sobota, 5. septembra 2015

My sweet princess - kapitola č. 4 - KONIEC


***


***


Elisabetine oči sa upierali na mohutné hradby. Hradby, ktoré ich mali chrániť celý život. Teda, aspoň si to o nich vždy myslela a myslela si to dokonca ešte aj vtedy, keď sa už nepriateľské vojsko nebezpečne priblížilo. Život za nimi bol viac, než uspokojivý. Mala všetko, len nie problémy a trápenie. Bolo zaujímavé, ako sa zvrtlo v tak krátkom čase.
Po malom odpočinku sa Murasakibara rozhodol presunúť do kráľovstva, takže teraz Elisabet sedela na koni, obklopená síce cudzími ľuďmi, no hlavne statočnými mužmi, ktorí jej tento návrat umožnili. Miešalo sa v nej hneď niekoľko pocitov naraz.
Vďačnosť, radosť, no aj rozpaky a občasná skľúčenosť.
Pohľadom spočinula na Atsushiho postave, šiel kúsok pred ňou a neubránila sa spomienkam na to, čo sa dialo po tom, čo niekomu zobrala život.

Postavila sa zo zeme. Nerozmýšľala. Celé jej to prišlo, akoby bola od svojho tela niekoľko metrov vzdialená a celé to len pozorovala. Uvidela pohodenú zbraň. Vypadla z rúk nejakému chudákovi, ktorý už bol určite mŕtvy. Pevne ju uchopila.
,,Rád som vás spoznal, Murasakibara."
Počula tie slová. Boli pre ňu ako malý plamienok, od ktorého sa chytilo všetko ostatné a zbĺklo. Netušila, ako sa tak nepozorovateľne mohla dostať za neho. Nepamätá si, či bežala, či kráčala alebo sa zakrádala. Tieto veci šli úplne mimo ňu. Zdvihla meč a prebodla telo.
Jasne si však spomína na ten nepríjemný odpor, ktorý kládla najskôr koža a potom orgány. Ten nechutný zvuk, ktorý pri tom vznikol, mala stále v ušiach.
Po tom, čo jeho telo spadlo na zem, akoby znova prebrala kontrolu nad svojou mysľou. Plne si uvedomila, čo spravila. Predtým však videla len Murasakibaru, ako bezmocne, zatlačený súperom, leží na zemi. Bolo to ako...inštinkt, ktorý ju nútil...zasiahnuť, zachrániť to, čo je jej tak drahé. Neváhala, jednoducho konala. 
,,Ako to môžete tak dobre zvládať?" spýtala sa potichu, keď ju Atsushi zobral do svojho stanu a opatrne ju položil na posteľ. Mal chuť ju...ukryť pred tým všetkým, čo sa udialo vonku a cítil sa byť zodpovedný za to, čo sa stalo. 
,,Čo tým myslíte?" jeho hlas znel tak jemne. Zobral do rúk prikrývku a prehodil jej ju kolo pliec, pretože sa stále striasla. Stále bola v šoku.
,,Ako môžete toľko zabíjať a vyzerať ...akoby sa nič nedialo?" upresnila svoju otázku a pritisla sa k nemu. Murasakibarovi neprišla tá otázka vôbec divná, keď prvýkrát zabil on, tiež to bolo pre neho hrozné, no to, že to bude musieť robiť, mu bolo do hlavy vtĺkané od útleho detstva. Mal možnosť sa na to pripraviť. 
Pevne zovrel jej drobnú dľaň.
,,Viete, snažím sa to nebrať len ako zabíjanie, ale ako chránenie niečoho, čo mi je blízke." odvetil jej a zahľadel sa jej do očí. Zdali sa mu tmavšie, než obvykle. Jemne pootvorila pery, akoby sa tým pokúšala do pľúc dostať čo najviac vzduchu a hneď na to ich zomkla.
,,A ja som chránila vás." vyriekla potichu.
,,Áno, Elisabet." zašepkal a sklonil sa k nej, aby ju pobozkal na čelo. 
,,Aby ste vedeli, zapôsobilo to na mňa tak moc, že teraz vás už nikdy, ale nikdy nebudem chcieť pustiť." dodal a jej sa prekvapením rozšírili zreničky. Pocítila páľavu v tvári a rozpačito uhla pohľadom. Ucítila dotyk na svojej brade, ktorý ju prinútil opäť zdvihnúť k nemu zrak. 
,,Elisabet.." oslovil ju s toľkou nehou, až mala pocit, že sa snáď roztopí.
,,Dovolíte mi z vás urobiť svoju ženu?" spýtal sa vážne. Opäť pootvorila ústa, no tentokrát údivom. Vedela, že sa červená. 
,,Ja..ja...." začala habkať a blúdiť očami z jedného miesta na druhé. Nečakala to. Bolo to tak...náhle. Zovrelo jej žalúdok, no nebolo to vyslovene nepríjemné. Pocítila skôr vzrušenie. 
Hrejivo sa na ňu usmial. 
,,Kľudne si to premyslite, nechcem vás do ničoho nútiť." 
Čo by aj mohol. Napadlo ho, no nevyslovil to nahlas, nechcel ju vystrašiť. Vedel, že k nemu niečo cíti. Bol si tým istý. Bol rozhodnutý sa toho pevne chytiť a posunúť to k niečomu väčšiemu. 
Počas svojho života sa stretol s mnohými ženami a mnohé z nich sa mu aj páčili, no ešte nikdy takto moc nestál o nikoho, kto sa správa tak prirodzene a kto...nosí mužské šaty a zachraňuje druhých kráľov. Pri tej poslednej myšlienke sa musel uškrnúť. Bol si istý, že si vybral dobre...nie dobre, najlepšie! 

Neverila, že sa znova nachádzala vo svojej izbe. Vo svojej posteli.
Bol to veľmi príjemný pocit, no na druhej strane mala o čom uvažovať. Atsushi ju požiadal o ruku.
Veľmi dobre vedela, že normálne žiadne takéto otázky nebývajú ani vyslovené a preto mu bola naozaj vďačná za to, že jej dal...možnosť. Že si ju neprisvojil ako nejakú vec a že je pre neho dôležité to, aby s tým súhlasila. Zároveň to však nechápala. Nerozumela, prečo má muž ako on o ňu záujem. Mala už vek na vydaj, no vždy to bola jej sestra, Anabel, ktorá prijímala návrhy zo všetkých strán a kútov sveta. Ona bola tá, o ktorú muži stáli, i keď bola o tri roky mladšia. Elisabet si prišla ako jej úplný opak, no nikdy jej to neprekážalo. Aj tak sa jej väčšina tých nápadníkov nepozdávala, takže bola rada, že ju nik tým neobťažuje. Bola zároveň otcovým miláčikom, čiže ju nikdy do žiadneho zväzku nenútil. V podstate to bol okrem Atsushiho jediný muž, ktorý ju bral takú, aká bola.
Matka, slúžky, vychovávateľky mali Elisabet síce veľmi radi, no mnohokrát zachytila tie ich kritické pohľady. Jednak to bola jej výška, ktorá niektorých šľachticov priam desila a potom to bolo jej uvoľnené správanie, ktoré nebolo každému po chuti.
A potom sa zjaví muž, ktorý ju ...prevyšuje a to o poriadny kus a nevadí mu, ako sa chová. Bolo to pre ňu nové a zároveň príjemné. Cítila sa pri ňom v bezpečí. Páčil sa jej...páčil sa jej už vtedy, keď sa vedľa neho prebudila po prvýkrát. Často sa vracala k tomu pohľadu, čo sa jej naskytol.
Bolo prirodzené, že mu hneď neodpovedala. Bola rozrušená. Ale teraz, keď si naplno uvedomila význam tej otázky a to, čo to obnáša, cítila horúčavu. Tešila sa z toho.
Zároveň však mala obavy, že sa Atsushi unáhlil a svoj návrh nepremyslel. Predsa len, bolo to chvíľu po boji a tak intenzívnom zážitku. Možno to oľutuje a vezme späť.
Zachmúrila sa. Hneď nato sa však potľapkala po lícach.
Dá tomu voľný priebeh. Nebude mu odpovedať hneď.
Predsa len, keď uvidí moju mladšiu sestru, možno úplne zmení názor. Smutne sa usmiala. Vôbec sa jej to nepáčilo, no vedela, že aj taká možnosť môže prísť.

Ako si povedala, tak aj urobila. Opäť sa usmievala, veselo pobehovala po hrade a pomáhala, kde sa len dalo. Tvárila sa, že sa nič nedeje.  Murasakibara si občas aj pomyslel, že na tú krvavú scénu a taktiež aj na jeho návrh úplne zabudla. Hnevalo ho to. Chcel byť trpezlivý, no ako tak šiel deň za dňom, bolo z toho stále viac a viac podráždený. Jedinou jeho útechou bola tá kopa práce, čo na neho čakala. Vtedy aspoň na chvíľu nemyslel na tú ženu. No ona sama mu to neuľahčovala. Čakal, že sa bude od neho zahanbene držať ďalej, no ona ho priam prenasledovala! Stále mu stála za chrbtom, neustále mu niečo rozprávala a vysvetľovala. Vedel, že jej nadšenie vyplýva najmä aj z toho, že poslala list svojím súrodencov a budú môcť byť zasa spolu, no aj tak bol naštvaný.
Momentálne sedel v pracovni a dával dohromady listiny týkajúce sa kráľovstva. Študoval ich už niekoľko hodín, pretože chcel vedieť, ako na tom krajina je. Nevyzeralo to najhoršie. Elisabetin otec bol múdry človek, no ten, čo to tu dobyl, stihol už narobiť nejakú tú škodu.
Niekto zaklopal.
,,Ďalej." povedal nahlas.
,,Priniesla som čaj." ozvala sa, keď vošla dnu. Zdvihol hlavu od papierov, keď položila tácku na stôl.
,,Mali by ste si oddýchnuť, ste tu zavretý väčšinu dňa." poznamenala a mierne sa naklonila. So záujmom si prezrela materiály, ktoré práve čítal. Jej sústredená tvár sa zamračila. Boli to zrovna veci, ktoré mal na svedomí ten chlap.
,,Keď to vidím, prebodla by som ho znova." povedala otrávene. V poslednej dobe si začala z toho jej činu robiť žarty. Murasakibara pochopil, že je to jej spôsob, ako sa s tým vyrovnať.
,,Prečo si nejdete už ľahnúť?" otočila sa k nemu a pýtavo mu nazrela do očí. Robila to stále, chodila za ním, nosila mu občerstvenie, karhala ho za nedostatok spánku a odpočinku a rozprávala...veľa a keď už aj bola konečne ticho, aj tak sa v jej prítomnosti nedokázal na nič sústrediť. Myslel len na tie jej jednoduché šaty, ktoré dokonale kopírovali jej krivky a na tie jej rozpustené, dlhé vlasy, z ktorých sa šírila tá nádherná vôňa. Mal chuť sa ich doktnúť. V podstate sa jej chcel dotýkať všade. Chcel ju zvaliť na ten stôl a konečne si ju zobrať. Bojoval s tou predstavou zakaždým, keď k nemu prišla. Keby že netuší nič o tom, ako ona málo vie o mužoch a ženách, pomyslel by si, že ho dokonca provokuje a ...zvádza.
,,Zajtra by mala pricestovať Anabel s dvojčatami." prehovorila a na perách sa jej objavil úsmev. Oprela sa o stôl a na chvíľu sa zamyslela.
,,Damián a Alan sú takí dvaja malí čerti a Anabel.." odmlčala sa.
,,Anabel je pravá dáma." povedala a v jej hlase bolo cítiť hrdosť. Atsushi sa zatváril otrávene.
Už mu liezlo na nervy, ako ju Elisabet neustále ospevuje a chváli. Bola len samé Anabel tam a Anabel sem. Občas sa mu zdalo, že ho snáď chce prinútiť zamilovať sa do tej jej veľmi prehnanej a dokonalej predstavy o tom dievčati. V podstate úplne kašľal na nejakú, všetkými obdivovanú Anabel a jeho jediný záujem voči nej pramenil z toho, že je to Elisabetina rodina.
,,Ona je úplne iná, ako ja." A zasa. Stále dookola. Postavil sa zo stoličky tak rýchlo, až Elisabet trhlo.
,,Deje sa niečo?" spýtala sa ho prekvapene, vyzeral byť nahnevaný.
,,Je v tých dokumentoch snáď niečo ešte horšie?" chcela sa pozrieť, no nedovolil jej to.
,,Nie, tie listiny sú v úplnom poriadku." precedil pomedzi zuby.
,,Tak potom?" uprene sa mu zahľadela do očí. Nechápala to jeho náhle rozrušenie.
,,Nechcem už počúvať o vašej setre, nezaujíma ma." povedal popravde a chytil ju za ruku.
,,Vy ma zaujímate, Elisabet." dodal a zdvihol si jej dlaň k ústam.
Stuhla, keď sa jeho horúce pery dotkli jej pokožky. Opäť bola zahanbená.
,,Prepáčte, nechala som sa asi..uniesť." vydýchla. To gesto ju vzrušilo.
,,A to mi pripomína, že ste mi ešte stále nedali odpoveď na moju otázku." zašepkal a znova ju pobozkal, tentoraz na miestočko o niečo vyššie. Až keď pocítil jej odpor, tak jej ju pustil.
Vyzerala veľmi zmätene. Prekrížila si ruky na hrudi a...pousmiala sa.
,,Takže ste to mysleli naozaj vážne?" začala opatrne. Murasakibaru to prekvapilo. Samozrejme, že to myslel vážne. Nerozumel, ako sa ho môže niečo také vôbec opýtať.
,,Elisabet, prídem vám ako niekto, kto bežne žartuje o takýchto veciach?" jeho hlas bol pevný. Tá žena ho vytáčala.
,,Prepáčte.." zamumlala a sklopila zrak.
,,Ja len, bola to tak emotívna chvíľa, mala som pocit, že... že to beriete ako povinnosť a že si to..rozmyslíte." vysúkala zo seba. Cítila sa veľmi nesvoja, no to, že o tom začal znova hovoriť, ju zahrialo pri srdci. Keď bol celé tie dni ticho, mala dojem, že toho ľutuje a preto sa po celý ten čas kolo neho obšmietala. Chcela mu dať priestor na to, aby sa o tom mohli kedykoľvek pozhovárať.
Murasakibarov ostrý pohľad zmäkol. Nenapadlo ho, že by si to mohla takto vysvetliť.
,,Elisabet." oslovil ju a zobral jej tvár do rúk. Vyzerala dojato.
,,Chcem vás. Chcem vás tak moc, až som z toho...zúfalý." Zaklonil hlavu a zhlboka sa nadýchol.
,,Len neviem, či aj vy chcete tak rovnako mňa." opäť sa jej zahľadel do očí.
Elisabet netušila, čo mu má na to povedať. Bola šťastná. Bola okúzlená tým, čo sa práve medzi nimi udialo. On sa jej vyznal...znova. Opäť jej povedal tak krásne slová a ona cítila v každom kúsku svojho tela, aké divy to s ňou robí. Bola jeho. Vedela to. Pripútal si ju k sebe bez toho, aby si to uvedomila. Patrila mu. Patrila mu ešte predtým, než ju požiadal o ruku.
,,Aj ja po vás túžim, Atsushi." vyriekla. Konečne. Tentokrát to bolo srdce Murasakibaru, ktoré podskočilo radosťou. Prekonal tú malú vzdialenosť medzi ich telami a objal ju kolo pásu. Takmer vyjakla prekvapením, keď si ju zdvihol k sebe. Elisabet sa rozpačito usmiala.
Dotkla sa jeho tváre a zašla mu do vlasov. Atsushiho prekvapilo, keď sa sama naklonila a hladne ochutnala jeho pery. Cítil z nej, že si nie je istá v tom, čo práve robí a bol neskutočne rád, že ju to práve on môže všetko naučiť. Keď jemne zastonala a pootvorila ústa, vkĺzol dnu svojím jazykom. Jednou rukou ho silno objala okolo krku a druhou ho hladila. Stále bol jemný, no neskôr jej to akoby už nestačilo. Sama začala byť náruživejšia a ich bozky nabrali na intenzite. Vžila sa do toho tak, že mal pocit, že jej to ani len nestíha všetko odplácať. Úplnou bodkou za tým bolo to, keď zobrala jeho spodnú peru jemne medzi zuby a potiahla. Vtedy sa prestal ovládať úplne.
Elisabet si to neskutočne užívala. Páčilo sa jej to. Nikdy by jej ani na um nezišlo, že to v nej vyvolá toľko slastých pocitov. Úplne sa to líšilo od bežného šťastia alebo nadšenia. Pocítila akési zvláštne napästie v podbrušku a chcela...viac.
Atsushimu začalo dochádzať, že sa blíži k určitej hranici. Vedel, že ju zatiaľ nesmie prekročiť. Musí počkať. Nemôže byť sebecký.
Pomaly ju položil späť na zem a venoval jej posledných pár bozkov, než sa od nej úplne odtiahol. Nesúhlasne zakňučala, čo ho takmer prinútilo sa k nej znova nakloniť, no premohol tú neznesiteľnú túžbu a dokonca poodstúpil. Bol strašne vzrušený a pohľad do jej zadýchanej a zasnenej tváre mu nijako nepomáhal.
Urobila k nemu krok a natiahla sa za ním. No on rýchlo ústúpil. Zamračila sa.
,,Čo sa stalo?" spýtala sa opatrne a skúmavo sa naňho zahľadela.
,,Ešte nemôžeme." odvetil jej jednoducho a nervózne si prehrabol vlasy.
Elisabet až po chvíli došlo, že chce zrejme chrániť jej česť a musela sa pousmiať. On ju naozaj ľúbil.
,,Uhm...asi by som už mala ísť." poznamenala a on len mlčky prikývol.
Podišla k dverám a otvorila ich.
,,Atsuhi?" zavolala sa ním. Venoval jej zvedavý pohľad, čakal, čo mu chce povedať.
,,Myslím, že vás milujem." povedala to tak prirodzene, že Murasakibara z tých slov až prekvapením pootvoril ústa. Skôr, než sa stihol opäť nadýchnuť a niečo jej povedať, bola už dávno preč.

 Na ďalší deň Elisabet nervózne postávala vonku a neustále sa obzerala smerom k ceste.
,,Je tu dosť chladno, nechcete ísť do vnútra?" spýtal sa jej Murasakibara. Stáli tam už takmer dve hodiny.
,,Nie, počkám tu na nich." odvetila prosto a naďalej naťahovala krk v snahe vidieť čo najďalej.
,,Moji ľudia nám ihneď oznámia, že sú už vaši súrodenci tu." pokúšal sa ju presvedčiť, no ona len nesúhlasne pokrútila hlavou. Chápal jej pocity, no zdalo sa mu, že to trošku preháňa.
Z nejakého dôvodu však bola aj tá jej tvrdohlavosť pre neho príťažlivá.
Mysľou sa vrátil k včerajšku. Spával so ženami, no nikdy predtým nedostal toľko potešenia len z bozkov. A tá jej náhla premena. Na jednej strane neustále videl pred sebou Elisabet, ktorá sa červená a je v rozpakoch a na tej druhej zasa ženu, ktorá je tak moc vášnivá a nenásytná, až mu to nedá spať...a veru aj nedalo.
,,Sú tu!" zajasal. Atsushi vzhliadol k ceste, po ktorej šla skupinka jazdcov. Ihneď v jednom z nich spoznal Tatsuyu. Potom tu boli dvaja menší chlapci, nejaké dievča a nakoniec zopár vojakov, ktorí ich mali taktiež sprevádzať.
Deti, dvojičky, ihneď zoskočili na zem a rozbehli sa smerom k Elisabet.
,,Bet!" kričali a prirútili sa k nej. Silno ju objali a ona sa hlasno rozosmiala.
,,Moji malí anjelíci! Tak ste mi chýbali!" zvolala veselo a tisla si ich drobné telíčka k sebe. Potom však zdvihla pohľad ku koňovi tej mladej ženy. Hrejivo sa usmiala a tá slečna jej to opätovala.
Himuro bol už na zemi a stál pri nej. Chytil jej drobnú rúčku a pomohol jej zosadnúť. Murasakibarovi neušlo, ako sa pri tom jeho vojak usmieva.
,,Anabel.." vydýchla šťastím, keď k nim jej sestra podišla. Zdvorilo sa uklonila. Elisabet jej videla na očiach, ako moc túži taktiež sa vrhnúť do jej náručia, no vedela, že jej sestra sa zakaždým správa slušne a vychovane. Preto sa sama odtrhla od tých malých krpcov a natiahla k nej ruky. Zovrela svoju sestru v tuhom objatí, na čo sa tá mladšia začervenala.
,,Som tak šťastná, že ste v poriadku." zašepkala a potom sa od nej odtiahla. Obe mali v očiach slzy.
Elisabet sa opäť rozosmiala a utrela si tvár do rukáva. Jej sestra sa na ňu zamračila.
,,Ja viem, mala by som použiť kapesník, ale vieš, že som...nemožná." vysúkala zo seba a opäť sa usmiala.
Murasakibara to celé mlčky sledoval a vôbec sa mu nezdalo, že by bola nemožná...bola len ľudská a prirodzená. Úplný opak toho upätého dievčaťa.
Dvojčatá už na prví pohľad vyzerali nezbedne, no bolo na nich vidieť, ako moc sú na Elisabet naviazaní. Bola to taká tá zvláštna iskierka v ich detských očiach, ktorá mu to napovedala.
,,Vyzerá ako bábika." zašepkal Himuro, keď k nemu podišiel. Atsushimu neušiel ten jemný tón, ktorým to povedal. Tatsuya sa zasnene díval na tú mladú slečnu a preto mu to nedalo a taktiež si ju pozorne prezrel.
Anabel bola drobná a omnoho nižšia, než Elisabet. Mala blonďavé vlasy, starostlivo vyčesané a peknú, detskú tvár s modrými očami.
,,Už viem, o kom kolovali tie zvesti." uškrnul sa Himuro a stále nespúšťal z toho malého stvorenia oči.
Atsushiho tá poznámka nahnevala, no keďže neboli sami, rozhodol sa to nechať tak.
,,Anabel, decká...chcem vám niekoho predstaviť." zvolala Elisabet.
Veselo sa usmiala a začala ťahať svojich súrodencov ich smerom.

O pár dní sa začali prípravy na svadbu. Každý deň sa konal masívny útok na Elisabetinu izbu. Stále sa jej niekto niečo pýtal, chceli po nej, až si niečo skúsi a merali ju azda trikrát denne, akoby mohla behom tých pár hodín schudnúť alebo nebodaj pribrať. Ukazovali jej vzory, návrhy, materiály, zdobenie... vypracovávali zoznam hostí a pripravovali osobné pozvania pre vyššie postavených.
Murasakibara sa na ten deň tešil a náramne sa zabával na nej, ako zakaždým otrávene nadúvala pery, keď ju slúžky ťahali raz sem, raz tam a keď musela urobiť toto a tamto.

,,Elisabet...ste už hotová?" ozvalo sa spoza dverí.
,,Himuro, to ste vy?" spýtala sa a znela zúfalo.
,,Áno, všetci máme o vás už trošku strach, vraj ste všetkých vyhnala z izby a zamkli ste sa." povedal a vtedy začul dupotajúce kroky idúce jeho smerom.
,,Ja...nemôžem, som...hrozná!" zanadávala.
,,Toto...to nie je pre mňa, na takéto veci tu bola vždy Anabel." vydýchla rozčúlene a Himuro sa uškrnul. 
,,Je prirodzené, že je dáma pred svadbou nervózna." pokúsil sa ju upokojiť.
,,Ja nie som dáma...a vy sám to dobre viete!" zakričala otrávene.
,,Ľúbite ho, nie?" skúsil to teda inak. Celkovo mu to prišlo komické, že práve on tu teraz stojí. Asi dvadsať minút dozadu ho o to poprosila jej sestra, keďže si s ňou ony nevedeli dať rady. A on ju jednoducho nedokázal odmietnuť. 
,,Áno." ozvala sa.
,,Chcete nášho pána prenechať princeznej Anabel?" položil ďalšiu otázku.
,,Nie!" zakričala tak silno, že sa Himuro takmer rozosmial. Len tak tak sa držal.
,,Tak už poďte von, prosím." povedal mäkko. Na moment nastalo úplné ticho.
Potom však začul pootočenie kľúču v zámke a dvere sa pomaly otvorili.
Úsmev, ktorý mal doteraz na perách, rázom zmizol a nahradil ho údiv. Elisabet mala na sebe jednoduché šaty, prezdobené len v malých detailoch. Vlasy mala ešte viac zvlnené, než obvykle a na hlave mala malý venček z kvietkov. Pripomenulo mu to, ako sa mu jedna zo slúžok posťažovala, že Elisabet odmietla mať na sebe šperky. Všimla si, kam upiera svoj zrak a opatrne sa dotkla svojich vlasov.
,,Zdá sa vám to nevhodné?" spýtala sa s obavami v hlase. Himuro len mlčky pokrútil hlavou.
,,Ja viem, že je to moc jednoduché, ale...v tých čelenkách a korunkách som vyzerala proste..."
,,Ste nádherná, Elisabet." prerušil ju. Nechápal, ako mu to mohlo uniknúť.
,,Ďakujem." rozpačito sa usmiala.
Teraz mu to došlo. Každý si vždy všimol jej sestru. Tá bola v podstate ako obrázok, na ktorý by sa človek mohol dívať snáď večnosť, no Elisabet mala v sebe niečo iné. Niečo, čo videl až teraz.
Pocítil ľútosť. Nebolo fér, že ju Anabel dokázala vždy tak zatieniť.

Tento deň bol pre ňu ako sen. V podstate vnímala len svoje pocity a všetko ostatné robila automaticky. Postavila sa tam, kde jej povedali. Povedala to, čo jej nakázali. Z obradu si nepamätá ani na jedno jediné slovo a spomína si len na to, ako sa s Atsushim k sebe naklonili a jemne pobozkali.
Teraz už sedela za stolom a pozorovala tú obrovskú hostinu, čo im pripravili. Všetci sa hlasno zabávali, tancovali a pili. Vyššie postavení im osobne prinášala dary k stolu. Zakaždým sa len usmiala, uklonila a poďakovala. Murasakibara vycítil, že nie je moc vo svojej koži, no on sám na tom nebol lepšie. Keď robila pred obradom problémy, začal mať strach, že si to nebodaj rozmyslela, no keď ju konečne zazrel, jeho obavy sa trošku zmenili charakter. Myslel len na to, čo sa bude diať po tom, čo si ju odvedie do svojej izby.
,,To je..neuveriteľné." ozvala sa po dlhej chvíli ticha. Zvedavo sa na ňu pozrel. Zaujato sledovala hadiu ženu, ktorá patrila k skupinke zabávačov. Bol rád, že sa jej aspoň niečo na dnešnom dni páčilo.
Neskôr už bola o čosi hlučnejšia, pretože na scénu prišiel šašo a jej tie kúsky prišli veľmi zábavné.
,,Ach... Atsushi, to je ...geniálne!" kládla si ruku pred ústa v snahe aspoň trošku tlmiť svoj hlasný smiech.
,,A jéjé.." zašepkala, keď zazrela svoju mladšiu sestru, ako na ňu nepríjemne zagánila.
,,Ja viem, že by som sa takto nemala správať, ale ja...ja si nemôžem...pomôcť." vysúkala zo seba pomedzi tie pazvuky, čo vydávala a naďalej s úsmevom sledovala to malé divadielko, čo si pre nich prichystali.
Murasakibarovi to prišlo roztomilé. Jeho žena bola živá a usmievavá . Páčilo sa mu to a bolo mu úplne jedno, čo si myslia ostatní. Podľa neho bola dokonalá a mala niečo, čo jej jej škrobená sestra mohla závidieť.
Vystúpenie sa skončilo a Elisabet im poriadne zatlieskala. Ich stôl taktiež navštívilo zopár ľudí a na mnohých z nich si všimol, že na jeho ženu pozerajú akosi zvláštne. Začala byť uvoľnená a veľmi priateľsky s nimi debatovala. Videl, ako ich to prekvapilo, ako sa začali zasekávať v strede viet a uhýbali pohľadom. Zakaždým sa však na nich povzbudivo usmiala a pozorne počúvala.
Atsushi po prvýkrát pocítil žiarlivosť. Keď si to uvedomil, musel sa pousmiať, no vzápätí mal chuť všetkých tých doterných mužov vyhodiť od stola. Pevne stisol Elisabetinu ruku, čím si vynútil jej pozornosť. S úsmevom sa k nemu otočila, no jej výraz sa zmenil na ustarostený, keď zazrela jeho zachmúrenú tvár.
,,Ste unavený?" spýtala sa ho jemne. V tej chvíli vyzerala neskutočne príťažlivo, mal chuť si ju odvliecť už teraz.
,,Trochu." povedal úprimne.
,,Chcete si už ísť oddýchnuť?" Chystala sa postaviť, no jemne ju potiahol.
,,Ešte nie." zamrmlal a oslava pokračovala ďalej.
Keď však o niečo neskôr zovrel jej ruku po druhýkrát. Stačil len jeden, jediný pohľad do jeho očí a vedela, čo to znamená.
Obaja sa mlčky postavili a odišli.

,,Urobila ho Anabel." ukázala na venček, ktorý si práve dávala dole z hlavy a položila ho na stolík.
,,Netuším, ako mohol vydržať celý deň." s úsmevom na perách pohladila kvety a zdvihla k nemu pohľad. 
Ten Murasakibarov ju celý ten čas prepaľoval. Zahrýzla si do pery a podišla k nemu.
,,Prepáčte, som...nervózna." bola úprimná a on jej položil ruku na rameno.
Pritiahol si ju k bozku a ona ho objala okolo krku. Ucítila jeho ruky na svojom chrbte a jeho prsty zablúdili k jej zapínaniu. Bol nedočkavý, veľmi nedočkavý. Začal povoľovať šnúrky. Elisabet sa zachvela, prerušila bozk. Stiahol jej šaty z pliec a ona ostala len v spodničkách. Sám sa chopil svojho oblečenia, pričom z nej nespúšťal zrak. Dal si dole košeľu a znova si ju pritiahol do náručia. Mal na ňu chuť celé tie dni. Zdvihol ju a položil na posteľ. Pripomenulo jej to, že sa už do takejto situácie obaja raz dostali a rovnako, ako vtedy, aj teraz bola neskutočne zvedavá. Sama si ho pritiahla k bozku, zatiaľ čo ju on hladil po boku. Pomaly odhaľoval jej pokožku a vtedy pocítila hanblivosť. Siahla na jeho pažu a v tvári mala rozpaky.
,,Dôverujete mi, Elisabet?" spýtal sa potichu a pobozkal ju na nahé rameno.
,,Ja.." tie zvláštne pocity v nej neustále narastali, cítila sa zmätená.
,,Pýtam sa, či mi dôverujete." zopakoval mäkko a tentokrát priložil svoje pery na jej krk.
Zaklonila hlavu.
,,Áno." zašepkala a pustila jeho ruku, ktorá ju ihneď začala hladiť po brušku.
,,Neurobím nič, čo by sa vám nepáčilo." Nikdy by jej neublížil.
,,Ja viem." vydýchla, keď sa jeho dlhé prsty posunuli vyššie. Mal v pláne jej toho dopriať čo najviac. Chcel to prekrásne, ženské telo pod sebou pripraviť tak dokonale, ako sa len dá. Chcel preskúmať každý, každučičký kúsok... aj kebyže to má trvať hodiny, pretože Elisabet si zaslúžila špeciálnu a veľmi dôkladnú pozornosť. Hladil ju po stenách a nežne jej ich od seba roztiahol. Neplánoval to však rýchlo ukončiť. Mal v pláne svoju ženu poriadne ochutnať. Zohol sa k jej lonu a ona sa prehla v slastom kŕči. Zakňučala. Tie intenzívne vlny rozkoše ju pomaly premáhali. Nikdy by si nepomyslela, že niečo takéto môže byť výsledok dotykov. A tie jeho mali obrovskú moc. 
Cítila, ako sa vďaka jeho pozornosti niečo v nej stupňuje a odrazu mala strašnú chuť ho pobozkať. Začala ho k sebe ťahať a túžobne sa pristisla na jeho ústa. Atsushi sa o ňu obtrel a vtedy si uvedomila, že sa mu to páči rovnako, ako jej. Zatajila dych.
Pocítila bolesť a zastonala.
,,Ste v poriadku?" spýtal sa starostlivo a ona len prikývla. Jemne zašiel rukou do jej vlasov a vychutnával si ten pocit. Bola jeho. Konečne. Dokazoval si to každým jedným opatrným prírazom, na ktorý mu ona odpovedala vzdychom. Patrila mu. Celučičká celá. Bral si ju a bolo to ešte lepšie, než aké si to predstavoval. Miloval sa so ženou, ktorú zbožňoval.
Obaja začali byť poriadne zadýchaní a spôsob, akým na vyslovovala jeho meno, ho privádzal do šialenstva. Sám vzrušene vydýchol a keď túžba a nenásytnosť začala v jednom momente prevažovať nad bolesťou, stačilo už len pár prudších pohybov a obaja na niekoľko sekúnd spočinuli v slastom kŕči.

Prebudila sa na dotyk jeho pier na svojom chrbte. Bola akási celá ubolená a hlavne, bola unavená. Opäť privrela oči a ignorujúc jeho bozky sa pokúšala znova zaspať. Skláňal sa nad ňou a jemne ju šteklil svojimi dlhými vlasmi.
,,Ja už nemôžem.." zašepkala zlomene a Murasakibarovi ušlo uchechtnutie. Ani on už nevládal, no nedokázal si pomôcť. Pretočila sa na bok, pritisla sa k jeho ramenu a preložila si cez neho nohu. Niečo mu to pripomenulo a musel sa pousmiať. Znova sa neovládol a rukou prešiel po tom stehne.
,,Spi!" zavrčala. Znova sa musel uškrnúť.
Zdá sa, že doba vykania sa pre nich skončila.

O niekoľko mesiacov.
,,Himuro, nemusíte za mnou všade chodiť." poznamenala otrávene a dotkla sa svojho veľkého bruška.
,,Pán mi nakázal, aby som sa o vás postaral." povedal pokojne a musel sa pousmiať. Tehotenstvo jej vážne pristalo, len ju to robilo trošku podráždenejšou, ako zvyčajne.
,,Ale prosím vás, vy to beriete len ako skvelú príležitosť, aby ste mohli vidieť Anabel!" Vedela o tom už dlhšiu dobu. A zaujímavé bolo, že aj jej sestra po ňom začala akosi pokukovať.
,,To nie je.."
,,Je to pravda!" hrubo ho prerušila.
,,Veď ja proti tomu nič nemám, len by som bola rada, keby že mi dáte pokoj a venujete sa radšej jej." frflala a vyšla na dvor. Tatsuya toho veľa o tehotenstve nevedel, no aspoň predpokladal, že tie ženy by počas neho mali veľa oddychovať, no Elisabet mala stále veľa energie.
,,Aj tak sa tu Anabel v poslednom čase dosť nudí, vaša spoločnosť by sa jej určite páčila." poznamenala a zahľadela sa na cestu.
Tatsuyu jej slová úprimne potešili, stále sa totiž nevzdal presvedčenia, že jej mladšia sestra je to najkrajšie, čo zatiaľ videl, no povinnosť mala väčšiu váhu.
,,Ocko čoskoro príde." povedala potichu, usmievajúc sa a hladiac svoje brucho. Himuro stál kúsok od nej a uprene sa na ňu zadíval. Stále videl to niečo okúzľujúce...presne ako v ten deň svadby.
Náhle sa k nemu otočila a hrejivo sa usmiala.
,,Ale aj tak vám ďakujem, i keď nadávam, stále to ochotne počúvate a stojíte pri mne." povedala a znova sa zapozerala do diaľky.
Himuro si musel priznať, že ho to trošku rozhodilo. Uvedomil si, že si jeho pán naozaj vybral zaujímavú ženu.
Netrvalo dlho a konečne sa objavil. Elisabetina tvár sa rozžiarila, keď zoskočil z koňa a rýchlym krokom k nej podišiel. Tatsuya si všimol, ako rád by ju tuho vyobjímal, no nechcel urobiť nič, čo by jej a dieťaťu mohlo ublížiť a preto si ju k sebe len veľmi opatrne privinul.
,,Chýbal si mi." zamumlala.
,,Aj mne bolo za vami smutno." odvetil jej a pobozkal ju do vlasov.
 Elisabet pocítila spokojnosť. Už mala opäť pri sebe tú nádhernú... fialovú.

.
.
.

ĎAKUJEM za prečítanie celej poviedky.
Váš záujem mi robí nesmiernu radosť ˇˇ

-Odkaz na celú rubriku-

***

7 komentárov:

  1. Náááááááh!!!! To je tak, tak... zlaté rozkošné, úžasné, krásne... ježííš, strašne sa ti to podarilo a pri tej scénke v pracovni som sa ustavične usmievala a uškŕňala. Ach, úplne ma to dostalo a úprimne mi to zahrialo moju romantickú dušičku.. strašne zlaté, vydarené, nechápem, ako dokážeš takto písať. Je to neskutočne dokonalé.
    Inak! Teraz ma napadlo, že by si mohla napísať aj pokračovanie a to s hlavnou hrdinkou jej sestry, Anabel... bolo by úplne super, keby si ešte lepšie vykreslila jej postavu a ja by som najradšej nahliadla aj do jej vnútra, že ako sa asi tak cíti, aké pocity má zo svojho života dokonalej princeznej. Rada by som viac spoznala jej povahu - tú ktorú skrýva pod všetkými tými pravidlami, hranou eleganciou, a tak... urobila by si mi tým veľkú radosť. ^^ A mohla by si tam zapasovať nejakého iného hráča z knb alebo rovno Himura. :D Avšak pochopím, ak sa ti nebude chcieť, aj tak máš už toho veľa.. :))
    Ale toto nemalo absolútne žiadnu chybu. Elisabet bola zlatá a ľúbilo sa mi, ako som zakaždým mala tú šancu nahliadnuť, nielen do jej pocitov, ale aj do pocitov ostatných. Bolo to stzrašne milé a táto kapitolovka sa mi jednoznačne zaradila medzi najlepšie, aké som čítala.
    Och, ach, ten koniec bol tak sladučký! Ňuňuuu... krásne. :))
    A Atsushi musel byť bez košele neskutočne sexy.. *-*
    (pozn.: znova ďakujem za komentár k tomu môjmu nešťastiu.. asi ťa už musím otravovať tým mojim skučaním a neustálym frflaním, prečo nie som spokojná. Máš pravdu, nesmiem to hneď všetko rozbehnúť, lebo z toho bude nakoniec guláš a to ja mať nechcem... hmmm, síce guláš by bol dobrý... mám chuť na guláš! Ale nie v mojej poviedke, samozrejme. :D Tak ešte raz ďakujem a skúsim ešte nad celým príbehom popremýšľať, predstaviť si celú tú situáciu a pekne si to rozložiť na menšie kúsky, aby z toho nebol miš-maš.)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ja Tebe ďakujem za tak krásny komentár :] to si ani nezaslúžim :D ale strašne ma to teší.
    A mňa to neotravuje vôbec, veď ja Vás už beriem ako také svoje "dievčatká"...[ no, to vyznieva yuristicky :D :D :D, ale snáď chápeš, čo tým myslím ], síce vás osobne nepoznám, ale rada čítam nielen vašu tvorbu, ale niečo z vášho života :] takže pokiaľ môžem niekoho povzbudiť [ no, teraz si fandím :D ], tak to urobím a robí mi to radosť :] . Veď o tom je blog, je to miesto, kde vládne tvoja osobná anarchia :D

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Musím úplne súhlasiť tuto s Soletkou - bolo to vážne úplne... perfect. Na túto kapitolu som sa nesmierne moc tešila, ale prekonala moje očakávania a to úplne. Nečakala so, že tam zahrnieš aj ich svadbu, no bolo to úplne dokonalé. Krásne, nádherne popísané - od tej predstavdobnej nervozity, Elisabetinej neistoty, čo sa požiadania o ruku týka, svedobných príprav až po samotnú udalosť a svadobnú noc. Naozaj to bolo úplne úžasne popísané a nesmierne moc som sa rozplývala. Ja som tiež taká nenapraviteľná romantická dušička a v takýchto veciach sa vyžívam. Milujem takéto príbehy, to som ti už písala, že si u mňa vyhrala, keď si to zasadila do stredoveku :P

    Okrem toho sa mi strašne moc páčil charakter Elisabet. Taká hravá, chlapčenská no silná a úžasná osobnosť - niečim mi pripomínala Lizzy Bennetovú z Pýchy a Predsudku (ak si náhodou čítala) a takéto postavy mám nesmierne rada, vždy sa mi zapíšu do srdca :) strašne moc som im to s Atsushim priala a bola som tak moc šťastná, keď boli konečne svoji. Vôbec mi nevadí, že si sa nechala uniesť, práve naopak, bolo to vážne skvele napísané a nesmierne moc ma to bavilo čítať :) pri tej scéne v pracovni som hádam ani nedýchala a už som len v mysli kričala, že DAJTE SI UŽ PUSU! :D

    Inak, páčilo sa mi moc aj predstavenie súrodencov. Neskutočne moc si mi ulahodila, že si tam naznačila jemne niečo medzi Himurom a Anabel, pretože som ich začala shipovať spolu od toho momentu, čo sa objavili v diaľke na koňoch a cválali k Elisabet xD asi mám nos na dobré pairingy xD a tiež by mi v žiadnom prípade nevadilo, keby si napísala niečo malinké aj o Anabel, pretože tiež znie ako zaujímava osobnosť... znova mi pripomína trochu sestru Lizzie z Pýchy a Predsudku - Jane. Boli na tom podobne a keďže ja som oborvský milovník Austenovej knihy, tak som sa v tom doslova vyžívala :D

    Inak, veľmi sa mi aj páčilo, že ako bola Elisabet na svadbe oblečená - jednoducho ale úplne si viem predstaviť, že musela vyzerať nádherne :) ja osobne mám slabosť pre kvetinové venčeky a ak sa ráz náhodou budem vydávať aj ja (lol, Farah, snívaj), tak by som tiež chcela mať flower crown :D taký vílovský štýl sa mi moc moc páči *_* takže týmto si u mňa Bet tiež šplhla :D

    Čo ešte dodať na záver? Snáď len toľko, že mi je ľúto, že táto poviedka už skončila - bola vážne fantastická. Nikdy by som si nemyslela, že sa mi tak strašne moc bude páčiť fanfikcia na Murasakibaru a hľa - stalo sa :D Si vážne kúzelník, Petrika! :D Dúfam, že budeš písať ešte veľa, veľmi veľa poviedok, lebo sa na nich stávam závislá a táto bola zase raz mimoriadne podarená a skvelo vymyslená. Ešte teraz sa tu usmievam na obrazovku ako debil, od radosti a keby sa dalo, tak by som sa asi rozplynula na mláčku.

    A, naposledy, nemáš za čo - ja ti moc ďakujem, že moje obrázky takýmto spôsobom propaguješ a bola to pre mňa česť kresliť niečo k takto moc skvelej poviedke :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Moja osobná recenzia :] ďakujem za tak krásny komentár, ako vždy, vyčaroval mi úsmev na perách :] som neskutočne rada, že si si to prečítala a že sa ti to teda páčilo :] no veď...ešte zahoríš k nemu láskou nakoniec :D Ja tie postavy vždy tak idealizujem :D

      Odstrániť
  4. *vznáša sa na svojom súkromnom obláčiku šťastia*

    Konečne niekto, kto vie riadne oceniť Mura-chana! Ja sa picnem, po celú dobu som sa usmievala ako debil a niekoľko krát som pišťala ako šibnutá.... Bolo to nádherné.
    Páčilo sa mi, že si tam zakomponovala aj iný pár a Elizabeth musela byť v tých šatách nádherná :3 dobre, zase kecám ako idiot :D ale nemôžem si pomôcť!
    Koniec bol úžasný a svadobná noc taktiež. Neviem, čo iné na to povedať, len: ,,Dokonalé!"

    Hentai no Kame

    P.S. Prepáč, že komentujem až teraz, nejako som na teba zabudla -_-

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Wow aji tohle bylo úplně super ^_^ ty to prostě umíš tak úžasně popsat...tak...tak...já prostě nemám slov :)

    OdpovedaťOdstrániť
  6. No konečne si ukojila moju úchyl-ja! Konečne! Som čakal na to ako kura na sopel, normálne! Ty kokos... Že",,Dovolíte mi z vás urobiť svoju ženu?" Ja som skoro umrela pritom a prikyvovala ako idiot, ÁNO! Áno!!
    No dostala si ma, ty si to ich sexuálne vzplanutie tak neskutočne napínala, že som aj ja bola nervózna, nie len on! xD Ale páčilo sa mi to, uznávam, že Mura má štýl a obdivujem ho, že to vydržal a počkaj.
    A po tej svadbe... ohohohohoohohohohooo! *ukojené úchyl-ja*
    No a trošku.. ja neviem prečo, teda... mala som z Himura pocit, že tak trochu sa mu aj Elisabet ľúbila. Ja viem, že už oči nechávam na jej ségre, ale predsa len také maličké náznaky boli, aj keď si to možno pletiem len s obdivom alebo niečím podobným.
    A inak Elisabet ako tehulka? To bolo zlaté, fakt zlaté :) A ten koniec ako prišiel sexi Muro kanec na koni a privítala ho... ach... No veľmi pekný príbeh, naozaj som si ho užila a som rada, že som si od teba prečítala niečo s Atsushim, lebo opäť mi to rozšírilo taký ten môj pohľad na jeho osobu. ^^ Ďakujem. ♥

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)