nedeľa, 1. novembra 2015

Anna

 Ahojte.
Tento víkend som chcela ešte niečo napísať a keď viacerí toto obdobie spájajú s Halloweenom
 [ Ako pre mňa sú to Dušičky ] a celkovo pridávajú tématické články, tak som chcela prispieť aj ja niečím. A to niečím možno trošku tajomným...bububu :D ale nééé....
Ale...som dosť v časovej tiesni, takže som svoj nápad okresala, ako sa len dalo :D
Nehovoriac o tom, že je pól piatej ráno :D
Ale tak, ak chcete, prečítajte si to :]

Ide o originálnu story v staršom období.



I keď bol dnešný večierok údajne zorganizovaný aj pre mňa, nemala som z toho moc veľkú radosť.
Každý sa bavil, pil alebo tancoval a ja som mala dojem, že len ja som mimo. Mimo túto krásne vyzdobenú sálu, sálu plnú ľudí, jedla a príjemnej hudby.
Mlčky som pozorovala svoju nádhernú sestru, ktorú bral do tanca ďalší mladý muž. Usmievala sa, bola šťastná a tešila sa z tejto chvíle, ktorá je pre dievča v jej veku výnimočná a má nádych toho sladkého, čarovného a hlavne, za iných okolností, zakázaného.
Všetci boli upravení, vyobliekaní. Aj ja som mala na sebe drahé šaty a pekne učesané vlasy, no čo z toho, keď aj napriek tejto povrchnej kráse, som bola aj tak prinútená sedieť v kresle a nemohla viac, než len pozorovať a ... a potichu závidieť.
Pravda je totiž taká, že som sa na vlastné nohy nepostavila už takmer dva roky. Neurobila som jeden jediný krôčik odvtedy, čo som tak nešťastne spadla z koňa... pri jazde, obyčajnej, nenáročnej. Nie je to irónia? Jazdila som takmer každý jeden deň. Bez chýb, bez problémov a predsa...
Za ten... 
Za ten dlhý čas som si prešla rôznymi fázami. Prvú by som charakterizovala asi tak, že kebyže nie som až tak moc zbabelá, už dávno by som sa skántrila. Druhá, tá je paradoxne pozitívna a plná nádejí, no zvyčajne odíde tak rýchlo, ako aj príde. A potom je tu ešte jedna. 
Fáza rezignácie.
Je to fáza, kedy predstieram, že som si zvykla, že je to v poriadku. Smejem sa kvôli rodine a blízkym. Áno, kvôli tým, čo organizujú túto hlúpu zábavu a majú pocit, že mi to pomáha.
Nie, nemám im to za zlé, robia to predsa kvôli mne. Snažia sa. Veľmi. Všetci. A ja ich za to nesmierne milujem, no v okamžikoch, ako sú tieto...
Očami som prebehla dav a zastavila sa na jednej z postáv.
Bol to muž. Vysoký, dobre stavaný, tmavovlasý.
Nežil tu celý po celý čas. Vlastne sa vedelo o ňom celkovo dosť málo, aj napriek tomu, že v našom meste žil už pár mesiacov. Bavil sa so starou pani Viterovou, práve si na niečo pripíjali, keď sa v tom náhle a úplne nečakane pozrel mojím smerom.
Pocítila som príjemné chvenie. Jeho pohľad bol intenzívny, zaujatý... A ja som sa na neho, ako obvykle, len milo usmiala a už sa odvracala.
V okamžikoch ako sú tieto, som chcela naozaj újsť. Chcem bežať, skryť sa! Len nohy ma neposlúchajú.
Zahľadela som sa do neho už od prvej chvíle, čo som ho videla a momentálne sa odvažujem povedať, že som bola v stave zaľúbenosti. Normálne si mladé ženy v mojom veku tento pocit užívajú, no ja nemôžem, pretože viem, že ten muž nikdy nebude môj.
Mala som nápadníkov, no od tej nehody mám len sama seba a svoju čiernu mačku Lizie.
Nehnevám sa, chápem to, no aj tak má to nechutné poznanie akúsi odporne trpkastú príchuť.
Opäť som sa pozrela jeho smerom a zistila som, že sa na mňa ešte stále díval.
Smutne som sa pousmiala a prstami pevne zovrela látku svojich šiat.
Bol to sčítaný a veľmi inteligentný muž. Vedel zaujať, vedel ohúriť a popritom nepôsobil ako obyčajný namyslenec. Vyžarovalo z neho niečo zvláštne, niečo príťažlivé a neskutočne charizmatické, no hlavne tajomné, ale...ale občas by som povedala, že až desivé a chladné.
Avšak aj tak som sa pri ňom cítila vždy príjemne, keď sme sa stretli. Úprimne, keď sa nad tým teraz tak zamyslím, mala som možnosť s ním byť naozaj veľakrát a taktiež sme si to toho celkom veľa povedali.
Dosť sa pýtal. Citlivo, jemne...
No zároveň nie s prehnanou ľútosťou. Možno aj to je dôvod, prečo som si ho až tak moc obľúbila. Lenže človek vždy chce to, čo mu nie je dopriate a tak tu opäť bola tá neviditeľná ruka, ktorá tak bolestne stláčala všetko v mojom vnútri.
Odrazu mi bolo až nechutne zle. Nepríjemne.
,,Katherine?" oslovila som našu slúžku, ktorá stále neďaleko. Okamžite ku mne pristúpila.
,,Prosím ťa, povedz Bernartovi, nech ma vezme do mojej izby."

O pár minút neskôr ma už náš silný, postarší sluha pokladal do môjho kresla.
,,Pomôžem vám ešte s niečím?" spýtal sa ma.
,,Nie, Bernart, to bude všetko, ďakujem." odvetila som mu s úsmevom a počkala som, kým opustí miestnosť.
Hneď ako za sebou zatvoril dvere, rozplakala som sa.
No aj tak som si v duchu gratuľovala. Tento týždeň to bolo len po tretíkrát.
Prvý raz sa tak stalo hneď po tom, čo mi rodičia oznámili, že takýto večer vôbec plánujú a druhýkrát to bolo v tento istý deň, keď som už bola nachystaná a... a dívala som sa na seba vo svojom zrkadle.
Slzy sa mi nekontrolovateľne rinuli z očí, chvela som sa a v duchu nadávala.
Sebe. Svetu. Nespravodlivosti.
Zrejme by ma chytil ďalší záchvat plaču, kebyže sa dvere do mojej izby znova neotvoria.
Okamžite som si začala utierať uslzenú tvár a až keď som si bola aspoň trošku istá tým, že to nie je až tak moc vidieť, som sa otočila na dotyčnú osobu, ktorá ma takto vyrušila.
,,Povedala som, že nič..." zarazila som sa v polovici vety, keď na prahu dverí stál namiesto sluhu on.
Jeho tmavé oči ma sledovali. Skúmavo, pozorne...Pod ťarchou toho pohľadu som sklopila ten svoj.
,,Potrebujete niečo?" spýtala som sa zahanbene, pričom som svoj zrak neustále fixovala na svoje ruky, ktoré aj teraz silne žmolili už aj tak dosť pokrčené šaty.
Zvuk jeho topánok, ktorý vznikal pri kontakte s podlahou v mojej izbe mi napovedal, že sa ku mne približuje. Zastal len kúsok predo mnou a ja som sa stále kvôli rozpakom nedokázala na neho pozrieť.
,,Prepáčte." Ticho, ktoré na moment medzi nami nastalo, preťal jeho hlboký hlas.
,,Zastihol som vás v takejto nepríjemnej situácii." Ucítila som dotyk jeho studenej dlane na svojom líci a či som chcela, alebo nie, nakoniec som aj tak bola prinútená zdvihnúť svoju tvár k tej jeho.
,,No odišli ste tak náhle." poznamenal pokojným hlasom a uprel na mňa ten svoj starostlivý pohľad.
,,Prepáčte...necítila som sa najlepšie." vysúkala som zo seba, pričom som nebola schopná odtrhnúť svoje oči od tých jeho. Mali nádhernú, tmavohnedú farbu.
,,Bolí ma, keď vás takto vidím." povedal po menšej odmlke a ja som pri spracovaní významu tých slov, zaskočením pootvorila ústa. Neušlo mi, ako svoj intenzívny pohľad ihneď presunul na moje chvejúce sa pery a ja som sa začala cítiť ešte viac nesvoja.
Ten muž bol vlastne ku mne vždy milý a najmä zdvorilý. No pevne verím, že sa takto správal ku každému, nielen ku mne. Ale aj tak ma vedel tým, čo niekedy povedal, rozladiť.
Vždy som sa nad tým len pousmiala, no dnes som bola už tak utrápená, že som už ďalej nemohla. Nedokázala som už predstierať, že sa nič nedeje a že je všetko v poriadku.
,,Prosím vás, nehovorte tak." povedala som potichu.
,,Prečo?" spýtal sa takmer ihneď. Jeho dlaň sa na mojej tvári málinko pohla.
,,Ja..." Ten dotyk bol neskutočne príjemný.
,,Núti ma to...namýšľať si." zamrmlala som zmätene.
,,Namýšľať čo?" položil mi ďalšiu otázku a tentoraz sa brušká jeho prstov dostali medzi pramienky mojich vlasov. Na moment som privrela oči a zadržala som dych.
,,Že ma máte rád." odpovedala som popravde, pričom som mala oči stále zavreté a užívala si jemnosť jeho pohladenia. Netuším prečo, no ten muž zakaždým z nejakého dôvodu prinútil povedať pravdu.
 Otvorila som oči až keď svoju ruku odtiahol.
,,Nič si nenamýšľate." odvetil akosi prísne a v očiach sa mu na moment objavilo to niečo...nebezpečné.
Párkrát som údivom zamrkala. Cítila som sa tak hlúpo. Tak uboho. Pred ním.
,,Naozaj by ste tak nemali hovoriť. Nerob..." nestihla som ani len dopovedať.
Prekvapením som takmer zhíkla, keď sa ku mne náhle sklonil. Stuhla som na mieste, keď ma silno objal okolo pása a vytiahol ma na nohy.
,,Čo to...robíte?!" vyjachtala som zo seba, šokovaná tým, ako si ma k sebe pevne privinul.
Tušila som, že aj kebyže mám zdravé nohy, nedokázala by som sa z tohto jeho silného zovretia vymaniť.
,,Ste do mňa zaľúbená a ja milujem vás." Spôsob, akým to nepovedal, spoločne s tým, ako sa a mňa teraz díval, vo mne vyvolal akúsi páľavu.
Príjemnú. Nepoznanú. Novú. 
Otvorila som ústa s tým, že som chcela niečo povedať, no namiesto toho som ich zasa len zavrela.
Svoje objatie ešte viac utužil a ja som pocítila, ako sa tá horúčava, tá nádherná horúčava, pomaly rozlieva do celého môjho tela. Tvár mi horela celá a od napätia som si hrýzla do spodnej pery.
Svojim pohľadom som skúmala stenu za ním, pretože som sa od toľkých rozpakov ani len nedokázala dívať na tú jeho peknú tvár.
Kebyže nás teraz niekto takto uvidí, bol by z toho poriadny problém.
,,Prosím vás....prestaňte..." zamrmlala som a rukami som sa zaprela do jeho ramien.
,,Hľadal som vás až moc dlho na to, aby som vás teraz pustil." prehovoril a tým ma prinútil sa opäť stretnúť s jeho pohľadom.
,,Neviem, o čom hovoríte...muž ako vy..." pevne som zomkla svoje pery.
,,Muž ako vy potrebuje...poriadnu ženu a nie...mrzáčku." dodala som.
,,To je len maličkosť, Anna."
,,Maličkosť?" pousmiala som sa.
,,Áno. Napravím to." Nededela som, či sa mám z tých slov smiať alebo plakať.
,,Nemôžem chodiť...to sa už ...nikdy nenapraví." poznamenala som smutne a opäť som sa mimovoľne zachvela. Prstami som zovrela jeho kabát a cítila som, ako sa mi do očí znova tlačia slzy.
,,Verte mi." zašepkal a jeho zrak sa znova presunul na moje pery.
Mlčky som sledovala, ako sa ku mne skláňa. Srdce mi takmer vynechalo úder, keď sa svojimi ústami nežne obtrel o tie moje. Len na maličký moment som cítila kúsok z neho, no aj tak to vo mne vyvolalo celú hromadu zmiešaných, no neuveriteľne príjemných pocitov.
,,Budete mať všetko, po čom len zatúžite." zamrmlal mi do pier a skôr, než som stihla na to čokoľvek povedať, mi venoval ďalší bozk.
Opatrne, jemne...A ja som nebola schopná absolútne ničoho. Omámene som vdychovala jeho vôňu a vedela som, že tento zvláštny účinok, ktorý na mňa tento tajomný muž mal, nie je prirodzený.
Bolo to niečo väčšie, niečo určite nie ľudské.
,,Povedali ste, že muž ako ja potrebuje poriadnu ženu, ale ja nie som muž, Anna." zašepkal mi do ucha, keď mi opäť dovolil sa nadýchnuť a tentokrát som jeho pery ucítila na svojom ušnom lalôčiku.
,,Tak teda...kto ste?" zamrmlala som. Bola som ako v tranze. Vedela som, že niečo nie je v poriadku.
V chvíľach, ako bola táto, by som určite cítila strach, no ten bol z nejakého dôvodu potlačený.
V podstate všetky negatívne emócie boli odrazu akési utlmené.
,,Dávajú mi rôzne mená." odvetil mi a nežne sa mi prisal na krk.
Z hrdla sa mi vydral tichý ston a zaklonila som hlavu.
Jeho bozky, tak...
Tak nežné, pomalé, skúmavé. Opatrne sa posúval po mojej pokožke.
,,Urobím čokoľvek, aby ste boli moja." Znova sa mi zadíval do tváre. Mojej neskutočne rozpálenej tváre. Bolo to ako sen. Len som sa nevedela rozhodnúť, či dobrý alebo....alebo zlý.
V každom prípade vzrušujúci.
Mala by som sa zdráhať. Mala by som sa ho pokúšať zastaviť, no pod vplyvom jeho dotykov, bozkov a pod tou neskutočne zvláštnou nehou som sa menila na niekoho, koho som nespoznávala.
,,Boli ste stratená od toho okamžiku, čo som vás prvýkrát uvidel."
Jeho oči boli chladné a predsa len som sa z ich pohľadu roztápala.
,,Teraz si vás zoberiem, Anna."oznámil mi a ja?
Ja som len mlčky prikývla.
Kdesi vnútri síce kričalo ešte niečo z toho môjho starého ja. Kričalo, upozorňovalo a snažilo sa rozbiť to silné kúzlo, ktorým ma tak moc opantal, no bolo to márne.
Nerozumela som tej sile. Nechápala som jeho a ... a najmä moje správanie.
,,Nemusíte mať strach. Nikdy by som vám neublížil." Sklonil sa k mojim perách a zasa ich ochutnal.
Ušiel mi ďalší ston a akonáhle som pootvorila ústa, vkĺzol dnu svojím jazykom.
Každou minútou, každou sekundou som ďalej nebola už sama sebou. Strácala som sa. Menila.
No bolo to úžasné. Všetok smútok, všetká tá bolesť mizla rovnako rýchlo ako ja.
Ostal len akýsi sladkastý pokoj a slasť. Vzrušenie...chuť, vášeň, túžba.
,,Bude vám so mnou dobre." jeho hlas znel chrapľavo. Prišlo mi to tak zakázané a proti pravidlám.
No vedela som rovnako dobre, ako aj stará Anna, že mi hovorí pravdu, že mi neklame.
Palcom mi prešiel po spodnej pere a potom pohladil sánku.
,,Už teraz si dokonalá...neviem si ani len predstaviť, aká budeš, keď ťa... zmením úplne." S týmito slovami si ma vydvihol do náručia a ja som neprotestovala.
Mlčky, bez slov som si hlavu oprela o jeho rameno a nechala som ním unášať tmavou, tichou nocou, zanechávajúc pri tom za sebou úplne, ale úplne všetko.

.
.
.
 ĎAKUJEM za prečítanie.

***

5 komentárov:

  1. Hehe, toto je fakt dokonalé. Pekne tajomné a hlavne sa dá pekne domýšľať - oh, áno, som desne zlý človek, keď si dokážem prdel spraviť aj takejto vážnej poviedke a začať sa na to smiať, prepáč... Ale až na tento výpadok som to čítala so zatajeným dychom a tak trochu mi to dokonca pripomenulo Draculu (milujem tú knihu, stará dobrá klasika xD). Neviem síce čo ten muž bol zač, ale pripadal mi ako... Satan rovno xD Alebo prinajmenšom nejaký upírik... Ale za to môže zrejme to, že na tento sviatok zvyčajne píšu upírske veci - v každom prípade, nech sa už správal akokoľvek pekne k nej, mala som pocit, že vie byť poriadne nebezpečný (na čo som si už v tvojich poviedkach zvykla, pretože aj takýchto predátorov dokážeš vykresliť ako niečo strašne ňuňavé - aj keď je to zvrátené, mne tak pripadajú xD - samozrejme toto mal byť kompliment pre milovanú autorku, takže som to rozhodne nepísala v zlom :D)
    Okej, bolo vážne skvelé a ja tieto tvoje poviedky doslovne zbožňujem!
    Btw, pre mňa Halloween tiež "neexistuje"... mám radšej " náš" sviatok xD
    A keďže zase trepem, tak aj končím, to hlavné som povedala (dúfam) :D

    OdpovedaťOdstrániť
  2. To čo bol za koniec? Akože, takto ma naťahovať, že sa nehanbíš! *zlostný pohľad* Dúfam, že mieniš napísať aj pokračovanie, lebo za seba neručím... pf. Nom, ale nápad, štýl, tvar celého príbehu bol úžasný... všetko bolo úžasné a dúfam, že to nenecháš takto nedokončené. Tento príbeh si vážne zaslúži pokračovanie...

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Vážne to bolo úplne úžasné :) som rada, že si aj ty prispela medzi halloweenske články na blogoch a práve takýmto sper oneshotom :) mne sa ten koniec páčil, ja mám moc rada takéto otvorené, nejasné konce, aspoň si čitateľ môže domýšľať a zapojiť svoju predstavivosť. Hoci to bola jednorázovka, podarilo sa ti tam napísať toľko vecí, že sa mi to naozaj moc, moc páčilo. Postava Anny bola sympatická a to, jak si popísala jej trápenie a pocity bolo veľmi autentické. Oceňujem nápad aj spracovanie, zase som mala možnosť si prečítať niečo originálne a zaujímavé :) Ide ti nesmierne moc aj písanie ne-fanfikcií, takže tento príbeh určite nebol výnimkou medzi dielami, ktoré ti nesmierne moc vyšli. Taktiež mám rada takého záhadné mužské postavy, bol príťažlivý a dokonca v ňom bolo aj niečo z anti-hrdinu, ku koncu som mala normálne zimomriavky. Nasadila si mi chrobáka do hlavy a budem ešte dlhšie premýšľať, že čo bol vlastne zač. Mala som počas čítania jeden tip, že čím by mohol byť, ale ten tak úplne nevyšiel, takže sa teraz skôr prikláňam, že to bol zrejme nejaký upír/démon alebo niečo podobné :) Každopádne, bolo to fakt skvelé čítanie a ďakujem za to, že si nad tým strávila čas do noci a uverejnila to a tým si nás opäť raz potešila, ako už tradične :)))

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Oukej~ pro začátek se omlouvám za svou dlouhou, předlouho neaktivitu. Můžeš mě klidně třísknout pánví nebo mi zarazit vykosťovák mezi oči...nisméně jsem ráda, že jsi na mě nezanevřela a i přes moje flákání-komentování ses objevila u mě na blogu

    Toto bylo dooost dobré :) dotyčný muž/ďábel/podivné-svůdné-stvoření-neznámého-původu byl prostě wow a vrr ...dokážu si představit, že kdyby to mělo pokračování tak se dozvíme, že je v posteli hotové zvíře... :D
    Anna...Anna byla fajná a bylo mi ji strašně líto...tak počítám, že teď už jí je dobře no...s panem svůdníkem...

    X <3 X

    OdpovedaťOdstrániť
  5. *Dočítala to, spadla z toho na zadok, ktorým sa ihneď začala posúvať dozadu do kúta, ku ktorému sa nakoniec otočila, pričom si hlavu buchla o dve steny naraz* Mala by si so sebou niečo robiť Citruštek.. pozri na to dielo.. pozri... vlastne už si sa pozrela... vidíš? Z tohto si ber príklad! Máš čo robiť!
    *Nakoniec sa vzchopí, odváži sa otočiť, aj keď len na zadku a odkašle si* AHM!! Bolo to úžasne smutno-krásno-romanticko-akdhfneroczabfmfiasha!!! Mňa z tvojho písania raz porazí, ale v dobrom. Krásne si to napísala. Bolo to najprv veľmi smutné, že aký osud ju to postihol a nakoniec prišiel on, aby niečo v nej zlomil a aby niečo zmenil, och... Každá by sa doňho zaľúbila... *.* Naozaj veľmi pekne napísané (znova sa opakujem, lebo moja "bohatá" slovná zásoba.. argh..).
    Idem si prečítať pokračovanie. :)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)