štvrtok, 3. septembra 2015

My sweet princess - kapitola č. 3


 ***


***

Nasledujúci deň bol veľmi rušný. V tábore boli všetci na nohách a pripravovali sa.
Až teraz si Elisabet všimla, že sa tu náchádza aj veľa mladých chlapcov, ktorí teraz usilovne nosili zbrane a pomáhali, kde sa len dalo.
V tom obrovskom dave sa snažila nájsť Murasakibaru a netrvalo jej to dlho.
Pristavoval sa pri niektorých zo svojich mužov a pravdepodobne im dával nejaké pokyny. Sám už bol pripravený a ona jednoducho nemohla z neho spustiť oči. Jeho mohutná postava vyzerala v brnení ešte veľkolepejšie, ako normálne. Už len samotný pohľad naňho jej vyvolával zimomriavky a to si nevedela predstaviť, ako sa asi tak budú cítiť muži, proti ktorým sa dnes postaví.
Pozrel sa jej smerom, akoby vycítil jej intenzívny pohľad. Stála ďaleko od neho, no aj tak ho jej prítomnosť priam hladila.
Dnes to ukončí. Ukončí to kvôli nej.

Elisabet pocítila niekde vo vnútri akési nepríjemné zovretie. Vedela, že každú chvíľu opustia tábor a vrhnú sa do boja.
,,Nemajte obavy, tu ste v bezpečí." prehovoril niekto na ňu. Himuro.
Len prikývla a pokúsila sa o úsmev. Vôbec sa nebála o seba, bála sa o neho! Tatsuyovi neušlo, že niekoho neustále sleduje. Veľmi dobre vedel, že koho a musel sa pousmiať.
Atsushi sa vybral smerom k nim.
,,O chvíľu vyrážame." oznámil im hlbokým hlasom. Hovoril to síce im obom, no díval sa len na ňu.
,,Idem po kone." zvolal Himuro, ktorý dokonale pochopil situáciu a poberal sa na odchod.
,,Počkajte, Tatsuya." zakričala za ním a on jej spýtavo nazrel do tváre.
,,Dávajte si na seba pozor." povedala potichu a on sa opäť len hrejivo usmial a mierne uklonil.
Otočila sa naspäť k Murasakibarovi. Za celý ten deň nemala možnosť s ním prehovoriť.
No teraz, keď konečne stál pred ňou, nevedela nájsť tie správne slová. I on mlčal a len zvidol svoju pažu k jej tvári. Položil jej dlaň na líce a prstami zašiel do vlasov. Jemne privrela oči.
,,Keď sa to skončí, prídem si po vás." prehovoril mäkko a ona sa mu uprene zahľadela do tváre.
Zachvela sa. Tá fialová bola neskutočne podmanivá....rovnako, ako to, čo jej práve povedal.
Príde si po mňa. Zopakovala si v duchu.
Pocítila sklamanie, keď poodstúpil. Tiež sa jej uklonil.
,,Vráťte sa živý, prosím." zašepkala.
Počul ju, no už jej neodpovedal, mlčky odkráčal k svojim vojakom.

Murasakibara nervózne prehľadával hrad. Chodil od dverí k dverám v snahe nájsť ho.
Podarilo sa im získať kráľovstvo a niektorí vojaci toho muža zazreli na bojisku, no hneď, ako získali prevahu, tak sa vyparil. Zbabelo tam nechal svojich ľudí a ušiel. Atsushiho to strašne naštvalo.
Kým sa mohol oháňať mečom pred slabými, nemal problém hrať sa na panovníka, no akonáhle sa postavil seberovnému, už toľko guráže nemal.
Otvoril ďalšiu miestnosť a tá bola opäť prázdna.
,,Pane!" zakričal niekto a pribehla k nemu skupinka mužov.
,,Všetko sme prezreli, nie je po ňom ani stopy!" oznámili mu a on pocítil ešte väčšiu zlosť. Bez slov sa zvrtol na päte a smeroval von. Niečo mu tu nesedilo. Akoby mu niečo uniklo.
,,Je to zvláštne." poznamenal Himuro. Atsushi len prikývol.
Zamyslel sa.
,,Dopekla!" zamrmlal a jeho tvár bola odrazu plná obáv.
,,Tábor!" Rozbehol sa k svojmu koňovi.

Po tom, čo odišiel, sa pre Elisabet začali hodiny plné stresu a strachu. Celý ten čas nervózne pochodovala hore dolu a niekoľkokrát dokonca musela potlačiť svoju túžbu vyskočiť na koňa a ísť za ním.
Keď k nim dorazil jeden z informátorov a oznámil, že sa im podarilo prebojovať sa za brány, uľavilo sa jej.
,,Ako je na tom pán Murasakibara?" neodpustila si otázku. Nízky muž sa na ňu usmial.
,,Nemajte obavy, tí chudáci ho ani len raz nezasiahli!" odpovedal a v očiach mal veľký obdiv.
Srdce jej podskočilo radosťou. To bolo to jediné, čo potrebovala počuť.
Je v poriadku. Na chvíľu sa zasnívala, keď sa z druhého konca tábora náhle ozval krik. Všetci prítomní sa prekvapene obzreli a zbadali jedného z chlapcov, ako beží smerom k nim. Odrazu sa však zastavil. Urobil ešte zopár tackavých krokov a z ničoho nič sa zvalil na zem. Z chrbta mu trčal šíp.
Elisabet si dlaňou zakryla ústa, aby prekvapením nevyjakla.
,,Napadli nás!" vykríkol niekto a vtedy sa začalo hotové peklo.
Spoza stanov sa vyrútili nepriateľskí vojaci a ľudia okolo sa zdesene pozpŕchli na všetky strany v snahe zachrániť si svoje životy.  Len niektorí sa odvážili a pozdvihli zbrane.
Začalo sa surové krviprelievanie. V tábore totiž ostalo len minimum vojakov.

Elisabet ostala na moment primŕznuto stáť na mieste, kým ju niekto nestiahol na zem. Bola to jedna zo žien, čo tu pomáhali. Obe sa krčili pri stane a ohromene sledovali to vražedné divadlo, ktoré sa práve dialo pred ich očami.
Tí chlapi boli ukrutní. Zabíjali každého, na koho narazili.
,,Musíme..újsť." prehovorila Elisabet, keď sa ako tak spamätala a pozorne sa porozhliadla. Asi tri stany od nich zúrivo dupotali vyplašené kone.
,,Tam." ukázala na ne a to dievča len prikývlo.
,,Teraz!" obe vybehli zo svojho úkrytu. Ten adrenalín a strach, čo ich hnal, bol priam hmatateľný.
Obehli prvý stan.
Obehli druhý.
Dokážeme to. Vravela si v duchu, no v tom sa im do cesty priplietli dvaja bojujúci. Ten mladý muž, čo bol v podstate ešte len dieťaťom, bol tvrdo zrazený k zemi.
,,Nie, prosím!" zakričal a vtedy sa mu meč zaryl do hrude. Vykašľal krv a jeho telo sa ešte chvíľu triaslo. Neschopné ďalšieho pohybu, sa obe zarazene dívali na tú odpornú scénku.
Muž, ktorý stál nad ním, sa nechutne usmial a vytiahol z jeho bezvládneho tela svoju zbraň.
Otočil sa k nim.
,,Zdravím vás, slečny." posmešne sa im uklonil.
,,Ste na rade." povedal pobavane a začal kráčať ich smerom.
Elisabet sa snažila zvažovať ďalšie možnosti, no v tom napätí sa jej veľmi ťažko premýšľalo.
Z každej strany na nich niečo číhalo.
To dievča začalo hlasno vzlykať a padlo na kolená.
,,Ušetrite ma, prosím." Bolo to číre zúfalstvo. I ona sama bola na tom veľmi zle a kebyže nemá tú svoju rokmi budovanú hrdosť, tiež by už dávno kľačala na zemi a žobrala o milosť.
,,Vstaň!" schmatla ju za ruku a vytiahla na nohy.
Ten muž sa neustále približoval a akonáhle zbadal, že zvažujú útek, rozbehol sa.
Zahnal sa mečom a vtedy Elisabet pozbierala zvyšky svojej odvahy. Silno strčila do tej ženy a sama rýchlo odskočila, aby sa vyhla rane.
Ťažká kovová zbraň so zadunením dopadla na zem.
Chystal sa to zopakovať, no vtedy vzduchom zasvišťal šíp a trafil ho rovno do krku. Chlap doširoka otvoril oči a v zovrel ho v ruke. Klesol na zem.
Elisabet sa rýchlo pozrela k strelcovi. Zbadala mladého muža sediaceho na koni.
Himuro. Kolená sa jej síce stále triasli, no vydýchla si.
Prišli nás zachrániť. Mala pocit, že sa rozplače.
Niekde za ňou sa ozval bolestný rev a keď sa obzrela, videla jeho, Murasakibaru, ako si preráža cestu smerom k nej.
Vyzeral ohromne a na tvári mal veľmi naštvaný výraz. Výraz, ktorý desil aj ju samú.
Bez problémov odrazil protivníkov útok, mierne sa prikrčil a bodol. Nohou skopol jeho telo a narovnal sa. Vtedy sa ich pohľady stretli a ten jeho... znežnel.
,,Ste zranená?" spýtal sa jej, len čo sa priblížil a ona len nesúhlasne pokrútila hlavou.
,,Poďte!" schytil jej ruku a začal ju ťahať k tým koňom, ku ktorým sa pôvodne chceli dostať.
Chytil ju za boky a pomohol jej vysadnúť.
,,Himuro vás odtiaľto dostane." povedal rýchlo a pomohol dostať sa na koňa aj tomu druhému dievčaťu.
Tatsuya medzitým k nim pricválal. Stačil jeden jediný Atsushiho pohľad a pochopil.
Mlčky prikývol.
Murasakibara opäť vrátil k nej a znova zovrel jej dlaň vo svojej.
,,Mali by sme to mať už pod kontrolou, no aj tak buďte opatrná." prehovoril tichým hlasom. Jeho slová boli síce presvedčivé, no o očiach mal niečo, čo ju nútilo pochybovať.
Má strach? Prebehlo jej mysľou, no vzápätí tú myšlienku zahnala, pretože niekto ako on, určite ani netuší, čo to strach je. 
,,Atsushi.." zašepkala. Chystala sa mu niečo povedať, no prerušil ju.
,,Choďte už, prosím." znel tak naliehavo. Himuro s tým dievčaťom už boli niekoľko metrov od nich.
,,Ja.." nenechala sa odradiť.
,,Pozor!" zakričal Tatsuya a Elisabet zbadala jazdca, ktorý sa náhle vyrútil rovno na nich.
Všetko, čo nasledovalo potom, sa udialo veľmi rýchlo. Murasakibara pevne zovrel jej pás a stiahol ju znova na zem. Nepriateľský jazdec silno narazil do koňa, na ktorom ešte pred chvíľou sedela a z celej sily sa zahnal mečom. Atsushi ju odhodil na bok a sám ledva stihol pozdvihnúť ten svoj pred seba.
Náraz bol však tak silný, že stratil rovnováhu a spadol na zem. Himuro sa pokúsil zasiahnuť, no do cesty sa mu postavili ďalší dvaja vojaci.
Elisabet na moment ten tvrdý pád omráčil. O pár sekúnd neskôr sa už však pretáčala na bok. Zdvihla hlavu a pohľadom hľadala Murasakibaru. Našla neďaleko od seba na zemi, ako drží na obranu pred sebou meč. Muž obrovský ako on sám sa nad ním skláňal a z celej sily sa zapieral do svojej zbrane. Ten pohľad ju vystrašil a keď zbadala, ako sa k nim približuje ešte niekto ďalší a v ruke pevne zviera sekeru, úplne spanikárila.
Zmätene sa porozhliadla po okolí. Nebol tam však nikto, kto by mohol pomôcť. Pohľadom zablúdila k Himurovi a ten sám mal čo robiť, aby sa ubránil svojím protivníkom.
Srdce jej silno búšilo a nedokázala uvažovať, vedela však, že musí niečo urobiť. A rýchlo.

Atsushi ležal na chrbte a robil, čo mohol, aby sa súperovo ostrie nedostalo k nemu ešte bližšie.
Ten chlap mal obrovskú silu.
Niekde v diaľke začul pobavený smiech, ktorý bolo počuť stále zreteľnejšie.
,,Vraj ste ma hľadali na hrade." povedal ten dotyčný veselo a pristúpil k nim. Murasakibara si na moment dovolil spustiť zrak z toho veľkého vojaka, aby si toho druhého mohol obzrieť.
Vedel veľmi dobre, s kým sa práve stretol.
,,Je mi ľúto, že sme sa obišli, no som rád, že som mal tú možnosť vás nakoniec stretnúť." zlovestne sa uškrnul. Atsushiho výraz tváre ešte viac potemnel.
,,Nebojujete férovo." povedal mu pokojným hlasom a vtedy muž nad ním zatlačil do zbrane ešte viac. Kráľovi ušlo uchechtnutie.
,,Férovo-neférovo, hlavne, že vyhrávam." poznamenal a samoľúbo sa usmial.
,,Je na čase to ukončiť." vyriekol a zdvihol sekeru nad hlavu. Atsuhimu začalo dochádzať, že táto situácia nemá žiadne východisko, ktoré by bolo pre neho priaznivé. Bolo to dvaja na jedného.
Nenávistne prebodol toho človeka pohľadom.
,,Rád som vás spoznal, Murasakibara." jeho tvár sa skrivila do nepríjemnej grimasy. Miloval, keď sa jeho obete nemohli brániť. 
Chystal sa k úderu, kým jeho najlepší muž držal Atsushiho na zemi a v tom... jeho telo prebodol zozadu niečí meč. Ten chlap sa prekvapene zadíval na čepeľ, ktorá mu trčala z hrude a z úst mu vytiehol pramienok krvi. Jeho oči sa neprirodzene vyvrátili smerom nahor a spadol na zem.
Za ním stála roztrasená Elisabet.
Murasakibara ihneď využil toho, že ten veľký chlap kvôli tomu náhlemu zvratu poľavil v ostražitosti a zhodil ho zo seba. Na nič nečakal a zasadil mu smrteľný úder. Postavil sa z toho mŕtveho tela a opatrne sa pozrel jej smerom. Stále stála na tom istom mieste. Chvela sa. V očiach mala neprítomný pohľad a po lícach sa jej kotúľali slzy. Okamžite k nej pribehol a zovrel ju v náručí. Kebyže ju nedrží, už dávno by sa zrútila. Svojím veľkým telom jej zakryl výhľad na tie dve mŕtvoly.
,,Už je dobre." zašepkal a silno si ju k sebe pritisnul.
,,Zachránili ste ma, Elisabet." vydýchol a pobozkal ju do vlasov.
Sám bol z toho v šoku. Myslel si, že tam zomrie. Ani vo sne by ho nenapadlo, že zrovna ona stojí za tým prebodnutým telom, že zrovna ona zoberie meč do rúk a ...pribehne mu na pomoc.
Mal z toho zvláštny pocit. Nevedel, či je to správne alebo nie, no príjemne ho to hrialo. 
Vyhodil si ju do náručia, odnášal ju z toho miesta.

Po tom, čo kráľ padol, sa zvyšok vojska buď dal na útek, alebo sa rovno vzdal.
Kráľovstvo bolo zachránené.

.
.
.

ĎAKUJEM za prečítanie.

-Odkaz na nasledujúcu kapitolu-

***

4 komentáre:

  1. Dobrá časť. :)) Celkovo bola, podľa mňa, dosť akčná a.... hm, princezná sa zachovala vážne statočne. :) Som zvedavá na to tvoje zakončenie. ^ ^

    OdpovedaťOdstrániť
  2. ,,Kto by asi mohol byť ten panovník?" vŕtalo Kame hlavou. Tipujem, že Makoto. :D

    Boj bol riadne epický, Mura tam musel byť fakt strašidelný. A ako mu Elizabeth pribehla na pomoc... *nevie nájsť slová*

    Hentai no Kame

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Úžasné, opäť raz to bolo úplne skvelé ♥ Ja tak strašne moc milujem romancu zo stredovekého prostredia. Úplne som sa v tejto kapitole vyžívala :) Na chvíľu som sa aj bála, že či Murasakibaru naozaj "nezabiješ", ale som rada, že Elisabet ho zachránila. Oni sa vlastne zachránili navzájom a niekde som čítala, že keď jeden človek zachráni život druhému, tak sa medzi nimi utvorí obrovské - silné puto. Takže, ak sa mali radi doteraz, tak od teraz to bude ešte veľami veľa rázy znásobené :P Ale ukončiť to takto v najlepšom? :D Aaaw, ja som už čakala nejakú srdcervúcu romantickú scénu a koniec! :D Tak snáď sa dočkáme v ďalšej kapitole :) len ma mrzí, že to už bude posledná :( moc som si túto poviedku obľúbila (inak by ani tie fanarty nevznikli :D).

    A som hrdá na Elisabet, ako sa zachovala. Ukázala tomu kráľovi, že má "gule" :D a väčšie ako on sám (pardon za moju nevymáchanú hubu :D). A tiež by ma zaujímalo, že kto bol ten kráľ :D tiež mi napadol hneď Makoto alebo Haizaki xD tak uvidíme, asi sa to už nedovzieme, nakoľko otrčil kopytá a je nepodstatný :D podstatní sú Elisabet a Murasakibara. Som veľmi zvedavá, že čo sa s nimi udeje v poslednej časti :) Aj Himuro ma tu potešil - pribehol na záchranu ako taký princ na bielom koni *rozplývam sa nad obidvoma*

    Len tak ďalej! Rýchlo pokračovanie, prosím :3

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Áno... Atsushi.. Príď si po mňa... *.* No! Späť do reality! Bolo to také krásne jój! Elisabet sa činila, je to šikovná žienka a statočná. :) No a Atsushi... To je úplne jasné. To je iný chlapík. No jednoducho sa to všetko dobre vyvŕbilo a dobre to dopadlo. Už len... *úchyl-ja*, ale nič! xD

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)