utorok, 8. septembra 2015

Ona je on - kapitola č. 11 : Čudný rozhovor


***


***

Umeko sedela vo svojej obľúbenej cukrárni a v rukách zvierala teplý pohár svojho latte. Milovala ten druh kávy a dávala si ho vždy, keď bola niekde vonku. Dnes nemali zápas ani Seirin a ani Touou, čiže sa po škole rozhodla svoj voľný čas stráviť takto. Spokojne sedela za presklenou stenou a občas pohľadom zablúdila na chodník. Sledovala ľudí ponáhľajúcich sa ktovie kam, deti idúce zo školy a zaľúbené páriky držiace sa za ruky. Stále musela myslieť na Kagamiho a na to, ako sa pobozkali. V jednom momente mala pocit, že vyhrala, že tam niečo stále je, no po tom, čo vyslovil tie slová a ona sa spamätala, dostala fakt tvrdú facku. I keď by mala stále cítiť vinu a neustále to ľutovať, tak tie pocity pomaly, ale isto mizli. Veľmi jej pomohlo, že sa poriadne ospravedlnila a taktiež sa potešila, keď jej Aida zdelila, ako moc sa jej Tetsuya zastal. Zahrialo ju to pri srdci, pretože aj napriek tomu, že všetkých ťahala za nos, tak ostalo pár ľudí, ktorý ju doteraz brali ako súčasť svojho života. Preto už nedokáže plakať tak, ako tie prvé dni po tom, čo to prasklo. Ešte ju to zamrzí a príde na ňu slabá chvíľka, no už to nie je tak strašné, ako na začiatku. Predsa len, kebyže to neurobí, možno by tak skvelých ľudí nikdy ani len nemala možnosť spoznať. Možno by sa Kagami do nej nikdy nezaľúbil a možno by nikdy nestretla toho tmavovlasého démona, Aomineho. Možno by sa nikdy nezlepšila v basketbale a možno by nikdy nezískala šancu postaviť sa proti hráčom, ako sú Kise Ryouta alebo Midorima Shintaro. Možno, možno, možno...bol to jej spôsob, ako sa s tým vyrovnať. Neustále si vravela, že pre niečo sa to jednoducho stalo a že to tak má zrejme byť. Nie, vôbec nebola hrdá na to, čo spravila a vôbec si za to v duchu netlieskala, no bola to jej taká malá, osobná terapia. A to bola vec, ktorú v tejto dobe potrebovala najviac. Musela sa preniesť cez ten nepríjemný zážitok, čo prežila, keď následne chýbala tak dlhú dobu v škole. Stále mala v sebe ten odporný pocit a stále jestvovalo veľa vecí, ktoré jej to pripomínalo, no niekto vo vnútri cítila, že sa tá bolestivá rana pomaly zaceľuje. Opäť si našla cestu k tomu, čo miluje a to bola vec, ktorá ju priam hladila na duši.
Pozrela sa na stôl pred seba. Dnes si kúpila aj zákusok, no ešte z neho ani len raz neochutnala. Poobzerala sa naokolo a usmiala sa, keď ho tu uvidela. Obrovského muža, na ktorého tu vždy narazila a ktorého apetít a chuť na sladké bola priam ohromujúca. Sedel niekoľko stolov za ňou a s obrovskou vášňou zdolával jeden koláč za druhým.
Dopila svoju kávu a prehodila si tašku cez plece. Postavila sa a zobrala do rúk svoj tanierik. Pomalým krokom prešla k tomu mužovi. Položila na jeho stôl svoj zákusok a hrejivo sa usmiala.
,,Ak máš ešte chuť, budem rada, ak si ho dáš." prehovorila na neho. Fialovovlasý muž sa zatváril na moment prekvapene, no hneď nato sa na jeho tvári usadil ten jeho typický, flegmatický výraz. Všimla si však toho skúmavého pohľadu, ktorý venoval tomu, čo doniesla.
Koláčik bol čokoládový a bol posledný, ktorý tu z tohto druhu dnes mali.
,,Ani som sa ho len nedotkla." vysvetlila mu rýchlo.
,,Ďakujem." odvetil jej lenivým hlasom a ona sa opäť usmiala.
,,Maj sa krásne." rozlúčila sa s ním a odišla.

Problém bol v tom, že Mitsuyama nebola ani šťastná a ani smutná. Bola zaseknutá niekde v strede a mala veľmi zvláštnu náladu. Bol to taký ten útlm, ktorý ju nútil k veľkej pasivite. Šuchtala sa z miesta na miesto a niekoľko dní si dokonca nebola ani len zahádzať na kôš. Bola najradšej, keď jej všetci dali pokoj a ona sa mohla zavrieť vo svojej izbe a pustiť si nejaký ten seriál alebo film.
Nasledujúce dni sa odohralo semifinále. Postupili Seirin, Touou, Yosen a Rakuzan.
Aomineho zápas nestihla, pretože v ten deň musela ostať v knižnici kvôli projektu, no aspoň mu poslala správu. Vyhrali. Ako inak.
Keď sa dostavila na zápas Seirin vs Rakuzan, bola veľmi nemilo prekvapená. Akashi Seijuro, kapitán nepriateľského tímu, bol vážne nemilosrdný a aj napriek Kagamiho zóne nakoniec prehrali. Bolo jej to ľúto a chalani vyzerali byť neskutočne sklamaní, keď šli do šatní. Zastavila sa pri nich len na chvíľu, lebo na nich videla, že im nie je moc do reči. Prirodzene, Taiga sa na ňu ani len raz nepozrel.

,,Odohraj ten zápas, prosím, chalani tie body vážne potrebujú." naliehala Aida.
Keď odchádzala z haly, zastavila ju s tým, že sa potrebuje s ňou porozprávať.
,,Oni to zvládnu aj bezo mňa." odvetila jej Umeko. Je pravda, že tento turnaj bol špeciálny, pretože za jednodlivé umiestnenie získali tímy bodové hodnotenie, ktoré veľmi zaváži na druhý rok. Boli v tom nejaké výhody, no Mitsuyama si nedokázala spomenúť ani na jednu z nich. Predsa len, o rok bude na výške, takže sa o to vôbec nestarala.
,,Fakt by to pomohlo." nenechala sa odbiť a Umeko na ňu nepekne zagánila.
,,Takže si mám zasa obviazať prsia a predstierať, že som chalan?" spýtala sa podráždene. Nemala v úmysle to urobiť znova, to proste od nej nemôže Riko žiadať a taktiež, nedokáže byť tak drzá, aby sa tam vrátila a tvárila sa, že sa nič nestalo, odohrala zápas a potom si šla zasa vlastnou cestou. Nešlo to. Bolo to pre ňu úplne...výlúčené.
,,Nie, Riko, vážne nie." zamrmlala a začala prešľapovať z miesta na miesto.
,,Myslím, že im to dlžíš." poznamenala chladne a zamračila sa. Aida vedela, že za tú momentálnu situáciu je rovnako zodpovedná, no dávala jej týmto možnosť to napraviť.
,,Nebudú ma tam chcieť." Umeko použila ďalší argument a dúfala, že zaberie.
,,Súhlasia, už som sa ich pýtala." povedala prosto a uškrnula sa. Mitsuyama nechápala, kedy to to dievča stihlo.
Opäť niečo zafrflala.
A nakoniec to dopadlo tak, ako prvýkrát. Aida ju presvedčila a nakoniec súhlasila.
To, akú blbosť urobila, si uvedomila až doma. Mala sto chutí jej zavolať a odvolať to, párkrát aj vytočila jej číslo, no Riko akoby to inštinktívne vycítila a...nezdvihla jej.

,,Nechápem, ako som sa mohla nechať na to znova nahovoriť!" zanadávala.
,,No, asi si mala chuť na ďalšie vzrušenie." odvetil jej otrávene Aomine, ktorý opäť kolonizoval jej posteľ. Keď mu povedala, na čo zasa pristúpila, mal chuť ju uškrtiť. Tá myšlienka sa mu vôbec nepozdávala. Konečne sa ako tak spamätala z toho, čo sa jej behom niekoľkých tých mesiacov stalo a už si znova koledovala o ďalší problém.
,,Keď ona...Riko..ona je proste..ona...ahhh!" bezmocne si sadla na kraj postele a schovala tvár do dlaní.
,,Tak tam nechoď." navrhol jej.
,,Musím tam ísť." poznamenala smutne.
,,Inak...vy ste dobrí borci, keď ste sa prebojovali do finále!" povedala uznanlivo a umiala sa na neho.
,,Hádam si len nepochybovala?" samoľúbo sa uškrnul a ona sa zatvárila znechutene.
,,Chcela by som mať tvoje sebavedomie." zamumlala.
Zadíval sa na jej tvár. Vyzerala dosť skleslo. Veľmi rád by si ju v chvíľach, ako táto, zobral do náručia, no dobre vedel, že nesmie. Častokrát kvôli tomu zvádzal vnútorný boj, no vždy vyhral zdravý rozum nad jeho zvláštnymi citmi. Uvedomil si, že toto hnedovlasé dievča pred ním, sa zahľadelo do Kagamiho ešte dávno predtým, než sa to celé pokazilo. Prvý náznak sympatií si všimol už v tých kúpeľoch, keď sa jej tak náhle Taiga dotkol. Červenala sa a keď sa jej dotkol on, tak na neho len škaredo zagánila. Potom tu bola tá scéna s barom. Keď vošiel dnu a zazrel ich, bolo mu hneď jasné, že medzi tými dvoma sa niečo rysuje.
Sám bol zo seba prekvapený, keď si po prvýkrát priznal, že ho priťahuje. Najskôr ju len vyhľadával, pretože ho nesmierne zaujímalo, čo to zvláštne dievča, prezliekajúce sa za chlapca, asi tak robí, no neskôr mu došlo, že jeho správanie je už dávno za hranicami len nejakej obyčajnej zvedavosti.
Z nejakého dôvodu sa mu však darilo tento nežný cit, krorý voči nej prechovával, držať pod kontrolou.
Zakázal si ho. 

Nervózne kráčala smerom do telocvične. Opäť mala na sebe Seirinský dres a...obviazanú hruď.
Mala pocit, že sa od stresu asi pozvracia. Predsa len jej to prišlo nepríjemné po tom, čo urobila.
Poobzerala sa po obrovskej hale a mala pocit, že je akási plnšia, než zvyčajne. Šlo o posledné zápasy a bolo prirodzené, že to chcelo taktiež vidieť viac ľudí. Pomaly, akoby čakala, že na ňu každú chvíľu niečo vyskočí, podišla až k ich lavičke. Bola mrzutá a ľutovala svoje rozhodnutie.
Ľudia z tímu jej moc pozornosti nevenovali a keď zaznel zvuk píšťalky, všetci sa postavili na čiary. Až teraz si všimla hráčov Yosenu. Otvorila ústa od prekvapenia pri pohľade na dvojmetrového, fialovovlasého muža. Bol to ten chalan z jej milovanej cukrárne.
Pocítila stres.
Zrejme zachytil jej skúmavý pohľad, pretože sa jeho oči na moment na ňu upriamili. Umeko sa rýchlo odvrátila a modlila sa, aby ju nespoznal. Keď sa však odvážila na neho pozrieť znova, nevyzeral nijako vzrušene a ona z toho usúdila, že si ju zrejme nepamätá.
Vydýchla si.

Hralo sa jej zvláštne. Nerobila síce chyby, no vôbec si svojou hrou nebola istá. Prišlo jej to, ako keď práve prídete do nového tímu a ste tam tak trošku... navyše. Ako keď tých ľudí okolo nepoznáte. Nie, nesprávali sa k nej odmerane, ale bol to prosto... jej osobný pocit.
Kagami jej prihral a pokusila sa o trojku. Strela nebola úplne presná, no lopta nakoniec padla do koša. Naozaj nebola vo svojej koži. Neustále sa dívala na tabuľu s časom a odpočítavala minúty do konca. Chcela to už mať za sebou, rozlúčiť sa a ísť domov.
Nakoniec to aj tak rozhodol Kagami, ktorý ako jediný bol vlastne súperom pre Murasakibaru.
Opäť to bolo tesné, no nakoniec Seirin zvíťazil.
Keď si podala ruku s Atsushim, prehovoril na ňu.
,,Ten zákusok bol vynikajúci, ešte raz ďakujem." zamrmlal. Tak predsa si spomenul. Pomyslela si a silene sa usmiala. Bola rada, že nič nepovedal. Keď však tak videla jeho unudený výraz v tvári, pochopila, že ho dianie okolo asi aj tak moc nezaujíma.
Uškrnula sa. Divný muž.
Hneď po zápase to mala namierené rovno do šatne...do dievčenskej šatne, od ktorej jej Aida tajne zohnala kľúče. Bolo to asi to jediné pozitívum na celom tomto zlom dni. Konečne si užije celú ženskú šatňu sama... na konci svojej neslávnej, basketbalovej kariéry.
Pousmiala sa pri tej myšlienke. Zamkla sa a pobrala sa rovno do sprchy.
Nemala však dobrú náladu, pretože bola toho názoru, že tu dnes šla úplne zbytočne. Podarilo sa jej prispieť pár kôšmi, no to bolo tak všetko. Uhrali by to aj bez nej.

Kagami bol zo sebou hotový skôr, ako ostatní. V celej budove sa mu zdalo akosi neznesiteľne dusno, tak sa rozhodol počkať svoj tím vonku. Z nejakého zvláštneho dôvodu bol spokojný aj s tretím miestom. Minulý rok by to zrejme nezniesol, ale tentoraz to bolo iné. Dokonca mu ani až tak moc nevadilo to, že si s nimi zahrala aj Umeko. Keď im to Riko navrhla, bol proti a mal pocit, že to počas hry nebude fungovať, no nakoniec bol z toho celkom prekvapený. Nevšímal si ju a ona robila to isté. Takto mu to vyhovovalo. Vedel, že sa nemôže hnevať večne, no stále cítil zlosť a pocit zrady.
Nemal chuť sa s tým dievčaťom baviť.
,,Vynikajúci zápas!" zakričal niekto a on sa otočil za tým hlasom. Kráčal k nemu nejaký chlapec asi tak v jeho veku, bol o niečo nižší a mal na krátko ostrihané, blond vlasy.
,,Ďakujem." odvetil Kagami a usmial sa.
,,My sa...poznáme?" spýtal sa. Netušil, čo je ten mladý muž zač.
,,Ah! Nie, nie." nesúhlasne pokrútil hlavou.
,,Volám sa Kristián. Poznám sa s Umeko, hrával som s ňou pouličný basketbal." dodal a žiarivo sa usmial. Kagamimu sa vybavil ten jeden večer, kedy sa o tom spolu s Mitsuyamou rozprávali.
,,Aha." tiež sa pokúsil o úsmev. No bolo mu to nepríjemné.
,,Inak, kde vlastne je? Dnes predsa hrala." položil mu otázku a poobzeral sa okolo.
,,Asi už je na ceste domov, do šatne šla medzi prvými." odpovedal mu sucho a na moment sa medzi nimi rozprestrelo ticho. Nemal náladu sa o nej zhovárať.
,,Tak to som rád." prehovoril po chvíli ten mladík aKagami sa na neho skúmavo pozrel.
V podstate to bol ďalší chlapec, čo sa kolo nej motal. Ešte aj teraz mu to...vadilo.
,,Ako to myslíš?" neodpustil si otázku.
,,Videl som tu totiž niekoho, na koho by nechcela naraziť." vysvetlil jednoducho.
,,No veď myslím tých... čo jej narobili toľko problémov." rýchlo dodal, keď si všimol Kagamiho spýtavý pohľad a tvár mu posmutnela.
Umeko mala nejaké problémy? O ničom takom nevedel. No spôsob, akým to ten chlapec povedal, ho nútil nad tým premýšľať. Prišlo mu to zvláštne.
,,Veď sme s chalanmi boli prekvapení, že sa znova vrátila k basketbalu, čakali sme, že sa po tom zážitku na to nadobro...." pokračoval ten chlapec.
Čo to trepe? Prebehlo mu mysľou a zatváril sa ešte viac zmätene.
Nerozumel tejto čudnej konverzácii a tým slovám, ktoré mu ten chlapec vravel.
Zrejme došlo k nedorozumeniu.
,,Počkaj...ty o tom nevieš?" spýtal sa napokom Kristián.
Červenovlasý muž len nesúhlasne pokrútil hlavou. Nemal ani len potuchy, o čom ten chlapec vlastne rozpráva.
,,Odpusť, myslel som si...že vám to povedala....moja chyba." vyjachtal zo seba a nervózne si prehrabol vlasy. Vyzeral rozrušene.
,,Musím už ísť, tak... gratuľujem k výhre!" riekol rýchlo a už sa otáčal na odchod.
Kagami sledoval, ako sa mu jeho postava pomaly vzdiaľuje a akosi sa nemohol zbaviť toho divného pocitu, ktorý sa v ňom tak náhle usadil.
Čo to malo, dopekla, znamenať?
Pohľadom spočinul na budove a odrazu sa pohol jej smerom.
Kráčal a čím bol bližšie, tým sa jeho tempo viac zrýchľovalo. Nevedel si to vysvetliť, bolo to ako inštinkt, ktorý ho nútil...vrátiť sa tam. Niečo bolo...zle. Odrazu mal veľmi, ale veľmi zlé tušenie.
Vbehol dnu. Ignorujúc udivené pohľady okoloidúcich, utekal smerom k šatniam.

Umeko sprchovanie a prezliekanie trvalo akosi dlhšie, než chcela, no uvedomila si, že si to zámerne predlžuje vlastne sama. Toto bol jej posledný zápas. Jej posledná hra, ktorú odohrala ako člen Seirinského tímu a bola sklamaná. Myslela si, že zápas, ako tento, bude trošku iný a že si ho užije. No miesto toho bola znechutená.
Zohla sa po svoje tenisky a s odutými perami si ich obula. Natiahla sa po sveter, prevliekla si ho cez hlavu a vstala z lavičky.
Vyšla z miestnosti. Chystala sa práve zatvoriť dvere a zamknúť, keď neďaleko od seba začula známy smiech. Prekvapene sa obzrela za jeho majiteľom a ostala zarazene stáť. Dotyční si ju tiež hneď všimli. Na ich tvári sa usadil najskôr prekvapený výraz, no hneď nato sa obaja nepríjemne uškrnuli.
,,Koho to tu len máme?" ozval sa jeden z mužov, keď k nej podišli úplne.
,,Ja som ti vravel, že je to ona!" prehovoril druhý.
,,Musím ísť." zašepkala a nervózne si zahrýzla do pery. Chcela okolo nich prejsť, no jeden z nich ju chytil za lakeť.
Šialene sa jej rozbúchalo srdce.
,,Ale no ták, prišli sme ťa len pozdraviť." usmial sa a silno ju potiahol.
,,Presne tak, je nezdvorilé nás tu takto nechať, keď sme sa konečne po tak dlhej dobe stretli." dodal ďalší a v tom ju surovo sotil naspäť do šatne.
Mitsuyama sa zamračila, keď za ňou obaja vošli a jeden z nich zavrel dvere.
,,Ako tak vidím, stále ťa baví hrať basketbal." poznamenal vyšší z nich a urobil k nej zopár krokov.
Okamžite ustúpila, na čo sa on hlasno rozosmial.
,,Pokoj, len sme si tak hovorili..." pozrel sa na svojho priateľa.
,,...že ako sa asi tak máš." dohovoril a obaja sa na seba pobavene usmiali.
,,Ako vidím, tie tvoje krásne vlasy ti už začínajú dorastať." uchechtnul sa a Umeko sa zachvela.
Prišlo jej to ako nechutné deja vú. Opäť to mala všetko pred sebou.
Pocítila strach.

.
.
.

ĎAKUJEM za prečítanie.

-Odkaz na nasledujúcu kapitolu-

***

4 komentáre:

  1. Áááách, Mura-chan! ^-^ Bože, bol tam spomenutý iba na pár slov a ja sa hneď takto rozplývam... to kvôli tvojej poviedke! To ty za to môžeš!
    No a čo to? Ten koniec je taký.. až príliš otvorený... ja chcem vedieť, čo sa jej stalo! Chcem vedieť, čo mieni robiť Mitsuyama skôr, ako ju príde zachrániť Kagami. Bože, to mi robíš naschvál? =.=

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Petrikaaa! Prečo nám toto robíš? Seknúť to v tom najlepšom a najnapínavejšom! :D to sa nerobí, toto! Teraz som napätá jak struna na pokračovanie, ja som veľmi zvedavý človek a v blízkej dobe nebudem robiť nič inšie, len rozmýšľať, že čo sa jej to vlastne stalo a čo sa stane ďalej...

    V prvom rade - minúta ticha za nášho brata Aomineho, ktorý skončil vo Friendzone :D chudák... ale čo už, Hana ho uteší xD *joke* No a tiež sa mi páčilo, že sa tam objavil Mukkun (bez neho by to nebolo ono, povedzme si úprimne) a aj to, že ju nevyzradil, je to správny chlapík :D a aj Akashiho cameo bolo fajn, len som dúfala, že bude mať s Umeko nejakú interakciu xD schválne, či by jeho emperor eye dokázalo odhaliť, že je dievča, keby ju stretne :P

    Bolo mi jej opäť strašne moc ľúto... viem si predstaviť, že v akej fáze sa nachádzala... nie je to bohvie čo. A bola som prekvapená, že sa opäť nechala Riko prehovoriť. I keď Riko vie byť niekedy vážne nástojčivá, takže sa nie je čomu čudovať, keď zavelí, tak sa jej len ťažko oponuje.

    Ten koniec ma dosť vydesil a dúfam, že Kagami včas zasiahne... aspoň sa konečne dozvie, že ako sa veci majú a prestane byť na ňu naštavný (dúúfam) a znova sa to dá doporiadku. Bojím sa tých týpkov, že čo by našej chuderke mohli urobiť. A umieram nedočkavosťou dozvedieť sa, čo sa jej vlastne stalo. Už nás toľko nenapínaj a vyklop to! :D obávam sa, že to bolo niečo fakt nepríjemné :( a dúfam, že Taiga alebo aj ktokoľvek iný im vymaľuje ksichty na nespoznanie xD zaslúžili by si za to, že ublížili dievčatu, to je najväčšia podlosť ._.

    No a na záver - tie reči, že je ten diel na nič a podobne si nechaj pre starú Blažkovú :D vôbec to nebolo oničom! Žiadne celé zle, drahá :D bolo to vynikajúce ako vždy, len na môj vkus sme sa dozvedeli málo informácií! :D teraz fakt nebudem schopná normálne premýšľať a furt mi to bude vŕtať v hlave. Teším sa veľmi moc na pokračovanie i keď sa nám už táto poviedka kráti :( ale verím, že to bude stáť za to :) takže šup šup pekne písať novú časť :D ale nie, nechcem ťa tlačiť, len aby si vedela, som veľmi zvedavááá, ako vždy :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Čooooo? Petrika pridala nový diel?! A aký!

    Som zvedavá, čo sa vlastne stalo, tak šup, šup, chcem to vedieť! :D

    Hentai no Kame

    P.S. Mura-chááán!

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Atsushi, jéj! Tú scénu si tak dobre opísala, že som si to vedela krásne predstaviť, aj keď to nie je nejako dôležitá scéna týkajúca sa toho hlavného, ale... príjemne sa mi to čítalo.
    No a mhm... čo sa vlastne stalo Umeko, že má tie krátke vlasy? O.o
    No a... Kagami sa nám odsral už. Bolo na čase. :D Teraz nech pekne zachraňuje Umeko. :P

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)