pondelok, 31. augusta 2015

Ona je on - kapitola č. 9 - Zranenie


***


***

Po tom, čo sa Umeko dostala domov, spustila ďalšiu vlnu nepretržitého plaču. Strašne moc ju to ťažilo a trápilo, no veľmi dobre vedela, že si za svoju situáciu môže sama.

O dva dni neskôr mali odohrať zápas s Kirisaki Daiichi.
Nervózne postávala pri dverách šatne a sledovala svojich spoluhráčov, ako sa pripravujú. Riko niečo vysvetľovala a sem tam načrtla na papier.
Pohľadom zavadila o Kagamiho, práve pil z fľaše a keď si všimol, že ho pozoruje, hrejivo sa na ňu usmial. Opätovala mu to, no bolo to dosť silené.
Postupne všetci opúšťali miestnosť. O pár minút neskôr tam bol už len Taiga a ona.
Postavil sa z lavičky a podišiel k nej.
,,Vyzeráš akosi ustarostene. Deje sa niečo?" spýtal sa opatrne a uprene sa jej zahľadel do očí. Mal v nich toľko..lásky. V živote sa na ňu žiadny muž tak nedíval, ako on. To, ako moc ju má rád, cítila z každého jedného, čo i len najmenšieho gesta, čo urobil.
Pokrútila hlavou a pokúsila sa o úsmev.
,,Umeko, prosím ťa, drž sa počas zápasu za trojkovou čiarou." povedal mäkko.
,,Prečo?" nerozumela. Ako hráč musí ísť niekedy aj pod kôš, nemôže sa držať ďalej.
,,Oni nehrajú férovo." odvetil jej a jemne ju pohladil po líci.
,,Poslúchni ma." zašepkal a zohol sa k nej. Pobozkal ju na čelo a ona jemne privrela viečka.
Dotyk jeho pier jej bol tak príjemný.
,,Kagami?" oslovila ho nesmelo.
,,Áno?" stále sa na ňu tak pekne usmieval.
,,Musím ti niečo..."
,,Kagami!" zakričal niekto a tým ju prerušil. Do miestnosti sa nahrnul Koganei a Furihata.
,,Poď, treba sa rozcvičiť! Poď aj ty, Mitsuyama!"
Bola som tak blízko. Trošku zagánila na tých dvoch.
Spoločne vošli do telocvične. Už sa to tam pekne napĺňalo.
,,Tak ja idem." zvolal Kagami a pobral sa ku košu. Ešte predtým však zaregistrovala jeho letmý dotyk na svojej ruke.
Sledovala jeho postavu, ako sa pomaly naťahuje a berie do rúk jednu z lôpt. Rozbehol sa, vyskočil a zasmečoval. Jeho priatelia obdivne zahulákali. Mali..dobrú náladu.
,,Ulievaš sa?" zaznel jej pri uchu známy hlas. Aomine.
,,To som ti tak chýbala, že si sa musel na mňa prísť pozrieť?" spýtala sa ironicky a uškrnula sa.
Jej tvár však vzápätí znova posmutnela.
,,Umieral som túžbou vidieť ťa." pobavene sa uchechtul, no všimol si, že dnes asi nemá náladu na žarty. Neušlo mu, že s akýmsi zasneným pohľadom pozorne sleduje Kagamiho.
Vadilo mu to, no už dávnejšie vytušil, že ho má rada. Skúmavo sa zahľadel na jej zamyslenú tvár. Niečo ju...žralo. Bol si tým istý.
,,Inak, v tomto zápase by si sa mala držať skôr vzadu a nemala by si sa púšťať do priamych súbojov." poznamenal sucho a ona oduto našpúlila pery.
,,Vy ste sa na mňa dohodli?" spýtala sa otrávene.
,,Nie, len som na vlastné oči videl, ako títo tu.." ukázal na ich protihráčov.
,,...dotĺkli chlapa, ktorý bol tak trojnásobok teba." vysvetlil.
V podstate sa o ňu bál, no nikdy by jej to tak otvorene nepovedal.
,,Ale nepreháňaj." mávla nad tým rukou a tiež sa pobrala na ihrisko.

Zápas sa sotva začal a už vtedy mala chuť tých hráčov poriadne vyfackať. Správali sa úplne nešportovo. Drgali, sácali, škubali... vyzeralo to tam skôr ako na bojisku.
S ľútosťou sa pozrela na svojich spoluhráčov, ktorí mali na starosti doskoky. Zakaždým od nich utŕžili nejaký ten lakeť.
Namosúrene sa pozrela po rozhodcovi. Zo začiatku si totiž myslela, že si ten chlap asi zabudol doma svoje okuliare, no potom jej došlo, akí sú ľudia z Kirisaki Daiichi prefíkaní. Vždy sa postavili tak, aby ten chlap nemohol nič vidieť.
Bola to odporná taktika.
Samotný Midorima zo Shutoku jej oproti týmto tu pripadal ako to najväčšie zlatíčko. Bol síce nepríjemný, ale aspoň hral férovo.
Vedela, že nemá ísť pod kôš, no naskytla sa jej príležitosť. Dokázala si vytvoriť cestu pomedzi hráčov, urobila dvojtakt a skórovala. Neušiel jej Kagamiho karhavý pohľad, no nereagovala naň.
Opäť sa jej podarilo zachytiť loptu.
Urobila to znova.
Tentoraz cítila na sebe viac párov naštvaných očí, no znova to odignorovala. Potrebovali predsa každý jeden bod a keď sú odvážni prváci, musí byť aj ona!
Hnev v tej chvíli úplne potlačil pud sebazáchovy. Hnusila sa jej už aj tá zelená, čo mali na dresoch.
Hodila trojku.
Ešte nikdy nechcela žiaden tím poraziť tak moc, ako tento.
Ďalšia šanca.
Predrala sa pod kôš, vyskočila do vzduchu. Dvaja hráči ju následovali a vtedy pocítila ranu. Tvrdo dopadla na zem a ešte tvrdšie si udrela hlavu. Neskutočne to zabolelo.
Zaregistrovala niečie ruky, ako ju dvíhajú zo zeme. Chcela sa postaviť, no nohy mala neisté a akési slabé.
Zahlmlelo sa jej pred očami a potlačila ten nutkavý pocit na zvracanie. Hlasy, ktoré k nej prichádzali, sa zdali neskutočne vzdialené. Ani nevedela ako a niekto ju posadil na lavičku.
Zvalila sa na ňu rovno celá.

Ten silný náraz, ktorý Umeko utŕžila, nikto z nich nechcel podceňovať a preto sa rozhodli ju zobrať do nemocnice. Neprekvapilo ju, keď k ich striedačke rýchlo dobehol Aomine a spolu s Aidou ju chceli odviesť. Umeko stále mrmlala, že ten zápas nemajú prerušiť, ale dohrať. Utrúsila niečo aj o tom, že tie svine majú poriadne nakopať do tých ich prašivých zadkov. Tou poznámkou opäť zdvihla náladu svojim priateľov a viacerí sa nad tým pobavene uškrnuli.
,,Budem v poriadku." povedala Kagamimu, ktorý vyzeral veľmi rozzúrene. Jeho oči až tak blčali.
Venovala mu aj jeden úsmev. Nechcela, aby si robil starosti.
,,Tak to vyhrajte, chlapi!" rozlúčila sa s nimi.
Hneď ako zašli za roh, spustila hlasné nadávanie a kňučanie. V hlave jej nepríjemne dunilo a naozaj to...bolelo. Nedala to však pred tímom na sebe poznať.
Ale pred Riko a Aominem... jej to bolo už úplne jedno.
V nemocnici jej urobili zopár základných vyšetrení a oznámili jej, že si ju tam nechajú na pozorovanie aspoň dvadsaťštyri hodín.
Diagnóza znela "otras mozgu".
Nahnevalo ju to, chcela ísť domov, za svojim tímom a...za Kagamim.
Nervózne sedela na posteli.
,,Zdá sa mi to zbytočné, veď nie som po operácii." zafrflala podráždene a Aomine sa pobavene uchechtnul. Riko už medzitým stihla zavolať jej rodičom a taktiež poslala správu ľuďom z tímu.
,,Buď rada, že to nie je niečo vážnejšie. Pekne si tu poležíš, pospíš...hneď by som s tebou menil." provokoval ju. Teraz mu to už prišlo vtipné, no keď videl, ako dopadla na zem, nebolo mu všetko jedno. Okamžite sa vtedy postavil zo sedačky a priam rekordnou rýchlosťou zbehol tie schody na tribúne.
,,Veď ja som rada, len...takto sa to všetko komplikuje." zamumlala otrávene.

Kagami si rýchlo zo šatne pobral svoje veci a utekal do nemocnice. Nečakal na svojich priateľov, len im zakričal, že ide popredu.
,,Dobrý deň! Hľadám Umeko Mitsuyamu." vychrlil na príjme. Postaršia žena sa na neho prekvapene pozrela, hneď nato sa však usmiala a prelistovala zopár dokumentov.
,,Vaša kamarátka je v poriadku, je na izbe číslo 57." odvetila mu prívetivo.
,,Kamarátka?" spýtal sa Kagami nechápavo.
,,Počkajte, asi sa stala nejaká chyba.." nerozumel tomu. Možno tu je niekto s rovnakým menom.
,,Umeko Mitsuyama, dievča, na zápase si nepekne udrela hlavu, prijali sme ju dnes." povedala tá žena a Kagami sa len zmohol na obyčajné prikývnutie.
,,Ďakujem." vysúkal zo seba a bez ďalších slov sa otočil. Napadlo ho, že Umeko predsa len vyzerá žensky, možno sa... pomýlili.
Ale veď museli vidieť jeho doklady. Prebehlo mu mysľou.
Pomalým krokom sa vybral na oddelenie. Zamyslel sa a pred sebou mal odrazu tie zvláštne spomienky, ktoré s tým chlapcom zažil. Akoby tá veta, ktorú tá žena povedala, bola nejaký spúšťač.
Kúpele, tie letmé dotyky v podniku, tá zvláštna chémia, to vyžarovanie.
Nie, nemožné! Nie, nemohol by takto oklamať toľkých ľudí, nemohol by takto oklamať mňa!
38, 39, 40...
Tá chudá postava, tá roztomilá tvár. Ten plač v jeho byte. 
46, 47, 48, 49... 
Tie náhle city...príťažlivosť.  
54, 55, 56...
Odrazu to všetko...dávalo zmysel. To, ako vyzerá, to, ako sa správa, jeho chôdza, hlas, to všetko!
Pocítil prudký príval hnevu, ktorý sa každým krokom zväčšoval.
57.
Položil svoju veľkú dlaň na kľučku a zatlačil do dverí.
,,Kagami?" prekvapene sa na neho pozrela, nikoho z tímu tu nečakala tak skoro. Opatrne si prikrývku vytiahla o čosi vyššie.
Bola rada, že ho vidí, no niečo sa mu na ňom nezdalo. Niečo..bolo zle.
,,Stalo sa niečo?" spýtala sa ho opatrne, keď potichu vošiel do miestnosti.
V izbe bola sama, Aomine si totiž šiel po kávu.
Vyzeral..zničene a utrápene. Ten pohľad sa jej nepáčil.
,,Umeko.." pomaly ju oslovil a ona sa na neho spýtavo pozrela. Prehrali? Alebo sa nebodaj zranil niekto ďalší?! Prebehlo jej mysľou.
,,Mohol by si si na chvíľu dať dole tú košeľu?" tie slová vyslovoval síce pomaly, no pevným hlasom.
Stuhla. Prečo? Nasilu sa usmiala.
,,Si akýsi zvláštny, Taiga." prehovorila nervózne. Prečo tak zrazu?
,,Mohol by si si, dofrasa, dať dole tú košeľu?" zopakoval svoju otázku hlasnejšie. Zmätene sklopila pohľad a tým ho utvrdila v tom, že po celý ten čas klamala.
Zachvela sa. On to vie. Ako?!
,,Kagami, ja.." odvážila sa prehovoriť.
,,Baví ťa to?" tá otázka ju prekvapila, neisto sa na neho zahľadela.
,,Chcela som ti to pov.."
,,Pýtam sa ťa, či ťa to baví?! Dívať sa na mňa, ako sa trápim... je to zábavné?" jeho oči boli v tej chvíli neuveriteľne chladné. Nebola v nich len zúrivosť, bolo v nich niečo oveľa horšie.
Sklamanie, bolesť a... znechutenie.
Okamžite sa postavila a podišla k nemu.
,,Je mi to tak ľúto, plánovala som..."
,,Kvôli tebe som si myslel, že som..." nadýchol sa. Potláčal ten výbuch.
,,...gay." precedil pomedzi zuby.
,,Všetko ti vysvetlím." cítila, ako sa jej do očí hrnú slzy. Opäť sa ozval ten známy, odporný pocit, ktorý ju prenasledoval už niekoľko dní.
,,Uvedomuješ si ty vôbec, ako som sa cítil?!" Neskutočne zúril.
,,Prosím, Kagami..." podišla k nemu a chcela sa ho dotknúť, no on od nej odstúpil, takže jej ruka ostala visieť vo vzduchu.
,,Kagami...daj mi chvíľu." začala vzlykať. Pokazila to. Ublížila mu!
Taiga sa triasol od hnevu a zničene privrel viečka. Využila tú chvíľu na to, aby sa k nemu dostala a pevne zovrela jeho dlaň v tých svojich. Vytrhol sa jej.
,,Nedotýkaj sa ma!" povedal hrozivo a v očiach sa mu nebezpečne zalesklo.
,,Taiga, prosím...vypočuj ma..." naliehala.
,,Nechcem ťa počúvať, chápeš?!" začal kričať.
,,Je mi z toho všetkého zle, je mi zle z teba a tých tvojim nechutných klamstiev!"
,,Čo sa to tu deje?" do izby vstúpil prekvapený Aomine. Ten krik bol počuť až na chodbe. Stačil mu však jediný pohľad a jej uslzenú tvár a hneď vedel, čoho je práve svedkom.
,,Umeko, si v poriadku?" spýtal sa jej opatrne, ignorujúc ich hádku. Nejaký Kagami Taiga mu bol v tej chvíli úplne ukradnutý.
,,Takže, ty si v tom tiež." červenovlasý muž sa smutne usmial.
,,Netuším, o čom hovoríš." odvetil mu Aomine pokojne.
,,Ty a ona...vedel si to." hovoril potichu.
,,Má to byť snáď nejaký žart?!" Kagami opäť zvyšoval hlas.
,,On s tým nič nemá." ozvala sa Umeko a postavila sa pred Daikiho. Stále sa chvela. Nikdy predtým sa necítila tak zúfalo, ako teraz. Tak moc to túžila napraviť.
,,Daj mi šancu to vysvetliť." zašepkala.
Uprela na neho svoje hnedé oči, no on len nesúhlasne pokrútil hlavou.
,,Kagami, prosím." hlas sa jej triasol a opäť k nemu pristúpila.
,,Ja som sa ti ospravedlňoval, bol som k tebe úprimný a ty si sa so mnou po celý ten čas iba zahrávala!" začínal byť až nepríčetný.
,,To nie je pravda!" taktiež zvýšila hlas. Klamala, ale čo sa týka citov... to bola pravda!
,,Je zranená, Kagami." opäť sa do toho vložil Aomine. Pochopil situáciu, dokonca rozumel aj jeho prudkej reakcii, no ona teraz potrebovala kľud.
Predstava toho, že by jej to rozrušenie malo uškodiť, bola teraz jediné, na čo myslel.
,,A to je problém? Však sa o ňu postaráš...presne ako vtedy, keď sa tak ožrala!" Mitsuyamu tie slová boleli. Nečakala žiadne rýchle odpustenie, no aj napriek tomu kdesi v kútiku duše dúfala, že by to mohlo skončiť dobre. Ale to, čo sa práve dialo v tejto nemocničnej izbe, jej zobralo všetku nádej.
,,Veľmi rád by som vedel, čo sa dialo neskôr." pokračoval a silene sa uchechtnul. Všetku tú zlosť nechal plynúť. Už sa nebude držať späť. Ranila ho. Cítil sa...ponížene.
,,Dávaj si pozor na ústa." pohrozil mu Daiki stále kľudným hlasom.
,,Kagami, prosím..." Umeko netušila, čo také by mala povedať, aby ho aspoň trošku ukľudnila. Ten hnev, čo z neho až tak sršal, cítila v každej jednej bunke svojho tela. Mala pocit, že zhorí.
Ťažko sa jej dýchalo. Dusila sa.
,,Prosím ťa...neukazuj sa mi na oči." povedal tichým hlasom. Venoval jej jeden veľmi ublížený pohľad a opustil miestnosť.
,,Kagami!" hlasno zavzlykala. Chcela vybehnúť za ním, ale v tom momente sa jej znova zatočila hlava a opäť sa musela dosť premáhať, aby sa nepozvracala.
Aomine ju podoprel a nasilu ju dotiahol k posteli.
Plakala.
Zdvihol k nej ruku a pohladil ju po vlasoch.
,,To sa nejako vyrieši." povedal mäkko. Znova ju videl v takomto zúboženom stave.
Začínal byť z toho chorý.
,,Nie, nevyrieši, Daiki...je koniec." odvetila mu a silno potiahla nosom.
Nahla sa k stolíku a zobrala si odtiaľ svoj balíček vreckoviek.

O niekoľko minút neskôr sa k nej dostavil celý Seirinský tím. Už to nemalo cenu ďalej držať v tajnosti. Všimla si tie prekvapené pohľady, ktoré smerovali k jej opuchnutým očiam.
Povedala im pravdu, no neodôvodnila svoje klamstvá. V podstate tých ľudí ihneď prestala vnímať. V tej chvíli jej boli ...ukradnutí.
Chopila sa toho Riko, ktorá ju podržala a zobrala časť viny na seba.
Netrvalo dlho a izba sa začala pomaly vyprázdňovať. Ostali pri nej len Kuroko, Aida a Aomine.
No ani im nevenovala svoju pozornosť.
Myslela len naňho a na to, čo mu urobila.
Nenávidela sa za to.

.
.
.
 
ĎAKUJEM za prečítanie.

-Odkaz na nasledujúcu kapitolu-

***

5 komentárov:

  1. To je tááák smutné. T-T Normálne som pri čítaný posledných odstavcov smrkala. xD (vážne) Pritom to nie je nič vážne, nikto nezomrel, no ty si to napísala tak, akoby sa stal koniec sveta a všetci zomreli... ach, chúďa Umeko, ale bolo to od Kuroka a ostatných milé, že tam nakoniec s ňou aj po tom všetkom ostali. :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Boha, vypadol nám prúd, takže ti píšem odznova...

    *fňuká* Doriti! Posrala to na celej čiare! Takto sa jej tajomstvo dozvedieť.... Chudák Taiga.
    Nechápem, prečo sa museli robiť také tajnosti, veď by mohla hrať ako dievča. Ale chápem, šetrili by ju a tak, nebola by to poriadna hra.

    Aomine sa zachoval ako správny teddybear (čítaj úžasný macko a človek) :D V tvojom podaní je skvelý, preto sa u mňa ešte stále drží na siedmej priečke obľúbenosti. :)

    Hentai no Kame

    P.S. Dávať tam Makotov obrázok bola podlosť! A ja som sa na neho tak tešila. :(

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Oh, dráma na druhú. Kagami to trochu prehnal podľa mňa, ale ja asi nie som ten správny človek, ktorý by to mal súdiť, keďže mám empatiu občas pod bodom mrazu. No Umeko to popravde celkom pekne pokašlala, nemala mať tak strašne stiahnutú riť a pekne sa priznať skôr.
    No, ale je to dobrá časť, plná drámy, kriku, plaču a bolesti :D
    Len tak ďalej!

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Juu, túto kapitolu som si prečítala ešte doobeda, len až teraz som sa konečne dostala k jej komentovaniu (a prečítala som si ju ešte raz xD). Bože, Petrika! Čo to s nami robíš? :( Ako si to mohla Umeko urobiť? :( Strašne moc ma mrzí, že čo sa stal, vážne. Bola som z toho vo veľmi zvláštnom psychickom rozpoložení. Vedela som, že toto raz príde, ale veľmi som sa toho obávala. A všetky moje najhoršie obavy sa naplnili. Tak ako slečny predo mnou som v kútiku duše dúfala, že to dopadne inak, lepšie, že jej Kagami odpustí. Ale zachoval sa presne tak, ako som čakala. A ja mu nemôžem nič zazlievať, pretože má v podstate pravdu, to čo povedal, malo zmysel a úplne má právo sa na ňu za to všetko hnevať. Mrzí ma to však kvôli nim obom - lebo viem, že sa objala ľúbia a takto sa to pokazilo T_T asi sa vážne rozplačem, keď si to urovnám v hlave - že to všetko krásne, čo medzi nimi bolo a začínalo, je to zrazu fuč :( Keby nebol Kagami taký tvrdohlavý. Ach, jaj.

    Umeko mi bolo strašne ľúto. Začala to síce svojim klamstvom, no potom sa do toho postupne tak moc zamotala, že to už ani nebola jej chyba. A veľmi by ma zaujímalo, že čo sa jej to v minulosti vlastne stalo. Mylsím, že keby sa to dozvedel aj Kagami, tak by mal na ňu po tom všetkom iný pohľad :/ Okrem toho, moc ma mrzelo, ako strašne trpela v tejto kapitole. Je jasné, že Kagami trpel tiež a celkovo to bolo veľmi deprimujúce (po tomto si prosím nejakú veselšiu časť!), úplne som smutná aj za nich. Strašne moc sa modlím, aby sa to medzi nimi vyriešili ale niečo mi vraví, že také zlatíčko ako je Taiga sa nebude môcť hnevať večne. Stále v sebe živím iskierku nádeje, že sa s Umeko pomeria, všetko si vydiskutujú a bude dobre. Musí! Inak to asi nezvládnem :D môžeš za to ty, drahá Petrika, že to píšeš tak skvele a potom to takto moc prežívam :D

    A zase tu máme môjho milovaného Aomineho - ten chlapec je stelesnenie dokonalosti :D vážne, čo sa tejto poviedky týka, tak som si ho zamilovala snáď ešte viac ako pred tým ♥ on je úplne úžasný, dokonalý a Umeko môže ďakovať všetkým svätým, že ho má a že stojí po jej boku. Jednu chvíľu som už čakala, že nejako Taigu spacifikuje, alebo že sa nebodaj aj pobijú, ale fakt sa zachoval úplne úžasne, férovo a ako pravý chlap a najradšej by som ho za to všetko nosila na rukách. A ešte k tomu má dnes aj narodeniny ^^ mali by to s Umeko v ďalšej časti nejako osláviť :D Bože, už sa to tu zvrtáva na chválospev o Aominem z mojej strany, sorry :D

    Nezostáva mi už nie iné, len vyjadriť, že nedočkavo čakám na pokračovanie, lebo po tomto asi ani nebudem spať a budem nad tým stále premýšľať, že čo bude ďalej :D Prosím, nemuč nás a rýchlo sem hoď pokračko, lebo mi to už začína zašibávať :D a prosím, prosíííím, nech jej odpustí :(

    OdpovedaťOdstrániť
  5. No riadne. Dalo sa to čakať. Pravda vyšla najavo a to veľmi nepekným spôsobom.
    Je mi ľúto Kagamiho, lebo toto je vážna vec si o sebe myslieť, že je orientovaný na rovnaké pohlavie a ach... No neviem sa do toho dobre vcítiť, ale teda... Aspoň o tom vie a teraz bude musieť poriadne vychladnúť, aby sa to medzi nimi vyriešilo.
    No a čo sa týka Daikiho, on je tam vážne zlatý, ako pri nej vždy stojí a pritom vidí, ako sa tí dvaja k sebe majú... príde mi to pekné, no smutné zároveň.

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)