utorok, 18. augusta 2015

Pre Soletku

 Milá Soletka,
pustila som si Game of Thrones, až sa na to naladím, pretože sú to už roky dozadu, čo som písala niečo akčné a na tento štýl.
Na začiatku som si myslela, že pri tom asi porodím, pretože mi to vôbec nešlo a nemyslím si, že by mi to aj nejako vyšlo :P
Potom som si písanie určitých scén začala užívať, v podstate mám rada tieto témy.
[ Hh, ja viem, že momentálne sa v mojich poviedkach len chľastá a sexuje :D ]
Úprimne, snažila som sa tomu dodať taký ten šmrnc, to napätie, tú pravú atmosféru a hlavne som sa chcela trafiť do tvojích predstáv, no ... nakoniec som vymyslela toto.
Chcela si to akčné, dala som do toho všetko :] Viac vo mne nie je :D 
Pozrela som si niečo k tej hre, o ktorej si mi tu písala, no neskôr som sa držala len inštrukcií z tvojho posledného komentára.
Neviem, čo mi na to napíšeš, fakt neviem... v tomto začínam byť strašne neistá :D
V podstate som si vyskúšala niečo iné a za to by som sa ti mala aj poďakovať, pretože môj život blogérky nesmie byť taký jednotvárny v písaní a myslím si, že si to svojím prianím ozvláštnila :] 
Tak daj vedieť, čo si o tom myslíš, kľudne ma roztrhaj v zuboch :D ja to znesiem :D 
Aspoň som ti vybrala pekný obrázok :D 
Masku si domysli, prosím :D 


,,Ste si istá, že je ten správny čas?" spýtal sa jej muž v brnení. Obaja sedeli na svojich koňoch a ich pohľady smerovali k obrovským bránam Severného kráľovstva.
,,Hlavne sa mi do toho nemotajte." povedala tichým hlasom a naďalej sa zamyslene pozerala na tie mohutné hradby. Jej oči bolo to jediné, čo ostatní mohli vidieť, pretože celý zvyšok tváre mala zahalený.
,,Tentokrát to bude asi naposledy, čo sa vidíme." v jeho slovách cítila sklamanie, no bolo jej to ukradnuté. Muž vedľa nej bol typický rytier, muž, ktorý má za sebou bohatú minulosť a pred sebou veľmi sľúbnú budúcnosť.. plnú slávy, bohatstva a žien. Jej roky života boli tiež pestré, no v tých ďalších dňoch bude mať len svoju odmenu a opäť sa ako zakaždým, vytratí, len čo splní svoj cieľ.
,,Mohli by ste mi aspoň raz ukázať vašu tvár." dodal a natiahol k nej svoju ruku. Zachytila mu ju a v očiach sa jej nebezpečne zalesklo.
,,Nepotrebujete vidieť moju tvár." prehovorila a popohnala svojho koňa.

Keď sa štyri kráľovstvá spojili, všetci si vydýchli. Všetci očakávali tak dlho vytúžený mier, hojnosť a lepšie časy. Nikoho ani len nenapadlo, že za tým stojí niekto, komu vôbec, ale vôbec nejde o dobro svojich ľudí. Deti a ženy začali miznúť. Najskôr to prostý ľud pripisoval magickým stvoreniam, ktoré sa začali čoraz častejšie objavovať nielen v lesoch, ale mnohokrát napádali aj dediny. No neskôr si už štyria králi nerobili starosti s tým, ako tie zverstvá zakrývať. Bolo na dennom poriadku, že vojaci prepadávali skromné príbytky poddaných a nemilosrdne brali deti rodičom.
Lepšie časy neprichádzali ani náhodou, začalo sa obdobie temna.

Za hradbami mali spojencov, ktorý im v tom správnom momente otvorili brány. Väčšina vojakov sa hrnula hlavným vchodom, no ona už bola dávno tam, nečakala na nich. Stála na mohutnej bráne a sledovala to malé divadielko, čo sa dialo na zemi. Hemžilo sa to tam bojovníkmi a jej to nápadne pripomínalo mravenisko. Uškrnula sa. Aspoň sa nemusí starať o normálnu stráž.
Dostala sa dolu a pobrala sa smerom k hradu. Bola rýchla, tichá a nenápadná. Veľmi šikovne prenikla dnu a kráčala po obrovských chodbách.
Žiadni sluhovia, žiadne dvorné dámy...nič, len ticho a ten nepríjemný hnilobný pach všade okolo. V podstate sa to nelíšilo od tých troch kráľovstiev, o ktoré sa už postarala. Všetko to bola len ilúzia, všetko to boli len klamstvá, ktoré boli určené obyčajným ľuďom.
Na hrade už dávno nikto nebol živý, vedela to. Nešlo len o tú špinu všade naokolo a takmer neznesiteľný smrad, ale aj o tú nepríjemnú atmosféru tohto miesta.
Začula zvuk a rýchlo sa otočila. Z opačného konca chodby sa vyrútili dve obrovské stvorenia. Keď boli bližšie, spoznala, že ide o hnedé medvede.
,,Zakaždým sú to medvede." zamumlala a siahla po svojej zbrani.
,,Odpusťte." zašepkala, keď už boli tesne pri nej a obratne vyskočila do vzduchu, pričom hlboko sekla jedného z nich do krku. Opatrne dopadla a bola pripravená na ďalší útok.
Zviera zakvílelo a spadlo na zem, to druhé nečakalo a ihneď sa na ňu vrhlo. Zohla sa, keď sa po nej zahnal svojou mohutnou prednou labou a bodla ho do hrude. Opäť sa ozval rev, medveď sa chvíľu potácal a klesol k zemi.
S ľútosťou sa dívala na tie veliké telá, nerada zabíjala tieto magické bytosti. Predkovia zvykli hovoriť, že my ľudia, sa môžeme od nich veľa učiť, no myslíte si, že to ostalo pri učení? Nie...ľudia, ako jej nepriateľ, nie sú hladní po vedomostiach, takí ako on, túžia po moci a utrpení druhých.
Vzbudilo to v nej ešte väčší hnev. Zabije ho za každú cenu.

Vošla do obrovskej sály. Na jej opačnom konci bol trón a na ňom niekto sedel. Prechádzala pomedzi mohutné stĺpy a o čosi pevnejšie zovrela svoj meč v rukách. Dobre vedela, že to bolo zatiaľ až moc ľahké, vedela, že na ňu ešte niečo čaká. Očami pozorne sledovala okolie, no moc toho v tej tme nedokázala vidieť. Dostala sa až ku kráľovi...teda aspoň k tomu, čo z neho ostalo. Osoba sediaca pred ňou sa nehýbala, mala prázdny pohľad a podľa zápachu, ktorý sálal až k nej, bolo jednoznačné, že je už určitú dobu po smrti. Bolo to dielo toho muža...temného mága, ovládal za pomoci nekromancie všetkých štyroch kráľov, ktorých predtým zabil. Boli ako bábky, ktorým z úst vychádzali slová toho odporného chlapa.
Vie, čo musí spraviť...zničí telo a hra sa tým končí. Ľudia totiž počúvajú kráľov, nie nejakého čarodejníka.
Vyšla tých pár schodov až k nemu a chystala sa tej mŕtvole odseknúť hlavu, keď sa v tom zboku vyrútil na ňu obor so sekerou v ruke. Prekvapilo ju, že ho zaregistrovala až teraz.
V poslednej chvíli stihla zdvihnúť svoj meč pred seba, ale ten silný náraz ju odhodil niekoľko metrov. Tvrdo dopadla na chrbát a lapala po dychu. Nemala však veľa času na zotavenie, pretože hneď nato sa to monštrum týčilo nad ňou a zahnalo sa so svojou zbraňou. Rýchlo sa pretočila a len kúsok od nej sa ostrie sekery zarylo do zeme. Zovrela rukoväť meča, bodla ho do ramena, okamžite sa postavila a zahnala sa. Odsekla mu pravú ruku. Obor zareval a pokúsil sa ju zasiahnuť druhou pažou. Šikovne odskočila a on zdvihol zo zeme svoju zbraň. Rozbehol sa po nej a snažil sa ju trafiť, sekera sa znova ponorila do zeme. Rýchlo na ňu skočila a odrazila sa. Dopadla na jeho chrbát, chytila svoj meč do oboch rúk a vrazila mu ho hlboko do tela. Obor sa zapotácal, tak z neho rýchlo zoskočila. 
,,Stále nemáš dosť?" spýtala sa skôr samej seba, keď sa opäť rozutekal jej smerom a obe ich zbrane sa stretli. Zaprela sa pevne nohami do zeme a z celej sily zatlačila na meč, ale čo sa týkalo brutálnej sily, nemala proti nemu šancu. Hravo ju odsunul a lakťom ju udrel. Bolestne narazila na jeden zo stĺpov a z rúk jej zbraň vypadla. Nepekne si buchla hlavu a pocítila závrať. Bytosť pred ňou bola rozmazaná, no zbadala, že beží priamo na ňu. Prstami šmátrala po zemi a hľadala svoj meč.
Pár sekúnd predtým, ako ju mohol zabiť, ho našla a zdvihla pred seba.
Obor sa nabodol svojou vlastnou váhou.
Prerývavo dýchala, nikdy so žiadným stvorením nemala takýto problém.
Uľavilo sa jej, keď zistila, že trafila srdce. Zaprela sa rukami do toho ťažkého tela a odsunula ho na bok. Chcela sa postaviť, no bolesť hlavy ju prinútila opäť si sadnúť. Unavene sa oprela o stĺp, mala nepríjemný pocit za zvracanie. Párkrát ju dokonca naplo, no prinútila sa obsah žalúdka v sebe udržať. Svet okolo sa jej točil, nechcene privrela oči a upadla do bezvedomia.

Jej prvá spomienka siaha do doby, keď mala asi tak päť rokov. Kráčala v mokrých šatách cez dedinu a všetci okolo sa jej stránili. Jasne si spomína na ten strach v ich očiach. Prečo? Vravela si vtedy. Prečo utekajú? Prečo sa schovávajú? Pohľadom zablúdila na svoje drobné rúčky. Boli špinavé od nejakej červenej a lepkavej tekutiny. A nielen jej paže, celá bola...špinavá, no nedokázala sa rozpamätať, kde sa stihla takto umazať. 
V tom ucítila bolesť v chrbte a nechápavo sa pozrela na kamienok pri svojich nohách. Prečo mi ubližujú? Pridala do kroku a rozutekala sa smerom k lesom. Nevedala, ako dlho bežala, no odrazu stála pred jedným veľkým domom. Vonku na verande sedel starší muž a niečo popíjal. Díval sa na ňu inak, ako ostatní..v jeho očiach nebol strach, ale zvedavosť. 

 Ten muž si ju k sebe zobral...umyl ju, kŕmil ju, staral sa o ňu. Nebola tam však sama, mal tam takých detí ako ona ešte desať. Bol to bývalý žoldnier a žil sám..teda, pokým nezačal zbierať osirotené deti z ulíc a nerozhodol sa ich vychovávať. Rozprával málo, no keď už aj prehovoril, boli to múdre slová. Často tvrdil, že vo vojnách zabil toľko ľudí, že má teraz potrebu to svetu vynahradiť aspoň cez tie deti. Bola to jediná osoba, na ktorú si jasne spomína. To, čo sa dialo prvých päť rokov jej života, jej bolo cudzie. Zabudla. Asi to tak..chcela.
Učil ich..všetkých. Sýtil ich nielen vedomosťami, no aj zručnosťami, pretože taktiež im stále opakoval, že v tomto svete sa musia vedieť brániť a musia sa naučiť chrániť jeden druhého. Chcel z nich urobiť veľkú rodinu, no ona aj tak najradšej trávila čas sama. 
Samozrejme, mala ich rada..jeho a aj svojich nových súrodencov, no túžila po niečom inom. 
Túžila vidieť iný svet.

Vo svojich šestnástich rokov odišla a vydala sa na svoju vlastnú cestu. Stala sa lovcom zlodejov a vrahov. Neustále mala potrebu rýpať sa v minulosti a pevne verila, že čoskoro odhalí tú svoju. 
To, čo ju ten muž naučil, zužitkovala každý jeden deň. 

...a posledná spomienka patrila dňu, kedy opäť kráčala lesom. Tešila sa, kedy znova uvidí pred sebou ten veľký dom. Bola zvedavá naňho a taktiež na deti. Prešlo dlhých šesť rokov, odkedy sa rozhodla toto miesto opustiť a teraz bola opäť ..tu. Chcela len nazrieť do tých dobráckych, sem-tam ľahostajných očí a zistiť, ako sa ten človek má.. no to, čo tam našla, nečakala ani v tých najhorších snoch.
Už to zlovestné ticho naokolo jej našepkávalo, že sa stalo niečo..hrozné. Keď zbadala na chodníku krv, okamžite pridala do kroku a rýchlo vybehla na verandu. Rozrazila dvere a očami hľadala čokoľvek...čokoľvek živé, no dom bol prázdny. Zúfalo sa vrátila von a zabehla dozadu. 
Tam ho našla, zakrvaveného a bez života. 
Mocne zovrela to bezvládne telo a po lícach sa jej začali kotúľať slzy. Bezmocne vykríkla a pritisla sa k nemu ešte viac. 
Počula o tom nespočetne veľakrát, no stále mala pocit, že jej osamelého života sa to netýka.
Teda, až doteraz...
Vstala. Bola ako v tranze. Nohy ju viedli k dedinskej krčme. Potichu vstúpila a zrak jej padol na skupinu vojakov, ktorí veselo popíjali a bavili sa s ľahkými ženami. 
,,Ten dnešný úlovok sa fakt vydaril! Toľko detí po kope som ešte nevidel, snáď to kráľa poteší!"  
Pri tých slovách si zahrýzla do pery a podišla k nim.
,,Čo chceš, ty kurva?" 
Silno kopka do stola a prevalila ho na zem.
,,TY!"
Jeden z nich rýchlo vstal, no ona ho úderom svojej pästi poslala k zemi. Skôr, než sa stihol spamätať, vytiahla meč a jediným pohybom mu oddelila hlavu od trupu. Krv pod obrovským tlakom vystrekla a zašpinila stenu za ním. Kým ostatní vytasili svoje zbrane, ďalší dvaja už ležali v kaluži svojich vlastných tekutín. O minútu neskôr, žil už iba jeden. Mečom sa mu zaryla do zápästia a prinútila ho tým ležať. Muž vykríkol od bolesti a ...pomočil sa. Znechutene sa naňho pozrela.
,,Kde sú tie deti?" prehovorila chladne a zatlačila čepeľ ešte viac. Chlap znova zareval a začal sebou metať. 
,,Čo ste im spravili?!" nohou mu pristúpila krk. 
,,Ja..ja vážne neviem, odviezli sme ich na hrad...ako vždy..."odpovedal trasúcim sa hlasom. Viac počuť nechcela, prudko vytiahla meč z jeho paže a zapichla mu ho do krku.
Vedela, že ich obetovali. Od toho dňa už nepríjimala ponuky od jednoduchých ľudí, ale vyhľadala tú hŕstku tých, čo chceli to, čo ona...pomstu a smrť všetkým, ktorý uviedli ich svet do tohto stavu plného chaosu a zabíjania. Sama bola prekvapená, koľko ľudí, dokonca urodzených, plánovali prevrat. 
Tajomstvo sa dostalo na povrch a oni čoskoro vedeli, kto za tým stojí.   

Pomaly otvorila oči, ešte stále sedela opretá o stĺp na chladnej dlážke. Vedľa nej ležalo mŕtve telo obra. Pohľadom vyhľadala trón, kráľ na ňom stále sedel, no už nebol sám. Vedľa neho stála ďalšia osoba.
,,Tak si sa konečne prebrala."zvolal pobavene. Bol to muž, odetý v čiernom. Tmavé vlasy a bledá pokožka. Už na prvý pohľad nevyzeral úplne normálne.
,,Už to začínalo byť nudné." poznamenal a zívnul si.
,,Ako sa ti páči moja hra, Sora?" pri zmienke jej mena mierne stuhla. Už ju dlho nikto tak nenazval.
,,Nepáči sa mi vôbec, preto som tu." odpovedala mu a chytila sa za hlavu. Ešte stále sa jej točila.
,,My dvaja sme mali vždy radi odlišné veci." uchechtnul sa a posadil sa vedľa mŕtvoly.
,,Čo ty vieš o tom, čo mám rada!" odvrkla mu, zatiaľ čo on svojím dlhým, kostnatým prstom prechádzal po kráľovej korune na hlave. Otočil sa smerom k nej a venoval jej zlovestný pohľad.
V jednom momente bol od nej vzdialený niekoľko metrov a v tom druhom už kľačal pri nej. Okamžite siahla po zbrani, no chytil ju za zápästie.
,,Ale, ale.." pohrozil jej prstom a chytil ju druhou rukou pod krk. Vytiahol ju na nohy a prirazil o stĺp. Sykla od bolesti a na jeho tvári sa opäť objavil ten nechutný úškrn.
Strhol jej masku z tváre a jeho až neprirodzene tmavé oči si ju skúmavo prezreli.
,,Ako to, že si nespomínaš na toho malého chlapca, čo sa s tebou toľko hrával?" spýtal sa sklamene a zatváril sa smutne. Hneď na to sa však zasa usmieval. Mala sto chutí mu vraziť a aj by tak urobila, keby jej v tom nezabránil.
,,Asi ti to budem musieť pripomenúť." zašepkal jej do ucha a jemne sa oň optrel svojimi nechutnými perami. V tej chvíli ju oslepilo svetlo a ona zistila, že sa v mysli nachádza na úplne inom mieste.

Stála pred krásnym domom a na dvore sa hralo malé dievčatko. Netrvalo dlho, kým si uvedomila, že sa pozerá sama na seba. Potom pribehol k dievčatku starší chlapec, veselo si ju vydvihol do náručia a zatočil sa s ňou. Malá Sora sa začala hlasno smiať a položila svoje drobné rúčky na chlapcovu bledú tvár. 
,,Damian?" zašepkala do prázdna a ten nádherný obraz sa náhle rozplynul. 
 Objavil sa však iný..úplne odlišný. Bola tma a malá Sora sa náhle zobudila vo svojej postieľke. Bosými nôžkami stúpila na drevenú podlahu a opustila svoju izbičku. Kráčala malou chodbou a zastavila pred jednými dverami. Boli pootvorené. Zaprela sa do nich, aby videla, čo sa deje dnu. Ostala stáť na prahu dverí, keď vstúpila na niečo vlhké. Pozrela sa dolu a zistila, že všade je akási červená tekutina. Sledovala tú stopu až k posteli svojich rodičov. 
Nerozumela tomu, čo vidí, nechápala, prečo otec a mama nereagovali na jej krik. 
Prečo len tak ležali v posteli a prečo boli celí od tej zvláštnej červenej farby?
,,Ale, ale..Sora, zasa si neposlúchla a neostala v posteli." ozval sa známy hlas.

Viac nevidela, no cítila, že plače. Ten muž povolil svoje zovretie a ona skĺzla na zem. Triasla sa.
,,Moji rodičia sa ťa ujali a ty...ty si ich za..." hlas sa jej zlomil a splašene si skryla tvár do dlaní.
,,Nechápali ma, Sora...nikto ma nechápal."povedal zamyslene a odstúpil od nej.
,,Ako to, že žijem?" šepkala a zdvihla svoju uslzenú tvár k tej jeho chladnej.
,,Nemal som v pláne ťa zabiť, no prekvapilo ma, že si kvôli tomu zážitku prišla o pamäť." odpovedal jednoducho.
,,Prečo to robíš? Prečo všetkým ubližuješ?"
,,Lebo môžem." jeho hlas bol surový.
,,A baví ma to." dodal a rozosmial sa. Sora na neho nechápavo hľadela.
,,Vieš si predstaviť, moja drahá, akú silu získaš obetovaním len jedného dieťata?" jej strach sa zmenil na hnev. Pocítila takú obrovskú zúrivosť, ako nikdy predtým.
,,Nechal som ťa vyriešiť problém troch kráľovstiev, no tohto tu.." ukázal smerom k mŕtvemu.
,,Jeho ešte na nejakú dobu potrebujem."
,,A potom?" spýtala sa, zatiaľ čo si utrela svoju mokrú tvár.
,,Potom budem mať takú moc, že všetkých uvediem do ilúzie...spravím z nich svoju živú-neživú armádu a začnem dobýjať."
,,Dobýjať čo?" rukami nahmatala svoj meč a pevne zovrela rukoväť.
,,Vieš, moja krásna, svet nekončí hranicami štyroch kráľovstiev, ale pokračuje ešte omnoho...omnoho ďalej." prižmúril oči, všimol si, že drží svoju zbraň.
,,Môžeš sa ku mne pridať, vždy som mal pre teba...slabosť."  tie jeho slová jej prišli odporné.
,,Hnusíš sa mi." povedala potichu a on sa opäť len uchechtnul.
,,Môžem ti vrátiť toho starca." na moment sa zarazila a on ucítil, ako zaváhala. Víťazoslávne sa usmial. Bol si istý, že ju dostal, no v tom sa Sorin neistý pohľad zmenil na šialený a začala sa smiať.
,,Ty..že mi ho vrátiš?" spýtala sa posmešne.
,,To nemyslíš vážne!" zakričala zlostne. Jeho uvoľnený výraz tváre sa stratil a nahradil ho nahnevaný.
,,Nevieš, čo robíš, Sora!" v tóne jeho hlasu cítila vyhrážku, no len sa pousmiala.
,,Hajzel ako ty..." pomaly sa postavila a podoprela sa mečom.
,,..čo ubližuje a vraždí nevinných, nemá na to, aby oživil niekoho.. ako bol on." narovanala sa a prebodla ho nenávistným pohľadom.
Jeho trpezlivosť a kľud praskal a praskal. Tá pokojná maska na jeho tvári sa rozpadala.
,,Si odpad, Damian...nič iné, len obyčajná troska." bolo jej jedno, ako moc ho vyprovokuje.
Cítila, ako sa v nej prebúdza opäť sila. Cítila ju v každej bunke svojho tela.
Postava pred ňou sa začala triasť hnevom.
,,Odvolaj to, Sora!" zakričal na ňu, bol ako besný pes.
,,Nikdy." napodobila jeho nechutné uchechtnutie a vtedy sa jeho sebaovládanie rozbilo na milión kúskov. S výkrikom sa rozbehol k nej. S úsmevom na tvári sa mu vyhla a udrela ho rukoväťou meča do hlavy. Hneď nato ho silno kopla do hrude. Počula puknutie rebier a to jej úsmev ešte prehĺbilo. Bola rýchlejšia a silnejšia, ako predtým.
Hnala ju túžba po pomste, nemôže predsa nechať takúto beštiu..akou bolo on, žiť. 
,,Ty mrcha!" kričal a zhodil ju na zem. Privalil ju svojím telom a jeho dlhé prsty zovreli jej hrdlo. Začal ju dusiť.
,,Ty hlupaňa...mohla si sa mať dobre, mohla si byť pri mne!" nakláňal sa k nej.
Jeho zovretie bolo neskutočne pevné a jej pomaly dochádzal kyslík.
,,Mohli sme vládnuť...ale ty a ja, preto som ťa ušetril!" kričal a ešte viac zatlačil na jej telo.
,,Tak mi dovoľ... aspoň ten bozk na rozlúčku!" približoval sa svojou tvárou k tej jej a vtedy pozbierala všetky sily a udrela ho čelom do nosa. Okamžite sa mu z neho začala valiť krk a prestal sa sústrediť. Využila ten moment prekvapenia a dostala sa spod neho.
,,V živote by som nebola s takým monštrom, ako si ty!" bola zadýchaná a unavená, no pevne rozhodnutá to ukončiť. Zdvihla svoju zbraň a uštedrila mu zopár ďalších úderov.
Taktiež sa ju pokúšal zasiahnuť, no všetky jeho pokusy boli márne, preto si začal niečo šepkať. Chcel použiť mágiu, no nedovolila mu to. Dostala sa zaňho a sekla ho do chrbta.
Damian nestihol vysloviť kliatbu a vykríkol od bolesti. Spadol na zem a silno krvácal. Pokúšal sa odplaziť čo najďalej a ona ho len pomalým krokom následovala.
,,Je mi to ľúto, Damian." prehovorila k nemu.
,,Je mi ťa strašne..ľúto." zašepkala a poslednýkrát sa zahnala.

Znova bola sama.
Kráčala poľnou cestou a sledovala okolitú prírodu. Slnko ju príjemne hrialo a vo vlasoch cítila príjemný vánok.
Bol to krásny deň. Deň, kedy sa ľudia musia aspoň na chvíľu zastaviť a užiť si tento čarovný moment.
No Sora sa nezastaví. Sama dobre to vie, že kdesi hlboko vo vnútri ju stále niečo núti ísť ďalej.
Svoju misiu splnila. Zbavila sa temného mága a jeho štyroch bábiek. Dostala slušne zaplatené a zmizla skôr, ako ju ten doterný rytier mohol požiadať o ruku. Pri tej myšlienke sa uškrnula. Nevyzeral síce zle, no nezaujímal ju. Bol len jeden z mnohých, okolo ktorých prešla a ešte aj prejde.
,,Veď uvidíme, čo a kto sa skrýva vo svete mimo štyroch kráľovstiev." povedala si sama pre seba a prekročila hranice. Snáď jej Damian neklamal a ona sa má na čo tešiť.

.
.
.



3 komentáre:

  1. Ježiš to bolo... úplne... mega-super! Ty kokos, tak niečo takéto som vôbec nečakala... úplne pútavý príbeh, štýl písania, postavy, boj, všetko! *-* Normálne by si prekonala aj Kristin Cashore, ak by si začala písať takéto knihy. *dobre, dobre - ukľudni sa*
    Ale vážne, bolo to úžasné. A to som bola strašne prekvapená, keď som tam uvidela svoje meno. Až ma trhlo, keď som ho tak zrazu prečítala. xD (ale páčilo sa mi o sebe čítať ako o nejakej krásnej a silnej bojovníčke :DDD)
    Ešte som sa pozastavila aj nad tým obrom, ako sa na ňu rútil a napichol sa. To chcel Soru akože zašliapnuť alebo čo? xD Lebo ak by som bola ja obor (bože, to znie divne), tak by som na ňu isto išla so sekerou a nerútila sa bezhlavo vpred. No nevadí, obrovia sú tupci, takže je to vlastne v poriadku...
    No a ten úchyl Damian... to bol úplný pako! (ale to meno sa mi páči xD) Dobre mu tak! Sviniar jeden. A aj ten bol poriadne sprostý, keď ma tak podceňoval! Bwuhahahahaaa! *hááá? už si privlasňujem aj zásluhu na jeho zabití? xDDDDD* Poriadne mu teda Sora dala aj psychicky, aj fyzicky... a to bol teda čajový, že nezniesol tak úprimné slová od svojej, akoby, sestry. Mal ísť za kováča! Tam by mu dokonca výbušnosť prospievala pri výrobe nejakého meča. xD
    Ech, dobre... nevšímaj si tieto moje sprosté poznámky. xD
    A ešte by ma zaujímalo, že čo je za tými kráľovstvami! No chcieť od teba pokračovanie by bolo príliš, tak si radšej sama domyslím... vážne sa ti to strašne podarilo, tak tu nepíš také bludy, akože si myslíš, že ti to nijako nevyšlo, pochopené?! A rada si u teba objednám ďalšie! ^-^ *chamtivec jeden* (Inak, ten obrázok je vážne pekný.. >^.^<)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ehm, prepáč! Zabudla som sa poďakovať... ďakujem. Vážne to bolo úplne úžasné. Už to mám aj bezpečne uložené v priečinku na počítači, takže to nestratím! :D

      Odstrániť
  2. Ah... stále je to tak krásne čítať. Naozaj. Ako si mohla niečo také napísať? Je to úplne dokonalé. Vdýchla si do toho kúsok tajomna a o živote hlavnej hrdinky ani nehovorím. Vážne by ma ale zaujímalo, čo ju čaká za hranicami... pekne otvorené si to nechala, ty potvora. :D Ale aj tak sa mi to nehorázne páčilo. :)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)