štvrtok, 25. februára 2016

ALFA



Typ: originálne

Žáner: fantasy, romantika, útržkovité, 18+



Pozoroval, ako sa obrovský muž, ležiaci na zemi sa pohol a bolestne zastonal. Prevalil sa na bok, no on na to už nemusel viac nereagovať, pretože vedel, že mu už od jeho súpera nič nehrozí. Vedel, že už je dávno víťazom a bol to zvláštny pocit. Ešte prednedávnom bol len osamelým vlkom, túlajúcim sa z miesta na miesto a teraz? Teraz, práve v tomto okamihu, sa stal alfou. Stal sa mužským vodcom svorky. Stal sa tým, kým nikdy predtým nechcel byť a urobil to len kvôli nej.
Stále bol mierne zadýchaný, jeho srdce silno búšilo a stále cítil tú agresivitu, tú krvilačnosť a bojovnosť. Mal dojem, že sa jeho telo nachádzalo v ohni a svojím neľudským pohľadom prešiel po všetkých členoch svorky. Teraz už jeho svorky. Očami ju vyhľadal, ju...predmet jeho záujmu. Stála úplne vpredu, chvela sa, ruky zvierala v päste a pevne zomkýnala pery. Nechcela ho tu. Nestála o neho, no už ho nemôže odohnať tak, ako to robievala predtým.  nič nebude ako predtým.
Narovnal sa, nespúšťajúc pritom z nej svoj zrak. Díval sa na ňu prísne a nebola jediná, komu tento pohľad venoval. Nepatril len jej, ale všetkým prítomným.
Tí rozumnejší ihneď pokľakli ako prví, len čo pocítili masívny prúd energie, tú čarovnú silu, tú auru, ktorá sa z neho šírila. Tí viac búrliví a tvrdohlaví ich nasledovali až neskôr, keď už bol prejav jeho dominantnosti menej znesiteľný a nakoniec ostala stáť len ona. Bola to mágia. Bolo to niečo ako rituál, ktorý prirodzene poukázal na pravú moc nového alfu. Nešlo len o pocit, gesto...Bolo to fyzické a útočilo to na každého, komu to malo dať najavo, kto je tu pánom.
Triasla sa, klepali sa jej kolená a držala sa na nohách z posledných síl. Tušil, že ho odmietne. Tušil, že sa nepoddá a že bude vytrvalo stáť proti nemu. Sledoval, ako jedna žena, ktorá bola k nej najbližšie, so zdesením v tvári na ňu prehovorila. Hovorila jej, nech neblázni, nech urobí tak, ako oni. Neposlušnosť bola totiž v ich rase kruto trestaná. Každý, kto neuznal alfu za svojho vodcu a neušiel, ak mal vôbec možnosť tak urobiť, bol odsúdený k tomu najhoršiemu. No ona len naďalej hrdo stála na svojom mieste a niečo šepky odvetila, pričom svojím pohľadom prepaľovala každý kúsoček jeho tela. Urobil smerom k nej prvý krok a začalo narastať napätie aj v tých, čo už dávno boli na zemi. A on nezastal.
Každý jeden v jeho prítomnosti od toho intenzívneho vplyvu takmer ani nedýchal a popravde, už aj ona začínala mať problém s nasávaním vzduchu do pľúc. Mierne pootvorila pery a pokúšala sa zhlboka nadýchnuť ešte párkrát, akoby sama sebe chcela dodať ešte viac odvahy. Oči jej horeli akousi nepoddajnou hrdosťou. Boli tak plné hnevu, vzdoru, boli fascinujúce. Premáhala sa, bojovala, ale aj tak, keď už bol dostatočne blízko, zazrel v jej tvári náznak strachu. V tej chvíli mal čo robiť, aby okamžite neustúpil. Jeho tvrdý pohľad znežnel, ale len na okamih. Nechcel v nej predsa budiť pocit nebezpečenstva! Ale aj tak sa musel udržať pred ostatnými. Ak by teraz povolil, ak by teraz ukázal príliš veľkú slabosť, tak by ho nikdy nerešpektovali. S ňou to ale bolo iné. Tiež bola alfa. Bola ženský článok vedúceho páru a aj keď sa to od nej určitý typ vytrvalosti očakával, prekvapilo ho to. Bol to strašne mladučký klan. Ona bola mladučká! Oproti tým niekoľko storočiam, ktoré už prežil, bol jej vek úplne zanedbateľný, ale aj tak sa správala ako rodená staršia. Vyžarovalo to z nej. Ono to bolo v nej a bolo to obdivuhodné. Mala to, čo sa v ich radoch už dávno vytratilo, mala to, čo nemali častokrát ani tí, čo žili už omnoho, ale omnoho dlhšie, než ona.
Vo chvíli, keď chcel niečo povedať, sa mlčky zvrtla na päte a odkráčala odtiaľ. Aj keď opúšťala to miesto, neušla. Ona ho len hrubo odignorovala. Nikdy by neopustila svorku. Ona nie. Aj keby jej šlo o život, ostala by a chránila ich aj naďalej.
Neušlo mu, ako sa zopár, doteraz sklonených hláv, ihneď zdvihlo a napäto pozorovali jeho reakciu. Bol si istý, že aj napriek tomu, že mu práve prisľúbili vernosť, by ju neváhali chrániť, keby došlo k najhoršiemu.V duchu sa musel nad tým pousmiať. Bolo to úplne absurdné. Nikdy v živote by jej totiž ani len vlások na hlave neskrivil. Díval sa, ako sa mu jej postava pomaly vytráca z dohľadu. Pevne zomkol pery, keď si uvedomil, že to s ňou bude mať ešte poriadne ťažké, no zároveň si vydýchol, pretože v istých chvíľach mal dojem, že ho dokonca sama vyzve na súboj. Bola by toho schopná. Tým si bol istý.
,,Môžte sa vrátiť do domu." povedal pevným hlasom a sám sa vybral tým smerom, ktorým sa vydala aj ona.

***

Ich sídlo bolo mimo mesta. Bolo umiestnené tak, až nie sú príliš zvedavcom na očiach.
Keď vstúpil dnu, uvedomil si, že je tu po prvýkrát, no nemusel to tu vôbec poznať a aj tak vedel, kadiaľ má ísť. Cítil ju. Jej vôňu a ako tak kráčal po schodoch, dostal sa na malú chodbičku a zastal pred tými správnymi dverami. Dokonca mohol počuť aj tlkot jej splašeného srdiečka. Bola rozrušená. Veľmi. A on skutočne bojoval s predstavou, že to nechá tak a že jej dá nejaký ten čas, no nakoniec predsa len stlačil kľučku a bez klopania vošiel dnu. Práve sedela na okraji posteli, ešte stále vyzerala rozladene a keď zdvihla k nemu svoju hlavu, zistil, že zrejme ani nemá ďaleko od plaču. Hneď ako ho zazrela, jej pohľad opäť stvrdol a okamžite sa postavila. Tušil, ako sa cíti. Nebol samotárom odjakživa a ako mladý tiež vyrastal vo svorke. Sám na vlastnej koži zažil už niekoľko prejavov dominantnosti alfy a preto vedel, aké to muselo byť pre ňu náročné. Udržať sa na nohách a takto mu čeliť. Mnohokrát bol svedkom, ako sa aj takmer dvojmetroví, mocní príslušníci jeho rasy rozklepali ako malé deti a padli k zemi, prosiac o milosť.
,,Anita." oslovil ju pevným hlasom a ešte sa ani len nepohol a ona už inštinktívne ustúpila. Akosi bolestivo ho pri tom pichlo pri srdci a v jeho očiach sa znova objavil ten drobný cit, ktorý tam v poslednej dobe pri nej mával tak často.
,,Nepribližuj sa!" zasyčala napäto a atmosféra okolo až badateľne zhustla. Bola tak ťaživá, tak...nevraživá a jeho to mrzelo. Díval sa, ako sa mierne prikrčila, pravdepodobne pripravená na neho zaútočiť, ak jej k tomu dá vhodný dôvod. Opäť ho zaplavila tá úzkosť. Keď ju stretol po prvýkrát, správal sa ako úplný hlupák a neurobil na ňu práve najlepší dojem. On, ktorý sa nikdy nechcel pútať, on, ktorému nič nehovorilo puto svorky, nemohol proste vyzerať v jej starostlivých očiach dobre. No pochopil to až neskôr, až vtedy, keď zistil, že už nemôže to prekliate mesto opustiť, ako všetky ostatné. Nie bez nej. Zo začiatku sa táto neviditeľná, najskôr tenučká niť, ktorá sa medzi nimi vytvorila, zdala byť úplne nepodstatná, ale netrvalo dlho a zmenila sa na reťaz. Pevnú, silnú, priam hmatateľnú. Už nedokázal žiť bezstarostne, už si nevedel užívať slobodný život, už mu chodila po rozume len ona. Aj teraz. Trápilo ho to. Trápilo ho, že bytosť, pre ktorú v podstate dýcha, ho takto odmietala, že ona, tá, ktorá si ho k sebe takto nevedomky pritiahla a pripútala, ho brala ako niekoho, kto ju ohrozuje.
Díval sa do jej napätej tváre, do jej ostražitých očí a zasa k nej vykročil. Neušlo mu, ako spanikárila a ako sa pohla tak vyľakane, že takmer zakopla o roh postele. Musel ju upokojiť, dokázať jej svoj dobrý úmysel a tak skôr, než sa stihla znova narovnať, aby sa v prípade potreby mohla brániť, si kľakol. Ostala zarazene civieť na jeho sklonenú hlavu a údivom pootvorila ústa.
,,Si moja alfa." zašepkal potichu.
,,Nie je dôvod sa ma..." na moment sa odmlčal a zdvihol k nej svoju tvár.
,,Nie je dôvod sa ma báť." vydýchol pomaly.
,,Nie som tu, aby som ťa k niečomu nútil, som tu, pretože tu si aj ty." vyriekol a jeho oči sa nežne vpili do tých jej, ktoré však boli stále plné nedôvery.
 No, bolo v nich aj niečo iné. Prekvapenie, zmätok...neboli to síce pozitívne emócie, no pevne veril, že prekrývajú ešte niečo. Niečo, čo by mu mohlo dať v budúcnosti šancu, po ktorej tak moc túžil.

***

Pól roka. Presnejšie päť mesiacov aj desať dní. Práve toľko ubehlo od toho večera, kedy sa rozhodol ju mať stále na očiach aj napriek tomu, že obetuje svoju voľnosť. Prvé dni mal chuť utiecť tak, ako to robieval vždy, ale potom stačil len jeden, jediný pohľad na ňu a znova zaťal zuby. Ona bola dôvodom, no aj motiváciou. Bolo to ťažké, bolo to divné. Starať sa odrazu o druhých, venovať sa im, chrániť ich. Nikdy po niečom podobnom netúžil a predsa len...
Unavene sa zvalil do perín. Bola to síce únava psychická, no aj tak mal dojem, že ho postihuje takmer až telesne. Tento deň nemal konca kraja a už len pri pomyslení, čo všetko ho ešte čaká, mal chuť sa zmeniť do svojej, nie zrovna príjemnej podoby a zrovnať tento bláznivý dom so zemou.
Privrel oči a chcel dopriať svojej mysli aspoň trošku pokoja. Dopekla, nikdy sa necítil takto moc zmorene, nikdy! Mal dojem, že asi zmäkol, že zoslabol, že sa z neho stáva pestúnka pre tie štrnásťročné dvojčatá, v ktorých sa až nedávno prebudili ich schopnosti a odvtedy boli ako utrhnutí z reťaze. Že sa z neho stal ten, čo dokonca rieši problémy dospelých a pomáha im s každou hlúposťou a že...že...
Pretočil sa na bok a hlavu si zaboril do vankúša. Aspoň na moment si želal kľud.
Netrvalo to však dlho a ozval sa akýsi hluk. Znova.
,,Nie..." zašomral zmučene a prehodil cez seba prikrývku. Snažil sa tváriť, že to prepočul, ale ten buchot silnel a náhle mu na dvere jeho izby niekto zaklopal.
,,Čo zas?!" zavrčal.
,,Anita s Tamarou sú zasa v sebe!" ozvalo sa a pri znení jej mena ihneď vyskočil na rovné nohy. Rýchlo vybehol von na chodbičku a mieril si to rovno na prízemie, odkiaľ sa ozývali tie hlasné zvuky.
Len čo sa dostal k schodisku, pohľad mu padol a dve mladé ženy. Lapajúce dych, stáli oproti sebe, venovali si naštvané pohľady a...znova sa na seba vrhli. Takmer vyskočil z kože, keď zbadal, ako obe prepadli cez sklenený stolík a rozvalili sa na zemi v kope črepín.
,,Hej! Vy dve! Dosť!" zakričal na nich.
Anita skopla zo seba tú druhú ženu a postavila sa na nohy. Z úst jej tiekol pramienok krvi, ktorý si zotrela chrbtom ruky a už opäť bola pri svojej súperke, ktorú z celej sily udrela päsťou rovno do tváre.
,,Nepočujete?! Dosť!" ozval sa znova, tentoraz už poriadne naštvaný. Rýchlo sa dostal k nim na prízemie, no už nestihol zabrániť ďalšej novej rane, ktorú opäť Tamara utŕžila. Spadla po nej na zem a krátko na to sa celou halou vzniesol prúd energie, sálajúci z Anity. Tá sila ho na moment ochromila, úplne vyviedla z miery. Díval sa do zlosťou skrivenej tváre svojej alfy a nervozitou zomkol pery. Sklonil sa k zranenej žene a pomáhal jej vstať, pričom neustále nespúšťal zrak z tej, ktorá ho zrejme každý deň mala stále čím prekvapovať. Neušlo mu, ako jej škublo sánkou práve vo chvíli, keď chytil Tamaru pod pazuchami a v tom momente mal dojem, že zaútočí znova. Vyzerala tak nebezpečne, tak dravo. Z jej očí priam cítil, ako moc sa chce na tú ženu v jeho rukách vrhnúť a roztrhať ju na kúsky, no sotva však vykročila vpred a... a dvere do domu sa otvorili. Jej blčiace oči okamžite preskočili od nich k novým narušiteľom a keď jej pohľad padol na dvojčatá, značne zmätené tým, čo práve uvideli, tak...tak to všetko zmizlo. Jej výbuch dominantnosti sa rozpŕchol, vzduch bol o čosi ľahší a ona sa len s ospravedlňujúcim a mierne zahanbeným výrazom zvrtla na päte a rýchlo vybehla po schodoch.

***

,,Musíš ju stále dráždiť, dieťa moje zlaté?" spýtala sa karhavo Tamary postaršia žena, keď práve pritískala tampónik s dezinfekciou na jej ranku nad obočím. Dievčina sykla a mierne sa odtiahla.
,,Nechcela som." zašomrala a svojimi očami zablúdila k nemu. Po celú tú dobu bol s nimi v kuchyni a pokúšal sa stráviť to, čo práve zažil. Chvíľku z neho nespúšťala zrak, no napokom sa predsa len odvrátila.
Anita...Prečo sa tak zachovala? Vŕtalo mu hlavou. Je pravda, že tie dve si od Tamarinho príchodu vôbec nevoňali, no aj tak. Ona taká nie je a predsa...
Nechcel ani pomyslieť, k čomu mohlo dôjsť, keby sa tie decká nevrátili domov a nevyrušili by ich. Zadíval sa na dotĺčenú tmavovlásku a prišlo mu jej úprimne ľúto. Bol to len jej druhý mesiac v ich svorke a už si tu stihla zažiť naozaj všeličo. No, pravdou bolo, že nebola práve napríjemnejšou a najmilšou členkou. Rada provokovala, rada provokovala práve ju. Predvádzala sa, no aj tak nikdy nezažil, že by sa Anita dostala až do takého stavu nepríčetnosti.
Niečo tu nesedelo.
,,Zvládnete to, Kate?" spýtal sa ženy, ktorá práve vyberala z lekárničky náplaste. Mlčky mu prikývla a už sa znova venovala len mladej žene vedľa seba.

***

Stál pred tými dverami, pred ktorými trávil pomerne dosť času. Nuž, bol zamilovaný a občas sa kvôli tomu správal naozaj dosť zvláštne.
Zodvihol ruku a zaklopal. Ozval sa jej šomravý hlas. Niečo povedala alebo skôr odsekla.
Povzdychol si.
,,Idem dnu." oznámil jej a stisol kľučku v dlani.
Našiel ju stáť vedľa postele a vyzerala byť poriadne podráždená. Svojimi nahnevanými očami ho priam prebodávala a celá sa chvela. Premkol ho pocit, že ak urobí čo i len jeden prudší pohyb, ktorý by si mohla ona nesprávne vysvetliť, tak bude Katine šikovné ruky a základy prvej pomoci, potrebovať aj on. Opatrne sa sebou zatvoril dvere.
,,Čo sa stalo?" spýtal sa jej až moc mäkko. Chcel znieť tvrdšie. Chcel, aby v nej vyvolal aspoň ako taký rešpekt, no nemohol si pomôcť. Jeho tón ju zrejme zneistil, pretože začala prešľapovať na mieste a svoj zrak sklopila k zemi.
,,Neviem. Ja..." mumlala a očami tápala v snahe nájsť nejaký oporný bod.
,,Ty?" povzbudzoval ju a až teraz si všimol, že jej spodná pera už stihla opuchnúť. V tej chvíli pocítil ľútosť, no zároveň zlosť. Mal chuť sa vrátiť tam dole a poriadne Tamare vypucovať žalúdok aj napriek tomu, že práve ona bola tou, ktorá si to odniesla omnoho horšie. Nemala právo siahnuť mu na ňu, ublížiť jej ani len takto, aj keď šlo zdanlivo iba o takú maličkosť.
,,Je...je v poriadku?" Z premýšľania ho vytrhol jej jemný hlas. Postrehol ten ustráchaný tón a strach v jej očiach taktiež svedčal o tom, že si plne uvedomuje, že to prehnala.
,,Je v poriadku." odvetil jej, sledujúc, ako jej tvár naberá po tej odpovedi znaky úľavy. Posadila sa na kraj postele a ruky si zložila do lona.
,,Neviem, čo to do mňa vošlo." zamrmlala.
,,Ona...ona...ja vlastne ani neviem, čo sa stalo. Vyzeralo to...cítila som..."  Snažila sa nájsť vhodné slová na to, aby popísala svoj vnútorný stav, keď sa pochytili.
,,Čo si cítila?" Podišiel k nej bližšie. Sledovala svoje ruky, ktorými teraz kŕčovito zvierala lem svojho trička.
,,Toto...toto by som...ja..." Pevne zomkla pery.
,,Nemala som sa tak zachovať, lenže..." opäť sa odmlčala. Vyzerala byť zmätená. Popravde, jeho samého to celé dosť vydesilo. Tiež tak úplne nerozumel, ako tak starostlivý človek ako ona, mohla odrazu mať v očiach toľkú krvilačnosť a nenávisť.
,,Máš dojem, že ti chcela zobrať pozíciu alfy?" Napadlo ho. Možno sa len cítila byť ohrozená. Títo noví a hlavne mladí jedinci, často konali inštinktívne a bez toho, aby plne chápali, čo vlastne robia. Netušili, čo chcú, no gény boli v nich tak hlboko zakorenené, že jednoducho konali. Možno sa len Tamara pokúšala stať novou alfou a možno...
Možno to celé bolo len hlúpe nedorozumenie.
,,Ale prosím ťa!" zahundrala zhnusene a postavila sa. Začala chodiť po celej izbe, stále rovnako nasrdená.
,,Nikdy mi o nejaký post alfy nešlo. Vlastne sú mi tieto veci úplne ukradnuté a pravdupovediac, ani mi to moc nehovorí." Pokrčila ramenami a on vedel, že je to úprimné. Bola alfou preto, lebo sa tak prirodzene správala a jej ochranárske pudy boli natoľko silné a pravdivé, že si ju všetci vo svorke vážili natoľko, aby sa k nej, ako k vodcovi správali a nie preto, že by to tak ona sama chcela. Navyše, čo sa týkalo vecí klanu, bola tak krásne a čisto nesebecká, že mal občas dokonca strach, že by ju preto raz mohol niekto využiť. A už len tá predstava, že by ju táto jej vlastnosť mohla niekedy ohroziť, v ňom vyvolávala poriadnu vlnu zúrivosti.
,,Skôr..." prehovorila opatrne. Sledoval, ako zastala a svoje oči uprela na jeho tvár. V tom momente...bola akási iná, taká, ako ju ešte nezažil. Dívala sa na neho až príliš prenikavo, tak...úprimne a jeho zrak ako druhé upútali jej pery, ktoré sa náhle pohli.
,,Bála som sa, že by mi zobrala teba." vyriekla takmer nečujne, akoby... akoby bola snáď v nejakom tranze a mierne pri tom naklonila hlavu na bok.
Ihneď stuhol. Jeho myseľ chvíľu spracovávala tie slová a potom... Pocítil akúsi neznámu slabosť a až vo chvíli, kedy sa zazdalo, že precitla a plne si uvedomila, čo práve vyslovila, jej tvár zalial rumenec. Párkrát zamrkala a hanblivo odvrátila tvár. Zato on už nedokázal od nej odtrhnúť svoj pohľad.
Bola pravda, že zo začiatku sa mu vyhýbala, ako sa len dalo. Odchádzala z miest, kde sa náhle objavil, no v poslednej dobe sám badal určitú zmenu v jej správaní. Viac spolu komunikovali, viac...
Nič sa ale nemenilo na tom, že si stále myslel, že sa ho len naučila znášať a že ho začala brať ako člena tejto ich veľkej rodiny. Nikdy by ho nenapadlo, že jej agresívne správanie môže prameniť z toho, že k nim prišla Tamara. Všetkým bolo zrejmé, že tá sa ani len zo začiatku netajila sympatiami voči nemu a otvorene prejavovala svoj záujem, ale vôbec mu nezišlo na um, že by to mohol byť práve ten dôvod, prečo sa medzi nimi udialo toľko konfliktov.
A ani len ona si to nevedela dlho dať dohromady. Len, jednoducho, jej pokojná a prívetivá povaha sa v prítomnosti tej tmavovlásky zakaždým zmenila na nepoznanie. Až neskôr začala na sebe badať určitý nový typ správania. Nenápadné nakláňanie sa k jeho osobe, občasné vdýchnutie jeho vône...
Anita si ho nevedomky nárokovala. Bez toho, aby o tom vedela, začala pociťovať to isté, to samé, čo jeho viedlo k tomu, aby vyzval na súboj bývalého alfu. Nemyslel si však, že by to bytosť jej veku a s jej drobnými skúsenosťami, chápala a že by sa tento malý, majetnícky inštinkt ešte vyskytoval aj v tejto dobe. Bol v tom, že je to vec starých klanov, starších a že dnešné svorky už dávno stratili ten zaujímavý zmysel pre hierarchiu, lenže to, čo práve povedala, v ňom vzbudilo a vystupňovalo tú silnú emóciu. Emóciu, ktorá sa už automaticky spájala s ňou a práve v tomto momente až bolestne prerážala na povrch.
Skôr, než si sám plne uvedomil, že by ju svojím správaním mohol opäť vyplašiť, už stál tesne pri nej a skláňal sa k jej pekne tvári. Hľadela na neho mierne vyjavene, akosi tak udivene, no strach tam nebol. Kŕčovito sa mu naplo telo a tlmene zachrapčal.
,,Smiem sa ťa dotknúť?" Sústredene pozoroval jej tvár a ona len mlčky, bez slov mu malým kývnutím naznačila, že smie. Opäť však jej oči zaliala tá zvláštna clona, presne taká rovnaká, ako keď prehovorila naposledy. V tom momente vedel, že je síce stále neistá, no akási časť jej prirodzenosti ju postrkáva jeho smerom.
Zdvihol k nej svoju ruku a pohladil ju po tvári. Opatrne, ľahúčko prechádzal prstami po jej líci a palcom sa dotkol jej ublíženej pery. Priam hypnotizoval to miesto a keď zablúdil vyššie, všimol si, ako privrela oči. Bolo to neuveriteľne zmyselné. Lákalo ho to. Vábilo a on? On sa tomu úplne poddal. Pomaly sa sklonil k jej ústam a jemne sa o ne obtrel, akoby snáď čakal, že sa odtiahne, že sa opäť stiahne tak, ako to mávala vo zvyku, no ona, na jeho veľké prekvapenie, len ticho čakala, čo bude ďalej. Odvážil sa teda znova. Pobozkal ju. Tentoraz ale trošku inak. Prisal sa na jej ústa s väčšou náruživosťou, no stále jej dával možnosť kedykoľvek ustúpiť. Bol trpezlivý, skúšal...Sám úplne nechápal, ako je možné, že práve to, čo teraz robí, je skutočné. Ucítil jej príjemne teplú dlaň na svojej hrudi a sám ju pevne objal okolo pása. Slastne zavrčal do jej pier, keď si ju k sebe pritisol a ucítil jej mäkké telo na tom svojom. Bolo to po prvýkrát, čo sa jej takto dotýkal a čo sa jej vlastne mohol dotýkať vôbec. Nikdy predtým mu nedovolila sa k nej priblížiť, nikdy predtým ju takto nedržal v náručí a ona nikdy predtým nepoložila na neho ruku. Ten dotyk ho pálil. Neskutočne moc, no aj tak v ňom vyvolával spokojnosť. Odrazu mal pocit, že je ako psík, ktorému konečne prejavil nežnosť jeho pán a len tak tak potlačil úškrn, keď si uvedomil, že od toho prirovnania naozaj nemá veľmi ďaleko. Plne sa ponoril do bozku, po ktorom ona ostala mierne otrasená, no stále v jeho náručí. Silno ju objímal, tlačil si ju k sebe a dobýjaj sa do jej sladkých úst. A ona mu v tom nijako nebránila. Prvotné zarazenie rýchlo pominulo a sama sa mu pokúsila oplatiť aspoň niečo z tej jeho starostlivosti, ktorou ju práve obdaruvával. Cítil z nej ale, že si nie je úplne istá tým, čo robí. Cítil aj to drobné zaváhanie, keď mu svoje ruky ovinula okolo krku a on plne pochopil jej nervozitu. Ale úprimne, bol z toho všetkého tak rozohnený, že si nedokázal pomôcť. Pevne ju uchopil okolo bokov, mierne nadvihol a behom pár sekúnd už ležala pod ním na posteli. Dravo sa maznal s jej pokožkou na krku a netrvalo dlho a zablúdil rukou k jej zapínaniu od riflí. Dotkol sa gombíka a...rýchlo sa posadil, aby jej ich stiahol úplne. Svojimi hladnými očami zablúdil k jej nahým stehnám a dlaňou pohladil jeden z jej členkov. Bruškami prstov po ňom prechádzal a posunul sa na lýtko. Hltal ju pohľadom a keď sa vrátil k jej tvári, zistil, že jej odtieň až nápadne pripomína farbu jej červeného trička. Ležala ako prikovaná, takmer nehybne. Len hruď sa jej, už nie zrovna pravidelne, dvíhala a jeho znova premkol ten trpký pocit útlaku. Mal dojem, že opäť v nej vidí tie obavy a v duchu si nadával za tú svoju nedočkavosť. Avšak, v každom prípade, ten obraz bol natoľko dráždivý, že mu takmer okamžite začalo byť v nohaviciach ešte viac tesno. Stupňovalo to v ňom určité napätie, túžbu. Tie jej jemne pootvorené pery, tie jej oči...
Pažami prešiel k jej bokom, ktoré mal nutkanie poriadne zovrieť a posunul sa ešte vyššie. Znova ju objal. Zdvihol si ju k sebe, pretočil sa s ňou a posadil si ju obkročmo na seba. Akonáhle sa stretol s jej nesmelým pohľadom, mal čo robiť, aby ju znova nedostal do polohy, v ktorej boli predtým. Potlačil to nutkanie a nakoniec si ju len k sebe prisunul ešte bližšie. Hruďou sa takmer dotýkal tej jej a s neskrývaným obdivom sa ňu zapozeral. Chcel jej tým dodať odvahu. Chcel jej ukázať, že on nikdy nebol nad ňou. Že sa jej nikdy nesnažil dominovať a že ju nikdy nechcel zlomiť. A že je to práve ona, ktorá mala po celý ten čas navrch.
Uchopil lem jej trička a opatrne jej ho prevliekol cez hlavu. Chvíľku sa díval na jej obnažené plecia, dekolt, očami skĺzol aj k brušku. Uchopil ju za pás a dlaňami až tvrdo prechádzal po jej pokožke, akoby si snáď práve prostredníctvom týchto dotykov snažil vryť do pamäti každú jej krivku a priehlbinku. Stále nedokázal uveriť tomu, čo práve táto žena s ním dokáže urobiť. Bol vo vytržení, celé telo ho od toho ovládania a odopierania až tak bolelo, no aj tak bolo toto jeho osobné utrpenie podčiarknuté niečím tak neskutočne príjemným, že sa dokázal nechať takto trýzniť dobrovoľne a aj celkom rád. Ale poznal svoje hranice a k tým sa práve teraz priam rútil. Pomrvila sa na jeho kolenách a keď sa zadočkom obtrela o to jedno miesto, neodolal a sklonil sa k jej prsníkom. Jeho prsty vkĺzli pod ramienka podprsenky a chvíľu na to už tento kúsok oblečenia putoval na zem, k nohaviciam. Prehla sa v jeho náručí a on začala obsypávať jej krk drobnými pusinkami. Bol v tom naozaj dôsledný a odpoveďou mu bol tichučký povzdych, ktorý jej prekĺzol pomedzi pery. Uškrnul sa. Odtrhol sa od jej pokožky a nahliadol do jej tváre, ktorá mala stále jemne ružový nádych. Už len samotný ten pohľad mu bol potešením a jej výraz ho zas utvrdil v tom, že nie je jediný, kto si to užíva. Odrazu mal chuť jej poskytnúť toho omnoho, ale omnoho viac. Chcel využiť tento krásny moment, kedy si mu takto otvorila a dovolila mu priblížiť sa k nej. Chcel ju presvedčiť o tom, ako moc si toho váži a že nebude ľutovať, že to tentokrát myslí naozaj vážne. Vedel, že mala dôvody na to, prečo ho tak húževnato odmietala a bol si vedomý svojich chýb, svojej drzosti a arogancie, s ktorými sa jej predstavil.
Bol vtedy ako rozmaznané decko bez akejkoľvek zodpovednosti, ktoré si plnými dúškami užívalo to, čo mu svet ponúkal a potom?.Potom ju stretol a už nič nebolo také, ako predtým.
Túžba po nej. Chrániť ju...dávať na ňu pozor. Milovať ju. Všetko to bolo tak nové, tak netypické.
Zvalil sa s ňou do perín. Znova ochutnal jej ústa a nechal sa úplne unášať tým prúdom citov, ktoré ním búrlivo pretekali. Hladil ju, maznal sa s ňou a skúmal každučký kúsoček jej horúceho tela. Skláňal sa k jej brušku a zľakla po ňom prechádzala perami a nosom. Voňala mu. Strašne moc. Pohladil čipku nohavičiek a pomalým pohybom ju nich zbavil. Zaboril si hlavu medzi jej stehná a ona sa prehla v slastnom kŕči. Rukou sa zaprela do jeho ramena, na čo jej ju on pevne uchopil a zatlačil nazad k matracu. Druhou pažou sa dostal pod jej telo, mierne ju nadvihol a umožnil si tak lepší prístup k tomu miestočku, ktoré tak s láskou a obrovskou ochotou práve dráždil. Nesúhlasne zakňučala, keď zistila, že sa nedokáže v jeho pevnom zovretí ani len pohnúť a je mu takto vydaná napospas. Trápil ju dlho a trápil tým vlastne aj sám seba, no jej hlasité protesty mu to predsa len o čosi uľahčovali a robili znesiteľnejším. Páčilo sa mu to. Uspokojovalo ho to a keď mal pocit, že už sa viac určite ani už nemôže vzrušiť, tak stačil len ďalší pohľad do jej zadýchanej tváre a jeho túžba zmocnela ešte viac.
V oboch sa vášeň vystupňovala tak veľmi, že keď sa konečne opäť dostal nad ňu, stačilo už len málo k tomu, aby obaja dostali a dosiahli to, čo tak chceli. A nielen pre seba, ale hlavne pre toho druhého. 
V náručí stískal a nenásytne si bral tú, na ktorej povolenie tak trpezlivo a najmä dlho čakal. Svoju milovanú, jedinú alfu, ktorá v ňom prebudila to, o čom si myslel, že ani nemá a prinútila ho chcieť to, čo nikdy nehľadal. Podmaňovali sa navzájom každým jedným pohybom. Každým zastonaním a výdychom si dokazovali, že sú pre seba priam stvorení a že sa perfektne dopĺňajú.
Cítili to. Obaja. Bolo to nefalšované a prirodzené. Mohutná reťaz sa uzavrela a zamkla na zámok.  
Zámok bez kľúča.

Zaspávala, schúlená pri ňom, kým jej on niečo potichučky šepkal. Tie slová by pred pól rokom nemali žiadnu cenu. Boli by prázdne, boli by hlúpe a nevážili by vôbec nič, no práve teraz boli niečím, čo ju napĺňalo sladkastou, neidentifikovateľnou, no silnou emóciou, podobnou práve tej, ktorú mal s ňou spojenú on.



ĎAKUJEM za prečítanie.

.
.
.

7 komentárov:

  1. Já nemám slov... Vážně nenacházím správná slova, která by popsali právě moje pocity z této povídky.
    Nemám, co k tomu napsat, tohle bylo až příliš dokonalé, na to abych k tomu psala něco rozsáhlejšího. Protože by to bylo asi příliš dlouhé.
    Tahle povídka, byla vážně Dokonalá!

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Fuuuh, tak, teda... toto mi akosi vyrazilo dych. Dlho som nevedela, čo na to napísať, ale pokúsim sa. Zvyčajne bývam pri komentovaní veľmi ukecaná, ale teraz mám pocit, ako keby mi niekto vymyl mozog. Vôbec som nečakala, že sa táto vec objaví na tvojom blogu tak skoro, ale akonáhle som uvidea obrázok a zazreal názov, tušila som, že čo to bude :) (výhoda facebookoveho kontaktu, myslím :P). Čo na to povedať? Úprimne, keď si mi písala, že chystáš niečo supernaturálne s vlkolakmi, tak som očakávala v podstate niečo iné. Ale vôbec by mi nenapadlo, že sa dočkáme niečoho tak... intenzívneho, prepracovaného, precíteného, nabitého emóciami a hlavne láskou. Myslela som, že to bude naozaj čosi odlišné, ale toto ma tak prekvapilo a potešilo, že som veľmi rada, že si to poňala takýmto spôsobom. Ako som už písala, z každého jedného slova bolo cítiť jeho jeho lásku a oddanosť k nej :) Hoci tie postavy boli predstavené iba tak okrajovo, to vôbec nevadí, lebo to najdôležitejšie z nich sme dostali :) I keď myslím, že vaicerí by privítali ešte niečo, medzi nimi dvoma, aby sme im lepšie porozumeli, prípadne niečo z minulosti, ale to vôbec nie je nutné, lebo si to napísala tak, aby sme všetci rozumeli, o čo ide a kto tí dvaja sú a čo je medzi nimi. A popísala si to vážne bravúrne, do posledného momentu som to prežívala, fakt :) Hmm a tá intímna scéna... Petrika, mala by si častejšie písať takéto :D asi to viacerí ocenia, hlavne, keď to píše niekto, kto vie ako to písať a ide mu to na jednotku :) To potom iba kukáme s otvorenými hubami a nemáme slov, možno aj preto sú ostatní zase takí skromní na komentáre :D Vyrazila si tým všetkým dych. Vážne to bolo super napísané aj vymyslené, vlkolaci sú veľmi zaujímavá téma, ja som si hne´d vybavila Hayley Marshall z The Originals, ktorá mi trošičku pripomenula hl. hrdinku, i keď Hayley je taká väčšia "dračica" a hl. hrdina bol tiež sympatický, hoci som nejako nezachytila jeho meno, ale to nevadí, záhadnosť je príťažlivá :) Čítať jeho myšlienkové pochody a opisy jeho citov a emócii bol vážne zážitok. Vystihla si to úplne úžasne a som moc rada, že sa na konci dočkal svojej Alfy :) Super, len tak ďalej a už teraz sa teším, čo ďalšie pridáš nabudúce, lebo toto bolo také úžasné prekvapenie a spestrenie začiatku víkendu. Nasadila si si latku veľmi vysoko a myslím, že toto bolo jedno z tvojich úplne naj, naj diel, ktoré si doteraz napísala, takže si neviem predtsaviť, čo by ho ešte prekonalo :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ach, toto bolo tak... chutnučké, sladké, mňam! Sranda, ako sa človek dokáže zmeniť kvôli niekomu, na kom mu záleží. :)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Oh, ja som bola taká napichaná, aby som si to mohla prečítať a proste mi nikdy nezostal čas. Ale konečne teraz!
    Pfu, a neviem, čo k tomu povedať. Bolo to úplne skvelé. Úžasný príbeh aj spracovanie. Boli krásne napísané jeho myšlienky a tú jeho silnú túžbu po tom, aby ho neodmietala bolo priam cítiť. Strašne sa mi to páčilo a ja vlaste ani neviem, čo viac k tomu dodať. Úplne som sa do toho zažila, krásne si to napísala :)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Bolo to... *hľadá slová*... spektakulárne. Absolútne neviem definovať pocity z tohto diela a jediné, čo mi behá po rozume, je spevák Voltaire a Supernatural :D
    Btw. Ten spevák je úplne bohovský, odporúčam.

    No nič, ja idem oxidovať po nete~
    Hentai no Kame

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Veľmi krásna poviedka, mám rada vlkolakov takže mne sa to veľmi páčilo, tá scénka na konci bola veľmi pekne popísaná, naozaj sa mi to páčilo :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Začnem asi tým, že je po 22:00 (nie som úchylná, nijééé :D ani som si nevšimla 18+ na konci, NIJE :D)
    Bolo to úžasné *.* Zaujala ma téma vlkolaci, lebo mňa väčšinou celkovo fantasy zaujme, lebo to mám rada (nečakané).
    Obdivujem to ako si to napísala. Napísala si to veľmi precítene, do hlavnej postavy som sa vžila bez problémov. Každej maličkosti si dala určitý význam a dôvod a ja som len čítala a čítala a nevychádzala z údivu. Spočiatku to bolo také tajomné, len taký začiatok no a keď si nakoniec k sebe našli cestu, tak som len žasla nad tým ako ich to k sebe ťahá, ako nedokážu viac odolávať a... to všetko. Krásne si to napísala. :)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)