streda, 23. septembra 2015

Victor - kapitola č. 2

***


***

.

○○○ODKAZ NA RUBRIKU / VŠETKY DIELY○○○

.


Ester.
Tak to je moje meno. Dúmala, zatiaľ čo si pozorne prezerala jednoduchý fotoalbum. Údajne patril jej.
,,Toto je zo zásnub." prehovorila Amy a zívla. Ukazovala jej na fotku, ktorá predstavovala takú skôr momentku. Bola na nej žena s hnedými vlasmi, usmievala sa a vedľa nej stál on, ten démon.
Tiež sa...usmieval.
Nenápadne sa pozrela jeho smerom. Stál kúsok od nich a mlčky ju pozoroval.
,,To musí byť...nejaký omyl." poznamenala a prstami prešla po stránkach. Žena na nich vyzerala síce ako ona, no žiadna z nich jej nič nehovorila. Nič v nej nevyvolávala, len zmätok.
,,Nie je to omyl." povedala jemne čiernovlasá žena a chytila ju za ruku.
,,Som s vami už roky, poznám.."
,,Ale ja nepoznám vás." prerušila ju a tvár si schovala do dlaní.
Bolo toho na ňu trošku moc.
,,Veď...pred pár hodinami som bola len...len..." striasla sa pri pomyslení na to miesto.
,,Jednoducho tomu neverím." dodala potichu.
Amy sa na tvári objavil veľmi ustarostený výraz a chápavo jej položila ruku na rameno.
,,Bežne si nosím do domu štetky a nahováram im, že sú moje snúbenky." prehovoril ironicky.
Ester sa na neho prekvapene pozrela, tie hrubé slová ju zarazili a Amy od údivu až pootvorila ústa. Tiež ju šokovala tá bezcitnosť, ktorú jej pán práve preukázal.
,,Ráno príde doktor, prezrie vás." poznamenal a ona mu venovala veľmi nepekný pohľad.
Tón jeho hlasu vôbec, ale vôbec nepatril milujúcemu partnerovi. Odmietala si pripustiť, že ten démon je niekto, s kým sa rozhodla žiť. Za celý ten čas nepreukázal žiadnu výraznejšiu emóciu. Predsa len, ak je jeho nastávajúca, mal by byť...iný. Mal by byť rád, že je živá a...že je späť. No nič z toho tam nebolo. Preto tomu nechcela veriť.
V podstate mala z neho skôr taký ten pocit, že ho jej prítomnosť otravuje.
,,Teraz už choďte do postele." vyriekol panovačne a opustil miestnosť.
Mala chuť sa rozplakať.
,,Je mi tak moc ľúto, čo sa vám stalo." zamumlala Amy a jej neušlo, že má v očiach slzy.
Tá žena bola...neuveriteľná. Jej slúžka jej preukázala za tak krátky čas toľko citu a lásky a ten arogantný chlap...ten jej nevenoval ani len jeden jediný milý pohľad.
Pousmiala sa.
,,Ďakujem vám." povedala úprimne.

Vedela, že nebude môcť zaspať, no poslala Amy preč, pretože videla na nej, aká je unavená.
Tá dospelá žena jej však aj tak stále ochotne odpovedala na všetky otázky. Dozvedala sa niečo, no...moc toho nebolo.
Podľa jej slov ju a jej rodičov niekto napadol, keď bola v ich dome. Ich telá sa našli mŕtve, no po nej neostalo ani stopy. Pocítila veľmi nepríjemný pocit, aj keď si na svoju rodinu nespomínala. To bola ďalšia vec, ktorá jej nešla do hlavy. Nedokázala si vybaviť absolútne nič.
Pozorne sa porozhliadla po izbe. Vraj bola tiež jej.
Bola príjemne zariadená. Jednoduché, zemité odtiene sa jej páčili a nábytok bol vkusný, posteľ velká. Okná boli taktiež obrovské a mala aj balkón. 
Povzdychla si, bolo jej...mizerne.

,,On nemôže byť môj snúbenec." zamrmlala mrzuto. Amy sa na ňu len usmiala a odpila si so svojej kávy, ktorú si s ňou musela dať na jej želanie.
,,Veď on..." hľadala vhodné slová.
,,On sa u mňa vôbec nezaujíma." dodala nervózne.
Obe sedeli na balkóne. Bola to chvíľa po tom, ako ju opustil lekár. Vraj bola úplne v poriadku, teda až na stratu pamäte.
Teraz už bol na odchode a stál vonku sa tým démonom...Victorom, ako sa dozvedela od svojej spoločníčky. V tom jej došlo, že sa jej ani len neunúval predstaviť.
Zagánala na tú veľkú postavu, ktorá sa mierne skláňala k tomu drobnému, staršiemu mužovi. O niečom sa spolu bavili a v tom sa ten tmavovlasý muž pozrel jej smerom.
Na chvíľu sa ich pohľady stretli. Z nejakého zvláštneho dôvodu mala chuť na neho vyplaziť jazyk, no ihneď si ten nápad zatrhla, pretože akosi inštinktívne cítila, že by si nemala ...dovoľovať viac, ako je vhodné.
,,Počujte, Amy...akí sme my dvaja mali vzťah?" spýtala sa a kývla jeho smerom.
Ušiel jej ten jej trošku rozpačitý výraz, pretože z neho stále nedokázala spustiť oči.
,,No, povedala by som, že...neutrálny."  odvetila jej opatrne a Ester sa na ňu prekvapene pozrela.
,,Neutrálny?" zopakovala a skúmavo nadvihla obočie. Amy len prikývla.
,,Neutrálny inak znamená...žiadny." poznamenala a čiernovlasá žena jej opäť len prikývla.
,,To je strašné...ako sme sa vlastne dali....dohromady?" položila ďašliu otázku.
,,Bol to obchodný partner vášho otca a odrazu...ste oznámili zasnúbenie." odpovedala popravde.
,,Takže ide o... dohodnutý vzťah?"
,,To netuším. Nikdy ste o tom nerozprávali." vysvetlila jej a vyzerala, že nad niečím premýšľa.
,,V podstate ste to oznámili vy, nie váš otec alebo pán Victor." dodala.
Ester bola čím ďalej, tým viac zmätená.
,,A on s tým súhlasil?"
,,Áno." odpovedala Amy.
,,Bola som do neho...zamilovaná?" posledné slovo takmer zašepkala. Chcela to tak moc vedieť.
,,Netuším...vždy ste sa však o ňom pekne vyjadrovali, no nikdy nie dostatočne na to, aby som mohla usúdiť, že k nemu prechovávate city." odvetila jej.
,,To je čudné." zamumlala a slúžka sa silene pousmiala.
,,Je tak chladný." dodala.
,,Je to démon, moja pani." pokrčila ramenami.
,,A to znamená?" Ester toho veľa o tých bytostiach nevedela. Teda, možno vedela, no...zabudla.
,,Oni všetko cítia inak, ako my." vysvetlila jednoducho.
,,Ako inak?"
,,No...nevedia, ako reagovať na ľudské emócie, väčšina z nich sa chová podľa vzorov." na chvíľu sa odmlčala.
,,Ich správanie je naučené." pokračovala v rozprávaní.
,,Oni sledujú okolie a vyhodnocujú situácie. Keď napríklad človek vedľa nich rozpráva o nejakej tragickej udalosti, vedia, že majú prejaviť empatiu. Keď ich človek niečím obdaruje, chápu, že by mali cítiť vďačnosť...a tak je to so všetkým." videla, ako sa mladšia žena nechápavo zatvárila.
,,Takže...sú falošní?" spýtala sa Ester a ohromene zazrela na muža, ktorý stál na chodníku. Ešte stále spolu s doktorom o niečom debatovali.
Amy sa usmiala.
,,Falošní? No, to ťažko povedať, do akej miery je to, čo robia, pravdivé alebo nie. Ich správanie je skôr... podobné zvieratám. Sú tu veci, ktoré...ktoré nie sú klamstvá alebo len podľa vzoru, ktorý si osvojili." snažila sa jej to ozrejmiť, no sama toho moc o nich nevedela.
,,Povedala by som, že každý z nich je iný." dodala nakoniec a opäť sa zamyslela.
Ester pocítila neistotu. Ľutovala, že si nič nepamätá. Netušila, čo mohla byť za človeka a ako vlastne zmýšľala, keď si svoj život takto...zariadila.

Stála s ním pred veľkým domom s obrovskou záhradou. Pri pohľade na to miesto mala veľmi zmiešané pocity.
Neušiel jej jeho skúmavý pohľad.
,,Nič sa mi nevybavuje." odpovedala na jeho nevyslovenú otázku.
,,Ste pripravená ísť dnu?"
,,Neviem." zamumlala popravde. Naozaj netušila, či chce vidieť vnútrajšok.
,,Dom je už vyčistený." poznamenal.
,,O to...nejde. Ja si len nemyslím, že sa niečo...napraví." Áno, uvažovala o sebe ako o pokazenej.
,,To nezistíme, pokiaľ to neskúsite." 
Ten jeho prístup ju už začínal hnevať. Všetko hovoril tak...nezaujato.
,,Prečo mi vykáš?" spýtala sa mierne podráždene.
,,Veď sme predsa...mali sme byť manželia." vysúkala zo seba a neisto mu nazrela do tváre. Znova v jeho tmavých očiach zazrela náznak toho, čo vtedy nevedela rozlúštiť a črty jeho tváre náhle stvrdli.
,,Máme byť manželia." povedal pevným hlasom.
,,Tak prečo mi vykáš?" zopakovala mierne zmätene. Niečo na tých slovách a na spôsobe, akým ich vyslovil, ju úplne rozladilo.
To niečo však ihneď opäť odišlo a o pár sekúnd neskôr mal už znova ten svoj neurčitý výraz.
,,V poriadku, ak budeš spokojná." odvetil jej.
,,Spokojná?" nevedomky k nemu podišla a skúmavo sa zahľadela na jeho tvár.
,,Áno, urobím pre to všetko." tie slová síce boli samé o sebe citlivé, no zároveň automatické.
Navyše ten pohľad a tón hlasu ju zakaždým zmiatli.
Spomenula si na to, čo jej hovorila Amy. Vzory.
Pochopila, že je to naučené a zamrzelo ju, že v tom nemôže hľadať hlbší význam.

Domom prešli veľmi rýchlo.
Usúdila , že to tam vyzerá príjemne, no nenašla nič, čo by v nej niečo vyvolalo. Po celý ten čas sa cítila veľmi neisto a nedokázala myslieť na nič iné, ako na muža, ktorý jej neustále stál za chrbtom.
Bola z toho nervózna.
Nakoniec bola šťastná, keď sa mohla vrátiť do jeho domu a do svojej izby, ktorá... bola práve hore nohami, pretože Ester vyhádzala snáď všetky veci, ktoré sa nachádzali v zásuvkách.
Na podlahe boli rozhadzané knihy, kopa rôznych zápiskov, poznámok a papierov.
Už len pri pohľade na ten bordel, ktorý jej vlastne pripomínal, ako moc je na tom zle, ju rozbolela hlava. Pocítila chlad a podišla k obrovskej, ťažkej skrini. Otvorila ju a znechutene sa pozrela na to množstvo šiat. Keď sa dívala na tie veci, mala pocit, že je ...zlodej. Príživník.
Že si berie niečo, čo nie je jej...čo je...cudzie.
Zrakom spočinula na bordovo sfarbenom svetri a zvedavo ho vytiahla. Keď ho vystrela, zistila, že je o niekoľko čísel väčší, no bolo jej to jedno.
Páčil sa jej.
Netušila prečo, no bola to jediná vec, ktorú si z tej hromady chcela na seba dať.
Siahal jej takmer do polovice stehien, no bolo jej v ňom až ...zvláštne dobre.
Očami opäť zavadila o ten neporiadok a povzdychla si.
Opustila tú miestnosť.
Kráčala dlhou chodbou a dostala sa až k veľkému schodisku. Opatrne zišla až úplne dolu a mala to namierené rovno do kuchyne, keď odrazu začula niečí zvonivý, ženský smiech.
So záujmom sa otočila. Vedela, že za obrovskými dverami na druhej strane je niečo ako jeho pracovňa.
Sledovala, ako sa pomaly otvorili dvere a z nich vyšla vysoká, štíhla...no najmä veľmi pekná mladá žena. Úzke šaty dokonale kopírovali jej bezchybnú figúru a dlhé, blond vlasy mala vyčesané do veľmi elegantného drdola.
Victor sa objavil hneď za ňou a na perách mal veľmi prívetivý úsmev. Jednou svojou rukou objal tú ženu okolo ramien a ona sa k nemu...privinula.
Ester stuhla na mieste a pocítila akési čudné napätie.
Dívala sa, ako ju ten démon pevne zovrel v páse a pritisol si ju k sebe ešte viac. Ten pohyb bol tak prudký, no...zmyselný. Zohol sa k jej ústam a...pobozkal ju.
Pevne zomkla pery a pozorovala to vášnivé divadielko, ktoré jej tí dvaja predvádzali.
Netušila prečo, no... bolelo to. Nebolo jej to úplne jedno, no nedokázala si vysvetliť, že prečo.
Zachvela sa a mierne pootvorila ústa, aby do pľúc nasala čo najviac vzduchu.
Všimol si ju hneď ako sa od seba odtrhli, no tváril sa, akoby sa práve vôbec nič nestalo.
Nedokázala identifikovať všetky tie emócie, ktoré sa tak náhle v nej usadili, no jedna z nich veľmi nápadne prerážala tie ostatné. Zlosť.

.
.
.













5 komentárov:

  1. Najskôr som išla fňukť, že zase si nás zbytočne navnadila a je z toho len rozcestník, no potom som pootočila koliečkom myši ešte kúsom a jupí, nová kapitola! :D Som rada, že konečne pribudlo pokračovanie k tejto poviedke. Je to naozaj veľmi originálna, zaujímavá a pútavá vec. Som rada, že píšeš aj niečo vlastné (hoci KnB poviedky vždy potešia a moc!) a toto ma zaujalo už od prvého momentu :) pokračovanie bolo opäť skvelé... strašne moc sa mi páči, ako si to vymyslela s tými démonmi a ich spôsobe myslenia/života... ešte som sa s tým asi ani nestretla, takže je to vážne skvelé, obdivujem :) a ten Victor je teda riadne záhadná, temná postava :D také však ja môžem, takže určite budem túto poviedku sledovať aj naďalej. Inak, páči sa mi meno Ester, je veľmi pekné :) a som zvedavá, že ako to vlastne je, že či je naozaj jeho snúbenka a že prečo sa vlastne mali vziať, keď to je medzi nimi tak, ako to je. Z lásky to, myslím, určite nebolo, no uvidíme :P a tá žena na konci ma dorazila :O chúďa Ester, je mi jej ľúto... vôbec nechápem, že o čo tomu chlapovi (alebo skôr teda démonovi) ide, ale veľmi rada sa to dozviem :) teším sa na pokračko...

    OdpovedaťOdstrániť
  2. *má v hlave nasrané*

    Ak si hlavná hrdinka pri pohľade na ľudí a veci na nič nespomína, mne sa to stáva opačne - mám pocit, že som toho človeka, tú vec, tú budovu už niekde videla. Naposledy vo mne tak hrklo, keď sme pozerali dokument o úteku z Osvienčimu (dá sa to nájsť aj na Youtube) a bol tam obrázok nejakého veliteľa. Jediné, čo o ňom viem, je ksicht a krstné meno - Adolf.

    To s tými démonmi bolo fakt zaujímavé - nečakala som, že to spravíš takto. Vždy ich predsa vykresľovali ako..... nejdem sa vyjadriť, vieš, o čom vravím. Tu je to neobvyklé a tajomné. Som zvedavá, či sa Ester vráti pamäť.

    Hentai no Kame

    P.S. Prepáč za to vyjadrovanie, ale som nejaká unavená a dva razy som sa rozrevala. Pričom jedenkrát to bolo kvôli Himmlerovi. Nepýtaj sa ma prečo.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Posral si to, kamarát. :D Teda, pekná časť... a vyvolala vo mne kopu otázok ohľadom Ester a toho jej snúbenčeka... hm, démon. Skvelý nápad, no celá táto téma je nehorázne ťažká na spracovanie. Ten, kto to píše musí mať nehoráznu predstavivosť.. na to, aby sa vedel vžiť do démona alebo dievčaťa, čo stratilo pamäť... Bože, neviem si predstaviť, akoby som to zvládala ja. Pravdepodobne by to skončilo úplným fiaskom... ah, no s potešením ti ale píšem, že zatiaľ si to napísala, tak, že to až presiahlo moje veľkolepé očakávania! Teším sa teda na ďalšiu kapitolu, takže šupito sa ponor do písania a nechaj nás dlho čakať! ^.^

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Hm, toto sa mi páči :) Takže Victor je ako dobre zaučené domáce zvieratko a Ester je pokazená, pekne :D Nuž, ja som zvedavá, či sa jej pamäť vlastne ešte vráti - alebo za tým všetkým vlastne je, pretože (okej, zarazím sa ešte teraz, nebudem fantazírovať xD)... hej, pretože to tak môže byť aj nemusí xD Chápeme? Nie? Nevadí, ani ja :D
    Hlavné je, že som zvedavá, čo to malo byť sa vášnivé divadielko a čo s tými jej negatívnymi pocitmi, čo si s tým počne a čo na to všetko Victor :) Fakt som zvedavá, čo sa z toho celého napokon vykľuje, takže šup-šup s pokračovaním :)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Ja by som ho zabila za toto... Už som sa odľúbila... :D Asi je to mojim momentálnym stavom, ale naozaj by som ho zabila, vyhodila von oknom, hodila na schody, obúchala hlavu o stenu... A tu sa radšej stopnem, lebo to nevyzerá so mnou dobre.
    Inak, skvelá kapitola, som rada, že Ester vie o sebe niečo viac, aj keď tomu neverí a páči sa mi aj Amy, ktorá stojí pri nej a pomáha jej. Akurát Victor sa tu ukázal ako totálny dement, lebo je to teraz celé také zmätené, že je zasnúbený a za jej chrbtom sa obtiera o inú ženskú. A to tu radšej nebudem rozoberať, čo by som ešte tej žene spravila.
    Ale vieš čo? Radšej sa nechám prekvapiť a idem si prečítať ďalšiu kapitolu. : ]

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)