sobota, 16. januára 2016

Spolubývajúci - kapitola č. 4

***


***


Pri pohľade na seba v zrkadle som sa uškrnula a svoju zubnú kefku som medzi prstami zovrela o čosi silnejšie. Bol pondelok ráno, mňa čakala skúška a vyzerala som...hrozne. Ale to som vlastne vyzerala každé ráno, keď som musela skoro vstávať, tak som sa už nad tým ani moc nepozastavovala.
Už aby bolo po tom. Nehorázne som sa tešila, ako si zájdem na kávu... hneď ako si to tam dnes odtrpím. Mala som sa stretnúť aj s Klaudiou, ktorú som nevidela odkedy nám skončila výučba, pretože cez sviatky sme obe boli so svojimi rodinami a potom bola ona s tým svojim a ja pri knihách. No a neskôr to asi nepôjde, pretože si k učivu bude musieť sadnúť zasa ona, keďže si dala neskorší termín. Musela som sa nad touto poslednou myšlienkou pousmiať, pretože ona vždy všetko, čo sa týkalo školy, odkladala a odsúvala, čo som ja zasa nerobila nikdy a išla som na skúšku dokonca aj vtedy, keď som niečo nestihla. A to mi pripomenulo, že som si teraz zázrakom stihla prejsť všetko a včera ešte aj zopakovať. Síce, ku večeru som už mala miernu paniku, ale tá našťastie zmizla tak rýchlo, ako aj prišla.
A v podstate, celý víkend sa niesol v celkom pokojnom duchu. Prepísala som svoj zničený chorobopis a narýchlo som sa snažila doučiť to, čo som ešte nestihla. Nič ma nerušilo, nič ma nerozptyľovalo a stále som mala akýsi ten príjemný pocit z toho, že som so Shougom konečne normálne komunikovala. Takže...boli to dva dni plné ticha a kľudu, aj keď síce, sčasti zrejme aj preto, že bol celý ten čas buď niekde mimo, alebo vo svojej izbe.
Takto by to mohlo byť stále. Prebehlo mi mysľou práve vo chvíli, keď som začula hlasné zašomranie a spŕšku poriadne vulgárnych nadávok, za ktorými nasledoval buchot a rýchle kroky.
Ignorujúc to, som ďalej pokračovala v čistení svojich zubov a myšlienkami som bola už v tej mojej najmilšej kaviarni, keď v tom...až som takmer podskočila od ľaku, keď sa náhle rozleteli dvere do kúpeľne. Mierne mrzuto som sa zadívala na svojho spolubývajúceho, ktorému zrejme slušné zaklopanie asi moc nehovorilo. Čo ma však celkom prekvapilo bolo to, že vyzeral akosi...vyplašene.
,,Doriti! Zabudol som, že dnes vstávam do práce!" bolo jeho "Dobré ráno". Uškrnula som sa.
Trošku pozornejšie som sa zadívala na jeho odraz, keďže stál za mnou a zdesene som zistila, že sa začal vyzliekať. Zhodil zo seba tričko a vtedy...akoby si náhle uvedomil, že v tej miestnosti nie je sám. Ihneď som sa odvrátila a práve som si chcela opláchnuť ústa, keď...
,,Nestíham! Dopekla!"zahundral a...chytil ma pod pazuchy. V tom momente som stŕpla a skôr, než som stihla akokoľvek zareagovať, som už visela vo vzduchu a on... ma preniesol cez prah. Keď som sa spamätala, dvere do kúpeľne sa mi zavreli pred nosom a ozvalo sa cvaknutie v kľučke.
,,Héj!"  zaprotestovala som s ústami plnými pasty, keď mi došlo, čo mi práve urobil.
No on na to nereagoval. Zrejme to ani nepočul a zvuk tečúcej vody zo sprchy ma utvrdil v tom, že to bude...nadlho.
Pobrala som sa teda do kuchyne, pretože som mala dojem, že sa za chvíľu tou penou udusím a obsah svojich úst som vypľula rovno do umývadla.
,,Nechutné." zamrmlala som a ihneď som po sebe upratala. Ďakovala som za to, že som vstala skôr a že som už bola v podstate prichystaná, pretože inak by toto ráno mohlo skončiť...no...všelijako.
Bola som ešte trošku smädná, tak som si do pohára napustila čistú vodu a zamyslene som sa oprela o kuchynskú linku. Zdvihol ma tak...ľahko...ako malé decko.
To spätné vybavenie tej scény ma nútilo k úškrnu. Bola to naozaj vtipná situácia.
Odložila som hrnček a behom pár minút sa prirútil už oblečený Haizaki a začal z ľadničky vyťahovať nejaké suroviny. Keď si s pripravenými raňajkami sadol za stôl a začal pokojne jesť, musela som sa pobavene pousmiať.
,,Mala som pocit, že sa ponáhľaš." neodpustila som si a on lenivo uprel svoje oči na mňa.
,,Už idem aj tak neskoro." poznamenal len čo prehltol a na moment som sa aj ja svojím pohľadom vpila do toho jeho. Opäť vyzeral tak inak. Keď som ho videla predtým, vždy sa len sprosto uškŕňal alebo mu na perách pohrával ten jeho až namyslený, mne nepríjemný úsmev, no teraz pôsobil na mňa úplne normálnym dojmom. V tejto chvíli som si vedela predstaviť, že by sa mi mohol páčiť. Mal pekné, mužné črty tváre, bol na hladko oholený, no najviac ma upútali asi tie jeho sivé oči. Tá farba. Milovala som sivú. Bola asi mojou najobľúbenejšou. 
Odvrátila som sa, keď som si uvedomila, ako na neho nevhodne zazerám.
,,A čo ty?" ozval sa, čím ma prinútil opäť k nemu zdvihnúť svoj zrak.
,,Máš školu?" dodal ďalšiu otázku a zahryzol sa do svojho rohlíka.
,,Áno. Mám skúšku." odvetila som mu, mierne rozladená jeho záujmom. Predsa len...ešte nedávno sme tu okolo seba chodili ako dve mátohy, nevšímajúc si jeden druhého a to ani nehovorím o tom, že sa on dokonca ani len neráčil spýtať na moje meno.
,,Veľa šťastia." zamrmlal s plnými ústami.
,,Ďakujem." Budem ho potrebovať. Pomyslela som si a kyslo som sa pousmiala pri predstave, ako moc dobre budem musieť potiahnuť, aby som si nevybrala všetky tie veci, čo mi nešli do hlavy práve najľahšie.
Očkom som zablúdila opäť k nemu. Zrovna dojedol a prevrátil do seba pohár vody. Jeho vysoká postava sa zdvihla zo stoličky a otočila sa ku mne. Povzdychol si a na moment sa na jeho tvári objavil naozaj vtipný, mierne odutý výraz. Bolo to...až komické. Ale tak milo komické.
,,Tak ja idem." poznamenal otrávene a ja som mu len kývla ešte predtým, než sa pobral k dverám.

 Môj prvý dojem z otázok bol kladný. Vravela som si, že to nie je zlé, no potom som si sadla za stôl a začala s prípravou, ktorá skončila... po dvoch vetách ku každej otázke.
Super. Náhle som si nedokázala spomenúť na nič, čo patrilo k tým témam. Urobila som si nejaké definície, pridala nejaké príklady, ale to bolo tak všetko.
Rázom mi to pripomenulo, ako moc neznášam ústne odpovede a ako omnoho radšej preferujem testy. Navyše, nie som ani taký ten výrečný typ, takže niečo ako odpovedanie beriem ako to najväčšie školské zlo páchané na ľuďoch, ako som ja. Ale...aj keď ma to síce otrávilo, určite ma to nerozhodilo až tak moc. Chvíľku som si porozmýšľala, popočúvala som tých pred sebou a pri ich odpovediach som si nakoniec vybavila ďalšie veci. Už mi stačilo len doladiť detaily. A ak nie, tak to...prosto bude musieť stačiť.
Ešte by sa hodil nejaký príklad na dezinfekčné a antiseptické roztoky. Žmýkala som svoj mozog a v tej chvíli ma napadali len tie, ktoré som už mala zaznačené.
,,Peroxid vodíka." zašepkal niekto a ja som skúmavo zdvihla hlavu k mladíkovi sediacemu vedľa mňa.
Jasné. Trojpercentný peroxid vodíka na rany. Vďačne som sa na neho usmiala a znova som sa vrátila k svojej príprave. Potešila ma ochota môjho spolužiaka z ročníka, aj keď bolo smutné, že som ani len netušila, ako sa volá a to som s ním chodila na rovnakú školu už tretí rok.
Trpko som zomkla svoje pery. Som strašná. Pravdou je, že sa naozaj nezaujímam. Možno kebyže bývam aspoň na tom internáte, tak by som bola "nútená" do interakcií s tými ľuďmi tam, ale takto som, jednoducho, nemala moc dôvodov na vzájomné spoznávanie.
Odpovedať som šla medzi poslednými. Robila som to tak vždy. Skúšajúci sa ma spýtal na pár otázok, ale bol úplne v pohode a hneď mi aj bez problémov zapísal známku. V podstate som pri ňom nesedela dlho.
Poďakovala som sa, ako som to mala vo zvyku, pobrala som si veci a vyšla von.
Práve som z tašky lovila mobil, že zavolám tej Klaudii, keď som si všimla, že  na chodbe stojí ešte niekto. Bol to ten študent, ktorý mi pomohol.
,,V poriadku?" spýtal sa ma a ja som s úsmevom prikývla.
,,Jasné. Bol milý." odvetila som mu a podišla k nemu. Odpovedal pred mnou a jeho vedomosti boli... tak minimálne o triedu vyššie ako tie moje. Čo mi pripomenulo, že... niekedy by som aj ja chcela ísť  na skúšku takto pripravená, no ako sa tak poznám, zrejme to bude nesplniteľné.
,,A inak... ďakujem za ten peroxid vodíka." dodala som rýchlo, na čo sa kútiky jeho úst zdvihli.
Bol...sympatický. Videla som ho veľakrát, ale ešte nikdy som nemala možnosť sa takto s ním rozprávať.
,,To nestojí za reč." povedal.
,,Tiež už máš prázdniny?" položil mi otázku a ja som prikývla.
,,Tak si teda uži to voľno." poprial mi.
,,Aj ty. Ahoj." rozlúčila som sa s ním a s priblbým úsmevom od ucha k uchu som vyšla z budovy.
Zvláštne... Asi ovulujem, keď sa mi tieto dni každý chlap zdá príťažlivý.

,,No tak vrav! Čo nové?" hulákala na mňa Klaudia, zatiaľ čo sa neposedne mrvila na stoličke.
,,Nič nové. Veď po sviatkoch sme spolu volali a potom som sa učila." odvetila som krátko. Dobre som vedela, na čo konkrétne sa pýta, ale mala som chuť ju tak trošku vytrestať za to, čo mi urobila.
,,Ale no ták. Čo Shougo? Rozumiete si?" pokračovala nadšene a zobrala do rúk svoju šálku s kávou.
Zvažovala som, ako by som mala odpovedať. Popravde, keď mi vtedy nedvíhala telefón a ozvala sa až na druhý deň, keď som už bola relatívne upokojená, tiež som si dobre premyslela to, čo som jej aj nakoniec zdelila. Rozhodla som sa, že si ten svoj problém s jej bratrancom nechám pre seba a tak som si vymyslela, že som chcela len spýtať na nejaké materiály do školy. 
,,Až tak moc sa zatiaľ nepoznáme." poznamenala som po malej odmlke a sledovala som, ako sa moja kamarátka pobavene uškŕňala.
,,Vážne? To je všetko, čo mi k tomu povieš?" Dívala sa na mňa trošku podozrievavo a ja som jej ten provokatívny úsmev opätovala. Klaudia bola vždy zvedavá a nikdy jej nič nemohlo újsť, takže ma tešilo, že ju môžem teraz mierne ponaťahovať.
,,A čo ty? Ako sa má Karol?" Bola som na rade s otázkami. Neušlo mi, ako jej pri zmienke mena jej partnera náhle zažiarili očká.
,,Ale úplne super. Vieš čo všetko sme spolu zažili? Úplne perfektné to bolo..." a začala. Bolo mi jasné, že sa hneď chytí. Pokiaľ šlo o tému, ktorá sa týkala ich vzťahu, vedela o tom rozprávať celé hodiny. Samé Karol sem a Karol tam...Niekomu by to možno prišlo otravné, ale ja som ju, úprimne, veľmi rada počúvala. Každú jednu maličkosť, ktorú mi prezradila, som si snažila uchovať v pamäti a len tak som mlčky občas prikývla na znak toho, že vnímam každé jedno jej slovíčko.
Bolo to...pekné. Bolo pekné, že ma človek mne blízky takto krásny vzťah a ja som im to vážne priala. Ako...vedela som byť občas ironická, ale nemyslela som to nikdy zle. Oni dvaja boli zlatí a boli jedným z málo párov, pri ktorom sa vážne právom mohlo hovoriť poriadnom zaľúbení.
Pousmiala som sa. Ja s mojím skeptickým názorom na vzťahy a mužov som bola úplný opak. Tiež som mala priateľov a bolo to aj vážnejšie, ale vždy som bola tá, čo to brala reálne a nejaké mýty o veľkej láske som videla len ako vec romantických filmov a kníh.
A vlastne preto... možno... som tak ochotne potichu prijímala každú maličkosť, s ktorou sa mi Klaudia zverila.
,,Ale dosť o mne, veď povedz, správa sa k tebe ten Shougo dobre?" nedala sa a tým pretrhla moju niť myšlienok.
,,Ale ...áno." zamrmlala som a odpila som si zo svojej kávy. Úplný anjelik. Mala som sto chutí sa nejako kyslo zaksichtiť, ale ovládla som sa.
,,No veď trošku som mala aj obavy, lebo on je dosť...problémová osoba. Od konca základky bol ako odtrhnutý z reťaze, robil len samé zlo a stredná? Fú! To ani nehovorím." Klaudia tak dramaticky rozhodila rukami, až som sa nad tým musela uchechtnúť.
,,Teraz sa jeho správanie zmiernilo, ale aj tak je stále pod dohľadom. Nielen jeho rodičia, ale aj náš strýko sa ho snaží usmerniť, len on je...je to s ním proste ťažké." pokračovala a na moment som postrehla v jej hlase smutný tón. Všetci z jej rodiny si totiž boli blízki, až moc...nie ako bežné rodiny, ktoré sa stretnú ledva na pohrebe a tak som chápala jej reakciu. Tam keď mal niekedy niekto problém, týkalo sa to všetkých a mne to bolo naozaj sympatické. No pevne verím, že si s ním zažili svoje. Teda, netuším nič o tom, čo sa dialo predtým, ale už len z toho, čo som mohla pri ňom zažiť ja, som usúdila, že je to poriadne číslo.
,,Ale tušila som, že k tebe bude dobrý!" zajasala po chvíli a tá pochmúrna maska sa rázom stratila.
Znova som sa uchechtla. Jej zmeny nálad ma občas vedeli pobaviť, no teraz...som vlastne tak úplne nechápala, čo tým chcela povedať.
,,Prečo si to myslíš?" spýtala som sa na oko ľahostajne a zobrala som si do ruky vidličku, ktorú som mala pri koláčiku. Odobrala som si kúsok a vložila ho do úst. Čokoládový. Mňam.
,,Čo prečo? Veď nevieš? Ahm...ty si to hádam nepamätáš?!" spýtala sa ma udivene a ja som mierne nadvihla jedno obočie.
,,Čo by som si mala pamätať?" Prehovorila som hneď na to,čo som doprežúvala. Chystala som sa na ďalšie sústo, keď Klaudia odrazu spustila hlasný smiech a na moment sa všetci okolo obzreli naším smerom.
,,Pardón." zamrmlala ospravedlňujúco s miernou červeňou v lícach a potom svoj pohľad opäť upriamila na mňa.
,,Nečakala som, že by si mohla zabudnúť." poznamenala potichu.
,,Ale čo?" tentoraz som ja mierne zvýšila hlas. Trošku ma to už prestávalo baviť.
,,Doparoma! Ty si vážne nespomínaš na to, aký bol Shougo na prvom stupni základky krpatý? A ako sa každý do neho navážal a robil mu zle?"
 ,,Počkať, počkať! Veď on s nami nechodil na základku... či?" Nerozumela som.
,,Ale áno! Veď na prvom stupni! A potom nám dokončili školu bližšie k domu, tak sme obe prestúpili, ale prvé štyri roky sme chodili s ním." vysvetlila mi a ja som sa zamyslela.
V podstate...teraz sa mi v hlave už matne vynárala spomienka na jedného drobného chlapca.
,,No a ty,  takmer o dve hlavy vyššia, si sa ho vždy zastávala!" uškrnula sa a ja som sa začala pomaličky chytať. Je pravda, že ako malá, som bola neskutočne vysoké dievča.
,,Och...ešte teraz si jasne pamätám, ako si raz kvôli nemu dobila tých chlapcov tak moc, že riaditeľka školy až volala k vám domov! Musela si vtedy ostať takmer dva týždne po škole! I keď to vyzeralo na veľký problém, tak to v podstate bola celkom... humorná záležitosť." horlivo rozprávala ďalej a po celý ten čas sa pri tom usmievala.
,,Všetci sa ťa vtedy báli! Ó, mocná Sára..." začala pomaly dobre že nie spievať a vtedy som ju capla po ruke, na čo sa ona zasa uškrnula.
,,Oukej. Už viem. Už...dosť." snažila som sa ju zastaviť, ale pri tej spomienke som sa sama musela začať smiať. Pamätám si, že doma z toho neboli zrovna nadšení, ale nepotrestali ma, keďže som im vysvetlila, že prečo som to urobila. Ušlo mi však, že šlo práve o ...neho.
,,A myslíš, že on si na to spomína?" spýtala som sa, keď som sa ako tak upokojila a bola som schopná znova ochutnať zákusok.
,,Ale určite! Veď on bol vtedy do teba úplne buchnutý!" odvetila a tiež sa pustila do svojho koláča.
,,Ale ako to, že mi to úplne vypadlo?" nedalo mi to.
,,Tak podľa mňa je to tým, že sme zmenili školu a predsa... už sú to roky." poznamenala jednoducho.
,,Asi máš pravdu." prikývla som a hlave som mala stále obraz toho malého chlapca s aktovkou väčšou než on sám.
,,No... a teraz mi povedz niečo o skúške. Aké to bolo?" prehovorila znova a ja... som začala v skratke rozprávať o tom, ako to celé prebehlo.

Hneď ako sme sa rozlúčili, som sa pobrala domov a celú cestu som premýšľala nad tým, o čom sme sa s Klaudiou bavili. Náhle mi dávalo zmysel, prečo to šlo s Haizakim odrazu tak ľahko. Nevnímala som to síce tak, že mi je za to určite zaviazaný, ale predsa len som sa cítila trošku...istejšie.
,,Možno ma vďaka tomu nevystrčí von z bytu." prehodila som sarkasticky, keď som už kráčala po schodoch.
Zastala som pred dverami, otvorila som si a vyzula som sa. Ihneď som si všimla pohodených mužských topánok a prevrátila som očami. Ten botník tam nie je na okrasu!
Vzápätí som sa však pozrela na hodinky na svojej ruke. Bolo len dačo málo po dvanástej.
Je doma akosi skoro. Pomyslela som si, no napokom som len pokrčila ramenami a vybrala som sa do svojej izby. Pohľadom som okamžite spočinula na papierovej taške položenej na mojom stole.
Odkiaľ sa to tu vzalo? Zvedavo som ju zobrala do rúk a vytiahla som z nej... "Kroky k slnku".
,,On mi kúpil novú?" zamrmlala som si sama pre seba a vyjavene som hľadela na obálku.
Následne som sa však pousmiala a mojím telom prešla príjemná triaška neskutočne dobrého pocitu.
,,Haizaki?" S vyslovením jeho mena som vyšla na chodbu a namierila si to rovno k jeho izbe. Dvere mal pootvorené, no aj tak som málinko zaklopala a až potom som vstúpila.
,,Chcela som ti len..." zasekla som sa v polovici vety a rýchlo som si priložila ruku k ústam.
Spal. Bol úplne rozvalený na svojej veľkej posteli a...aj napriek mojej hlučnosti, stále spokojne oddychoval. Našťastie. Opatrne som poodstúpila a potichu zavrela.
Vrátila som sa k sebe a ...nadšene som zobrala knihu do rúk.
Musela som uznať, že dnešok...vyzeral na celkom podarený deň.

Nasledujúca kapitola


***

 

8 komentárov:

  1. To bylo neskutečné, já jsem se na pokračování strašně těšila, každý den jsem to tu kontrolovala, nejmíň desetkrát! :D Zas jsem závislá na povídkách! :D
    Tento délek byl opravdu povedený... :3 Ta představa, když jsem četla o té základce! :D Ona taková bojovnice a on takový malý klouček, co se neuměl bránit! To bylo geniální!
    A jeho chování dneska, ooo... to bylo od něj milé, že ji tu knihu koupil! :3 Neřád jeden! :D
    A to, že se jí líbil každý chlap! :D to bylo taky dobrý! :D
    Jsem strašně zvědavá, co se bude dít dál... :3

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Táto kapitola bola opäť ako aj ostatné úplne skvelá. Tie reči, že to bude nuda, som ti neverila a dobre som urobila :D Vôbec to nebola nuda, práve naopak! Tá scéna v kúpeľni ma dostala :D Bolo to vážne super, Haizaki je tĺk, ale aj on vie byť podarený, keď chce :D Myslím ale, že bolo pekne drzé takto sa nasáčkovať dáme do kúpeľne, ešte sa má čo učiť :D

    Sáre sa čudujem, že Klaudiu aspoň trochu nesprdla, že čo jej to nechala v byte :D ale to zistenie bolo super, prekvapilo ma to a bolo to zlaté :D Ja som aj zvažovala tak trochu jednu z možností, že sa mu možno Sára na základnej páčila a preto zostal taký obarený, keď zistil, že kto to je... len som myslela, že to možno bolo tak, že on ju ako malú šikanoval, alebo jej robil zle, no bola som úplne mimo :D toto je ešte lepšie - že Sára bola vlastne jeho ochrankyňa :D že si ho zastávala, to sa nečudujem, že bol malý Shougo do nej až po uši :D :D :D bohvie, či mu to zostalo aj doteraz :D Každopádne predstava mini Haizakiho s taškou väčšou ako on sám a ako mu ostatní robia zle, je úplne na mieste :D možno preto si to potom kompenzoval v staršom veku na ostatných a hlavne spoluhráčoch a protihráčoch :D

    No a ten koniec, ako jej kúpil knihu - to bolo vážne zlaté :) tak trošku si to začal už žehliť, čo ma teší, snáď si tí dvaja k sebe nájdu cestu :) veď už tam aj vidno nejaké tie sympatie zo Sárinej strany, čo je super, na toto som sa tešila :D Takže dúfam, že náš nebudeš s pokračovaním trápiť dlho, túto kapitolu som prečítala skôr ako som sa stihla nazdať a už by som brala aj ďalšiu :D opäť ti to vyšlo a ja sa teším na to, čo príde nabudúce :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Awwwwwww, takmer po celú poviedku som sa tetelila blahom! Vôbec nebola nudná, taká milá a pohodová. Vôbec som netušila, že by si ich prepojila práve takto... Poznám ten pocit, aj ja som bola jedna z najvyšších ľudí v triede a teraz som malinká! :D A že tých chalanov dobila... téda, musela byť riadne dračica :D a Shogo bol určite zlatúšik. :D

    Ľúbila sa mi scénka na skúške a keď si našla darček od neho... to bolo kawaii! ♥♥♥

    Hentai no Kamw

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Naprosto úžasné, moc se mi líbí jak jsi vystihla Haizakiho povahu a ten dárek... dost dobrý nápad.
    Co se týká děje docela mě překvapilo, že byla hrdinka taková bojovnice, ale moc se mi ta myšlenka líbí. Tajně doufám, že si Haizakiho nějak "zkrotí" :D
    Zkrátka perfektně napsané, nemůžu se dočkat další části :)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Haha, milé od neho :) No, ale tá príhoda z detstva bola super! Taká... detská xD Hoci, ak nad tým tak premýšľam, zas tak veľa detí, ktorí sa postavia proti niekomu, či sa kamarátia s tým "menej" zapadajúcim nie je... dosť smutné... Ale toto bolo zlaté :)
    A ja sa teším na pokračovanie :)

    OdpovedaťOdstrániť
  6. to s tím dětstvím nemá chybu XD Haizaki jako šikanovaný děcko prostě super! :D a s touk nihou to bylo milý...shit! začíná mi být sympatickej O.o tohleto se strašně pěkně četlo :3 to jak ji v té koupelně zvedl bylo super XD
    těšííííím se na další~

    X <3 X

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Zlatéééééééé! Ňuuuuu! Táto kapitola bola úplne skvelá. Ďakujem, Petri, zlepšila si mi neuveriteľne náladu.. ^^

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Že bol krpatý... on vysoký odvalenec... xD
    Čo ma neprekvapilo, tak to, že Sára bola vysoká, pretože zvyčajne tí, čo sú ako dospeláci krpatí, tak keď boli decká, tak boli najvyššie z triedy... Väčšinou. Poznám takých.
    A vlastne som si domyslela, že asi je dosť nízka *úškrn, TEN úškrn* a ako ju preniesol, to bolo vážne zlaté. Ja zbožňujem takéto scény, lebo mám rada mocných chlapov a proste tak no, nebudem sa tu radšej odbavovať.
    "Asi ovulujem, keď sa mi tieto dni každý chlap zdá príťažlivý." - toto si zabila najviac, inak som sa na tom rehotala... riadne xD Dobré vymýšľaš. :D
    No a sa nám tu priplietol nejaký sympaťák spolužiak pomocník, ohohoho! Rysuje sa nám tu všeličo! A ešte aj Haizaki bol taký dobrý a nemyslel len na seba a kúpil jej knihu, no toto :] A bonus je, že ho aj spať videla - to muselo byť tiež pekne rozkošné.
    Je to skvelé. ^^

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)