streda, 14. októbra 2015

2 kúsky ľadu - kapitola č. 7

 ***
.

***
,,Ani dnes nejdeš do školy, Ema?" spýtala sa ráno Saša, ktorá už stála pri dverách a obúvala sa.
,,Nie." odpovedala stroho a zabanbušila sa do periny ešte viac.
Jej čiernovlasá spolubývajúca sa s miernymi obavami zadívala na jej ležiacu postavu a omotala si okolo krku teplú šatku.
Mori už totiž niekoľko dní strávila iba v internátnej izbe s odôvodnením, že sa necíti dobre.
,,Nemám ti kúpiť niečo v lekárni? Predsa len, to počasie je šialené, možno na teba niečo lezie." poznamenala a prevesila si svoju tašku cez rameno.
,,Netreba, Saši, ale ďakujem." odvetila jej, na čo ona len pokrčila ramenami.
,,Tak ja teda idem, drž sa."
,,Aj ty sa drž." popriala jej tiež.
Keď osamela, hlasno si povzdychla.
,,Máš pravdu...trápi ma jeden veľký, zelený bacil." zamumlala si sama pre seba a pretrela si unavené oči. Spala príšerne...zasa.
Pohľadom spočinula na svojom písacom stole vedľa postele a na fľaštičke na samom jeho kraji. Bolo na nej napísané "Melatonín". Mrzuto sa po ňu natiahla a nepekne na ňu zagánila.
Jedna tabletka zvyčajne vyriešila jej problém so zaspávaním, no tentoraz ani dávka tohto hormónu navyše nepomohla.
,,Aj ty, Brutus?"spýtala sa znechutene a porazene klesla hlavou opäť na vankúš.
Zovrela tú nádobku v rukách o čosi silnejšie a prevalila sa na chrbát.
,,Dopekla, chcela som si tie absencie nechať na koniec semestra." zafrflala.
Tvárila sa celkovo dosť nešťastne a jej nálada sa blížila k hodnotám bodu mrazu, pretože sa myšlienkami stále vracala k tomu, čo sa udialo medzi ňou a Midorimou.
Nechcela si z toho robiť až tak veľkú hlavu, no nemohla si pomôcť. Ublížilo jej to.
Uvedomovala si, že sa zasa nič až tak tragické nestalo a že v podstate nie je prvou a ani poslednou, ktorú ten mladý muž zrejme odmietol a odmietne, no aj tak sa kvôli tomu cítila dosť mizerne.
Nechápala, ako sa mohla tak pomýliť, mala pocit, že sa mu to tiež páči. Áno, síce tam len tak sedel a po celý ten čas sa ani len nepohol, no aj tak z neho cítila to jemné chvenie zakaždým, keď sa ho dotkla alebo ho pobozkala.
,,Tak...prečo?" spýtala sa potichu a cítila, ako sa jej do očí pomaly hrnú prvé slzy.
,,Spamätaj sa Ema..." snažila sa sama seba napomenúť a jemne sa potľapkala po lícach.
Predsa by som len nechcela takého...suchára. Povedala si v duchu a na moment sa zamyslela.
Ale chcela! Priznala si nakoniec a pretiahla si prikrývku cez hlavu.
Nahovárala si, že žiadny normálny chlap by jej toto nikdy neurobil. Normálny muž by ju predsa len mierne od seba odtisol, poprípade by sa odtiahol, no on...on ju zo seba rovno zhodil.
Nielen že ju to dokonale rozladilo, no ono ju to aj prinútilo mať zo seba samej veľmi zlý pocit.
Nevedela si predstaviť, že by sa mala teraz pred neho postaviť a nazrieť mu do tých jeho chladných očí. To by asi...neustála. Hanbila sa. Neskutočne.
Najhoršie na tom bolo to, že si skutočne myslela, že by to s ním mohlo naozaj dopadnúť inak, že by to mohlo dopadnúť... dobre.

Dnes mali vyučovanie o čosi dlhšie, ako v iné dni, takže si Midorima po skončení len rýchlo zašiel na obed a vrátil sa na prednášku.
Jeho nálada tiež zrovna nekolísala v tých pozitívnych hodnotách. V podstate, ako sa tak hovorí, vstával ľavou nohou celý tento týždeň a každý deň šiel do školy s tým, že ju konečne uvidí a bude mať možnosť si to s ňou poriadne vyjasniť.
To drzé dievča narušilo jeho pokojný život tak moc, ako sa len dalo a on sa teraz nedokázal sústrediť na nič iné, ako na to, že sa potrebuje s ňou urýchlene pozhovárať.
Ako tak sedel, neustále sa obzeral po veľkej miestnosti, až kým pohľadom nespočinul na jednej známej tvári. Patrila dievčaťu...tej Saške, ktorá bola Eminou spolubývajúcou.
Okamžite sa postavil a chcel ísť za ňou, no v tej chvíli vošiel dnu profesor, takže sa len mrzuto opäť posadil.
Zvyčajne mu prednášky kvôli písaniu poznámok a jeho úprimnému záujmu o ne, ubehli, no dnes sa to aj na jeho vkus akosi nepríjemne naťahovalo...nehovoriac o tom, že teraz si ani len ten zošit neotvoril.
Vedel, že by to bolo zbytočné. Od toho dňa bola totiž vlastne akákoľvek snaha o koncentráciu zbytočná.
Vydýchol si, keď učiteľ prešiel posledným slajdom vo svojej prezentácii a poprial im pekný zvyšok dňa. Na nič nečakal, rýchlo si zobral svoje veci a pobral sa k východu, pričom svoj zrak neustále fixoval na to čiernovlasé dievča. Nechcel, aby sa mu stratila, no tá masa práve vychádzajúcich študentov spôsobila, že ju na moment spustil z očí a preto bol rád, keď ju ešte našiel pred budovou, spolu s nejakými študentmi z ročníka.
Opatrne k nej podišiel.
,,Saša?" oslovil ju a tým na seba upútal pozornosť rovno viacerých párov očí.
Hneď sa k nemu otočila a skúmavo si ho obzrela. Vyzerala, akoby sa ho snažila správne zaradiť. Na moment sa jej na čele vytvorila malá vráska, no tá vzápätí zmizla a na jej perách sa objavil úsmev.
,,Ty si tá Šípková Ruženka, ktorá sa tak náhle objavila na našej izbe." poznamenala veselo a urobila k nemu zopár krokov. Midorima sa zatváril trošku rozladene, keďže použila pomenovanie rozprávkovej postavičky pred cudzími ľuďmi, ktorí ho práve teraz dosť pobavene sledovali a podaktorí si začali aj niečo šepkať. 
,,Čo potrebuješ?" spýtala sa ho a tým ho prinútila si spomenúť, kvôli čomu za ňou vlastne išiel.
,,Ja..." na moment váhal a nevedel, ako by mal sformulovať to, na čo sa chcel spýtať.
Celkovo mu to vlastne prišlo divné. Normálne by sa nestaral a bolo by mu to ukradnuté.
,,Je Ema v poriadku? Nebola celý týždeň v škole." povedal napokom potichu a na Saškinej tvári sa objavil milý úsmev. Mala to malé, ironické dievča úprimne rada, takže ju tešil jeho záujem.
,,Ale hej. Len sa necítila moc dobre. Vieš ako, z každej strany na teba niekto dýcha, kašle..." vysvetlila mu a stále sa na neho uškŕňala. Midorima len mlčky prikývol a upravil si svoje okuliare.
Takže chorá. Moc sa mu to ale nechcelo veriť. Inštinktívne akosi tak tušil, že by jej neúčasť na hodinách mohla súvisieť najmä s tým, čo sa medzi nimi udialo, no podľa toho, aká bola jej spolubývajúca k nemu práve milá, tak to dokonca ani len nikomu nepovedala.
Bol rád. Nechcel, aby bolo okolo toho zbytočne veľa rečí.
Možno ju to nakoniec predsa len až tak nevzalo. Zamyslel sa.
Až jej malé odkašľanie ho prinútilo sa znova svojou pozornosťou vrátiť k nej. Zatváril sa trošku rozpačito a ako tak striedavo behal zrakom medzi ňou a tou skupinkou zvedavých ľudí, cítil sa čím ďalej, tým viac nesvoj. No momentálne aj napriek tým nepríjemným pohľadom bol rád, že ju zastavil. Ema je v poriadku. To je všetko, čo chcel vedieť.
,,Ďakujem. Len to som chcel." mierne kývol hlavou na rozlúčku a ona mu s miernym pobavením zamávala a tiež sa pobrala naspäť k svojim priateľom.

Keďže nasledujúci týždeň bol zápočtový, strávil Shintarou celé tie dva dni nad knihami. Nerobilo mu to väčší problém, keďže si zvykol na systém pravidelnej prípravy, no pri niektorých témach sa mu naozaj zazdalo, že sa ich skôr učí na novo, ako opakuje. Možno za to mohol aj ten fakt, že myšlienkami ešte stále utekal niekde, kde by nemal, no nedokázal sa tomu ubrániť.
Taktiež tu bol kocúrik Ramon, ktorý sa až moc dožadoval jeho pozornosti. Každú chvíľu sa mu obtieral o nohy, skákal na stôl a labkou jemne capkal po jeho rukách.
Práve tak robil aj teraz, keď sa Midorima po krátkej pauze chcel opäť vrátiť k poznámkam.
Kedysi by ho to nahnevalo a znervóznilo, no teraz si ho rád zobral do svojich veľkých dlaní a trošku sa s ním pomaznal. To malé zvieratko mu to zakaždým oplatilo pradením a tým, ako intenzívne svoju hlávku obtieralo o jeho hruď. Spomenul si, ako Ema raz hovorila o tom, ako niektorí považujú mačky sa prefíkané a pomstychtivé, no ona by ich skôr charakterizovala ako inteligentné a hrdé.
Ema...zasa bol pri nej. Pohľadom spočinul na malom stolíku vedľa postele, na ktorom bol stále ten jej prívesok. Vždy sa naň akosi zabudlo a tak sa ešte nedostal k svojej pôvodnej majiteľke.
Bolo by na čase jej ho konečne vrátiť. Prebehlo mu mysľou a začal jemne škrabkať Ramona za uškami. Pousmial sa, keď sa kocúrik poriadne ponaťahoval a vtedy si vlastne všimol, ako už stihol vyrásť. Už to nebolo to vychudnuté, drobné stvorenie, ktoré Mori našla pohodené pri kontajneroch.
Srsť mal neskutočne jemnú a lesklú. Taktiež sa už naučil nejakým tým hygienickým návykom a celkovo...robil mu viac radosti, ako starosti. Áno, občas ešte otrávene prevrátil očami a sem-tam nemal na neho náladu, no akosi si už zvykol na jeho prítomnosť v tomto byte.
Musel uznať, že je celkom príjemné, keď tu na neho vždy niekto...čaká.
Midorima bol celý svoj život skôr samotársky typ. Ticho, kľud, stereotyp...to bolo to, čo mu vyhovovalo.
,,A potom si prišla ty..."zamumlal si sám pre seba.
,,A ty." dodal a zdvihol si ho do úrovne svojej tváre. Na moment sa zahľadel do jeho zvieracích očí a hneď ho už aj pokladal znova na zem. Vrátil sa ku otvorenej knihe a nalistoval si ďalšiu kapitolu.

Nakoniec to aj napriek tomu menšiemu rozptýleniu všetko v poriadku stihol a keď v pondelok prišiel do školy, bez žiadneho nepríjemného pocitu si sadol do jednej z voľných lavíc a vytiahol si z tašky niečo na písanie. Až keď do triedy vošiel dozor s testovými hárkami, všimol si, že tu Ema ešte nie je.
Prišlo mu to divné. Bol predsa zápočtový týždeň a len málokto si dovolil cez toto obdobie chýbať, pretože väčšina vyučujúcich vedela byť pekne nepríjemná, keď sa niektorí zo študentov pokúšali získať nejaký ten náhradný termín. Ale potom si spomenul, že Ema je proste...Ema. Podľa toho, čo už pri nej na hodinách zažil, sa niet čomu moc čudovať.
Posunul si papier, ktorý mu položila profesorka na lavici, bližšie k sebe.
,,Podpíšte sa, uveďte aj dátum a krúžok, prosím." oznámila im, keď sa ku každému dostalo zadanie.
V tom niekto zaklopal a otvoril dvere. Väčšina študentov zo zvedavosti zdvihla hlavu. Aj on tak urobil a na prahu uvidel mierne zadýchanú a v tvári červenú Mori.
Tak prišla.
,,Dobré ráno, ospravedlňujem sa za meškanie." prehovorila rýchlo.
Midorima usúdil, že zrejme zaspala a tak musela pekne podbehnúť, aby to nakoniec stihla.
,,To je v poriadku. Sadnite si." povedala vyučujúca a ona sa rýchlo pobrala k najbližšiemu stolu.
Po celý ten čas ju uprene sledoval. Keď si sadala, na chvíľu sa pozrela jeho smerom. Venovala mu len jeden trošku zvláštny, nesmelý pohľad a hneď sa mu otáčala chrbtom.
,,Podpíšte sa." zopakovala pokyn učiteľka, keď jej podávala jeden z papierov.
,,Nezabudnite si odpísať číselný kód, pod ktorým vám udelíme vaše percentá. Výsledok si nájdete potom na stránke pod naším ústavom....a keď dopíšete, môžete odísť." dodala ešte a potom si sadla na jednu zo stoličiek, ktoré boli úplne vpredu, aby mala dostatočný výhľad na všetkých v triede.
Midorima sa mierne zarazil, keď zistil, že všetci ostatní okolo neho sú už dávno pohltení do testu, kým on stále svojimi očami hypnotizoval jej chrbát. Okamžite sa tiež sklonil k svojmu zadaniu a začal s krúžkovaním správnych odpovedí.
Nebolo tam nič, čo by si nepozrel alebo čo by nevedel, no aj tak musel priznať, že to bol celkom ťažko stavaný test. Chýbalo mu už len pár otázok a vtedy zdvihol svoj zrak a zadíval sa na postavu sediacu pár lavíc od neho. Odrazu ho zaujímalo, či s tým náhodou... nemá problém. Netušil presne, aké výsledky pravidelne dosahuje, no hádal niečo okolo priemeru. Predsa len, na hodinách tomu nikdy moc nedala a celkovo pôsobila vždy unudene a nezaujato. Tak či onak, pevne dúfal, že to na tých povinných šesťdesiat percent napíše, pretože oprava testu z tohto predmetu v poslednom týždni nebola vôbec žiadna výhra.
Odrazu sa však Ema postavila, zobrala do rúk svoj test a šla ho odovzdať.
Je...rýchla. Pomyslel si, sledujúc, ako si hádže svoje pero do tašky a zo stoličky si berie svoj kabát.
Hneď aj opustila miestnosť a vtedy si uvedomil, že mu práve....uteká.
Okamžite sa vrátil k svojmu hárku. Bleskovo dočítal posledné otázky a rýchlo ich označil.
Rovnako ako ona, aj on podal svoje vypracovanie vyučujúcej.
Keď vychádzal z budovy, ešte stihol zahliadnuť jej postavu. Pomerne rýchlo kráčala po chodníku a sám musel poriadne pridať do kroku, aby ju vôbec zastihol.
,,Ema!" zakričal na ňu, keď už bol len pár metrov za ňou.
Zastavila sa a prekvapene sa za ním otočila.
,,Čo?" spýtala sa mierne mrzuto, keď bol už pri nej a hneď sa dala znova do pohybu.
,,Ja len..." odrazu nevedel, ako by mal začať. Chvíľu ju mlčky sledoval, ako svoj zrak upiera pred seba a neušlo mu ani to, že taktiež mierne pridala na tempe.
,,Uhm...vedela si ten test?" položil jej úplne prvú otázku, ktorá ho napadla.
,,Ale hej." odvetila mu stroho.
Cítil sa ako úplný hlupák, že sa jej spýtal na takú somarinu.  
,,Chcel som sa s tebou pozhovárať." odhodlal sa, keď sa obaja dostali na chodník smerujúci k internátnej budove.
,,O čom?" stále sa na neho ani len nepozrela.
,,O tom, čo sa medzi nami...stalo." vyriekol o čosi tichšie a skúmavo sa zahľadel na jej tvár, jemne ružovú od zimy. Na moment vyzerala, že nad niečím rozmýšľa.
,,Už som sa...ospravedlnila." poznamenala nakoniec.
Midorima ostal na moment obarene stáť, no keďže sa nezastavila, musel znova podbehnúť.
Chytil ju za lakeť a tým ju prinútil, aby sa na neho konečne pozrela.
,,Ja nechcem tvoje ospravedlnenie." povedal pevným hlasom. Úprimne, to, čo práve povedala, ho, takpovediac...naštvalo.
Ema na moment nevedomky pootvorila ústa a pod ťarchou jeho silného pohľadu ten svoj ihneď aj sklopila. Vyzeral akosi...inak. V jeho tvári bolo niečo, čo tam doposiaľ nikdy predtým nevidela.
Rozladilo ju to ešte viac, ako ten samotný nepríjemný pocit z toho, že sa s ňou chce o tom ešte baviť.
,,Tak...čo by si teda potreboval?" spýtala sa ho opatrne.
Všimol si, že ju týmto svojím postojom zrejme zneistil a okamžite od nej odstúpil.
Sám bol z tej svojej netypickej reakcie udivený, no prosto ...to tak v danom momente cítil.
Nemá sa mu za čo ospravedlňovať. Veď predsa neurobila nič...zlé. Nebol si síce úplne istý tým, prečo vlastne tento rozhovor s ňou vedie, no nejaké to jej prepáč bolo úplne na poslednom mieste v zozname vecí, ktoré od nej práve očakával.
,,Vysvetliť si to." odpovedal jej o čosi mäkšie. Tá náhla zmena tónu v jeho hlase jej zasa privodila ten krásne horúci pocit, ktorý sa u nej vďaka nemu objavoval v poslednej dobe často.
Pousmiala sa a oči jej znežneli.
,,Nie je tu nič, čo by sme si mali vysvetľovať. Ja to...ja som to pochopila."
,,Celý týždeň si sa...neukázala." Zadíval sa do tých tmavých očí a hľadal v nich niečo...niečo, čo tak moc dobre u nej poznal, no odrazu tam nebolo nič, čo by mu bolo známe.
,,Nemaj obavy. Ja už nebudem otravovať." venovala mu ďalší milý úsmev, čo ho prekvapilo ešte viac. Nevedel, čo jej má na to povedať. Mlčky sa díval na jej tvár a hľadal hocičo, čoho by sa mohol chytiť, no márne.
,,Neotravuješ." zamrmlal potichu a ona len nesúhlasne pokrútila hlavou.
,,Môžeš sa kedykoľ..."
,,Nemyslím si." prerušila ho jemne.
,,Musím ísť." dodala a chcela sa otočiť na odchod.
,,Ema... počkaj." zavolal na ňu.
,,Najskôr tvrdíš, že nie je potrebné si nič vysvetľovať a nakoniec si aj tak urazená?"
,,Ja nie som urazená." zamumlala.
,,Tak kde je teda problém?" Začínal byť už z toho mierne podráždený.
,,Ja..." Netušila, ako by mu to mala odpovedať. Celkovo bola vykoľajená už len z toho, že ju vôbec dnes takto zastihol.
,,Čo si mám o tom myslieť? Najskôr sa mi nanútiš a teraz utekáš?" Došlo mu, že by mohol voliť jemnejšie slová, no akosi sa tak zakrádal k svojej pomyselnej hranici toho, čo ešte dokáže tolerovať a toho, čo už, jednoducho, neznesie.
Mlčala. Uhýbala pohľadom a mimovoľne dokonca urobila zopár krokov vzad.
To ho vytočilo ešte viac a hneď aj tú vzdialenosť medzi nimi opäť zmenšil.
,,Normálne sa ti ústa ani na chvíľu nezavrú a teraz si ticho?" spýtal sa s poriadnou dávkou irónie. Mal už dosť tohto jej správania. To, že mu robila po celý ten čas napriek ešte nejako tak zvládal, no teraz, keď už to zasahovalo aj do jeho sústredenia a celkovej nálady, to už nemohol nechať len tak. Cítil sa kvôli tomu zle a naozaj mal potrebu uviesť veci na pravú mieru.
,,Ty si...ty si ako...!" Zadíval sa niekde do diaľky, aby sa aspoň ako tak upokojil, pretože mal chuť ju...roztrhať. Tak moc ho tá krpaňa rozčuľovala.
,,Mám ťa rada." zašepkala a Midorima sa zastavil v polovici nádychu. Každý jeho sval sa kŕčovito napol a zbystril svoju pozornosť ešte viac.
Zasa sa so mnou hrá? 
Ema si len povzdychla, keď videla ten jeho výraz, jasne hovoriaci o tom, čo si myslí.
,,To je jedno." Prevrátila očami.
,,Robíš si so mňa srandu?" Mierne naklonil hlavu a zamračil sa. V jeho očiach sa začala črtať zlosť.
,,Jasné..." poznamenala sucho a odvrátila sa od neho.
,,Ty si...hrozná." Začula za sebou a bola si istá, že mu práve ušla aj nejaká tá nadávka.
Teraz to už bola ona, v kom sa pomaly, ale isto hromadil hnev. Zovrela jednu svoju ruku v päsť a s poriadnym nádychom sa k nemu znova obrátila.
,,Áno...som hrozná, som...hlúpa, neupravená, nadržaná, drzá a všetko, čo urobím, je nevhodné!" precedila pomedzi zuby.
,,Ema."oslovil ju o čosi miernejšie, veď nešiel za ňou pre to, aby sa hádali.
,,Vieš, možno sa tomu ťažko verí, no aj ja občas..." odmlčala sa. Potrebovala znova nasať vzduch do pľúc.
,,Občas čo?" spýtal sa so záujmom.
Zdalo sa, že hľadá tie správne slová, no nakoniec len pokrčila plecami.
Cítila sa nepríjemne. 
,,Zabudni na to." zamumlala a jeho tvár sa zachmúrila ešte viac.
,,Ema...ty sa hneváš? Ja už vážne netuším, čo..."
,,Nie, nehnevám. Len proste..." znova sa zastavila v polovici vety a rozpačito mu nahliadla na tváre.
Jeho intenzívny pohľad ju priam prepaľoval a v jeho očiach sa začala objavovať značná netrpezlivosť.
,,Nerobím si z teba srandu. Ja...ide o to..." Opäť sa stretla s intenzívnym tlakom, ktorý na ňu vyvíjal a na moment zadržala dych. Bolo to...ťažké. Ťažké o tom hovoriť.
,,...po dlhej dobe si tým, ku komu som opäť začala niečo...cítiť." vysúkala zo seba.
Veď už dávno predsa nemala pätnásť, takže usúdila, že bude v poriadku, ak...bude úprimná, keď to po nej tak požaduje.
Čakala od neho reakciu. Hocijakú. Ale on sa k tomu akosi nemal.
Pozorne ho sledovala a hľadala nejaký ten náznak emócie, no odrazu tam nebolo nič, z čoho by sa dalo niečo usúdiť. Jej výraz posmutnel. Sklamalo ju to, opäť ju to zabolelo aj napriek tomu, že už s tým bola zmierená a vedela, čo ju čaká.
Som naozaj blbá. Pomyslela si a uškrnula sa nad vlastnou naivitou. Čo vlastne stále čakám? Nebodaj zmenu?
Shintarou už podobné slová počul. A nie jedenkrát, no zakaždým to vyriešil tak, že to dotyčnej nejako rozumne a citlivo vysvetlil. No teraz to bola Ema, ktorá niečo také vyslovila a on si už dávnejšie uvedomil, že na ňu nedokáže reagovať tak, ako na tie ostatné.
Ona bola pre neho...iná, ale stále akosi nedokázal úplne uveriť tomu, čo práve povedala.
Áno, medzi nimi dvoma niečo bolo, no tá predstava, že by sa z ich zvláštneho vzťahu malo vyvinúť niečo romantické, mu bola stále vzdialená.
,,Je mi to ľúto." Tá veta mu v podstate vypadla.
Nedalo sa mu o tom viac premýšľať. Opäť tu bol ten nechutný pocit, ktorý už raz zažil a vtedy to taktiež súviselo s ňou.
Tak ľúto? Mori sa len zasa pousmiala a očami zablúdila k svojím topánkam. Na toto už nemala silu reagovať.
,,Maj sa krásne, Shintarou." zaželala mu potichu a vydala sa smerom k veľkej budove.
Cítil nepríjemný tlak v žalúdku a mal dojem, že niekde v hrdle sa mu usadila akási veľká guča niečoho, čo nedokázal len tak prehltnúť.
Ten zlý dojem rástol úmerne s tým, ako sa jej postava pomaly vzďaľovala a napriek tomu, že nechcel, tak začínal chápať, že práve teraz robí chybu.

.
.
.
ĎAKUJEM za prečítanie.

-Odkaz na nasledujúcu kapitolu-

***

8 komentárov:

  1. hmm a vypadá dobře :D tak něják vrrau :D chápu tvoje znovuzamilování...moje reakce na extra game-Kuroka byla podobná :D

    chjo, ale je to baka natvrdlej...normálně mu ten vykosťovák do toho hřbetu fakt zapíchnu! Tak, ale vypadá to, že se mu začalo v té jeho palici rozjasňovat... :D tak snad se zadaří...za reakci "to je mi líto" mu měla Ema vykousnout oko

    No nic mlčím...násilnosti bylo dost. Zase to bylo skvěle napsané ^.^ a ta šípková růženka XDD samozřejmě se těším na další (to už jako fakt poslední?? :( ) a přeji plodný víkend ;)

    X <3 X

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Grrr, napísala som ti litánie a zase mi to neodoslalo a stratila som celý koment :( no, nevadí.. nejako to skrátim ešte raz - kapitola sa mi moc páčila, ale bola som pekna naštvaná na Midorimu, že čo dokazoval. Ema bola úžasná ako vždy, bolo mi jej moc ľúto :( som vzedavá, kedy si ten natvrdlý chlap konečne prizná, že ju má tiež rád a čo urobí ona. Ja by som ho potom na jej mieste kopla niekam... :D no, uvidíme... teším sa na pokračovanie :) i keď škoda, že táto poviedka sa už blíži do konca.

    Som rada, že opäť niečo pribudlo :) tiež mám úplnú krízu, nie som schopná poriadne napísať ani čiarku, čo ma moc mrzí, je teraz také blbé obdobie :/ budem ti držať palce, aby ťa múza neopúšťala :)

    Seriály, anime... tiež to mám podobne :D AHS som videla už prvý diel z 5. série a dosť sa mi lúbil, len si musím zvyknúť na tie nové postavy. Som zvedavá, že čo naň povieš :) GoT sa snažím dokukať už skoro 2 roky a furt som sa nikam nepohla :D ale raz bude... raz.. ja mám momentálne veľa rozpozeraných vecí :D čo mi vychádzajú pravidelne ako Upírske denníky (áno, ešte stále tú kravinu pozerám, hoci to ide dolu vodou :D), Originals, Once Upon a Time a Reign :D + som si k tomu pridala Outlander a Penny Dreadful, takže mám toho požehnane :D a tiež by sa šiklo nejaké skvelé anime, čo by nám z neho vybuchli mozgy, ach, nech už je 2. séria Shingeki no Kiyojin :P

    Inak... Extra Game sa moc páči aj mne :D najviac sa vytešujem z Aomineho a Kiseho, že ako nám vyrástli ^.^ A Nash Gold Jr? Srsly? :D I keď... tak trochu to aj chápem, má taký bad-boy vibe :D ja ho volám Kiseho diabolský starší brat :D som zvedavá, že čo na neho napíšeš :D ja ho neznášam, lebo je to hulvát, ale možno po prečítaní toho, čo na neho chystáš, zmením názor :P

    Ok, to by bolo asi tak všekto :D som rada, že opäť si niečo nové napísala a teším sa na pokračovanie a nové veci :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Haha... ja som ten komentár napísala niekam inam... je mi to až trápne. Ale hádam si ho nájdeš, či nie?

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Tento komentár bol odstránený autorom.

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Don't worry! I'll be here for you... ^.^

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Prepáč, prepáč, prepáč, prepáč! Som taký zábudlivec, zabudla som ti okomentovať poviedky! Lebo som ju čítala v autobuse a mobil ma neznáša.

    Midorima ma tu začína srať, ale čiastočne rozumiem, prečo je taký, aký je. On proste nedokáže znášať zmeny, teda aj bežné náladové, novodobé ženy :D Ale Ema je taký poklad.

    Nemôžem si pomôcť, KEDY už budú hot scény?!?!?! Áno, som totálne vymletý a nadržaný idiot, lenže keď vieme, že k sebe niečo cítia a je to obojstranné, tak ich proste začneme shippovať. Ale to by sme neboli my otaku, right? :D

    Dúfam, že sa Ema pozbiera.

    Hentai no Kame

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Oh, somár jeden. Ale čo už, aj takí sú ľudia.
    Dúfam, že sa z toho celého Ema dostane a Midorima nech si trhne, ak je spomalený :P
    Ináč podarený dielik a ešte raz sorry za meškanie :)

    OdpovedaťOdstrániť
  8. To si robíš prdel zo mňa.,ja som čakala, že si to konečne vysvetlia a ono sa to posralo ešte viac.... Jooj, Midorima urob niečooo :(

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)