sobota, 28. novembra 2015

Anna 2

 Ahojte!
Nejako sa mi nedalo písať rozpísané veci a tak si vravím, že "zapichnem" do tohto tu.
Ten nápad sa zrodil hneď po tom, čo som dopísala na Dušičky ten krátky oneshot a tak som si povedala, že by to mohlo mať voľné pokračovanie :]
Berte to však s rezervou, písala som to s promile v krvi :D  
Ale! Zabavila som sa pri tom! :D 

AAA... toto neznamená, že sa z toho stala viacdielna story, len...ma napadol k tomu dodadok :]
No možno časom ešte dačo napíšem :]


Mlčky som ležala na posteli a premýšľala. Niečo bolo...zle. Niečo...sa dialo a ja som stále nedokázala prísť na to, že čo. Cítila som sa neskutočne dobre, príjemne...plná síl a energie a predsa len ...tam niečo bolo. Niečo, čo ma nútilo sa občas zastaviť...niečo, čo ma nútilo zamyslieť sa. Niečo, niečo...niekedy. Kedy?
Uvedomila som si, že som stratila pojem o čase. Uvedomila som si, že všetko vnímam úplne, ale úplne inak, ako predtým...predtým? Kedy vlastne bolo to predtým? Ani na to som nedokázala odpovedať. Tie dni, ktoré mi prišli ako úbohé, krátke sekundy. Tie momenty, zážitky, prechádzky...áno...prechádzala som sa. Stále! Konečne som zasa totiž...chodila. Sama. Bez pomoci druhých. Mohla som opäť existovať tak, ako ostatní. Ostatní? Často sa zarazím, že myslím na iných...tých, ktorých tváre si žiaľ, z nejakého dôvodu, nedokážem vybaviť, ale viem, že nejakí ostatní tam ...alebo... boli.
Cítila som, že začínam byť opäť zmätená. Vždy som bola, keď nebol pri mne on. Vždy! Akonáhle som čo i len na chvíľu zostala vo svojej izbe sama, spustila sa ďalšia a nová vlna pochýb a toho...niečoho. Toho, na čo som zabudla a čo si nedokázala viac vo svojej teraz neuveriteľne jasnej mysli vybaviť.
Nervózne som sa pomrvila a akonáhle som začula zvuk otvárajúcich sa dverí, okamžite som sa posadila.
Uľavilo sa mi, keď som ho uvidela, ako tam na prahu stojí a odrazu...boli všetky tie čudné pocity preč. Opäť som cítila ten sladkastý pokoj a kľud. Harmóniu, šťastie...všetko zlé sa akýmsi záhadným spôsobom odplavilo a ostalo len to dobré.
Venovala som mu ten najkrajší úsmev, akého som bola schopná a moje vnútro zaplavila príjemná horúčava, keď mi ho opätoval.
,,Mám pre teba prekvapenie." prehovoril svojím hlbokým hlasom a ja som sa nadšením posunula až na samý kraj mojej postele. Sledovala som, ako pomaly vošiel dnu a chvíľku na to sa objavila vo dverách niečia postava. Dievča. Možno o čosi mladšie ako ja.
Trošku zmätene som sa zadívala do jeho tváre, na čo on dotyčnú jemne uchopil za rameno a spolu s ňou podišiel až ku mne. Posadila sa oproti mne a on za ňu.
,,Kto je to?" spýtala som sa a obzrela si ju o čosi pozornejšie. Bola veľmi krásna.
,,To je jedno." odvetil mi a svojími dlhými prstami zašiel do jej hustých, blonďavých vlasoch a odhrnul jej ich z pliec.
V tej chvíli som pocítila...žiarlivosť a zamračila sa, na čo sa on uškrnul.
,,Je tvoja." oznámil mi.
,,Moja?" mierne som naklonila hlavu na bok. Netušila som, o čom hovoril a opäť som svojím pohľadom skončila na jej príjemnej tvári. Na plných, jemne ružových perách a modrých očiach. Jej oči...boli niečím iné a až teraz som si uvedomila, že vyzerajú akosi...zasnene. Nezúčastnene a neprítomne.
A potom...som to ucítila. Tú vôňu. Jemne sladkú, no nie až moc príliš, presne takú akurát a...tlkot srdca, pomalý dych a prúdenie...Všetko som to odrazu plne vnímala. Vnímala som to tak, ako by som bola práve svojím uchom pevne pritisnutá na jej hruď a pozorne počúvala...až na to, že som stále bola od nej vzdialená.
Nevedomky som si zahryzla do spodnej pery a náhle som bola...smädná. Tak zvláštne smädná.
Rozpačito som sa od nej odvrátila a až po chvíli som sa pozrela jeho smerom. Jeho oči ma uprene a skúmavo sledovali. On...čakal na moju reakciu. Bol zvedavý?
,,Ja..." Nevedela som, čo sa to práve deje, no spôsob, akým som sa každú chvíľu k tomu dievčaťu miere nakláňala s cieľom viac vnímať to všetko, čo ma doteraz na nej tak moc lákalo, ma...desil.
,,Poď." zašepkal prívetivo a natiahol svoju dlhú pažu cez jej telo až ku mne.
Zaváhala som síce, no aj tak som ju prijala a prisunula som sa o čosi bližšie. Jeho prsty sa pomaly presunuli cez moje zápästie, lakeť až rameno k môjmu krku a nakoniec mi nimi zašiel až do vlasov a jemne ma ťahal ešte viac k tomu dievčaťu. Pritiahol ma až k jej odhalenému krku a ja som mu venovala poriadne neistý pohľad.
,,Musíš sa kŕmiť, Anna." prehovoril a ja som sa v tej chvíli svojimi studenými perami dotkla jej horúcej pokožky. Ten dotyk bol...vzrušujúci. Na moment som pocítila hanbu, rozpaky...no tie sa akosi tak postupne vytratili a ja som svojím jazykom jemne prešla po krivke jej hrdla a ...zahryzla som sa. Prišlo mi to...úplne prirodzené, úplne...normálne, akoby som to azda robila celý život.
Na perách ma príjemne pálila horúčava jej krvi a ja som ju začala plnými dúškami nasávať.
Bolo to...neuveriteľné. To teplo. Ten pocit a tá chuť...v živote som v ústach nič lepšie nemala a ten pôžitok nekončil len pri mojich chuťových pohárikoch. Ono to pokračovalo ďalej. V celom mojom vnútri sa odrazu rozlievala tá nádherná páľava, páľava miešaná s neskutočným prílivom radosti.
Bola som nenásytná. Bola som...nebola som to ja! A vo chvíli, kedy som si to uvedomila, som sa splašene odtrhla od jej mäkkého tela a zahanbene som si zakryla krvavé ústa dlaňou.
Ihneď som sa stretla s jeho prísnym pohľadom. No ten tam bol len na kratučký moment a zmizol. Jeho výraz sa zmenil na prijateľnejší a prívetivejší.
,,Nie je potrebné sa ovládať." povedal miernym tónom, na čo som ja nesúhlasne pokrútila hlavou.
Zamračil sa. Po prvýkrát sa na mňa zamračil a mňa to...zneistelo.
Opatrne som sa posunula ešte viac dozadu. Niečo bolo...zle.
,,Je to len obyčajný dobytok, Anna. Takých ako ona, sú stovky!" znel až karhavo a ja som sa kvôli tomu začala cítiť naozaj nepríjemne.
Bez slov som pozorovala jeho hnevom skrivenú tvár a úprimne ma to mrzelo. No skôr, než som stihla prehovoriť, urobil niečo, z čoho ma zamrazilo.
Pevne zovrel niekoľko pramienkov jej vlasov a hrubo za ne zaťahal. Odhalil tak jej poranené hrdlo a sám sa k nemu prisal.
Zachvela som sa.
Pri tom výjave vo mne začal narastať akýsi odporný pocit. Pocit, ktorý úplne nahradil ten dobrý, ktorý som v sebe mala ešte pred chvíľou.
Jej pulz sa okamžite zrýchlil, no po chvíli začal pomaly klesať. Jej dych sa stával čím ďalej, tým pomalším a...vo mne sa začali hromadiť emócie ako bolesť, smútok a vina.
Táto ich negatívna zmes akoby opäť zatlačila na niečo vo mne. Na to niečo, čo patrilo starej Anne a ja som vedela, že musím konať.
,,Prestaň..." zašepkala som, no ním to ani len nehlo. Videla som, ako jej telo postupne opúšťa život a buchot jej srdiečka uhasínal.
,,Prosím! Dosť!" vyriekla som o čosi hlasnejšie a inštinktívne som sa...na neho vrhla.
Netuším, čo to do mňa vošlo. Bol to..impulz. Bolo to to niečo, čo ma nútilo takto zareagovať a skôr, než som sa stihla spamätať, som ležala pritlačená k perinám a on sa nado mnou hrozivo týčil.
Vystrašene som sa dívala do jeho, v tejto chvíli neskutočne divokých očí a videla som na ňom, že zúri. Pevne držal moje zápästia a v tom momente som nebola schopná ani len jedného, jediného pohybu. Bola som úplne...paralyzovaná.
Niečo som si však všimla. Už som nepočula žiadny tlkot. To úbohé dievča bolo mŕtve.
Zavzlykala som a nenávistne som ho prebodla pohľadom.
,,Anna..." vydýchol. Zrejme sa snažil ovládať, no aj tak som z neho cítila čistý hnev.
,,Zrejme... budeme musieť začať opäť  od začiatku." zamrmlal a bez ďalších slov hrubo pritisol svoje pery na tie moje. Pokúsila som sa mu vymaniť, no on svoje zovretie na mojich rukách ešte viac utužil. Jeho telo priľahlo to moje a ja som cítila, ako ma postupne opúšťajú sily.
Tá energia...všetko to odrazu bolo preč a ja som mala ten dojem, akoby som práve zaspávala.
Prestala som sebou metať a moje telo postupne ochablo. Pustil ma, keď už som sa nedokázala brániť a vtedy som ucítila jeho dlane na mojich stehnách. Vyhrnul mi šaty až na boky a svojimi dlhými prstami sa jemne presúval po mojej odhalenej pokožke. Jeho pery boli dravé....zanechávajúc vlhkú cestičku sa nimi pomaly presúval vyššie a vyššie.
,,Aký ma toto zmysel?" spýtala som sa potichu a zadívala som sa na zem, kde ležalo jej bezvládne telo. Bolo mi to nesmierne ľúto. Cítila som sa...mizerne. Cítila som sa za to zodpovedná.
Ústami sa odtrhol od vnútornej strany mojich stehien a nadvihol sa ku mne.
,,Patríš ku mne." odvetil mi.
,,Je mi úplne jedno, ako dlho to potrvá a koľko ďalších ti budem musieť priniesť." jeho paže pevne uchopili moje kolená a roztiahli mi ich. Začula som zvuk trhajúcej sa látky.
Znova ma pobozkal. Mala som pocit, akoby sa mi tým snažil niečo vtĺcť do hlavy a spôsob, akým sa ma začal dotýkať, ma v tom utvrdzoval. Lenže...čo odo mňa vlastne chcel? Čím chcel, aby som sa stala? Možno...som tým dokonca už aj bola a tá myšlienka... mala neuveriteľne horkastú príchuť.
,,Sľúbil si mi..." zavzdychala som. I napriek znechuteniu bolo jeho láskanie tak intenzívne a vášnivé. Nedokázala som tej slasti odolávať. Nevedela som to, aj keby som chcela. Bolo to to...kúzlo. To, čo robil vždy. Až teraz som si...spomenula. Šlo to z neho a...dokonale to na mňa účinkovalo.
,,...že budem mať všetko...po čom túžim." vysúkala som zo seba a z úst sa mi vydrali ďalšie stony.
,,Po čom túžiš?" zašepkal mi do ucha a jednou rukou pevne uchopil môj bok. Nosom a perami jemne prechádzal po pokožke môjho krku a občas si tvár zaboril do mojich vlasov.
,,Nenúť ma k tomu, prosím." Nechcela som zabíjať. Nechcela som brať životy! A hlavne... som nechcela vidieť jeho takého, akým bol ešte pred chvíľou.
,,Nemusíme to robiť." dodala som potichu.
,,Hlúposť." zamrmlal podráždene a nežne sa prisal na moje rameno.
,,Ja to...nechcem." zašepkala som, no on ma už nepočúval.
Cítila som jeho vôňu, jeho dych na mojej rozpálenej pokožke a sama som sa pristihla, že chcem odrazu viac.
Plne sa venoval môjmu telu, nevynechávajúc ani jedno, jediné miestočko a ja....ja som sa...znova strácala.  Môj vzdor ma opúšťal, môj rozum bol opäť zastretý a ja som sa znova stávala takou... ako to chcel on.  Bolo to ako blúdny kruh. Kruh, z ktorého som nedokázala utiecť.

.
.
.

4 komentáre:

  1. Wow, to bolo super... ale veď ako vždy, veď vieš :) nečakala som, že sa k tejto záležitosti ešte niekedy vrátiš, ale bolo to veľmi milé prekvapenie... Inak, tak trochu som si aj myslela, že tá mužská postava je upír a že na konci ju premenil na jednu z nich. Ale bolo to vážne skvelo popísané, i keď sa to všetko nieslo v takom záhadnom, tajomnom a temnom duchu. Ale ja mám také veci rada :) miestami mi to trochu pripomenulo Tha Vampire Diaries/The Originals, tam zvyknú robiť tiež podobné eskapády :D no a som rada, že Anna i napriek tomu, že sa stala upírkou tiež, tak stále si zachovala pocit viny a tie ostatné veci, že jej to bolo ľúto a že to vlastne ani nechcela robiť... ale ako vidíme, tak tento záhadný upír má nad ňou moc a vie presne, že ako na ňu :D som vzedavá, že či by ju v budúcnosti dokázal úplne pretovoriť k obrazu svojmu, alebo by mu napokon odolala... i keď teraz sa sai bude musieť kŕmiť, i keď nechce, neviem, že ako dlho vydržia upíri bez krvi.. ale i tak v nej asi zostali ešte nejaké úlomky sebaovládania, zdá sa, že si zachovala ešte niečo z ľudskoti.

    Vážne si to skvelo opísala, ty si v tomto proste macher :P a vôbec by som sa nebránila ani tretiemu pokračovaniu s týmito dvoma, no ak to uzavrieš takto, tak mi o tiež nebude vadiť, lebo ja mám rada otvorené konce :) každopádne, bolo to super a som rada, že aj dnes sa tu objavilo niečo nové, žeby si sa opäť dostávala do svojho starého tempa? :D No nič, teším san a ďalší tvoj písaný počin, lebo toto tu fakt stálo za to :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ohohohoooo... ak ja som teda umelecké okienko, tak ty si to erotické. :D Ale fajnovo to bolo popísané.. hoci ja moc nemám rada takéto tie popisovačky sexu, no som si vedomá, že to mohlo byť ešte podrobnejšie napísané, takže som ticho. xD Eheem... no, podarené, ale tomu jej krásavcovi by som dala cez hubu... takéto názory ma proste štvú... že dobytok! Čo je potom on? Parazit?! Nagélovaný, navoňaný, zvierací parazit, ktorý ospravedlňuje svoje závislosti na tom, že je niečo viac? Pre mňa je to čistý odpad, nič viac.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. hmmm krásně popsané~ ^^ když jsem to četla tak mi to i hrálo do noty, já měla takovou neromantickou náladu :D no co si budem povídat mě by se to líbilo v jakékoliv situaci, já jsem na upíry hrozně namotaná :D proměnit někdo Kuroka na upíra tak se ufangirluju k smrti :D heh zase žvaním z cesty :D Anna je obdivuhodná s tím sebeovládáním, zajimalo by mě či ji někdy v budoucnu zlomí vůli...jej stejně je ten chlápek dobytek..no na druhou stranu je to upír, tudíž ho nedokážu nesnášet...dilema na entou~ :D

    X <3 X

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Už chápem.
    Ďakujem, že si ma na to upozornila v... vlastne v tretej časti. : ]
    Vyjasnilo sa mi! :D
    A bolo to zvláštne. Zvláštne zaujímavé ako si opísala ich odlišné pocity, ktoré sa začali spájať do toho istého vďaka tomu kúzlu...
    Bola to taká zmes viacerých emócií a pocitov v jednom a páčilo sa mi to. Síce hlavnú postavu ľutujem, lebo on z nej spravil to.. no v podstate vraha, aj keď zabíjajú pre to, aby "jedli". Ale... hm... on mal takú to svoju moc, to tvoje kúzlo a čaro... niečo zaujímavé z neho vyžarovalo a čo ma oslovilo, on si ju vlastne vybral a pritom ju mohol zabiť, takže... bolo to vzrušujúce! :O
    Všetky tri časti sa mi veľmi páčia a to tu nemusím písať ako veľmi sa mi páči tvoj štýl písania, lebo.. je to jasné - skvelé. : ]

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)