sobota, 20. februára 2016

Spolubývajúci - kapitola č. 10

***

***

Chvíľku sme obaja sedeli mlčky v aute a ja som pozorovala okolí svet za oknom. Milovala som vozenie sa. Autom, autobusom, vlakom...vždy sa to tak príjemne uspávalo a upokojovalo. Teda, prirodzene, pokiaľ som zrovna nemusela stáť v nejakej prepotenej MHD-čke, natlačená na dvierkach od východu. V takom prípade sa totiž o nejakom príjemnom zážitku veru hovoriť nedalo.
Pootočila som hlavu k nemu a zadívala som sa na jeho profil. Mierne znudene sledoval cestu pred sebou a jeho oči vyzerali byť trošku unavené. Pousmiala som sa. Pamätá si to. Z nejakého zvláštneho dôvodu ma to potešilo a nútilo ma to mať dobrú náladu aj napriek tomu, že nechýbalo veľa k tomu, aby som bola svedkom práve ním vytvoreného problému.
,,Kto bol ten blondiak?" spýtala som sa, na oko ľahostajne, no popravde, trošku mi to vŕtalo hlavou. Vždy som sa snažila byť človekom, čo moc nezabŕda do vecí, ktoré sa ho netýkajú, ale ten incident vo mne skutočne vzbudil zvedavosť.
,,Len niekto zo základky." odvetil krátko a ja som sa zamračila.
,,Na len niekoho zo základky, sa na teda díval, akoby si mu zjedol obľúbenú večeru." zašomrala som, značne nespokojná s jeho odpoveďou. Uškrnul sa a na krátky okamih sa pozrel mojím smerom.
,,Čo? Prebral si mu snáď frajerku?" Napadlo ma ako prvé. Vlastne ho aj provokoval nejakým dievčenským menom, len...už som si za nič nemohla spomenúť, aké to bolo. Jeho výraz sa na moment zmenil a ja som rázom pochopila, že som sa trafila.
,,Iba raz. Na základke." zamumlal.
,,Keď len raz." poznamenala som mierne pobavene. V podstate to nebolo nič, čo by ma pri ňom malo prekvapovať. Odvrátila som sa a opäť som sa zadívala na domčeky okolo cesty.
,,No..." začal znova, čím opäť upútal moju pozornosť.
,,Ešte som.... asi dvakrát obťažoval jeho súčasnú priateľku." povedal takmer nečujne. Zaujímavé však na tom bolo, že to znelo až...ako niečo, za čo sa tak trošku aj hanbí, ale asi dvadsať minút dozadu, keď sme tam stáli viacerí, vôbec nevyzeral na to, že by sa kvôli tomu cítil byť nejako rozladený.
Si hrozný. Pomyslela som si, no tie slová som nevyslovila. Na to, aby som niečo také mohla z úst vypustiť, by som musela poznať viac vecí, ktoré boli okolo toho. Predsa len, predčasné závery boli záležitosťou, ktorej som sa pokúšala vyhýbať a mnohé situácie ma naučili, že zbytočné predsudky človeka môžu obrať o mnohé. Aj keď, samozrejme, občas sa mi nedalo, no pokúšala som sa. Aj práve v tejto chvíli. Takže som len pokrčila ramenami a rozhodla som sa tým ďalej nezapodievať.
V diaľke sa začala črtať obrovská reklama na supermarket a mňa... niečo napadlo.
,,Mohli by sme sa staviť do obchodu?" preťala som to ticho, ktoré sa na moment medzi nami usadilo a potešila som sa, keď prikývol.

O necelú polhodinku som sa už vracala na parkovisko s plnou taškou. Haizaki ostal sedieť v aute a keď som znova nasadla a obsah mojej tašky hlasno zaštrngal, pobavene nadvihol obočie.
,,Myslela som, že by sme to vaše víťazstvo mohli trošku osláviť." odpovedala som na jeho nevyslovenú otázku. A taktiež som dostala chuť na víno. Dodala som v duchu.

,,Tak na tvoj dnešný výkon!" zdvihla som svoj pohár a spoločne sme si pripili.
,,Hm...mňam, je dobré. Nemyslíš?" usúdila som. Nikdy som nekupovala určitú značku a preto som sa často vo výbere sklamala, no tentoraz som sa trafila celkom slušne.
,,Ujde." poznamenal sucho. Bolo mi jasné, že to zrejme nie je jeho najobľúbenejšia voľba, ale tvrdé som kupovať nechcela.
,,Čo také rád piješ?" vypadlo zo mňa, keď som svoje víno položila na stôl.
,,Hnedý alkohol. Ale tak...aspoň poteším krvinky." odvetil a na moment sa zazdalo, že nad niečím premýšľa.
,,Prečo vlastne všade presadzujú červené víno?" začal dúmať. Párkrát som udivene zažmurkala a nakoniec mi ušlo zachichotanie. Nemohla som si pomôcť, no táto jeho dilema na mňa pôsobila vážne podarene.
,,No..." odkašľala som si.
,,Pôvodne sa dobré účinky vína pripisujú jednému antioxidantu, ktorý sa volá resveratrol. Ten má vlastne hneď niekoľko pozitív. Tvrdí sa, že znižuje napríklad riziko kardiovaskulárnych ochorení, vzniku rakoviny a má protizápalové účinky...dokonca že spôsobuje dlhovekosť. No a..." na moment som sa odmlčala a znova si odpila.
,,No a tento zázrak je obsiahnutý v šupkách hrozna." dodala som a sledovala, ako sa kútiky jeho úst pomaly zdvihli do úsmevu.
,,Lenže..." pokračovala som o čosi pomalšie, očami až moc sledujúc jeho pery.
,,Lenže?" povzbudzoval ma.
,,Lenže ide skôr o fenomén deväťdesiatych rokov, kedy sa to objavilo. Najnovšie štúdie totiž ukazujú, že aby sme dosiahli potrebnú dávku tohto antioxidantu v tele, museli by sme piť až enormné množstvo vína. Navyše, čítala som, že táto látka pri pôsobení vzduchu pri otvorení fľaše, veľmi rýchlo mizne, ďalej sa rýchlo rozkladá a...vylučuje z tela." bľabotala som bez prestania, dramaticky pri tom rozhadzovala rukami a on...on až prekvapivo trpezlivo počúval. Trošku ma to zaskočilo, lebo doma by už istotne gúľali očami a venovali mi pozornosť len pri prvých slovách.
,,Takže je to, pravdepodobne, mýtus, teda...pokiaľ neobjavia niečo nové v súvislosti s alkoholom. Avšak účinky resveratrolu zrejme majú svoje opodstatnenie, len ostáva otázka, ako ho podať ľuďom. Našla som zmienku aj o tom, že tabletovú formu prestali vyrábať kvôli mnohým nežiadúcim účinkom." zastavila som sa. Stále ma pozorne sledoval. Síce sa usmieval, ale...nepôsobilo to výsmešne.
,,No a potom je tu železo, ktoré je..." Netušila som, či mám s týmto svojím monológom prestať alebo...
,,Železo je v červenom hrozne a ...v podstate je toto nevyčerpateľná téma. Niekto si na červené víno nedá dopustiť, iní ho hejtujú. Koniec." posledné slová som takmer zašomrala, pretože som si spomenula na ďalšie články, ktoré som mala načítané a ...bolo by to vážne na dlho.
,,V každom prípade. Jedz...jedz hrozno!" Predsa len som si neodpustila ešte túto poznámku a rýchlo som znova zovrela stopku svojho pohára medzi prstami. Bola som si úplne istá, že viac chaoticky som to podať ani nemohla. Dokonca mi to pripomenulo, prečo som nikdy nerozmýšľala nad tým, že by sa zo mňa stal pedagóg. Akonáhle prišlo na vysvetľovanie, bola som proste strašná.

,,Prečo ťa teda vykopli z tímu?" Po takmer dvoch hodinách sme prešli aj k téme basketbal a mne stále akosi nedochádzalo, že práve s ním sedím k kuchyni, popíjam a...a že sa bavíme ako dobrí, starí známi. Keď som sa na to dívala takto, bolo to až čudné, no celkom príjemne čudné.
,,Bol som pre nich príliš pekný." uškrnul sa a ja som ho v tomto geste následovala.
,,Alebo to bolo tým, že nie som blond." dodal rýchlo. To som sa ja už ale neudržala a vyprskla smiechom. Musela som uznať, že je to trefná poznámka, keďže ho vlastne nahradili tým mužom menom Kise, ktorý touto farbou vlasov disponoval.
,,Prefarbíme ťa?" navrhla som s hranou vážnosťou.
,,Urobím ti ten najkrajší odtieň, aký bude vôbec možný." sľúbila som mu a sprisahanecky na neho žmurkla. Tentokrát to bol, kto prepukol v smiech. Pobavene som sledovala, ako chytá dych a keď sa ako tak upokojil, akosi tak zvláštne sa na mňa zadíval. Oprel sa o operadlo stoličky a prekrížil si ruky na hrudi.
,,Chcela by si ma potom?" spýtal sa a mne v prvom momente pri tej otázke ušlo uchechtnutie.
,,Máš dojem, že ma priťahujú blondiaci?" vysúkala som zo seba, no trošku som sa zarazila, keď som si všimla, ako sa pri tom tvári. Niečo mi totiž našepkávalo, že...že to možno nemyslí zo srandy.
,,Netuším... a preto sa pýtam." zamumlal, nespúšťajúc pritom zo mňa zrak.
,,Nesranduj." zašomrala som a silene som sa usmiala. Klamala by som, kebyže tvrdím, že vo mne ten jeho intenzívny pohľad nič nevyvolával, no...potláčala som to, ako sa len dalo.
,,Máš dojem, že srandujem?" Kládol dôraz na každé jedno slovo. Stále ten istý výraz, stále to samé v očiach...hovoril to tak...vážne, tak normálne, bez irónie, bez toho jeho obvyklého posmešného tónu. Bolo to...Nútilo ma to pocítiť akúsi, až úzkosť. Akoby sa vo mne niečo napäto skrútilo. Ten prvotný ošiaľ však trval len krátko a čoskoro ho začala vytláčať ďalšia, iná emócia. Precitla som, prebrala sa... a bolo to tu. 
Hnev. Znechutenie. Mrzutosť.
Toto si skúšaj na tie svoje dievčatá. Prebehlo mi mysľou a odvrátila som od neho svoj pohľad.
,,Pôjdem spať. Som unavená." oznámila som sucho a vstala od stola.
,,Prečo neodpovieš?" ozvalo sa za mnou, keď som práve odkladala svoj pohár do drezu.
,,Nemám ti na to čo povedať." odvetila som popravde. Naozaj som neušila, ako by som primerane mala na to reagovať. Doteraz som to jeho malé kvázi dobiedzanie a balenie brala ako žart, no momentálne mi to veru moc vtipné neprišlo. Skôr...ma to urážalo. Myslela som si, že má ku mne aspoň ako taký rešpekt, no keď odo mňa čaká, že sa zachovám ako zvyšok jeho známostí na jednu noc, tak...pravdepodobne o mne nemal moc vysokú mienku. A mňa to z nejakého dôvodu vážne štvalo.
,,Musíš ma v takýchto situáciach vždy ignorovať?" zaznelo trošku vyčítavo a ja som sa konečne k nemu otočila. Vyzeral akosi tak oduto, na čo som ja pevne zomkla pery.
,,Neignorujem ťa." V duchu ťa za to znova upaľujem, ty zmrd!
Mlčal. A ani nevyzeral na to, že by k tomu mal ešte čo povedať.
,,Dobrú noc." zamrmlala som a opúšťala kuchyňu.  
Neodpovedal. Úprimne, trošku ma to zamrzelo.

Nedeľa ubehla rýchlo. Našťastie.
Haizaki si držal mierny odstup. Pravdepodobne bol kvôli tomu večeru urazený, no ja som si vďaka tomu vydýchla, pretože som ho aspoň nemala stále na očiach. Bola som ...rozladená. Cítila som sa kvôli tomu nepríjemne a preto som aj v pondelok hneď po škole zašla na obed do mesta a...nešla som na byt. Poslala som mu stručnú správu s tým, že dnes variť nebudem, nech si niečo urobí sám, poprípade objedná,  pretože sa zdržím a napochodovala som rovno do knižnice pri školskom internáte.
A tak som teraz sedela za jedným zo stolov, snažila sa robiť si poznámky, pretože z toľkých nových názvov a pojmov, mi pri obyčajnom čítaní textu začínalo už pomaly hrabať. Učivo bolo zaujímavé, no ťažké. Ale aspoň ...bolo teda zaujímavé, lenže aj tak som sa pristihla, že každú chvíľu myšlienkami odbieham niekam inam. Prirodzene, k môjmu spolubývajúcemu.
Sama netuším, prečo som na celú túto záležitosť v tú sobotu reagovala tak, ako som reagovala. Za celú tú dobu som skoro nič z jeho rečí nebrala vážne a vtedy? Vtedy ma to priam vytočilo a tentoraz som si bola stopercentne istá, že predmenštruačný syndróm s tým nemal nič dočinenia! Nechápala som, čo to vlastne na mňa stále skúša. Myslela som si, že je to len taká jeho hra, v ktorej si ma doberá, no spôsob, akým sa na mňa v tej kuchyni díval, ma skutočne nútil pochybovať o tom, že to bolo len tak. Mohla som byť jeho milá spolubývajúca. Dokonca som mohla byť po čase aj jeho dobrá kamarátka, ale... určite som netúžila byť ako jedna z tých žien, ktorých sa tak úporne a rýchlo snažil zbaviť každé ráno. Nie, neodsudzovala som vzťahy na jednu noc. Vlastne, nemala som na nich žiadny určitý názor, takže na základe tohto môjho osobného pocitu, by možno nebol ani tak problém s tým, že by k niečomu podobnému došlo, lenže... 
Proste som to aj tak odmietala. Nerozumela som tej svojej občasnej a hlavne často nečakanej a zákernej alergii a apatii voči nemu, no už dávnejšie som sa pristihla, že všetko okolo neho akosi až moc rada vzťahujem až príliš na seba. Pri niekom inom by som len otrávene nad tým mávla rukou. Pri ňom to však nešlo ľahko a i keď som na toho chlapa musela stále hundrať, predsa len ma tešil ten náš, relatívne pohodový vzťah. Áno, občas mi vedel pri ňom poriadne stúpnuť tlak, ale...nikdy som nemala pocit, že by sa na mňa díval tak arogantne, ako na všetky tie mladé ženy. A možno práve preto som nejakým tým románikom nechcela riskovať to malé, drobnučké dobré, čo medzi nami bolo. A taktiež možno práve preto som doteraz nikdy o ňom nedokázala rozmýšľať ako o mojom potenciálnom partnerovi. Jednoducho, od prvej chvíle som ho mala zaradeného na takom tom mieste a v takej tej skupine, z ktorej si ako žena nikdy nevyberám. Bolo to také to moje malé, osobné vrecko plné mužov, ktorí mi síce dokázali niečím počarovať, no stále som dokázala pri nich premýšľať dosť triezvo na to, aby som si uvedomila, že vzťah s nimi by bol len horko-ťažko možný. 
Zaujímavé však bolo, že som na túto kôpku automaticky presunula aj niekoho tak sympatického, ako je ten Nijimura. Stretla som ho len dvakrát a rada ho stretnem znova, no akosi som už od začiatku pri ňom tak podvedome cítila, že by som si asi s ním nevedela nikdy nič vážnejšie začať. V tomto som bola ako chlap. Obzrela som, zhodnotila, pousmiala a...a šla ďalej. Na druhej strane, nič nebráni tomu, aby v mojej hlave ten dotyčný figuroval koľko len chcel, ale aj tak je to skôr také, ako keď máte nejakého obľúbeného herca, speváka...proste uznávate jeho charizmu, pôsobenie, no to je tak všetko. Ostáva to stále za tou hranicou toho, ktorá oddeľuje len také to plytké bláznenie a hravé predstavy od skutočných citov, ktoré by som raz dokázala pocítiť a zdieľať. Vždy som to tak trošku brala takto. Reálne. Racionálne. S rozvahou.
A toto bola tá moja malá diera v tom mojom presvedčení, že by som...nemala robiť predčasné závery. No čo sa týkalo lásky a tých, ktorí sa okolo mňa, povedzme, že motali, nedokázala som sa tomu ubrániť. Bolo to taká tá moja inštinktívna a nenávidená časť zmýšľania, s ktorou som ešte stále nevedela bojovať.
"Dissociative identity disorder." Znel mi v hlave anglický názov toho, čo sa v spoločnosti často nesprávne nazývalo schizofrénia. Úplne, ale naozaj totálne ma to niekedy charakterizovalo, pretože som často raz tvrdila jedno a vzápätí presný opak. Akoby sme tam vnútri naozaj boli dve, jedna s ružovými okuliarmi na očiach, ktorá verila a nechcela odsudzovať... druhá zasa totálne znechutená a skeptická.
No, nikto nie je veru dokonalý. Upokojovala som sa síce, ale aj tak ma to celkom trápilo.

,,Tento predmet naozaj nenávidím." zašepkal niekto a ja som odtrhla svoj pohľad od kníh. Zvedavo som sa otočila za tým mužským hlasom a uvidela som...Jakuba. Stál nado mnou a usmieval sa.
,,Ahoj." pozdravila som ho čo najtichšie, až neruším všetkých okolo a očami som zablúdila k učebnici, ktorú zvieral v rukách.
,,Tiež sa tešíš na to krásne, takmer štvorhodinové cvičenie?" spýtala som sa ironicky a na jeho tvári sa objavil mierne otrávený výraz.

,,Tiež som sa chcel ísť pozrieť na ten turnaj, ale naši mi naplánovali robotu na chate." poznamenal o čosi neskôr, keď sme sa presunuli mimo učiacich sa študentov do inej časti knižnice, v ktorej boli pohodlné kreslá a slúžili práve na oddych, poprípade pre tých, ktorí čakali na hodiny, ktoré sa vyučovali v týchto priestoroch. Stále sme si síce nemohli dovoliť byť moc hluční, no predsa len sme sa mohli lepšie pozhovárať.
,,Čo už." povzdychol si a nahodil výraz neskutočne týraného, nepochopeného a smutného dieťaťa, ktorý ma prinútil sa uškrnúť. Následne som sa však chápavo zaksichtila, aby som to hrala spolu s ním.
Priložila som si plastový pohár od kávy k perám a odpila som si. Znova som mala dobrú náladu. A práve vďaka nemu!  Pôsobil tak uvoľnene, až to bolo nákazlivé a ja som nechápala, ako mi mohol takto pozitívny a energický človek uchádzať takmer tri roky. 
,,Takže..." prehovoril opäť po chvíli a ja som k nemu zvedavo zdvihla zrak.
,,Zajtra teda budeš mať po tomto predmete v podstate trošku viac voľna, nie?" položil mi otázku a ja som len mlčky prikývla.
,,Nechcela by si zájsť na kávu?" spýtal sa opatrne.
,,Samozrejme, na poriadnu kávu, nie túto tu z automatu." rýchlo dodal a uchechtnul sa
Pousmiala som sa. Na moment som sa zamyslela, či som si už náhodou niečo na zajtrajšok nenaplánovala, no nakoniec som znova len mlčky prikývla.
,,Rada pôjdem."


ĎAKUJEM za prečítanie.

Nasledujúca kapitola

.
Pre Noe:
Haizaki a Kise sa nemusia už len podľa anime, v ktorom mali tí dvaja dosť nepríjemný konflikt najskôr na základke a neskôr v zápase už ako stredoškoláci. V podstate Akashi, ako kapitán ich tímu zo základky, neskôr Haizakiho vykopol a nahradil ho Kisem, pretože už vtedy bol náš Shougo dobrý kvietok :D a bol nezvládateľný. [ A nebol blond, haha...ale nie xD ] No a tento konflikt z originálu som využila tu a využila som ho aj vo svojej jednej fanfikcii s Kisem a Alicou [ Ali ], ktorú tam Haizaki obťažoval. Čiže urobila som malé prepojenie mojich dvoch poviedok :] 
Tu som to moc nerozoberala, takže som napísala tento dodatok, keďže viem, že si toto anime nevidela. [ Nevidela? Alebo už áno? :D :]....dúfam, že to bolo aspoň trošku zrozumiteľné :]

***

9 komentárov:

  1. OOOO.... Hm.... Pěkný dílek...
    Takže jak bych to shrnula... No vsuvka Ali, Kise a Haizaki... Sára to přesně trefila... :D a Jo mohla mu křivdit... :D a oprávněně! :D
    No, vlastně mě ani reakce Sarušky nepřekvapila... Jako když vidí jak se chová k ostatním holkám, člověk se nad tím musí zapřemýšlet. Takže její reakce byla oprávněná, to si snad mohl uvědomit, i když on? :D Ale trošku mě ten jejich rozhovor mrzel...
    A hele, kdo se tu zjevil Jakoubek... :D A beztak to bude nějaký hajzlík! :D A já tomu budu věřit! :D
    Už se těším na další dílek! :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Páááni právě jsem přečetla všechno co jsi přidala a úžasné!! Naprosto dokonalé, skvělé! Jako vždy :D Jak to děláš, že tak skvěle píšeš? :-)
    Co se týká té povídky na SnK tak myslím, že se lidem líbila, já tohle anime nedávno viděla a bohužel mě moc neoslovilo, proto jsem povídku ani nekomentovala. Není to muj salek čaje. Ale nemyslím, si že by se to lidem nelíbilo, možná se objelily takové divné osoby jako já, které SkN jen nemusí...
    Teď zpět k povídce :D:D Nedá mi to musím se zeptat. Ty jsi veterinář, farmaceut nebo lékař? :D slovní spojení "tabletová forma" hned tak někdo nepoužívá? Vlastně z úst jiných lidí než těchto jsem to ještě nikdy neslyšela. Každopádně ale jásám není nad veselé barevné tabletky :D (stále upozornuju že nejsem feták, jen polozdravotník :D)
    Jinak co se týká pozvání do Jakuba...tak jsem si po přečtení předchozího dílku myslela, že ji pozve spíš Nijimura... ale i tohle se mi dost libí:D Už teď jsem zvědavá co na to Haizaki ;)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. a PS: neboj snad do zítřka něco přidám :D

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Ďalšia skvelá časť a ani sme nemuseli dlho čakať, si v poslednej dobe fakt rýchla, čo mi robí nesmiernu radosť :) To vysvetlenie na konci bolo zlaté :P Čo sa týka kapitoly, tak bola taká trošku zadumaná, ale úplne to chápem a presne sa to tam hodilo, aspoň sme trochu nazreli do Sárinho vnútra, tak sa s ňou človek aspoň viac zžije a zistili sme, že ako túto situáciu vlastne berie a aj ako to má s milostnými vzťahmi, čo je veľmi užitočné, no dúfam, že sa jej postoj čiastočne zmení :) Inak by asi Shougo nemal šancu, no ja tam i tak vidím, že pomaly sa začínajú lámať ľady :) To posedenie pri víne bolo podarené a najviac sa mi páčil ten jej monoglóg :D to bolo vážne zlaté a aj vtipné a viem si predstaviť, že ňou bol Haizaki čiastočne fascinovaný, len o tom možno ešte nevie :P A tiež sa jej nečudujem, že to nakoniec vzala takto - predsa len, pri ňom človek nikdy nevide a možno by sa niekedy aj pokúšal o niečo vážne, čo by myslel úprimne, no jeho reputácia ho predbieha a preto si viem predstaviť, že ešte nejaká doba potrvá, kým mu začne dôverovať. Bude mať problém, viem si to predstaviť a nečudujem sa tomu, no dúfam, že mu napokon dá Sára šancu, len jej musí dokázať, že si ju zaslúži :) No, uvidíme... každopádne nebude to prechádzka ružovým sadom - získať si ju, ale to vôbec nevadí... Tiež ma prekvapilo, že sa objavil Jakub a ešte aj prijala jeho pozvanie, ja som myslela, že do toho vstúpi Nijimura :P A ako ho rýchlo odstavila do tej "kategórie", škoda :P no aspoň nebude taká veľká konkurencia pre Shouga, myslím, že s Jakubom si ľahšie poradí... alebo sa mýlim? No, uvidíme, teším sa, že čo zas vymyslíš a snáď ani na ďalší diel nebudeme musieť dlho čakať. Teno sa mi moc, moc vydaril :)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Áááááh! Ja sa normálne už cítim ako pokazená platňa! Ale tak, čo ti mám napísať, keď je to také úžasné? Nom, nom... vážne dobre napísané. Inak, to by bola aká prča, keby nakoniec zostala s Jakubom. xD Ani Nijimura, a ani Haizaki by si u nej viac neškrtli... heh, a vskutku vtipné, ako sa Haizaki stále pýta, že keby hento, keby tamto, či by ho potom chcela. Zlatý. A potešilo ma, že to s Ali ho mrzí.... v tej poviedke mi prišiel ako úplný hajzel... ale zas v tejto si to pomaličky ale isto všetko vyžehľuje, tak ho nakoniec za to možno aj nebudem odcudzovať.. n.n Petri, len tak ďalej!

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Áááááh! Ja sa normálne už cítim ako pokazená platňa! Ale tak, čo ti mám napísať, keď je to také úžasné? Nom, nom... vážne dobre napísané. Inak, to by bola aká prča, keby nakoniec zostala s Jakubom. xD Ani Nijimura, a ani Haizaki by si u nej viac neškrtli... heh, a vskutku vtipné, ako sa Haizaki stále pýta, že keby hento, keby tamto, či by ho potom chcela. Zlatý. A potešilo ma, že to s Ali ho mrzí.... v tej poviedke mi prišiel ako úplný hajzel... ale zas v tejto si to pomaličky ale isto všetko vyžehľuje, tak ho nakoniec za to možno aj nebudem odcudzovať.. n.n Petri, len tak ďalej!

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. A teraz si prídem fakt ako ten gramofón.. :D

      Odstrániť
  7. Skvelá častička a ďakujem za ten dodatok. Pomaly už dopozerám to anime, no aj tak ďakujem, hehe.
    Ináč... ti k tomu neviem čo napísať, jednoducho nemám na to momentálne tie správne slová (nedostatok spánku rob robí svoje, hehe). No i tak mi to spríjemnilo toto otravné čakanie. Takže sa mi to páčilo a ja sa teším na pokračovanie :)

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Tak trošku nastali otrasy v ich vzťahu, ale chápem to a raz na niečo také muselo prísť. Sára je rozumná, videla toho viac než dosť a čo čaká, že sa naňho hneď nalepí po pár pekných pohľadoch a teplých slovách?
    Bolo to od neho milé, lebo nemala som dojem, že by sa s ňou chcel zahrávať, aj keď to občas tak pôsobilo, ale stále z neho srší niečo, z čoho usudzujem, že ju rešpektuje a že by si to pravdepodobne nedovolil. Sama Sára uznala, že sa nepozerá na ňu tak, ako na ostatné, ktoré mal na jednu noc alebo len na krátku dobu.
    No a Jakub tam niečo narobí určite, keďže ju pozval na kávu, tak som zvedavá, čo sa z toho chlapca vykľuje.
    No a ja tiež ďakujem za vysvetlenie vrámci Kiseho a Haizakiho, konkrétne tej poznámky s Ali. :)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)