nedeľa, 3. januára 2016

Spolubývajúci - kapitola č. 2

***


***

Naštvane som schmatla mobil do rúk a ihneď som si ju vyhľadala v kontaktoch. Stlačila som vytáčanie a priložila si ho k uchu. Pri počutí odkazovej schránky vo mne vzrástol hnev hneď o ďalšie dve priečky. To dievča proste vždy vedelo, kedy si ho vypnúť!
Tak čo teraz? Naozaj som bola vytočená a nemala som chuť ostávať s takým človekom, akým bol on, v jednom byte. Popravde, ono ma to vlastne... celkom aj vyľakalo.
Znova som škaredo zagánila na displej a pevne zomkla pery. Na stole ma už čakali skriptá, ktoré som mala vedieť na skúšku, no takto rozrušená by som do hlavy nič z toho určite nedostala, tak som sa na to vykašľala a miesto toho som sa obliekla.

Vyšla som z paneláka a ešte aj vtedy som znechutene zavrtela hlavou nad tým, čoho som práve bola svedkom. Náhlivý krokom som prešla okolo zaparkovaných áut a neskôr som si uvedomila, že si to mierim rovno k mojej najobľúbenejšej, tunajšej kaviarni. Keďže som sa tej svojej kávy, čo som si dnes urobila, vlastne ani len nestihla dotknúť a tak som neodolala a vošla dnu.

Keď mi tá večne usmievajúca sa, postaršia čašníčka položila konečne moju objednávku na stôl, mala som chuť zvýsknuť od radosti. Mňa osobne vedia potešiť aj veci tohto typu a možno práve preto tu tak moc rada chodím. Je tu vždy kľud, pokoj... a hlavne dobrá káva. Navyše, keď sa ku mne správa niekto tak pekne, ako tá milá obsluha, vždy mi to zlepší deň. Ako ja chápem, že je to tak trošku náplň ich práce, ale stretla som sa už so všeličím. Takže, milá čašníčka veru nie je vždy pravidlom. A navyše, je to skoro rovnako dobrý pocit, ako keď cestujem domov, vstúpim do mestskej dopravy a pán šofér, ktorý mi svojim výzorom nehorázne pripomína Jasona Stathama, mi vyťuká lístok skôr, než si oň zažiadam. V tej chvíli sa vždy prihlúpo usmievam od ucha k uchu po celú dobu jazdy.
Občas síce dokážem pôsobiť ako nehorázne pesimistická osoba, ale pravda je taká, že moja nálada je až choro ovplyvňovaná všetkým tým, čo sa deje okolo. Nedokážem byť tak neoblomná a silná ako tí veční rojkovia a optimisti, čo ma občas mrzí, ale tak pevne verím, že stále patrím do tej skupiny ľudí, ktorú tvorí väčšina.
Zovrela som uško veľkej šálky a konečne som si odpila. V tej chvíli som normálne ľutovala, že som si tie poznámky nezobrala so sebou, pretože som si bola istá, že by som sa tu dokázala niečo naučiť.
Eh...zasa to začína. Pomyslela som si trpko na skúškové a zahryzla som si do spodnej pery. Popravde, v poslednej dobe sa mi nechcelo dívať do kníh vôbec. Všetko to nadšenie a chuť sa ma držali len prvý ročník, kým rok na to bol úplne prelomový a... výška môjho znechutenia a negativity narástla do výšin. Pravda, teraz sa môj stav konečne trošku stabilizoval, ale aj tak to nebolo dobré. A ja som si tak trochu začínala uvedomovať, že by som sa mala začať pomaly opäť nakopávať a dostávať do nálady, veď predsa len...po tom, čo vyštudujem to, čo práve študujem, svoje zameranie už nebudem môcť až tak ľahko zmeniť. Dokonca si občas hovorím, kde sa u mňa vlastne vzal ten nápad začať s niečím takým, ako je štúdium lekárstva. Áno, kedysi som bola cieľavedomé decko, takže prvé myšlienky sa tu objavili už niekedy na konci základnej školy a skalopevne som sa toho držala aj celú strednú. Tak teda nakoniec, ako sa vraví "motyka vystrelila" a...začal sa bludný kruh, v ktorom som sa ja tak moc rada motala.
Preto často závidím takému človeku, ako je moja kamarátka Klaudia. Za celú tú dobu, čo ju poznám...a že je to veru už doba dlhá, som ju nikdy nevidela nad niečím sa trápiť, depkárčiť alebo sa čo i len vážnejšie posťažovať. Vravím si, že je buď veľmi silným človekom, alebo len...nemá v živote naozaj nič, čo by ju takto obmedzovalo, ako to dokáže obmedzovať mňa. Možno by som si mala od nej vziať príklad, ale darmo...podľa mňa, keď je to raz v človeku, už sa toho nezbaví. Ľudia predsa nemôžu len tak zmeniť svoj charakter a povahové črty z dňa na deň. Tým som si bola istá.
S touto myšlienkou som dopila svoju kávu, zaplatila som a pobrala som sa domov...domov k svojmu milovanému spolubývajúcemu. 

Stála som pred dverami bytu už niekoľko minút a odhodlávala som sa vojsť. Cítila som sa trápne. Bolo mi trápne za to všetko, čo som už pri tom chlapovi stihla zažiť a počas toho, ako som sa vracala k paneláku, som stále nad tým dúmala.
Nebuď padavka! Karhala som sa v duchu, veď... čo iné mi ostávalo? Ja veru nie som ten typ, čo by šiel len tak hocikomu vynadať a robiť s ním poriadky. Ja som ten typ, čo ide síce mimo prúd, ale ide mimo prúd potichu a bez povšimnutia. Nestarám sa, nezaujímam...nevykladám energiu na nič, čo by sa ma bytostne nedotýkalo, lenže...toto sa ma týka, týka sa ma to tak moc, ako sa to len týkať môže!
S povzdychom som si otvorila a vstúpila dnu. Ihneď som začula zvuk tečúcej vody vychádzajúci z kúpeľne, ktorý však hneď po chvíli ustal a na moje zdesenie... sa rozvalili dvere a na chodbu vošiel on. Len na kratučký moment som ho videla z profilu, ako si pridržiava okolo pása omotaný uterák a okamžite som sklopila pohľad. Čo najtichšie som sa vyzula a snažila som sa nenápadne dostať do svojej izby, no nestihla som ani len stlačiť kľučku a ...
,,Čau." ozvalo sa za mojím chrbtom. Až ma tak striaslo od toho nepríjemného pocitu, ktorý sa tak vo mne náhle usadil.
,,Ahoj." zamumlala som a z veľkou dávkou odporu som sa k nemu otočila. Stál kúsoček odo mňa a ja som svojimi očami nevedomky skĺzla od jeho hlavy až k členkom. Vyzeral...dobre. Až moc dobre. Keď som sa vrátila k jeho tvári, mal na nej mierne pobavený úsmev.
Zasa ten istý výraz.
Zamračila som sa a odtrhla som sa od tých šedých očí a uškŕňajúcich sa úst. Znovu som sa otočila a pobrala som sa do svojej izby. Nech som mohla byť akokoľvek namosúrená, tak som odrazu chápala, prečo na toho kurevníka letelo toľko dievčat.

Keď som sa potom o niečo neskôr dostala do kuchyne, všimla som si, že obývačka bola stále v rovnakom stave, v akom som ju videla ráno. Vzdala som sa svojich predstav o poriadkumilovnom spolubývajúcom a ...začala som upratovať. Umyla som poháre, utrela stôl a následne aj dlážku...zvieratá...a zasa som radšej siahla po mojom bylinkovom čaji.
Onedlho som začula zabuchnutie a bolo mi jasné, že sa milosť pán opäť vybral na ďalšiu výpravu za dobrodružstvom.
Takto nejako sa vlastne ťahalo aj nasledujúce dva týždne, ktoré on buď prespal, alebo strávil mimo bytu. Mimochodom, doteraz som netušíla, či ten chlap študuje, pracuje alebo sa len tak fláka.
Občas sa mi tu nasačkovala tá jeho banda, ostala tu po nich poriadna spúšť a tie ženské...v kúpeľni sme sa teda niekedy nestriedali dvaja, ale rovno traja a raz dokonca, žiaľ, aj štyria, pretože Haizaki mal veru naozaj pestrý, milostný život a kvalitnou trojkou sa nedá predsa len tak pohrdnúť, no nie? Toľkokrát som si povedala, že keď s nimi chrápe celú noc, tak by sa kľudne s nimi mohol aj napchať rovno do toho sprchovacieho kútu a naraz osprchovať, no nie...ja som si musela počkať, kým tie fiflenky rad po rade na seba naniesli všetky tie vrstvy make-upu a nedokončili základnú rannú hygienu.
Číže, výsledok bol jasný. Behom toho krátkeho obdobia, milosť pán Shougo úplne narušil moju komfortnú zónu, na ktorú som bola tak moc citlivá. 
Ale...ja som sa statočne držala. Možno aj preto, že som väčšinu času strávila učením vo svojej izbe. Obyčajne vtedy nevnímam moc veci okolo a tentoraz som za to bola naozaj vďačná.
A tak som sa ani nenazdala a už som kráčala domov z praktickej časti mojej skúšky.
Tentoraz som úplne ignorovala ten bordel, ktorý bol všade po byte a namiesto toho som si šla na chvíľku zdriemnúť.

Asi po necelých dvoch hodinách som sa prebrala a s potešením som zistila, že okolo mňa stále panuje to božské ticho, ktoré tu bolo, keď som zaspávala. Vstala som z postele a s potešením som skonštatovala, že keď je piatok, tak mám ešte celý víkend na to, aby som si niečo pozrela na ústnu skúšku a mohla v kľude dopísať chorobopis, ktorý tam potom musím odovzdať. Ten vlastne predstavoval tú praktickú časť.
Očkom som hodila po kope zdrapov papiera, ktoré mali predstavovať mnou odobratú anamnézu pacienta a nepekne sa sa zaksichtila. Bude to umenie dať tomu zrozumiteľnú formu. Ešteže to nemám už zajtra, takže je to v pohode.
Mám čas. Pousmiala som sa. Veľa času. 
Mnohí moji spolužiaci moc neuznávali toto rozdelenie viacdielnej skúšky a omnoho radšej boli, keď to mali pekne po sebe, ale mne to bolo tak trochu jedno. Aspoň som sa mohla dať dokopy a pripraviť sa viac. A vlastne...momentálne som to mala aj tak všetko úplne na háku, keďže šlo o ľahšiu skúšku, takže som sa tým vôbec netrápila.

Schyľovalo sa k večeru a ja som nemala čo na práci, tak som si predsa len sadla k tým materiálom a začala som to dávať dohromady.
Najskôr som si to napísala na nečisto. Asi trikrát som ešte pozmenila niektoré formulácie a krátko predtým, než som ho začala prepisovať, som začula...HLUK. Hlasný. Opäť to tu bolo. 
Bytom sa rozniesol pripečený smiech tej hŕstky ľudí, ktorú som nemusela už od začiatku a zmučene som zakňučala. Dúfala som, že ma to dnes obíde a že si užijem pohodový večer. Aj keď síce pri chorobopise, no predsa len pohodový.
Nenechala som sa však tým odradiť a naďalej som usilovne písala. Vydržalo mi to však len slabú hodinku, keď som sa aj tak znechutene odtiahla a zobrala som do rúk telefón. Rýchlo som si skontrolovala emaily, poštu, pozrela zopár vtipných videí a snažila som sa rozptýliť čítaním článkov.
Povedala som si, že to nebudem riešiť, že to nechám proste tak a hneď po tom, čo si odbavím túto skúšku, pôjdem rovno domov a...porozmýšľam, čo ďalej. Nechcelo sa mi odtiaľto odísť, no momentálne som sa ani nechcela hádať a niečo mi našepkávalo, že s niekým takým, ako je Haizaki Shougo, to nepôjde zrovna po dobrom.
Odložila som mobil a natiahla som sa po knihu, ktorú som mala na polici. Dostala som ju na Vianoce a ešte som ju ani len neotvorila. Zadívala som sa na obálku, na ktorej stálo "Corban Addison: Kroky k slnku". Pamätám sa, že som si už čítala krátky obsah, ktorý mal nalákať čitateľov, takže som rovno pretočila na prvé stránky a pustila som sa do toho. Viem, že nebolo ideálne začať s knihou, keď som sa mala ešte učiť, no...pri tej súkromnej "party hard", čo sa konala v obývačke, by som s tým už aj tak moc nepohla.
Bola som už asi na desiatej stránke, keď sa dvere do mojej izby otvorili. Zvedavo som sa obzrela a pri pohľade na jedného z Haizakiho priateľov, som len prevrátila očami a opäť sa vrátila k čítaniu.
,,Čau." ozval sa. Už som na to "čau" začínala byť tiež alergická
,,Vitaj." zamrmlala som a ďalej som mu nevenovala moc veľkú pozornosť. Dúfala som, že ma prišiel naozaj len pozdraviť a že každú chvíľu vypadne.
,,Čo robíš?" opäť na mňa prehovoril, došiel až k stolu, za ktorým som sedela a oprel sa oň.
,,Čítam." odvetila som mu stále pokojne.
,,Aha." vyriekol prosto.
,,Poď sa baviť." dodal a vtedy som ucítila jeho pažu na svojom ramene. Pevne som zomkla pery a či som chcela, alebo nie, nakoniec som len predsa musela k nemu zdvihnúť hlavu.
,,Nie. Ďakujem. Necítim sa na to." precedila som pomedzi zuby a silene som sa usmiala.
,,Ale no ták." nedal sa odbiť. Bolo na ňom vidieť, že už má nejaké to promile v sebe.
,,Fakt nie...prosí..."
,,Ale veď poď!" Jeho paža uchopila moje zápästie a začal ma ťahať. Bolo to nepríjemné, bol neohrabaný a hneď na to, ako si ma k sebe nasilu pritiahol, mi do nosa udrel odporný zápach alkoholu. Zhrozila som sa a z celej sily som sa mu vytrhla.
,,Vravím nie!" zvýšila som na neho hlas a málinko som poodstúpila.
,,Nehraj sa na paničku, hej?" Tón jeho hlasu sa tiež zmenil. Odrazu pôsobil podráždene a jeho tvrdý výraz v tvári ma v tom len utvrdzoval.
,,Prosím ťa..." Na moment som privrela oči a zhlboka sa nadýchla.
,,...odíď z mojej izby." premáhala som sa, aby som znova rozprávala pokojne.
No on sa len provokatívne uškrnul.
,,Hneď!" opäť som sa neovládla a krátko na to, jeho tvár skrivil akýsi čudný úškľabok. Až vtedy som si všimla, že mal v ruke vlastne plechovku piva, ktorú teraz podržal nad mojim stolom. Behom kratučkej chvíle, počas ktorej som nedokázala zareagovať, jej zvyšný obsah... vylial na moju knihu a nielen na tú. Vyjavene som pootvorila ústa. 
Toto je snáď zlý sen. Prebehlo mi mysľou, keď som opäť priskočila k stolu a snažila som sa rýchlo zachrániť aspoň časť môjho, takmer dokončeného chorobopisu.

Nasledujúca kapitola

***

6 komentárov:

  1. Ani nevieš ako moc ma potešila táto nová kapitola! Fakt :D už od prvej časti tejto poviedky si ma dokonale navnadila a som moc rada, že si nás nenechala dlho čakať :)(mala by som si z teba brať príklad). Vôbec mi to neprišlo ako nuda, práve naopak, udialo sa tam toho viac než dosť! Stále som sa v niektorých veciach stotožňovala so Sárou, čo sa takých maličkostí týka :D a moc sa mi páčilo, že ako si nám ju v tomto dieli viac predstavila, ukázala nám jej pocity a myšlienkove pochody a odhalila kúsok z jej vnútra, bolo veľmi príjemné o tom čítať :) je to vážne super OC (a narozdiel odo mňa je veľmi usilovná a cieľavedomá, ja som totál lajdák :D). Moc sa mi páči, ako si ide za tým, čo chce dosiahnuť, je zodpovedná a poctivo sa pripravuje do školy. Presný opak jej milovaného spolubývajúceho :D dostávame sa k nemu - strašne moc ma zase pobavili niektoré hlášky na jeho adresu, ktoré sa jej odohrávali v mysli xD to s tou trojkou :DDD no, to je proste náš Haizaki :D ale sa mi páčilo, že i napriek tomu, že ho nemá rada a je jej nesympaticky, tak sa neubránila jeho... nazvime to vonkajšiemu šarmu a uznala, že je to kus chlapa :D ale myslím, že bude toho treba omnoho, omnoho viac, aby k nemu začala prechovávať aspoň malé sympatie :P ak ju bude chcieť získať, tak sa bude musieť sakra snažiť, lebo zatiaľ sa pred ňou ukázal len v tom najhoršom svetle :D Tak mi napadá, že som zvedav, že kto začne niečo miedzi dvoma pociťovať skôr, či on alebo ona... neodvažujem si ani len tipnúť :D No a tá posledná scéna, to bolo dosť hnusné od toho idiota... chúďa, má to s nimi naozaj trápenie. nejako som tak dúfala, že tam Haizaki vtrhne do tej izby za nimi a trochu si kamaráta spacifikuje, i keď zrejme teraz má náš milostivý pán zrejme iné starosti :D čo už... dúfam, že mu aspoň niečo urobí za tú zničenú knihu! SOm moc zvedavá a napätá, že ako to bude pokračovať ďalej :D ty vieš, že ja sa dokážem na fanfikciu riadne namotať a toto je opäť jeden z tých prípadov :)

    Bola to vážne úžasná kapitola a naozaj mi to zlepšilo dnešný deň úplne od základov :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Toto čo bolo? :DDDD Dúfam, že to dievča nenechá len tak a pekne mu rozfláka ten jeho prihriaty ksicht.. akože fakt... ako si mohol dačo takéto dovoliť? To už aj na podguráženého je priveľa. Škoda knihy... ja by som sa asi neovládla a pekne ho zato skopala...

    OdpovedaťOdstrániť
  3. To je dokonalý, i když jsem soucítila s ní... chuděra, asi bych ho tou knihou přetáhla... :D Těším se na další díl... :3 doufám, že bude brzy... :) protože Kazemai je velice nedočkavý človíček, když je povídka tak moc moc dobrá... :3

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Nehorázne milý, taký na zabitie, rozporciovanie, upečenie a hodenie hladným vlkom - síce neviem, či by sa takýmto človekom neotrávili, asi by som ich ušetrila od toho jedenia xD
    Nuž, ale snáď sa s ním nejako vyrovná, keď sú už v jednom byte a jej sa odtiaľ nechce. Hm, som zvedavá, na to, ako to napokon vyrieši, keďže sa mi zdá, že na neho by asi nejaké pravidla sotva platili - možno len tak s nejakou vyhrážkou, ale i to by na neho najskôr musela niečo nájsť.
    Tákže, nebudem filozofovať a nechám sa prekvapiť plynutím deja :)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Hnus.... takýto typ ľudí absolútne neznášam. Takí zvyčajne niečo zakrývajú alebo sú to obyčajné stratené dušičky bez talentu a charakteru (hoc sa nájdu aj výnimky, ale to sú špeci prípady).
    Klaniam sa Sáre, že niečo takéto dokázala znieť, ja na jej mieste by som to už dávno riešila. Veď to je hrubé ignorovanie jej práv! A komfortnej zóny. A ten chalanisko na konci, juj, to by som ho dobila! Pivo ide dole celkom ťažko a určite to všetko bude musieť robiť odznova. A kúpiť si novú knihu.

    Hentai no Kame

    P.S. Ešte aj ona si myslí, že Haizaki je sexy?! Prebohaživého.....

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Petr... Sára je veľmi zaujímavý človek, ti poviem. Niekoho mi pripomína. Niekoho fakt veľmi známeho. Fú, to je mi ale náhoda! xDD
    Ale čo! Parádička! Len Haizaki sa správa ako retardované 15-ročné decko, ktoré potrebuje párty hard každú chvíľu a teraz to dal najviac pocítiť chúďatku Pe... Sáre, no ale toto neviem či zvládne s pokojnou mysľou. Toto vážne nie. Ja by som ho zabila. Zabila. A ešte raz pre istotu zabila.
    Tak Sára je budúca lekárka! NÁHODA?! NIJE! xD
    No ale uznávam, že predstava takmer nahého Haizakiho nie je na zahodenie aj napriek tomu, že je ako dement. Veď keď sa len človek kuká, tak čo... xD
    Huhuhu, je to parádne. :)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)