utorok, 2. februára 2016

Spolubývajúci - kapitola č. 7

***


***

Bol posledný víkend pred začatím školy a ja, ako už obvykle cez tieto dni, som mala mizernú náladu. Sedela som na posteli a práve som sa skláňala nad novým rozvrhom, v snahe urobiť si aspoň ako taký obraz o tom, ako asi tie nasledujúce týždne budú vyzerať. Pre lepší prehľad som si vyznačila svoje hodiny a...už to nevyzeralo až tak strašidelne, ako keď som to zazrela po prvýkrát. Vlastne, začínali sme s ľahkým predmetom v pondelok a končili s pohodovou hodinou vo štvrtok. Čo viac si môžem želať?
,,Zrejme budem mať viac času ako minulý semester." zamumlala som si sama pre seba.
Škoda len, že o učení sa to povedať nedá. Uškrnula som sa a chvíľku na to mi zapípala správa na mobile. Zvedavo som ho zobrala do rúk. Sestra. Akurát včera som sa vrátila z domu späť na byt. Rozhodla som sa totiž ten svoj problém s ňou riešiť radšej teraz, ako potom, keď už bude neskoro. Urobili sme si teda taký špeciálny deň pre seba. Zobrala som ju najskôr na plaváreň. Ďalej sme zabehli do sauny, po ktorej sme si dali parádnu masku na tvár a nakoniec sme skončili v jednej reštaurácii, kde sme si dali neskorší obed. Po návrate domov sme si spolu pozreli jednu romantickú komédiu a ...prerozprávali sme zvyšok dňa a v podstate aj noci. Celkom som bola aj udivená z toho, ako málo stačilo na to, aby z nej bola opäť moja zlatá, dobrá a hlavne poslušná Mirka, ktorá sa mi rada zdôverí a nechá si poradiť. Cítila som sa tak trošku až previnilo a podlo za to, že som takto "zmiatla nepriateľa", ale v konečnom dôsledku to aj mňa celkom príjemne zohrialo na srdiečku. Predsa len, bola to vec, čo mi chodila po rozume a nebola som z nej dvakrát nadšená. Veď ja vlastne nemám problém s ňou tráviť čas a s potešením si zopakujem túto našu babskú jazdu. Kľudne to môžeme začať robiť aj pravidelne, no to dievča musí pochopiť, že ako je ona občas čudná a divná, tak ja som minimálne trikrát horšia a tiež mám svoje zvláštne návyky a nálady, cez ktoré sa častokrát neviem preniesť. Aj keď by som veru veľmi chcela.
,,Čo robíš?" ozvalo sa za mnou. Haizaki.
,,Ale nič také. Len si poze..." otáčala som sa k nemu a úplne som sa zasekla. Zhrozene som si zakryla oči rukou a odvrátila sa. Bol...nahý. Úplne!
,,Ahr! Haizaki! To si nemôžeš na seba niečo dať, keď vychádzaš z tej kúpeľne?!" vyštekla som po ňom a rukou som šmátrala v snahe nájsť malý vankúš, ktorý tak trošku zdobil moju posteľ. Akonáhle som ho nahmatala, ihneď som ho hodila približne tým smerom, kde sa môj hrozný spolubývajúci práve nachádzal. Toto bol...ďalší jeho prazvláštny zvyk. Rád sa tu promenádoval tak, ako bol stvorený a ja som z toho niekedy chytala priam infarktové stavy. Kebyže nosí aspoň tie boxerky, nepovedala by som ani pól slova, ale takto...ach...
,,Ale veď. Na čo? A...už môžeš." zašomral a ja som si dovolila jedným očkom nazrieť. Môj mini vankúšik zakrýval to miestočko, kde normálni a hlavne, slušne vychovaní ľudia, obyčajne nosili spodné prádlo.
Znova som sa mohla narovnať a trošku mrzuto som sa na neho zaksichtila.
,,Čo potrebuješ?" spýtala som sa tiež nie zrovna prívetivo.
,,Ja len..." jednou rukou si zašiel do vlasov a pohol sa ku mne.
,,Stop! Nepribližuj sa!" vyhŕkla som zdesene, dokonca som pred seba na obranu zdvihla aj ruky.
Vedela som, že si na toto veru nikdy, ale nikdy nezvyknem. Aj keď...zo začiatku som to brala celkom v pohode. Bola som síce vyvedená z miery, ale...brala som to. Ale od toho nášho posledného incidentu, som začala byť na tieto jeho "kúsky" akási citlivejšia.
,,Veď kľud, Sára." poznamenal pobavene a na jeho perách sa objavil úsmev.
,,Pozri, aspoň vidíš konečne riadneho chlapa." dodal samoľúbo a kútiky jeho úst sa zdvihli ešte vyššie. Hovado.
,,Ako dlho si vlastne sama? Nebolí ťa už zápästie?" pokračoval v tých svojich sprostých poznámkach a ja som sa inštinktívne obzerala po ďalšej potenciálnej veci, ktorú by som po ňom mohla hodiť.
,,Čo si chcel?" zahundrala som tú otázku. Rozhodla som sa to ignorovať. Možno ho to potom prestane baviť.
,,Och...aj by som zabudol. Budeš dnes variť ty?" Spýtavo nadvihol obočie.
,,Môžem. Včera som dala kuracie do marinády a sú tam ešte nejaké zemiaky. Mám z nich urobiť hranolky alebo...?" zvažovala som.
,,To je jedno." odvetil mi prosto. On vlastne nikdy nemal nijaké extra požiadavky a zjedol bez frflania všetko, čo som mu hodila na tanier. Aspoň v tomto bol dobrý.
,,Dobre." prikývla som, siahla na mobil a pozrela sa na čas.
,,Hneď sa do toho pustím." oznámila som mu a zistila som, že sa...opäť vyškiera.
,,Čo je?" Zagánila som na neho a sledovala som, ako začal tak trošku prešľapovať z miesta na miesto.
,,Ale nič. Ja len...ak by si už náhodou nevládala s tým zápästím, kľudne daj vedieť." uškrnul sa a ja som otrávene zomkla pery. Ako môže byť niekto taký...?!
Otočil sa na odchod a ja som sa musela opäť sklopiť pohľad, keďže som mu ten vankúš hodila len jeden.
,,Nechcem, aby si sa presilila." ozvalo sa z chodby.
,,Kto by nám potom varil?" dodal a ja som už len počula, ako sa bytom rozniesol jeho smiech.
 Zabiť ťa je málo! Nadávala som v duchu, ale radšej som to nevyslovila nahlas, pretože by som mu tým určite dala šancu na to, aby opäť otvoril tie svoje drzé ústa. V podstate sa čudujem, že taký provokačný typ, ako je on, sa vôbec toľko dožil a že ho už dávno niekto predo mnou nedotĺkol.
A to vraj býval ešte horší. Pomyslela som si na Klaudiine slová a bolo isté, že tým "horší" nemyslela len jeho ironickú povahu a sprosté reči.
Netuším, ako jeho život vyzeral po tom, čo sme my zmenili školu, no teraz si už pomerne jasne pamätám na toho drobného chlapčeka, ktorý sa nevedel brániť. Nebola to len taká bežná, mierna šikana. Tí malí hajzlíci mu pekne strpčovali život a tak... sa ani nečudujem, že si to začal takto kompenzovať neskôr, keď konečne vyrástol a mal navrch. Posmutnela som z tých obrazov. Napriek tomu, že som úplne zabudla, tak som to občas  teraz mávala takmer až živo pred očami.
,,Ale aj tak je to magor." zašomrala som a postavila sa z postele.

Dnešný obed bol veľmi rýchly a najmä...prebehol bez zbytočných kecov, čo som ja veľmi ocenila. Haizaki chvíľku na to niekam zdúchol a ja som osamela. Nuž, bol to posledný víkend a ja som nemala čo na robote. Neviem, či to bolo skôr povzbudzujúce alebo do plaču. Chcela som ísť s Klaudiou niekde von. Prejsť sa, na kávu, na koláč, na neviem čo...hocičo. Proste ale niekde vypadnúť, lenže tá si práve užívala welness s tým svojim. Brutálne som im závidela, no potom som si spomenula, že taký menší som si tento týždeň vlastne užila aj ja so setričkou. Takže, moja závisť nabrala o čosi príjemnejší odtieň zelenej, než bol ten pôvodný.
Nečakane mi zavibroval mobil. Ech, spomeň čerta. Pomyslela som si, no na moje prekvapenie správa nebola od Mirky, ale od...Jakuba. Od toho milého spolužiaka, ktorý mi tak ochotne poradil na skúške a ja som si nedokázala vybaviť ani len jeho meno. Vlastne to nebola ani správa ako správa, ale správa odoslaná cez messenger. Zabudla som si totiž vypnúť internet a...v podstate som aj úplne zabudla, že mi krátko po skúške poslal žiadosť o priateľstvo.
S rovnako blbým úsmevom, aký som mala na tvári presne v ten moment, keď som vtedy opúšťala tú budovu, som teraz čítala obsah toho, čo mi poslal. Vraj ako sa mám a...či sa teším do školy...ech... Kyslo som sa pousmiala. Tak strašne moc som "milovala" tú otázku. V každom prípade som mu odpísala a naša konverzácia sa tým neskončila. Čoskoro som už sedela na gauči a ako taká pobláznená tínedžerka som čakala na každý jeho ďalší text. Bol to...čudný pocit. Taký až nostalgický, no príjemný a prinútilo ma to spomenúť si Shougove reči o tom, kedy som naposledy mala chlapa. Bolo to...dávno. Pevne som si zahryzla do spodnej pery a spomienkami som sa vracala k tým, celkom bezproblémovým, no neuspokojujúcim vzťahom. Fakt to bolo dávno. Nemohla som si pomôcť, ale očkom som vážne na kratučký okamih hodila po mojom zápästí a znechutene som si odfrkla. Tá poznámka ma teraz bude mátať hádam aj v snoch. Ako mi mohol len tak niečo také povedať? Je to...zahanbujúce a sprosté.
Opäť sa ozval telefón, no tentoraz mi niekto volal. Spomeň čerta. Milosťpán sa ozýva.
Zdvihla som to.
,,Prosím?"
,,Známy? Ty si zabudol, že ti má niekto prísť?" Zamračila som sa.
,,Veď dobre. Však mi prezvoň a ja mu otvorím, až chudák nestojí v tej zime."
,,Čo? On je už pred panelákom?" Postavila som sa a podišla som k dverám od bytu. Stlačila som tlačidlo, ktorým som mu odomkla vonku.
,,Dobre, dobre. Uvarím mu kávu, ale ponáhľaj sa." zašomrala som a položila.
Toto som moc nemala rada. Aj doma, keď niekto prišiel na návštevu a ja som ich musela "zabávať", ale tak čo už. Rýchlo som sa cez správu rozlúčila s Jakubom a v povzdychom som otvorila. Počula som, ako niekto ide po schodoch a tak som vyčkávala. Bola som z toho mierne otrávená, pretože pri zmienke "známy" som si ihneď predstavila jednu z tých opíc, čo tu boli už predtým a robili bordel. Avšak osoba, ktorá sa po chvíľke objavila v mojom zornom poli, úplne prevýšila moje očakávania. Mladý muž, tmavovlasý...svoj pohľad fixoval do zeme, no aj tak som mala možnosť dobre si obzrieť jeho tvár, ktorá bola vážne pekná. Už bol takmer na našom poschodí, keď sa obzrel smerom hore a všimol si ma, ako si ho skúmavo obzerám. V tom momente som sa pre to náhle "odhalenie" cítila trošku nesvoja, no jeho milý úsmev ihneď zahnal všetky tie nepríjemné pocity.
,,Vy ste ten Haizakiho známy?" spýtala som sa dosť nemotorne a on mi prikývol.
,,Ahoj." pozdravil a postavil sa predo mňa. Bol...vysoký. Okamžite som sa mu uhla a naznačila som mu, aby vošiel. Ako okolo mňa tak prechádzal, ucítila som peknú vôňu. Pousmiala som sa, keď som si uvedomila, že dnes...mám celkom šťastie. Najskôr Jakub a teraz tento tu.
Alebo snáď opäť ovulujem? V duchu som dokonca začala počítať dni, keď v tom znova prehovoril.
,,Ospravedlňujem sa, že takto ruším. Mohlo ma napadnúť, že Haizakimu musím vopred pre prípad ešte zavolať." povedal. Och...tak slušný. Po tých týždňoch s mojím retardovaným spolubývajúcim to bola naozaj krásna zmena.
,,To je v úplnom poriadku. Poďte sa posadiť." len som nad tým mávla rukou a ukázala na obývačku.
,,Dáte si kávu? Čaj?" ponúkla som.
,,Káva by ma potešila, ďakujem a...nevykaj mi, prosím. Som len o niečo málo starší od Haizakiho." vysvetlil mi s úsmevom na perách a ja som len prikývla. Mala som taký zvyk, že som vykala bežne aj mladým ľuďom a veru ťažko sa mi toho zbavovalo. Prišlo mi to...no...úctivé, keď som tie osoby nepoznala.
Rýchlo som pripravila, o čo si požiadal a položila som horúcu šálku pred neho. Posadila som sa oproti a znova som sa zvedavo na neho zahľadela. Po tom, čo si zložil kabát, som zistila, že je...tiež kvalitne stavaný. Majú snáď tí muži nejaký spoločný, veľmi dobrý fitness klub alebo... ich snáď vyrábajú v nejakej biologickej továrni cez kopirák a menia len hlavy?
,,Prepáč, ty si..." opäť prehovoril a ja som, zrejme, až s prehnaným očakávaním počúvala, čo z neho vypadne.
,,...Haizakiho priateľka?" spýtal sa opatrne. Ech...priateľka...to určite. Pokrútila som hlavou.
,,Spolubývajúca." opravila som ho a snažila som sa pri tom nevyznieť až tak moc pohoršene.
,,Ou, tak to ti s ním musí byť..." Videla som na ňom, ako moc sa snaží nájsť to správne slovo.
,,...veselo." dodal po krátkej odmlke a akosi sa tak kyslo zatváril. Pri tom výraze mi takmer ušlo uchechtnutie a ihneď som pochopila, že tento známy, pravdepodobne, veľmi dobre vie, čo je Haizaki zač.
,,To áno." prikývla som.
,,Inak...som Nijimura. Nijimura Shuzo." predstavil sa mi a ponad stôl mi podal ruku.
,,Sára." Prijala som ju a potriasli sme si. Mal ju tak príjemne horúcu, v poriadnom kontraste s tou mojou, večne studenou. Ten muž bol vlastne celý akýsi...okúzľujúci. Taký ten neskutočne príjemný typ. Šarmantný, sympatický...vyžarovalo z neho hlavne veľa pozitívneho. Proste ten, čo vždy zaujme v tom kladnom zmysle.
Pozorovala som, ako zobral do rúk šálku a odpil si. Nechcela som moc vyzvedať, ale...nechcela som ani, aby reč stála. Z nejakého dôvodu som s ním chcela viesť rozhovor...nejaký...hocijaký.
,,Poznáš sa s Haizakim už dlho?" položila som mu teda otázku, ktorá ma napadla ako prvá. Jeho oči sa odtrhli od kávy a upriamili sa na mňa. Konečne normálny pohľad, taký... priateľský a nie úchylný, provokačný a taký, o ktorom človek ani len nevie, čo si má myslieť.
,,Chodili sme spolu na základnú školu a taktiež sme istú dobu spolu hrávali basketbal." odvetil mi a na moment sa mi zazdalo, že som v jeho hlase postrehla trošku smutnejší podtón. Nechcela som to ale moc analyzovať, keďže mi do toho nebolo nič.
,,Tak basketbal? Nepovedala by som to na neho." prehodila som a kútiky jeho úst sa opäť zdvihli.
,,Prečo si to myslíš?" Prstami pevne zovrel uško šálky.
,,Netuším. Je to...kolektívny šport." Pokrčila som ramenami. V podstate si neviem predstaviť, že by niekto ako on, bol schopný vychádzať s ďalšími ľuďmi a podieľať sa na niečom takom, ako je spoločná hra.
Nijimura sa po mojej odpovedi uškrnul a ja som vytušila, že som práve udrela klinec po hlavičke. Navzájom sme si vymenili chápavé pohľady a skôr, než mohol hociktorý z nás opäť niečo povedať, sme začuli zvuk otvárajúcich sa dverí a niečí, nie zrovna vábivý slovník.
,,Zdržal som sa." zahundral, keď vstúpil do obývačky a akosi tak čudne sa zadíval raz na mňa a raz na Shuza.
,,Zabudol si." opravila ho naša návšteva a znova si odpila z kávy.
,,Nebodaj ti to vadilo?" spýtal sa Shougo uštipačne a hlavou kývol mojím smerom. Už som ho chcela obdarovať tým čo najviac nepekným pohľad, aký som bola schopná zo seba vydolovať, no...niekto ma predbehol. Nikdy by som nepovedala, že na tak milej tvári, akú mal ten muž predo mnou, sa môže objaviť niečo tak moc nahnevané a až...strašidelné. Popravde, v tejto chvíli ten človek pôsobil tak prísne, že aj mne inštinkty hovorili, aby som sa postavila do pozoru.
,,Ale no tak, Nijimura. Nevideli sme sa ani nepamätám." povedal môj spolubývajúci trošku....až zmätene, čo ma celkom prekvapilo, no zároveň aj pobavilo. Tak predsa tu bol len niekto, ku komu choval tento grázlik aspoň nejaký ten rešpekt. Očami som behala z jedného ku druhému a nemohla som sa ubrániť pocitu, že je medzi nimi taktiež aj akési ťaživé napätie.
,,Nechám vás o samote." prehovorila som radšej. Mala som totiž dojem, že sa tí dvaja budú chcieť porozprávať v súkromí a prišlo mi to tak aj správne.
Ten tmavovlasý muž mi venoval ďalší hrejivý úsmev a ja som mu ho s radosťou opätovala. V tom momente som si pomyslela, že ten sprostý Haizaki nemusel chodiť vôbec a nie zrovna nadšene som odpochodovala do svojej izby.

O čosi neskôr sa ozvalo klopanie na moje dvere.
,,Môžem?" ozvalo sa za nimi. Nijimura.
Popravde, s toľkou ohľaduplnosťou v oblasti pýtania si povolenia pred vstupom do mojej izby, som sa veru už dlho nestretla a mohol za to práve Haizaki, ktorému niečo podobné vôbec, ale vôbec nič nehovorilo.
,,Jasné." zakričala som a postavila som sa z postele, na ktorej som zasa tak poctivo prokrastinovala. 
,,Už pôjdem. Chcel som sa len rozlúčiť." oznámil mi. Bolo to...pekné gesto.
,,To je od teba milé." odvetila som. Prečo nemôžeš byť mojím spolubývajúcim ty? Takmer som sa nad tou vlastnou, nevyslovenou poznámkou uškrnula, ale premohla som sa.
,,Tak ja teda pôjdem. Maj sa pekne." poprial mi.
,,Aj ty sa maj krásne a...keď na teba ešte niekedy Haizaki zabudne, kľudne daj vedieť. Kávy máme dosť." pokúsila som sa o žartík, ktorý mi zrejme nevyšiel zrovna najlepšie, no aj tak sa mi tým, z nejakého dôvodu, podarilo mu vyčarovať ďalší z tých jeho pekných úsmevov na jeho perách.
,,Ďakujem. Budem to mať na pamäti." Boli jeho posledné slová a ja....ja som mala akúsi zvláštnu, neodôvodnenú radosť z toho, že som mohla stretnúť práve takého človeka.
.
.

ĎAKUJEM za prečítanie.

Nasledujúca kapitola


***

8 komentárov:

  1. Hahahaha! :DDDD Haizaki to má zrátané. xD Pokiaľ bude prítomný Nijimura, tak nemá šancu. xD Toto ma strašne pobavilo a naposledy bude Sára striedať - cez víkend Jakub, menšiu polovicu pracovných dní Haizaki a tú väčšiu Niji... nahah. Oh, toto nie, začína mi hrabať... uf, no dobre, už normálnejšie.
    Pekne si to tam zamotala. Chúďa Sára nebude vedieť, koho si vybrať. Ale teraz som nehorázne zvedavá, čo s nimi mieniš robiť. :P

    OdpovedaťOdstrániť
  2. To bylo geniální opět! :D To mě dostalo, prý nahý... Haizaki ten úchyl... :) Jak dbá o její zápěstí, jen aby se mohl najíst... :D
    Nijimura je kapitola celá o sobě, jsem pořád přemýšlela, kdo to je? A pak jeho jméno, si říkám... Tak a teď si pěkně v kelu Haizaki... :D pokud nic neuděláš, tak o ni přijdeš... :D Takže jsem pěkně nažhavená jak to vlastně celé dopadne... :)
    Jinak příjemný dílek, musela jsem ho číst na části a pořádně si ho užít jinak bych ho zhltala jak nic! :D

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Jej tak tohle se ti povedlo a hlavně Haizakiho chování bylo úžasně popsané, líbí se mi jak dokážeš vystihnout i nekoho kde se umí chovat tak hnusně a přitom to zní perfektně, jsem zvědavá kdo z nich nakonec hrdinku okouzlí víc :-) a taky moc děkuji za kometář co jsi nechala u mě.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. jupí, potešila si ma, Peťula :) Haizakiho "nenápadné" provokovanie ma pobavilo a Sárina reakcia naň ešte viac :D nejako sa v jej okolí rozrástol počet veľmi pekných mužských osobností a akosi sa neviem dočkať Haizakiho reakcie na túto skutočnosť :D dielik bol super a ako obyčajne, teším sa na ďalšiu časť!! :)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Mno, až na toho jej spolubývajúceho má celkom šťastie, toľko "celkom" prijateľných chlapov (som zvedavá, ktorí z nich má temnú dušu - okrem Haizakiho :P). A aha, nikdy by som si nemyslela, že raz nájdem medzi sebou a postavou takú prapodivnú podobnosť ako teraz, i ja ľuďom väčšinou vykám, aj keď sú občas aj mladší. No, čo ak ich nepoznám,...
    Oh, ona má fajnovú sestru teda, ak si s ňou môže vyraziť! Ja by som sa s tou mojou asi len pozabíjala xD A, mno... divný zvyk premávať sa po byte nahý, ale sranda no. A všímam, že jeho ego nemá hraníc, páči sa mi ten grázlik malý :D (aj keď asi keby som ho mala po ruke, tak by som mu vysolila zopár na tú jeho holú riť - nevšímaj si takéto moje "prejavy"...)
    Teším sa na pokračovanie :)

    OdpovedaťOdstrániť
  6. To bolo riadne milé prekvapenie, keď som videla tak rýchly update kapitoly :) Diel sa mi ako už tradične páčil! Úvod bol taký zlatý, som rada, že sa Sára trošku pomerila so sestrou :) Pri tom čítaní mi napadla taká blbosť, že keby náhodou Mirka ide staršiu ségru pozrieť na byt a uvidí Haizakiho, či by sa jej tiež "zapáčil" :D Teda, pokiaľ by si neotvoril držku :D No a Sára nám videla už Shouga ako ho stvorili xDD Ten chlap je veru taký exhibicionista a hrozný narcis :D má to s ním ale trápenia :D A tie jeho sprost reči, mala mu dať jednu do tlamy za to, prasiak jeden :DDD Ale tak, čo by sme čakali? Je to chlap, mno :D Jooj ale čo sa stalo potooom!! Nijimura! :D Viem, že si spomínala, že sa tam objaví, ale až takto? :O :D Tak to beriem, všetkými desiatimi... a myslím, že Sára bola velice očarená (úprimne, kto by nebol? :D), takže Shougo teraz ide bokom xD Všade, kde sa objaví senpai ostatní blednú závisťou :DDD No a čo ten záhadný spolužiak-našepkávač? :D Tuším, že si náš Shougo ešte parádne požiarlí xD Som moc zvedavá, že kam to bude smerovať ďalej, lebo si to parádne rozbehla :B A tým Nijimurom si ma potešila ako malé dieťa počas štedrého večera :D Paráda, teším sa, keď pridáš ďalšiu, mooc :)

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Aha, kto nám prišiel na návštevu... sempai~ :D

    Úprimne, keby sa predo mnou objavil nahý Haizaki, tiež by ma chytil infarkt. :D Z neho robíš takého perverzáka, že sa nehanbíš :D
    A Nijimura sa ti podaril, v prvej chvíli som síce netušila, o koho tam presne ide, ale chvalabohu mi to doplo rýchlo :D Nijimura je číslo, byť taký teddybear, a zároveň krotiť toho grázla si vyžaduje oceľové nervy.
    A čuchám, čuchám, že ten Jakub tu ešte bude oxidovať.

    Hentai no Kame

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Nebude Sára ovulovať, ale ja... dobre som to napísala? To je jedno, veď vieš čo myslím.
    No Nijimura, ňuhuhú. To je ten ňuňu z KnB. xD Jéj, to bolo milé a príjemné a veľmi slušné stretnutie.
    Sára musela byť pomaly v inom svete vďaka takej návšteve, keďže si to sama skvelo opísala, ako sa zmierila a zvykla si na Shougove správanie, ktoré.. hahahaha... nie je zrovna najslušnejšie, ale aspoň má voči nej ako taký rešpekt.
    No, ďalší sexoš spestril dej. Len tak ďalej!

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)