piatok, 11. septembra 2015

Ona je on - kapitola č. 12 : Pravda


***


***

,,Ako vidím, tie tvoje krásne vlasy ti už začínajú dorastať." uchechtnul sa a Umeko sa zachvela.
Prišlo jej to ako nechutné deja vú. Opäť to mala všetko pred sebou.
Pocítila strach.

Zhlboka sa nadýchla a pokúšala sa všetky tie negatívne pocity zatlačiť tak moc, ako sa len dalo.
,,Nemáme sa o čom baviť." prehovorila po chvíli a dala sa do pohybu.
,,Ak dovolíte, rada by som šla domov."
Veľmi dobre vedela, že by ich nemala provokovať, no nevedela, ako inak by mala reagovať. Už len ten samotný šok z toho, že vôbec na nich znova narazila, ju úplne ochromoval.
,,Ale no ták, Umeko." postavil sa pred ňu ten vyšší. Natiahol k nej ruky, položil jej ich na ramená a jemne ju zatlačil k skrinkám. Taška jej skĺzla a s buchotom spadla na zem.
Vedela, že v nej pomaly narastá panika a keď sa odvážila zdvihnúť k nemu zrak, mimovoľne sa striasla. 
,,Nedotýkaj sa ma, prosím." zašepkala a privrela oči v snahe dať sa aspoň trošku dokopy.
Nechcela ukázať slabosť...už nie.
Tie urážky...tie ironické poznámky a potom tá nešťastná spomienka...všetko sa jej to vracalo.
,,Je ti to hádam nepríjemné?" spýtal sa jej a mierne sa k nej naklonil. Medzitým sa aj ten druhý, tmavovlasý muž k nim presunul.
,,Áno.." zahrýzla si do spodnej pery.
,,...naozaj je mi to nepríjemné." dokončila svoju vetu a vtedy jej ukazovákom prešiel po tvári.
,,Tak to mi je ľúto." zašepkal a vzápätí sa uškrnul.
Tá vôňa...stále tak rovnako voňal.
No v pamäti mala ešte jeden pach..ten odporný, nechutný... miešajúci sa s tým jeho.
,,My vieme, že sme to prehnali." povedal ten druhý a ramenom sa oprel o skrinku vedľa nej.
,,Bolo ich škoda." dodal potichu a zdvihol k nej ruku.
Znova na moment zavrela oči a ucítila jeho dotyk vo svojich krátkych vlasoch. Hnusilo sa jej to.
Mala chuť utiecť, no bola ako primrznutá na mieste. Telo ju odmietlo poslúchať a tak len naďalej stála medzi skrinkou a nimi, paralyzovaná vlastným strachom.
Oni boli..nepredvídateľní. Nevedela, čo má od nich čakať.
,,Pozri, ako sa bojí, asi by sme toho mali nechať." prehovoril tmavovlasý a trošku poodstúpil, no ten pred ňou sa ani len nepohol. Naďalej ju svojími chladnými, prenikavými očami pozoroval a na jeho perách bol stále ten pobavený úsmev.
,,No zdá sa, že ti to vtedy nestačilo, pretože znova niekomu zaberáš miesto v mužskom tíme." poznamenal a v očiach sa mu hrozivo zalesklo.
,,Si vážne.." naklonil sa k jej uchu.
,,...neposlušná."
Tak moc chcela byť silná, no roztriasli sa jej kolená. Cítila, ako ju začínajú páliť oči a znova sa zachvela.
,,Okamžite daj z nej tie ruky dole." ozvalo sa za nimi. Umeko poznala ten hlas.  
Kagami.
Muž pred ňou sa prekvapene otočil a poodstúpil.
,,Čo sa tu deje?" spýtal sa hrozivo a urobil ich smerom zopár krokov. Stačil mu však jeden jediný pohľad na jej vystrašenú tvár a vzbĺkol v ňom hnev.
,,To sa ťa netýka." zvolal ten tmavovlasý, no keď zbadal ten pohľad, ktorý mu Taiga venoval, na sucho prehĺtol.
,,Spýtam sa ešte raz.." podišiel k nemu.
,,To nie je tvo.." Úder. Nestihol to ani len dopovedať. Spadol na zem a udivene sa dotkol rozbitých úst. Kagami sa nad ním hrozivo týčil a už sa k nemu zohýbal a bral ho za tričko nazad na nohy.
,,Čo to má znamenať?" každé jedno slovo povedal pomaly a zreteľne. Bol neskutočne nahnevaný, no stále sa pokúšal ako tak ovládať.
,,Hej, počkaj, počkaj!" zakričal druhý muž, ktorý sa doteraz nezmohol na nič iné, len na sledovanie toho, čo sa práve pred ním odohrávalo a opatrne k nim prikročil.
,,To je...nejaký omyl." zdvihol pred seba ruky a silene sa usmial.
Červenovlasý muž sa na neho pozrel takým spôsob, až mu z toho naskočili zimomriavky.
,,Fakt...prišli sme ju..len pozdraviť." vysúkal zo seba a Taiga sa na moment pozrel jej smerom.
Stále bola opretá o tú skrinku a v tvári mala veľmi zdesený výraz.
Znechutene pustil toho muža a mierne ho od seba odsotil.
,,Vypadnite!" precedil pomedzi zuby a obaja sa bez ďalších slov rýchlo pobrali k dverám.
Po celý ten čas ich sledoval. Mal chuť sa za nimi rozbehnúť sa a uštedriť im riadnu príručku, no z nejakého dôvodu mu to teraz nebolo prvoradé.
Opatrne sa na ňu pozrel a venoval jej veľmi ustarostený pohľad.
,,Kagami..." zašepkala takmer plačlivo a roztriasla sa úplne. Pomaly sa zošúchla pozdĺž skrinky až na dlážku.
Zlomilo ju to.
,,Hej, Umeko." rýchlo k nej pristúpil. Bol z toho celkom..zmätený. Zobral si ju na ruky, položil ju na lavičku a sám si pred ňu kľakol.
,,No ták..." jemne sa dotkol jej chvejúcej sa ruky. Netušil, čo jej urobili, no teraz mal ešte väčšiu túžbu ich znova nájsť a poriadne im to zrátať.
,,Kagami.." začala vzlykať a rukou si zakryla tvár. Prekvapilo ho, že je až tak rozrušená. Sám pocítil strach pri pohľade na ňu. Prišla mu teraz tak..krehká, tak slabá.
Ozvala sa v ňom tá známa túžba, túžba chrániť ju a schovať ju pred všetkým, čo by jej mohlo ublížiť.
Rýchlo vstal a znova si ju zobral na ruky. Tentokrát si sadol na tú lavičku spolu s ňou a pevne ju zovrel v náručí.
,,Pššt...už je dobre." povedal mäkko. Tak moc ju chcel upokojiť.
,,Ja...ja.." Ďalší nával plaču. Nútilo ho to tisnúť si ju k sebe ešte viac. Tvár si zaboril do jej vlasov, zatiaľ čo si ona tú svoju schovávala v jeho tričku.
,,Ja...musím ti to povedať." vysúkala zo seba.
,,Nie..to nie je potrebné." odvetil jej nežne a začal sa s ňou mierne pohojdávať.
,,Nie...musím..chcem, prosím, počúvaj ma." vyriekla naliehavo, pričom sa stále chvela.
,,V poriadku, budem počúvať." súhlasil. V tej chvíli by povedal vlastne hocičo, len aby sa cítila lepšie.
Úprimne, desilo ho to, v akom stave je. Ešte nikdy ju takto nevidel. Videl ju už plakať, no toto bolo tomu na míle vzdialené.
Vyzerala tak ublížene a tak... vystrašene.
,,Pamätáš sa, ako som ti spomínala...že som hrávala pouličný basketbal?" spýtala sa ho a potiahla nosom. Kagami sa stále s ňou mierne kolísal.
,,Áno, spomínam." zašepkal jej.
,,Mala som svoj tím...oni...boli super priatelia...hrávali sme spolu každú voľnú chvíľu, no potom..." opäť sa zachvela a on svoje objatie ešte viac utužil.
,,Odrazu...odrazu začali to ihrisko navštevovať aj iní hráči." pokračovala a lícom sa natisla na jeho hruď.
,,Zo začiatku...sme boli radi, že...máme možnosť hrať aj proti iným, no..." trhane naberala vzduch do pľúc. Stále bola úplne vyvedená z miery.
Kagami ju rukou pohladil po jej krátkych vlasoch. Boli tak...jemné.
,,Oni...neboli hráči, akých normálne poznáš." povedala po chvíli.
,,Vadilo im...že som...dievča v mužskom tíme." vysúkala zo seba a Kagami stuhol.
,,Najskôr boli len veľmi ironickí... neustále mali nejaké poznámky na moju hru a na to, že vôbec hrám....jednoducho.." odmlčala sa, aby sa znova mohla nadýchnuť.
,,..ma tam nechceli."
Prešiel jej svojími dlhými prstami po chrbte. Začínal tušiť, že to, čo sa mu chystá zdeliť, nebude nič príjemné, no aj tak bol stále ticho a počúval.
,,Boli to len..nadávky, urážky, nič, čo by som neprekúsla, ale raz..." znova sa zachvela a vtedy ju Kagami pobozkal do vlasov. Nechcel, aby o tom hovorila, no nejako inštinktívne cítil, že to potrebuje zo seba dostať von. Cítil sa však akosi bezmocne, nevedel, čo by mal urobiť. Nikdy predtým takúto situáciu nezažil.
,,Raz...som prišla na ihrisko skôr, ako zvyčajne...a oni...oni prišli chvíľu po mne."
Kagamimu sa kŕčovito napnul každý sval v jeho tele.
,,Ako vždy, začali ma...urážať a potom jeden z nich povedal..." zasa začala vzlykať.
,,Povedal...že keď...že keď hrám v mužskom tíme, mala ...mala by som aj tak vyzerať. Potom ...netuším, ako sa tak rýchlo ku mne dostal, no...chytil ma za vlasy a niekto vytiahol..." hlas sa jej zlomil a Kagami privrel oči. Robilo mu to zle. Strašne zle.
,,Niekto vytiahol... zapaľovač." Schovala si tvár do dlaní a nešťastne pokrútila hlavou.
,,Ja viem, že ma zrejme chceli len vyplašiť...no..." začala plačlivo.
,,Ono sa to...zvrtlo a...a ja..."
Opäť takmer reálne pocítila ten smrad spálených vlasov a ten chlad, keď na ňu niekto rýchlo vylial fľašu s vodou. Kagami ju pevne zovrel v náručí. Sám sa triasol, no od zlosti.
Bolo to mimo jeho chápania. Nerozumel tomu, ako jej...jej mohol niekto niečo také urobiť.
,,Je mi to tak ľúto, Taiga." zvihla k nemu uslzenú tvár.
,,Keď...sa mi naskytla príležitosť opäť hrať basketbal...ja...ja..." hľadala tie správne slová, no v tom svojom rozladení sa jej veľmi ťažko premýšľalo.
,,Tak moc som chcela zasa hrať!" vyhŕkla a uprene sa mu zahľadela do očí.
,,To je dobré." chlácholil ju, no ona nesúhlasne pokrútila hlavou.
,,Ja viem, že sa nedá ospravedlniť to, čo som ti urobila...no...ja...ja som nemohla inak..."
,,Nehnevám sa." zašepkal. Všetka zlosť a negatívne pocity ho totiž opustili v ten moment, čo vošiel do tejto šatne a videl jej vystrašenú tvár.
,,Ja som sa tak bála...že...že môžem naraziť na niekoho podobného, že sa mi to môže stať znova. Ja viem, že som bola zbytočne paranoidná, no...stále som sa nedokázala s tým vyrovnať a potom prišiel ten...bláznivý nápad ." vysvetľovala zmätene a pery sa jej chveli.
,,Preto som sa prezliekala...preto som klamala. Odpusť mi to, prosím..." znela tak zúfalo. Chytil jej tvár do dlaní a jemne sa k nej nahol. Pobozkal ju na čelo.
,,Všetko je v poriadku." vydýchol a nežne sa jej zahľadel do očí.
,,Všetko je už...v poriadku." zopakoval a opäť si ju k sebe privinul.
Vdýchol jej jemnú vôňu a sám sa snažil upokojiť. Cítil neskutočnú nenávisť k tým bastardom a v duchu neskutočne ďakoval za to, že ho niečie sily prinútili sa tu vrátiť.
Nechcel si ani len predstaviť, čo by sa asi tak stalo, kebyže ten svoj čudný, vnútorný pocit ignoruje.

Kagami však nebol jediný, kto ju hľadal.
Aomine hodnú chvíľu čakal vonku, no zazdalo sa mu, že jej to akosi dlho trvá, tak sa sa rozhodol, že sa pôjde po nej pozrieť.
Prekvapilo ho, keď videl vybehnúť zo šatne dvoch mužov a hneď pridal do kroku. Kúsok od dverí sa však pozastavil, keď počul jej rozrušený hlas a ...Taigu. Nemusel ani dlho počúvať, aby si vytvoril jasnú predstavu o tom, čo sa tam stalo. Nechcel zasahovať, vedel, že už je v bezpečí.
Všetko... už bude v poriadku. Pomyslel si a trpko sa usmial.
Vyšiel znova pred budovu. Spozoroval, ako zachádzajú za roh tí dvaja, ktorých tam zazrel.
V tej chvíli cítil len...nenávisť a obrovskú túžbu po pomste.
Zlovestne sa uškrnul a vydal sa ich smerom.
,,Dopekla aj s ňou!" nadával jeden z nich a k ublíženým ústam si pritláčal vreckovku.
Aomine sa znova pousmial.
,,Dnes asi nemáte najlepší deň, čo?" poznamenal a oni sa obaja na neho udivene pozreli.
,,To veru nie, kamoš." odvetil mu ten tmavovlasý a ukázal na krvavý kapesník.
Daikiho ústa sa roztiahli do ďalšieho úškrnu.
,,Všetko kvôli tej malej mrche!" zamrmlal a ten druhý sa uchechtnul.
Aominemu zmizol úsmev z tváre. Pevne zovrel jednu ruku v päsť. 
,,Som rád, že vás Kagami až tak moc nezriadil..." prehovoril pevným hlasom a im neušlo, že sa mu v očiach odrazu zjavilo niečo...divoké a nebezpečné. Obaja inštinktívne ustúpili.
Cítili tú náhlu zmenu atmosféry a vôbec, ale vôbec sa im to nepáčilo.
,,Aspoň toho ostalo viac pre mňa a ...nie som tvoj kamoš." dodal a pohol sa ich smerom.

,,Prepáč mi to.." zamumlala a odpila si zo svojej šálky.
,,Čo?" spýtal sa mäkko. Po tom, čo sa mu zdôverila, ešte dlho sedeli v šatni, no napokom zobral svoje a jej veci a obaja tú budovu opustili. Po celý ten čas pevne zvieral jej drobnú ruku v tej svojej a viedol ju k sebe na byt.
Netušil, prečo ju neodprevadil domov. Zrejme mal potrebu s ňou ešte nejaký ten čas ostať.
,,No tó..." povedala potichu a on sa na ňu povzbudivo usmial.
,,Ešte stále pri pomyslení na ten deň reagujem takto...prehnane." dodala zahanbene.
No jemu sa nezdalo, že by jej reakcia bola prehnaná. Každý, kto by niečo také podobné zažil, by bol z toho rozladený. Keď si pomyslel, ako tam sama stojí. Ako sa nedokáže brániť...striaslo ním.
,,Nie je na tom nič zvláštne." odvetil jej a natiahol sa k jej ruke. Znova sa jej dotkol a ona sa mierne rozpačito pousmiala. To teplo, ktoré z neho sálalo, ju príjemne upokojovalo.
,,Ďakujem ti, Kagami." zašepkala a opäť priložila svoj hrnček k perám.
,,Povedala si to rodičom...alebo niekomu?" položil jej otázku, ktorú mal už dlho na jazyku. Jej tvár posmutnela, sklopila pohľad a pokrútila hlavou.
,,Vedia to len tí priatelia a mierne tuším, že som niečo naznačila aj ...Daikimu, keď som sa vtedy tak opila." povedala popravde.  
Zamračil sa pri počutí mena toho chlapa. Ešte stále mal živo pred sebou tú noc, keď si ju odviedol z baru. Ešte stále kvôli tomu dokázal...žiarliť.
,,Prečo si to neoznámila? Veď ťa šikanovali." jemne stisol jej dlaň a prinútil ju tým sa na neho pozrieť. Dochádzalo mu, že to vážne nemuselo dopadnúť dobre. Našťastie si to odniesli len jej vlasy, no stačilo málo a mohli by jej vážne ublížiť.
Okamžite však zahnal tú myšlienku, nechcel na to ani len pomyslieť.
,,Bola som v šoku. Keď som utekala preč z toho ihriska, bolo to to posledné, na čo som myslela. Vbehla som do nášho domu a ďakovala som za to, že tam bol len môj brat, ktorý, pokiaľ to jeho fyziologické potreby nevyžadujú, neopúšťa svoju izbu a svoje počítačové hry." odpovedala potichu.
,,Vedela som, že by to moji rodičia riešili naozaj veľmi drastickým spôsobom a ja som nemala chuť sa s tými ľuďmi ešte niekedy vidieť...navyše, nebol tam nik, okrem mňa a ich partie. Bolo by to moje slovo proti tomu ich." vysvetlila a uprene sa na neho zadívala. Chcela, aby ju pochopil.
Kagamiho tvár potemnela. Tak strašne moc ho to mrzelo.
,,Rýchlo som si teda odstránila to...no to, čo bolo spálené a keď prišli domov rodičia, mala som už premyslený príbeh." Mierne sa pomrvila na stoličke.
,,Povedala som, že som si chcela nafarbiť konce, že som chcela skúsiť niečo nové, no a že som bola nepozorná a farba mi tak zničila vlasy, že som si ich radšej... ostrihala."  pokračovala v rozprávaní. Bolelo ho to. Strašne moc. Ten pocit, že jej niekto takto ublížil, že ju niekto takto trápil, ho neskutočne zožieral.
,,Mama najskôr takmer vyskočila z kože, no nakoniec nad tým len mávla rukou, že vraj sa nemám trápiť, že mi dorastú. Dokonca som ešte v ten deň stihla zabehnúť do drogérie a kúpila som tú najagresívnejšiu a najviac pochybnú farbu, čo tam mali. Jej obsah som vyliala do záchoda, aby som mala aspoň krabičku... ako dôkaz." povzdychla si.
,,Nechápem, ako som vtedy dokázala tak logicky uvažovať." pousmiala sa.
,,Naozaj som s nimi nechcela mať už nič spoločné." povedala o čosi tichšie. Vedela, že to bolo hlúpe, no ten, čo si niečo takéto nezažije, to môže len ťažko posúdiť.
Kagamimu sa to celé stále zdalo len ako zlý sen. To, že si vypočul niečo tak hrozné a aj to, že sa jej vôbec niečo také udialo.
Teraz však bola tu...pri ňom.
Skúmavo sa zahľadel na jej peknú tvár a znova sa ho zmocnila tá túžba, ktorú k nej prechovával ešte vtedy, keď si myslel, že je chlapec.
Očami sa zastavil na jej perách a spomenul si na to, ako ich ochutnal. Napriek hnevu, ktorý ho vtedy spaľoval, aj tak cítil ich jemnosť a pôvab... a to vzrušenie, ktoré vtedy dokázal potlačiť, sa teraz dralo von. Nedokázal ho naďalej držať v sebe.
Zovrel jej zápästie a jemne ju začal k sebe ťahať. Sám sa naklonil ponad stôl a stretol sa s jej zmäteným, no pre neho príťažlivým pohľadom. Nebránila sa, tak sa odvážil dovoliť si viac. 
,,Kagami?" zašepkala. Bol už tak blízko, že cítila jeho horúci dych na svojej tvári.
Ešte zopár sekúnd a...ich pery sa konečne spojili. Dal do toho všetko...všetko, čo cítil a dával jej tým jasne najavo, ako moc ju stále chce. Všetky tie veci, ktoré ich rozdelili, boli odrazu preč. Nevnímal ich. Bola tu len ona. S tým svojím sladkým úsmevom a v tými svojími mäkkými ústami, ktoré si tak moc túžil prisvojiť.
Umeko neverila, že sa dočkala tohto momentu. Už v to ani len nedúfala a teraz bola tu, pri osobe, ktorú tak ľúbila a ktorá ju práve...bozkávala. Bol tak živočíšny, keď vnikol svojím nezbedným jazykom do jej úst. Keď vyhľadal ten jej a jemne ho...dráždil. Vedela, že je to v ňom, no aj tak to bolo pre ňu dosť prekvapujúce. Tá sila, tá mužnosť...to, ako ju dnes...chránil, utešoval, zobral odtiaľ preč a to, ako ju práve láskal a obdarúval s takou nežnosťou a vášňou zároveň.
Uvedomila si však, že to trošku...preháňajú.
,,Kagami!" napomenula ho, keď náhle prerušila ich bozk a zasmiala sa, pretože to začalo vyzerať tak, že sa ju snaží k sebe stiahnuť cez ten stôl.
Vedel, že sa prestal ovládať, no...nevadilo mu to a podľa toho, čo videl v jej očiach, to nevadilo ani jej samej.
,,Ostaň tu." prehovoril.
Vedela, že malo ísť o žiadosť, no niečo v jeho hlase ju prinútilo sa zachvieť...no nie strachom, ale vzrušením.
,,Teda...myslím na večer, teda..kľudne môžeš aj na noc...ja...vieš...čo tým chcem povedať, nie?" začal habkať, keď si uvedomil, ako tie dve predchádzajúce slová vyzneli a nervózne si prehrabol vlasy. Nechcel ju vyľakať, len to... jednoducho povedal.
,,V poriadku." súhlasila. Ešte stále na sebe cítila jeho pery.
Usmiala sa.

.
.
.

ĎAKUJEM za prečítanie.

-Odkaz na nasledujúcu kapitolu-

***

5 komentárov:

  1. Oi, tým debilom gule treba odfiknúť, akože toto čo má znamenať?! Nediskriminujeme kvôli pohlaviu! Tche! Mno, až na tých dvoch v predchádzajúcej kapitole (vlastne aj v tejto) bolo toto, čo som čítala naozaj zlaté xD A Aomine im dúfam, poriadne nakopal prdel, keď už Kagami nie :P
    Táto časť bola sladučká a pekná :) A teším sa na pokračovanie :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Súhlasím s Noe! Ona vlastne napísala všetko, čo som chcela napísať aj ja.. xD ale tak ešte raz nezaškodí napísať tú jednu, najhlavnejšiu, vetu - bolo to podarené. ^^

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ty vole! O_O *pozerá na to ako na zjavenie*

    Netušila som....chúďa Umeko-chan, vážne. Chápem, čím si prešla, ale že na ňu vytiahnu zapaľovač...ma skoro trafilo!
    Aomine je správny pomstiteľ a Kagami skvelý záchranca :) Prečo mi trochu pripomínajú poliša a hasiča? :D Ako, Aomine dal tým chalanom priúčku (policajt) a Kagami ju zachránil (hasič). *už jej totálne hrabe*
    Tá posledná časť bola taká cute. :3

    Hentai no Kame

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Uuuuf, strašne moc som sa na túto kapitolu tešila a opäť si ma nesklamala :)) som nesmierne moc rada, že sme sa konečne dozvedeli, že čo sa vlastne Umeko stalo. Aj som sa obávala, že to bude niečo s ohňom a moje obavy sa naplnili. Muselo to byť naozaj úplne hrozné :( a tá diskriminácia... tí chlapíci sa chovali ako jaskynní muži, úplní neandrtálci, hentak uvažovať, rozprávať a konať. Som nesmierne rada, že ich Daiki spacifikoval, tá časť sa mi moc páčila. Dúfam, že ich zmlátil ako žito, nič iné si nezaslúžia ._. Tá scéna sa mi moc páčila :D a inak som pacifista, ale hento bolo vyslovene zalsúžené.

    Som taká rada, že ju Kagami prišiel zachrániť ♥ ach, ten sladký pocit, keď sa ti OTP znovu dá dohromady <3 :D strašne som sa na to tešila, bolo to úplne úžasné, romantické, nežné, milé, srdce mi poskakovalo ako o život a úplne som teraz spokojná, že keby som mačka, tak si aj zapradiem :D tak strašne moc som im fandila a konečne to prišlo *_* oni dvaja sú proste pre seba stvorení a som rada, že Kagami ju má radšej ako vlasné ego, odpustil jej a na tom záleží najviac. Sám predsa videl, že aké to pre ňu muselo byť hrozné, som rada, že to konečne pochopil.

    A ten záver - uu, to bolo také rozkoské, úplne som sa rozplývala :) a smiala som sa na tých Kagamiho kecoch :D nejako sa rozvášnil :D som zvedavá, že či to prespanie u neho prebehlo vo všetkej počestnosti :DDD Len nech sa pekne ľúbia, strašne moc im to prajem.

    Teším sa na pokračovanie, to už tuším bole záverečný diel a bude mi táto poviedka moc chýbať :( veľmi som sa na ňu namotala a potom si ju určite ešte raz prečítam celú. Ďakujem za tak skvelú kapitolu a teším sa na ďalšie veci :)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Tak to sú riadne hnusoby, že jej toto spravili, ale po pravde. Neprekvapilo by ma, keby sa to udeje niekomu aj v realite, pretože... ja sama mám skúsenosti s nepríjemnými vecami. Nie konkrétne s tým istým, ale... ľudia sú všeličoho schopní a je mi z toho na nič.
    Umeko mi je ľúto a rozumiem prečo sa tak rozhodla. Akurát klamala príliš dlho, no zas... keby sa to všetko odrazu vyrieši, tak by nevznikol príbeh. :)
    No ale Kagami si s nimi poradil, zachoval sa ako chlap a to sa mi páči. No ale u u u, takto zostať na noc? Čo len z toho bude? *devil face*

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)