streda, 20. januára 2016

Spolubývajúci - kapitola č. 5

 ***


***

Začala som s čítaním u mňa v izbe, no nakoniec som sa presunula na gauč do obývačky, kde som sa cítila trošku pohodlnejšie.
Plne sústredená na príbeh dvoch indických sestier som pretáčala stránku za stránkou a naozaj som si to užívala. Už to predsa len bolo dávno, čo som si naposledy sadla s knihou v ruke a mohla sa jej venovať hneď niekoľko hodín naraz. Kedysi som čítala stále, no v poslednej dobe na to buď nebol čas, alebo nálada. Občas totiž mám také dni, že jediné, po čom túžim, je vyvaliť sa v posteli, niečo dobré zjesť a pustiť si nejakú fajnovú hudbu. Nie som veru moc aktívny človek, čo ma občas aj mrzí, no...už som si na tento spôsob života zvykla a ja som z tých, ktorým sa stereotyp búra naozaj s veľkou nechuťou a nevôľou.
Výhovorky. Si len, jednoducho, lenivá, Sára. Priznala som si trpko a ...myšlienkami som sa radšej opäť vrátila k hlavným hrdinkám a zamyslela som sa nad ich smutným osudom. Ahaljá a Sítá mali všetko. Rodinu, záľuby...mal ich čakať príjemný večer na koncerte obľúbeného huslistu Vikrama Pillaia a ...behom krátkeho okamihu, počas ktorého sa ničivá cunami prehnala pobrežím, mali už len jedna druhú.
A mňa tu vytáča taká maličkosť ako spolubývajúci. Prebehlo mi mysľou a pevne som zomkla pery. Ľudia sa...vážne občas zaberajú úplnými hlúposťami a preto som občas rada, že sa stretnem s príbehom, aký bol práve tento. Pripomenie mi to, že by som niektoré veci mala úplne hodiť za hlavu a byť spokojná s tým, ako to je, ale zasa...na druhej strane, je prirodzené, že každý z nás práve ten svoj problém považuje za trápenie a ....Ozvalo sa zabuchnutie dverí v kúpeľni.
Ako sa tak zdalo, cunami, ktorá vtrhla do toho môjho života, bola už hore. Očami som znova zablúdila k textu a odtrhla som sa od neho až vtedy, keď vošiel do miestnosti.
Strapaté vlasy, roh vankúša odtlačený na líci a mierne opuchnuté oči. Úplne čarovný. 
,,Čau. Čo skúška?" spýtal sa ma, kým kráčal ku kuchynskej linke a otvoril jednu zo skriniek.
,,Dopadlo to dobre." odvetila som, opäť mierne zarazená jeho záujmom.
,,Uhm...čo v práci?" dodala som ihneď, pozorujúc ho, ako sa priblížil k chladničke a otvoril ju.
,,Ale, vyhodili ma." poznamenal akoby nič, nespúšťajúc svoj zrak od jednotlivých regálov s potravinami. Úprimne, zamrzelo ma to.
,,To mi je ľúto." zašomrala som potichu.
,,Prosím ťa, už to bude druhýkrát v tomto mesiaci, čo to strýko urobil." uškrnul sa a len nad tým mávol rukou. Odrazu som si spomenula, že Klaudiin ujo je v podstate vlastníkom nejakého podniku a zrejme teda Haizakiho zamestnal.
,,Už mi aj volal, kým som spal. On to vždy tak preháňa." mumlal si otrávene ďalej Shougo a ja som sa zamračila. Ihneď som si vybavila slová mojej najlepšej priateľky a rázom som mala o svojom spolubývajúcom nový obraz. Flákač... A ani si z toho nič nerobí.
,,Takže ťa berie späť?" nedalo mi položiť tú otázku.
,,Jasné. Chvíľku si ponadával a už je zasa ukľudnený." Mrzuto zatvoril chladničku bez toho, aby z nej niečo vybral, čo mi pripomenulo, že už ráno v nej bol výber mizerný.
V každom prípade, ostala som z jeho chovania a postoju k danej veci trošku znechutená, no potom ma napadlo, že...to vlastne nie je moja starosť. Vždy som zastávala ten názor, že čím sa neposlušnému decku viac ustupuje, tým je to horšie a tu... som mala živý príklad takého, vyše dvadsaťročného decka, keďže dospelo sa veru nesprával. Avšak snažila som sa tým viac svoj mozog nezaťažovať a tak som sa radšej presunula k druhému, malému, no predsa len problému, ktorý sa týkal aj mňa. Prázdna chladnička.
,,Uhm...trávim na tomto byte väčšinu času nielen počas školy, ale aj voľna, tak ak by si chcel..." na moment som sa odmlčala, pretože som si všimla, ako na mne ihneď spočinul svojim pohľadom. Prišlo mi to divné, no on sa zakaždým na mňa zadíval tak náhle, že ...ma to vedelo vždy trošku vyviesť z miery.
,,Mohli by sme si spoločne variť." dopovedala som, čakajúc na jeho reakciu.
S Klaudiou sme to moc nepraktizovali, keďže ona rada chodila domov a ak aj tu bola, tak trávila väčšinu času s tým svojim, ale... s Haizakim by to šlo.
,,V pohode." odvetil takmer ihneď.
,,Dobre. Mohli by sme ísť dnes nakúpiť." navrhla som opatrne.
Keďže víkend prebehol vzorne, rozhodla som sa skúsiť ho zapojiť čo najviac a navyše, po tej informácii z nášho spoločného detstva, som mala taký ten dojem, že si môžem dovoliť o čosi viac. Nemala som v úmysle to vyťahovať a ani nič podobné, len...bývala som tu aj ja a stále som túžila po tom, aby to tu bolo rovnako pokojné, ako predtým, než tu prišiel on. Takže som, jednoducho, testovala jeho hranice a zisťovala som, kam až sa môžeme posunúť.
,,Oukej." vyriekol sucho a pohľadom zablúdil k nástenným hodinám. Tiež som sa pozrela tým smerom.
Boli takmer štyri.
,,Pôjdem teraz na hodinku aj pól do posilky a potom zbehneme." z jeho tónu som vycítila, že to nebol návrh, no ja som sa cítila aj tak spokojná. Pousmiala som sa.
,,V poriadku."

Stále som si čítala, no teraz som už občas hodila očkom po telefóne. Ešte predtým , než odišiel, si vypýtal na mňa kontakt. Vraj mi zavolá, keď bude pred panelákom a ja mám len zísť dole a pôjdeme spolu. Fajn.
Opäť som lenivo zdvihla svoj zrak od riadkov a tentoraz som sa pozrela na hodiny.
Trvá mu to. Už som bola oblečená dobrú pól hodinu, keby náhodou zavolal, ale stále nič.
Možno si v tom fitku narazil dáku pipku. Predstavila som si a uvedomila, že je to už dávno, čo som naposledy o niekom zmýšľala takto ironicky, no keď sa to tam vezme, on si o to priam koledoval.
Konečne sa ozvala zvučka môjho vyzváňania a ja som sa postavila.
,,Už idem." oznámila som do mobilu a hneď som aj položila.

Vyšla som z vchodových dverí a porozhliadla som sa. Povedal, že pôjdeme autom, ale ja som vážne netušila, ako jeho vozidlo vyzerá. Vyšla som na chodník a neustále sa obzerala. Všade bolo plno a tak som usúdila, že možno zastavil na tom druhom, menšom parkovisku, ktoré tu nedávno prirobili. Vydala som sa teda tým smerom, všimnúc si skupinku pubertiakov, postávajúcu kúsok od jedného auta, ktoré práve na mňa zablikalo.
,,Tak tu si." povedala som si sama pre seba a chystala som sa prejsť na druhú stranu. Neopatrne som našliapla na cestu pod jemným, snehovým popraškom a...vtedy som sa pošmykla. Moje nohy vyleteli do vzduchu a ja som s poriadnym buchnutím dopadla na zadok rovno pred tými deckami a pred ... Haizakim sediacim za volantom auta. Kúsok odo mňa sa ozval hlasný rehot.
,,Mala by si byť opatrnejšia, suseda!" zakričal jeden z nich a ja som v ňom spoznala mladíka, bývajúceho vo vedľajšom vchode. Pocítila som...hanbu.
S neskutočne trápnym pocitom som sa s menšou obtiažou dostala opäť na nohy, rýchlo som sa oprášila a podišla k autu. Otvorila som si dvere a okamžite nasadla.
,,V pohode?" spýtal sa bez toho, aby sa na mňa čo i len pozrel, no mne ani to prítmie nezabránilo v tom, aby som si všimla ten jeho pobavený úškrn. Pravdepodobne mal čo robiť, aby sa tiež nezačal smiať rovnako, ako tí vonku. Zlovestne som prižmúrila oči a odvrátila sa.
,,Hej." odvrkla som podráždene, zapla si pás a až teraz som si uvedomila, že...ma ten zadok celkom aj bolí.

V supermarkete bolo, ako vždy, veľa ľudí a s obrovským nákupným košíkom sa nám tam pohybovalo naozaj ťažko. Navyše, ako na potvoru, urobili pár zmien v usporiadaní oddelení, takže sa mi tam orientovalo naozaj veľmi zle a teda...aj nám to trvalo oveľa dlhšie, než som čakala.
Teplo. Rozopla som si svoju zimnú bundu, vyzliekla som si ju a následne hodila do už čiastočne zaplneného košíka, ktorý Haizaki ochotne tlačil pred sebou.
 V ruke som držala papierik s približným zoznamom vecí, ktoré nám chýbali a svojimi očami som už takmer zúfalo blúdila po jednotlivých regáloch. Práve sme boli pri koreninách a ja som hľadala červenú papriku, pretože som cestou sem navrhla, že by sme si mohli urobiť živánsku. Netreba pri tom stáť a je to nenáročné na prípravu, takže mi to prišlo ako fajn nápad.
,,Mám ťa." zamrmlala som nadšene, keď sa objavila v mojom zornom poli a natiahla som sa za ňou.
,,Dopekla." zašomrala som a postavila som sa na špičky. Bola vysoko, ale nakoniec som mi ju podarilo dočiahnuť. Spokojne som sa otočila ku košíku a ...trošku som sa zarazila pri pohľade na Shougovu tvár. Vyzeral...zaujato a jeho oči si ma tak intenzívne prezerali, až mi to bolo nepríjemné. Dokonca s tým neprestal, ani keď si všimol môj mierne rozladený výraz a len sa akosi tak čudne uškrnul. Debil.
Nemotorne som položila ten balíček a okamžite odkráčala k ďalším potravinám.
On ma práve...očumoval? Prebehlo mi mysľou, kým som do vrecka nahádzala zopár jabĺk a následne ho zaviazala. Nenápadne som sa pozrela jeho smerom a...zistila som, že si už dávno našiel iný objekt v podobe sympatickej brunetky.
V tej chvíli sa mi chcelo smiať. Vážne...úplne čarovný.

Keď som o niečo neskôr vystúpili pred panelákom a z kufra vyťahovali tašky, pobral ich všetky do jednej on sám. Aspoň v tomto... sa správal ako džentlmen. 
Hneď ako som sa prezliekla, som začala jednotlivé veci ukladať na svoje miesto a nechala na stole len tie potraviny, ktoré som mienila použiť. Bolo už síce trošku neskoro, no pečenie a varenie v pokročilejších, večerných hodinách, mi nebolo cudzie.
Mala by som dať aj prať. Pomyslela som na plný kôš v kúpeľni. Veru, uzbieralo sa tam toho celkom dosť.
,,Nechceš dať niečo oprať?" spýtala som sa ho. Práve sedel za stolom a jedol na rýchlo urobený chlieb so šunkou.
,,Jasné. V izbe mám kôpku pri posteli." poznamenal a chcel sa postaviť.
,,Kľudne seď a dojedz, aj tak idem po špinavé prádlo do kúpeľne, tak to vezmem. Teda...ak ti nevadí, že ti vojdem do izby. " navrhla som a dúfala, že to neznelo až moc vtieravo, no Shougo len mlčky pokrčil ramenami a znova sa venoval svojej malej večeri.
Tomu je to jedno. Uškrnula som sa a šla som teda najskôr po kôš a hneď na to k nemu.
Tu...tu je tých kôpok viac. Začala som zbierať veci rozhádzané po zemi. Čo sa týkalo mojej izby a nie spoločných priestorov, tak tiež som občas vedela byť neporiadna, ale to, čo sa nachádzalo tu, ma utvrdzovalo v tom, že ešte stále mám čo robiť, aby som ho prekonala.
,,Ty vole, na toto aby si človek zobral rovno vidly." šomrala som si sama pre seba a nakoniec som vyšla s poriadnou hŕbou oblečenia na rukách. Došuchtala som sa aj s košom nazad do kuchyne, kde sme mali práčku a začala som s triedením. Dala som prať prvú várku a vrátila sa k chystaniu jedla. Začala som šúpať zemiaky, umyla mäso a pomaličky všetko nakrájala. Nachystala plech a s malinkou dušičkou som otvorila stolík, kde by mal byť alobal. Našťastie... tam bol, pretože on jediný mi pri nakupovaní úplne vypadol.
Keď už bolo všetko hotové, len som to hodila do trúby a potom si sadla za stol a na chvíľku si opäť zobrala do ruky svoju rozčítanú knihu. Haizaki sa zatiaľ rozvalil na gauč a zapol si televízor.
Dnes...to opäť šlo akosi ľahko. Takmer sa mi až nechcelo veriť, že takto spolupracoval. Dívala som sa na vlasy, ktoré mu trčali spoza operadla sedačky a podozrievavo som prižmúrila oči.
A vlastne...
,,Ďakujem za knihu."ozvala som sa, keď som si spomenula, na čo som zabudla.
,,Pohoda. Aj tak to bola moja vina, že sa tá stará zničila." odvetil lenivo a ja som sa pousmiala.
Obzrela som sa za seba, kde ma čakali špinavé riady. Postavila som sa, začala to všetko umývať a chvíľu nato dopralo.
,,Haizaki, mohol by si vybrať to oblečenie?" popýtala som ho a on sa behom krátkeho momentu, bez zbytočných slov postavil a kľakol si k práčke. Dnes...bol naozaj plný pozitívnych prekvapení.
Možno si z neho nakoniec ešte vychovám druhú Klaudiu. S potešením som sa zasa otočila k riadom a poctivo drhla.
,,Toto nosíš pod tými tmavými tričkami?" ozvalo sa za mnou a ja som sa zvedavo otočila.
Haizaki stále čupel na zemi pri mokrom prádle a ...v rukách mal moju bledomodrú podprsenku. Na tvári mu pohrával mierne pobavený úsmev, ako si tak ten kúsok môjho spodného prádla skúmavo obzeral.
Ja viem, že už dávno nie som malé dievča, ale v tej chvíli som cítila, ako mi horia líca.  
,,Aha...tu máš k nej nohavičky." Zarazene som ho sledovala, ako sa k nim naťahuje a trápny pocit vtedy tam vonku, keď som spadla, bol oproti tomuto nič.
,,Sa nezdáš." poznamenal a provokatívne sa na mňa uškrnul.
Netušila som, čo by som mala urobiť skôr. Či zobrať tú misku, čo som práve umývala a poriadne ho ňou tresnúť po tej jeho drzej hlave, alebo mu vytrhnúť svoje veci a ísť sa okamžite schovať do mojej izby.
Kľud, Sára, počítaj....počítaj aj do sto. Zastokla som som si pramienok svojich krátkych vlasov za ucho a pevne zomkla pery. Oprava, Klaudia by toto s mojimi gaťkami nikdy nerobila.
,,Poprosila som ťa, aby si to prádlo vytiahol a nie komentoval." povedala som trošku mrzuto a to som sa o ten vyrovnaný tón naozaj snažila. Jeho úsmev sa prehĺbil ešte viac.
,,Ale veď ja to nemyslím zle." odvetil mi a jeho šedé oči sa vpili do tých mojich. Popravde...robil to tak... naozaj dosť často, no ešte stále som si na to nezvykla.
,,Je to...sexy." zamrmlal chrapľavo, nespúšťajúc zo mňa zrak. V tom okamihu som pocítila niečo, čo už dávno nie. Také to...drobné vzrušenie , vzrušenie navodené kombináciou tejto hlúpej situácie, jeho pohľadu a toho, čo práve povedal. Príjemná triaška na pár sekúnd ochromila moje telo a ja som pomaly naklonila hlavu na bok a oprela sa o linku. Už dlho ma nič takto...nezaskočilo.
,,A tu farbu mám rád." dodal a vtedy som akoby precitla.
Blbosť. Ušlo mi uchechtnutie, keď som si uvedomila, ako moc vyvádzam. Na moment som sa odvrátila a keď som sa potom opäť pozrela jeho smerom, zistila som, že sa mi už nedá hnevať.
Sme predsa spolubývajúci. Skôr či neskôr... by sme aj tak natrafili na spodné prádlo toho druhého...teda, ak nie rovno na niečo horšie.
S touto myšlienkou som začala ignorovať ten jeho úškľabok a vrátila som sa k umývaniu.

.

ĎAKUJEM za prečítanie ˇˇ

Nasledujúca kapitola


***

8 komentárov:

  1. To bylo dokonalé! :3
    Vážně, to jde nějak lehce s ním... :D copak, že by svědomí!? :D
    Jinak vážně povedené to s tou pračkou a prádlem nemělo chybu! :D Mám takový pocit, že to trošku na ni zkouší... úchylák jeden! :D
    Petrika já se tak těším na další díly! :3 jsem strašně zvědavá, jak to celé dopadne! :3

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Haizaki je čumil~ čumí, čumí a čumí~ Sáru z něj za chvilku klepne :D v téhle kapitole se choval až podezřele mile, to mu beztak dlouho nevydrží, jak ho tak znám :D ta scéna se spodním prádlem byla opravdu zajímavá, Sára to vzala dobře...sakriš~ a já doufala, že dostane Haizaki pánvičkou do xichtu :D těším se na pokráčko~

    X <3 X

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Aaaa! Toto bolo vážne super! :D Ospravedlňujem sa, že mi koment tak dlho trval :D fakt sa mi to nesmierne páčilo, miestami mi normálne začínali pripomínať starých manželov :D aspoň vidíme, že sa dá vychádzať, keď sa chce :D Teraz ma možno pár slečien bude mať chuť ukameňovať, no musím sa priznať, že sa mi Shougo začína čím ďalej tým viac pozdávať :D proste ty máš ten dar písať tak, že sa človek namotá, či už chce, alebo nie :) A namotávať sa zrejme začala aj Sára :D Tá scéna s praním bola zabitá :D presne niečo také by sa dalo od neho čakať, som rada, že to Sára prijala tak, ako to prijala :D vlastne v podstate jej nepovedal nič zlé, svojim spôsobom jej lichotil :D Teším sa, že čo bude nabudúce :) Táto kapitola isto stála za to čakanie a oxidovanie na tvojom blogu dnes celý deň :D Chválim :)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Díky tvé povídce je mi Haizaki o mnoho sympatičtějsí konečně se chová... no relativně normálne :D :-) :D Zkrátka jsem ráda, že jsi z něj neudělala jen agresivního hajzla :-) Jinak hrdinka musí mít pěkně pevné nervy :D:D
    Moc se těším na další díl :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Možno si z neho vychovám druhú Klaudiu... xD Aaaah... kedy bude pokračovanie?

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Hah, milé to sa musí nechať xD
    Dobre som vyoraná už dnes, takže napíšem svoju zvyčajnú repliku - alebo aspoň cca. a padá, sorry, že zo seba nič lepšie nedostanem... - super časť, Shougo mi pripadá celkom zábavný (aspoň teraz, som zvedavá, čo strašné nakoniec vyvedie, všakže...), mno, Sára tá musí mať nervy z ocele pri ňom, sa mi zdá, teším sa na pokračovanie :)

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Takže, mám na srdci niekoľko vecí :D 1. Je mi ľúto, že som už dlho komentárovo neozvala. Nie je to preto, že by ma tvoja tvorba prestala baviť, to božemoj, nie, len no...škola. Veď poznáš to sama :D 2. keďže som nekomentovala pravidelne, tak tu je nejaké to sumárne zhrnutie: NEVERÍM. :D neverím, že ako u mňa môže jedna postava vyvolať toľko protichodných emócií. Postupne: To je hňup. To je ale riadny hňup. Hm,možno z neho niečo bude. Jej, celkom sympaťák. (a to som ho v anime neznášala) :D Keď sa nad tým, tak trochu zamyslím, vývoj mojich emócii voči Haizakimu mi pripomína priebeh akčného potenciálu, len nejak opačne, čo sa týka charakteru emócii (určite si spomínaš, o čom hovorím). :D Sára je parádna postava, ak mám pravdu povedať, asi jedna z mojich najoblúbenejších na Tvojom blogu. :) Takže zhrnuté a podčiarknuté, príbeh je parádny a veľmi sa teším na ďalšiu časť, som zvedavá, čim ďalším svojich čitateľov prekvapíš :)

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Poslušný Haizaki. Hm hm hm, začína to byť zaujímavé, ale páči sa mi, ako sa po tom výbuchu začali zbližovať.
    A v tom obchode ma napadlo, že ho určite možno napadla tá výška. Ten ich rozdiel v detstve a teraz a preto tak na ňu kukal, ale to je zas len moja konšpiračná teória.
    No a čo ešte by som k tomu dodala? Och, to spodné prádielko. To si pekne vymyslela. Pekne s náznakom vzrušenia. To sa mi veru páčilo. To bolo ozaj fajnovučké. Veď vieš, že ja môžem aj 18+ veci, čiže ak sa tam niečo také objaví, tak úplná pohoda-jahoda, ja mám všeličo rada. xD
    Vážne pekne píšeš...

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)