streda, 6. januára 2016

Spolubývajúci - kapitola č. 3

***



***
Toto je snáď zlý sen. Prebehlo mi mysľou, keď som opäť priskočila k stolu a snažila som sa rýchlo zachrániť aspoň časť môjho, takmer dokončeného chorobopisu.
Okamžite som schytila svoje materiály aj s knihou a presunula som ich na suché miesto. Siahla som po balíčku vreckoviek vedľa lampičky a začala som to všetko chaoticky utierať.
,,Ty nie si normálny!" poznamenala som, stále ohromená z toho, čo práve urobil a venovala som tomu idiotovi poriadne nahnevaný pohľad. No...jeho výraz bol však stále rovnaký. Sprostý, neskutočne iritujúci a opitý. Mala som sto chutí mu jednu poriadne vraziť, ale v tejto chvíli mi boli prednejšie iné veci.
Zmučene som zaznamenala, že svoju prácu budem musieť prepísať a že niekoľko strán z knihy, bude veru...veľmi ťažko čitateľných. Nehovoriac o tom, že kapesníky došli, ruky som mala celé lepkavé a všade bolo cítiť ten odporný pach piva. Neznášam pivo! Od jeho farby, chuti a až po ten smrad!
Mám dosť. Prebehlo mi mysľou, keď mi došlo, že moja snaha už nemá význam.
Narovnala som sa a vypochodovala som zo svojej izby. Náhlivým krokom som šla rovno do kúpeľne a v tom...som do niekoho vrazila. Nevenovala som však dotyčnému moc veľkú pozornosť, len som ho obišla a ďalej si to mierila k umývadlu. Pustila som vodu z kohútika a začala sa umývať.
,,Kam sa tak ponáhľame?" ozvalo sa za mnou. Zdvihla som hlavu a v odraze zrkadla som uvidela svojho milovaného spolubývajúceho. Zagánila som na neho a znova som sa vrátila k svojím rukám.
,,Hej...čo sa stalo?" Zaregistrovala som, že sa ku mne priblížil. Tak na toto som vážne nemala náladu.
,,Spýtaj sa tvojho retardovaného kamoša!" precedila som pomedzi zuby, utrela som sa do uteráka a prešla som okolo, pričom som náročky do neho drgla. Šla som do kuchyne po nejakú utierku, snažiac sa ignorovať ten chaos, ktorý v nej práve panoval a vrátila som sa znova do svojej izby.
A tam... Prišlo mi až slabo, keď som tam našla Haizakiho... ako prechádza po mojom chorobopise alebo presnejšie, po tom, čo z neho ostalo, tou špinavou handrou, ktorou bežne utieram podlahy.
Napäto som privrela viečka. Kľud, Sára...počítaj...počítaj do desať. 
,,Prosím ťa...nechaj to tak." prehovorila som po chvíli a znova pootvorila oči.
,,Nerob z toho vedu." poznamenal.
,,Toto sa prepíše a tá kniha..."
,,Nemám z toho robiť vedu?" zopakovala som, vyslovujúc každé jedno slovíčko naozaj zreteľne a pomaly.
Neušlo mi, že sa medzitým väčšina z jeho návštevy taktiež pristavila. Ako chápem, že pre mňa to bola síce hotová katastrofa, ale inak...som na poliatom stole nevidela nič tak výnimočné, aby si to tu museli všetci naraz obzerať. Mala som dokonca pocit, že som v zoo a nie medzi ľuďmi. Všetci sa tu premávali, ako sa im chcelo. Robili si, čo sa im páčilo a ja...
Odrazu mi už počítanie nestačilo. Odrazu...som pocítila neuveriteľný príliv zlosti.
,,A dosť! Von!" neudržala som sa.
No ako sa zdalo, nikto z prítomných ma nebral moc vážne. Len...Shougo sa akosi tak skúmavo na mňa zahľadel, ale v tom momente som to registrovala len veľmi matne.
Vyšla som na chodbu a otvorila dvere od bytu.
,,Nerozumeli ste?! Vypadnite!" Pre istotu som im ukázala aj smer, ak by to náhodou ich pripité hlavy  nedokázali dostatočne spracovať. Neušlo mi, že väčšina očí spočinula práve na mojom spolubývajúcom. Zrejme čakali, že k tomu niečo povie, ale on stále len mlčky stál pri tom mojom stole a aj teraz sa tie jeho šedé oči na mňa upierali. Tiež som mu venovala jeden pohľad, no nebol ani zďaleka tak neutrálny, ako ten jeho a až keď sa jeden kútik jeho úst nepatrne zdvihol, som sa odvrátila a sledovala som, ako sa dievčatá zdvihli prvé a začali zháňať svoje veci.
Netrvalo dlho a prahom dverí prešla hneď prvá várka. Chlapom to šlo horšie, no okrem šomrania a nejakej tej nadávky nerobili väčšie prieky, teda až na...toho jedného magora. Hneď ako sa zjavil v mojom zornom poli, som vedela, že s ním bude ešte problém. Niečo si hundral a nevyzeral práve nadšene, no skôr, než sa stihol ku mne čo i len priblížiť, ho...Haizaki silno zdrapol zozadu za mikinu, že ten chudák urobil hneď niekoľko krokov vzad a napokom ho môj spolubývajúci šťastne nasmeroval k východu a strčil do neho. Nápadne mi to pripomenulo jednu situáciu spred nedávna, no to gesto...ma trošku rozladilo. Nečakala by som, že by sa ma mohol takto zastať. A celkovo ten fakt, že s tým neprotestoval, mi bol trošku čudný.
Obzrela som sa. Zdalo sa, že už nikto iný neostal a tak som pevnejšie zovrela kľučku a chystala som sa nimi zatvoriť, no zastavila ma Shougova ruka.
,,Idem tiež." zamrmlal, pričom sa ani len na mňa nepozrel.
,,To teda nie, Haizaki! Musíme sa pozhovárať!" poznamenala som stále podráždene. Sama netuším, kde sa vo mne tá odvaha brala, ale nech už len šla od neviem kadiaľ, bola som za to rada.
,,To má čas." odvetil mi.
,,Hoh...žiadne to má čas. Už bolo dosť ignorácie!" jedovala som sa naďalej a keď som si všimla, že sa chce skloniť po svoje topánky, tak som z celej sily zatlačila na dvere.
Vyprskol nejakú nadávku, keď len tak tak stihol svoju pažu odtiahnuť od rámu skôr, než sa ozvalo hlasné zabuchnutie. Otočil sa ku mne a jeho naštvaný pohľad sa stretol s tým mojim. Bol celkom...blízko. Odrazu som si uvedomila, že nestojím len v jeho komfortnej a osobnej zóne, ale rovno intímnej!
Ja som ostala zarazene stáť, kým na ňom samom nebolo poznať vôbec žiadnu reakciu.  
Je zvyknutý. Pomyslela som si ironicky a ďalej som trpezlivo znášala to, ako na mňa nie zrovna priateľsky zazeral. Tiež bol trošku cítiť alkoholom, no oproti tomu, čo razilo z toho predtým, to bol len slabý odvar. A šírilo sa z neho aj niečo iné. Celkom príjemná vôňa, nie moc tuhá, taká...akurát.
Sledovala som, ako sa ku mne zvedavo naklonil.
,,Ty..." uniklo mu pomedzi pery, ktoré v tom momente upútali moju pozornosť.
,,Chcel som len..." začal pokojne a v jeho očiach sa odrazu objavilo...až niečo zlomyseľné.
,,...ísť kúpiť nejakú čokoládku... na tie tvoje nervičky." dodal a rázom sa to zlé v jeho pohľade stratilo a nahradilo ho pobavenie. Zachmúrila som sa ešte viac.
Sprostý klamár! Akoby mi nebolo hneď jasné, po akú to čo-ko-lád-ku si chce ísť!
,,Nemám chuť na sladké." zašomrala som potichu.
Jeho ústa sa opäť skrivili do jedného z tých jeho typických úsmevov a sám nakoniec medzi nami tú vzdialenosť zväčšil.
,,Tak ti uvarím jeden z tých tvojich čajíkov?" ušlo mu uchechtnutie a ani len nečakal na moju odpoveď a vydal sa do kuchyne.
Jeden z mojich čajíkov? Čo, dočerta? Zaksichtila som sa zmätene a udivene som ho následovala.
Keď dal zohriať vodu do kanvice, trošku podozrievavo som sa posadila za stôl a nespúšťala so z neho pohľad. Stál ku mne otočený chrbtom a práve vyťahoval hrnček. Zaujalo ma to.
Úprimne, už dlho som nikoho nevidela s takou postavou. V mojom okolí nebolo veľa takto vysokých mužov a tak bolo prirodzené, že som sa na neho dívala trošku viac skúmavo, ako to bolo zrejme vhodné.
Voda sa zavarila a on začal zalievať. Až vtedy, keď sa ku mne otočil, som mierne odvrátila svoj upretý zrak a zadívala som na hrnček v jeho dlhých prstoch, ktorý predo mňa položil.
,,Cukor?" spýtal sa a ja som len nesúhlasne pokrútila hlavou. Potom sa oprel o kuchynskú linku a trošku spýtavo sa na mňa pozrel.
,,Chcela si sa rozprávať." začal a na jeho perách sa znova objavil ten jeho zvláštny úškrn.
Ten muž...sa neusmieval úprimne a priateľsky, ale provokatívne, sebavedomo a pobavene. Bola to taká jeho charakteristická črta, ktorá mi bola nesympatická. Nemala som rada tieto typy osoby, pretože som z nich mala vždy taký ten pocit....podráždenosti. Aj keď som sa práve vo svojom živote snažila nevšímať si a neriešiť druhých, tak ľudia ako on...mi vedeli nehorázne liezť na nervy. Bolo to niečo ako...
,,Tak teda...?" nadvihol obočie a prekrížil si ruky na hrudi. Čakal, kedy začnem a mňa vlastne ešte stále prekvapovalo, že som vôbec ... k tomu dostala možnosť.
,,Uhm..." Pevne som zovrela hrnček vo svojich dlaniach a premýšľala som, akoby som svoju nespokojnosť čo najpríjemnejšie zaobalila do niečoho stále zdvorilého, no...nakoniec som sa na to vykašľala. Predsa len, ešte stále som mala trošku bojovnú náladu.
,,Nepáči sa mi, keď si tu vodíš takto veľa ľudí bez opýtania." začala som a hneď som sa aj odmlčala. Chcela som mu dať chvíľku na reagovanie, no podľa jeho neutrálneho výrazu som usúdila, že k tomu nemá veru čo povedať. Popravde, trošku sa to zmiatlo. Myslela som si, že hneď zaprotestuje alebo mi odvrkne niečo nevhodné.
,,Ďalej..." Odpila som si.
,,Bývaš tu už dva týždne a ešte stále si neodpratal všetky tie krabice z chodby. Bola by som rada, keby..." Na tvári sa mu nepohol ani len jeden, jediný sval. Vážne ma konečne počúval?
,,..keby si to dal do poriadku." zamrmlala som o čosi tichšie.
,,To je všetko?" spýtal sa akoby nič. Následne sa natiahol za pohárom, ktorý bol na linke, napustil si doň čistej vody a napil sa.
,,Príde ti to vtipné?" neodpustila som si, keď som si všimla, že sa opäť uškŕňa. Naozaj ma to provokovalo. A to dosť.
,,Nie. Len som..." ďalšie uchechtnutie. Debil.
,,Len som mal pocit, že nevieš ani len rozprávať, stále si bola len ticho...ani som o tebe nevedel." dodal. Haha. Strašne vtipné.
Znova si priložil pohár k ústam, no tentoraz sa nenapil.
,,Ako sa to vlastne voláš? Sam..?" položil ďalšiu otázku, pri ktorej sa moja tvár určite skrivila do nie zrovna lichotivej grimasy. Ako môže niekto žiť s niekým dva týždne bez toho, aby nepoznal čo i len jeho meno? Robí si zo mňa snáď dobrý deň?
,,Sára." zašomrala som.
,,Och. Sára. Sára Kumiko?" hádal.
Nesúhlasne som pokrútila hlavou. Kumiko bolo jedno dievča z našej strednej, s ktorou sa istú dobu Klaudia dosť bavila, takže zrejme preto si Haizaki práve toto priezvisko ku mne hneď priradil.  
,,Sára Maemi." opravila som ho mrzuto. Ten chlap bol neuveriteľný.
,,Maemi?" Na moment sa zdalo, že nad niečím premýšľa a behom pár sekúnd sa výraz jeho tváre zmenil úplne. Akoby zmeravel. Taktiež sa mi aj zazdalo, že sa tá arogancia a drzosť náhle vyparili a vystriedal ich akýsi nepokoj.
,,Niečo sa ti nezdá?" spýtala som sa otrávene a oprela som sa o operadlo stoličky.
Opäť sa mi otočil chrbtom a svoj pohár položil do drezu.
,,A ty si... chodila s Klaudiou na základku?" prehovoril akosi opatrne, keď svoj pohľad opäť upriamil na mňa a ja som len prikývla.
,,Samozrejme. A potom aj na strednú a teraz sme aj na rovnakej výške." vysvetlila som a zadívala som sa na zvyšný obsah svojho hrnčeka.
,,Myslela som si, že budeš mať aspoň ako takú predstavu o tom, s kým to vlastne budeš žiť." prehodila som sucho a mierne som pri tom nadvihla obočie. V podstate, moja poznámka nebola vôbec na mieste, keďže som mala možnosť vidieť, ako tuto milosť pán asi žije a o čo sa zaujíma
,,A aby som nezabudla..."  Neušlo mi, ako spozornel a na moment som mala dojem, že až teraz začína túto našu malú debatu brať vážne.
,,Ten bordel si upraceš." ukázala som za seba na obývačku, ktorá bola kompletne hore nohami.
Na jeho tvári sa objavil úsmev, ale...bol trošku iný. Prijateľnejší.
,,V poriadku." odvetil pokojne.
Aj napriek tomu, že som si pri ňom nemohla zrejme byť ničím istá, som pocítila akúsi zvláštnu spokojnosť až...úľavu. Bolo to vonku. A šlo to...akosi až neuveriteľne moc ľahko.
Opäť som sa sklonila k svojmu čaju, ktorý mi už pomaly vychladol. Rýchlo som ho teda na jeden poriadny hlt dopila a vstala som od stola. Chcela som umyť hrnček a tak sa mi ihneď uhol, aby som sa mohla dostať k umývadlu.
,,A..." zaznelo vedľa mňa a ja som zvedavo k nemu zdvihla svoju tvár.
,,Čo tá tvoja...domáca úloha?" Domáca úloha? Och...môj chorobopis, aj by som zabudla.
Žeby ho to... začalo mrzieť?
,,Prepíšem to." zašomrala som a mávla nad tým rukou.
,,Fajn." Fajn? Bolo to všetko, len nie fajn, no radšej som si zahryzla do jazyka, pretože pomaličky, ale isto sa už vracala stará Sára. A tá nedokázala byť tak úplne nepríjemná na cudzích.

Krátko na to, ako Haizaki v rámci svojich zručností upratal, sa opäť vytratil niekde von.
Ja som si poumývala svoj stôl a poriadne vyvetrala vo svojej izbe. Spať sa mi ešte nechcelo, tak som skončila vo svojej posteli s notebookom a snažila som sa rozptýliť hocičím, na čo som pri prezeraní stránok narazila. Kniha sa mi zatiaľ sušila na radiátore a ja som v kútiku duše dúfala, že z nej ešte niečo budem mať, aj keď...popravde, veľké nádeje som tomu už nedávala.

Bolo niečo málo po jednej hodine, keď milosť pán dorazil domov a ako inak...s nejakou spoločnosťou nežnejšieho pohlavia sa zatvoril u seba.
Uškrnula som sa. Mala som ju zatrhnúť aj tie ženské, keď bol dnes taký prístupný.
S touto myšlienkou som zaklapla počítač a šla spať.

Nasledujúca kapitola


***

11 komentárov:

  1. Aaa.... To bylo super! Takovej záchvat vzteku!!!! :3 Panečku ta se rozjela. Ani se ji nedivím, že v sobě našla odvahu, když ji tak vytočil... :)
    už se nemůžu dočkat dalšího dílu... :3

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem za komentár :]
      Som rada, že sa páčilo :]

      Odstrániť
  2. Bože, ani nevieš ako ma to tu dneska potešilo! :) Vôbec som nečakala, že dnes výjde nový diel, takže si vieš predstaviť to nadšenie :) A moc si vážim, že na nás nezabúdaš s poviedkami ani vtedy, keď máš aj iné povinnosti :) K tomu začiatku - ach, mala ho Sára pekne vyfackovať, zaslúžil by si! Ale vážne... i keď ju chápem, že v tej chvíli jej bolo všetko jedno, okrem svojich vecí, ktore jej ten ozembuch zničil. Vážne mi jej bolo ľúto, ja si neviem predstaviť, čo by som urobila na jej mieste... obdivujem, že si zachovala chladnú hlavu. Potom Haizaki - tomu by som tiež s radosťou struhla aj za ňu :D ale následne ma strašne rozosmiala tá scéna, ako sa pokúšal utrieť jej chorobopis :D špinavou handrou - to je úplne TYPICKÝ chlap :D ale vážne, strašne som sa rehotala, lebo presne takto chlapi reagujú - neprakticky a veci ešte viac dodžubkajú ako urobia osohu :D :D :D úplne to bola scéna ako zo života (spomenula som si na svojho brata, ktorý sa pokúšam vytopenú chodbu poutierať papierovými vreckovkami :D :D :D Haizaki je tiež podobný "expert") :D

    Som rada, že Sáre rupli nervy a všetkých ich odtiaľ vysačkovala, nič iné si ani nezaslúžili... tiež sa mi lúbilo, že ako na to celé reagoval Haizaki :D netuším ani, že čo sa mu premieľalo v hlave, no myslím, že bol akýsi primrznutý a zrejme sa mu samému nechcelo veriť, že čo si Sára "dovolila". :D Myslím, že týmto ho naša hl. hrdinka zaujala a má u mňa plus, že sa Sáry tak povediac "zastal", alebo že ju zbavil toho opitého magora :D i keď v konečnom dôsledky je to vlastne jeho chyba, leb on si tam robil žúrky a boli to jeho kamaráti a hostia, čo tam narobili neplechu.

    Pri tej scéne jak mu zabuchla dvere, som ani nedýchala... čakala som, že čo sa stane a tá jeho odpoveď ma skoro rozsekala :D Tak čokoládku na nervičky :D by som mu tú čokoládku otrieskala o hlavu :D ale bolo to vážne perfektné :D strašne moc sa mi páči spôsob, akým toto píšeš... A jak si ju doberal :D ach, to je typický Shougo :D A sa mi páčilo, jak sa rázom zmenila atmosféra a aj Sárino myslenie, jak sa presunuli do kuchyne :P zdá sa mi, že už začínajú prvé náznaky a milimetrové prvé kroky :P a veľmi sa mi páči tempo, akým to píšeš, lebo je to úplne prirodzené a vhodné a proste, človek sa ani na sekundu nenudí :) A naozaj sa mi páči, ako tu vekresľuješ Haizakiho... ty máš proste tú schopnosť vystihnúť ich takých ako sú + ich urobiť ešte zaujímavejšími, aby sa o nich takto dobre čítalo :) Ale je to debil! :D No a čo, že Sára bola celý čas "tichšie?" :D Veď za čo čiastočne môže aj on, lebo ju od začiatku ignoroval a ešte si na byt vodil kadejakých cudzích ľudí a čo čakal? :D Že sa pridá k nim a budú popíjať spolu? :D Nuž, náš chlapec si bude musieť zvyknúť, že Sára je iné dievča, na aké bol možno zvyknutý :D ale ja verím, žei napriek tomu si k sebe nájdu cestu, všakže? Ty to dokážeš, dať ich dohromady tak, aby to bolo dokonalé :D už teraz sa na to teším :D

    Prekvapilo ma, že ako Haizaki zareagoval po tom, čo sa dozvedel, kto vlastne Sára je... za tým niečo bude, niečo nekalé a ja sa už nemôžem dočkať, kedy nám to odhalíš :D Úplne sa obrátil o 180 stupňov, nečakala som, že ju poslúchne. Moc by ma zaujímalo, že aký dôvod na to má :) Naozaj sa mi táto kapitola nesmierne moc páčila (ale to u teba vždy) a ani nevieš ako moc sa teším na pokračovanie :) Tou poslednou časťou ich rozhovoru si mi veru nasadila chrobáka do hlavy :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem strašne moc :]
      Som rada, že ťa to pobavilo. Snažím sa tomu dať aspoň trošku humorný nádych :D a teší ma, že mi to celkom aj ide :] teda, ak mi neklameš! :D

      Odstrániť
  3. Téda, tichá voda brehy myje... som iba čakala, kedy Sáre prasknú nervy. Ale že ju poslúchnu, to by ma nenapadlo, skôr že... ju budú zosmiešňovať alebo čo. A Haizaki...nuž, to jej jeden z tých typov, čo by radšej mali žiť sami :D
    Som zvedavá, či si ich ešte bude vodiť do bytu. A ako sa medzi nimi vyvrbia vzťahy. A tak.

    Hentai no Kame

    P.S. Prosím ťa, ber ma s rezervou, (ak som divná) dnes som mala Supernatural maratón.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem za komentár :] áno, tichá voda brehy myje, ale tak, bolo potrebné sa už posunúť a zakročiť :D

      Odstrániť
  4. Petrikáááá!~ To, čo som minule napísala o tom idiotovi, čo jej vylial na veci pivo, som nemyslela tak, že máš niečo meniť, alebo, že je to zle napísané. Práveže naopak, bolo to super, len som sa do Sáry trocha moc vžila a tak som vybuchla, alebo ako by som to napísala. A Táto časť bola skvelá! Nečakala som, že to pôjde tak ľahko, ale som tomu rada a dúfam, že sa to veľmi nezvrtne a Sára bude ako-tak v pokoji. Teším sa na novú kapitolu. ^-^

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ja viem, že si to tak nemyslela :] Mne to len prišlo vtipné, ale tak milo vtipné, že ste na to tak zareagovali :] A vlastne to bol účel, aby ste to takto vnímali :D
      Ďakujem za pekný komentár :]

      Odstrániť
  5. Teda jestli mě předtím Haizaki štval tak teď bych se mohla s klidem do vedení toho hnutí "Zabijte Haizakiho" :D Ale je to úžasné, jak opravdově jsi ho vystihla. Sáry je mi líto, tak ale ona si poradí, vždyť je hlavní postava a ty zvládnou všechno :D teda ale ten Haizaki takovej svinčus, jak vyhodil tu holku z bytu, jak pytel odpadků...no na druhou stranu bylo dobré, jak pak stejně vypakoval i toho svého, v líhu naloženého kámoše. Jsem zvědavá jak to s nimi vymyslíš dál. A omlouvám se, že jsem se semka zase došourala až teď... heh čekala jsem, že dostane Haizaki přes hubu ^^ no škoda~ :D

    X <3 X

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Milosťpán sa trochu uvedomil, žeby? Ináč dobrá častička a ja sa ospravedlňujem za neskorý komentár.
    Mno, to čo spravil bolo od neho naozaj hnusné, ale celkom fajnovo si to "vyžehlil", aspoň trochu no. A súhlasím, i tie ženské mu mala zatrhnúť, nech si s nimi ide niekam inam :P (som ja ale hnusná...). Takže ja sa teším na pokračovanie a som zvedavá, prečo bol vlastne taký vedľa z toho, že chodila s Klaudiou do rovnakých škôl - alebo to len mne pripadalo, že bol z toho vedľa? Môže sa stať, lebo mi v poslednom čase akosi ťažko dochádzajú niektoré veci xD
    Nuž, teším sa na pokračovanie :)

    OdpovedaťOdstrániť
  7. S tým jeho telom by som mu nedovolila si zobrať inú ženskú...
    Huhuhu xD
    No! Haizaki akosi záhadne odrazu začal byť znesiteľnejší, akoby začal mať pred ňou väčší rešpekt alebo čo. Zaujímavo si to napísala, možno niečo za tým bude.
    No ale ľúbila sa mi Sára. Normálne som dúfala, že vybuchne, vážne. Niekedy je treba taký riadny výbuch, aby sa niečo pohlo a vyriešilo a ako vidím, tak to veľmi pomohlo.
    No možno tá náhla zmena z jeho strany prinesie konečne niečo pozitívne.

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)