nedeľa, 24. januára 2016

Každý štvrtok

***


Téma / Anime - Kuroko no Basket
Pár: Nash Gold Jr x OC

***
Keď začala chodiť na jeho tréningy, bola zaľúbená. Tak detsky, tak...jednoducho, nezložito, bezdôvodne. Bolo to milé obdobie, keď sa dívala na neho so srdiečkami v očiach a dúfala, že si ju všimne. Bolo to bláznivé, ale...zlaté. Teda...aspoň tak jej to pri spomínaní na tú dobu prišlo.

No teraz, s odstupom tých pár rokov, čo stále, pravidelne, každý štvrtok poobede sedí na tribúne, to už cíti inak. To sladké pobláznenie vyprchalo a ostal len taký ten záujem. Záujem o neho, o skúšobný zápas, o novú zostavu...veď už to celé poznala takmer naspamäť, ale aj tak sa vracala.
Aj teraz. Pohodlne sa opierala o opierku, nohy vyložené na sedadle pred ňou a v ruke káva v termohrnčeku, ktorú nestihla doma vypiť.
Vždy prišla. Nehľadiac na počasie, povinnosti, únavu a nechuť...bola tu vždy. Boli to také tie jej dve a pól hodiny, ktoré prosto zakaždým takto trávila. Sedením, sledovaním...občas sa dokonca pristihla, že ju od spánku delí len veľmi tenučká nitka.
Zazívala. Pomrvila sa na stoličke a lenivým pohľadom prešla po celej telocvični. Stále rovnaké farby, vybavenie...tá istá farba dresov a predsa už to budú tri roky.
Taktiež jej neušlo, že dnes tu je naozaj len pár ľudí. Dnes totiž vonku nebol zrovna vychádzkový čas. Bolo surovo, pršalo...ale jej to nevadilo. Bola tu, mimo ľudí z tímu, trénera a chlapa, ktorého považovala za nejakého poradcu, len ona a dve mladé ženy, pravdepodobne priateľky niektorých z hráčov.
Zaujímavé na tom však bolo, čo ju tu vlastne po celý ten čas na tom tak lákalo. Navyše, chodila len na tréningy a nikdy nie na zápasy, ktoré sľubovali omnoho väčšiu akciu a vzrušenie. Mala na to dôvod. Teda...dva dôvody. Prvým bolo to, že nemala rada ten hluk, masy ľudí a výkriky, ktoré sprevádzali turnaje a ten druhý, nuž... Počula, že sa nespráva k súperom práve vzorne, že dokáže byť poriadny hulvát a ona si nechcela kaziť o ňom predstavu. Predstavu vytvorenú z obrazov vzniknutých práve na tréningoch. Nikde inde ho totiž nestretávala, keďže sa zrejme ich záujmy líšilo tak moc, ako sa len dalo. Reči...tých bolo síce veľa, ale ona sa rozhodla radšej si utvoriť svoju vlastnú, skromnú mienku len na základe toho, čo sama videla a zažila.
Drina. Húževnatosť. Sila. Vynaliezavosť.
To boli veci a črty, ktoré o ňom vedela. To bola charakteristika, v ktorej si bola istá a možno práve preto tu tak rada zabíjala čas. Ten efekt, ktorý na ňu mal ten hráč, tá jeho hravosť a hlavne, chuť a zapálenosť pre niečo. Ona nikdy nič také na sebe nespozorovala. Nikdy. Aj napriek tomu, že toho naozaj veľa skúsila.
Možno je práve toto moja záľuba. Uškrnula sa nad vlastnou myšlienkou a zrakom zablúdila k číslu štyri, ktoré značilo kapitána. Áno, bol príťažlivý. Bol sympatický, vysoký, dobre stavaný. Ale ak by jej šlo len o toto, chodila by predsa do fitka, kde by dokonca aj ona sama pre seba získala.
Otočil sa jej smerom. Pohľadom prebehol po celej tribúne a aj keď bol od nej pomerne dosť ďaleko, vedela, že svojimi očami na krátky moment spočinul na nej. Robil to tak vždy a ona tomu nepripisovala žiaden špeciálny význam. V podstate, akonáhle prekročila prah tejto budovy, už neuvažovala. Už nerozmýšľala a nelámala si hlavu nad ničím. A to bol asi ďalšia vec, pre ktorú si žiadny zo štvrtkových tréningov nenechala újsť. Tu mohla...vypnúť. Dve a pól hodiny si tu odsedela, pozerala sa...mala kľud. Vždy to isté, no vždy...sa jej to páčilo. Mala z toho akési zvláštne, mierne sladkasté potešenie. I keď...Tento tréning bol tak trošku bieda. Chýbali hráči a dokonca aj tie dve dievčatá nevydržali a necelú hodinu pred koncom vyslali vzdušné bozky svojim rytierom a opustili telocvičňu. Nad tým gestom sa len znechutene pousmiala a mierne otrávene sa posunula po opierke ešte nižšie. Ten pohyb bol však tak nešťastný, že na seba nešikovne vyliala časť svojej, stále nedopitej kávy. Okamžite pocítila nepríjemne lepkavú a ešte málinko teplú tekutinu, ktorá presakovala cez jej sveter a vyskočila na nohy.
,,Ahhrr! Super! Fakt...úžasné..." zašomrala znechutene a okamžite sa zohla k svojej taške, hľadajúc vreckovky, o ktorých aj tak tušila, že tam nebudú. A aj neboli.
Sklamane zablúdila očami na ihrisko a povzdychla si.
,,No nič. Tak dnes nebudem práve ukážkový divák. " poznamenala trošku ironicky, ale aj sklamane a zobrala si do rúk svoje veci. Predtým, než však nadobro opustila uličku a dostala sa na schody, si dovolila ešte jeden jediný pohľad smerom k hráčom a zistila, že jej malá scénka zrejme pritiahla pozornosť aj niekoho iného. Díval sa na ňu. Aj napriek tomu, že práve hrali, tak si ho týmto spôsobom pre seba predsa len ukradla ...aspoň na chvíľu. Bolo to ďaleko, on aj tak mala pocit, že práve vyzerá trošku pobavene.
,,Je ti to vtipné, hej?" zašepkala si teda skôr sama pre seba a prižmúrila oči. Zdvihla svoj zákerný hrnček do vzduchu, akoby mu snáď chcela ukázať toho vinníka a porazenecky pokrčila ramenami.
Na jeho ďalšiu reakciu nečakala, vlastne ju ani moc nezaujímala a tak sa len otočila a pomaly vyšla hore schodmi.

Na chodbe boli toalety, tak sa tam zastavila a snažila sa odstrániť aspoň časť kávy zo svojho oblečenia. Moc to však nepreháňala. Aj tak si cez seba prehodí kabát a ...domov to nejako vydrží.
Práve pootočila kohútikom, aby vypla prúd vody, keď sa z jej tašky ozval jej telefón. Rýchlo si usušila ruky papierovými utierkami, ktoré viseli na stene pri umývadle a vytiahla ho.
,,Áno, mami?" ozvala sa.
,,Jasné, ešte som tu, ale už idem domov." Stále držiac mobil vyšla z dverí a mierne sa zarazila pri pohľade na muža stojaceho kúsok od nej. Svoje oči upieral na ňu a vyzeralo to tak, že...tam na ňu čakal. Na moment sa odmlčala, no stačilo jej len ďalších pár sekúnd na to, aby sa opäť spamätala.
,,Budem končiť, mami. Ahoj." rozlúčila sa rýchlo a hodila mobil do vrecka od kabáta.
Narovnala sa a zadívala sa na tvár toho, ktorého tak rada pozorovala.

--------

,,Nebuď hrubý." napomenula ho potichu a snažila sa, aby tón jej hlasu vyznel karhavo. Bola chrbtom opretá o skrinky a on stál pri nej, takmer sa dotýkajúc svojím telom toho jej.
,,Nevidel som ťa takmer dva týždne." zamrmlal, úplne ignorujúc to, čo povedala.
Uškrnula sa.
,,Chýbala som ti, Nash?" Sledovala, ako sa jeho pohľad pomaly mení...ako sa ten mierny, počiatočný hnev stráca a nahrádza ho niečo iné.
Je pravda, že sa už dlhšiu dobu neukázala. Telocvičňa už dávno nebola pre ňu tak pokojným útočiskom, ako predtým, než ju oslovil a začali sa stretávať. Už...to nebolo ono. Už tomu chýbala tá uvoľnenosť, ktorú vystriedalo akési čudné napätie. Nie, nebolo zlé. Nebolo nepríjemné, ale bolo...tak trošku ťaživé. Nič pre ňu a jej požiadavky práve na toto miesto, ktoré tak milovala.
,,Áno." priznal, čo ju mierne prekvapilo, pretože nečakala až takú úprimnosť, no nedala to na sebe poznať. Len sa...pousmiala, čo on zjavne zobral ako provokáciu, pretože sa náhle v jeho očiach objavilo niečo tvrdé. Bolo to niečo ako výstraha, ktorá by ju v normálnom prípade zrejme donútila mať sa na pozore, len...ono v tom bolo...aj niečo omnoho viac. A práve to "viac" ju udržalo pokojnou. On sa nedíval na ňu ako na niekoho, komu chce práve ublížiť. Díval sa na ňu ako na tú, ktorá sa mu tak drzo dostala pod kožu a ktorej prítomnosť... si on sám už teraz tak nekompromisne vyžadoval. A ona si to tak trošku uvedomovala. Vedela to a práve to ju postavilo na tú bezpečnejšiu a najmä... stabilnejšiu stranu. Jej úsmev sa prehĺbil ešte viac a jej pohľad sa stal o čosi vábnejším, intenzívnejším...lákala ho k sebe a on nečakal. Ihneď sa k nej sklonil a až mierne násilne sa prisal na jej ústa. Chcela ho objať, no on uchopil jej zápästia a jemne ich zatlačil späť k skrinkám. Takmer jej ušlo uchechtnutie, no...ovládla sa. Bolo jej jasné, že si tým stále chcel aspoň čiastočne udržať tú svoju dominantnosť a ona mu to dovolila. Nemala potrebu s ním v tomto ohľade súperiť.
V tejto chvíli jej stačilo ho len... cítiť. Jeho. Silného. Vytrvalého. A...vášnivého, majetníckeho. Áno, už aj tieto jeho vlastnosti si práve mohla pripísať na ten kratučký zoznam vecí, ktoré jej boli o ňom známe. A že sa ten zoznam začal ale poriadne rozširovať...
Čoskoro však povolil a už sa len obaja navzájom jemne vpíjali do pier toho druhého. Jednou pažou ju jemne hladil od lakťa smerom k ramenu...až nežne prešiel po jej krku a prstami vošiel do jej vlasov. Príjemné teplo, korenistá vôňa miešaná s tou jej jemnejšou a pocit vzájomnej blízkosti ju opäť napĺňal tým novým, pekným pocitom, ktorý omnoho prevyšoval ten známy... nevedomky ukradnutý týmto mužom. Opierala sa o jeho hruď, kým ju jeho paže pevne zvierali v náručí a brala si pomerne dosť veľkú kompenzáciu za to, že už si nikdy nebude môcť jeho tréning vychutnať tak, ako kedysi. No...bola ochotná mu túto drobnosť prepáčiť. Navyše, vo chvíli, ako bola práve táto, už jej ani len vôbec, ale vôbec nevadilo, že si svojou neohrabanosťou... zničila svoj obľúbený sveter. Jej detská láska a teraz už aj čiastočne odôvodnená... jej to totiž dokonale vynahrádzala. 
.
.
.

ĎAKUJEM za prečítanie. 

***

8 komentárov:

  1. Náhodu, to bylo dokonalý... nevím proč, ale dost se mi povídky na tohoto prevíta, dosti líbí... Bože už zas zlý kluci... -.- :/ Why?! :D ale tak máme pro ně prostě slabost no! :D
    Jinak perfektní jako vždy... :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. To bolo pekné... ja som ale tie nové (možno menej nové) časti s Nashom nevidela. A ani ma to už nejako netrápi... dokonale mi stačia tvoje poviedky. n.n Bolo to fakt pekné. Strašne sa mi páčia tieto jednorázovky s menším náhľadom do života hlavnej postavy, ktoré sú v tvojom podaní skvelo spracované. :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Hm, nevieš si predstaviť, že koľko rázy som včera oxidovala cez deň na tvojom blog a hypnotizovala ho, že nech sa tu objaví niečo nové :D no a napokon som myslela, že ostanem sklamaná :D a ja krava som šla spať tesne pred tým, ako sa to tu objavilo T_T No, nič, prečítala som si to teraz a ako už zyčajne a možno ešte trošku viac sa mi to páčilo :) Nečakala som, že na Nasha napíšeš niečo ďalšie a to tu ma veľmi príjemne prekvapilo, fakt som sa potešila! :) Myslím, že už k nemu vôbec neprechovávam ten odpor/nesympatiu, ako tomu bolo dávnejšie :D a hádaj, že kto za to môže? :D Proste máš tú schopnosť písať o hocikom tak, že aj z najväčšieho grázla sa stáva objekt záujmu čitateľov :> Tiež sa mi páčilo, že ako si načrtla motívy a minulosť ženskej hrdinky, ako si ho predsatvila ako jej detskú lásku, z ktorej sa postupne stalo niečo omnoho väčšie. Vyvíjalo sa to tak povediac samo, pekne a prirodzene a to sa mi moc páčilo :) Proste dokážeš opisovať tie scény tak dôveryhodne, že by človek až myslel, že si to všetko sama zažila (to by si brala, že? :P). Je to presne také zo života, že človek má stále nádej, že zažije niečo podobné. A tá konečná časť, ich malé stretnutie pri skrinkách sa mi moc, moc lúbilo :P Nash to s ženami proste vie, o tom niet pochýb :D super! Takéto jednorázovky by som brala pokojne aj častejšie (a aj dlhšie :P, ale tu bola dĺžka úplne fajn, len vieš, že ja som hamižná :D). Výborná práca a všetky palce hore, moc som si čítanie užila :)))

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Bože, až na konci poviedky vysvitlo, kto bol ten pán Záhadný? Jáj, už som si začal myslieť, že je to Akashi alebo čo :D keďže viem o tvojej slabosti na jeho heterochrómiu 3:D
    Ale bolo to pekné, ja osobne takýto druh... obdivu? relaxu? moc neuznávam, ale to je aj v tom, že musím mať neustále zamestnanú myseľ. A ak nie je vec dostatočne zaujímavá alebo ma príliš do nej tlačia, prestane ,a baviť a začnem robiť niečo iné.

    Hentai no Kame

    P.S. Zase tliacham. Forgive me.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Asi ti to řeklo už hodně lidí... no nevadí. Tvé psaní je jednoduše skvělé :-)
      Opět moc povedené, líbí se mi jak umíš všechno dokonale popsat.
      Taky nechápu čím sis nebyla jistá, myslím, že ať už napíšeš cokoliv, nejen já to ocením :-) Navíc obdivuju to, že mužeš něco takového napsat napoprvé bez uprav a podobných detailu, já některé povídky i třikrát přepisuju, protože se mi absolutně nelíbí...

      Odstrániť
    2. promin ze to píšu do odpovědi, nějak mi blbne internet, chtěla jsem okomentovat i další příspěvek, ale nevím nestli se to povede :-)

      Odstrániť
    3. Ďakujem za komentár :] nech je písaný hocikde :D a nie je to tak, že by som nekontrolovala veci po sebe, len občas som vážne v zhone a nie je tá oprava tak dôsledná :] ono síce aj pri dôsledných opravách v mojom podaní to vyzerá občas divne a s chybami :D Ale inak,keď je čas a aj chuť [ tá občas tiež nebýva ] mám také pravidlo, že po prvom dopísaní si to prejdem ešte dvakrát :] čiže, som, žiaľ, len bežný smrteľník, ktorý tiež po sebe musí čítať veci :D
      Ešte raz ďakujem za prečítanie :]

      Odstrániť
  5. Tak toto bolo zlaté (sorry, píšem až teraz, ale prečítala som si to aj skôr, aj som zaškrtla "výborné"). Akože tiež nie som zástancom takéhoto "obdivu" - ako to bolo spomínané už vyššie, ale toto predsa len nie je o mne a ako príbeh to bolo super. Také v podstate nezvyčajné, takéto niečo som ešte nečítala, aspoň si na to nespomínam. Nuž, hoci na konci celkom aj pochodila, na druhej strane tým niečo/niekoho i získala, myslím si, že to je celkom vyrovnané. Okej, kecám mimo, takže späť k veci. Celkovo sa mi to páčilo, príjemne sa mi to čítalo :)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)