streda, 2. decembra 2015

Victor - kapitola č. 6

***


***

.

○○○ODKAZ NA RUBRIKU / VŠETKY DIELY○○○

.


,,Tak teda zajtra." prehovoril a mierne jej kývnul hlavou na odchod.
Mlčky prikývla, stále pozorujúc jeho chrbát, ako opúšťa jej izbu.

Dvere za ním sa síce už dávno zavreli, no ona aj tak stále mlčky stála na tom jednom mieste, neschopná z nich spustiť zrak, v mysli rozpitvávajúc to, čo sa práve udialo.
Nebola si úplne istá tým, čo to bolo, no ako prvé ju napadlo, že sa pravdepodobne...na niečo rozpamätala.
,,Chcela som si síce spomenúť..." zašepkala.
No očakávala som skôr spomienky iného typu. Dodala v duchu a rozpačito sa odvrátila. Cítila, ako jej horia líca a tak pristúpila k balkónovým dverám a otvorila ich dokorán. Hneď ako vyšla vonku, jej telo ovial príjemný, studený vánok a svojimi očami zablúdila k záhrade plnej stromov.
Aj napriek nízkej, večernej teplote jej bolo... akosi až zvláštne horúco a jej bolo jasné, že za tým stojí práve ten výjav. Výjav, v ktorom ju Victor drží v objatí a starostlivo jej nazerá do očí.
Zamyslene sa oprela o zábradlie.
Keď jej povedal, že reálne uvažoval o vzťahu s človekom, tak ju okamžite napadla tá mladá žena, Kristína, no teraz si tým už nebola tak úplne istá. Bolo to zrejme od nej trúfalé, myslieť si niečo iné, no nemohla si pomôcť. V hlave sa jej usadila totiž aj taká myšlienka, že možno predsa len by ona mohla byť tou, ktorá ho viedla k tomu.
Ihneď však ten nápad zatrhla a nesúhlasne pokrútila hlavou.
,,Nemožné." zamumlala potichu a vrátila sa do svojej izby.
,,Kravina!" šomrala ďalej. Prekrížila si ruky na prsiach a snažila sa sama seba presvedčiť o tom, že to nič neznamenalo.
Veď ako by aj mohlo. Pomyslela si trpko a pri vybavení si toho, ako sa k nej Victor od začiatku jej návratu správal, jej presvedčenie naberalo stále ráznejší a reálnejší charakter. A ju to mrzelo. Z nejakého dôvodu ju to...sa mračiť a byť nespokojnou.

,,To nedám." šepkala Ester, keď spolu s Victorom kráčala smerom k salóniku, kde už na nich čakal Alan.
,,Nevýjde to." dodala o čosi nervóznejšie a hlasnejšie, pretože sa zdalo, že ju vôbec nepočúva.
Zastavila sa pár metrov pred dverami a mrzuto ho potiahla za rukáv na košeli.
,,Nemaj obavy. Bude ti s ním dobre." poznamenal prosto a bez čo i len jediného pohľadu jej smerom, pokračoval v ceste. Údivom pootvorila ústa a znechutene na neho zagánila.
,,A to si myslel ako?" spýtala sa, snažiac sa znieť potichu, aby ich ten druhý nemohol počuť. Z nejakého dôvodu ju to, čo povedal, vytáčalo. Znelo jej to... takmer ako výčitka, aj keď to malo mať charakter informácie.
,,Povedzme, že Alan je u ľudí veľmi obľúbený." odvetil a jej neušlo, že tá poznámka mala mierne ľahký podtón pobavenia. Otrávene mu nazrela do tváre a zistila, že sa akosi tak zvláštne uškrnul.
Nepáčilo sa jej to.
,,Mala by som snáď vedieť ešte niečo?" tentoraz neskrývala svoje pohoršenie a bola si istá, že mu to svojím výrazom dávala aj patrične najavo.
Victor sa k nej otočil a mal ten svoj neurčitý výraz. Znova bol taký, ako predtým a zo včerajším dňom sa to nedalo ani len porovnať.
,,Vždy voči tebe prejavoval určité sympatie. Takže..." mierne sa k nej naklonil a ona na moment v jeho výraze zazrela akési stŕpnutie.
,,Takže sa k tebe bude správať dobre. Navyše, naozaj sa vyzná vo vzoroch, takže sa ľudia pri ňom vždy cítia príjemne." vysvetlil a opäť sa narovnal.
,,To je všetko, čo som tým chcel povedať...A aby som nezabudol." začal vo vrecku nohavíc niečo hľadať a po chvíľke to vytiahol.
Ester sa skúmavo zadívala na jeho dlaň. Bol v nej prsteň.
Bez opýtania sa natiahol k jej paži a jemne ju podržal vo svojej.
,,Ten pôvodný, snubný... sa niekde stratil." hovoril, zatiaľ čo jej ho dával na prst.
Ester pocítila príjemné teplo, teplo šíriace sa z jeho dlane.
,,Máš tak... horúcu pokožku." vypadlo jej, zatiaľ čo pozorne sledovala jeho ruky, ktoré ešte aj teraz jemne zvierali tú jej, aj keď už prstienok bol na svojom mieste.
Hneď, ako tie slova zazneli z jej úst, ju automaticky pustil. Ten pohyb bol tak...rýchly. Akoby to bol on, koho práve niečo pálilo.
Ona si však toho moc nevšímala, pretože stále svoje oči nespúšťala z toho šperku, ktorý práve teraz zdobil jej ruku. Bol jednoduchý, no elegantný. 
,,Prečo zelený zafír?" reagovala na kameň. Z neznámej príčiny jej prišiel ako veľmi netypický, no musela uznať, že tá farba sa jej neskutočne páčila.
Odtrhla zrak od svojej paže a spočinula ním na ňom, keďže jej neodpovedal a podľa toho, ako sa práve tváril, usúdila, že výber pravdepodobne nemal žiadny špeciálny význam.
,,Že sa vôbec pýtam." povzdychla si a sama začala opäť kráčať k tým správnym dverám, ignorujúc jeho mierne zarazený pohľad.
Popravde, keď už vedela, že jej pri ňom zrejme nič zlé nehrozí, už sa nepokúšala držať jazyk za zubami.
V najhoršom prípade by mi predsa prišiel na pomoc môj veľmi dobrý a obľúbený priateľ Alan. Poznamenala v duchu ironicky a prevrátila pritom očami. Stále mala totiž pocit, že to ten chladný démon myslel úplne, ale úplne inak, ako jej to vyložil. No tušila, že kebyže pátra po pravom význame tých slov, zrejme by zostala naozaj veľmi znechutená...alebo ešte viac zmätená.
V každom prípade teraz stála pred tými dverami, za ktorými už bol on a pocítila, ako jej nepríjemne skrútilo žalúdok. Jediná vec, ktorá ju aspoň ako tak upokojovala, bolo to, že ten blonďavý muž vedel o pravom vzťahu medzi ňou a Victorom, takže aspoň ohľadom tohto nemusela klamať a mohla byť prirodzená. Teda...ak sa to, čo plánovala práve predviesť, ešte vôbec dalo nazvať prirodzeným.
,,Pokoj. Budem tam s tebou." začula pri svojom uchu a trhlo ňou. Vôbec ho nepočula priblížiť sa!
Len mlčky prikývla a s poriadnym nádychom stlačila kľučku. Veľmi neisto otvorila a vstúpila dnu.
Sedel na pohovke, otočený k nej chrbtom. Zrejme ju však počul, pretože sa takmer automaticky k nej otočil a hneď, ako ju jeho ľadovo modré oči vyhľadali, sa postavil.
,,Ester..." oslovil ju a na jeho perách sa objavil obrovský úsmev. V tej chvíli na sucho prehltla.
,,Alan." prehovorila...značne neisto a sledovala, ako sa jeho, taktiež pomerne vysoká postava, pomaly pohla jej smerom. Nezdalo sa však, že by si niečoho všimol, pretože sa stále tváril rovnako.
Ponechal medzi nimi vzdialenosť, ktorá stopercentne narúšala jej osobnú zónu...dokonca musela mierne zakloniť hlavu, aby mu mohla stále dobre vidieť do tváre.
,,Som rád, že si späť." ďalší hrejivý úsmev. On bol...tak úplne iný, tak odlišný od...Victora
 Už teraz si toho všimla a úprimne, jeho vyžarovanie ju poriadne zarážalo.
,,Ďakujem." vyjachtala zo seba a rozpačito sklopila pohľad. Vedela, že to nebude ľahké, no nečakala, že ju tento muž pred ňou odrovná už v úvode.
,,Posadíme sa?" ozvalo sa za ňou a v tej chvíli bola Victorovi za túto malú záchranu naozaj vďačná.
Všetci traja podišli k pohovkám a na jej ďalšie prekvapenie, si Alan vôbec nesadol oproti, ako to urobil tmavovlasý démon, ale bez váhania sa posadil vedľa nej. Vôbec nepôsobil tak, že by mu jej prítomnosť vadila, práveže naopak.
V tom si však spomenula na to, čo jej povedala Amy. Každý z nich je iný. 
Nech to však bolo akokoľvek, nečakala až taký veľký rozdiel v správaní a uvedomila si, že pokiaľ sa ihneď nespamätá a nezačne sa snažiť chovať normálne, tak to celé praskne.
,,Popravde..." opäť začal rozprávať a tentoraz svoj zrak upriamil na démona pred sebou.
,,Celkom som sa na Victora hneval za to, že mi tvoj návrat neoznámil." poznamenal akoby nič a Ester si všimla, že sa na jeho perách opäť usadil ten úsmev. Vyznieval tak...skutočne, tak úprimne.
Akoby vycítil jej intenzívny pohľad a jeho oči boli opäť nalepené len na nej. Tá farba...
,,No...ono je to vlastne moja chyba. Stále som sa..." hodila váhavo očkom po Victorovi a opäť sa vrátila k mužovi vedľa.
,,Stále som sa necítila moc dobre." dodala potichu. V tej chvíli sa na jeho tvári usadil akýsi chápavý výraz a mlčky prikývol.
,,Ver mi, Ester, je mi to úprimne tak moc ľúto, ako je to len u nás vôbec možné." vyriekol mäkko.
Spôsob, akým to povedal, bol úplne v poriadku a aj to, ako pri tom vyzeral, no predsa len...tam bolo niečo, čo postrehla a čo nebolo tak úplne normálne. A možno to bol... iba jej osobný pocit. Pocit, ktorý jej našepkával, nech nie je až tak úplne očarená tým, ako koná.
Hneď to však zahodila za hlavu. Predsa len, nech Alan zvládal vzory neviem ako dobre, aj tak to bol démon.
,,Ďakujem." smutne sa pousmiala. Odrazu jej to prišlo tiež ľúto a aj keď si na svoju rodinu nespomínala, tak sa jej jeho slová naozaj dotkli.
Ich debata sa potom začala uberať viacerými smermi a nakoniec väčšinou rozprával buď on, alebo Victor. Bavili sa o podnikaní a občas sa jej spýtal na návštevu u svojich príbuzných, no celé sa to nieslo v takom tom nenásilnom duchu, vďaka čomu sa mohla Ester trošku uvoľniť.
Alan opatrne volil slová a témy, ich hlavnému problému sa neustále vyhýbal a ani raz ho nespomenul. V podstate to na ňu naozaj vplývalo len ako taká priateľská návšteva a nenápadne mu občas nazrela do tváre. Bol sympatický. Blond, mierne zvlnené vlasy jemne lemovali jeho príjemne vyzerajúcu tvár so zvláštne sfarbenými očami. Nebola to taká tá typická modrá, táto bola veľmi bledá, veľmi jemná. Určite také oči neboli bežne vidieť.
Po celý ten čas sa tváril spokojne, neuveriteľne živo a ona mala dojem, že vedľa nej nesedí démon, ale človek. Teda...občas, len sem-tam zazrela niečo, čo sa trošku vymykalo ľudskosti, no bolo to takmer nepatrné. A naopak, pri pohľade na tmavovlasého muža oproti, ktorý sa tváril, akoby bol zrovna na ihlách, sa jej chcelo smiať. Prišlo jej to až komické, takto ich mlčky pozorovať a porovnávať.
Stále si ich všímajúc, sa natiahla po pohárik brandy, ktorý jej naliali a odpila si. Ale len trošku, naozaj máličko...len tak, aby to nebolo čudné, že sa svojho pitia ešte ani len nedotkla a znova ho odložila.
Krátko na to ich prerušilo klopanie a po zavolaní, dnu vstúpila Amy. Ester sa ihneď milo usmiala na slúžku a tá jej úsmev opätovala, ale len na krátko, pretože sa ihneď zadívala smerom k Victorovi.
,,Prepáčte, že ruším, ale prišiel pán Jones, pane." oznámila im a na jeho tvári sa na moment objavil akýsi otrávený výraz. Síce tam bol len na malú chvíľu, no Ester ho aj tak postrehla.
,,Povedzte mu, že teraz nie je vhodný čas." odvetil jej stroho.
,,Pán Jones tvrdí, že je to súrne." poznamenala akoby nič a on sa opäť zatváril kyslo.
Vedela, že ju tu nechce nechať s Alanom samú. V podstate jej samej sa to moc nepozdávalo. Ale... takto to tiež nevyzeralo zrovna prirodzene, takže keď sa na ňu pozrel, iba mu miernym kývnutím hlavy naznačila, že je to v poriadku a že to zvládne.
Mlčky sa postavil, ospravedlnil sa a prešiel k dverám. Skôr, než sa však za ním zavreli, neodpustil si ešte jeden pohľad. Ich oči sa stretli a ona v tých jeho videla akési zneistenie.
Usmiala sa na neho.
Dopadne to dobre. Hovorila si v mysli, no keď ich opustil úplne, necítila sa zrovna najlepšie.
Mala dojem, že atmosféra v salóniku náhle oťažela a ona vôbec netušila, čo by mala povedať.
Alan sa k nej otočil úplne a svoj zrak upriamil na jej tvár. Spôsob, akým sa na ňu práve teraz díval, ju znepokojoval a myšlienkami chvíľu tápala v snahe niečoho za zachytiť.
Len kľud. Povzbudzovala sa.
,,Dáš si ešte jeden?" ukázala na jeho prázdny pohárik a chystala sa zobrať fľašu do rúk, no skôr, než sa jej stihla čo i len dotknúť, jej zápästie ovinuli jeho prsty. Horúca dlaň spočinula na chrbte jej ruky a vtedy v nej nervozita opäť stúpla. V pokuse zakryť svoje zmätenie sa pousmiala.
Narovnala sa a vzhliadla k jeho tvári, pričom mierne nadvihla obočie.
A opäť tu bol ten pocit. Tá čudná emócia, ktorú v nej vyvolával aj na začiatku.
Kým pár minút dozadu ešte premýšľala o tom, aký moc veľký rozdiel je medzi tými dvoma a takmer zapochybovala o tom, či je vôbec ten blonďavý muž naozaj démonom, tak teraz...už tak nezmýšľala vôbec.V jeho momentálnom výraze totiž spoznala tú tvrdú, možno až trošku napätú masku bez emócií, ktorú tak často videla práve na Victorovi.
,,To, čo si urobila, sa mi nepáčilo." prehovoril chladne.Všetka tá náhla prívetivosť bola preč.
V jednej, jedinej chvíli už pred ňou nebol ten obľúbený Alan, ale akýsi iný...druhý. Akoby ten, čo tu na ňu čakal, bol... vymenený a tá náhla zmena ju úplne, ale úplne vyviedla z miery. Navyše, z nejakého dôvodu si nebola presne istá, čo tými slovami presne myslel.
Sklopila svoj pohľad a mrzuto si zahryzla do spodnej pery. Nečakala takýto vývoj situácie. Nečakala, že len čo Victor odíde, zareaguje práve takto. Nebolo jej to príjemné.
,,Prepáč." zašepkala čo najúprimnejšie, ako len vedela.
Ešte hodnú chvíľku sledovala len sklenený stolík a keď sa konečne odhodlala znova nazrieť do tých jeho očí, aby zistila, ako to zobral, zistila, že ju zasa skúmavo pozoruje.
,,Nechcela som ti..." snažila sa voliť tie správne slová.
,,...robiť starosti." vyriekla potichu.
Jeho oči boli neskutočné ťaživé a ona sa minimálne teraz v jeho prítomnosti necítila zrovna komfortne.
A práve vo chvíli, kedy si najviac želala z tej miestnosti vypadnúť, črty jeho tváre zmäkli a na perách sa mu objavil opäť ten úsmev.
,,V poriadku, Ester. Ja len..." Na moment sa v jeho očiach objavilo niečo, čo v nej vyvolávalo veľmi zmiešané pocity...a on, akoby to vycítil a kútiky jeho úst sa zdvihli ešte viac. Jemne si pritiahol jej pažu k ústam a venoval jej na ňu bozk.
Úspešne potlačila to jemné chvenie, ktoré sa pri dotyku jeho pier s jej pokožkou pokúšalo vydrať na povrch a rozpačito sa odtiahla, pričom si svoju ruku vymanila z tých jeho.
,,Naozaj som rád, že si späť." zopakoval, čo už dnes raz povedal.
,,Len už to, jednoducho, nikdy nerob." Priam ju prepaľoval svojím pohľadom. Pohľadom, ktorý v nej vyvolával až...strach.
,,Neteší ma, keď ťa nemám na očiach."dodal tesne predtým, než sa dvere do salónika otvorili a na ich prahu sa objavil Victor.
Alan to síce hovoril s úsmevom, no postrehla ten zvláštny tón, ktorý v jeho hlase zaznel. Opäť sa zmätene zadívala na toho záhadného muža, ktorý jej však už moc pozornosti, ako sa zdalo, nevenuje, pretože momentálne sledoval Victora, ktorý sa posadil na svoje miesto.
,,Je všetko v poriadku?" spýtal sa ho uvoľnene.
Ester sa tiež na neho zvedavo pozrela a už len z jeho tváre usúdila, že sa stalo niečo zlé.
Victor bol totiž akýsi zachmúrený, nepokojný a bolo na ňom badať aj značné napätie. 
,,Našli sa ďalšie telá." prehovoril opatrne a po celý ten čas sa očami vpíjal do tých jej.
Pri znení tej správy sa odvrátila. Pocítila úzkosť, pri ktorej ju striaslo a pevne zomkla pery.
Pred očami mala znova tie krvavé fotografie a bola si istá, že ani túto noc sa určite nevyspí.


.
.
.

5 komentárov:

  1. Akože... práve som prekonvertovala na Alana! :D #teamAlan

    Ale fakt, už od úvodu, jak si písala, že sa s ním má Ester stertnúť, tak som začala fangirlovať a keď sa tam naozaj objavil, tak sa to ešte vystupňovalo :D ako, mne sa pozdával už od začiatku, čo si ho spomenula a tak som sa moc na toto stretnuti tešila :P no ale potom, jak sa zrazu zmenil, tak som zostala z neho riadne zmätená... a celkovo som opäť po tejto kapitoel zmätená :D ale ten Alan má v sebe niečo zaujímavé a som rada, že si sem zakomponovala aj takúto postavu! Jak som naposledy tvrdila, že dúfam, že Ester nezahýba Victorovi s ním, tak teraz dúfam v presný opak xD ale nie... no každopádne mi bol niečim sypatický, i keď je taký zvláštny... (predstavujem si ho ako Josepha Morgana :P). No a okrem toho ten Victor mi zakaždým nasadí pekelného chorbáka do hlavy :|

    Opäť ťa raz musím pochváliť, lebo to znova bola super kapitola, ktorá nesmierne potešila. Len sa mi nepáči to, čo si napísala v úvode - že sa s nami lúčiš? Prečo? :( ja sa nechcem lúčiť, okamžite sa vráť a pekne píš ďalej, ja chcem vedieť, že ako to s nimi bude ďalej, lebo táto poviedka ma privádza do šialenstva (a to v dobrom slova zmysle), ja som veľmi zvedavá osoba a takéto veci ma nútia nedočkavo čakať na pokračovanie, tak šup sem s ním :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Teší ma, že sa Ti dielik páčil :] aaa ešte viac ma teší, že sa ti páči Alan :D netušila som, ako tú postavu zoberieš :D a dosť som sa potrápila z jeho "úvodným charakterom", pretože sa mi stále nedarilo vystihnúť ho a vlastne som to aj tak moc dobre nedala, :D ale ...som rada za tvoju reakciu :]
      A lúčim sa...nie navždy :D len na neurčitú dobu...vidím to tak na tri týždne :] ale možno niečo pridám, veď ma poznáš, no momentálne sa na to jednak necítim a ani by som nemala :D
      Ďakujem za komentár :] vždy mám z toho veľkú radosť :]

      Odstrániť
  2. Všimla som si, že sú v poslednej dobe návštevníci dosť skúpi na komentáre :( ako jedna z mála ti komentujem tvoje články, ktoré si naozaj feedback zaslúžia! Neviem, čo sa v blogovom svete deje, ale vyzývam ľudí, ak si čítate poviedky, tak si dajte aj tú námahu okomentovať ich, aspoň pár slovami, naozaj. Neviete si ani predtaviť, že čo pre autorov komentáre znamenajú. Určite nie som sama, čo miluje Petrikine poviedky a preto jej to dajte najavo! Tých pár sekund, ktoré na napísanie komentár a kliknutie na "odoslať" venujete, vás nezabije. To bolo len také malé vnuknutie, lebo ma mrzí, že ti, Petrika ľudia nekomentujú tak, ako zvykli pred nedávnom...

    No a ešte som chcela, že sa mi páči, aké zmeny si tu na blogu urobila :) vzhľad vyzerá super a aj to nové menu hore na stránke sa mi pozdáva, pekne ti to tu sprehadnilo :) A tá malinká ikonka mačičky na lište je úplne dokonalá *_*

    A k tej pauze - tri týždne? :O To snáď nemyslíš vážne! Čakala som pár dní, možno týždeň, ale tri? Prosím, povedz, že si to nemyslela vážne a že od teba môžeme čakať niečo skôr, lebo 21 dní je veľmi dlhá doba :D vôbec sa mi to nepáči! Budem ťa tu otravovať a o žiadnych troch týždňoch nechcem ani počuť :D tak!

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ja viem, že zase neskoro, ale ja som predsa upozorňovala. Okrem toho som strašná lemra poslednú dobu, takže sa ospravedlňujem za omeškanie komentu a aj za to, že budem celkom krátka - ja viem, som desne zlá :P
    Takže, kapitola sa mi páčila. Alan... mno, ja som čosi aj predpokladala, vlastne stále predpokladám, ale držím klapačku xD V podstate ak sa vie takto dokonale pretvarovať, tak si myslím, že by mohol byť schopný čohokoľvek. Nuž, ale som zvedavá, čo sa z neho vykľuje, či naozaj ten dobrý kamarát, alebo možno aj nie taký dobrý a možno ani nie kamarát a či to vlastne bude tak vnímať len Ester pretože má ten "výklad" fajn vyjadrujme sa normálne, pretože stratila pamäť (ja viem, asi to neznie nijako múdro, ale prepáčte, sú len štyri hodiny ráno! xD) no a samozrejme som zvedavá, či vlastne svoje spomienky získa späť alebo zostanú navždy zabudnuté a ona si na veci bude musieť vytvoriť nový názor, postoj, atď...
    Mno, som zvedavá na pokračovanie a rozhodne si ňan počkám :)
    Tak sa maj dovtedy pekne :)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Ja si prosím pokračovanie. :O Stretnutie s Alanom prebehlo zaujímavo. Normálne mi prišlo zle, keď Victor odišiel a nechal ich tam samých... Normálne som nevedela, čo... ako by to mohlo dopadnúť. Ten Alan musí mať zvláštnu auru! :D Je to celé také... počkaj počkaj, možno je ňou trochu posadnutý, že ho fascinuje alebo čo! :O Trošku som to tak z neho cítila... teda z toho celkového opisu jeho ako postavy...
    Celkom dúfam, že sa Ester vráti pamäť úplne, lebo si inak musela teraz dávať pozor na to, čo povie... Takže uf... celé to bolo veľmi napínavé.
    No, netuším kedy budeš v tomto príbehu pokračovať, ale ja len dúfam, že sa k tomu čo najskôr vrátiš. Ja si na to s radosťou počkám, lebo sa mi tento príbeh veľmi páči! :)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)