pondelok, 19. októbra 2015

2 kúsky ľadu - kapitola č. 8


***



***

Nasledujúce dni boli pestré, keďže sa stále písali nejaké tie testy a Shintarou sa v podstate zastavil až na konci týždňa. Dokonca sa ani len nezúčastnil tréningu a len tak-tak to stihol včas na zápas, ktorý, ako inak, vyhrali. Celkovo sa im darilo a podľa súčasného stavu tabuľky to taktiež vyzeralo veľmi sľubne. Okrem nich tam bol ešte jeden tím, ktorý sa tiež považoval sa favorita, no on pevne veril, že ak sa aj spolu stretnú vo finále, určite ich porazia. Ono sa to možno tak ani nezdalo, no so svojimi priateľmi sa viditeľne posúvali stále vyššie a vyššie. Bola síce pravda, že už mal každý svoje vlastné starosti a aj mnohé iné povinnosti, no na túto svoju milovanú hru predsa len nezanevreli a venovali sa jej s rovnakou intenzitou, ako počas základnej a strednej školy.
Malo by ho to tešiť. Veď predsa len, už na strednej znova objavil tú radosť z hry, no akosi sa mu inak nedalo, pretože tu stále bolo niečo, čo hocelkom poriadne trápilo a žralo.
Ema.
Tak moc to chcel vyriešiť, no čím viac sa s ňou o tom pokúšal zhovárať, tým viac sa do toho zamotával a navyše, ona bola už zasa taká istá, ako na začiatku.
Ironická, otrávená a mrzutá. Aj práve teraz, keď sa zasa k sebe náhodne dostali kvôli tomu, že ich v učiteľ rozdelil do dvojíc kvôli prezentácii, ktorú si mali pripraviť z témy, ktorá sa mala preberať. Ono to vlastne ani nebola až taká náhoda, keďže ich je v krúžku párny počet a zvyšok triedy tvoria už pevné a stále dvojice, no to nič nemenilo na tom, že aj tak z toho nebol ani jeden z nich moc nadšený...a Ema to dokonca dávala aj patrične najavo.
Najskôr sa ju snažil presvedčiť, nech príde k nemu a že to spolu rýchlo spravia, no to ona hneď zamietla. Jej nápad bol asi taký, že nech každý urobí polovicu a že si to potom spoja, no s tým nesúhlasil zasa on. Bolo by to zložitejšie.
Takže to nakoniec skončilo tak, že bol práve teraz u nej na izbe.
Sedela za stolom a ťukala do počítača to, čo jej on diktoval, pričom nemohol ignorovať ten jej znechutený výraz v tvári. Sama od seba na neho neprehovorila od toho ich, nie zrovna šťastného rozhovoru a keď už sa jej aj na niečo odhodlal spýtať, jej odpovede boli buď čo najkratšie alebo čo najviac od veci a hlave...od témy. Cítil z nej, ako moc sa s ním nechce baviť a musel si priznať, že ho to celkom mrzí. Aj teraz, keď len potichu a veľmi nezaujato sledovala obrazovku. Neušlo mu, ako sa občas zamračila a na čele sa jej vytvorila malá vráska.
Zasa po nej zazeral...no ono to už bolo skôr pravidlom ako niečím zvláštnym.
Podoprela si hlavu, očami rýchlo prebehla napísaný text a náhle sa k nemu otočila.
Uvedomil si, že sa na neho díva akosi skúmavo, akoby na niečo čakala a potom mu došlo, že už je dlhšiu dobu ticho a že si Ema v podstate len žiada ďalšie hlasné čítanie poznámok, ktoré by mohla zapísať.
,,Uhm..." rozpačito si upravil svoje okuliare a rýchlo pretočil na novú stranu.
Zamračil sa, keď zistil, že v danej knihe toho viac nie je.
,,Tu to končí. Nemáš náhodou tú druhú učebnicu od toho iného autora? Tam by mohlo byť ešte niečo." spýtal sa jej.
Ema od neho odtrhla svoj pohľad a očami zablúdila k poličke nad jeho hlavou. Mlčky sa postavila, urobila smerom k nemu zopár krokov a natiahla sa ku knižkám. Pri tom pohybe sa jej mierne vyhrnulo tričko a tak sa Midorimovi naskytol pohľad na kúsok jej nahej pokožky. Okamžite sa od nej odvrátil. Cítil sa... čudne. Normálne by predsa takú vec neriešil a predsa len mu bolo odrazu akosi...horko. Svoje rozladené myšlienky nedokázal úplne dostať pod kontrolu ani keď ho tou učebnicou mierne šťuchla do ramena.
Opatrne si ju od nej zobral a hneď v nej začal aj listovať, no v tej chvíli nebol schopný sa orientovať ani len v úvodnom obsahu. 
,,Keď už si tu..." prehovorila na neho a on prekvapene k nej zdvihol hlavu.
Mierne sa zarazila, keď videla, ako hneď spozornel a na moment trošku zneistela.
Predsa len, stále sa cítila dosť hlúpo a preto sa s ním nechcela stretnúť kvôli tejto školskej úlohe. Hnevalo ju, keď trval na tom, že by to mali spraviť spoločne...ale tak nakoniec povolila, aj keď veru nechcela.
,,Uhm...ohľadom Ramona..." Ten jeho intenzívny pohľad  jej nerobil moc dobre, tak sa očami opäť otočila k monitoru a trošku nemotorne sa začala hrať so šablónou, ktorú už v podstate, mala dávno zastavenú.
,,Našla som pre neho záujemca." dodala akoby nič a stále behala myšou po obrazovke.
,,Býva neďaleko a je ochotný si poňho kedykoľvek večer prísť, takže ak by som sa mohla po neho zajtra zastaviť..." začala znova rozprávať, keďže bol ticho.
,,Nie." zamrmlal.
,,Alebo dokonca aj dnes by to možno ešte..." pokračovala a potom si uvedomila, že vlastne prehovoril.
,,Nie? Čo..?" Nechápavo sa k nemu otočila.
,,Nebudem ťa dlho otravovať, len ..." rýchlo začala s vysvetľovaním.
,,Nie." povedal znova pevným hlasom a jej neušlo, aký mal odrazu na tvári vážny výraz.
,,Ale..." Nerozumela, o čo mu ide. Veď mu už predsa raz hovorila, že mu dá pokoj. Chcela len prísť po kocúrika, to je všetko.
,,Nedám ti moju mačku." poznamenal rázne a Eme chvíľku trvalo, kým spracovala tie slová.
,,Ech..." Párkrát udivene zamrkala, no napokom sa znova s úsmevom na perách otočila k počítaču.
,,Takže si si ho nakoniec obľúbil?" Neodolala a položila mu tú otázku. Tešilo ju to. Predsa len, to zvieratko už s ním bolo nejakú tú dobu a určite by sa mu ťažko zvykalo na nového majiteľa.
A zrejme nie je jediný, koho som si obľúbil. Prebehlo mu mysľou, no nedokázal to vysloviť nahlas a preto, keď mu zasa skúmavo nahliadla do tváre, len bez slov prikývol. Kútiky jej úst sa zdvihli ešte vyššie.
Pocítil akési príjemné šteklenie, keď ju znova videl takúto. Odkedy sa zachoval tak zbabelo, mala na tvári stále len ten neutrálny výraz, poprípade sa mračila.
Nech si nahováral hocičo, aj tak mu to chýbalo. Ona mu chýbala. To, ako si ho stále doberala, to, ako sa s ním rozprávala...to všetko. Pri pomyslení na to, ako sa po prvýkrát bez hanby nasačkovala k nemu do bytu, sa už netváril znechutene, no zakaždým sa paradoxne, pousmial. A vlastne... všetky tie bláznivé scény a veci, ktoré navyvádzala, mu stále behali po rozume.
Niečo je inak. Zovrel tu knihu v rukách o čosi tuhšie.
,,Môžeme pokračovať?" spýtala sa ho a on či chcel, či nie, musel odtrhnúť svoj pohľad od nej a začať znova čítať.

Ako každý rok, tak aj tento sa konal ešte pred sviatkami ples, ktorý mali na starosti vyššie ročníky. Teda, aspoň tí aktívnejší, ktorí sa radi zapájali do týchto univerzitných udalostí.
Midorima medzi nich nikdy nepatril, dokonca sa mu tam nikdy ani len nechcelo ísť, no tento rok sa predsa len zastavil u skupinky ľudí, ktorá predávala lístky a kúpil si jeden. Popravde, z nejakého dôvodu si chcel zobrať dva , no potom si spomenul, že na škole mali také to pravidlo, že sa dal zobrať len jeden lístok na jednu študentskú kartu. Malo ísť o vec školy a takto sa chceli vyhnúť tomu, že niekto, kto k nim nechodí, by mohol vyfúknuť voľné miesto ich vlastnému študentovi.
Ako tak čakal, kým sa vybavia tí, čo prišli pred ním, zablúdil pohľadom k veľkému zoznamu s menami, ktorý tam mali a z ktorého odškrtávali mená tých, čo už si po lístok prišli.
Nemohol si pomôcť a keď sa jedno z tých dievčat, ktoré predávalo, dostalo na stranu, kde bolo písmenko "M", ihneď si našiel jej meno. Bolo už začiarknuté.
Netušil prečo, no opäť sa u neho objavil ten zvláštny, no vcelku príjemný pocit.

Bol piatok. Deň plesu. Aj keď do haly dorazil o čosi skôr, už tam bol celkom veľký počet študentov.
Odložil si svoj kabát do šatne a pobral sa na svoje miesto. Stoly boli porozdeľované buď podľa toho, ako si to kto zažiadal, alebo podľa krúžkov. Našiel si svoju menovku a usadil sa.
Musel uznať, že to tu vyzeralo naozaj veľmi príjemne. Výzdoba, rozmiestnenie...všetko to pôsobilo veľmi dobrým dojmom. Parket na tancovanie bol dostatočne veľký a nechýbalo aj malé pódium, na ktorom už bola nachystaná aparatúra a mikrofón.
Ako sa tak sála plnila, čoskoro sa pri vchode objavila aj Ema. Jeho pozornosť bola upútaná najmä tým, ako sa dievča vedľa nej hlasno smialo a Mori ju, zrejme tiež v dobrej nálade, pobavene drgla do ramena. V tej veselej kope ihneď spoznal Sašu, jej spolubývajúcu a za nimi stála aj tá druhá, ktorej menom si nebol až tak moc istý. Vedel však, že šlo o tú odvážnu dievčinu, ktorá prekonala pocit na zvracanie a porazila opicu len preto, aby sa zúčastnila hodiny. Pri tej myšlienke sa musel pousmiať. Bola to...veľmi zaujímavá skúsenosť.  
Ako sa tak približovali, neušlo mu, ako všetky tri dobre vyzerajú a pristihol sa, že na jednu z nich predsa len upiera svoj pohľad viac, ako na ostatné.
Nikdy ju ešte takto nevidel. V dlhých šatách, výrazne namaľovanú...Jej drobná postava bola vďaka opätkom o čosi vyššia a šaty so splývavým materiálom ju tiež opticky predĺžili. Jej krok bol možno trošku menej istý, no aj tak na neho pôsobila akosi...čarovne.
Kráčala však k inému stolu. Zrejme si ho vyžiadala kvôli spolubývajúcim, ktoré neboli s nimi v triede. Sledoval, ako jeden zo študentov, ktorý tam bol pred nimi, sa úctivo postavil, aby ich pozdravil a ako... zovrel Eminu drobnú dlaň vo svojich a vtisol jej na líce malú pusu. Zoznamovali sa a toto milé gesto bolo bežné, no aj tak pri tom Midorima na moment stuhol. Usmievala sa na toho mladého muža po celú tú dobu, ako sa snažila dostať k svojej stoličke a zdalo sa, že začali spolu dokonca viesť aj nejakú debatu.
,,Midorima-kun!" zavolal na neho niekto a tým ho prinútil od nej odtrhnúť svoj pohľad. Otočil sa a stretol sa s milo vyzerajúcou Meggie, ktorá si to mierila rovno k nemu.
,,Nečakala som ťa tu. To je super, že si sa rozhodol prísť." poznamenala s neskrývanou radosťou a položila mu svoju ruku na rameno. Shintarou len mierne prikývol a pokúsil sa o úsmev.
,,Tam je náš stôl." ukázala za seba, pričom sa svojimi očami neustále vpíjala do tých jeho.
,,Určite sa potom zastav." povedala o čosi tichšie.
Vydýchol si, keď na ňu niekto zavolal a ona sa s ním len krátko rozlúčila a odišla. Nemal chuť sa s ňou baviť. Hneď sa však očami vrátil k tej, ktorú pozoroval dovtedy, kým nebol vyrušený a na jeho prekvapenie zistil, že sa tiež díva jeho smerom. Aj napriek tej vzdialenosti si všimol, ako sa na neho, síce len krátku chvíľu, no predsa len, zaksichtila a hneď sa už aj otáčala a dávala sa do reči s tým neznámym študentom.

Netrvalo dlho a spustili úvodné privítanie, po ktorom nasledoval program, ktorý ho však moc nezaujímal. Jeho spolužiaci si nacvičili spoločenský tanec, niekto dokonca zaspieval a bolo aj zopár vtipných scénok. Bol však rád, keď sa to už všetko nakoniec skončilo a každý si mohol robiť, čo v podstate chcel. Mori sa mu stratila z dohľadu, zrejme vyšla s babami na chodbu, keďže v sále bolo aj napriek otvoreným oknám neskutočne horko. Takže tam teraz len mlčky sedel a pozoroval, ako sa väčšina ľudí okolo zabáva a pije.

,,Vyzeráš osamelo." ozvalo sa za ním. Nemusel sa ani len otáčať, pretože sa dotyčná postavila hneď pred neho a zdvihla k nemu svoje ruky.
,,Poď tancovať." navrhla mu Meggie a skôr, než stihol zaprotestovať, zovrela jeho veľkú dlaň medzi tie svoje a už ho ťahala k tomu obrovskému davu tancujúcich.
Po celý ten čas sa tajomne usmievala, kým ho viedla na jedno z voľnejších miest plochy, určenej na zábavu. Práve hrala, pre neho neznáma, no pomalá pesnička.
Keď sa zastavili, rukami ho objala okolo krku a obaja sa začali pohojdávať v rytme skladby. Svetlá boli síce stlmené, no aj tak mu neušlo, že už má zrejme vypité. Napovedal tomu aj fakt, že sa k nemu každou chvíľou tisla viac, ako sa patrilo. Na perách mala stále ten svoj milý úsmev a nespúšťala zrak z jeho tváre. Náhle sa však postavila na špičky a naznačila, že mu chce niečo povedať, takže sa k nej sklonil, aby ju cez ten hluk mohol počuť.
,,Mám pre teba slabosť, Mi-do-ri-ma-kun." zašepkala mu do ucha a jemne sa oň obtrela svojimi perami. Aj keď sa od neho mierne odtiahla, aby mu nahliadla do očí, tak ich tváre oddeľovalo len pár centimetrov. Shintarou ju mlčky pozoroval. Vedel, že by sa normálne takto nesprávala a preto ju nechcel uraziť. Aj keď... sa mu to vážne nepáčilo.
Bola pekná a určite aj múdra. V tých šatách a s vypnutými vlasmi vyzerala naozaj príťažlivo, no predsa tu len bolo niečo, čo ho nútilo o nej rozmýšľať iba veľmi povrchne. Nedokázal o nej povedať viac. Nedokázal o nej premýšľať inak, ako len o dievčati, ktoré mu občas písalo a zastavovalo ho zakaždým, keď malo tú možnosť.
,,Zaujímalo by ma, či to cítiš rovnako." zamumlala, keďže na jej poznámku nereagoval a svojou rukou zablúdila na jeho chrbát. Začala ho hladiť cez sako.
,,Meggie, nemyslím si..." nestihol však dopovedať, pretože blondínka náhle prekonala tú vzdialenosť medzi nimi a svoje pery pritisla na tie jeho.

Saša s Táňou si chceli ísť vonku zapáliť cigaretu a Ema šla teda s nimi, že sa aspoň na chvíľu prevetrá a nadýcha čerstvého vzduchu. Netrvalo však dlho a začala jej byť zima, tak nakoniec svoje priateľky, ktoré si už zapaľovali druhú, opustila a pobrala sa naspäť dnu. Viaceré skupinky študentov len tak postávali na chodbe a o niečom sa zhovárali. Bolo tam zopár ľudí, ktorých poznala, no nezastavila sa pri nikom z nich a šla rovno do sály. Pôvodne chcela ísť k ich stolu, no keďže tam bol práve ten chalan, s ktorým sa dnes zoznámila, okamžite spomalila, až sa zastavila. Vyzeral byť milý a ona sa na oplátku tiež snažila byť prívetivá, ale ak by mala byť úprimná, nemala náladu sa s ním baviť. Takže sama teraz postávala kúsok od parketu a očami ho celý prebehla. Musela sa pousmiať na podaktorých tanečných kreáciach a ušlo jej aj zopár uchechtnutí.
Keď však spočinula zrakom na jednom páre, ktorý bol trošku mimo od ostatných, ihneď v ňom spoznala Midorimu a to dievča, ktoré sa tak rado kolo neho motalo. Úsmev jej z tváre zmizol.
,,A vraj nemá záujem." povedala si sama pre seba, keď sa tá blondínka na neho zavesila a začala mu niečo šepkať. Náhle sa jej vyrojili všetky tie podobné situácie, do ktorých sa ona sama s ním dostala a ako ju vždy od seba...odstrčil.
Zamračila sa. Zrejme mu prítomnosť tej blondínky neprišla až tak nevhodná ako tá jej.
Ema mala pocit, že už videla dosť, no potom prišla tá ...horšia časť. Mlčky sledovala, ako sa tí dvaja pobozkali a aj napriek tomu, že si sľúbila, že sa tým už nebude trápiť, pocítila nepríjemné zovretie.
Okamžite sa otočila a smerovala si to k svojmu miestu. Toho mladého muža ignorovala úplne a uprene sa zadívala na fľašku alkoholu, ktorá bola na stole. Jack Daniels.
,,Čau fešák." zamumlala a schmatla ju do ruky.
,,Myslím si, že si ťa tu ostatní užili už dosť, takže sa teraz budeš venovať len a len mne." dodala potichu a už kráčala opäť k východu. Po ceste si nezabudla zobrať kabát, prešla davom ľudí, ktorí sa zasa hrnuli do sály a vyšla pred budovu.
,,Dlho som tu nebola." poznamenala ironicky a poobzerala sa okolo.

Nečakal, že by Meggie mohla urobiť niečo také. Videl na nej, že je o čosi odvážnejšia, ako zvyčajne, ale aj tak by si nepomyslel, že by zašla až tak ďaleko. Akonáhle ucítil jej mäkké pery na svojich, ostal síce na moment prekvapene stáť, no behom pár sekúnd už jej pokladal ruky na ramená a jemne ju od seba odtlačil.
,,Prepáč." zamrmlal, keď si všimol jej ublížený výraz. Hanblivo sklopila pohľad a len mlčky prikývla. Nebola zlé dievča. No...nechcel to. Nechcel ju.
,,Mrzí ma to." dodal ešte a už sa otáčal na odchod.
Povzdychol si, keď už bol mimo jej dohľad.
Najskôr Ema, teraz ona. Bolo mu to nepríjemné. A predsa len mu to bolo akosi tak... inak nepríjemné, ako u Mori. To, čo sa teraz udialo s Meggie, bolo úplne rovnaké ako to, čo zažíval zakaždým, keď niekoho odmietol, no čo sa týkalo jeho drzej spolužiačky...tam si už tým nebol až tak istý.
,,Dočerta s ňou." zašomral. Po celý ten čas sa v ňom niečo zbieralo a ...mal dojem, že už to nedokáže dlhšie udržať a potláčať.
Očami prebehol po sále, no nikde ju nevidel.
Náhlivým krokom vyšiel na chodbu a keď ju nezbadal ani tam, namieril si to rovno von.

,,Jack, aspoň že ty ma nikdy neodkopneš, lebo ty vlastne ani nemáš...nohy." Poriadne si odpila.
,,Nasrať. Čo tam po vysokom, neskutočne dobre vyzerajúcom ľadovcovi. Ty si hnedý, príjemne hreješ...a aj chutíš." pri tom poslednom sa uškrnula.
,,Ale aj on chutil...fajne." smutne sa pousmiala a položila fľašu vedľa seba. Alkohol síce ešte neúčinkoval, no keď sa tak zamyslela, ani sa opiť nechcela.
Postavila sa z lavičky a zadívala sa do diaľky. Bolo poriadne chladno a predsa jej tu bolo o čosi lepšie, ako v tej preplnenej budove. Odkašľala si a potiahla nosom.
,,Super. Budem chorá." poznamenala a siahla do vrecka na kabáte v snahe nájsť nejakú vreckovku. Potešila sa, keď nahmatala balíček, vytiahla si jednu a s hlasno sa vysmrkala. Pokrčila ju v rukách a poobzrela sa po nejakom koši, do ktorého by ju mohla hodiť a v tom ho zbadala. Stál vonku a sám.
Čo? Už ho snáď stihla unudiť? Alebo on ju?
Podráždene na neho zagánila a potom si všimla, že sa otočil jej smerom.
,,Och...nie...nie,nie,nie!" Otrávene si zahryzla do spodnej pery.
,,A je to tu znova. "Ema, musíme sa porozprávať." "Je mi to ľúto." "Ema, ja som debil." "Ema Ema Ema."" mumlala si, no dostatočne potichu na to, aby to nepočul.
,,Čo?" spýtala sa podráždene skôr, než stihol niečo povedať. Všimla si, že ho ten jej nevraživý tón mierne zaskočil, no nenechala mu ani len chvíľku na spamätanie.
,,Čo tu chceš?" položila mu ďalšiu otázku a neušlo jej, že jeho udivený výraz sa pozmenil tiež na mrzutý. Vedel, že to nebude ľahké, no aj tak ho jej nepriateľský postoj zaskočil.
Zhlboka sa nadýchol a chcel konečne niečo povedať, no opäť ho prerušila.
,,Ja to vlastne ani nechcem vedieť, takže buď tak láskavý, otoč sa a odkráčaj." prstom mu ukázala ten správny smer, na čo sa on zatváril znechutene.
,,To už trošku preháňaš, nie?" spýtal sa a uprene sa jej zahľadel do očí.
,,Nemal by si nechať kamarátku dlho čakať." zamumlala o čosi tichšie a svoj pohľad zabodla do zeme.
Prečo mi už nedá pokoj? Začala nervózne prešľapovať a v obrannom geste si prekrížila ruky na hrudi.
Pochopil, prečo je odrazu až tak moc zlá. Určite ho videla s Meggie a prišlo mu úplne prirodzené, že takto reaguje po tom, čo sa mu vyznala a on sa zachoval tak, ako sa zachoval. Normálne by ho to malo mrzieť, ale nebolo tomu tak. Zlosť bola totiž oveľa lepšia varianta ako ľahostajnosť.
,,To nič neznamenalo." odvetil jej pokojne a urobil k nej krok.
,,Choď preč." precedila pomedzi zuby. Sama netušila, kde sa v nej toľko toho hnevu berie, no odrazu sa nedokázala ovládať. Zúrila.
,,Mám chuť ťa nakopať do toho tvojho ..." odmlčala sa a taktiež sa k nemu priblížila.
,,...neskutočne sexi zadku, no ani to len nemôžem, lebo by mi to len pripomenulo, prečo sa vlastne takto správam." dodala pošepky a stále na neho nepekne zazerala.
Midorimu tá jej neskutočne trúfalá poznámka nijako nerozladila, predsa len, už bol pri nej na podobné veci celkom zvyknutý, no aj tak pocítil náznak akého si čudného...mravčenia, ba až spokojnosti. Mlčky sledoval jej zlosťou skrivenú tvár a rozmýšľal nad tým, prečo tu vlastne teraz stojí a prečo nedokáže toto dievča pred sebou prosto...nechať ísť. Prečo ju len stále vyhľadáva, prečo ju stále pozoruje a po tom, čo sa pohádali, ju nedokáže ani na päť minút dostať z hlavy?
,,Ema!" niekto na ňu zakričal a Mori vykúkla spoza jeho veľkého tela, ktorým jej zakrýval výhľad.
,,Všetko v poriadku?" spýtala sa Saška, ktorá stála vonku s tým svojím novým priateľom, pre ktorého neboli ani jej vlastné zvratky na novej mikine prekážkou a tak po tej osudnej párty začali tvoriť pár.
,,Nie! Otravuje ma tu tento stalker!" odvetila jej nazad a Midorima sa zamračil.
Jej tmavovlasá kamarátka si ho pozornejšie prezrela a zazdalo sa, že ho spoznala a preto sa len milo usmiala.
,,Saša, dones mi kabelku, mám v nej slzný sprej!" hulákala Ema ďalej, no to už sa jej spolubývajúca s pobaveným výrazom na tvári otáčala a stratila sa aj s tým študentom za dverami budovy.
,,Ty...ty zradca!" urobila smerom k nim zopár krokov a možno by ich urobila aj viac, kebyže ju jeho horúca dlaň nechytí za zápästie a nepotiahne ju naspäť.
Zmätene mu nahliadla do tváre a stretla s jeho prísnym pohľadom, ktorý sa vzápätí zmenil na akýsi...zúfalý.
,,Bože, Ema, ja viem, že by som toto nemal robiť. Veď ja sám..." na moment sa odmlčal a nervózne si prehrabol vlasy.
,,...sám sa nespoznávam." zašepkal a veľmi neisto na ňu upriamil svoj zrak.
Odvrátila sa. 
,,Shintarou, prosím ťa..." zamumlala potichu. Nerobilo jej to dobre. Celé toto divadielko bolo...choré.
,,Ak to robíš len pre to, že ťa hryzie svedomie, tak s tým môžeš hneď aj prestať...nepomáha mi to. Naopak, len sa to tým... zhoršuje."zlomil sa jej hlas. Nechcela ukázať slabosť. Už nikdy nechcela pred žiadnym chlapom vyzerať takto hlúpo, ako malé dievčatko a predsa len... to tu bolo zas.
Videl ten jej ublížený výraz a cítil, ako pri tom pohľade... zamrzol
,,Nikdy ma nič netrápilo." prehovoril znova.
,,Nikdy som sa nestaral a teraz? Pobozká ma tak krásne dievča a ja...." pokračoval ďalej a Mori sa pri tom prívlastku, ktorý venoval tej blondínke, opäť zamračila.
,,A mne sa to ...nepáči. Neviem jej to oplatiť, pretože v tej chvíli nedokážem myslieť na nič iné, ako..." tak moc jej to chcel povedať, no nedokázal to zo seba vysúkať.
Avšak... pri pohľade na jej uslzené oči sa v ňom niečo zlomilo.
Neušlo jej, že svoje zovretie okolo jej paže ešte viac utužil a začal si ju k sebe jemne ťahať.
,,Čo to robíš? Nepotrebujem..." Chrbtom ruky si utrela svoju tvár a chcela sa mu vytrhnúť.
,,Chcem len vedieť, ako až moc... som v tom." zamrmlal a voľnou rukou jej zašiel do vlasov.
Od prekvapenia sa jej rozšírili zreničky, keď sa svojou tvárou k nej priblížil a pocítila akési jemné zachvenie, keď nežne pritisol svoje pery na tie jej.
Shintarou?
Poláskal jej ich. Len tak ľahko, pomaly...akoby vážne len niečo skúmal a aj napriek tomu, že sa od nej odtiahol už po pár sekundách, predsa len svojimi prstami o čosi pevnejšie zovrel jej pramienky vlasov, ktoré boli práve...neodolateľne kučeravé. Ema párkrát zmätene zamrkala, otvorila ústa, akoby chcela niečo povedať, no nakoniec len uhla pohľadom. Chvíľu premýšľala.
,,Zistil si niečo?" spýtala sa takmer nečujne. Odrazu sa cítila zvláštne. Neisto. Udivene. Rozum jej nepracoval tak, akoby mal a bola vďačná za to, že dokázala sformulovať aspoň tú jednu, jedinú otázku. Neodpovedal jej však a miesto toho sa k nej znova naklonil. Opäť sa obtrel o jej pery, no tentoraz sa na ne prisal s väčšou intenzitou. Pustil jej zápästie a svoju dlhú pažu omotal okolo jej pása. Pritiahol si ju k sebe tak silno, ako sa len dalo a svojimi, náhle neposlušnými ústami sa snažil si z nej ukradnúť čo najviac.
Ema stratila rovnováhu, keď si k sebe tak odrazu privinul. V podstate si ju k sebe mierne nadvihol a ona mala čo robiť, aby na zem dosiahla aspoň špičkami svojich topánok.
Netušila, na čo sa ma sústrediť skôr, či na jeho horúce dlane, ktorými ju pevne zvieral vo svojom náručí, či na jeho neskutočne dravé ústa a jazyk, ktorým sa jej práve dral medzi pery. Nechápala to síce, nerozumela tej nečakanej zmene, ale aj tak ich pootvorila a nechala ho vkĺznuť dnu.
Midorimovi to bolo hneď jasné. Nemohla to byť Meggie, nemohla to byť ani hociktorá iná. Musela to byť táto malá krpaňa, ktorú si k sebe teraz tak tuho pritískal a nenechal ju sa ani len nadýchnuť. Znova cítil to, čo už zažil predtým, keď sa ho vtedy ona tak nežne dotýkala a bozkávala ho, no tentoraz to bolo o to sladšie, pretože sa tomu...nebránil. Práve naopak. Bol...hladný. Chcel ju. Chcel svoju drzú spolužiačku, chcel toto neskutočne otrávené a znechutené dievča, ktoré zaspávalo na hodinách a tak často ho obdarúvala veľmi nevhodnými poznámkami...To, čo sa v ňom teraz prebúdzalo, ho v tom dokonale utvrdzovalo. Nemohol sa mýliť. Nemohol...!
Ukradol si ďalších pár bozkov, no napokom sa predsa len pomaly od nej znova odtiahol. Díval sa na ňu tak prenikavo a tak inak...nikdy u neho nevidela tento výraz. Bol tak...vášnivý, tak podčiarknutý túžbou, že ju to nútilo sa cítiť rozpačito.
,,Som v tom až po uši." zamrmlal, pričom z nej nespúšťal svoj upretý pohľad. Chcel ju znova ochutnať, no ako sa k nej skláňal, odrazu jej drobná, studená dlaň spočinula na jeho čele.
Zmätene zažmurkal. Bral to ako ...nie.
,,Teplotu asi nemáš." poznamenala udivene a akosi podozrievavo si ho premerala.
Odhodlávala sa niečo povedať, no zakaždým to vzdala a len znova zatvorila ústa. Bola vyvedená z miery. Netušila, kde by mala vôbec začať a nieto ešte ako. Pár minút dozadu sa tu kvôli nemu trápila a takmer úplne rozplakala a teraz? Teraz ju jeho silné paže objímajú a...odrazu sa nedokáže hnevať na nič z toho, čo urobil a hlavne na to, čo...neurobil.
Mlčky sa dívala do jeho napätej tváre. Vyčkával...čakal na jej reakciu. To ticho...
,,Si ty vôbec ten Midorima?" spýtala sa opatrne.
Pousmial sa.
,,Ten nepríjemný, ten chladný, ten... " nestihla ani len dopovedať, pretože jeho ústa opäť spočinuli na tých jej a tým ju umlčali.

.
.
.
ĎAKUJEM za prečítanie.

-Odkaz na nasledujúcu kapitolu-

***

5 komentárov:

  1. Okej tak tentokrát nebudou násilnosti :D Konečně! Blik! Cvak! Zážeh! Akce! Konečně se mu rozsvítilo! :D A Emin rozhovor s Jackem prostě neměl chybu! ^.^ A Rámonek :3 Náš tsundere si nechá kočičku... No nemám co říct...prostě to bylo dokonalé :D

    X <3 X

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ach! Konečne, konečne! Prepáč, že to komentujem až teraz, skôr sa mi nedalo, ale snáď ťa to i tak poteší :) Strašne moc som čakala, kým sa stane niečo takéto a vyplatilo sa :) Inak, zbožňujem plesy! :D Vo fikcii :D úplne všade, vo filmoch, seriáloch, knihách... majú takú zvláštnu atmosféru, dejú sa na nich zázraky a jeden sa stal aj na tomto konkrétnom plese. Moc sa mi páčilo, ako si to všetko opísala, vymyslela... normálne som si spomenula na svoje beánie a zostalo mi za nimi smutno :D i keď boli úplne iné čo sa týka udalostí (závidím Eme xD), ale tou atmosférou mi ich pripomenuli :)

    No a som rada, že sa to konečne medzi nimi dvoma vyriešilo, že si ten natvrdlý a neoblomný Midorima konečne uvedomil, že je v tom až po uši. Veru, vystihla si to úplne excelentne. Najskôr som si išla búchať od frustrácie hlavu, jak sa na neho Meggie vrhla a Ema to ešte aj videla :D ale to, čo sa stalo potom, ma úplne odrovnalo. Strašne moc dlho som na to čakala a naozaj to čakanie stálo za to :) bolo to jedným slovom... epické :) *zasnene si povzdychne* :P a toto všetko mohlo byť omnoho skôr a mohli sme predísť zbytočným nedorozumeniam, keby niekto nebol taký tvrdohlavý, že Midorima? :D ale nevadí, o to to bolo lepšie, že sme si na to museli počkať :)) naozaj sa mi k nemu nehodí nik iný ako Ema :D odteraz to je moje nové OTP, čo sa KnB týka už nikdy v živote nechcem čítať žiadnu poviedku, v ktorej by mal byť Midorima s niekym iným ako s ňou :D Tak.

    Inak, som rada, že aj Saška napriek trapasu zabodovala u svojho vyvoleného :3 to bola taká milá vsuvka :))) Aj by som napísala, že sa strašne moc teším na pokračovanie, ale nemôžem :D lebo nasledujúca časť bude posledná a vôbec netuším, že ako to zvládnem :( naozaj mi táto fanfikcia nesmierne moc prirástla k srdcu, je vážne skvelo napísaná, jedna kapitola lepšia ako druhá a som veľmi zvedavá, že čo si si pripravila na záver :) nezostáva mi nič iné, len odkázať našim dvom hrdličkám, že milujte sa a množte sa :D keď k sebe patria, tak nie je čo riešiť :)

    PS: rozhovor s Jackom bol naozaj top a v mene všetkých by som sa chcela poďakovať kocúrikovi Ramonovi že tých dvoch priviedol k sebe, za toto by sme ho mali velebiť ešte dlho :D

    OdpovedaťOdstrániť
  3. *poletuje v medzipriestore a filozofuje s Veľkou A´Tuin*

    Hm......................................................................................................

    SEXY! OMG! Už si len predstavím Shintara v obleku...... dokelu....... tej Maggie by som najradšej nafackovala....

    Scénka s Jackom bola podarená. :D Písala si to podľa seba? Alebo niekoho iného? :D
    A potom prišiel ten bozk...... *roztiekla sa a Veľkňaz Cthulhu ju dáva dohromady*
    Ach môj bože, som precitlivelá ako vášnivá čitateľka červených románov (neznášam ich).

    Hentai no Kame

    P.S. Shin-chan sa zbavil svojej mačkofóbie! Gratulujem!

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Okej, teoreticky som chcela s týmto počkať kým zapnem počítač, pretože sa mi na mobile dosť zle píše, ale ako to teraz vidím, tak ja ten komp zapnem až voľakedy na Svätého Dindi, tak píšem teda teraz.
    Veľmi vydarená časť a s radosťou vidím, vlastne čítam, že nie som sama, kto sa rozpráva s divnými vecami - i keď je to len fiktívna postava. Kočúrik má teda veľké šťastie, že si ho Pán Ľadovec pri Grónsku chce nechať, ale Midorima je v podstate zlatý, keď si to tak zoberieme, každý má svoje muchy, rovnako ako títo dvaja. Je milé, že si k sebe napokon takto našli cestu a ja som zvedavá, ako to nakoniec ukončíš.
    Teším sa teda na pokračovanie a ja teda aj končím, pretože mi pes zase lezie na hlavu a i tak bolo ťažké tento koment vyťukať xD
    Tak ešte raz, páčilo sa mi to a teším sa ďalšiu kapitolu :)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. *vykukne úchyl-ja s romantickým-ja* Choď k nemu domov, Ema! Choď! *úškrn* Eheheh *devil face*
    No! *odkašle si*
    Konečne to zo seba nejako vysúkal, chlapec! Konečne! Taký pomätený, nerozhodný bol a celý taký všelijaký, že ma to vytáčalo! No, už to má šťavu konečne! Musím čítať ďalej!

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)