pondelok, 3. augusta 2015

...to, čo sa v nej celý tento deň hýbalo, boli tie kúsky...dávali sa opäť dohromady...

***


Téma / Anime : Kuroko no Basket
Postavy: Aomine Daiki x Kate [ OC ]

***

 Dnes sa namiesto návštevy posilovne rozhodla pre beh. Napriek tomu, ako Kate moc neznášala kardio, sa napokom predsa len vybrala do parku. Avšak hneď po prvých desiatich minútach to oľutovala, pretože nevládala a ťažko sa jej dýchalo. S viacerými prestávkami to po hodine nakoniec vzdala a posadila sa na lavičku. Odkedy sa rozišla s Daikim, nedokázala sa zbaviť tej melancholickej nálady. Bola človek citlivý a veľmi ťažko sa dokázala z niečoho radovať. Tieto stavy u seba začala objavovať tesne pred rozvodom svojich rodičov a po náhlom zmene bydliska. Nič im však nevyčítala, pretože vedela, že je to tak lepšie. Napriek tomu sa však potláčané emócie v nej hromadili a prejavovali sa tým najmenej príjemným spôsobom. Keď však do jej života prišiel Aomine Daiki a pozliepal to jej rozbité vnútro, bola na chvíľu iným človekom. Odrazu mala toľko energie a chuti do života, ako nikto iný. To, aká moc živá dokáže byť, si dokazovala každučkú strávenú chvíľu s ním. Takmer po dvoch rokoch sa však táto pekná etapa života skončila. Vášeň a pobláznenie sa pominulo a z jej skoro zoceleného ja ostala opäť len hromada kúskov. Keby nemusela chodiť do školy a keby jej všetci dali pokoj, najradšej by celé dni len spala.
Ihrisko pred ňou bolo prázdne. Pohľad na basketbalové koše ju opäť prinútil myslieť naňho. V tej loptovej hre bol vážne vynikajúci a ona v živote tak talentovaného športovca nevidela. Priznávala, že jej niekedy chýba, no už to nebolelo. Teda...aspoň ona sa cítila úplne v poriadku. Ľudia sa rozchádzajú, taký je život.
,,Ahoj Kate!" ozvalo sa z diaľky. Zvedavo sa otočila a s úsmevom zamávala dvom mužom.
,,Kuroko, Kagami!" zvolala nadšene na svojich bývalých spolužiakov. Nevidela ich niekoľko mesiacov, keďže už všetci úspešne skončili školu.
,,Bola si si zabehať?" spýtal sa jej Taiga.
,,No, skôr som sa pokúšala." odpovedala popravde. Na tvári sa im usadili pobavené výrazy.
,,A čo máš teraz na pláne?" ozval sa Kuroko a ona ani nemusela dlho premýšľať. Jasné, že nič iné na robote nemala, jej bežné aktivity predstavovali len veľmi krátky zoznam.
,,V podstate nič, asi pôjdem domov." poznamenala sucho.
,,Zahráš si s nami?" ukázali na basketbalovú loptu, ktorú mali so sebou.
,,Chalani šli kúpiť nejaké nápoje a akurát nám jeden hráč chýba." Kate najskôr váhala, pretože nehrávala basketbal. No predstava spoločnej hry ju zlákala a nakoniec súhlasila.

Keď Kuroko s  Kagamim hovorili o ďalších hráčoch, automaticky si spomenula na ľudí z ich strednej Seirin. Nečakala, že prídu Kise, Murasakibara a .. Aomine. Keď ho videla sebavedome kráčať po chodníku smerom k nim, niečo sa v nej pohlo. Chcela odísť, no vedela, že keby sa náhle na niečo vyhovorila, vyzeralo by to trápne. Veď  sme sa predsa rozišli v dobrom, tak čo je zlé na jednej hre? Dnes sa určite zabaví. Stojí to za to.
Aomine tušil, že to takto dopadne a preto sa nenechal jej prítomnosťou vyviesť z miery. Prišiel do parku skôr ako ostatní, chcel si v pokoji zdriemnuť niekde na lavičke a potom zazrel Kate, ako lapá po dychu, keď práve dokončila okruh. Napriek tomu, že nebol od nej ďaleko, nevšimla si ho. Napadlo ho, že ak ju stretnú Kuroko a Kagami, určite ju pozvú. Jeho priatelia vôbec neakceptovali ich rozchod. Stále ich brali tak, ako keby boli spolu.

Losovaním sa rozdelili na trojčlenné tímy. Kate bola s Murasakibarom a s Kisem. Tých dvoch poznala len málo, no boli jej sympatickí. Keď stála vedľa Atsushiho, zdal sa jej ešte vyšší, než na zápasoch, na ktoré chodila povzbudzovať Daikiho. Vedela, čo všetko títo mladí muži dokážu, tak bola úprimne rada, že hrali v tempe, ktorému stačila. Murasakibara jej prihral každú loptu, čo vybojoval a ona sa zakaždým snažila potom čo najviac pomôcť v útoku. Sama bola prekvapená, že jej hra celkom ide. Jej spoluhráči boli takí flexibilní, že nemali problém s nejakou tou nepresnou prihrávkou a ani s tým, že bola pomalšia. Za každý kôš, čo sa jej podaril trafiť, jej Kise zatlieskal a Atsushi ju zasa jemne potľapkal po hlave. Miestami sa cítila ako šteňa, ktoré pochváli majiteľ za správny vykonaný povel. Už len čakala na to, že jeden z nich začne vyťahovať nejaké cukríky z nohavíc za odmenu. Pri tej myšlienke sa pousmiala. Boli vážni milí. Hra bola zábavná, zakaždým jej prišlo veľmi komické, ako všetci skákali kolo Murasakibaru a snažili sa mu zobrať loptu. Všetci sa smiali, ...len Aomine nie. Po celý čas bol ticho. Dokonca sa ani len neuškrnul, keď Kate využila toho, aká je vysoká a podarilo sa jej vyraziť loptu Kurokovi. Celý priebeh hry sa však zmenil vtedy, keď Kise zrýchlil a podaril sa mu veľmi pekný smeč. Niečo na tom, ako hral, sa jej páčilo a až neskôr si uvedomila, že sú to vlastne Aomineho pohyby. Ryouta ho začal dokonale kopírovať.
,,Wau..." vydýchla úžasom a nespúšťala z neho oči. Vlastne keď mal loptu kocikto z nich, robil s ňou hotové zázraky. Zažiť to takto, keď bola súčasťou hry, bolo úplne niečo iné, ako to len vidieť z tribúny. Všetci sa akokeby rozvášnili a prestali sa ovládať. To, ako hrali predtým, zrazu Kate prišlo  len ako taká malá rocvička. Náhle si vymenili pozície a ocitla sa zoči voči Daikimu. Postrehla, že ubral nielen na ostrosti, ale aj v rýchlosti. Vedela, že by jej ušiel kedykoľvek by chcel, no stále sa dokázala držať po jeho boku. Napriek tomu, že hra trvala už dosť dlho, Kate bola odrazu plná adrenalínu. Celé telo ju bolelo a lapala po dychu, no aj tak stále dokázala aspoň čo to málo uhrať. Nevedela, či je to Aomineho blízkosťou, tým ako sa občas ich telá o seba obtreli alebo tou známou vôňou, čo sa šírila okolo. Plne sa sústredila len na loptu, strašne moc mu ju chcela zobrať, no nedarilo sa jej to. Keď si obaja predtým občas zašli na ihrisko, vždy sa na tom náravne zabával. Provokoval ju a uškŕňal sa, ale teraz sa Daiki správal inak.. bol opatrný. Na moment akoby jeho pozornosť niečo zaujalo a Kate pochopila, že by to mohla byť jej príležitosť. Takmer skočila po jeho ruke, no on sa v poslednej chvíli spamätal a uhol. Nechtiac do nej drgol trošku silnejšie a Kate stratila rovnováhu. Aomine okamžite pustil loptu a zachytil ju. Držal ju kolo pásu až kým opäť nestála pevne na nohách a aj dlho po tom. Zasa sa v nej niečo pohlo. Odrazu si už nevšímala loptu, ktorú Kise ihneď uchopil a spolu s Murasakibarom dali kôš. Vnímala len jeho tmavomodré oči a silnú pažu, ktorá zvierala jej driek. Až keď ju Kise pochválil za "odvedenie pozornosti" , sa od neho zahanbene odtrhla.

Hrali ešte asi dvadsať minút a potom to ukončili. Murasakibara dal víťazný kôš a všetci pri tom mali pocit, že sa im práve zatriasla zem pod nohami. Ešte sa chvíľu rozprávali, teda...Aoimine a Kate sa len tvárili, že počúvajú. Náhle sa výrazne ochladilo, zatiahla sa obloha a chvíľu na to začali padať prvé dažďové kvapky. Neskôr už z toho bol poriadny lejak. Rýchlo sa rozlúčili a každý sa pobral svojou cestou. Tá Katina a Daikiho bola rovnaká. Neubehli ani pár metrov a už boli obaja úplne premočení.
,,Ku mne je to bližšie." zvolal a Kate len prikývla. Keď sa konečne dostali do jeho bytu, mala dojem, že zamrzne. Aomine jej podal uterák a poslal ju do sprchy, nech sa trošku zohreje.
Pomohlo to a o pár minút jej už bolo lepšie. Užívala si horúcu sprchu a opäť sa nachvíľu stratila v myšlienkách. To, že bola v jeho byte ju trošku znervózňovalo. Obzvlášť keď vedela, čo všetko tu spolu navyvádzali. Pri predstave, akí boli vždy nenásytní, keď boli osamote, sa musela usmiať.
Obliekla si svoje spodné prádlo a rozmýšľala, ako výjde von, keď jej zaklopal na dvere.
,,Mám tu pre teba deku, zabaľ sa do nej." pootvorila dvere a zobrala si ju. Bola dostatočne veľká a hlavne teplá. Keď opúšťala kúpeľňu, ani sa len na ňu nepozrel.
,,Urobil som čaj." ukázal na dva hrnčeky položené na stole, no stále sa díval iným smerom.
,,Ďakujem."
,,Choď aj ty rýchlo do sprchy, až nenachladneš." dodala.

Keď opustil miestnosť, zobrala si jeden z pripravených teplých nápojov. Mätový s medom. Stále si pamätal, čo má rada. Užívala si tú sladkú chuť v ústach, až kým jej pozornosť neupútalo niečo iné. Fotorámik s ich fotkou. Pamätala si na ten deň, práve zvíťazil s tímom nad Shutoku a ona hneď po odpískaní zbehla z tribúny k nemu dolu. Tešila sa spolu s ním a vtedy ich odfotili. Bola to pekná momentka a tiež mala tú istú fotku stále doma. Síce nie vystavenú, ale založenú v knihe, ktorú od neho dostala na narodeniny. Posmutnela a vedela, že sa musí ihneď niečím rozptýliť. Očami zablúdila ku poskladanému, čerstvo vypranému oblečeniu. Na úplnom vrchu tej kôpky mal svoj dres. Nikdy sa nevenovala ničomu, pri čom by niečo také musela nosiť. Odrazu sa chcela v tom vidieť. Zhodila deku a schmatla ho do rúk. Nechápala, ako ju mohla taká hlúposť napadnúť, ale aspoň bude sranda...pomyslela si. Aomine sa ani len raz za celý ten čas neusmial a ona bola presvedčená, že keď uvidí, ako neohrabane v tom vyzerá, určite ho to pobaví. Dívala sa na seba v zrkadle a všimla si, že kebyže si to stiahne opaskom, mohla by to nosiť ako odvážnejšie šaty.
Počula zvuk otvárajúcich sa dverí a otočila sa tým smerom. Aomine ostal zarazene stáť a Kate sa zvodne oprela o stôl.
,,Kapitán.." oslovila ho.
,,Vezmete ma do tímu?" spýtala sa a čakala na jeho reakciu. Daiki sa však nesmial...ani sa len neuškŕňal. Kate zamrazilo z jeho pohľadu. Cítila problém a neisto sklopila pohľad.
,,Myslela som si, že to bude vtipné, veď sa pozri, ako v tom vyzer..." nestihla dopovedať, pretože odrazu stál pri nej. O pár sekúnd neskôr už ležala na jeho posteli a on sa nad ňou skláňal. V očiach mal tú istú divokosť a živočíšnosť, ktorú tak milovala. Pripomínal jej nebezpečnú šelmu a ona bola ako naivná korisť, ktorú práve uväznil v mocnom zovretí.
,,Fajn, vystrašil si ma." poznamenala, keď sa ju pokusil pobozkať a ona šikovne uhla.
,,No tak, Aomine, dosť...stačilo!" zvýšila hlas, keď to urobil znova a rukami zatlačila na jeho hruď.
,,Pusť ma!"
,,Už mlč!" zavrčal a Kate ostala nehybne ležať. Spracovávala tie dve slová a tón, akým ich povedal. Trvalo to však len krátku dobu a ona v sebe pocítila hnev. Celou silou ho udrela do tváre a pohľad, ktorý jej potom venoval, ju úplne vydesil. Chytil obe jej ruky a zatlačil jej ich do vankúša.
,,Ak si mala pocit, že predtým to bolo pre teba zlé, teraz to bude ešte horšie." bol agresívny a začal sa k nej surovo dobýjať. Trápil jej nahú pokožku a pritískal sa k nej tak, ako to len bolo možné. Bolo jej to veľmi príjemné. Vždy jej to bolo príjemné. Strach ju začal opúšťať a zdravý rozum taktiež.
,,Daiki.. prečo to robíš?" spýtala sa ho vzrušene. 
,,Chceš ma?" hneď položila ďalšiu otázku, no neodpovedal jej. Namiesto toho pritlačil svoje pery na tie jej. Stále tam boli tie city, ktoré k nemu chovala po celú tu dobu. Uvedomovala si, že tá dávno stratená vášeň ich opäť spaľuje a že ani jeden z nich ju nedokáže potlačiť. To, čo sa v nej celý tento deň hýbalo, boli tie kúsky...dávali sa opäť dohromady. Pustil jej zápästia a nežne jej zašiel do vlasov. Objala ho tak pevne, ako len mohla a pobozkala ho na kľúčnu kosť.
,,Chýbal si mi." zašepkala mu do ucha. Vyzliekol jej ten dres a omotal jej ho kolo zápästí. Spýtavo sa mu pozrela do očí a on sa len uškrnul.
,,To len pre prípad, že by si sa nakoniec rozhodla aj tak újsť."

Sedela opretá o čelo postele a dívala sa na jeho nahý chrbát. Už spal. Kate si užívala to teplo a pocit uspokojenia, čo ju napĺňal. Po dlhej dobe mala konečne pocit, že je všetko tak, ako má byť. Dokázali si k sebe opäť nájsť cestu a ona vedela, že ak by sa ešte aj niekedy jeden druhému navzájom stratili, našli by sa znova a znova a... znova. Mala síce iba devätnásť, no aj tak cítila, že ju a Daikiho niečo spája. Pri ňom žila..pri ňom nemyslela na nič zlé a ničím sa netrápila. Nebola si istá tým, čo cíti on, ale nebola neistá. Momentálne mala v hlave tak jasno, ako ešte nikdy predtým.
Daiki sa prevrátil na druhú stranu a objal ju okolo bokov. Kate to prekvapilo a nežne ho pohladila po jeho krátkych vlasoch.
,,Prečo nespíš?" zamumlal ospalo.
,,Veď vieš, že mi to vždy trvá dlhšie." odpovedala mu.
,,Myslel som si, že ťa to zmohlo rovnako, ako mňa." uškrnul sa.
,,Asi si vyšiel z cviku." poznamenala pobavene. Aomine sa náhle posadil, chytil ju za členky a stiahol ju úplne na posteľ.
,,Ty malá.."

.
.
.
ĎAKUJEM za prečítanie.

***

3 komentáre:

  1. Aomineho som si nechala na záver, lebo ho mám najradšej :) Zase raz sa ti podaril perfektný oneshot a ja som pri čítaní takmer ani nedýchala. Som nesmierne moc rada, že som natrafila na tento blog a poviedky s KnB postavami, ktoré nie sú yaoi (asi ti táto veta niečo pripomína, že? :P). Vážne je skvelé, keď ľudia píšu o mojich obľúbených basketbalistoch a čitateľ sa môže stotožniť s hlavnou postavou - ženskou. Preto aj ja píšem svoje poviedky. A s Kate som sa stotožnila veľmi. To ako si ju popísala, čím si prešla s rodičmi a tak... veľmi mi to pripomína mňa :) snáď aj ja raz budem mať šťastie na takého "Daikiho" :D Vážne to bolo super vymyslené a napísané a teším sa, keď bude nový oneshot. Určite budem čítať ďalej.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ježííííš. :DD To bolo zlaté, ako sa chalani prispôsobili jej tempu, no doteraz som si Murasakibaru ani len nevedela predstaviť milého a to ako ju potľapkal zakaždým po hlave ma strašne... rozrušilo (v tom dobrom slova zmysle, samozrejme... som si myslela, že sa roztopím od toho obrázku, čo sa mi v hlave vynoril..) Aj ja mám inak Aomineho najradšej! ^-^

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Aomineho moc nemusím ale toto sa mi páčilo :D Chuderku si ju tam neviem medzi tými obrami predstaviť, teda ak nerátame Kuroka, však ja by som nevedela kde tú loptu hodiť :D

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)