sobota, 6. februára 2016

Spolubývajúci - kapitola č. 8

***


***

Zvyšok posledného voľna ubehol neskutočne rýchlo a prvý deň školy bol...katastrofa. Moc som toho nenaspala, bola som nervózna a podráždená, dokonca ani koniec hodiny ma moc nepotešil, pretože som vedela, že sa týmto dňom začína ten starý, známy kolotoč, ktorý som tak moc nemala v láske. Viem síce, že som nemohla byť doma večne, no, prirodzene, bez môjho frflania by sa to nemohlo zaobísť. Taká už som. Aj keď sa s tým snažím bojovať. Aj keď...zatiaľ len prehrávam.
Trpko som sa pousmiala pri tej poslednej myšlienke a ....rozhodla som sa, že nepôjdem rovno domov a zastavila som sa v tej svojej obľúbenej kaviarni. Ten nápoj som potrebovala teraz asi ako ryba vodu a tak som sa potešila, keď tam bolo ešte zopár voľných stolov, pretože bola zrovna taká hodina, že končila väčšina študentov a ja som teda nebola jediná, ktorá mala toto miesto rada.
Zákusok som si ale tentoraz odpustila. Aj tak som toho počas prázdnin zožrala viac, než dosť. Občas som dokonca mala až také obdobia, že som už nevedela, čo ešte do seba potisnúť a v tej chvíli som mala dojem, že zjem aj Haizakiho. Zarazila som sa. Pri pomyslení na tento víkend a hlavne na to, čo mu predchádzalo, som sa trošku zamračila. Vlastne som si ani len nedokázala spomenúť, kedy začal byť ku mne takýto, no, povedzme, že prítulný. S ním to tak išlo akosi plynulo, od začiatku. Pravdepodobne to bude tou jeho povahou a správaním, ktoré považuje za normálne a má ho preto aj tak osvojené. Je to blázon. Je to úplné psycho, ale na druhej strane, aspoň je tá atmosféra na byte stále skôr uvoľnenejšia a aj to počiatočné napätie hneď vymizlo. Vlastne...aj to naše zbližovanie na úrovni spolubývajúcich samo o sebe prebehlo až moc rýchlo, takže by som si asi mala prestaň konečne sťažovať.  
Nedroguje, nehľadá ho mafia...ešte nakoniec dospejem k názoru, že je priam ideálny. Pri týchto mojich nápadoch som si musela otrávene povzdychnúť. Zároveň som sa opäť prichytila, že som ešte viac ironická, ako zvyčajne, no keďže sa to týkalo môjho milovaného spolubývajúceho, nedokázala som si, jednoducho, pomôcť.V každom prípade, prinesenú kávu som si naozaj užila a domov som prišla s pomerne zlepšenou náladou... ktorá však v priebehu ďalších dní opäť trošku zakolísala.

Znova som po ňom umývala riady. Znova...Nervózne som drhla tanier a v duchu som ho za to upaľovala. On bol...ako decko a ja som sa pristihla, že väčšinu dňa nerobím nič iné, len po ňom upratujem.
,,Pri tej linke ti to pristane." ozvalo sa. Cítila som ho za sebou, ale nedokázala som sa k nemu otočiť. Na to...som bola až moc vytočená a bála som sa, že pri pohľade do tej jeho, určite znova sa vyškierajúcej sa tváre, vybuchnem už úplne. Nápadne mi to totiž pripomínalo ten stav, kedy jeden z tých jeho podarených kamošov zničil moju knihu.
,,Čo je? Nebavíš sa so mnou?" prehovoril znova a zvedavo sa naklonil ponad moje plece. Jeho vlasy ma pošteklili na líci a ja naďalej mlčky ignorujúc to, že jeho ruka správe spočinula na mojom boku, som sa ihneď mierne odtiahla.
,,Vravel si, že si to po sebe upraceš." poznamenala som akoby nič a zobrala do rúk špinavý pohár.
,,Chcel som." zašomral mi pri uchu.
,,Tak prečo som tu poobede našla po tebe takto zasvinenú kuchyňu?" precedila som pomedzi zuby. Bolo mi jasné, že si tým vôbec, ale vôbec neláme hlavu a o to viac ma to štvalo.
,,Ale no ták, Saruška." Ja ti dám takej Sarušky! Nehovoriac o tom, ako...až ublížene to vyznelo, akoby som mu snáď krivdila!
,,Som snáď tvoj sluha, opatrovník? Tak prepáč, ale neviem o tom, že by som na teba poberala nejaké prídavky!" Snažila som sa znieť pokojne, ale nedalo sa mi. Dnes som mala opäť jeden z tých mrzutejších dní a on mi to nijako neuľahčoval!
,,Veď sa nerozčuľuj. Ukáž..." Postavil sa vedľa mňa a jemne mi vytrhol z rúk ten práve umývaný pohár. Silno som si zahryzla do pery, aby som si tým zabránila vyrieknuť ešte niečo horšie a rýchlo som si utrela mokré ruky do utierky. Vypochodovala som z tej miestnosti, radšej...
A keď som si už začínala myslieť, že mám svoju zlosť už plne pod kontrolou, som vošla do kúpeľne a zbadala hromadu prádla len tak pohodenú na dlážke.
Ty chceš vážne zomrieť, že áno, Haizaki?! Cítila som, že sa blížim k určitému bodu. Až mnou tak triaslo od hnevu, keď som to všetko postupne začala zbierať. Nakoniec som schmatla aj kôš a vrátila som sa do kuchyne, kde som s hlasným buchnutím tresla ním o zem. Shougo, ktorý práve doumýval riad, sa na mňa prekvapene otočil a pri pohľade na moju naštvanú tvár, si uvedomil, ktorá bije.
,,Pozri, môj zlatý..." začala som opatrne.
,,Máš dojem, že tento kôš je len nejaká kúpeľňová dekorácia?" spýtala som sa s poriadnou dávkou irónie a odfúkla som si neposlušný pramienok vlasov, ktorý mi spadol do tváre.
,,Hej, počkaj..."
,,Máš dojem, že je taký...." rukami som ukázala veľmi drobnú vzdialenosť.
,,..taký, takýto maličký, že by si si ho nedokázal všimnúť?" Stále som pomerne trpezlivo volila slová.
,,Sára, no tak..." Zdvihol pred seba na obranu ruky, no neušlo mi, že mu začalo akosi trhať kútikmi úst.
,,Je tá tvoja tupá hlava vážne až taká tupá? Alebo ti to mám snáď napísať niekde na lístoček?" Nedbala som na význam toho, čo som práve povedala a sledovala som, ako ho ten úškrn pomaly opúšťa. Zamračil sa.
,,To už trošku preháňaš, nie? Je to len prádlo." zamumlal tichšie.
,,Tak len prádlo? Jasné, jasné...je to len tvoje prádlo, tvoje použité riady, tvoje topánky praštené na chodbe, tvoje búčory rozlezené všade po byte..." na moment som sa odmlčala a uvažovala som, čo všetko by som ešte mohla spomenúť. Sama seba som udivovala tým, ako som sa práve s ním rozprávala, no už som dávno prekročila tú hranicu. Znova. Vďaka nemu.
,,Veď dobre. Chápem.... upracem si to." odvetil mi šomravo.
,,Tak to by som ti bola veľmi...vďačná, pretože už by som si rada konečne sadla ku knihám a pripravila sa na zajtrajšiu hodinu." prskala som. Vlastne som v tej chvíli muselo vyzerať naozaj hrozne, ako taká Xantipa, ale bolo mi to šuma fuk.
,,Tebe je to smiešne?" spýtala som sa vážne a prekrížila si ruky na prsiach, keď som si uvedomila, že sa opäť provokačne usmieva. Ten chlap bol vážne neskutočný! A vlastne všetci muži boli takíto! Vždy, keď som sa rozčertila, nie že by na pár minút držali hubu a krok, počas ktorých by som sa úplne upokojila, no museli do mňa vyrývať aj naďalej. Akoby im to hádam robilo radosť!
No...už som sa aj tak ďalej nemohla dívať na ten jeho ksicht, pretože som mala naozaj veľmi málo k tomu, aby som ho vyhodila rovno von oknom a tak som sa len rezignovane otočila.
,,Hej, Sára!" zakričal za mnou, no to už som ja bola na prahu svojej izby.
,,Nechcel som." dodal a aj keď som z tónu jeho hlasu cítila, že to myslí úprimne, tak už bolo neskoro.  ,,Choď doriti, Haizaki." zašepkala som podráždene a ani som sa na neho nepozrela. Zabuchla som dvere a pre istotu aj pootočila kľúčom. Následne som začula ešte nejaké hundranie, ale odmietla som to ďalej riešiť.

O necelú hodinu neskôr som izbu opustila... ani nie tak kvôli tomu, že som už vychladla, ale boli to práve nepríjemné kŕče v podbrušku, ktoré ma k tomu donútili. V byte bolo ticho, Haizaki šiel asi nakúpiť, ako ráno spomínal.
Šla som rovno do kúpeľne a otvorila jednu zo skriniek pod umývadlom.
,,Super...vždy tak dobre pripravená." zamrmlala som si popod nos a zvažovala, čo teraz. Vedela som, že malý obchodík, ktorý mám blízko, už bude dávno zavretý a do úvahy pripadal už len nejaký supermarket.  
Vrátila som sa teda do izby a začala som poškuľovať po svojom telefóne.
Práve som mu nadala. Palcom som sa nervózne dotkla pier a začala prešľapovať z miesta na miesto.
Ale čo! Kašľať na to, veď nie je z cukru! Schytila som mobil a vytočila jeho číslo. Po chvíľke zvonenia mi to predsa len zdvihol.
,,Uhm...Haizaki? Si ešte v tom obchode?" spýtala som sa čo najsladšie, ako som len vedela, na oko prepočujúc pri tom slová "Čo chceš, ty hašterivá ženská?".
,,Ja len, či by si nebol taký dobrý a nekúpil mi..." na moment som sa odmlčala a zvažovala som, či pýtať niečo také od muža jeho kalibra, nie je prinajmenšom hriech.
,,Či by si mi nekúpil vložky." odhodlala som sa.
,,No vložky. Dostala som menštruáciu." vysvetľovala som mu a popri tom som sa mračila.
Celkom...ponižujúce.
,,Menštruáciu." Robil sa hlúpym schválne?
,,Veď to určite poznáš. To ti je taký jav, ktorý nastáva, keď sa vajíčko neoplodní a vrchná vrstva sliznice mater..." Zastavil ma. Dosť panicky, ale...súhlasil.
,,Ďakujem vopred." uškrnula som sa a položila. Vážne som sa s ním práve bavila o niečom takom?
V každom prípade, súdiac podľa toho, koľko žien tomu chlapovi prejde posteľou, by mala byť menštruácia aj pre neho priam životne dôležitou, dostatočne vážnou a hlavne vítanou vecou. Veď už aj tak medzi nami nie sú vďaka jeho správaniu žiadne hranice. Žiaľ. Aj keď...teraz to bola celkom výhoda. A keď môže byť sprostý on, tak prečo nie občas aj ja, no nie?
Povzdychla som si. Bolo to síce päť minút hanby...plus ďalšie dve, kým si to od neho zoberiem a dám mu za to peniaze, ale...mala som o starosť menej.

,,Ahoj." pozdravila som ho opatrne, keď sa vrátil. Vyzeral byť stále akýsi tak trošku ofučaný a ja som mala čo robiť, aby som sa nezačala uškŕňať. Jeho tvár momentálne vyzerala tak detsky, tak smiešne a keď mi podával jednu z tašiek, ani sa len na mňa nepozrel.
,,Ďakujem." zamrmlala som.
Chudák, zrejme netušil, čo vybrať. Prebehlo mi mysľou, keď som očami prebehla obsah a zistila som, že toho nakúpil toľko, že by sme si s tým vystačili rovno všetky ženy v paneláku a nielen ja sama.  Začala som sa cítiť hlúpo, previnilo. Možno...mu vážne krivdím. Sledovala som ho, ako zobral do rúk zvyšok a prešiel s tým do kuchyne. Vybrala som sa teda za ním a mlčky som začala vykladať nákup. Čoskoro opustil miestnosť a pravdepodobne šiel do svojej izby. Asi bol stál odutý a mňa to vážne začínalo mrzieť. Keď som sa tak spätne na to pozrela, občas som bola na neho dosť zlá. Netuším prečo, ale z nejakého dôvodu som si proste nemohla pomôcť a stále som ho musela brať len ako uštipačného a mierne úchylného provokatéra. No môj chladný a odmeraný postoj voči nemu asi tiež nebol tak úplne na mieste. Bože, som vážne hrozná. Ale na druhej strane, on...je proste...ahr! Avšak, dnes som to asi vážne prehnala a moje svedomie ma začalo nepríjemne pošťuchovať smerom k jeho dverám. Krátko som na ne zaklopala a hneď som aj vošla dnu. Práve ležal rozvalený na svojej posteli a na kolenách mal položený notebook. Jeho lenivý pohľad sa na moment zdvihol ku mne, no napokom sa opäť vrátil k počítaču. Ignorácia? Pobavene som nadvihla obočie. Nepamätám si, že by som ho behom tých pár týždňov niekedy takéhoto zažila. Bolo to pre mňa nové a ...chcelo sa mi z toho smiať.
Pristúpila som k nemu úplne.
,,Prišla som sa ti ospravedlniť za to, že som na teba kričala. Prepáč." vyšlo zo mňa omnoho ľahšie, ako som pôvodne predpokladala. Jeho oči sa znova odtrhli od obrazovky a na moment som v nich zazrela menšie prekvapenie. To však ihneď zmizlo. Nahradila ho tá jeho typická, šibalská iskierka a ja som už v duchu začala odpočítavať sekundy do toho, kedy trepne opäť nejakú hovadinu.
,,Skôr ako slová..." uškrnul sa. Takže, naozaj stačilo len málo, aby bol opäť vo svojej koži.
,,...mám radšej činy." Začal špúliť pery. Takže si pýtal pusu. Aké sladké. Nad tým gestom som sa vážne musela pousmiať. Už, už sa mi v hlave vytvárala nejaká poznámka, ktorou by som ho mohla odpísať, no namiesto toho...som sa k nemu sklonila a vtisla mu ľahučký bozk na čelo. Keď som sa od neho odtiahla, zistila som, že ma na tvári opäť trošku zvláštny výraz. Jeho pohľad bol odrazu akýsi ...taký až rozčarovaný. Asi to nečakal a popravde, tá jeho, celkom milá reakcia, zaskočila aj mňa. 
,,Nespomínam sa, kedy naposledy..." prehovoril.
,,Kedy naposledy ma bozk na čelo takto vzrušil. Pravdepodobne to bolo vtedy, keď som taký podobný raz dostal od poriadnej sexy tety, s ktorou chodil môj ujo." poznamenal a kútiky jeho úst sa roztiahli do obrovského úsmevu. Rozmýšľala som, či to mám brať ako kompliment a niečo mu na to odvetiť, no rozhodla som sa na to radšej nereagovať.
,,Čo to tu máš?" spýtala som sa, keď moju pozornosť upútal farebný plagát na monitore. Boli na ňom odfotení basketbalisti pri hre. Bol to taký pútač.
,,Ale to nič. Len mi prišla pozvánka." prehodil ľahostajne, no...mňa to celkom zaujalo. Posadila som sa k nemu  a natiahla som ruku ku klávesnici. Bez opýtania som sa drzo preklikla na tú udalosť, na ktorú ten obrázok odkazoval a očami som rýchlo prebehla po texte, ktorý bol hneď v úvode.
,,Spomínal mi to Nijimura." prezradil mi. Pri zmienke toho mena som spozornela viac, než bolo asi vhodné, no výjav toho neskutočne príjemného, mladého muža, som stále mala celkom živo v hlave. Zasa som sa vrátila k tým informáciám a zistila som, že ide o nejakú akciu. Mal sa konať turnaj, neskôr menšia, akoby oslava a výťažok z toho mal ísť na nejaké charitatívne účely.
,,Volali ťa?" prehovorila som a skúmavo som sa zahľadela do jeho tváre.
,,Hej. Zháňajú dobrých hráčov alebo teda...skôr takých špecifickejších a zaujímavejších, až je to z toho väčšia šou a nalákajú na to čo najviac ľudí." vysvetlil krátko.
,,A pôjdeš tam?" Dívala som sa na dátum a čas. Malo to byť tento víkend.
,,Nechce sa mi." odpovedal akosi podráždene. Dokonca sa mračil. Asi sa mu to moc nepozdávalo, ale podľa mňa to mohol byť dobrý nápad a... mohol by to skúsiť. Nemusel predsa každú sobotu len preflákať a prepiť s kamarátmi, poprípade prechrápať s Andreou, ktorá, mimochodom, ešte stále byt pravidelne navštevovala. Navyše, bolo to pre dobrú vec a tento skutok by sa určite pripísal ako také, aspoň malé plus k jeho skazenej duši.
,,Škoda." zamumlala som a postavila sa. Nemala som predsa dôvod ho prehovárať.
,,Mňa to oslovilo. Asi sa tam pôjdem pozrieť." povedala som skôr pre seba, ako pre neho a odkráčala som späť do kuchyne, kde ma ešte čakali neodložené veci, ktoré nakúpil.

 

ĎAKUJEM za prečítanie.

Nasledujúca kapitola


***

6 komentárov:

  1. Haha, zlatá časť :) Tak najskôr ho poriadne zdrbe, potom po ňom ešte láskavosti chce, dokonca celkom špeciálne :D Ale je zas pravdou, že je dospelý a okolo neho sa motá horda žien, tak by nemusel byť taký "nevzdelaný" a hanblivý :P Ale fakt to bolo zlaté, celkovo ma to pobavilo a som zvedavá či na tú akciu napokon pôjde aj on alebo sa tam vydá len Sára :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Toto bolo geniálne. :D To, ako na neho nakričala kvôli riadom, ako mu potom zavolala kvôli vložkám, vysvetľovala mu kolobeh života, a potom, ako mu dala na uzmiernenie pusu na čelo a on bol taký... nuž, celý paf. Bolo to zlaté. :) Neskutočne... a ja nič neviem napísať. Popravde, som sa sekla s tým, čo píšem. A nechcem pridávať recenziu skôr, ako si budem istá, že to bude dopísané. Hm, ale možno v priebehu budúceho týždňa dopíšem jednu básničku a tú potom pridám.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. AAA... Petrika nový dílek mě moc potěšil... :3
    To bylo dobré... :D první ho seřve a ani se ji nedivím, vím čeho jsou ženy schopné když mají mít své dny... :D Moje kamarádka je pak tak strašně nevyzpytatelná! :D No a Haizaki, to bylo prostě top... :D Jak dělal, že neví... :D A vůbec mě nepřekvapilo, že po ní chtěl tu pusu... :)
    Vážně paráda! :)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Jeeeej to se ti tak povedlo a ta pusa <3 naprotsto úžasná, prostě bezvadný dílek. Navíc jsi to skončila tak že nevím, jak to bude, jestli naknec pujde na tu akci a jestli pujde i Haizaki...
    A ty jejich vztahy... Haizakiho tu mám skoro ráda a to je co říct :) navíc ta scénka s hyg. potrebama :D:D

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Mala si ty pravdu, ten sarkazmus z nej len tak srší, ale to považujem za plus, aspoň sa človek pri tejto poviedke nenudí ani na chvíľku :D tie jej štipľavé alebo ľadové poznámky ma vždy rozveselia, aj tento raz bolo tomu tak :D páči sa mi, že aký je medzi nimi "vzťah" :) A jak sme sa minule bavili o Sárinej povahe, tak sa mi páči aj to, že aká je ľudská, proste prirodzená a uveriteľná, že sa s ňou všetky môžeme apsoň sčasti stotožniť a človek verí, že sa to všetko v poviedke naozaj deje :) No a Haizaki-- podľa toho zčiatku by som ho prirovnala k takému kocúrovi - prítulnému, kedy sa to jemu hodí :D áno, to je dobré pomenovanie pre neho :D Počas celého dielu sa tak správal, najviac sa mi páčilo, jaký bol na ňu ofučaný a potom ako zmäkol, hlavne keď dostal svoju pusu, i keď trochu iným spôsobom, ako čakal :P No a tá scéna s vložkami :D strašne som sa smiala xD ale chlapec má u mňa plus za to, že jej ich nakoniec kúpil :D a ešte toľko :D no, viem si predstaviť, že to muselo byť pre neho trápne kupovať xD menzes je sviňa, hlavne keď sa dostaví nečakane :D a ako sa tváril, že netuší, o čom hovorí :D ach jaj, strašne sa mi to páčilo, aj tie Sárine myšlienkove pochody... a jak si priznala, že mu možno krivdila a išla to s ním "urovnať", za to má u mňa ďalšie plus :D no a na konci ma potešilo, že sa bude konať nejaká akcia, dúfam, že tam pôjde Haizaki s ňou, mal by, inak mu ju "preberie" Nijimura :P Super časť, vážne, nikdy ma nesklamše a vždy necháš navnadenú na ďalší diel :)

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Ježišikejgbkagrivuugbakjeg.... Božtek na čielko, o môj ty pane, to bolo také milé, podarené a komické zároveň, že mi Haizaki napokon sympatický. Veď predsa len aj v takom chlapovi ako je on, sa skrýva aj niečo dobré.
    No ozaj, že... fú, zlatučké to bolo. A to s tými vložkami, ešte milšie, hahaha :D Aspoň má Sára zásobu, veď to je treba! :D
    No a ďalším spestrím je aj ten basketbal, no... hm hm hm, kto vie či tam pôjde... lebo akosi to až príliš stroho zavrhol.
    No idem čitkať ďalej (nije, ja nemám čo robiť *irónia jak hovado*)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)