nedeľa, 30. augusta 2015

My sweet princess - kapitola č.1


***


 !!!Poznámka : príbeh sa odohráva v stredoveku

***

Utekala lesom. Bola zadýchaná a srdce jej splašene bilo. Bála sa. Za normálnych okolností by už dávno únavou padla na zem, no strach a adrenalín ju hnal ďalej. Snažila sa ignorovať ten nechutný smiech tých mužov, čo ju prenasledovali. Zošmykla sa dole brehom a narazila na menšiu rieku. Vystrašene sa porozhliadla po okolí a tie hlasy sa neustále približovali. Bola práve zima, všetko pokrýval biely sneh a rieka vyzerala byť zamrznutá. Veľmi dobre však vedela, aké to môže byť zradné, no odhodlala sa. Zúfalstvo malo väčšiu moc ako zdravý rozum.
Opatrne začala prechádzať po tenkom ľade. Začula praskanie. Ľad pod ňom sa preboril a ona stratila rovnováhu. Spadla do studenej vody a ten chlad, čo tak náhle obklopil jej telo, ju na moment ochromil. Hneď sa však spamätala a začala vyplašene mávať rukami v snahe sa niečoho zachytiť.
Podarilo sa jej to a pozbierala sily na to, aby sa vytiahla von. Nemohla si však oddýchnuť, opäť sa musela postaviť na nohy a bežať ďalej, pretože sa jej prenasledovatelia blížili.
Rozutekala sa, no nedokázala sa im stratiť.
Počula za sebou dupot konských kopýt a vtedy ju obkľúčili. Boli traja. Okamžite zosadli z koní a pobavene sa uškŕňali.
,,A máme ťa!" zvolal jeden a nechutne si oblízol pery, druhý ju povalil na zem.
Podarilo sa jej ho udrieť, no aj tak ju nepustil. Ďalšieho z nich kopla a vtedy si vyslúžila poriadnu facku. A nie jednu, rovno dve.
Dvaja jej chytili ruky a ten zvyšný sa jej snažil dostať medzi nohy. Trepala sebou a škubala. Odmietala sa tak ľahko vzdať.
Ďalšia rana. Strašne to zabolelo a ona pomaly strácala vedomie.
Ten, čo sa k nej tak dobýjaj, jej nadržanie siahol na nohavice. Chcel jej ich strhnúť. Vnímala ich... tie odporné zvieratá! Počula ich smiech, ich hlasy. Hnusne páchli a dotýkali sa jej snáď úplne všade! Mala pocit, že sa pozvracia a zrazu...zrazu sa jej už nedotýkal nik. Počula zhrozené výkriky.
Prevalila sa na brucho, z posledných síl zdvihla hlavu a uvidela tri telá...bezvládne telá a tmavočervené škrny v tom krásne bielom snehu.
Kým upadla do ríše snov úplne...videla ešte niečo...fialovú.

Cítila teplo a peknú vôňu. Všetko na okolo bolo príjemne mäkké a pohodlné. Pritiahla si prikrývku bližšie k telu a spokojne sa prevrátila na bok. Otvorila oči.
Takmer vyjakla pri pohľade na spiaceho muža vedľa nej. Rýchlo si zakryla ústa dlaňou, posadila sa a zmätene sa poobzerala okolo seba. Bola v nejakom...obrovskom stane. Pohľadom sa vrátila k nemu.
Nepoznala ho!
Dlhšie fialové vlasy mu padali do tváre, nahé ramená nemal prikryté. Ešte nikdy v živote nevidela žiadneho muža takto. Nervózne si zahrýzla do spodnej pery a opatrne sa vysúkala spod veľkej prikrývky. Mala na sebe len nejakú veľkú košeľu, no v tej chvíli bola rada aj za ten kúsok oblečenia. Stále pozorujúc jeho oddychujúcu tvár, sa s najväčšou opatrnosťou postavila. V stane bol dosť veľký priestor a ...tma. Jediné svetlo, vďaka ktorému ako tak videla, vychádzalo z malých sviečok.
Tichými krokmi sa vybrala k východu a neustále dávala pozor na to, aby ho nevzbudila.
Kde to dopekla som?! Zanadávala v duchu a opatrne vykúkla dnu. Na moment ju oslepilo ostré, denné svetlo. Párkrát zažmurkala a pohľadom spočinula na skupinke mužov okolo veľkého ohňa. Smiali sa a niečo popíjali. V podstate, kde dovidela, boli samé stany a ...vojaci. Pocítila nepríjemný tlak v žalúdku. Bola v strese.
,,Héj!" niekto z tej skupinky si ju všimol a..zakýval jej.
Zľakla sa a...splašene vybehla z toho stanu.
Beh bol jej prvotným impulzom.
,,Héj, neutekaj!" kričal za ňou ten muž, bol rýchlejší a zatarasil jej cestu. Z nejakého dôvodu sa však začervenal a rýchlo sklopil pohľad. Vtedy si uvedomila, že má na sebe len tú košeľu. V tej chvíli jej to však bolo jedno a na nejakú hanblivosť zabudla úplne.
,,Prepáč." povedal ospravedlňujúco a ona sa zmätene otočila. Chcela skúsiť újsť z druhej strany, no nešťastne do niekoho narazila. Otriasla sa a pozrela pred seba. Naskytnul sa jej pohľad na svalnatú, nahú hruď. Odvážila sa zdvihnúť zrak k jej majiteľovi a aj napriek tomu, že bola na ženu celkom dosť vysoká, musela hlavu poriadne zakloniť. Nikdy nikoho tak obrovského nestrela.
Bol to ten muž, vedľa ktorého sa zobudila. Na tvári mal veľmi nečitateľný výraz. Chcela pár krokov odstúpiť a vtedy k nej zdvihol svoje paže.
Čakala úder a privrela oči. Namiesto rany však ucítila, ako jej niečo príjemné na dotyk prehodil okolo pliec.
Deka. Obrovská a teplá. 
Prekvapene sa mu zadívala do očí. Nevidela v nich však žiadnu emóciu, iba tú krásnu fialovú.

Keď neskôr sedela pri ohni, cítila sa za svoje správanie zahanbene.
,,Moje meno je Himuro Tatsuya." predstavil sa jej jeden z mužov, bol to vlastne ten, čo sa za ňou rozbehol.
,,A ty si?" vyzeral tak milo. Rozmýšľala, či sa má predstaviť svojím pravým menom, Elisabet, no nakoniec sa rozhodla pre svoju prezývku.
,,Bet." odpovedala mu a on sa hrejivo usmial. Teraz už bola konečne v normálnych šatách, síce mužských, ale jej to vôbec nevadilo, pretože ich rada nosievala, aj keď sa to na ženu nehodilo.
,,Môžem otázku, Himuro?" spýtala sa nesmelo.
,,Samozrejme." veselo jej prikývol.
,,Ako som sa tu dostala?" netušila to. Keď si konečne uvedomila, že jej v tomto tábore nič nehrozí, ten veľký muž vošiel späť do stanu a nechal ju tu s týmto chlapcom.
,,Náš pán ťa priniesol. Dosť nás to prekvapilo, ešte sme nevideli, že by si do stanu priviedol nejakú ženu." uškrnul sa a ju tie slová prinútili sa červenať.
,,Bola si však celá premočená, báli sme sa, že zamrzneš." pokračoval v rozprávaní a ona si všimla, ako sa skúmavo zahľadel na jej tvár.
Bola doráňaná, vedela to, cítila ten opuch a preto sa trošku rozpačito odvrátila.
Zapozerala sa na vlajky. Na každej z nich bol erb, no nedokázala si spomenúť, komu patrí.
Zamyslela sa.
,,Murasakibara." prehovoril náhle a tým prerušil jej tok myšlienok.
,,Prepáčte, ako prosím?" nepočula ho.
,,Ten znak patrí kráľovskej rodine Murasakibara." vysvetlil jej a znova sa priateľsky usmial.
Elisabet sa pri znení toho mena niečo vybavila, no bolo toho len málo. Vedela, že sú to silná rodina a že ich krajina prosperuje, no jej vlastná rodina s nimi nikdy žiadne styky nemala.
,,A Himuro.." znova ho oslovila. Spýtavo na ňu pozrel.
,,Čo robíte tak ďaleko na západe?" dúfala, že jej otázka nie je moc trúfalá. Mohli by si totiž pomyslieť, že dostala za úlohu získať nejaké informácie. Najradšej by si za to dala facku, no už ..už bolo neskoro.
,,Tunajšie kráľovstvo je na tom zle." hneď jej odpovedal, takže sa nezdalo, že by ju podozrieval. Vydýchla si.
,,Pôvodný kráľ zomrel pred pár dňami a kráľ z juhu, ten nenažraný bastard, to tu už stihol zabrať...a  náš pán sa rozhodol zasiahnuť." bola prekvapená z jeho priamych slov, ale sama by toho sviniara krajšie nenazvala. Ten muž dobýjal všetko, čo sa mu odmietlo podriadiť. Kebyže bol aspoň dobrý panovník, no on vedel len ničiť a zabíjať. Jeho ľudia trpeli hladom a samotná krajina bola strašne chudobná. Všetko bohatstvo totiž dával do armády plnej tých najhorších a najkrutejších bojovníkov.
Zabolelo ju to.
Tie spomienky boli tak odporne trpké. 
Mala neuveriteľné šťastie, že takto dopadla. Mysľou sa vrátila do toho lesa, k tým trom mužom.
Kde by asi bola teraz, kebyže sa tam ten muž neobjaví?
Vedela odpoveď. Bola by zneuctená a... mŕtva.
 Pohľadom zavadila o jeho stan. Ešte sa mu ani len nepoďakovala.
,,Váš pán trávi celý deň v stane?" spýtala sa.
,,Nie, len nespal poriadne niekoľko dní, musí to dohnať, aby bol mohol ísť do boja v plnej sile." ten mladý muž bol veľmi otvorený, miestami sa jej to až nezdalo.
,,Chcela by som sa poďakovať predtým, než odídem." povedala potichu a na Himurovej tvári sa objavil prekvapený výraz, hneď nato sa však akosi záhadne usmial.
,,Prepáč mi tú nezdvorilosť, no nemyslím si, že budeš môcť odtiaľto odísť." odvetil a Elisabet sa zamračila.
,,Prečo?"
,,Páčiš sa mu." hlavou kývnul smerom k stanu.
,,Keď dobyje hrad, vezme si ťa so sebou a urobí z teba svoju milenku." pokračoval ďalej.
Tie slová ju prekvapili. Bolo to..drzé. Ona určite nebude niečia milenka!
,,To rozhodne nie!" povedala hlasnejšie, než chcela a upútala tak na seba pozornosť ďalších mužov.
Rozosmial sa.
,,Naozaj mi to prepáč, no obyčajné dievča bez pôvodu by malo mať z toho radosť." poznamenal jednoducho a ona cítila, ako ju pomaly zaplavuje hnev. Vravel o nej ako o nejakej dojnej krave! Ako o kuse dobytka! Ona nie je obyčajná a bez pôvodu! Mala chuť to povedať, no...nemohla. Plánovala svoju totožnosť držať v tajnosti dovtedy, kým sa veci neupokoja.
Chcela ísť za svojou prekrásnou sestrou a mladšími bratmi. Ešte pred chvíľou o tej možnosti ani len nezapochybovala a teraz jej tu niekto hovorí, že nemôže! Že bude niečia...milenka. Nahnevane sa postavila a Tatsuya jej venoval veľmi pobavený pohľad.
Tak takto sa cítia dievčatá, ktoré sú dcérami chudobných ľudí. Bolo to hrozné, bola..urazená. Dotklo sa jej to!
,,Myslím, že by si sa mala vrátiť do stanu." poznamenal a tiež sa postavil. Jeho oči jasne hovorili, že ak sa pokúsi opäť o útek, hravo jej to prekazí. Tiež mu venovala jeden pohľad a nebol zrovna prívetivý. Namosúrene sa teda pobrala smerom k stanu.
Zastavila sa pred ním. Celý deň sa cítila tak bezpečne a teraz sa opäť trasie hnevom a... neistotou.
Pokrútila hlavou. Nesmie na to myslieť.
Odhodlala sa a vstúpila dnu. Naozaj to vnútri bolo veľké a teraz, keď bolo zapalených viac sviečok, mohla vidieť toho oveľa viac.
Všimla si najmä obrovskú osobu sediacu za stolom. Skláňal sa nad nejakými listinami.
Takže už nespí.
,,Oddýchli ste si?" rozhodla sa prerušiť to ticho. Zdvihol hlavu od stola a veľmi zvláštnym spôsobom sa na ňu zadíval. Bolo to pre ňu nové. Nemala veľa skúseností s mužmi, preto nevedela, ako má na to reagovať.
Bol ...príťažlivý.
Vstal. Mal na sebe nohavice a jednoduchú košeľu. Jeho mohutná postava sa vydala smerom k nej.
V tejto chvíli by mal obavy aj ten najstatočnejší rytier, pretože ten muž pred ňou bol neskutočný. Pôsobil tak mocne, silno a... mužne. V jednej chvíli dokonca zvažovala aj ten útek, no z tej dominancie, ktorá sa šírila všade naokolo, úplne primrzla na mieste.
Spomenula si na tú príjemnú vôňu, čo ucítila, keď sa zobudila. Znova tu bola. Šla z neho. 
Aby mu mohla vidieť do tváre, znova musela poriadne zakloniť hlavu.
Svojími dlhými prstami sa dotkol jej tváre. Ten dotyk...pálil. Opatrne sa k nej zohol a skúmavo si ju prezrel. Bolo jej nepríjemné, že zrovna pred takým mužom, ako je on, musí stáť v takomto úbohom stave. Hanbila sa za svoj výzor.
Všimla si, že svoju pozornosť upriamil na jej pery. Jemne po nich prešiel palcom.
Zachvela sa a vtedy... ustúpila.
Murasakibara vycítil jej strach a nervozitu. Okamžite urobil pár krokov vzad.
,,Nemáte sa čoho báť, neublížim vám." povedal silným hlasom a opäť sa vrátil k stolu.
Prekvapilo ju, že jej vyká. V jeho očiach musela predstavovať len jednoduchú vidiečanku.
Možno sa len snaží chovať slušne. A to ku každej žene. Pomyslela si. 
,,Kľudne odpočívajte." dodal.
Vtedy sa osmelila  a podišla bližšie.
,,Nemôžem vám zabrať vaše miesto." v podstate by nemala byť ani v jeho stane.
Zdalo sa, že ju ignoroval. Trošku ju to nahnevalo.
,,Viete, som vám naozaj veľmi vďačná za všetko, čo ste pre mňa urobili..." na moment sa odmlčala, rozmýšľala, či ju vôbec ten muž počúva.
Odvážila sa a prišla až k tomu obrovskému stolu.
,,Mám ...rodinu, ktorá na tom...nie je až tak zle a keď sa k nej dostanem, veľmi rada vám túto vašu láskavosť odplatím." snažila sa voliť tie správne slová.
Zdvihol k nej svoj skúmavý pohľad a ona trpezlivo čakala, čo jej na to povie.
Atsushi sa vpíjal do tých šedo-zelených očí, ktoré na neho tak uprene hľadeli.
Nechcel ju vyplašiť a ani v nej vyvolať pocit ohrozenia, no neplánoval ju nechať odísť.
,,Povedal vám snáď Himuro niečo nevhodné?" tušil, že áno, ten mladý muž sa vždy správal, ako by nemal.
,,O to nejde." povedala potichu. Prekapilo ju, že ho to napadlo.
,,Takže povedal. Neberte to vážne." chcel, aby bola pokojná. 
,,Tam vonku je veľa nebezpečných ľudí. Sama ste to na vlastnej koži zažila." dodal a spozoroval, ako sa pri jeho slovách mierne zachvela.
,,Buď to zvládnem, alebo nie." odvetila pevným hlasom a pevne zovrela pery. Vedela, že má ten muž pravdu, no túžila vidieť súrodencov a na vlastné oči sa presvedčiť, že sú v poriadku.
,,Nie, nemôžem nechať princeznú cestovať samu." povedal pokojným hlasom. Trhlo ňou. On to vie?
,,Vy viete, kto som?" bola sklamaná. Netušila presne, čo je tento muž zač a preto to chcela držať pred ním v tajnosti. Nepodarilo sa jej to!
,,Samozrejme." odvetil a znova sa vrátil k svojej práci. 
Elisabet mala čo robiť, aby nevybuchla. Ten jeho prístup... ju vytáčal. Privrela oči a počítala do desať.
Keď sa ako tak upokojila, odpochodovala k posteli a sadla si na ňu. Nepekne naňho zagánila.
,,Prečo som vlastne tu?" spýtala sa.
,,Lebo som vás priviedol."
,,Nemyslím, že prečo som v tábore, ale prečo som ...pri vás." tie posledné slová povedala o čosi tichšie. Pomaly sa k nej jeho veľké telo otočilo.
,,Radšej by ste bola v stane niektorého z mojich vojakov?" hovoril to tak...otrávene, akoby mu liezla na nervy, no skôr ho štvalo to, že sa tomu tak moc bráni.
Elisabet nemienila na tú otázku odpovedať, akosi inštinktívne cítila, že to nemá význam.
Ľahla si.
Kebyže ma chce znásilniť, už by to asi dávno urobil. Upokojovala sa touto myšlienkou a zavrela oči.
Zaspala. Veľmi rýchlo, čo bolo pre ňu nezvyčajné.

Atsushi sa odtiahol od stola a povystieral sa. Pohľadom zavadil o svoju posteľ.
Na ženu bola celkom vysoká a vlasy ryšavého odtieňa mala dlhé a mierne zvlnené. Zahľadel sa na to mužské oblečenie. Vyzerala v ňom prekvapujúco ...príťažlivo, no niečo mu našepkávalo, že žena pred ním by vyzerala dobre vo všetkom.
Pocítil túžbu. Okamžite však tie hriešne myšlienky zahnal.
Vstal a podišiel k jej spiacemu telu. Opatrne ju prikryl a vrátil sa k papierom. 
Nikdy si k sebe nepúšťal ženy a ona má teraz možnosť spať v jeho posteli. Nepáčilo sa mu, že v tom videla až taký problém. Vedel, že to nie je obyčajná žena hneď vtedy, ako ju uvidel v tom lese. Presvedčil sa o tom však až o pár hodín neskôr. Priznával, že to možno na začiatku trošku prehnal a že to bol pre ňu naozaj veľký šok, keď sa zobudila vedľa neho, no neurobil nič zlé. Ani len raz sa jej nedotkol! Dokonca aj do tej jeho košele ju obliekla tá liečiteľka, ktorú k nej poslal. Nevidel síce žiadne vážnejšie zranenia, no aj tak chcel mať istotu.
Aj teraz sa pozrel na tú jej doudieranú tvár, ktorá bola aj v tejto chvíli neskutočne pôvabná. Krásna aj napriek tým modrinám. Keby mohol, zabil by tých chlapov ešte raz a tentokrát by im dal poriadne pocítiť to, ako moc ho rozzúrili.
Nikdy nemal rád násilie na ženách a deťoch, takže bolo prirodzené, že zasiahol, no keď zbadal to bezvládne telo na zemi, čosi sa v ňom pohlo.
Vzbudila v ňom záujem.

.
.
.

ĎAKUJEM za prečítanie.

-Odkaz na nasledujúcu kapitolu-

***

4 komentáre:

  1. To je sladučké! :33 Zlaté. Milé. Pekné. Asi sa roztopím od toľkého blaha! Táto poviedka sa mi neskutočne páči.. hoci, všetky tvoje poviedky sú bezvadné, no táto je táká... iná - pre mňa lepšia ako ostatné. ^-^ A vďaka tebe som zmenila názor na Murasakibaru a pozrela sa naňho trochu inak... však on je nenormálne zlatý.. ako som sito mohla nevšimnúť?
    Dúfam, že ďalšiu časť napíšeš čo najskôr, lebo sa jej neviem dočkať. ^-^

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Teda, drahá Petrika... opäť raz si mi potvrdila, že si jedna z naj blogeriek, čo píšu, aké som kedy poznala :) myslím, že aj táto fanfikcia sa zaradí medzi moje VEĽMI obľúbené. Viem, že si v úvode narážala čiastočne aj na mňa, Mura nie je môj obľúbenec :D ale v tvojich poviedkach mi absolútne nevadí! Práve naopak... mám ho čím ďalej, tým viac rada... hlavne ako si ho vykreslila tu :O Naozaj si sa trafila do čierneho - milujem históriu - historické obdobie a príbehy z toho prostredia. Stredovek nie je výnimka a bol to vážne úplne skvelý nápad zasadiť ďaľšiu KnB fanfikciu práve sem. Mura ako hlavná postava a panovník/bojovník by mi nikdy nenapadol, takže o to viac ma to prekvapilo a to veľmi príjemne. Páčilo sa mi aj Himorovo cameo :D zaujímalo by ma, že či medzi Atsushiho chlapmi sú aj ostatní z GOM, prípadne iné postavy z toho anime :D je to vážne skvelé. Trošku mi to pripomína Game of Thrones tým, kde je to zasadené a ja milujem takéto dobové príbehy ♥

    Takže sa budem rozhodne tešiť na ďalšie pokračovanie, som nesmierne moc rada, že po skončení kapitolovky s Kisem si sa pustila do ďalšej a tiež je hl. postavou jeden z našich basketbalistov :3 inak, také tie stavy nespavosti, keď o 4-tej ráno ťukáš do wordu veľmi dobre poznám :D väčšinu dielov Moments in Dark som napísala v noci, keď som nemohla spať xD a tiež sa chystám na nejakú historickú fanfickicu/fikciu, hlavne čo sa týka poviedok na hru Assassin's Creed... písať o histórii je vážne super a aj čítať o nej... v tejto poviedke ma to nesmierne moc bavilo. Aj opis prostredia - všetko. Princovia a princezné - to je nevyčerpateľná téma, strašne moc sa teším na pokračovania, možno ešte spôsobíš, že sa do toho Murasakibaru buchnem tiež :P

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ách, to bolo úžasné, ten začiatok a potom tá záchrana... *rozplýva sa*
    Veľmi som šťastná, že do hlavnej mužskej role si vybrala práve Mura-chana. On je dosť netradičný charakter, ale ty si ho zvládla na jednotku! A ako rytier musel byť fakt pôsobivý... *nevšímajte si ju, sestrička, podajte mi tie prášky...*
    A Himuro tam bol zabitý, s tou hláškou o milenkách. Stredovek nemusím práve kvôli tým celkovým postojom ku ženám, vede a celkovo, takže sa mi to zdalo ešte autentickejšie. Predsalen, život nebol len o princeznách.

    Hentai no Kame

    P.S. Som zvedavá, odkiaľ vlastne pochádza hlavná hrdinka. Že by príbuzná GoM?

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Veľmi pekná prvá kapitolka. Atsushi je chlap ako sa patrí a nemyslím tým len jeho vzhľad, ale aj jeho správanie a postoj k Elisabet. Ale musím sa priznať, že ma neoslovila len jeho slušnos, ale aj tá chvíľková túžba pri pohľade na ňu, lebo... predsa len je to chlap a ktorému by to nezišlo na um? :] Idem čítať ďalej. ^^

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)