sobota, 24. októbra 2015

2 kúsky ľadu - kapitola č. 9 - Koniec

***


***

,,Gratuľujem k úspešnému zápočtu." Usmial sa na ňu Shintarou a na stôl položil hrnček s čajom.
,,Hmm...bolo to na druhý pokus. Nie je to nič, čo by stálo za gra-tu-lá-ciu." zašomrala Ema a zovrela svoj nápoj medzi dlane.
Zápočtový týždeň jej nevyšiel tak úplne a musela nakoniec jeden z testov opakovať. Našťastie, vyučujúci boli tak ústretoví, že to jej a aj ostatným študentom, ktorí to taktiež nespravili, dovolili písať ešte počas semestra, takže tu nakoniec nebudú musieť byť kvôli tomu posledný týždeň.
,,Kebyže to dám aspoň lepšie ako ty." Odpila si.
Opäť sa len pousmial a sadol si oproti nej.
Ema sa na neho pozrela s miernym podozrením a opäť si priložila pohár k perám.
Od ich študentského plesu bol takýto neustále. Usmieval sa na ňu. Bol milý a prívetivý. Povzbudzoval ju, pomáhal jej...dokonca aj na ten zápočet ju doučoval. Ona by sa na to asi s najväčšou pravdepodobnosťou vykašľala a šla by tam len tak, no to...to by si asi nemohla začať niečo s najlepším študentom v ročníku.
Ono to vlastne bola veľmi príjemná, no hlavne obrovská zmena a tak sa často stávalo, že na neho Mori ostala len hľadieť s otvorenými ústami a nechápavým pohľadom.
Aj v ten deň, kedy mali mať prezentáciu do školy. Ona na to zabudla úplne, dokonca si už ani len nevedela spomenúť riadne na názov témy. Svojím výrazom tváre mu jasne naznačovala, že o tom nemá ani páru a on sa zasa len na ňu...usmial a nakoniec to celé odprednášal sám, zatiaľ čo sa ona schovávala za obrazovkou počítača a preklikávala na jednotlivé slajdy. Prirodzene, neušli jej nepríjemné a trochu kritické pohľady všetkých okolo v učebni, no tí jej boli, ako zvyčajne, úplne ukradnutí. Skôr totiž čakala, že to on ju obdaruje nejakou tou nepeknou grimasou, ktorá by jej jasne dala najavo, čo si o tom myslí, no on...on jej v podstate na to ani nič nepovedal.
Bodaj by nie, keď som z neho na tom plese vybozkávala dušu. Pomyslela si ironicky a uškrnula sa nad vlastnou myšlienkou. Dobre však vedela, že to bolo skôr naopak...ani nie skôr, bolo to, popravde, úplne naopak!
,,Musím už ísť." prehovoril odrazu a postavil sa.
Mal dnes tréning.
Šla ku dverám spolu s ním a mlčky pozorovala, ako sa zohol po topánky a neodolala. Jedna jej ruka pristávala rovno na jeho zadku. Midorima sa narovnal a kútiky jeho úst sa opäť len zdvihli. 
Čakala, že sa zatvári znechutene, že jej dá kázanie o tom, aké je to nevhodné, ale on nič...no nemienila to vzdať.
,,Je tak...vypracovaný." poznamenala.
,,Ten môj je taký...čo ja viem..." zamyslela sa nad správnym výrazom a stuhla, keď odrazu ucítila, ako jeho veľká dlaň spočinula na tom jej. Bol to len jemný dotyk, no aj tak bohato stačil na to, aby zneistela. Normálne by na takéto niečo nikdy takto nereagovala, no od muža, akým bol on, to bolo celkom prekvapujúce. Úprimne, cítila sa až mierne rozpačito.
,,Myslím, že je dokonalý." povedal akoby nič a keď k nemu zdvihla zrak, zistila, že na tvári má stále ten istý, spokojný výraz. Z nejakého dôvodu ju to taktiež nútilo k úsmevu.
,,To je...strašidelné." zamrmlala.
,,Strašidelné?" spýtal sa s miernym pobavením. Moc tomu nerozumel.
,,Áno. Si si istý, že ťa v tej sále počas plesu niečo neposadlo?"
Tá otázka ho rozosmiala, z čoho bola Ema ešte viac mimo. Opäť podozrivo prižmúrila oči.
,,Niekto mi ťa vymenil." prehovorila otrávene. Nie, že by sa jej jeho správanie nepáčilo, no celkom ju hnevalo, že ho svojimi rečami a konaním už nedokáže vyprovokovať. Predsa len, zvykla si na to a ...bavilo ju to. Mala z toho radosť.
,,Nepreháňaj." odvetil jej. Práve si obliekal bundu, keď si Mori uvedomila, že by vlastne tiež už mala ísť. Rýchlo si zbehla po tašku a keď sa vrátila do chodby, stretla s s jeho, trošku neurčitým pohľadom.
,,Čo?"
,,Nechcela by si tu dnes prespať?" Mierne naklonil hlavu. Pozorne sledoval jej tvár, mierne zarazenú jeho návrhom. Zbadala v jeho očiach akýsi náznak očakávania a niečo v jej vnútri ju príjemne pošteklilo.
,,Uhm...v poriadku." prikývla.
,,Len si pôjdem po nejaké veci." dodala a dívala sa, ako začal niečo loviť vo vrecku bundy, následne to vytiahol a podal jej to.
Peniaze. 
,,Ehm...platíš mi dopredu za noc?" povedala to prvé, čo ju napadlo a nadvihla pri tom obočie.
,,Toto by sa ti mohlo raz vypoms..."
,,Zober si taxík. Nechcem, aby si sa motala sama po tme vonku." vysvetlil jej a musel uznať, že ho tá jej poznámka celkom pobavila.
,,Veď ja mám peniaze. Nemusíš..." zaprotestovala, zaskočená jeho starostlivosťou.
,,Jednoducho si ich zober." nenechal ju dohovoriť, vtisol jej pusu na líce a už sa otáčal k vchodovým dverám.
,,Nech sa ti darí." vysúkala zo seba, zmätene zvierajúc bankovku v rukách.
,,Ďakujem." usmial sa a mierne jej kývnul na rozlúčku.

,,Vyzeráš šťastne." poznamenal Akashi, keď vošli do telocvične.
,,Myslím, že som šťastný." súhlasil Shintarou a trošku sa ponaťahoval.
,,Stalo sa niečo dobré?" Aj keď sa jeho červenovlasý priateľ väčšinou nezvykol starať, tak dnes bol predsa len trošku zvedavý.
,,Možno." odvetil mu a viac neprezradil. Ani by nestihol, pretože k nim podišli Kise s Murasakibarom a ich debata sa začala uberať úplne iným smerom.

Ema sedela spokojne na gauči a pozerala nejaký program v televízii, ktorý dávali. Po tie veci si zašla, ale rozhodne nemala v pláne ísť taxíkom. Prišlo jej to zbytočné, keďže to nie je vôbec ďaleko.
V podstate ju ani nenapadlo mať podobné obavy ako Shintarou, pretože skôr, ako náhodní okoloidúci násilníci, jej myseľ ťažilo niečo iné. Bola zvedavá. Veľmi. Na ich spoločný večer a na to...čo možno príde po ňom. I keď...vedela, že sa zrejme neposunú nikde, budú len sledovať nejaký film a pravdepodobne obaja zaspia ešte pred jeho skončením...teda, ona určite.
Ale to bolo vlastne úplne jedno. Bude s ním a to je hlavné. 
Pousmiala sa. Bolo to už dávno, čo bola naposledy takto...zaľúbená.
Čoskoro ju to začalo nudiť, tak sa pobrala do sprchy a nakoniec skončila v Midorimovej izbe spoločne s Ramonom. Usalašila sa na jeho posteli s notebookom na kolenách a prešla si zopár stránok. Pozrela sa na aktuality, mrkla aj zopár internetových magazínov, no nakoniec to aj tak povypínala s tým, že sú to všetko len bludy. Položila počítač vedľa postele a zobrala si kocúrika do rúk.
,,Počuj, moje zlaté." oslovila ho a zadívala sa mu do jeho malej, zvieracej tváre.
,,Ja som ti našla majiteľa, ty mne chlapa...sme si kvit." poznamenala veselo a pritúlila si ho k sebe.

Zrejme na chvíľu zadriemala a prebudila sa až na jemný dotyk na svojej ruke.
,,Shintarou?"zamrmlala rozospato, keď otvorila oči. I izbe bolo síce zhasnuté, no aj tak jasne videla obrysy jeho postavy, skláňajúcej sa k nej.
,,Ahoj." zašepkal.
,,Zaspala som." poznamenala, mierne sa pomrvila a prevalila na chrbát. Natiahla sa k stolíku s nočnou lampou a zažla ju. Ostré svetlo jej bolo nepríjemné a tak prižmúrila oči.
,,Takže ty si ma plánoval prepadnúť nepripravenú a bezmocnú, čo?" uškrnula sa a jemne po tľapla po ramene, keď sa posadila a oprela k čelo postele.
Neodpovedal, len sa posunul k nej o čosi bližšie a sklonil sa k jej tvári. Objala ho okolo krku a sama si ho k sebe pritiahla ešte viac. Pobozkali sa. Nežne sa obtierali o ústa toho druhého a napokom to bola ona, kto to prehĺbil. Vpíjala sa do jeho pier s takou náruživosťou, akú mu len vedela poskytnúť a pousmiala sa, keď ucítila jeho paže na svojich bokoch. Pomaly si opäť ľahla a on ju následoval. O pár sekúnd neskôr už jeho telo zakrývalo to jej, hladila po po krku a prstami mu občas zašla do vlasov. Tiež ju obdarúval jemnými dotykmi na jej tvári, pričom neustále ochutnávali jeden druhého. Dlaňami mu prechádzala po hrudi a keď zašla o niečo nižšie, naklonil sa k jej uchu a jemne ju naň pobozkal.
,,Čo keby som sa dnes dotýkal ja?" zamrmlal, na čo ona len mierne pobavene zdvihla svoje ruky nad hlavu.
,,S tým nemám najmenší problém." poznamenala s úsmevom na perách. Prišlo jej to milé...vtipné, ale milé.
,,Ďakujem." povedal potichu a svoje pery jemne pritisol na jej sánku.
,,Nemáš začo."odvetila žartovne a zadívala sa mu skúmavo do tváre, keď sa na chvíľu opäť nadvihol. Tváril sa tak...inak, určite inak, ako ona. Povedala by, že to bral až vážne a to ju nútilo cítiť sa ešte omnoho, ale omnoho lepšie. Bolo to...podarené a jej zvedavosť a hlavne, netrpezlivosť narastali.
Nedokázala totiž vôbec odhadnúť, aké to s ním môže byť. Ako sa tento muž asi tak miluje. No bola vzrušená už len z tých myšlienok a obrazov, ktoré sa jej náhle vytvárali jeden po druhom v mysli.
Prstami jemne prechádzal po jej ramenách, bokoch a stehnách. Aj cez oblečenie jej to bolo neskutočne príjemné a keď zašiel pod látku trička, tie pekné pocity sa len stupňovali. Veľmi opatrne a hlavne až mučivo pomaly prikladal svoje pery na každé jedno dostupné miestočko a zároveň sa dotýkal bruškami prstov postupne odhalenej pokožky. Nikde sa neponáhľal. Nepotreboval sa ponáhľať a hlavne, nechcel nič urýchliť. Skúmal ju. Hladil, láskal...
Ovládal sa, nebol dravý, nebol hrubý...bol neuveriteľne jemný a keď videl, ako sa pod ním mierne mrví a ako zarýva svoje tenké prsty do jeho ramien, sám cítil obrovskú slasť. Vždy, keď bol s niekým, len si obaja zobrali to, čo tak moc chceli a len veľmi zriedkavo to bolo o dávaní.
Tentoraz si to chcel vychutnať. Chcel zistiť, aké to je, keď sa to robí...takto. Ohľaduplne, s citom, pozorne...
Sklonil sa medzi jej stehná.
Ušiel jej ston. Bolo to dobré. Tak dobré. Nemohla si pomôcť.
,,Trvá ti to..." vysúkala zo seba a prehla sa v ďalšom slastnom kŕči. Dnes bola naozaj uvoľnená, až nezvyčajne citlivá a už len pri uvedomení si toho, čo jej práve teraz jej chladný, ľahostajný spolužiak robil s tými jeho neskutočne príťažlivými rukami a ústami, ju privádzalo na určitú, pomyselnú hranicu toho, čo ešte dokáže zniesť.
Zamračil sa, keď ho od seba odstrčila a sama sa natisla na jeho telo. Chcel sa jej ešte venovať a sám mal z toho obrovský pôžitok.
Prstami zovrela látku trička a rýchlo mu ho prevliekla cez hlavu. Prisala sa na jeho pery, ale len na moment ochutnala jeho ústa a už sa skláňala k jeho krku. Na nič nečakala, sadla si na neho obkročmo a tentoraz to bol on, kto vydýchol. 
,,Vďaka tebe sú tieto moje dni veľmi zaujímavé." zamrmlala mu do ucha a jemne zovrela medzi perami jeho ušný lalôčik.
,,Kto by si len pomyslel, že náš triedny ľadovec dokáže byť v určitých chvíľach takto...horúci." dodala. Mala potrebu mu to povedať. Mala potrebu mu šepkať tie slová, ktoré by ho ešte nedávno pohoršili a znechutili a teraz ho ...dráždia. Vedela to. Vedela, že rovnako ako ona, aj on pomaly našľapuje k tomu bodu. Svaly pod jej dlaňami sa mu napínali a s každým pohybom jej panvy sa jeho dotyky menili na túžobnejšie a silnejšie.
Nereagoval na to, mlčal... a len ju pevne zovrel okolo pása. V tej chvíli mal pocit, že ju rozpučí, no nemohol si pomôcť...chcel viac a toto mu už nestačilo. Tentoraz to bolo pomalé pre neho.
Povalil ju pod seba a úplne prebral kontrolu. Eme sa to páčilo a jasne ho o tom presvedčovala každým jedným, jemným vzdychom, zatiaľ čo on sám tie svoje tlmil v jej vlasoch.
Predtým sa chvela už len pri tej predstave, že by sa jej raz mohlo to jeho veľké, neskutočne pre ňu nádherné telo, takto zmocniť, no realita bola ešte lepšia. Odrazu sa pod ním cítila tak...drobná, tak malá...a on bol tak...mala pocit, že on je presne to, čo tak, občas aj zúfalo, hľadala v opačnom pohlaví. Bola dokonale...spokojná. S ním.

,,Čo to robíš?" spýtal sa s úsmevom na perách, keď mu neustále dávala dole okuliare a vzápätí mu ich zasa nasádzala.
,,Ja len...neviem sa rozhodnúť." zahryzla si do spodnej pery a vyzerala, že nad niečím tuho premýšľa.
,,Nad čím?" spýtal sa zvedavo.
,,Či si viac sexi s nimi, či bez." odvetila akoby nič a dala mu ich na oči.
Pevne zomkla pery a chystala sa ich dať opäť dole, no chytil ju za zápästie.
,,Ema...dosť." povedal mäkko, už ho to trošku otravovalo.
Zamračila sa.
,,Uhm...takže to vyriešime jedine tak, že si ich raz pri tom necháš a raz si ich dáš dole." uškrnula sa a v duchu sa potešila, keď na moment v jeho tvári zahliadla to jeho typické pohoršenie. Bolo síce len veľmi malé, skôr zmiešané s údivom a podčiarknuté následným, trošku zmäteným úsmevom, no predsa len tam...bolo.
,,Toto je môj Shintarou." poznamenala spokojne a pohladila ho po vlasoch presne tak, ako to zvykla robiť...kocúrikovi.

***

,,Hráte finále, to musíte proste dať." povedala prísnym hlasom a nakúkla spoza dverí do telocvične. Tribúna už bola celkom obsadená a ju úprimne prekvapilo, že až toľko ľudí prišlo na záverečný zápas. Nikdy by nečakala takú účasť.
,,Urobíme pre to všetko." odvetil jej pokojne. Zdala sa mu z toho viac rozrušená, ako celý jeho tím dokopy.
,,Ale vážne, Shintarou, neurob hanbu." mumlala, zatiaľ čo prechádzala po jednotlivých postavách na ihrisku. Z nejakého dôvodu vážne chcela, nech zvíťazia. Občas ho prišla pozrieť na zápasy, teda hlavne na tie posledné, čo boli a celkom ju tá atmosféra chytila. Teda, ona sama si vravela, že je to tou atmosférou a že to vôbec, ale vôbec nie tým, ako pri tom práve on perfektne vyzerá.
,,Nemaj obavy." podišiel k nej. Prišlo mu to roztomilé. V podstate sa vďaka jej nadšeniu tešil na hru oveľa viac, ako inokedy.
Zaznel zvuk píšťalky a všetci hráči sa začali zhromažďovať.
,,Tak teda...budem ti držať palce." oznámila mu a nahliadla do očí.
,,Už by si mal ísť." dodala, keď sa stále k tomu nemal a len tak tam pri nej stál.
,,Ešte jedna vec." prehovoril a sklonil sa k nej. Jemne uchopil jej tvár svojou veľkou dlaňou a vtisol jej bozk na pery.
,,Pre šťastie." povedal, keď sa od nej odtiahol a venoval jej milý pohľad.
Mlčky sledovala, ako sa jeho vysoká postava pomaly vzdiaľuje.
,,No jasné...a čo tá soška bobra, ktorú máš v ruke?" zahundrala potichu a mierne oduto odkráčala k schodom vedúcim na tribúnu.
Predsa sa ho len ho tá jeho poverčivosť a mánia so šťastnými predmetmi držala aj naďalej.
Stále je to ten istý suchár. Prebehlo jej mysľou, keď si našla voľné miesto a sadla si.
Ale je to môj suchár. Uškrnula sa a očami ho vyhľadala.
Musela uznať, že jej naozaj bolo... až moc dobre. Pri ňom.

.
.
.
ĎAKUJEM za prečítanie celého príbehu.
Moc moc moc si toho vážim a úprimne, písalo sa mi to až na pár krízových chvíľ skutočne dobre :]
Zároveň je to prvé dielo, s ktorým som konečne aj ako tak spokojná ˇˇ

-Odkaz na celú rubriku- 

***

6 komentárov:

  1. Božeee, tento koniec ma takmer zabil :D ale vážne... som moc, moc moc rada, že si napísala aj túto poslednú kapitolu, lebo by sme naozaj prišli o veľa. Normálne mi dochádzajú slová chváli v tvojom prípade... počas celého čítania som si hovorila jedno jediné slovo - dokonalé. Fakt ako :D lepšie si to zakončiť ani nemohla. Strašne moc mi budú títo dvaja chýbať, vypestovala som si k nim osobité puto, boli obaja úplne úžasní, Ema sa mi k Midorimovi hodila tak moc ako nikto na svete :D ako som už písala pred tým - Midorima s nikým iným ani byť nemôže, lebo títo dvaja sú spolu proste dokonalí ♥

    Inak, ja som moc rada, že si tam dala všetko to, čo tam bolo. Nikomu sa podľa mňa nepokazia zuby ani nebude znechutený, pretože to vážn ebolo napísané skvelo, všetkého tam bolo tak akurát a normálne som sa počas čítania rozplývala ako už dávno nie (už viem, čo mi v poslednej dobe tak moc chýbalo :D takéto úžasné šťastné konce :) Myslím si, že keď niekto píše poviedku o dvoch zaľúbených ľuďoch, tak to k tomu proste nejako tak patrý. A každý, kto si otvorí poviedku, ktorá je zaradená do žánru romantika, musí počítať s tým, že tam budú aj sladké veci :)) Pesne ako si písala, sú to dvaja zaľúbení ľudia a ty si ich vzťah vystihla úplne skvelo :)

    Midorima tu bol tak... ani to neviem popísať :D no proste vždycky som ho mala za takú OK postavu, že neurazí, ale ani moc nenadchne, no teraz si spôsobila, že som sa normálne na neho namotala :D čo to so mnou robíš, drahá? :D vôbec mi nevadilo, že sa jeho správanie trošičku po minulých udalostiach zmenilo - práve naopak, bolo to tak moc úplne namiestne, že verím, že sa zaľúbený Midorima chová presne takto. Tá láska mu neuveriteľne prospieva :D Ema mu prospieva... myslím že toto je to, čo mu celý ten čas chýbalo, aby nebol taký... upätý :D

    Všetky tie scény boli úplne dokonale popísané :) ešte som sa aj moc potešila tej vsuvke Emy s Ramonom, má mu veru za čo ďakovať a aj on jej, vystihla si to :D a záver so zápasom bola už len čerešnička na torte :) myslím, že si všetci jeho spoluhráči všimli, že s ním niečo je :D na chlapovi je to proste vidno, keď je "v tom" až po uši a na takých ako Shintaro ešte viac :P a Akashi je veľmi vnímavý :D som normálne čakala, že mu prezradí, že sa buchol, ale nevadí, určite im to potom aj doplo :D a bolo super, že ho prišla na zápas podporiť, určite aj vďaka tomu podával Midorima úžasné výkony ako vždy :D čo tam po nejakej soške :D od teraz bude Ema jeho šťastný talizman :D

    Juj, no písala by som ešte do aleluja, ale už ti tu nechcem zanechať úplný román. Aj tak som ešte stále nanašla stratené slová :D poviem už len toľko, že mi táto fanfikcia bude strašne moc chýbať, bola úplne perfektná... ale závidím ti, že si ju dopísala :D aj ja chcem už niečo z toho, čo píšem dopísať :D obdivujem ľudí, čo dokážu taktéto veci dotiahnuť do konca :D ja furt len všetko naťahujem jak gumu na trenkách a nič z toho :D dúfam, že budeš písať aj ďalšie veci, lebo vieš, že bez tvojich poviedok nevydržím dlho :D Midorima dostal vážne úžasný príbeh v ktorom si ho zachovala presne takého, aký je a okrem toho si nám ho ukázala aj v trošku inom slvetle, ktoré v ňom driemalo a normálne tej Eme závidím :D a seba samú karhám, že som si doteraz nevšimla, aký je... roztomilý a super :D Ok, už končím, ďakujem aj za túto úžasnú kapitolu, bol to vážne skvelý zážitok čítať 2 kúsky ľadu a bude mi táto ff chýbať :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. To čoooooooooooooooo? :DDDDDDDDDDD Toto ma úplne rozosmialo... Midorima úplne presedlal na iný charakter a Mori sa mi páčila, ako bola potom nespokojná, že ho nedokázala nijako rozčúliť či vyviesť z miery. A aká bola zakaždým vykoľajená, keď uvidela tú jeho peknú stránku. :D Koniec koncov, oba ľadovce sa zmenili a tak mi to príde spravodlivé... (a možno správne, aj keď teda by mi nevadilo, keby aj ostali ich povahové črty nezmenené..)
    A ten môj suchár na konci bol úplne zlatý! :33 Yay! Tak krásne zakončené. Neskutočne sa mi to páčilo. Skvelá práca, Petrika. Úžasná poviedka a ja len znova neveriacky krútim hlavou, nad tvojimi spoisovateľskými schopnosťami. :))

    OdpovedaťOdstrániť
  3. teda...přijít komentovat potom co už tu byla Farah je na nic...všechnu chválu už vyplýtvala :D takže gomen jestli něco co napíšu už napsáno bylo...TO BYLO SUPER! ^.^ jejich rozhovory, závěrečná scénka, rozhovor Emy s Ramonkem...o postelové scéně ani nemluvě...a pak jenom ta filozofie nad brýlemi XDD ...tak všechno bylo super :D ze zombie Emy máme milé majetnické stvořeníčko a z našeho stydlivky se stalo takové hravé koťátko :33 Ema má teď kocourky dva :DD
    Byla úúúžasná povídka, bude mi smutno po tom stalkování na tvém blogu, jestli náhodou tu nemáme další ledovce :D tak ale počítám, že brzo nám tu dáš nějákou další úžasnost, kvůli které sem budu chodit v jednom kuse :DD jsi úžasná spisovatelka-sama :DD jen tak dál~

    X <3 X

    OdpovedaťOdstrániť
  4. No fajn, takýto zlatučký koniec som nečakala xD Veľmi sa mi to páčilo. Obaja sa pekne zmenili, aspoň čiastočne. Bolo to veľmi zlatučké a rada som to čítala.
    Mno, ja viem, že som sa s komentárom "mierne" omeškala, prepáč. Ale úprimne vravím, že sa mi to veľmi páčilo. Začínam si všímať, že ti často závidím za to, že sa ti darí veci tak super vyjadriť xD Oh, som hrozná, ja viem xD
    Budem sa tešiť na tvoje ďalšie takéto podarené poviedočky :D

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Popravdě jsem chtěla nechat u všech dílů nějaký komentář, ale neboť jsem se do toho tak zažrala a nemohla jsem prostě přestat... Tak to napíšu pod tento poslední díl!
    Proč to muselo skončit, nevím proč, ale nikdy jsem si nemohla nějak vybrat postavu, která by mi sedla z nich... či se mi líbila, ale z čista jasna, mě asi osvítil duch svatý či co a mě se znenadání začal líbit Midorima... :3 Nedokážu si to nějak vysvětlit možná za to může povídka od Farah... nebo to, že jsem před nějakou dobou dokoukala první sérii Kuroko no basket... prostě nevím.... :D
    Jinak když jsem díky Farah na tuto povídku narazila, tak jsem si říkala, tak to si musím přečíst.... :3 Všechny díly byly fantastický!!!!! :3 fakt, každý slovo jsem hltala, a moc jsme se u některých scének zasmála, nemělo to totiž chybu!!! :3 Moc moc povedené!!! :3

    OdpovedaťOdstrániť
  6. ,,Uhm...takže to vyriešime jedine tak, že si ich raz pri tom necháš a raz si ich dáš dole." - Z tohto som zomrela xDDDDD Toto ma dorazilo, ale totálne! xD Strašne mi to prišlo vtipné xD Ema zabodovala teraz, ale že poriadne! No a môj úchyl-ja a romantikuš-ja sú spokojné, takže výborne. :] xD No parádička, musím to zhodnotiť tak, že sa tí dvaja fakt našli, síce tá ich cesta bola riadne kostrbatá a občas cez Košice xD Ale som rada, ako to dopadlo a veľmi pekne si napísala celý príbeh a vývoj postáv, pretože Midorima sa konečne viac prejavil a Ema sa zmenila k lepšiemu. :)
    Veľmi vydarený príbeh, veď ako inak. ♥

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)