sobota, 7. novembra 2015

Victor - kapitola č. 4

***


***

.

○○○ODKAZ NA RUBRIKU / VŠETKY DIELY○○○

.


Ester v tú noc už oka nezažmúrila. Neustále mala pred sebou buď to, ako jej ten démon bezstarostne oznamuje, že ich vzťah vlastne žiadnym vzťahom nie je... a ak sa náhodou zrovna netrápila týmto, tak to bolo tou nepríjemnou situáciou, do ktorej sa dostala v noci.
Kebyže ju tak vidí len Victor, ešte by to prekúsla, predsa len, videl ju v omnoho horšom stave. 
Pri tej spomienke ju opäť striaslo odporom a uvedomila si, že by v podstate mala cítiť skôr vďačnosť ako hnev, ale...nedalo sa. Mala totiž pocit, že je to voči nej naozaj nespravodlivé.
Chcela by som vedieť, kto bol ten druhý muž. V mysli si spätne vybavila jeho tvár a čím viac nad ním premýšľala, tým viac sa cítila zúfalá.

Keď zišla dole na raňajky, úplne si vydýchla, že sa tam s ním nestretla. Amy jej neskôr oznámila, že odišiel už skoro ráno a že bude, pravdepodobne, celý deň preč.
Aj to bola druhá vec, ktorej sa Ester potešila a tak teraz uvoľnene pila kávu.
O niečo neskôr sa chcela pobrať opäť do svojej izby, no pri pohľade na dvere jeho pracovne, sa smer jej chôdze trošku pozmenil. Zastavila sa až pred nimi a porozhliadla sa, či sa okolo náhodou ešte niekto okrem nej nemotá a potom opatrne zatlačila na kľučku.
Pocítila spokojnosť, keď zistila, že je otvorené a pomaly vošla dnu.
Vedela, že by si nemala takto dovoľovať, no v tej chvíli jej to bolo úplne jedno.
,,Keď mi nechce prezradiť nič on, nájdem si to sama." poznamenala a s týmito slovami podišla až k jeho stolu.
Pri otváraní prvých zásuviek síce pocítila miernu nervozitu a zlý pocit zo samej seba, no ten postupne mizol tak rýchlo, ako ona rýchlo vyťahovala rôzne materiály, zložky a zápisníky.
Väčšina toho sa týkala zrejme jeho podnikania a tým veciam sa žiaľ, nerozumela, ale potom našla jednu zmluvu. Zmluvu s podpisom Ester Hanzal. Rýchlo ju prebehla očami a zamračila sa.
Týkala sa prevedenia majetku na ...Victora Witlingera. 
Aj keď sa jej to moc nepozdávalo, predsa len si uvedomila, že to svedčí aj o niečom inom.
,,Takže ma nehľadal kvôli peniazom, ktoré by inak nedostal...pretože ja hlúpa som mu ich už predtým dala." zašomrala.
,,Stavím sa, že ide znova o tie prašivé vzory." dodala a zastrčila tie papiere na svoje pôvodné miesto.
Pri pomyslení na to, že sa niekto rozhodne pátrať po svojej nezvestnej snúbenke len z toho dôvodu, že sa to tak, prirodzene, robí a patrí, jej ušlo uchechtnutie.
,,To je...strašné." Brala do rúk nejaký zápisník. Zrejme diár a začala v ňom rýchlo listovať.
Všade boli len nejaké dátumy, mená...zrejme mu to slúžilo len na plánovanie stretnutí.
Už sa ho chystala odložiť a potom si všimla jedného preloženého papiera, vsunutého medzi jednotlivými stránkami. Zaujato ho zobrala do rúk a po vystretí zistila, že ide o kresbu.
Bola na nej Victorova tvár a v rohu, už pre ňu známe písmenko "E".
,,Takú peknú vec si ani nezaslúži." mumlala potichu a stále sa uprene dívala na jeho podobizeň.
Bola pekne prepracovaná, zrejme uhlíkom a to najdivnejšie na to snáď bolo to, že sa na tom portréte usmieval. Síce len málinko, no aj tak.
Zmätene ho vrátila späť do diára, keď si uvedomila, že premýšľa nad tým, že by ho tiež chcela vidieť sa takto usmievať.
Rýchlo po sebe upratala a keď sa pokúšala dostať do poslednej zásuvky, ktorú ešte nepreskúmala, zistila, že je zamknutá.
,,Beriem to ako znamenie, že už bolo asi dosť hrania sa na Sherlocka." povedala otrávene.
Povzdychla si a opustila miestnosť.

Moc som toho teda nezistila. Premýšľala a perom poklepkala po papieri, na ktorom sa práve snažila urobiť si aspoň ako taký prehľad toho, čo už vie.
A veru, bolo toho naozaj málo. Dokonca sa snažila na čo to popýtať aj Amy, ale tá jej vedela povedať akurát o jej rodine a o nej samej, no nič, čo by sa týkalo toho, čo sa vlastne dialo medzi ňou a Victorom ešte pred tým, než zmizla. A vlastne celá tá vec okolo jej zmiznutia bola akási čudná.
Vraj o tom všetkým zakázal hovoriť, takže keď sa na jej neprítomnosť aj niekto spýtal, údajne vycestovala za svojou vzdialenou rodinou po tom, čo tak zmasakrovali jej rodičov.
Victor to vraj šikovne uhral na to, že ju to zasiahlo tak hlboko, že ihneď po súkromnom a veľmi malom pohrebe odišla....jednoducho, že potrebovala zmeniť prostredie a vyrovnať sa s tým po svojom. Takže výsledok bol taký, že vlastne nik, okrem neho a Amy, ktorá tu vlastne bola jedinou stálou slúžkou a súčasne aj jej spoločníčkou, o tom nevedel.
Nechcela to dať na sebe znať, no popravde, bola z toho poriadne vystrašená. Napadlo ju, že možno nechcel jej náhlym zmiznutím vyvolať príliš veľký rozruch, no aj tak...spôsob, akým to riešil, ju desil. Klamala by, keby tvrdila, že ju vôbec nenapadlo, že v tom mohol mať prsty aj on sám, ale to by potom nedávalo zmysel, keďže práve vďaka nemu je teraz tu. V bezpečí.
Uvedomila si taktiež, ako nerozumne sa počas pobytu tu vlastne správala. Akoby úplne zabudla na to, čo vtedy spravil v tej cele. Ako...bez mihnutia oka zabil troch ľudí.
Áno, ona sama bola toho názoru, že si to zaslúžili. Priam im to želala a tešila sa z toho, že sa dočkala jednak ona, ale tie ostatné dievčatá, spravodlivosti, no to nič nemenilo na tom, že Victor bol...skutočné zviera. Taktiež jej zišlo na um, že práve vtedy to bola chvíľa, kedy na ňom videla ozajstnú emóciu. Hnev. V tom momente bol krvilačný, nemilosrdný...a ona tak trošku dúfala, že to predsa len muselo byť...kvôli nej. Veď aj kvôli komu inému? A potom tu bola tá vec...tá malá drobnosť týkajúca sa toho, čo občas mala možnosť vidieť v tých tmavých očiach a kresba. Kresba, ktorú si nechal.
I keď sa cítila nesmierne rozladene a znechutene, predsa len tu bolo niečo, vďaka čomu nedokázala tak úplne uveriť všetkému tomu, čo jej tak chladne a ľahostajne povedal. A možno práve to bol dôvod, prečo sa na neho tak hnevala. Prečo to jednoducho...odmietala a nenechala tak, ako to je.
Navyše. Na niečo...si spomenula už v tej cele. Vtedy, keď sa k nej zohol. Jeho vôňa...bola jej známa.
Bola to vôbec prvá vec a vlastne zároveň jediná, ktorá jej nebola cudzia. Možno medzi nimi predsa len niečo bolo. Možno... Nesúhlasne pokrútila hlavou, no aj tak tú myšlienku úplne nezavrhla.
Ale prečo by jej klamal? Prečo by sa k nej takto správal a prečo by jej niečo zatajoval?
Bola predsa dospelá...mala právo to vedieť, nech to bolo hocičo. Nemohol ju predsa nechať takto neinformovanú a čakať, že od neho nebude chcieť vysvetlenie a bude stále len ticho.

Z premýšľania ju vytrhlo až prudké otvorenie, priam rozvalenie dverí do jej izby.
Očami rýchlo prebehol po miestnosti a zastavil sa až pri nej. Stuhla na mieste, keď sa stretla s jeho...naštvane vyzerajúcou tvárou a pero, ktoré doteraz zvierala, jej vypadlo z rúk. Ešte hodnú chvíľu stál na prahu dverí a prepaľoval ju svojím pohľadom, zatiaľ čo ona mlčky čakala na to, čo sa bude diať ďalej, ohromená tým, ako práve teraz vyzeral.
Okamžite jej došlo, prečo je taký nahnevaný, no aj tak jej tá jeho reakcia prišla neprimeraná.
,,Victor?" odvážila sa na neho prehovoriť.
Okamžite k nej podišiel a spôsob, akým sa práve teraz nad ňou týčil, ju prinútil sa zachvieť.
,,Hrabala si sa mi vo veciach." poznamenal, snažiac sa znieť čo najviac pokojne.
,,Ja..." pevne zomkla pery a nervózne sa pomrvila na stoličke.Vedela, že jej to tak ľahko neprejde, ale aj tak bola šokovaný tým, ako na ňu vybehol.
,,Áno." prikývla potichu, dlaňami sa zaprela o stôl a pomaly sa postavila.
Stál tak blízko a bol tak...vysoký. Mala chuť od neho poodstúpiť, no keď sa o to pokúsila, surovo ju chytil za zápästie a opäť si ju k sebe pritiahol. Prekvapene k nemu zdvihla tvár a zachvela sa.
Zrejme si uvedomil, že to prehnal a pri pohľade do jej zmätených a vystrašených očí, ju pustil a sám urobil krok vzad.
,,Nemôžeš to proste..." nervózne si zašiel rukou do vlasov.
,,Nemôžeš to proste nechať tak, Ester?" položil jej otázku a uhol pohľadom, ktorý doteraz na ňu tak intenzívne fixoval.
,,Nie." zamrmlala a opäť sa mimovoľne striasla.
,,Nemôžeš byť spokojná s tým, že žiješ, že si zdravá a že si opäť...doma?" Tón, akým to hovoril, ju miatol ešte viac. Bol...sám jej prišiel veľmi nesvoj a to, ako očami blúdil v snahe nájsť nejaký bod, na ktorý by sa zameral, ju v tom len utvrdzovalo.
,,Neviem, ako sa mám k tebe správať." povedal napokom a na moment privrel oči.
,,Naozaj to...netuším." zamrmlal a skúmavo sa na ňu zadíval.
,,Proste mi to vysvetli. Všetko." vyriekla potichu a sama so záujmom sledovala tú jeho zamyslenú, peknú tvár. Bol tak...zvláštny, tak mätúci a predsa len niekde vnútri cítila, že ho dokáže a vie vnímať aj úplne, ale úplne inak.
,,Už raz som sa ti v tom dovolil rýpať a pozri, ako si dopadla." Hovoril to tak... povedala by, že až...ublížene. No najmä úplne inak, ako to všetko ostatné doteraz.
Ten démon bol ako počasie. Tie jeho nálady a postoj boli rovnako tak premenlivé, no vedeli rovnako tak aj...nahnevať.
,,A môžem tak dopadnúť ešte raz alebo aj...horšie." poznamenala opatrne a už nie tak nepriateľským tónom. Z nejakého dôvodu teraz totiž cítila, že to Victor naozaj zrejme nemyslí zle.
,,Ester." opäť k nej podišiel. Nad niečím uvažoval.
,,Čo všetko si našla v mojej pracovni?"spýtal sa nakoniec.
,,Nič... zaujímavé." pokrčila ramenami.
Znova sa medzi nimi rozostrelo ticho a zasa sa zdalo, že premýšľa.
,,Alan ťa... včera videl." prehovoril a Ester si opäť vybavila toho blonďavého muža.
Cítila, že sa začína červenať a odvrátila svoj pohľad.
,,Chcel som tvoj návrat zatiaľ..." na moment sa odmlčal a pozorne sledoval jej reakciu.
,,...tajiť, ale teraz...možno by bolo vážne dobre, kebyže vieš pravdu." poznamenal nakoniec.
Ester napriek náhlemu zahanbeniu k nemu prekvapene zdvihla hlavu a hoci bolo na ňom stále vidieť, že ešte nad tým, čo práve povedal, váha, pocítila úľavu.

,,Kto je Alan?" spýtala sa, keď si sadala do kresla v jeho pracovni a bolo to vôbec po prvýkrát, čo jeden z nich niečo povedal od vtedy, čo opustili jej izbu.
,,Je to môj dlhoročný priateľ a taktiež jeden z mojich obchodných partnerov." vysvetlil a jej neušlo, že na ňu opäť uprel akýsi, možno až podozrievavý pohľad.
Snažila sa to ignorovať, aj keď jej to bolo nepríjemné, no aj tak sa neisto pohniezdila a očami rýchlo prebehla po kôpke papierov, čo mal na stole.
,,A on je...on je tiež...?" Cítila sa hlúpo, keď sa na neho toľko vypytovala, ale naozaj ju ten cudzí muž z nejakého dôvodu zaujímal.
,,Áno, je démon."
Stále tu bolo niečo, na čo by sa rada spýtala ohľadom neho, no znova si pripomenula, prečo je práve tu a tak svoju plnú pozornosť zasa presunula tomu, čo sa jej Victor rozhodol povedať.   
Hodila po ňom očkom a čakala...a hlavne dúfala, že si to opäť nerozmyslí.
,,Ani neviem...kde by som mal začať." riekol úprimne a natiahol sa po veľkú zložku a podal jej ju.
Zobrala si ju od neho a otvorila ju.
Čakala nejaké materiály, papiere a dokumenty, no bolo to plné fotografií.
,,Netuším, ako hlboko siaha tvoja amnézia, tak by som začal úplne od začiatku."
Len mlčky prikývla.
,,Pred šesťdesiatimi rokmi sa konalo jedno stretnutie. Bola to čisto démonská záležitosť, v ktorej sa rozhodovalo, či sa odhalíme vám ľuďom. Prišli všetky hlavné rodiny a každá z nich s tým súhlasila."
,,Dohoda Osemnástky." zamrmlala Ester a on jej prikývol.
Pousmiala sa. Predsa len tam...niečo bolo. Nerozmýšľala nad tým, jednoducho jej to, vypadlo.
,,Po tejto udalosti sa všetko ťahalo takmer ďalších osem rokov. Spisovali sa rôzne zmluvy, uskutočnili sa ďalšie stretnutia, tentoraz aj so zástupcami ľudí a celý tento dlhý proces viedol k tomu, čo môžeš vidieť dnes. Sme tu, medzi vami...žijeme s vami, pracujeme. Zo začiatku to bolo ťažké, dôvera sa budovala veľmi dlho, no s každou vašou novou generáciou sa na strach postupne zabúdalo a zvykli ste si." pokračoval ďalej, pričom z nej ani na moment nespúšťal oči.
Díval sa, ako si obzerá jednotlivé fotografie, ako sa občas mierne zamračila a na jej čele sa objavila drobná vráska a ako občas prikývla na znak toho, že ho počúva aj napriek tomu, že jej pozornosť púta aj niečo iné.
,,V posledných rokoch sa tu ale objavilo zopár problémov."
Ester odložila jeden zo starších obrázkov nejakej rodiny a na chvíľu k nemu zdvihla hlavu.
,,Pre starších je súčasná situácia to, po čom tak dlho túžili. Chceli to, no potom sú tu aj takí, ktorým to vyhovovalo skôr predtým a ide hlavne o mladších."
,,Mohli si robiť, čo sa im zachcelo." poznamenala potichu. Tiež netušila, odkiaľ to má.
,,Áno a navyše, tým, že sme sa medzi vás takto vmiešali, tak sme sa s vami aj začali...párovať."
Uškrnula sa nad spôsobom, akým to hovoril. Vyzeral pri tom, tak vážne.
,,A to je problém?" mierne nadvihla obočie.
,,Párovanie nie je problém, problém sú potomkovia." odvetil.
,,Čo je s nimi?" zachmúrila sa.
,,Rodia sa ...chybní."
,,Chybní?" Zatvárila sa udivene.
,,Áno. Polovica z nich sa často veľa nedožije a tá druhá..." zazdalo sa, že hľadá vhodné slová.
,,Tá druhá má jednoducho problém vyrovnať sa súčasne s ľudskou a aj démonskou časťou a tak majú obrovské sklony k násiliu, agresivite a k psychickej labilite. A teraz nehovorím o malých výkyvoch, ktoré by sa dali tolerovať, takže väčšinou musíme tieto prípady riešiť tým, že daného jedinca usmrtíme." dodal.
,,To je strašné." zašomrala. Nebola síce matkou, no už len z tej predstavy jej bolo smutno.
,,Je to strašné, no rovnako strašné je aj to, čoho sú schopní."
Slová, ktoré hovoril, boli hrozné, samotné mali nesmiernu váhu, no on o tom aj tak rozprával s akousi, až strašidelnou ľahkosťou, nehovoriac o tom, že sa na jeho tvári nepohol pri tom ani len jeden, jediný sval.
Ester si pošúchala ramená a pohľadom znova spočinula na fotkách.
,,V minulosti sa to stávalo len veľmi zriedkavo, pretože len občas sa niekto z našich zaplietol s niekým od vás. Jednak to bolo zložitejšie a ťažšie, ale dnes, dnes to vôbec nie je problém a deje sa to...až moc často." Neušlo jej, ako sa na moment zatváril kyslo. Vedela si predstaviť, čo si o tom myslí a úprimne, pohoršilo ju to. Povedala by, že ju to priam...urazilo.
,,A ako toto všetko súvisí so mnou?" spýtala sa, aby sa opäť posunuli.
Victor zobral zo stola inú zložku a položil jej ju na kolená. Ester ju zvedavo otvorila a pri pohľade na jej obsah ju zamrazilo.
Tiež tam boli fotky. No fotky úplne iného charakteru. Na obrázkoch boli postavy...mŕtve, zakrvavené a podľa toho, čo mohla vidieť, zjavne aj mučené.
Cítila, ako sa jej začína dvíhať žalúdok a mala sto chutí mu vynadať za to, že ju ani len neupozornil.
,,Pred vyše rokom začali miznúť celé rodiny a zakaždým sme ich našli v takom stave, aký môžeš vidieť na tých fotkách." začal opatrne.
Čím dlhšie pozorne sledovala jednotlivé obrázky, tým sa cítila viac horšie, no aj tak od nich nedokázala odtrhnúť zrak.
,,Nevieme, kto to robí, ale myslíme si, že je to niekto z tých, čo s dohodou Osemnástky nesúhlasili a taktiež máme silné podozrenie, že našej pozornosti ušli aj nejakí...poloviční."
Zastavila sa na jednom obrázku. Bol na ňom veľmi mladý muž, povedala by, že až chlapec...čiernovlasý. Bol to záber na jeho tvár a tak jej pozornosti neušla malá jazvička pod spodnou perou, ťahajúca sa smerom k jeho brade.
,,Edmund Peters. Človek." prehovoril Victor.
,,To decko ti bolo... veľmi blízke. Neustále za tebou doliezal a bral ťa ako náhradu svojej zosnulej matky."
Ester sa zachveli pery a hneď na to ich pevne zomkla. Nepamätala si tú tvár a predsa len pri pohľade na ňu niečo cítila.
,,V každom prípade, si sa rozhodla do toho zapliesť."
,,Zapliesť do čoho?" položila mu tú otázku a zahľadela sa mu do očí. Na jej prekvapenie po chvíli uhol a podišiel na druhú stranu stola.
,,Vedieme síce vyšetrovanie, no aj tak sa snažíme o to, aby toho verejnosť vedela čo najmenej a ty si bola jednou z tých, pred ktorými sa to nedalo tak úplne... ututlať." poznamenal mierne otrávene.
,,A ako som sa dostala k tomu, že som tvoja snúbenka?" Založila fotku toho chlapca na samý spodok.
,,Tí, čo to robia, sú veľmi opatrní a nikdy nezanechali ani len najmenšiu stopu a tak sme sa ich rozhodli trošku...vyprovokovať." Tón jeho hlasu sa trošku zmenil. Bolo to takmer nebadateľné, no ona si toho aj tak všimla.
,,Vyprovokovať?" zopakovala nechápavo.
,,Na jednej strane sme potrebovali upokojiť verejnosť, ktorá v tej dobe už začínala tušiť viac, než bolo potrebné a na druhej strane...sme dúfali, že to tých druhých popoženie k niečomu, kde stratia svoju bezchybnú organizáciu."
,,A preto sme sa rozhodli zasnúbiť?" Na tvári sa jej usadil mierne rozladený výraz.
,,Vychádzali sme z toho, že jedným z hlavných cieľov som práve ja, pretože väčšina vyvraždených rodín mala so mnou kontakty a tým, že sme verejne oznámili svoje zasnúbenie, sme jednak upokojili okolie a mohli tak naďalej bez obmedzení pracovať a taktiež...sme vyčkávali, čo sa udeje ďalej. Veď kto by premýšľal o svadbe, keď sa okolo deje niečo také? Vyzeralo to ako celkom dobrý ťah."
,,To je...šialené. Myslela som si, že som predtým bola len hlúpa hus, ale teraz zisťujem, že som bola... hlúpa hus so samovražednými sklonmi." vyjachtala zo seba. Nedokázala si predstaviť, ako mohla urobiť takú vec. Takto sa...ohroziť a nie len samú seba, ale aj svoju rodinu!
No keď sa zamyslela, nejaká tá predstava sa predsa len už objavovala.
Mimovoľne siahla na to miesto, kde zastrčila tú jednu fotku a opäť ju povytiahla.
Mohlo to byť kvôli tebe, Edmund? 
,,Lenže.." znova začal.
,,Potom sa však ale nič dlho nedialo. Dokonca sme chceli s tou fraškou skoncovať, no jedného dňa si proste zmizla."
,,Ako to, že som prežila?" Pri pohľade na všetkých tých mŕtvych ľudí, bolo samozrejmé, že ju napadla aj takáto otázka. Na fotkách boli aj ženy...aj deti. Čiže o nejakej ľútosti tu uvažovať nemohla.
,,Netuším." odpovedal jej tichým hlasom.
,,Prečo si mi to nepovedal hneď?" v jej hlase bolo cítiť výčitku. Hnevala sa na neho.
,,Myslel som si a ešte stále si ja myslím, že by to tak bolo lepšie."
,,Tak to je teda poriadna kravina." zahundrala pohoršene.
,,Pozri, Ester...ja nie som v tomto dobrý."
,,Dobrý v čom?"
,,V tom, ako by som sa k vám ľuďom, mal správať." opatrne k nej podišiel.
,,Tak sa na tie hlúpe vzory úplne vykašli a buď taký, aký si naozaj." vysúkala zo seba. 
Victor sa akosi čudne uškrnul a nesúhlasne pokrútil hlavou.
,,Prečo? Máš pocit, že takto je to lepšie? Pre mňa určite nie, akurát som z toho...poriadne zmätená." povedala úprimne. Sledovala, ako sa kútiky jeho úst opäť zdvihli.
,,Ver mi, Ester, nechcela by si ma vidieť takého, akým som v skutočnosti." Postrehla ten zvláštny podtón, ktorý do tej vety vsadil a musela si priznať, že ju z toho tak trošku...mrazilo.
,,Prečo?" Pevnejšie zovrela okraje zložky, pričom sa neustále vpíjala do jeho dúhoviek.
,,V prvom rade by som sa tu teraz s tebou takto vôbec nezhováral a pravdepodobne by si bola zavretá vo svojej izbe... bez akejkoľvek možnosti protestu." uškrnul sa.
Ester sa mrzuto odvrátila a snažila sa tie slová nerozoberať viac, ako je nutné.
V mysli sa vracala k všetkému, čo tu dnes odznelo a pokúšala si to istým spôsobom v hlave utriediť.
,,Ako dlho som bola vlastne preč?"
,,Päťdesiatsedem dní."
Ester prekvapením pootvorila ústa.
,,Päťdesiatsedem dní?" zopakovala vykoľajene.
,,V tom bordeli som nebola ani týždeň a lesom som blúdila...ja neviem, ale určite to bolo len dva, maximálne tri dni, takže..." na moment sa odmlčala.
,,Čo sa so mnou robilo všetky tie...ostatné dni?" Posledné slová takmer šepkala.
Nervózne si zahryzla do spodnej pery a v hrdle sa jej vytvorila obrovská guča.
Všimla si síce, že sa zatváril akosi trpko, ale veľkú pozornosť tomu aj tak nevenovala.

.
.
.




4 komentáre:

  1. Prečo len mám taký pocit, že on veľmi dobre vie, čo sa s ňou dialo? Hm, to je aj jedno. Ja som sa potešila pokračovaniu a tiež som si myslela, že Victor je do toho nejakým spôsobom zapletený, oh, samozrejme, že je xD Aj keď som teda skôr tipovala, že bude do toho zapletený nejako priamo... hmm, nevadí xD
    Bola to super časť a konečne sa Ester niečo aj dozvedela. Ah, jo, tie jej samovražedné sklony, ale v podstate si myslím, že to bol dobrý ťah, horšie je ako to napokon dopadlo...
    Mno, ja budem čakať na pokračovanie, táto časť sa ti vydarila a som zvedavá na to, čo sa bude diať ďalej :)

    Btw, musím protestovať! Kam sa podel ten tvoj článok s tou mangou?!

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Aký článok s mangou? Aj ja chcem vedieť :D

    No a k samotnej kapitole - opäť raz sa mi tá časť páčila, hlavne preto, že vzhľadom na jej dĺžku sme sa naozaj dozvedeli kopu nových vecí a začína sa to pomaličky, ale isto objasňovať (i keď som stále z toho mierne zmätená) :D Ale čudujem sa, že sa napokon odhodlal jej to vyzradiť... len či jej povedal úplnú pravdu, to je už druhá vec.. mohol si kľudne nejaké detialy poupravovať podľa seba, ale je fajn, že sa jej začali isté veci vyjasňovať. Zaujal ma ten chlapec, to som nečakala. No a to s tým, že ako dlho zmizla, tiež trochu šok, wow. Tak by ma zaujímalo, že kde tú celú dobu bola, čo sa s ňou dialo, lebo toľko dní, to veru nie je krátka doba. A hlavne by som moc chcela vedieť, že ako sa dostala na začiatku do toho "bordrelu", či ako to nazvať a že čo to vlastne je za miesto a prečo tam boli tie ženy. Je to všetko také záhadné, mätúce ale na druhej strane výborne vymyslené a ešte lepšie napísané :) si fakt frajerka, písať niečo takéto.. nie je to vôbec nejaká typická story, akých je na blogoch veľa, ešte som nič podobné v rámci autorskej tvorby na internete nečítala, takže za to máš obrovskú poklonu. Len som zvedavá, že ako nám to všetko na konci objasníš, je to riadna šlamastika.... ale páči sa mi ten nápad, že vlastne tí démoni nažívajú s ľuďmi v zájomnej symbióze a fascinuje ma, že ako sa dokážu ovládať - teda Victor, keďže je to vlastne démon, zaujímalo by ma, že či má nejaké skryté pudy a ako veľmi to v sebe potláča :D No, uvidíme, že čo bude ďalej, moc som rada, že sa to tu objavilo a teším sa na pokračovanie :) podľa mňa pred ňou stále niečo tají a ten jeho priateľ ma tiež zaujal trochu, dúfam, že sa tam ešte objaví :P Super diel to bol a píš pekne ďalší :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Tak přečetla jsem si všechny 4 kapitoly...a chci další! :D Je to jakésyk návykové...chci vědět co se to tam děje za guláš...Victora jsem měla ze začátku chuť bacit pánví...ale tady v tom posledním díle jsem si ho jaksyk oblíbila :DD nejlepší jak řekl, že by byla zavřená v pokoji...hádám, že ta jeho bezcitnost nebude až tak zhoubná ... piš piš dál ... joj a že ti to říkám zrovna já co? :D :D

    X <3 X

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Spracovávam informácie...
    Och... toho je veľa. Ale som rada za túto kapitolu. Dobre si si to premyslela alebo vymyslela, jednoducho je to zaujímavé, je to síce komplikované a stále sa nevie, že kto za tým stojí, teda konkrétna osoba, ale... konečne som si prečítala normálny rozhovor tých dvoch a že Ester si predsa na niečo spomína, aj keď.. je naozaj desivé, čo robila ten zvyšok toho času, ktorý nestrávila v tej cele... Ozaj...
    A čo sa Victora týka, trošku začínam tomu rozumieť, že to asi nie je jednoduché vyhovieť ľuďom a domyslieť si správanie a podobne, ale... Ester by ho mohla naučiť *devil face*. No veľmi zaujímavá kapitola. Chválim! :)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)