streda, 4. novembra 2015

Victor - kapitola č. 3

***


***
.

.

○○○ODKAZ NA RUBRIKU / VŠETKY DIELY○○○

.


Pevne zomkla pery a pozorovala to vášnivé divadielko, ktoré jej tí dvaja predvádzali.
Netušila prečo, no... bolelo to. Nebolo jej to úplne jedno, no nedokázala si vysvetliť, že prečo.
Zachvela sa a mierne pootvorila ústa, aby do pľúc nasala čo najviac vzduchu.
Všimol si ju hneď ako sa od seba odtrhli, no tváril sa, akoby sa práve vôbec nič nestalo.
Nedokázala identifikovať všetky tie emócie, ktoré sa tak náhle v nej usadili, no jedna z nich veľmi nápadne prerážala tie ostatné. Zlosť.
Tá žena ju tiež spozorovala a mierne zahanbene sklopila pohľad, z čoho Ester usúdila, že zrejme vie o tom, že je jeho snúbenka.
,,Ja...už musím ísť." zamumlala rozpačito a náhlivým krokom sa vybrala k východu.
Len na veľmi kratučký moment zdvihla zrak zo zeme a zadívala sa na hnedovlasú ženu, ktorá jej už však nevenovala pohľad a tak sa rýchlo stratila za dverami a nechala ich samých.
Ester uprene sledovala muža pred sebou, ktorý sa práve otáčal a chcel sa znova vrátiť do svojej pracovne. A bolo to tu...ďalšia vlna hnevu. A nie len jedna, to, čo sa v nej momentálne dialo, bolo takmer neopísateľné.
,,Victor?" oslovila ho, pričom vôbec neskrývala znechutenie, ktoré sa dralo prostredníctvom tónu jej hlasu na povrch. Zdalo sa však, že ju neregistruje.
,,Hej!" zakričala za ním a čo najrýchlejšie sa dostala pred tú miestnosť a skôr, než jej stihol zabuchnúť dvere rovno pred nosom, vkĺzla dnu.
,,Potrebuješ niečo?" spýtal sa jej ľahostajne, na čo ona údivom takmer pootvorila ústa.
,,Či...potrebujem niečo?" zopakovala vykoľajene a pri pohľade na jeho neutrálnu tvár, mala odrazu pocit, či sa jej to všetko len náhodou...nesníva.
Takto sa správa niekto, kto bol práve prichytený pri nevere? 
,,Čo to malo... znamenať?" položila mu otázku a prekrížila si ruky na prsiach.
,,Čo malo znamenať čo?" Mierne naklonil hlavu nabok a pozorne sa jej zadíval do očí.
,,Nerob sa hlúpy! Kto bola tá žena?!" Ester cítila, že ju opúšťajú aj posledné zvyšky jej sebaovládania.
Áno, poznala toho muža len dva dni, no podľa všetkého oni dvaja ...mali patriť k sebe. Mali tvoriť pár. Bolo jej jasné, že on v podstate predstavuje pre ňu len niekoho cudzieho, no mala na tento pocit právo, veď si nič nepamätala, ale on...on si predsa pamätá ju. Vie, ako to medzi nimi bolo a čo vlastne medzi nimi bolo. Tak prečo sa takto správa bez toho, aby jej to aspoň nejakým spôsobom ujasnil?
,,Kristína? Je to moja milenka." poznamenal jej prosto a už sa od nej odvracal a kráčal smerom k obrovskému stolu, ktorý bol na opačnej strane miestnosti.
Ester pri tých slovách stuhla na mieste. No nie preto, že by to bolo pre ňu prekvapením, ale kvôli tomu, s akou ľahkosťou jej to oznámil. Akoby to nič neznamenalo, akoby ...to tak bolo v úplnom poriadku.
,,To ...to sa to ani nebudeš snažiť poprieť? Vysvetliť?" spýtala sa úplne vyjavene.
Čo to má, dopekla, znamenať? 
,,Vysvetliť? Nemám na to dôvod. Dohodli sme sa tak." odvetil jej a začal sa prehrabávať v nejakých papieroch, ktoré mu ležali na stole.
,,Dohodli? Čo tým myslíš?" Začínala mať z toho všetkého veľmi zlý pocit.
Nervózne si zahryzla do pery. Tušila, čo bude odpoveď. Vedela to, no aj tak si v danej chvíli naozaj úprimne želala, až sa mýli. Malo by jej to byť ukradnuté. Malo...ešte pred tými dvoma dňami aj bolo, ale teraz sa ju to celkom z neznámej príčiny naozaj...žralo.
,,Naše zasnúbenie bol čisto obchodný ťah. Bolo to výhodné pre obe rodiny." vysvetlil jej krátko.
Pri tom poslednom slove sa mierne zachvela. Rodina.
Veď ja už žiadnu nemám a ani sa na žiadnu...nepamätám. 
,,Nič iné za tým nie je, Ester." prehovoril znova a zdvihol svoju hlavu od materiálov.
,,Je to len na papieri. Inak si slobodná, môžeš si robiť, čo len chceš." Znova sa sklonil.
Zdalo sa, že jej už svoju pozornosť vôbec nevenuje, no ona aj tak ešte odmietala opustiť túto miestnosť. Pomalým krokom k nemu podišla.
,,S niečím takým som súhlasila?" spýtala sa potichu, čím ho znova prinútila ju vnímať.
,,Áno." opäť na krátko nahliadol jej smerom a zazdalo sa, že sa...zarazil? Bolo to len na krátku chvíľu, no neušlo jej, ako sa zadíval na to, čo má práve oblečené. Hneď sa však opäť sústredil len na fascikle na stole a dokonca si začal v nich aj listovať.
Ten démon bol...neskutočný. Nechápala, ako sa k nej môže takto správať.
,,Tak blbá som určite byť nemohla." zamrmlala takmer nečujne a všimla si, ako jednu, svoju voľne položenú ruku zovrel v päsť, až mu zbeleli hánky.
,,Ako som už spomínal. Bolo to výhodne pre..."
,,Ale ja už nemám rodinu!" vyriekla o čosi hlasnejšie, ako chcela.
,,Za ten čas, čo som tu, si mi to mohol všetko...vysvetliť. Mohli sme sa pozhovárať a neriešiť to takto..." dodala tichšie a zadívala sa mu do tváre. Nahliadla do tých pekných, hnedých očí a dúfala, že vycíti, ako moc je zúfalá. Veď ona od neho vlastne ani nič nechcela, veď čo aj mohla? Popravde, ani len nevedela, čo také by si od neho mohla vyžiadať, vypýtať...a to bolo to, čo ju tak moc trápilo.
Nič jej nepovedal, nič! Chodil okolo nej ako okolo niečoho nechceného a ten výraz tváre, ktorý mal zakaždým, keď sa pokúšala s ním komunikovať, jej nikdy nenapovedal nič...iba ju nechával stále viac a viac zmätenú.
Mierne ňou trhlo, keď sa náhle pohol, obišiel stôl a zastavil sa až pri nej.
,,Pozri, Ester, povedal som ti, že urobím všetko pre to, aby si bola spokojná." poznamenal a ona párkrát prekvapene zažmurkala. Chcela niečo povedať, už aj otvárala ústa, no prerušil ju.
,,Ak sa cítiš osamelá, budem s tebou tráviť čas. Ak chceš, aby som sa prestal stýkať s Kristínou a spával s tebou, v poriadku, urobím to." dodal pokojne.
Znepokojene sklopila pohľad a pomaly spracovávala tie slová.
,,To nemyslíš vážne." prehovorila pohoršene a mimovoľne od neho poodstúpila.
To, čo hovoril, to, ako sa správal...nedávalo jej to zmysel.
,,Prečo nie? Si moja snúbenka, chcem, aby si..."
,,Bola spokojná. Jasné. To som už počula." poznamenala ironicky. Kebyže sa aspoň pri spôsobe, akým to povedala, zamračil, ale on nie. Stále bol kľudný.
Ak mala pocit, že sa predtým hnevá, teraz priam zúrila.
Ako to môže povedať len tak?
,,Aj toto sú tie vaše vzory?" Nezmohla sa nakoniec na nič iné. Cítila, že ju začína pobolievať hlava. Z neho...z jeho odporného správania a z toho jeho, neskutočne otrasného výrazu.
,,Myslím si, že to medzi ľuďmi tak chodí. Starajú sa o tých, s ktorými sa rozhodnú žiť...alebo sa mýlim?" Mierne nadvihol obočie a to ju utvrdilo v tom, že aj on je predsa len živá bytosť a nie len nejaká... pekne vyzerajúca socha.
,,Pokiaľ to nie je úprimné, za moc to nestojí." odvetila mu a pevne zomkla pery.
,,Pokiaľ sú zabezpečené všetky vaše potreby a túžby, je zrejme jedno, ako je to myslené." Pomaly si zašiel prstami do svojich tmavých vlasov a otočil sa k oknu.
,,Toto je snáď vážne len nejaký hlúpy sen." zamrmlala.
,,Netuším, čo za chuderu som bola predtým, keďže som sa na toto dala..." pri tej vete znova spozornel.
,,Ale nemienim v tom pokračovať." precedila pomedzi zuby, snažiac sa, aby ten, pomaly nekontrolovateľný príliv negatívnych emócií, ovládla a nevybuchla hneď pred ním.
Mala dojem, že už sa na neho v tej chvíli nedokáže ani len dívať, preto sa otočila a mlčky kráčala k dverám, pričom si v duchu nadávala, že tak neurobila skôr.
,,Si moja snúbenka." začula za sebou a prisahala by, že jeho tón hlasu sa trošku zmenil.
Pôsobil ...podráždene.
Chcela to ignorovať a tak bez toho, aby mu na to niečo odvetila, siahla na kľučku a zatlačila na ňu.
V tom si však uvedomila, že aj tak nedokáže mať ústa ...zatvorené.
,,Je mi to jedno." zahundrala mrzuto a už už chcela výjsť von, no predsa tu len bolo niečo, čo ju prinútilo sa ešte k nemu otočiť.
,,A mimochodom." Zovrela medzi svojimi prstami látku červeného svetríka, čo mala na sebe. Opatrne zaň zaťahala.
,,Došlo mi, že je tvoj, no nevrátim ti ho!" zvolala nahlas.
Stretla sa s jeho mierne zarazeným pohľadom a videla na ňom, že by jej rád niečo povedal, no to už ona za sebou zatvárala dvere a nazlostene sa pobrala do svoje izby.
Na čaj, kvôli ktorému vlastne zišla dole, zabudla úplne.

Sedela na posteli a dívala sa na ten neporiadok. Stále bola rozladená a hlavne...znechutená.
,,Bolo by na čase, dať to na svoje pôvodné miesto." zamumlala a zdvihla sa.
Založila si ruky v bok a očami prebehla po celej izbe. Netušila ani len, kde by mala začať a v podstate si už ani len nepamätala, kde čo patrí.
Kľakla si ku kôpke papierov a vtedy pocítila bodavú bolesť v členku. Sykla a ihneď pozmenila polohu. Chôdza jej už až taký problém moc nerobila, ale... stále to bolelo.
Ako ich zbierala, dávala ich ihneď do obrovskej škatule.
,,Toľko...obrázkov, náčrtkov..." Na papieroch boli postavy, tváre, profily. Neboli úplne amatérske a malé písmenko "E" v rohu nasvedčovalo tomu, že ich zrejme nakreslila ona. V podstate celá tá škatuľa, ktorá bola pôvodne na skrini, bola plná rôznych kresieb a našli sa tam aj nejaké maľby.
,,Takže...som zrejme umelkyňa." prehovorila s miernou iróniou v hlase a uškrnula sa.
,,Pár dní dozadu som bola len kus mäsa, čakajúci na to, kedy ju niektorý z tých hajzlov zabije a teraz som umelkyňa a...zasnúbená." frflala a nervózne hodila dnu zvyšné diela.
Tak rada by sa niečím rozptýlila, no vždy, keď sa o to pokúšala, vydržalo jej to tak päť minút a už sa opäť myšlienkami vracala k tomu tmavovlasému mužovi.
Áno, mala by byť rada za to, že práve teraz nehnije v tej zatuchnutej cele, že je v teple, v príjemnom prostredí a mimo ohrozenia, no aj tak si nemohla pomôcť.
Možno by si to mala nechať tak. 
Možno by som mala odísť.
Zasa sa uškrnula. Nemá kam ísť!
S touto trpkou myšlienkou sa pobrala do kúpeľne.

,,Buď poslušná."
,,Mám ťa."
,,Môže za to tá tvoja tvrdohlavosť."
Zmätene otvorila oči a posadila sa. Jej ruka sa ihneď natiahla k stolnej lampe a zasvietila.
Mierny stres, ktorý na zlomok pocítila, ihneď ustál, keď zistila, že je jej izba prázdna a že to bol len sen. Sen, v ktorom nevidela nič, len tmu a nemohla sa hýbať a potom... ten hlas...zlovestný, nepríjemný. Ešte teraz mala z toho hnusného pocitu, ktorý v nej tak náhle vyvolal, zimomriavky.
,,Dám si ten...čaj." zamrmlala a postavila sa z postele.
Bola pevne odhodlaná, že tentoraz si ho naozaj uvarí.

O pár minút neskôr už opúšťala kuchyňu s obrovskou šálkou plnom horúcej vody a príjemne voňajúcich byliniek. Potešila sa, keď ich tam našla nasušené a starostlivo poukladané v malých dózičkách. Bola si istá, že sa to v tými obyčajnými, sáčkovými vecami, nedá ani len porovnať.
Taktiež, táto malá prechádzka po tomto veľkom dome, jej naozaj prišla vhod a ona sa cítila zasa o čosi lepšie a hlavne istejšie.
Možno si začínam na niečo spomínať. Uvažovala.
,,Alebo som len zmätená...ešte viac, ako predtým." poznamenala potichu a dostala sa do veľkej haly a ku schodisku, ktoré viedlo na poschodie. Ten obrovský priestor bol osvetlený, síce len tlmeným svetlom, ale bol, za čo bola rada, keďže si nevedela predstaviť, ako by tu blúdila po tme a hľadala vypínače.
Veľmi opatrne a tak rýchlo, ako jej to šálka plná horúceho nápoja a nohy dovolili, kráčala po schodoch.
Nebola ani len v polovici, keď začula zdola štrngot kľúčov.
So záujmom sa otočila a sledovala, ako dnu vstúpili dve postavy.
Prvá bol on. Victor. Toho druhého muža nepoznala. Mal krátke blond vlasy, bol vysoký, štíhly... Pozorne si ho prezerala, kým jej oni dvaja nevenovali pozornosť a o niečom debatovali.
Odrazu však stuhla. Uvedomila si totiž, že má na sebe len jednu z tých nočných košieľok. Košieľok, ktoré sa veru vôbec nehodili na nočné pobehovanie...ani doma. Napäto zadržala dych a skôr, než urobila akýkoľvek pohyb, sa stretla s dvoma pármi prekvapených očí.
Victor, viditeľne ohromený, mierne pootvoril ústa a ten druhý muž, ten sa na ňu díval len krátko, tiež prekvapene, možno až...moc prekvapene, no potom sa zazdalo, že sa zarazil a už sa zdvorilo otáčal.
Pocítila páľavu a nepríjemné rozpaky.
,,Pre...Prepáčte." takmer zapišťala. Okamžite sa otočila a nehľadiac na tupú bolesť v členku a ani na to, že práve rozliala takmer polovicu svojho pripraveného čaju, vybehla zvyšné schody priam rekordnou rýchlosťou.

Do svojej izby takmer vletela a rýchlo za sebou zabuchla. 
,,Si...prekliaty! Nie si mi asi..súdený." poznamenala nešťastne, mysliac tým na svoj, tak moc chcený čaj a položila ho na stôl. Okamžite siahla po župane, prevesenom na stoličke a obliekla si ho.
Urobila to práve vo chvíli, keď sa dvere do jej izby opäť náhle otvorili.
Na prahu stál Victor.
,,Stalo sa niečo?" spýtal sa jej. Na tvári mal zvláštny výraz.
,,Nie..len som mala chuť na..." zatvárila sa kyslo pri pomyslení na to, čo sa práve udialo.
,,Bola som smädná." povedala prosto. Cítila sa trapne.
Sklopila pohľad a čakala, kým zasa odíde, no nestalo sa tak. Znervózňovalo ju to.
Chcela, aby ihneď vypadol a nechal ju samú.
Keď k nemu opäť zdvihla svoj zrak, napäto zvieral kľučku na dverách a nespúšťal z nej oči.
Pocítila rozpaky. Ďalšie. No o čosi iné, ako tie tam dole.
Prekrížila si ruky na prsiach a mierne nadvihla obočie.
,,Želáš si niečo?" spýtala sa podráždene a na moment sa medzi nimi rozostrelo ticho.
Mlčky pozorovali jeden druhého a ona mala pocit, že jej to snáď robí...schválne.
,,Ester, ja..."
,,Dobrú noc." dodal napokom a takmer nečujne za sebou zatvoril.

.
.
.




3 komentáre:

  1. Som rada, že som na toto tu narazila. Už som to vyzerala xD
    Hm, trochu ťažko sa mi darí pochopiť správanie Victora, hlavne keď je to vlastne len "naučené", ale možno som nedávala pozor, keď som to čítala a o niečo som prišla. Ja som hrozná, ale stáva sa mi to bežne xD Tak ja vlastne furt čakám, že trochu viac "ukáže", ale nejako to neprichádza, nevadí :D
    Ester je však z neho očividne tiež mierne frustrovaná, alebo skôr vytočená, čomu sa ani nečudujem, keď sa na nič nepamätá a on sa jej vyhýba a napokon vypľuje, že má aj milenku, s čím súhlasila ona a podobné veci. Ach, jo takéto situácie sa nezávidia, ale snáď sa jej všetko vyjasní a spomenie si aj na svoju minulosť - či už čiastočne alebo úplne, myslím, že by jej odľahlo. A ten čaj... mno, zrejme je prekliaty xD Ale ľúbilo sa mi, ako ju "načapali" len v tej košieľke, stáva sa xD Nabudúce nech si už nezabudne dať župan alebo nejaké normálne pyžamo (mačiatkové! to je trápnejšie, btw, vlastná skúsenosť xD)
    Tak páčila sa mi táto častička a budem sa tešiť na ďalšiu - nech už bude kedy bude xD :D

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Konečne nová časť Victora! :) Inak, strašne moc ma ten dej frustruje (ale to neber v zlom), len ma frustruje to, že vôbec sa v tom "démonovi" nevyznám, ako bolo písané už v komentári nado mnou, absolútne nechápem, že čo je v skutočnosti zač a prečo to tak všetko je :D táto poviedka je taká obrovská záhada a furt sa to zamotáva... tak som zvedavá, že čo za tým bude. Dúfam, že nám čoskoro odhalíš príčiny a podstatu všetkého... lebo to znie naozaj zaujímavo... Akože, nechcela by som byť v koži Ester, to je jak v nejakom psycho filme, kde sa teraz ocitla a čo sa tam deje :D a čudujem sa jej, že odtiaľ proste nezdrhne, i keď asi nemá kde. No, každopádne, som moc zvedavá, že či sa bude jej "vzťah" s Victorom vyvíjať aj inakším smerom, ako tomu bolo doteraz :P myslím si, že určite na neho ešte v budúcnosti nejako zapôsobí, možno zmení jeho myslenie/konania... no, uvidíme :)

    Každopádne, kapitola sa mi ako vždy páčila, som rada, že sme sa dozvedeli aspoň trošilinku viac z toho, že čo je Ester zač, len mi stále vŕta v hlave, že prečo bola na začiatku tam, kde bola a ako to vlastne on dopustil. A zaujal ma aj ten jeho blonďavý kamoš :D dúfam, že sa tam ešte ojbaví... no a tá scéna na schodisku... uh, nechcel aby som :D musí si nabudúce dávať lepší pozor, nie že sa na ňu ten démon vrhne xD teším sa na pokračovanie, tak pekne píš ďalej a dúfam, že nabudúce nám toho odhalíš viac :3

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ten Victor je na mňa príliš komplikovaný. Samozrejme, že je veľmi zaujímavý a stále taký záhadný, lebo sa akosi príliš extravagantne neprejavuje, ale.. hm hm... možno ho Ester jej novým správaním prinútila premýšľať, uvažovať... Ja som aspoň mala taký pocit.
    A tú scénku, kde ju videli len v košielke, tak to mi prišlo také milé a vtipné a ... hodilo sa to tam, pretože to spestrilo celkovú atmosféru počas čítania, ale aj tam, pretože hodilo sa tam niečo takéto po tej ich hádke alebo teda jej monológu, keďže jej Victor odpovedal veľmi stručne.
    A je to kruté mať také manželstvo, že si obaja budú robiť čo chcú a s kým chcú.. Je to veľmi necitlivé. A ešte... Ester mi prišla zlatá v tom jeho svetri a ešte keď mu povedala, že mu ho nevráti, hahaha! :D To bolo také srandovné. :D
    A tiež, pripájam sa, nevyznám sa v tom démonovi, ale o to viac ma to ťahá sa dozvedieť viac, takže... takže idem čítať!

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)