pondelok, 9. novembra 2015

My Brave Soldier - kapitola č. 1

 Ahojte.
Rozhodla som sa, že postupne dopíšem všetko, čo som sľúbila :]
A keďže sa niekto nevedel dočkať...že Farah? :D Tak som sa rozhodla začať s týmto.
Tak, dúfam, že tým nesklamem niečie očakávania a ak hej, no...čo už, napíšem dačo lepšie, možno...raz :D 
Inak, píšem to v dosť blbom období, takže hádam to nejako dám v krátkom čase. A hádam to dám vôbec :D
Takže. Ešte raz. Ak ste na toto aj čakali a nebodaj sa na to tešili , môžte sa za to poďakovať Farah, pretože pravdepodobne by na to ešte dlho "sadal prach".
Aj ja Ti ďakujem, moja zlatá :] tvoj komentár v tejto rubrike ma nakopol :D 
A prirodzene, veľké ďakujem patrí aj tým, ktorý o to prejavili záujem hneď po úvodnom článku, bez Vás by to proste nešlo :]
 AAAAA Pôvodne som to chcela napísať celé a potom naraz zverejniť, ale vravím si, že si takto aspoň zistím predbežný záujem :]

Takže, aspoň takto máličko. Stále som v kolotoči zápočtov a už ma o týždeň aj čosi čaká aj prvý predtermín.
[ Chápete tú logiku? Začínam s príbehom :D teraz! :D ] 
Snáď ma nezabijete. Furt len sľubujem, dávam "upútavky" a potom nestíham, ale tak, píšem, kým sa to ešte ako tak dá :] a pre mňa je to oddych :]

Takže, užite si toto tu :] snáď si...užijete :D aspoň málinko :D

Dôležité!

Príbeh má nadväznosť na túto FF



 ,,Ja ti vážne nerozumiem, Anabel." pohoršovala sa Elisabet nad svojou mladšou sestrou, pričom na rukách pohojdávala malé dieťa.
,,Už som sa rozhodla." odvetila jej. Natiahla sa k drobnému chlapčekovi, stisla jeho drobnú rúčku vo svojej dlani a usmiala sa na neho.
Jej gesto však malo úplne opačný efekt, ako zamýšľala a onedlho sa izbou niesol jeho nespokojný plač.
,,Pššt..." mrmlala Elisabet a pritisla si ho k sebe o čosi tuhšie.
,,Vidíš! Ani malému Atsushimu sa to nepáči." poznamenala mrzuto a škaredo na ňu zagánila.
Anabel jej nepekný pohľad ignorovala a pohladila chlapca po jemným vláskoch.
,,Nie je to tvoja povinnosť, aj keď si to mylne myslíš."
,,Otec by to tak chcel." nesúhlasila s ňou. Vedela, že to musí spraviť. Aj keď to jej strašia sestra nechcela rešpektovať, ona to tak cítila. Mala potrebu urobiť to.
,,Ale prosím ťa! To, že o tom občas otec zvykol rozprávať ešte neznamená, že to bolo jeho platné rozhodnutie!" nedala sa Bet. Nepáčilo sa jej to. Chcela pre ňu len to najlepšie a tak sa odmietala zmieriť s tým, čo ona plánovala.
Anabel pevne zomkla pery. Nebolo jej úplne jedno, že sa takto s ňou musí hádať, no ona to proste nemohla pochopiť. Sestrino správanie a zmýšľanie bolo na míle ďaleko od toho jej.
,,Zobrať si muža, ktorého si sotva zazrela na jednej z osláv...to je...ver mi, nie je to nič, čo by ťa niekedy v živote mohlo urobiť šťastnou." zašomrala Elisabet a neušlo jej, že ju tým mierne zaskočila. Trvalo to však len kratučkú chvíľu a už mala jej sestra na tvári opäť tú pokojnú a vyrovnanú masku.
,,Sama dobre vieš, že si si našla cestu už k niekomu inému." dodala a sledovala, ako zareaguje.
Opäť zaznamenala menšie zaváhanie. Mierne pootvorenie úst, akoby Anabel chcela niečo povedať, no napokom ich znova zavrela.
,,Neviem, o čom hovoríš." vysúkala zo seba nakoniec a odvrátila pohľad.
,,Nerob sa hlúpa! Veď to na tebe vidím...vidím, ako vyzeráš, keď sa na neho dívaš a ako vyhľadávaš jeho prítom..."
,,Už dosť, Elisabet!" prerušila ju hrubo a možno hlasnejšie, než chcela...a tak malý Atsushi spustil ďalšiu vlnu kriku. Na moment sa zatvárila previnilo a pocítila rozpaky.
Chcela sa ho opäť dotknúť, no naštvaný pohľad jej sestry ju od toho okamžite odradil a tak len rozladene poodstúpila a nervózne si zahryzla do spodnej pery.
Uvedomila si, že nad svojím správaním úplne stráca kontrolu a že reaguje viac, ako je vhodné, no v tomto momente si nedokázala pomôcť.
,,Zajtra odchádzam, nemohli by sme, jednoducho, tento večer stráviť nejako príjemnejšie?" spýtala sa opatrne a nazrela do stále nahnevane vyzerajúcej tváre ryšavovlasej ženy pred sebou.
,,Príjemnejšie?" Elisabet podráždene nadvihla obočie.
,,Moja jediná sestra si dobrovoľne chce odoprieť šťastie a ja mám tieto hodiny s ňou stráviť...príjemnejšie?" V jej hlase zaznela nielen irónia, ale značne potláčaná zlosť.
No nebola jediná, v ktorej to vrelo. Aj Anabel už začínala pociťovať hnev.
A ten hnev sa stále len stupňoval a stupňoval.
,,Máš možnosť výberu. Vieš, čo by iné za to dali? A ty hlúpa si to nevážiš!"
Netušila, že prečo, ale odrazu cítila, ako sa v nej niečo hromadí.
Frustrácia. Zmätok. Nechuť.
,,Nerozmýšľaš! Veď už tu nie je nikto, kto by ťa mohol do toho nútiť, tak prečo?!"
Blondínka pevne zovrela ruku v päsť. Mala toho...dosť. Mala dosť toho je karhania.
,,Tak mi to prepáč, že robím to, čo sa vyžaduje... že robím to, čo si ty nikdy nebola ochotná urobiť!" mimovoľne zvýšila hlas, na čo sa Elisabet zamračila.
,,Anabel?" Vedela, na čo naráža. Veľmi dobre to vedela, no aj napriek tomu, že to jej sestra hovorila v stave rozrušenosti, zarazilo ju to.
,,Pozri, ja viem, že som nikdy nebola dokonalou princ..."
,,Ty nevieš nič, Elisabet! Mohla si si vždy robiť, čo si chcela a mohla si byť vždy taká bezstarostná, pretože som to bol ja... ja, ktorá som zakrývala tvoje chyby! To ja som odpútavala pozornosť od tvojej..." stuhla, keď si uvedomila, čo práve rozpráva a pri pohľade na sestrinu zachmúrenú tvár zistila, že to...prehnala.
,,Elisabet...ja..." začala znova. Nechcela. Vypadlo jej to.
,,Mala by si si ísť ľahnúť."prerušila ju.
,,Zajtra ťa čaká...dlhá cesta." dodala a otočila sa jej chrbtom.
Anabel posmutnela a pobrala sa k dverám.
,,Mrzí ma to. Vieš, že som to tak... nemyslela." povedala potichu, no jej sestra už na to nereagovala a svoju pozornosť venovala už len tomu malému drobcovi, ktorého mala na rukách.

Vošla do svojej izby a poriadne za sebou zatvorila. Zmučene sa oprela o dvere a z hrdla sa jej vydral prvý vzlyk.
Bolo jej to ľúto. Tak veľmi ľúto. To všetko. Jej setra bola tým posledným človekom, ktorému by kedy chcela ublížiť a práve teraz jej...povedala tak hnusné slová.
Po lícach sa jej skotúľali prvé slzy. Nechcela plakať. Nezvykla plakať, ale, jednoducho, už sa to v nej v poslednej dobe akosi zbieralo. Pomaličky, pomaly...ale isto. Myšlienky ju ťažili, trápili a nedali jej spať, no aj tak bola stále odhodlaná čeliť všetkému, čo ju malo čakať.
,,Veď ako by si to aj mohla chápať." zašepkala a pomaly skĺzla pozdĺž dverí na dlážku. Kolená si pritiahla až ku brade a tvár si schovala do dlaní.
Keď jej pred pár dňami prišiel list, stačil jej len letmý pohľad na pečať a už tušila, čo sa v ňom bude písať. Čakala to, ale aj tak ju to rozhodilo viac, ako si myslela.
Obsah listu jej síce toho moc nenapovedal, no prosba o skorý príchod do zeme mladého lorda zo Severu, hovorila snáď za všetko.
Už od malička jej bolo jasné, že život princeznej nie je len to navonok pekne vyzerajúce pozlátko, ale že je v tom aj niečo viac. Niečo...rozhodne nie slobodné a rozhodne nie pre mladú, snívajúcu ženu lákavé, no aj tak to vždy brala ako poslanie. Ako to, čo je správne a čo sa od dievčaťa jej postavenia očakáva a predsa len zistila, že na to zrejme nie je až taká pripravená.
Teda...bola pripravená. Bola...naozaj, len potom...potom jej otec ochorel a ich kráľovstva sa zmocnil kráľ z Juhu.
Áno, ona bola v bezpečí. A bola to práve jej setra, kto v tej chvíli zobral na seba plnú zodpovednosť, ale aj tak to otrasné obdobie prežívala veľmi citlivo.
Jednak to bolo tým náhlym odlúčením. Odlúčením od milujúcej Elisabet, ktorá v tej dobe predstavovala niečo ako ich náhradnú matku a potom....potom to bolo to trpké čakanie. Na správu. Na znamenie. Na...hocičo, čo by napovedalo tomu, že sa s ňou ešte vôbec niekedy uvidí, že ju snáď ešte niekedy bude môcť objať a že...sa bude môcť v noci občas ešte zakradnúť do jej izby, keď ju budú trápiť zlé sny a ona si ju zoberie do svojho náručia a povie jej, že všetko bude v poriadku.
Nebolo to ľahké. Nebolo to pre ňu vôbec jednoduché, no trpezlivo vyčkávala.
Celé tie dni, týždne...a dočkala sa.
Ešte teraz si do detailov pamätá na ten deň. Deň, kedy prišiel on. Neprišiel sám, no predsa len si teraz nedokáže vybaviť hociktorú inú tvár ďalšieho z vojakov, ktorý boli s ním.
Len tu jeho. Príjemne vyzerajúcu. Sympatickú. Priateľskú...s obrovským úsmevom na tých jeho príťažlivých perách.
Už vtedy vedela, že ten mladý muž nie je len obyčajným rytierom a že určite aj napriek jeho nízkemu veku, už dokázal zlomiť srdce viacerým ženám.
Vlastne čo si spomína, vždy bol rovnaký. Milý, prívetivý, ochotný...bol taký k nej, k Elisabet, k slúžkam. Ale aj tak, keď bola s ním, mala občas pocit, že sa na ňu díva...úplne inak, než na ostatné.
No bála sa, že to "inak" je v podstate len tým, čo už veľakrát zažila pri iných mužoch.
Že v nej Himuro vidí len tú bábiku...to drobné, sladké dievčatko, ktoré v nej videli aj ostatní a že je to taktiež rovnako tak povrchné a plytké.
Vždy sa k nej správal s úctou, nikdy neurobil nič, čím by sa v jej očiach znížil a tak jej prišlo prirodzené, že jej jej s ním dobre. Niekedy sa však pristihla, že až moc dobre.
Pomaly...postupne sa v nej formoval akýsi zatiaľ nepoznaný cit. Cit pre toho mladého, usmievavého rytiera, ktorému sa tak intenzívne bránila, no neskôr zistila, že to proste nemá cenu.  
Vedela, že ju to pohlcuje. Celú...celučičkú.
Nesúhlasne pokrútila hlavou.
Je to len obyčajné, pochabé zaľúbenie, ktoré ...vyprchá tak rýchlo, ako aj prišlo.
S touto myšlienkou sa postavila zo zeme a pobrala k svojej posteli.

Tatsuya mlčky stál v priestore miestnosti, kde nedopadalo svetlo zapálenej sviečky a pozoroval jej oddychujúce telo. Nebolo by to po prvýkrát, čo sa tajne vkradol do jej izby.
I keď sa väčšinou držal bokom, tak túto noc predsa len pristúpil bližšie. Pohľadom spočinul na dlhých kučierkach, rozprestretých na vankúši a na jej čistej, bledej pokožke...síce len nepatrne odhalenej, no dostatočne na to, aby to v ňom vyvolalo poriadne horúcu reakciu.
Napriek tomu, že sa za posledné mesiace črty jej tváre a hlavne krivky jej tela trošku zmenili, aj tak to bolo stále to isté dievča, po ktoré ho jeho pán poslal. V ničom sa mu nezdala iná a ani jeho čarovné okúzlenie jej krehkým výzorom sa v podstate nijako nezmenšilo, skôr sa...zosilnelo, menilo a nadobúdalo rozhodne iný a nový charakter.
Díval sa, ako sa jej pravidelne dvíha hrudník a neušlo mu, ako jemne pootvorila pery a z úst jej unikol slabý povzdych. Spozornel, keď sa náhle pomrvila a pretočila sa na bok.
Hltal ju svojimi očami...cítil tú túžbu, ktorá sa postupne, ale jednoznačne drala na povrch a neodolal.
Prstami prešiel po tých dlhých, jemných vlasoch a nežne ju pohladil po líci. Jeho dotyk tým však nekončil. Pokračoval ďalej cez sánku, po hebkej pokožke jej krku...
Stačilo tak...málo. Tak málo k tomu, aby bola jeho. No aj napriek tomu intenzívnemu chveniu a tlaku v podbrušku vedel, že by si to nikdy nedovolil. Nikdy by neurobil nič, čím by jej mohol ublížiť a čím by ju od seba mohol odplašiť.
Nie, nemal čisté myšlienky a nezmýšľal o nej zrovna nevinne, ale aj tak by tomu rozkošne vyzerajúcemu stvoreniu pred sebou, nedokázal týmto spôsobom uškodiť.
Odtiahol sa od nej a zrak mu padol na práve dohasínajúcu sviečku.
Pousmial sa. Bála sa tmy. Vedel o tom.
Na stolíku bola položená ešte jedna. Zobral ju do rúk a skôr, než plamienok zhasol, zapálil ju ním.
Z jej izby sa vytratil s pomyslením na to, že to bolo naposledy.

,,Pôjdeme, Lady Anabel?" spýtal sa jej s tým svojím typickým úsmevom na perách.
Kone už mali pripravené. Doprovod už dokonca stál pri bráne, len ona stále stála opodiaľ a vyzerala, akoby niekoho vyčkávala.
Už už sa chcela zvrtnúť na päte, keď ju zazrela. V tej chvíli sa jej neskutočne uľavilo.
Jej sestra sa s ňou nakoniec predsa len prišla rozlúčiť.
Nič však nepovedala, len si ju mlčky zobrala do náručia a vtisla jej bozk do vlasov.
No aj tak bola v tom momente Anabel šťastná. Nevedela si totiž predstaviť, že by odišla len tak...bez toho, aby svoju sestru videla ešte pred tým, než sa vydá na cestu.
Keď od seba poodstúpili, staršia jej venovala jeden smutný úsmev a potom sa jej už otáčala chrbtom.
Anabel sa ešte hodnú chvíľu dívala na jej vzdiaľujúcu sa postavu a všimla si, že na ňu čaká Murasakibara. Sledovala, ako ju ten vysoký muž objal kolo ramien a potom sa jej už obaja stratili z dohľadu úplne.
V tej chvíli mala čo robiť, aby sa nerozplakala.

,,Elisabet, láska..." zamumlal Atsushi a a ovinul svoje dlhé paže okolo pása svojej ženy.
,,Už sa toľko netráp." dodal. Nerobilo mu to dobre ju takto vidieť.
Odkedy prišiel jej sestre ten list, bola takáto stále.
Bez nálady, smutná, podráždená.
,,Ako sa nemám trápiť?" spýtala sa mrzuto a chcela sa mu vymaniť, no on ju zovrel o čosi pevnejšie.
,,Nechápem ju. Ona je..." povzdychla si.
Začal jej jemne dlaňou prechádzať po chrbte, chcel ju upokojiť.
,,Možno si chce len niečo...dokázať." zamumlal jej do vlasov, ktorý vôňu práve vdychoval a nežne sa prisal na miestočko za jej uchom.
,,Dokázať? A čo, prosím ťa?" V jej hlase zaznela pohoršenosť.
,,Pozri, láska. Kde bola naša dokonalá Anabel, keď sa tu diali všetky tie hrozné veci?" Tentoraz sa ústami presunul na jej krk. Veľmi pomaly, lenivo posúval pery z jedného miestočka na druhé. Mal na ňu chuť. No kvôli malému a taktiež jeho povinnostiam, v poslednej dobe na seba moc času nemali. A až teraz, keď ju mal opäť pri sebe a mohli si pre seba ukradnúť zopár pekných chvíľ, zistil, ako moc mu vlastne chýbala.
,,Čo tým...myslíš?" zamumlala a cítila, ako sa pod jeho dotykmi pomaly zbavuje všetkého toho stresu. Jeho vplyv bol až...čarovný.
,,Možno má len potrebu tiež niečo urobiť..." Pomaly sa dostával až k jej výstrihu a začal ho obsypávať nenásytnými bozkami.
,,...pre naše kráľovstvo." Prstami pevne zovrel jej zadok a hladne sa prisal na jej pery.
,,Blbosť. Nič z toho...nie je...nutné." zamumlala pomedzi vzdychy, keď sa od nej na chvíľu vzdialil a začal jej pomaly dávať dole šaty.
,,Je rozumná. Sama na to príde." zašepkal jej do ucha a pomaly ju tlačil k posteli.
,,Ona nie je...rozumná. Je hlúpa."zašomrala, keď ju zbavil oblečenia úplne.
,,Ja viem, ale teraz sa už o nej ...aspoň na chvíľu nebavme." povedal mäkko a priľahol ju svojím telom. Prstami pevne zovrela látku jeho košele a pomohla mu ju prevliecť cez hlavu.
O pár sekúnd neskôr už na kôpke vedľa postele ležali aj jeho nohavice a jej spodničky.
,,Už viem, prečo sa mi nedalo v poslednej dobe vôbec sústrediť." poznamenal a pohladil ju po stehnách. Rukami sa posúval od kolien až k jej bokom a opatrne ju za ne nadvihol.
Vnikol do nej, sklonil sa k jej ústam a jazykom jej vkĺzol dnu.
Pevne ho obopla stehnami a pritisla sa k nemu čo najviac.
Stále to bolo s ním tak dobré. Tak dokonalé. Stále sa obaja tak vášnivo milovali.

.
.

4 komentáre:

  1. Teda... wow... vôbec som nečakala, že moje prosby budú vyslyšané tak skoro. Keby som vedela, tak ti ten koment napíšem prv :P Ani si nevieš predstaviť,že ako moc si ma potešila, keď som tu uvidela konečne prvú časť k tejto poviedke, naozaj :) Si úžasná, za toto by som ti najradšej poslala kyticu ruží alebo darčekový kôš :D a mne veru nikto ďakovať nemusí, všetci ostatní môžu poďakovať len a len tebe za to, že si pre nás opäť raz napísala takúto úžasnú kapitolu :)

    Strašne moc mi táto fanfikcia chýbala, tak si vieš predstaviť, že v akom som nadšení z toho, že je konečne späť! Dokonca si nám dopriala aj Murasakibaru a Elisabet, za čo ti určite budú ďační viacerí, lebo viem, že táto poviedka o nich bola veľmi obľúbená a zaslúžene. Ach, ako ja moc milujem historické príbehy, veď ty vieš :)

    No a bolo to vážne skvelé :) úbohá Anabel, aspoň čiastočne si viem predstaviť, že čo práve prežíva. Ten zmysel pre zodpovednosť a to, čo by mala urobiť, čo sa pre ňu patrí na jej vek, je naozaj pozoruhodný. I keď chuderka ubližuje samej sebe a okráda sa o vlastné šťastie. Ale dúfam, že napokon nejako začne myslieť aj na seba a zistí, že čo je pre ňu dobré... kiež by viac počúvala svoju staršiu sestru alebo hlas svojho srdca. No, nevadí, na to tam je Himuro, aby ju uviedol na správnu cestu :) A keď už sme pri ňom, bolo mi jasné, že sa do nej viac ako zapozeral už z predošlých dielov, takže som moc rada, že sú obaja späť a teším sa, že ako budeš ich príbeh postupne podávať :) No a veľkou záhadou je ten nádejný pytač Anabel, som zvedavá, že čo to bude zač... či to bude nejaký odporný/odpudzujúci uzurpátor, alebo naopak sa jej aj on zapáči a ocitne sa v milostnom trojuholníku. Nechám sa prekvapiť :) Moc sa teším na ďalší diel a na to, že čo si pre nás vymyslíš. Oh a ešte - tá posledná scéna to bol bonus :D mám taký dojem, že Elisabet a Murasakibara nechýbali len nám, ale aj tebe a teraz si si takto ich absenciu vynahradila, tým písaním hlavne záverečnej scény :D A to ich maličké musí byť veľmi zlaté :)) som rada, že je z nich taká šťastná stredoveká rodina :>

    Naozaj si ma neskutočne moc potešila, že si to začala písať a už teraz sa nemôžem dočkať pokračovania :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ach jáj, to sú zmätky, čo? Aj v príbehu, v tvojom živote... nech sa ti tie zápočty podaria! (y)

    Nuž, Anabel berie všetko tak veľmi vážne, Elizabeth je jej pravý opak... ale to by nebol život. Asi.
    Himuro je tu skvelí, taký oddaný, nenásilný a všetko.

    Hentai no Kame

    P.S. Koniec bol fajný. :3

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Hmmm, začína to zaujímavo. Páči sa mi to, celé ako to popisuješ, tie ich myšlienky nálady a neviem sa už dočkať, kedy to úplne objasníš - city Anabel, myšlienky, prečo to robí a aj jej minulosť. Dúfam, že to viac rozvinieš a nadšene čakám na ďalšiu kapitolku. ^.^

    OdpovedaťOdstrániť
  4. ju~ na tuhle kapitolovku jsem se strašně těšila~ ... těším se až jí Himuro vtluče do hlavy, že prostě patří k sobě

    X <3 X

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)