sobota, 3. októbra 2015

2 kúsky ľadu - kapitola č. 5


***


***

Siahla mu zozadu na okuliare a dala mu ich dole, kým sa on skláňal nad záchodovou misou a aktívne vyprázdňoval obsah svojho žalúdka.
,,Ešte?" spýtala sa ho opatrne, keď na moment nastalo ticho a ruku mu položila na plece. Bol zadýchaný a celý sa triasol.
,,Eš..." nestihol ani len dopovedať, pretože ho opäť naplo a pokračoval v tom, čo robil doteraz.
Ema sa odvrátila a..uškrnula sa. Nemohla si pomôcť. Vedela, čo práve Shintarou prežíva, no aj tak jej to prišlo vtipné. Kebyže jej niekto pred troma hodinami povie, že raz bude sledovať, ako tento excelentný a vždy vážne vyzerajúci študent bude raz zúfalo kľačať nad záchodom, určite by ho považovala za blázna...no teraz, teraz sa to práve dialo a bola z toho úprimne prekvapená a aj pobavená. Bolo jej jasné, že je to od nej vážne zákerné, ale...aspoň zistila, že Midorima Shintarou je tiež len človek, ktorý sa taktiež občas môže pomýliť a hlavne... nesprávne našliapnuť.
Keď usúdila, že už v ňom nemôže byť nič, čo by mohlo ohroziť jej izbu, siahla na páku od spláchovania a pomohla mu na nohy.
,,Čo si mi to dala za ekrazit?" vysúkal zo seba a zhlboka sa nadýchol.
,,KB- čko. Žiadny ekrazit." zamumlala a jemne po potiahla. Spoločne vyšli z toho malého priestoru. 
,,Vypláchnuť." rozkázala, pustila vodu z kohútika a Shintarou sa poslušne naklonil nad umývadlo.
Keď bol hotový, zobrala z háčika svoj uterák.
,,Ukáž." Počkala, kým sa vystrie a ona mu jemne poutierala mokrú tvár.
Díval sa na ňu neprítomným pohľadom a vtedy trošku pocítila vinu za to, že takto dopadol.
Chudák. Prebehlo jej mysľou, keď prechádzala po jeho mierne pootvorených perách.
Jemne ho chytila za pažu a pomaly sa s ním vrátila opäť do svojej izby.
Keď Midorima zazrel ešte nie úplne dopitú fľašu na jej stole, zdvihol sa mu žalúdok znova a znechutene sa odvrátil.
,,Už!...Už to dávam preč." poznamenala rýchlo a zobrala ju do rúk. Pohotovo našla vrchnák a už uzatvorenú ju položila mimo jeho zorné pole.
,,Poď." povedala mäkko a natiahla sa za jeho rukávom.
Nasmerovala ho k posteli, nechala ho ľahnúť si a prikryla ho svojou perinou. Sledovala, ako sa schúlil do klbka a v tej chvíli neverila, že ten muž pred ňou je ten samý, ktorého poznala doteraz.
Sadla si na kraj a pozorne sa zadívala na jeho tvár.
Bol neskutočne bledý, pery sa mu chveli a občas sa z neho vydral namáhavý povzdych.
Neodolala a položila svoju dlaň na jeho studené líce. Odhrnula mu vlasy z čela a zopár pramienkov na moment podržala medzi prstami. Boli veľmi príjemné na dotyk.
On vlastne celý predstavoval pre ňu niečo príjemné...ten nádherný pocit tu bol po celý ten čas.
Dokonca ešte aj na svojej dlani stále cítila to zvláštne pálenie.
Pálenie, ktoré začalo v momente, keď ju chytil za ruku a odprevadil až pred jej izbu... a to jemné šteklenie niekde v podbrušku, keď ho pozvala k sebe a on to prijal, tu...tu bolo tiež.
To, čo nasledovalo potom, síce už trošku hraničilo s komédiou a nakoniec to dopadlo ako tragédia, pretože vytiahla fľašu a obom im naliala. Väčšinou len ticho sedeli, sem-tam sa obdarili nejakou tou poznámkou a nakoniec sa ona sama rozhovorila trošku viac, ako chcela.
Po niekoľkých pohárikov už aj ona cítila nepríjemný tlak v žalúdku, no keďže to zriedila minimálne litrom čistej vody a zajedla balíkom chrumiek, nakoniec ju to, chválabohu, prešlo, no jej spoločník toľko šťastia nemal.
Ako sa tak hovorí...nezapasovalo mu.
Opäť umučene zastonal a prerušil tým tak tok jej spomienok na udalosti, ktoré viedli k tomu, aby dopadol tak....ako dopadol.
Presunula sa na stoličku, hlavu si položila na svoj stôl a svoje oči uprela na jeho oddychujúce telo. Pozorne študovala na ňom každý detail a prichytila sa, že o ňom opäť uvažuje ako o mužovi. V podstate to v poslednej dobe robila stále.
Boli to síce len dva týždne, no už teraz cítila, ako moc ju zaujal. Najskôr to bol len objekt jej nepríjemných poznámok, niekto, koho rada provokovala a koho výraz ju vždy tak dobre naladil, no teraz...teraz to už bolo o niečom inom. Vedela to, cítila to. Ten muž sa jej pomaly, ale isto dostával pod kožu.
Rozmýšľala, ako je to dlho, čo naposledy niečo takéto cítila a myšlienkami sa vrátila k svojmu bývalému partnerovi a k tomu, ako jej ublížil. Spomenula sa aj na ten zástup rôznych ľudí, ktorých sa svoj život spoznala. Vždy ju buď sklamali, alebo od seba odstrčili. Pri tej myšlienke jej zišlo na um, ako by sa asi tak zachoval on. Čo by asi tak urobil, kebyže mu ukáže svoju dobrú stránku? Kebyže prestane s tými uštipačnými rečami a bude taká, ako predtým?
Bola drzá a nepríjemná, čo odraďovalo ľudí, takže sa kolo nej nakoniec nikto nemotal... čiže si nebudovala žiadne vzťahy, ktoré by nakoniec mohli skončiť podobne, ako tie minulé.
No boli momenty, ako napríklad tie, ktoré často zažívala práve pri ňom, kedy ju to stálo naozaj veľa síl, aby si zachovala tú svoju, ťažko budovanú masku.
Otrávene zobrala do rúk svoj telefón a zistila, že jej ostávajú tak tri hodiny spánku.
,,To zasa bude." povzdychla si a unavene privrela oči.
Drevený stôl síce nebol tak pohodlný ako posteľ, no nechcela si ráno nájsť vo vlasoch "Midorimove prekvapenie". I keď bol už podľa nej jeho žalúdok úplne prázdny, nechcela nič riskovať.

Prebral ju nepríjemný zvuk budíka. Mrzuto otvorila oči a schmatla telefón do rúk. Na jej prekvapenie zistila, že to nevychádza z neho a očami zablúdila k posteli svojej spolubývajúcej, ktorá si práve niečo podráždene šomrala a jej drobná ruka šmátrala v snahe nájsť ten prekliaty vynález.
Ema sa povystierala a zistila, že ju z tej, veľmi neprirodzenej polohy, pekelne bolí chrbát.
Pohľadom spočinula aj na tretej posteli, z ktorej sa ozývali bolestné zdychy a dotyčná osoba sa zabalila do prikrývky ešte viac.
,,Vypnite to niekto, doriti!" vyštekla a Mori sa uškrnula.
Potom sa však rýchlo otočila k Midorimovi.
Dýcha vôbec? Zľakla sa, pretože on ako jediný nereagoval na ten hluk... no pri pohľade na jeho pravidelne sa dvíhajúcu hruď, si vydýchla.
,,Vyzerajú, ako by boli celú noc niekde na bojisku." zamumlala si pre seba a postavila sa.
Pobrala sa do kúpeľne. 

Keď sa vrátila, čiastočne upravená a v stave schopnom ísť do školy, všimla si, že všetci traja opäť spokojne driemali. Vyzeralo to tak, že to pre dnešok proste vzdali.
Závistlivo na nich zagánila, potichu si zobrala svoju tašku a odišla.

Keď Midorima konečne otvoril oči, želal si, aby toto všetko bol len nejaký veľmi nepríjemný sen.
Povzdychol si a zrakom spočinul na dverách, ktoré nepoznal, respektíve, nepatrili jeho bytu.
Najradšej by ihneď vstal a odišiel, no momentálne sa nevládal ani len pohnúť a bolo mu tak zle, že mal pocit, že umiera. Oprava....želal si, aby umrel, pretože ten nechutný tlak v žalúdku a trešťanie v hlave bolo ešte aj teraz naozaj neznesiteľné, nehovoriac o tej púšti, čo mal zrazu v ústach.
,,Zabijem ju..." zamumlal zničene.
,,Koho? Vodku? Ak hej, to sme dvaja." ozval sa niekto rovnako zúfalým hlasom a vtedy Shintarou prekvapene pootočil hlavu a zistil, že sa v izbe nenachádza sám. Na opačnom konci izby sedela na posteli tá pekná tmavovláska, ktorá prišla na párty s Emou. Bola zabalená v deke a vyzerala ...hrozne.
,,Mori..." odvetil jej a to dievča sa uchechtlo. Odvrátil sa a tentoraz sa zahľadel na strop.
I napriek tomu, ako strašne mu bolo, už začínal cítiť hanbu.
Toto nemôže byť pravda. Pomyslel si pohoršene. Chvíľu bol ticho, no nakoniec mal predsa len potrebu niečo povedať.
,,Toto sa mi v živote nestalo, cítim sa trapne." prehovoril.
,,Trapne? Vieš čo je trapné? Ogrcať niekoho, koho si intenzívne balil celý večer." poznamenala podráždene.
,,No...to asi neprekonám." zamrmlal a pevne zomkol pery.
Zopár momentov si pamätal len veľmi zahmlene a trošku ho to robilo neistým.
,,Koľko je vlastne hodín?" spýtal sa potichu.
,,Bude pól dvanástej." odpovedala mu.
V tom obaja začuli, ako sa dvere do bunky otvorili a nakoniec niekto stlačil kľučku aj na tých od izby. Obaja sa nepekne zahľadeli na uškŕňajúcu sa Emu.
,,Dobré ráno, Šípková Ruženka. Som rada, že si sa prebral z kómy." povedala pobavene a venovala mu jeden z tých svojich typických úsmevov.
Podišla k svojmu stolu a opatrne naň položila niečo v plastovej taške. Midorima sa zamračil a veľmi, ale veľmi pomaly sa posadil.
,,Doniesla som vám polievočky, spitinky moje." vyriekla pobavene a vytiahla z tej igelitky tri obedáre. Tmavovlasej spolubývajúcej až tak zažiarili očičká  a dívala sa na Emu ako na novoobjaveného boha.
,,Kde je Táňa?" zamrmlala Mori, keď si všimla tretiu posteľ prázdnu.
,,Chcela stihnúť aspoň poslednú hodinu." odvetila jej a obe si vymenili obdivný pohľad.
,,Statočná to žena." poznamenala a uškrnula sa.
,,A čo ty? Už lepšie?" obrátila sa k Midorimovi, ktorý bol po celý ten čas ticho.
Mierne nadvihla obočie a on len nesúhlasne pokrútil hlavou a...usmial sa. Ten uvoľnený výraz na jeho tvári ju na moment prekvapil a začala uvažovať aj o tom, že je to nebodaj zásluhou alkoholu, ktorý ešte pôsobí.
Podala im tie nádobky, pričom neustále očkom pozorovala toho zelenovlasého muža.
Ozvalo sa dvojhlasné "ďakujem" a obaja sa do toho s chuťou pustili.
,,To je z vašej jedálne?" spýtal sa akoby len tak.
,,Čo blázniš?!" zvolala pohoršene.
,,Kebyže ti teraz donesiem polievku z našej školskej jedálne, dorazí ťa to už úplne!" dodala vyplašene, na čo sa jej spolubývajúca uchechtla a on sám jej venoval ďalší, tentoraz chápavý úsmev. Mori sa opäť na moment zarazila a rozladene sa posadila na stoličku.
On si niečo šňupol? Povedala si v duchu a podozrivo si premeriavala jeho pokojnú tvár.
Zreničky nevyzerajú byť rozšírené. Uvažovala ironicky. I keď to bolo zvláštne, musela uznať...že keď ma na tvári takýto milý výraz, je príťažlivý aj s tou opicou.
,,Inak...to je Saška. Saška, toto je môj spolužiak, Midorima Shintarou." prestavila ich, považovala to za slušné a netušila, či už sa k tomu tí dvaja dopracovali, kým bola preč.
Tmavovláska sa pousmiala a keďže mala práve plné ústa, len zakývala.
,,Teší ma." zamumlal zasa on a opäť bolo na moment ticho, keďže tí dvaja s radosťou plnili svoje podráždené žalúdky.
Netušil, prečo mal odrazu tak dobrú náladu. Možno to bolo tým, že príjemne teplá polievka naozaj čiastočne ukľudnila jeho boľavé a rozvlnené vnútro, no taktiež to bolo aj tým, že sa tu, v tejto izbe cítil naozaj dobre. Keď sa zobudil, túžil minimálne po neviditeľnom plášti Harryho Pottera, no teraz? Teraz sa už necítil až tak zahanbene. Jednak mu v tom trošku pomohla vtipná poznámka Eminej spolubývajúcej a potom...Ema samotná. Musel si priznať, že to bolo od nej naozaj pekné gesto.
I keď to zo začiatku dával za vinu jej, tak piť ho vlastne nikto nenútil. Mohol si za to sám.
Pri tej myšlienke sa znova zamračil.
Asi sa vraciam do tínedžerských časov. Pomyslel si a vložil si do úst ďalšiu lyžicu.
Nechápal tú pohodlnú atmosféru, ktorá tu panovala. Bolo to na míle vzdialené od jeho typického stereotypu a toho, čo on považoval za dobré, no aj tak sa mu to...páčilo.
Myšlienkami sa vrátil aj k tomu, čo sa dialo pred jeho osobným zlyhaním a pozorne sa zadíval na Eminu tvár. Vyzerala byť v pohode, no predsa len niečo bolo na nej iné. Niečo...v jej očiach, v tých očiach, ktoré sa mu k nej najskôr tak nehodili a teraz...teraz by si ich už nevedel predstaviť iné.
Vyzerá...šťastne. Prišiel na to. Doteraz na neho jeho spolužiačka pôsobila len znechutene, unudene, otrávene a akosi nespokojne, no keď sa tak na ňu zapozeral teraz, videl až...niekoho iného.
Áno, strapaté vlasy a kruhy pod očami tu boli stále, no ten jej výraz, ten bol nový.
Z nejakého čudného dôvodu, ho to...tešilo.
,,Ema, ty si poklad, ešte raz ďakujem." prehovorila Saša, keď dojedla.
,,No nič...idem sa ja ospravedlniť svojmu potenciálnemu priateľovi." dodala a Ema jej venovala pobavený úsmev.
,,Veľa šťastia." zaželala jej.
,,Nemaj strach, tomuto neodolá." Provokatívne sa vystrela a poukázala tým na jej veľké prsia.
Mori sa rozrehotala, keď k tomu všetkému ešte na ňu sprisahanecky žmurkla a modelkovskou chôdzou vypochodovala von z miestnosti.
Shintarou to celé sledoval a rázom pochopil, prečo sú tie dve spolubývajúce.
,,Aj ja ďakujem, naozaj mi to padlo vhod." prerušil to ticho, ktoré medzi nimi nastalo, odkedy ich to čiernovlasé dievča opustilo.
,,V poriadku." zobrala mu z rúk obedár a položila ho na stôl.
,,Bolo to..." začal opatrne.
,,...tak hrozné?" spýtal sa nakoniec a Ema len s príjemným úsmevom pokrútila hlavou.
,,Iba ti prišlo zle, to je všetko." odvetila mu a tentokrát to bol on, kto bol mierne zaskočený jej reakciou. Čakal, že ho určite vysmeje a že si z neho bude robiť žarty.
Predsa len, touto nocou jej poriadne nahral.
,,Inak...robila som si poznámky. Dávali nám rôzne schémy ako pomôcky k lepšiemu zapamätaniu, takže, možno by bolo dobre, kebyže si to odpíšeš." Rukou sa začala hrabať vo svojej taške a vytiahla z nej nejaké papiere založené v obale.
,,Ďakujem." zobral si ich do nej. Zasa mu to niečo nesedelo, ale rozhodol sa to nechať zatiaľ tak. Ešte stále sa totiž necítil úplne vo svojej koži a možno to mu bránilo sa nad tým poriadne zamyslieť a posúdiť to.
,,Už asi pôjdem." postavil sa a Ema ho následovala.
,,Dnes mám zápas." vysvetlil jej.
,,Ajajaj...tak to ti držím palce." Venovala mu súcitný pohľad.
,,Musím sa dať trošku do poriadku, zbaliť sa a zobrať si svoj šťastný predmet." hovoril ďalej, ani netušil, že prečo jej to takto objasňuje. Len sa proste díval to tej jej bledej tváre, do tých jej tmavých očí a...a rozprával.
,,A čo tak pusa pre šťastie?" Provokatívne sa uškrnula a našpúlila pery.
Čakala, že sa jeho pokojný výraz zmení v pohoršený, no na jej prekvapenie sa tak nestalo.
Jeho kútiky úst sa zdvihli do milého úsmevu. Zasa.
Ema na moment sklopila pohľad a nemohla si pomôcť, tiež sa nevedomky pousmiala.
Čo sa to, dopekla, deje? Urobila k nemu krok a váhavo mu položila ruku na čelo, na čo jej Midorima venoval nechápavý pohľad.
,,Horúčku nemáš." zamumlala potichu.
,,Čo to robíš?" spýtal sa mierne pobaveným tónom, ktorú ju zmiatol ešte viac.
,,Ja len...usmievaš sa...na mňa." poznamenala potichu.
,,Asi mám... dobrú náladu." povedal bez väčšieho premýšľania a nespúšťal z nej svoje oči.
Vpíjal sa do tých jej a odrazu sa mu zdala...neskutočne príťažlivá. Jej tvár bola...pekná, až moc pekná. Doteraz si to nevšimol, no Ema bola neskutočne zaujímavý typ.
Odrazu ho telo neposlúchalo, bez toho, aby si to poriadne uvedomil, sa k nej naklonil a vdýchol jej jemnú vôňu. Keď si však všimol, že ju to zneistilo, zarazil sa.
Nad čím to premýšľam?
,,Mal by som ísť, až to stihnem." každé slovo vyslovil pomaly a s veľkou dávkou opatrnosti.
Ona len mlčky prikývla.
Rozlúčil sa s ňou a keď za ním zavrela dvere, zmorene sa o ne oprela.
,,To bolo..." zastavila sa v polovici vety a poriadne si zahrýzla do spodnej pery.
Jej rozladený výraz sa však vzápätí zmenil na mierne hanblivý a na jej perách sa usadil malý úsmev.

Napriek tomu, že ho už netrápil žalúdok, tak mu to na zápase nešlo zrovna najlepšie, pretože bol unavený a najmä slabý. Najradšej by ostal doma vo svojej posteli, no žiaľ, nemohol si to dovoliť.
A preto len ignoroval skúmavé pohľady jeho spoluhráčov a naďalej si hral svoje.
Vyhrali. Ich súperi neboli moc dobrí.
Keď sa všetci vracali k lavičke, neodolal a poobzeral sa po tribúne.
Keby tu bola, určite by už o sebe dala vedieť. Pousmial sa.
Dnes mal naozaj aj napriek tomu incidentu... neskutočne výbornú náladu.

Keď sa vrátil domov, spravil si rýchlu večeru a nakŕmil Ramona.
Zobral do rúk Emine materiály s tým, že si ich asi len prefotí, lebo sa mu to už dnes vážne nechcelo prepisovať a skutočne sa tešil na svoju posteľ a spánok.
Ako tak vkladal jednotlivé stránky do fotokopírky, neušlo mu, že tieto poznámky sa ani trochu nepodobajú na ten nepodarok, ktorý u nej videl predtým.
Boli...prehľadné, schémy boli jasné a zrozumiteľné, písmo bolo taktiež čitateľné a dokonca použila aj zvýrazňovače.
Ako tak prechádzal očami po tých papieroch, usadilo sa v ňom zvláštne tušenie, že si tie poznámky Ema urobila len... a len kvôli nemu. Okamžite však pokrútil hlavou.
,,Hlúposť..." zamrmlal si sám pre seba, vložil materiály späť do obalu a pobral sa do kúpeľne.

.
.
.
ĎAKUJEM za prečítanie.

-Odkaz na nasledujúcu kapitolu-

***

10 komentárov:

  1. Service ac surabaya hanya ada di CV ANUGERAH TEKNIK ABADI
    mail : cs@cvata.com
    Telp/Fax 0315461679
    Fleksi 031-70810312/03177249919
    Simpati 081230032650
    Exis 083830316070
    M3 085731878500

    Powered By Girilaya Real Groups

    OdpovedaťOdstrániť
  2. To bolo kráááásne!~ Úplne úžasná kapitola, nádherne napísaná, tie pocity, zmeny v ich správaní. Usmievala som sa ako slniečko, keď som to čítala. ^-^ Už som ani nedúfala, že sa Midorima začne správať... normálne! A hľa! Proste dokonalé! Neviem, čo k tomu viac napísať... v prvom momente som si ale myslela, že som preskočila nejakú kapitolu, že Midorima a v spoločnosti záchodovej misy? To sa ako stalo? Kam som to zavítala? To určite nebude táto poviedka... ale som rada, že sa už obaja takto málinko uvoľnili... pristane im to! (v mojich predstavách) Teším sa strašne na pokračovanie, tak ťa hádam múza (skope :DD nepozeraj tak na mňa! to mám od teba!) ehm, nakopne a ďalšiu časť napíšeš čo najskôr. ^-^

    OdpovedaťOdstrániť
  3. ,,UAAAAAAA! Nový diel!" zvrieskla Kame.

    Teda, Midorima s opicou môže byť fakticky zaujímavý úkaz. :D A to jeho správanie... no neviem, neviem, čo by sa stalo, keby sa neovládol :D *diabolský smiech*
    Tu už viac vidno Eminu pravú povahu, je vidno, že si musela prejsť hroznými vecami.
    Midorima s neskutočne výbornou náladou? Snívajme ďalej, sestry!

    Hentai no Kame

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Taky jsem měla nutkání zkontrolovat, jestli si Midorima něco nešňupnul :D Ale bylo to miloučké! Emina spolubydlící mě úplně zabila :D a ta Emina pravá povaha, ta se bude Midorimovi líbit... Nejlepší byl ten jejich vzájemný údiv nad tím, že ten druhý je taky citlivá lidská bytost ^.^

    X <3 X

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Chcela som to komentovať už v priebehu dňa, ale furt som sa k tomu nedostala, tak sa ospravedlňujem za malinké omeškanie :)

    Kapitola bola ako vždy zase raz úplne úžasná. Vždy sa tu nad tým tak moc rozplývam. Niekedy fakt žasnem nad tým, že robíš divy. Ty by si asi mohla písať aj o Orichimarovi a prinútila by si všektých, aby sa do neho zabuchli :DDD ale vážne... opäť raz super nápady - to s ožratým Midorimom ma dostalo :D a Ema je najväčšia pani, že sa o neho postarala :) som rada, že mu odhaľuje aj svoju lepšiu stránku (akoby už tak do nej jebol po uši, teraz sa zbuchne ešte viac :D).

    Sympatická mi bola aj tá jej spolubývajúca, vidno, že vrana k vrane sadá :) a bolo to roztomilé, ako sa Midorin zobudil v cudzej izbe medzi babami, bol zahanbený no napokon si zvykol :D kto vie, možno sa tu bude zobúdzať častejšie ;D alebo bude chodiť na tajné nočné návštevy :D

    a za všetko môže malinký kocúrik Ramon (asi ho budeme velebiť) :D teším sa, že ako sa to medzi nimi vyvíja :) už obaja videli toho druhého v takej tej kuršnejšej chvíľke a to je zase ďalší krok k zblíženiu sa :)

    Vážne som si túto poviedku nesmierne moc obľúbila a teším sa na pokračovanie :) Ema a Midorima sú úžasní, asi mám nový OTP :D

    PS: ten obrázok spiecaho Midorimu je kúzelný ♥_♥

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Že je čarovný? Vôbec na ňom nevyzerá tak, že pred chvíľou grckal :D

      Odstrániť
    2. presne! :D vyzerá ako anjelík *_* :D vôbec by človek nespoznal, že keď je hore, tak je to taký mrzutý tsundere :D inak, som rada, že to má viac kapitol ako si pôvodne plánovala :) lebo lúčiť sa s tým po 2 by bol podraz! :D

      Odstrániť
    3. Tak už ich veľa nebude, ale tak som rada, že sa ti to páči :]

      Odstrániť
  6. Juj, to bolo super! Strašne sa mi to páčilo, bolo to také milé a... nevinné :) Veľmi sa ti to vydarilo, obaja boli zlatí a tá jej spolubývajúca ma dorazila xD Áno, vodka vie byť sviňa, z ľudí robí "fontány zvratkov" xD
    Super dielik a teším sa na pokračovanie :)
    Btw, poznám ten pocit, keď má byť niečo "max. na dva-tri kapitoly" nakoniec nič z toho... Akurát som totiž dopísala "jednorázovku" so šiestimi kapitolami xD oh, bože xD Ale stáva sa no :D

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Božínku, náš ňuňu Midorima grckal :( Ale Ema sa oňho pekne postarala a juuj, páči sa mi tá iskra, ktorá medzi nimi jasne prebehla. Bolo by fajn, keby sa dievča toľko nepretvaruje, aspoň nie pred ním. No celkovo sa to uberá konečne krajším a príjemnejším smerom. :) Veľmi pekná kapitolka.

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)