utorok, 22. septembra 2015

2 kúsky ľadu - kapitola č. 2


***



***

UPOZORNENIE: 
Vychádza taká, dajme tomu špeciálna manga, kde autor spojil všetkých hráčov zázračnej generácie do jedného tímu. Takže som sa tým trošku inšpirovala a spomínané družstvo v prvom dieli bude v podstate spojenie ich všetkých. To len, aby ste neboli prekvapení :D

***

 Znechutene sa pozrel na to drobné zviera, ktoré práve močilo na jeho dlážku...už po druhýkrát.
Všade po byte boli po zemi rozložené noviny, no tomu mačaťu to bolo zrejme jedno.
S povzdychom sa postavil z gauča a zobral zo stola papierové utierky. Podišiel ku kocúrikovi, zohol sa a schmatol ho jednou rukou. Zdvihol ho do úrovne svojich očí a mrzuto na neho zagánil.
,,Dva týždne...dva! Ani o deň dlhšie a pôjdeš odtiaľto preč!" povedal hrozivo a odpoveďou mu bolo zamňaukanie. Pustil ho na zem a začal utierať ten bývalý obsah mačacieho mechúra.
Keď pocítil ten nepríjemný pach, musel opäť zápasiť s tou myšlienkou, aby to zviera ihneď nevyhodil nazad do smetí. Nebol na to zvyknutý. Nikdy nemal psa, mačku a dokonca ani len škrečka, takže k tomu, prirodzene, nemal vôbec žiadny vzťah.
Keď to konečne upratal, opäť sa rozvalil na sedačke a zobral si do rúk svoju rozčítanú knihu. Nedokázal sa na ňu však moc sústrediť, pretože očkom neustále sledoval svojho malého návštevníka.
Pozoroval, ako sa to zviera chvíľu motalo okolo stola, potom zasa upútala skrinka, na ktorej bol televízor a nakoniec sa s hlasným mňaukaním dostalo až ku gauču, na ktorom Shintarou sedel. Uprene ho sledovalo drobnými očkami a potom náhle vyskočilo.
Midorima takmer vyskočil z kože pri pohľade na jeho drobné pazúriky, ktoré zarýval do jeho čalúnenia. Ihneď ho opatrne zložil na zem.
Mača zaprotestovalo a urobilo to znova. Tentoraz sa však zadnými labkami odrazilo tak silno, že sa mu podarilo vyliezť úplne. Na chvíľu sa držalo v bezpečnostnej vzdialenosti a len ostražito pozorovalo toho mladého muža. Neskôr sa odvážilo urobiť k nemu zopár krokov a nakoniec opatrne vyskočilo na jeho kolená.
Labkou skúmavo chňaplo po knihe.
Midorima ju nervózne zaklapol a položil vedľa seba. Kocúrik sa na moment vyplašil a zoskočil z neho, no napokom  sa zasa vrátil na to isté miestočko a spokojne sa na ňom usalašil.
Shintarou k nemu natiahol ruku s cieľom odohnať ho, no... nakoniec ho len pohladil po drobnej hlávke.
Zviera začalo priasť.
,,Dva týždne." zamrmlal znova, akoby sa bál, že by si to gesto tá mačka nebodaj zle vysvetlila.
Naklonil sa po ovládač a zapol televíziu.

Nepekne zagánil na svoju spolužiačku, ktorá sa, ako zvyčajne, rozvaľovala na lavici, kým on robil všetku prácu.
Práve mali seminár, kde mali prísť pripravení, no vyučujúca sa rozhodla preberanú tému rozdeliť dvojiciam, ktoré si mali o danej časti pripraviť krátky výklad. Akosi to vyšlo tak, že skončil v páre s Emou, ktorá podľa toho, ako sa práve správala, ani zrejme len netušila, čo za predmet vlastne majú.
,,Sme také dve čierne ovce."  povedala otrávene, keď si k nemu prisúvala stoličku a následne sa hneď zložila rovno na stôl a v tej polohe... zotrvávala až doteraz. 
Odkašľal si v snahe upútať jej pozornosť. Mali to predsa robiť spoločne.
,,Hmm...?" zdvihla k nemu svoju unavenú tvár. Na čele mala odtlačený okraj svojej učebnice a vyzerala veľmi...nezúčastnene.
,,Myslím si, že by si si mala začať robiť tiež nejaké poznámky." poznamenal sucho a svojím dlhým prstom poklepal po svojom zošite.
,,Aha..." povzdychla si, pretrela opuchnuté oči a konečne otvorila svoju knihu.
Skúmavo sa na ňu zahľadel. Vyzerala dosť...mimo. V podstate, keď sa tak zamyslel, nezažil ešte, že by z tohto dievčaťa niekedy sršal optimizmus a energia. Vždy bola takáto...zvláštna.
Vyšťavená. Bez nálady. Unudená.
,,Čo to vlastne preberáme?" spýtala sa odrazu.
Midorima mrzuto zomkol pery. Nechápal, čo človek ako ona, robí na ich škole...dokonca v treťom ročníku.
,,Nechaj to tak." rezignoval úplne a vytrhol jej tú učebnicu z rúk.
Nepekne na neho zagánila.
,,Čo máš za problém? Len som sa na niečo spýtala." ohrnula nosom a rýchlo si ju zobrala naspäť.
Midorima sa zhlboka nadýchol a na moment privrel oči.
,,Ja to urobím." prehovoril silene miernym tónom.
,,Chceš tým akože povedať, že som sprostá?" mierne nadvihla obočie.
Celkom ho prekvapilo, že dokáže byť taká vzťahovačná, no popravde, aj keď síce nechcel, aby to tak vyznelo, tak naozaj nemal príliš veľkú mienku o jej vedomostiach.
V každom prípade jej však neodpovedal a tváril sa, že to prepočul.
Eme vadilo, že ju takto surovo odignoroval a oduto sa zahľadela na jeho sústredenú tvár. Vždy mal ten samý a ten istý výraz. Nedokázala si pomôcť, vždy si proste musela rýpnuť.
Občas mala pocit, že si to ten muž...až žiadal.
Nespokojne sa pomrvila na stoličke a usúdila, že je na čase sa do toho učiva aspoň trošku pozrieť.
,,Ako sa má Ramon?" spýtala sa odrazu a on sa prekvapene zdvihol od svojho zošita.
,,Ramon?" Nemal ani len potuchy, o čom hovorí.
,,No Ramon...kocúrik." dodala potichu a odpísala si ďalšiu informáciu do svojich papierov.
,,Dostal žrať, má kde byť...je o neho postarané." zamrmlal a radšej sa ani len nepozastavoval nad tým čudným výberom mena pre to drobné zviera.
Opäť sa chcel vrátiť k svojim materiálom, no na moment sa zahľadel na jej tvár.
Usmievala sa. Ten výraz nebol pre ňu typický a celkom ho to zaujalo.
Očami spočinul aj na jej vlasoch, boli tmavohnedé, takmer až čierne a mala ich vypnuté v cope. Neušla mu ani tá výrazná farba jej očí. Boli zelené, no nie ako jeho...boli tmavšie a nedokázal sa ubrániť tomu pocitu, že sa k jej, večne nepríjemnej nálade a zvláštnemu výrazu, akosi... nehodia. Akoby patrili úplne inému človeku.
Uvedomil si, že na ňu opäť nevhodne zíza, no neodvrátil sa. V podstate to bolo po prvýkrát, čo si ju takto pozornejšie obzrel. Na čele sa jej objavila drobná vráska a jemne si zahryzla do pery.
Trhlo ním, keď sa náhle k nemu otočila.
,,Toto nechápem." ozvala sa a ukázala na nejaký odsek.
Midorima sa na chvíľu zasekol, no vzápätí sa už k nej skláňal a očami prebehol text. Prekvapilo ho, že sa za tak krátky čas dostala tak ďaleko.
,,No..." posunul si svoje okuliare na nose a začal s vysvetľovaním.
Ema sa na neho uprene zahľadela a mlčky poslúchala. 
,,Ty fakt nemáš v hlave nasrané." zamumlala a Shintarou sa mierne zamračil.
Ak to aj mal byť kompliment, bol naozaj veľmi...svojský.

Zaznela píšťalka a všetci na ihrisku si mohli konečne vydýchnuť. Práve odohrali prvú polovicu zápasu a momentálne viedli, aj keď...im ich súperi celkom pekne šliapali na päty.
Midorima podišiel k lavičke, zobral si do rúk svoj uterák a pozrel sa na tabuľu s výsledkami.
Naozaj to nebolo zlé, no cítil, že by zo seba mohol dať ešte viac. Nevedomky sa dotkol retiazky, ktorú mal pod dresom. Normálne svoje predmety nechával na striedačke, no z nejakého dôvodu si ho pred zápasom zapol a už...nedal dole.
Predsa len je to jej. Možno to už stihlo absorbovať tú negatívnu energiu. Pomyslel si znechutene.
V tom však stuhol na mieste, keď ucítil, ako ho niečia ruka silno capla po zadku. Prekvapene sa otočil a stretol sa... s Eminým pobaveným úškrnom.
,,Čau fešák." pozdravila ho a ten zvláštny, nepríjemný úsmev jej stále neschádzal z pier.
Shintarou na moment stuhol. Ak by tu dnes naozaj niekoho neočakával, bola by to práve ona.
,,To je tvoj tím?" lakťom do neho drgla a kývla hlavou smerom k menšej skupinke hráčov.
,,Čaute chalani!" veselo im zakývala. Všetci jej venovali udivený a trošku podozrivý pohľad a jediný, kto sa usmial a odkýval jej, bol akýsi blondiak.
Kútiky úst sa jej ešte viac zdvihli.
,,To je teda... strašne vydarený cukrík." poznamenala a v očiach sa jej akosi šibalsky zalesklo.
Midorima sa zatváril pohoršene nad jej správaním a nervózne si upravil okuliare.
,,Čo tu robíš?" spýtal sa mrzuto a tým konečne upútal jej pozornosť, ktorú doteraz venovala Kisemu.
,,Ach...skoro by som aj zabudla, prečo som vlastne prišla." poznamenala pobavene a obdarila toho sympaťáka ešte jedným úsmevom.
Shintarou si silene odkašľal.
,,Prišla som si po kľúče od tvojho bytu." povedala akoby nič.
,,Čože?" Tá požiadavka ho trošku zaskočila.
,,No...veď kľúče...chcem ísť za Ramonom." vysvetlila rýchlo a v jej hlase zaznela netrpezlivosť.
Midorima šokovane zažmurkal. Tá jej drzosť snáď nemala hraníc.
,,Nedám ti svoje kľúče od bytu." odvetil pevným hlasom, na čo sa ona zamračila.
,,A ako si ma vôbec našla? A odkiaľ vieš, kam by si vlastne mala ísť, aj kebyže ti ich náhodu dám?" spýtal sa ohromene a ona ukázala prstom za seba.
,,Tá vie o tebe všetko." poznamenala. Shintarou spozoroval na tribúne v prvom rade tú blondínu, ktorá sa mu tak často prihovárala a taktiež mu písala. Zakývala mu, keď si všimla, že sa na ňu pozerá.
Zatváril sa otrávene.
,,Vy spolu niečo máte?" ozvala sa Ema a veľmi spýtavo sa mu zahľadela do očí. Opäť sa málinko postavila na špičky. Zrejme to robila často, keď sa rozprávala s vysokými ľuďmi.
,,Nie." odpovedal stroho a cítil, ako ho jej prítomnosť začína zasa rozčuľovať.
,,Tak teda...dáš mi tie kľúče?" Mierne naklonila hlavu na stranu a nedočkavo čakala, čo jej povie.
,,Nie!" v jeho hlase zaznela značná podráždenosť.
Vydýchol si, keď od neho odstúpila a neušiel mu ten jej akože ublížený výraz, ktorý sa však behom pár sekúnd zmenil na zamyslený.
,,Fajn..." zamrmlala.
,,Počkám tu a keď skončíš, pôjdem s tebou." poznamenala prosto a skôr, než stihol na to čokoľvek povedať, ona už dávno kráčala k lavičkám.
Midorima sa zhlboka nadýchol. Na moment privrel oči a... počítal do desať.
Už po druhýkrát. Behom dňa.

Dostal veľmi dobrú prihrávku od Akashiho a chystal sa vyskočiť.
,,Ideš, okuliarnik!" zakričala z tribúny a on sa zastavil v polovici pohybu. Prekonal tú neodolateľnú túžbu...túžbu hodiť jej tú loptu rovno do hlavy. Bol si istý, že by to sa svojimi schopnosťami hravo dokázal, no rozhodca by ho za to gesto zrejme vypískal.
Namiesto toho sa opäť pripravil a skočil.
Kôš padol dnu. Bezchybne, ako vždy.
,,Výborne!" znova sa ozvala a tentoraz po nej nervózne zagánil.
Aj z tej vzdialenosti vedel, že sa uškŕňa.
,,To je tvoja priateľka?" spýtal sa zaujato Kise, keď sa vracali na svoju časť ihriska.
,,Nie." zahundral a Ryouta sa len pousmial.

Vyšiel z budovy a zahliadol jej postavu pár metrov od vchodu. Bola k nemu otočená chrbtom.
Povzdychol si. 
Naozaj som mal ísť tým zadným vchodom. Prebehlo mu mysľou a dokonca ho napadlo, že by to ešte aj skúsil, no nakoniec sa predsa len k nej vybral.
,,Trvalo ti to." zamumlala otrávene, keď si ho všimla a Midorima si musel zahrýznuť do jazyka.
Tak moc jej chcel povedať niečo škaredé.
Bez zbytočných slov jej podal papierik, ktorý doteraz zvieral v rukách.
,,Čo to je?" Zobrala si ho od neho. Bolo na ňom nejaké telefónne číslo.
,,To je od Kiseho." poznamenal sucho.
,,Kiseho?"
,,Od toho... cukríka." odvetil nezaujato.
,,Aha." Mierne našpúlila pery.
Prekvapilo ho, keď ten papierik náhle roztrhala a pri najbližšom kontajneri rovno aj vyhodila.
Všimla si jeho výraz.
,,Čo sa ti nezdá?" spýtala sa a Shintarou sa od nej odvrátil.
,,Nič...len som si myslel, že máš o neho záujem." poznamenal jednoducho.
,,Povedala som len niečo v tom zmysle, že je sympatický, ale nič také, čo by nasvedčovalo tomu, že by som si s ním chcela vypisovať zaľúbené správy, dokonca nemám chuť ani... na horúce telefonáty." vysvetlila a na moment sa odmlčala.
,,I keď...vyzeral fakt chutne." uškrnula sa a on len pokrútil hlavou.
Keď si spomenul na to, že s akou rozžiarenou tvárou mu Ryouta tisol do rúk ten kúsok papiera...prišlo mu ho aj ľúto. Očkom po nej hodil a... veľmi rýchlo zmenil názor.
Kise to prežije. Povedal si v duchu a všetka tá náhla empatia sa vytratila asi tak rýchlo, ako aj prišla.
V podstate si myslel, že je to takto možno aj lepšie...tú strašnú ženskú by totiž asi neželal ani svojmu najväčšiemu nepriateľovi.

Sotva stihol otvoriť odomknuté dvere a už sa cez ne opovážlivo drala dnu. Skopla zo seba topánky a bez opýtania vošla do chodby.
,,No ahój!" zvolala nadšene a už sa zohýbala pre to malé mačiatko. Na tvári mala opäť ten nežný a milý výraz.
,,Rozdvojená osobnosť." zamumlal si sám pre seba, keď sa vyzúval.
Znechutene sledoval, ako si to zviera tisne k sebe a dokonca ho... bozká.
Nie...to je dáka posadnutosť. Opravil sa.
,,Keď už si tu." prehovoril.
,,Môžeš mi s tým pomôcť." ukázal na malú kôpku a dve mláčky na zemi.
Jeho predstava o tom, že sa to zviera naučí používať podložky behom jedného dňa, sa márne rozplynula, no bol rád, že ho napadlo mu vyhradiť len priestor chodby, kým bude on sám preč. Tie obrazy toho, že by si to našiel napríklad tak niekde v kuchyni alebo nebodaj v spálni, ho vážne desili.
,,Je to azda môj byt?" odvetila mu protivne. Venoval jej jeden veľmi škaredý pohľad, no s ňou to ani len nehlo a o pár sekúnd neskôr sa už zasa venovala len tomu kocúrikovi.
,,Prepáč, miláčik, že ťa tu nechávam s takýmto zlým ujom." prehovorila na to mača a jemne po poškrabkala poza ušká.
,,No sľubujem, že ti ťa odtiaľto čo najskôr odvediem." pokračovala a Midorima cítil, ako v ňom narastá zlosť. V tom momente mal naozaj chuť ju uškrtiť. Nechápal, ako môže byť niekto tak....tak nepríjemný a hnusný. Dokonca to bola práve ona, kto mu tu nasačkoval to zviera.
Nahnevane čistil dlážku, kým sa ona medzitým presunula do obývačky a spokojne sa aj s tým zvieraťom rozvalila na jeho gauč.
,,V poriadku....ako doma." povedal potichu a s poriadnou dávkou irónie.
,,Inak...kúpila som ďalšie konzervy." zobrala do rúk svoju kašku a vytiahla ich.
,,Dám ti ich na stôl." dodala a opäť sa hrala s Ramonom.
Po celú tú dobu sa zdalo, že úplne ignoruje jeho prítomnosť...jeho prítomnosť... v jeho vlastnom byte.
Nevenovala mu ani len jeden jediný pohľad, ani na neho neprehovorila a jemu akosi ten čas s tými dvoma votrelcami ubiehal až príliš pomaly.
Tešil sa na chvíľu, kedy už konečne vypadne a bude mať znova súkromie.
Vadila mu. 
V podstate sa čudoval sám sebe, že ju k sebe vôbec pustil, no akosi inštinktívne cítil, že kebyže aj protestuje, zrejme by to nakoniec aj tak musel vzdať. Otravovalo ho to, no stále si v duchu opakoval, že ide len o dvojtýždňovú záležitosť. Teda, aspoň v to dúfal. 
Napäto sedel v kuchyni, ktorú mal prepojenú s obývačkou. Pôvodne si chcel niečo čítať, no neskôr sa pristihol, ako pozorne skúma každý jej pohyb. Momentálne sa v úzkych rifliach po štvornožky naháňala za tým drobným stvorením. Vyzeralo to síce komicky, no pre neho to bolo hlavne nevhodné.
Odrazu mal dojem, že jeho byt okupujú dve a nie jedno zviera.
Uvoľnil sa, až keď sa náhle postavila a oznámila, že už pôjde.
Samotné lúčenie jej však trvalo tak dlho, že musel zaháňať myšlienky na to, aby ju rovno hneď nevykopol aj s tým mačaťom. Na dnes mal toho už vážne, ale vážne dosť.
Prekročila prah dverí a ešte sa k nemu otočila.
,,Ešte sa zast..." nestihla ani len dopovedať, lebo jej surovo zavrel dvere rovno pred nosom.

Dva týždne. Opakoval si.
S touto myšlienkou sa pobral do spálne a unavene sa zvalil na posteľ.

.
.
.
ĎAKUJEM za prečítanie.

-Odkaz na nasledujúcu kapitolu-

***

5 komentárov:

  1. Ema je strááášne zlatá! Taká svojská, úprimná, jednoducho, kebyže som na baby, tak by som sa do nej okamžite zamilovala! (eh, to neznelo zrovna vhodne, ale no čo už..) A Midorima mi teraz príde tiež úplne zlatý.... božínku, normálne si ma rozcukrovala týmto tvojim písaním - nikdy, ale vážne NIKDY by som si nepomyslela, že sa mi bude páčiť Murasakibara alebo Midorima.... dievča, robíš zázraky. *úklon sveta znalého mnícha* Sensei, uč ma! Aj ja chcem tak písať.. T.T
    Nom a tá časť, kde za ním došla a taktne žiadala o jeho kľúče ma úplne zabila. xDDDD Alebo to, ako zakričala "okuliarnik" a potom tie jeho myšlienky, že jej to hodí do hlavy. xDDD Alebo tá veta - to je od toho cukríka... skoro som sa počúrala od smiechu. xDDDDD Ignoruje jeho prítomnosť, v JEHO vlastnom byte. :´DDDDD Ehm, dobre, už som pokojná...
    A ešte to, ako bez mihnutia oka roztrhala ten papierik bolo úžasné! Normálne si ma tým úplne získala. Aj keď teda chudák Kise. xD Taký bol napichaný a nič z toho nakoniec nebude.. :´D Vážne smutné, chce sa mi plakať. :DD Heh, dobre - nechce a asi to je aj vidno.... hm.~
    Strašne vtipnô, toto dielo... och, normálne sa mi táto poviedka začne páčiť aj viac ako tá s Mura-chanom!
    Len tak ďalej a nenechaj sa poraziť školou. Je to nepredvídateľná kurva..... nikdy nevieš, aké polená ti bude hádzať pod nohy, ešte k tomu v tej najnevhodnejšej chvíli!

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Oh, pekne sa k nemu "nasáčkovala" taká otrava na n-tú xD Ale je to super, aspoň sa nenudí, čo to neberie z tej lepšej stránky? xD A ešte ho aj "pekne" povzbudzovala, čo má furt nejaké výhrady... Mal by sa tešiť xD Ale nie, je to vážne super a takýto ľudia sú skutočne riadne otravní... ale sranda musí byť xD
    Teším sa čo bude ďalej :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Když jsem četla toto :,,Hmm...?" zdvihla k nemu svoju unavenú tvár. Na čele mala odtlačený okraj svojej učebnice a vyzerala veľmi...nezúčastnene. Tak jsem si pomyslela...ty tu postavu píšeš podle mě, ne? Já jsem takové zombie s dlouhým tmavohnědým copem, co nikdy neví o čem lidi kolem ní mluví :D
    No odteď je mi ještě sympatičtější :D

    A to jak mluví s kočkou...tak to dělám taky :D stejně když si představím ty Midorimovi výrazy u toho XDD No prostě mě to hrozně pobavilo :D Ema, co řekne tím mě rozesměje XD

    Puknu od zvědavosti jestli se brzo nedozvím, jak to bude dál :D

    X <3 X

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Ja odpadnem! :D Toto naozaj nemalo chyby :D akože, ďakujem ti, že si ma tak strašne moc pobavila, vážne som ti vďačná, zlepšenie nálady o 100% Celá tá kapitola bola tak senzačne napísaná, toľko skvelých scén, ani neviem, pri ktorej som sa rehotala viac :D asi ma najviac dostalo, ako za ním Ema prišla na jeho zápas a vykrikovala po ňom a aj ostatných z GOM :D :D :D (inak, skvelý nápad dať ich dokopy ako v Extra Game ♥ ja tú novú mangu milujem za to, že sú tam všetci spolu :D tiež to neskôr plánujem v A a W :D). Úplne ma to dostalo, zaujímalo by ma, čo si jeho známi o tom všetkom pomysleli :D a chudák Kise :D takýto krutý odfajč :D ale je jasné, že Ema by si zrejme nezačala len tak s hocikým :D a úprimne, asi by sa mi k nej Kise ani tak nehodil :D za to Midorima je podľa mňa pre ňu ako stvorený, i keď sa to na prvý pohľad nezdá :D veľmi by sa mi k sebe hodili :D on je taký... suchár a Ema je zase tak úžasná :D hoci je mierne komplikovaná a nepredvídateľná, na druhej strane je mimoriadne zábavná a i napriek tomu "drsnému" povrchu vyzerá byť strašne moc skvelá, normálne je to môj role model :DDD úplne sa na tom bavím, že čo dokazuje :D a ako sa mi nasáčkovala do bytu, to bolo bezkonkurenčné xDDD milujem spôsob, akým si písala Midorimove myšlienkove pochody :D úplne ako keby to bol ten ozajstný Midorima z anime a mangy, vystihla si ho bravúrne!

    A Ramon je úplne rozkošné meno =^.^= stavím sa, že kým ubehnú tie dva týždne, tak si ho Shin-chan aj obľúbi a nekoniec ho ešte nebude chcieť Eme vrátiť xD a najväčšia sranda by bola, keby sa presťahuje rovno za nimi dvoma, k nemu do bytu xD myslím, že Midorin by to psychicky niesol len veľmi ťažko, ale bolo by to rozhodne mimoriadne zaujímavé a hlavne vtipné xD

    Tak mi napadlo, že ako by si na ňu reagoval Takao? :D mylsím, že on v kombinácii s Emou by boli pre Midorimu smrteľné kombo xD Strašne moc sa teším na pokračovanie, ani som nečakala, že si poviedku o Midorimovi tak moc zamilujem, ale v tvojom podaní je snáď všetko úplne skvelé :) tak si prosíme čoskoro nový diel :P je to vážne pecka

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Je odporná. Vážne nevychovaná, drzá a odporná. Súhlasim v tomto so Shintarouom. :D Akože ozaj mňa by nasralo, že je to jej mačka a vyští sa a vysere kde chce a ešte príde k nemu a sere na to. Ozaj už hroznejšia byť nemôže. V tomto si ju popísala bezchybne, Petrika, ale uznávam ťa za to, lebo málokedy býva hlavná postava takáto, takže je to niečo iné a nové. Palec hore. :)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)