je sklamaný! :D Princezná Elisabet je úplne dokonalá a len si ty dávaj, milý Himuro, pozor, aby si sa do nej tiež nezabuchol xD

    Aj Mura tu bol úplne super. Pri tej poslednej scéne som už ani nedýchala :D normálne som čakala, že už bude nejaká "akcia", ale takto to bolo snáď ešte lepšie *_* veľmi moc sa teším na pokračovanie, je to vážne skvelé, originálne a ja som namotaná čoraz viac a viac. Už si predstavujem Murasakibaru v rytierskom brnení xD a myslím, že by mu sakra svedčalo :P

    OdpovedaťOdstrániť
  4. *úchyl-ja vyšlo spoza temnoty s diabolským úškrnom* Ale čo to? TO JE VŠETKO?! *po prečítaní nábehu na erotišn scénu si to úchyl-ja nasmerovalo naspäť do temnoty* No! Ľúbi sa mi tá interakcia a príjemné napätir medzi nimi a je úplne milučké, ako sa s tým postupne zoznamuje Elisabet. :) Ale držala sa dobre pod ním, ja by som ho na jej mieste znásilnila a ak by sa môj úchyl-ja neprebudil, tak by som omdlela. xD Murasakibara, si kanec. :3 No úžas kapitola s veľmi príjemne jemne sexuálnym napätím. :-*

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)