streda, 30. decembra 2015

Spolubývajúci - kapitola č. 1

***

Niekto z nás by možno najradšej býval sám, niekto možno potrebuje non-stop niečiu spoločnosť, no... určite len málokto by sa o priestory chcel ochotne deliť s takým človekom, ako je Haizaki Shougo.
A práve do takejto situácie sa dostáva Sára, ktorá si nemôže len tak dovoliť odísť z bytu, v ktorom bývala so svojou kamarátkou a ktorý si však...taktiež nemôže dovoliť platiť sama.
 



***


 ,,Nasledujúca zastávka..."
Strhla som sa. Tak moc som neznášala tieto nepríjemné, vlakové hlásenia! Uvedomovala som si, že pre mnohých je to užitočná vec, no mne sa z tej neprimeranej hlasitosti a chrčania, ktoré sa ozývalo, robili po celom tele zimomriavky a ježili vlasy.
Zamračila som sa a zvesila svoju bundu z malého háčika nad mojím sedadlom. Obliekla som sa, omotala som si svoj dlhý šál okolo krku a pevne som uchopila svoj kufor. Opatrne som sa predrala z kupé a vošla som do úzkej uličky. Moja batožina vážila snáď sto kíl a ja som si rázom pripomenula, prečo tak nenávidím toto cestovanie.
Nejakým zázrakom som sa bez zakopnutia dostala až k východu a tam...sa mi do dverí natlačili dvaja mladí chalani. Kyslo som sa zaksichtila.
Džentlmeni. Kde sa, dopekla, tak ponáhľali? Domov na večerníček? Otrávene som prevrátila oči a nemotorne som sa vysúkala z vlaku. Po chvíľke som sa dostala na chodník a vydýchla som si, pretože tú najhoršiu časť cesty som mala za sebou. Škoda, že len cesty...dnes ma totiž ešte čakalo niečo iné.
Keď som pred rokmi začala chodiť na vysokú školu do tohto mesta, dostala som internát spolu s mojou kamarátkou Klaudiou len tak tak, ale ďalší rok sa nám už nezadarilo.
Jediným naším šťastím bolo to, že Klaudia mala odtiaľto rodinu, svoju starkú, ktorá nás s radosťou privítala a uvoľnila nám jednu svoju izbu.
Jej babička bola veľmi dobrý a priateľský človek, no posledný rok aj pól bola čím ďalej, tým viac chorľavejšia a nakoniec umrela. Byt ostal ich rodine a tak som tam ja mohla ostať aj naďalej. Samozrejme, mesačne som prispievala na energie a aj napriek tomu, že s tým nesúhlasili, som im dávala aj niečo navyše. Prišlo mi to tak správne a aspoň som sa necítila ako ten najväčší príživník.
Takže, sme si spolu s Klaudiou gazdovali samé, teda...až do chvíle, keď mi s maličkou dušičkou oznámila, že by si rada skúsila spoločné bývanie s jej priateľom. Popravde, prvé, čo ma napadlo, bolo to, že z bytu letím a ona si tam nasačkuje toho svojho milovníka fitness a zdravej výživy, no veci sa mali tak trošku inak. Ona sa totiž chystala ísť bývať k nemu. Takže...druhá vec, čo mi prebehla hlavou bol fakt, že letím z bytu, ktorý sa zamkne a rozsype sa z nepoužívania alebo sa predá.
Do piatich minút som už mala premyslené, ako sa čo najrýchlejšie a najefektívnejšie zbalím a pokúsim sa vybaviť si ten prekliaty internát. Lenže, potom si si spomenula, že keď mi ho nedali naposledy, tak mi ho asi ťažko dajú práve teraz a tak...som sa už videla, ako vstávam o štvrtej ráno, aby som chytila prvý diaľkový autobus a stihla výučbu o siedmej v nemocnici.
Tá predstava ma inak ešte teraz desí v niektorých z mojich snov.
Ale...kým som ja už v mysli lúčila s bytíkom, na ktorý som si nenormálne moc zvykla a ktorý som si patrične aj podľa seba už trošku zariadila, sa mi moja priateľka snažila povedať, že...nemusím odísť.
Potešila som sa. Ale...ďalej ma napadlo, že si vlastne nemôžem dovoliť platiť ten byt sama a tak som bola zasa tam, kde predtým. Dofrasa. Už som si predstavovala, ako mi tie spoje v zime meškajú a ako na mňa vyučujúci nepekne zazerá zakaždým, keď prichádzam neskoro na hodinu.
Ak mám byť úprimná, tak som sa na svoju kamarátku hnevala. Veď šli sme do toho spolu! Spolu sme si to vybavili, spolu sme sa dohodli, že tam ostaneme, trošku si to prerobíme, zariadime podľa seba a ona sa tak náhle rozhodla od toho odstúpiť! Jasne si spomínam, ako som sa s ňou o tom bavila a ona mi horlivo pritakávala, že na tom bytíku spolu strávime celý zvyšok školy.
Mám... Klaudiu veľmi rada. Poznáme sa už od malička, chodili sme na rovnaké školy, ale viem, že ona občas... dokáže byť veľmi spontánna. Niekdy až moc. A to, čo mi urobila, bola toho príkladná ukážka.
Asi týždeň po tom, čo mi to oznámila, som bola v tom, že pokiaľ si to vysokoškolské ubytovanie nejakým zázrakom nevybavím, naplnia sa moje nočné mory o skorom vstávaní, neskorom príchode domov a nekonečnej únave.
Zúfalo som sledovala, ako sa moja priateľka pomaličky balí a ja som sa k tomu odhodlávala tiež, keď jej odrazu v jeden deň zazvonil telefón. Pamätám si, ako nadšene vyskočila spomedzi krabíc a pribehla ku mne zo slovami, že je problém vyriešený. Najskôr som nechápala...nechápala som, kým nepadlo slovo "spolubývajúci".
Nejaká jej ďalšia rodina z matkinej strany už dlhšie hľadala bývanie v tomto meste a keď sa dopočuli o tom, že sa ona sťahuje, ihneď sa toho chytili. Bola som presvedčená, že má na mysli nejakú zo svojím sesterníc alebo tú jej, stále bezdetnú a slobodnú tetu, no ako som sa, podotýkam, až neskôr dozvedela, šlo o nejakého jej bratranca. Opäť som sa videla, ako po tme, v rannom mraze nastupujem do autobusu! Ten fakt, že by som si mala zvykať na nového, úplne cudzieho človeka by som ešte ako tak dokázala akceptovať, ale to, že by som mala zdieľať ten, v podstate malý priestor s nejakým chlapom a každé ráno sa s ním striedať v kúpeľni? Tak to teda nie...vylúčené!
Pri tej spomienke som sa pousmiala. Vždy som mala tendenciu robiť z komára somára, ale nakoniec ma...presvedčili. Ja sama som si to potom nechala prejsť hlavou a rozhodla som sa, že to...skúsim. Že uvidím, aké to bude a ak tak, potom sa odsťahujem.
Takže som teraz takmer šuchtavým krokom šla po chodníku, ťahajúc za sebou svoj kufor a dúfajúc, že naše prvé stretnutie prebehne v poriadku. Bolo mi oznámené, že na byt príde niekedy krátko po sviatkoch, takže predpokladám, že ho tam už nájdem.
Ja sama som sa moc dlho pri rodičoch nezdržala. Predsa len, bolo skúškové a ja som potrebovala taký ten svoj kľud, na ktorý som už bola zvyknutá a práve ten bytík mi tento pokoj poskytoval. A nešlo len o učenie. Proste, za ten čas sa z toho miesta stala taká moja malá "oáza pokoja".
Ale ktovie...možno sa to rázom po tomto dni zmení a ja zajtra ráno nasadnem na prvý spoj domov.
,,Hádam budeš v pohode, Haizaki Shougo." zašomrala som si sama pre seba a keď som si uvedomila, že sa už pomaly začalo stmievať, zrýchlila som. Som totiž... paranoidná a predstava toho, že sa pohybujem po tme vonku sama, ma vždy tak trošku desila.
Haizaki Shougo. To meno mi moc nehovorilo. Akurát som ho tak vedela priradiť ku Klaudii, pretože pri našich pravidelných debatách sa často rozoberala aj téma rodina.
V diaľke som už jasne videla panelák a akosi som nevedomky opäť spomalila. Netešila som sa na to. V skutočnosti som z toho nemala práve najlepší pocit a teraz, keď som bola už kúsok od parkoviska, som mala sto chutí sa otočiť a zmiznúť odtiaľ.
Povzdychla som si a dostala som sa na chodníček vedúci až k môjmu vchodu. Očami som letmo prebehla po okolí. Opäť to tu bolo plné áut a ako som sa tak blížila k tým správnym dverám, neušlo mi, že tam už niekto stojí. Nejaký... párik, opierajúci sa o stenu.
Uškrnula som sa. Niekto sa nám tu rozvášnil. Pomyslela som si pri pohľade na to, ako sa tí dvaja k sebe mali. Nechcela som sa na nich moc dívať, no ak som sa chcela dostať do paneláka, musela som okolo nich prejsť a tak mi zrak na kratučkú chvíľu ešte raz zablúdil ich smerom.
Nepoznala som ich.
Práve keď som si otvárala dvere, ten mladý muž pootvoril oči a na moment sa na naše pohľady stretli. Mierne rozpačito som sa odvrátila a rýchlo som sa natrepala dovnútra. Nechcela som ich vyrušiť, ale tiež si mohli na vymieňanie si svojich slín zvoliť lepšie a hlavne, intímnejšie miesto.
Nastúpila som do výťahu a odviezla som sa na štvrté poschodie. Dostala som sa pred dvere a vopchala som svoje kľúče do dierky. Boli len zabuchnuté, no nie zamknuté, z čoho som usúdila, že môj nový spolubývajúci je už pravdepodobne dnu. Na moment som zaváhala. Cítila som sa akosi tak...hlúpo a preto som sa zhlboka nadýchla a psychicky pripravila na trápne zoznamovanie sa.
Otvorila som si a zrak mi okamžite padol na kopu škatúľ, ktoré takmer úplne blokovali celú našu úzku chodbičku.
Zamračila som sa. Bordel.
Zdvihla som svoj kufor do výšky a preniesla ho cez prah dverí. Položila som ho kúsok od botníka a práve som sa chcela zohnúť k svojim čižmám, že si ich vyzujem, keď som odrazu zaznamenala nejaký pohyb za sebou. Zvedavo som sa obzrela a v mojom zornom poli sa objavila niečia hruď. Málinko mnou trhlo, nepočula som totiž výťah. Dotyčná osoba musela teda ísť po schodoch.
Zdvihla som hlavu o čosi vyššie a stretla som s párom skúmavých, šedých očí.  Okamžite som poodstúpila a uvedomila som si, že je to ten mladík, ktoré som pred chvíľkou aj s jeho priateľkou stretla dolu.
,,Uhm...ahoj." pozdravila som ho a na jeho tvári sa objavil akýsi, nie moc príjemný a hlavne sebavedomý úškrn.
Zo začiatku mi to nedošlo hneď...a práve vo chvíli, keď som sa ho chcela spýtať, či niečo potrebuje, sa pretlačil cezo mňa dnu do bytu. Ostala som zarazene stáť na prahu dverí a vtedy som si uvedomila, že tento skúmač ženských úst je... ten Haizaki. Môj spolubývajúci.
,,Čau." zašomral, no neotočil sa na mňa, namiesto toho to mal namierené rovno do izby, ktorá predtým patrila Klaudii. Sledovala som jeho chrbát až kým sa mi nestratil v danej miestnosti a v tom sa ozvalo hlasné vyzváňanie.
Mierne zmätene som zatvorila za nami vchodové dvere a odrazu som netušila...kam sa zaradiť.
Čau? Nechápavo som nadvihla obočie.
Telefón sa prestal ozývať...namiesto toho sa po byte rozniesol jeho hlboký hlas a ja som stále stála na tej našej, práve nie najčistejšej rohoži, akoby som k nej primrzla.
Po pár sekundách vyšiel opäť do chodbičky s koženou bundou v ruke a mal to namierené rovno mojím smerom.
,,Uhm...som Sára." predstavila som sa mu, keď chcel okolo mňa znova len tak prejsť.
,,Shougo." poznamenal  tesne predtým, než sa stratil za dverami a ani sa len na mňa nepozrel.
Zamračila som sa a tentoraz som tie dvere, čo nechal otvorené, zabuchla o čosi hlasnejšie, než som chcela.
V skutočnosti, som si to naše stretnutie predstavovala všelijako, len nie takto. Nečakala som, že ma Klaudiin bratranec úplne odignoruje, ale tak, na druhej strane, aspoň som to mala už za sebou.
Povzdychla som si a začala som si dávať dolu bundu aj topánky.

Hlasno som zanadávala, keď sa mi opäť podarilo zakopnúť o jednu z krabíc, ako som vychádzala z kúpeľne. Bola som zvedavá, kedy sa milosť pán uráči vrátiť a dať to tu konečne do poriadku, pretože dnešné pohybovanie sa po byte totiž nápadne pripomínalo zdolávanie prekážkovej dráhy! Popravde, už som aj zápasila s myšlienkou, že mu to sama nahádžem do izby, no nakoniec som to zatrhla, pretože by som tým kruto vyjadrila svoj nesúhlas s jeho veľmi svojským spôsobom sťahovania. V každom prípade to bolo ale potrebné riešiť čo najskôr, pretože tieto priestory tu naozaj patrili len malému bytíku s dvoma menšími, voľnými izbami, z ktorých jedna patrila mne a tá druhá teraz už jemu...ďalej tu bola kúpeľňa so záchodom a jedna väčšia miestnosť, ktorá predstavovala kuchyňu spojenú s obývačkou, takže tie jeho haraburdy ma obmedzovali v pohybe všade, kam som sa len pohla.
,,Zaujímalo by ma, kde to vlastne všetko... chce dať." mumlala som si sama pre seba a odrazu som dostala chuť na ten bylinkový čaj, čo som si doniesla z domu. Zbehla som si poň do svojej tašky, z ktorej som ho ešte nevyložila a ihneď som napustila kanvicu vodou. Netrvalo dlho a už som si zalievala môj obrovský hrnček, z ktorého sa ihneď rozvinula príjemná vôňa. Zobrala som ho za uško a oprela som sa o kuchynskú linku. 
,,Haizaki Shougo." Akosi som sa stále nedokázala zbaviť pocitu, že mi niečo uchádza.
Spätne som si vybavila jeho výzor. Mal sivé vlasy...bol vysoký a podľa toho, čo som si stihla všimnúť, aj dobre stavaný. Možno športuje. Napadlo ma. Možno...s nami chodil na základnú školu a preto mám ten dojem, že mi nie je úplne tak cudzí. V každom prípade, nezapôsobil na mňa práve najlepšie.
Bolo mi jasné, že sa z nás určite nestanú hneď najlepší priatelia a že večer nezakotvíme pri dobrom víne, aby sme spečatili začiatok nášho spoločného bývania, no akosi som tak stále nedokázala úplne z hlavy dostať spôsob, akým sa ku mne správal...alebo skôr nesprával. Nie, nemrzelo ma to, no predsa len, bude to človek, s ktorým sa budem teraz denne vidieť, takže by nebolo od veci, kebyže sa aspoň trošku zoznámime. Vyjasníme si, čo je kto z nás ochotný tolerovať a podobne.
Nuž, je to len prvý deň. A touto myšlienkou som to uzavrela.
Pritiahla som si hrnček k perám a trošku som si odpila. Mňam. Ten čaj bol vážne vynikajúci.
Aspoň niečo bolo dnes pre mňa príjemné. Trpko som sa pousmiala nad svojím zhodnotením a vtedy moju pozornosť upútal príchod výťahu, čo mi vlastne pripomenulo, že ma ešte stále neprestalo udivovať, ako moc je v tomto paneláku všetko počuť.
,,Milosť pán dorazil." zašomrala som si popod nos a znova som sa poriadne napila svojho nápoja.
Vchodové dvere sa otvorili a mne neušlo, že milosť pán nie je sám, ale že s niekym prišiel.
Super. To milujem. Hlavne, keď je to... bez upozornenia.
Netrvalo dlho a v mojom zornom poli sa objavila malá skupinka ľudí, ktorá si to mierila rovno do obývačky. Zo spôsobu, akým sa pohybovali a...ako boli hluční, som usúdila, že sa vonku určite nenudili. Všimli si ma, keď okolo mňa prechádzali a venovali mi podgurážené úškľabky.
Zamračila som sa. Dnešný deň bol naozaj "deň blbec".
Pár sekúnd na to, napochodoval do miestnosti aj samotný Haizaki spolu s nejakým dievčaťom, ktoré objímal kolo pliec. Tá mladá žena si ma ihneď všimla, milo sa usmiala a ja som jej to... opätovala, aspoň teda jej.
Shougo sa tiež na moment otočil mojím smerom, no tváril sa úplne nezaujato a ihneď sa aj vrátil k svojim kamarátom.
Ignorácia pokračuje. Zovrela som uško hrnčeka o čosi silnejšie a pevne zomkla pery.
Očami som prebehla našich návštevníkov, ktorí sa už veselo rozvaľovali po celej obývačke a začínala som pociťovať mrzutosť.
,,Héj, Haizaki! To je tá tvoja spolubývajúca?" spýtal sa niekto. Pozornosť všetkých sa upriamila na mňa a neušli mi ich pobavené výrazy.
,,Nie je to až tak zlé." utrúsil znova, na čo sa všetci, až na môjho spolubývajúceho a jeho priateľky, rozosmiali. Zahryzla som si do spodnej pery a mala som čo robiť, aby som na mieste nevybuchla.
Opití neandertálci.
Jednoducho, takýchto ľudí som vážne nemusela a užila som si ich naozaj kopu počas toho, ako som brigádovala ako čašníčka, takže som si voči takýmto skupinkám vypestovala naozaj silnú alergiu.
Svoj pohľad som premiestnila k Shougovi a dúfala som, že ho moja vlna nespokojnosti poriadne zasiahne a dám mu tým jasne vedieť, čo si o tejto situácii myslím. Ten sa však naďalej len pokojne rozvaľoval v jednom z kresiel a díval sa na mňa. Akosi tak...skúmavo, akoby čakal, ako zareagujem.
Obrátila som sa k dresu a opláchla som svoj hrnček.
,,Asi je hanblivá." počula som za sebou a tú poznámku nasledovala ďalšia vlna smiechu.
,,Héj ty! Prines nám nejaké poháre!" zakričal niekto ďalší. Otrávene som sa otočila a venovala som mu ten najškaredší pohľad, aký som zo seba dokázala dostať. Tak trošku som sa blížila k takej tej mojej pomyselnej hranici toho, čo ešte vôbec dokážem znášať.
Znova som očkom hodila po Haizakim, no ten sa...ani teraz nestaral.
Popravde, hnevalo ma to. A akosi som si tak uvedomila, že toto je asi ten najhorší možný scenár, ktorý som si v súvislosti s novým spolubývajúcim predstavovala.
Neušiel mi mierne rozpačitý pohľad toho dievčaťa, ktoré sa ihneď postavilo.
,,Ja ich prinesiem." prehovorila rýchlo, akoby sa snažila túto, aj tak už dosť vypätú situáciu zachrániť.
Okamžite prešla ku kuchynskej linke a spýtavo sa na mňa pozrela.
Pousmiala som sa a otvorila som skrinku napravo. Pochopila som, že máme na danú situáciu zrejme rovnaký názor.
Mlčky som ju pozorovala, ako vyťahuje jednotlivé poháre a odrazu... som si niečo uvedomila.
Dlhé, čierne vlasy... Ona nebola to dievča, s ktorým som ho videla tam dolu!
Moje oči ho znova vyhľadali a tentoraz mi neušiel ten náznak úsmevu, ktorý mal na perách. V tom momente sa mi zazdalo, že on veľmi dobre vie, na čo myslím.
Uškrnula som sa. Super. Ignorant a ešte aj kurevník.
Odkráčala som preč, snažiac sa neriešiť tú ďalšiu reťaz poznámok na moju adresu. Priznám sa, mala som nutkanie ukázať tým dementom prostredník, ale tým by som im dala len ďalší dôvod na blbé reči, tak som sa na to vykašľala a len som sa zavrela v izbe.

Netuším, kedy ma tá zlá nálada začala prechádzať, no keď som sa ďalšie ráno zobudila, necítila som sa už tak podráždene. Vstala som z postele, prehodila som si cez svoje pyžamo župan, odomkla som sa a kráčala som rovno do kúpeľne, opäť kľučkujúc pomedzi krabice.
Kriticky som zhodnotila pred zrkadlom svoje strapaté blond vlasy, ktoré mi siahali sotva po plecia a zobrala som si do rúk kefu a začala som ich trošku upravovať. Po pár minútach som si pripomenula, ako moc to neznášam. Moje husté vlasy sa mi stále zauzľovali aj napriek tomu, že som si ich nedávno dala poriadne zostrihnúť a zakaždým ma to dokázalo poriadne vytočiť... a v podstate, ja som tak trošku "samonasierací typ", takže mi stačí naozaj málo.
Pri tejto myšlienke som si spomenula na včerajší večer a znova som sa zachmúrila. Možno...som to nemala brať až tak vážne, predsa len každý, kto má vypité, je tak trošku hovado.
Pobrala som sa do kuchyne a pohľad mi okamžite padol na ten neporiadok, čo tam po sebe nechali.
Snáď to uprace, keď vstane. Nahovárala som si a zamyslela som sa. Vôbec som netušila, kedy vlastne tá banda včera odtiaľto vypadla. Bolo ich síce počuť, lenže mne to obvykle neprekáža v zaspávaní, takže som ich potom už moc nevnímala.
Postavila som sa pred ľadničku, otvorila som ju a vytiahla som z nej šunku s maslom. S menším odporom, ale len predsa, som urobila tých chlebíkov viac...aj pre neho, dúfajúc, že by sme dnes mohli začať lepšie, lepšie ako včera.
Položila som plný tanier na stôl a urobila som si ešte kávu. Usadila som sa a začala jesť.
Tento ranný alebo skôr predobedný kľud však netrval dlho. Hluk. Zasa. Započúvala som sa a zistila som, že to ide z jeho izby. Krik. Nadávky. On sa hádal? Asi to dievča ostalo cez noc. V každom prípade, nie je to moja starosť a tak som len pokrčila plecami a opäť som si odhryzla.
Buchot. Unáhlené kroky a nejaké ďalšie vulgarizmy.
,,Live telenovela." prehodila som uštipačne a jedla ďalej.
Neušlo mi, že sa tí dvaja vyrútili na chodbu a aj keď som nechcela zazerať, predsa len som bola posadená tak, že som dovidela až na chodbu a všimla som si, ako ju Haizaki pevne drží za zápästie a ...priam ťahá k dverám.
,,Shougo! Dosť! Nechcem ešte ísť!" kričala po ňom, kým on otváral.
,,Už mi lezieš na nervy, ty hus! Odpáľ!" zavrčal a...surovo ju vystrčil von z bytu.
Pri pohľade na tú scénku mi takmer zabehol ten kúsok, čo som tak starostlivo prežúvala a z rúk mi skoro vypadol práve načatý chlieb.
,,Na! Tu máš!" zašomral a ja som vyjavene sledovala, ako tú jej kabelku, ktorú držal v druhej ruke, práve hádzal jej smerom. Údivom som pootvorila ústa a žasla nad tou hrubosťou, s akou sa k nej práve správal.
Čo to, doparoma, robí?
,,Si na hlavu?!" prehovorila nervózne spoza dverí. Môj spolubývajúci jej niečo nepríjemne odvetil, no tomu som už moc dobre nerozumela alebo skôr...radšej som tomu rozumieť nechcela.
,,Ty...!" To dievča chcelo ešte niečo povedať, no nestihlo, pretože jej drzo pribuchol dvere rovno pred nosom. Opäť si niečo potichu zafrflal a hneď na to... sa otočil mojím smerom. Vyzeral tak naštvane a otrávene zároveň, že som mala na kratučký moment dojem, že na tej chodbe skončím azda tiež.
Potom sa však... uškrnul a obdaroval ma tak čudným pohľadom, že som radšej rozladene sklopila ten svoj.
Chvíľu na to som počula zabuchnutie dverí. Vrátil sa do svojej izby. 
V duchu som spracovávala tento zvláštny zážitok a ...bolo to tu.
Moja hranica znášania... bola práve prekročená.
Ignorant, kurevník a ešte aj násilník! Podráždene som sa postavila.
,,Ja tu Klaudiu zabijem!" povedala som pošepky a namosúrene som odpochodovala so svojej izby s tým, že jej idem ihneď zavolať.

Nasledujúca kapitola


.
.
.
***

6 komentárov:

  1. Radosť mať takého spolubývajúceho! xD Vidieť, že i Sára sa tomu teší. "Milý" začiatok to sa musí nechať no :)
    Ale som zvedavá, čo sa z toho celého vykľuje - ináč mi ten nadpis pripomenul jeden seriál a už som si myslela, že to bude niečo podobné. Našťastie nie - hoci sa mi ten seriál veľmi páčil, ale to by nebolo ono, keby sa to na to podobalo xD Okej, čo to trepem za hlúposti?! Nechám to radšej tak. Som naozaj zvedavá, čo sa u nich bude diať, keď je teda tento jej spolubývajúci takýto unikát :D Rozhodne o túto poviedku je záujem! xD

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Aaaaa! Okej! Ani nevieš, že ako moc mi zažiarili očká, keď som otvorila tvoj blog a zrazu toto tu! Ale fakt :D ja som sem dnes počas dňa chodila čumakovať stále, bola som tu vyše 10 rázy :D a ešte na večer som sa prišla pozrieť, lebo mi niečo našepkávalo, že dneska by Petrika konečne mohla uverejniť, nejakú literárnu tvrbu :D A aha! Moje prosby boli vypočuté a ešte k tomu takto úžasné dlhá kapitola ♥

    Teraz k samotnej kapitole a vlastne aj pviedke - to sa ani nemusíš pýtať, či bude záujem! Lebo dobre vieš, že bude :D Aspoň minimálne z mojej strany, ale som presvedčená, že toto sa bude ľúbiť veľa ľuďom, ak si nájdu čas to prečítať.

    Toto je poviedka o mne, Petrika! :D Ale fakt... strašne moc som sa stotožnilaso Sárou, úplne vo všetkom :D ešte aj to meno, veľmi sa mi páči, také by som chcela mať napríkad aj ja :P A je to vážne super OC, lebo je podobná ako ja, aspoň čiastočne sa v nej vidím :D a ešte k tomu aj ja som mala spolubývajúcu na byte Klaudiu xD to je ale náhoda :D no, ale poďme k samotnej poviedke. Strašne som sa rehotala na tých hláškach, čo tam boli a že ich teda bolo požehnane :DDD úplne ti táto prvá kapitola vyšla na nie 100 ale 1000 precent :D a strašne moc sa mi to páčilo, takže dúfam, že už poracuješ a pokračovaní :D

    Ten úvod nemal chyby, ako sa stretli a potom aký bordel tam v byte urobil :D no a keď došli jeho kamaráti :D chúďa Sára, viem si predstaviť, že čo asi musela prežívať, ja na jej mieste by som asi vyskočila kuchynským oknom a zošplhala po streche a už sa tam nevrátila xDDD Haizaki je hovado xD a presne ako to Sára povedala - kurevník! xD A Sára bola aká zlatá, že na neho myslela pri raňajkách. Haizaki si to vôbec nezaslúži :D a tá scéna bola vážne ako z telenovely xDDD Ale dopadla, úbohá dievčina :D horší spolubývajúci snáď prísť ani nemohol :D na jej mieste by som tiež mala sto chutí Klaudiu zabiť xD strašne moc som zvedavá, že ako to bude pokračovať ďalej, lebo začiatok bol totálne parádny :D Fakt, rozhodna jedna z úplne naj vecí, čo si na KnB napísala :D

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Toto bolo dobré... ale poriadny chuj. Ja by som tam teda s ním dlho neostala a som zvedavá, ako to zvládne naša hrdinka. Ak teda nemá v pláne tiež odísť. :P

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Peťulaa, teším sa :) na to, ako mi bol tento chlap v KnB nesympatický, tu som normálne celá zvedavá, akým smerom sa to bude vyvíjať :D a okrem toho, obrovské plus je už len za to, že si mu nechala sivé vlasy, lebo si myslím, že tie mu išli oveľa viac ako tie vrkôčiky :D takže ďakujem za príjemné čítanie a teším sa na ďalší diel ;)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Som nečakala, že to na nás vybalíš ,,takýmtoô štýlom! :O Nuž, čo s tebou, neprestávaš ma prekvapovať.

    Ty na tých badboyov máš asi naozaj slabosť! :D Ale žiť s takým, no, nechcela by som. A som zvedavá, ako s s tým Sára popasuje.

    Hentai no Kame

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Samonasierací typ... hm hm hm...
    Kto by to tak asi mohol byť *priam neprirodzene sa tvári, že premýšľa*
    Hm *uškrnie sa na autorku*
    No, dosť bolo prvej časti trápneho komentáru!
    Ohohoho! Haizaki sa hneď v prvej kapitole kvalitne vyfarbil a vystihla si ho naozaj krásne. Ale naozaj úplne si ho vystihla.
    Opísala si to skvelo, dokonca aj tá nepríjemná scéna s tou jeho babou na jednu noc. Perfektne som si to všetko vedela predstaviť. :] Páči sa mi to! A vidím, že ani tebe sa nepáči Haizakiho vzhľad ála copíky - ani sa ti nečudujem. Šedé vlasy mu viac pristanú.
    No uvidíme, ako samonasierací typ Petr... SÁRA zavolá kamoške. :]
    *naposledy OBROVSKÝ ÚŠKRN NA AUTORKU* xD

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)