streda, 17. februára 2016

Spolubývajúci - kapitola č. 9

***


***

,,No, Sára, s týmto žiadneho sexy basketbalistu nezbalíš." zamrmlala som si ospalo popod nos, keď som sa v tú danú sobotu ráno videla v zrkadle. Moje blond vlasy mi stáli na všetky strany a ja som rázom oľutovala, zasa, tú kratšiu dĺžku, ktorú som si naposledy u kaderníčky zvolila.
Možno tak nejakého strigôňa. Uškrnula som sa a zobrala do rúk svoju kefu.

Keď som o niečo neskôr pila čaj v kuchyni, neustále kontrolujúc čas, zistila som, že sa vlastne vážne teším na ten turnaj. Nepamätala som si, že by som sa niečoho podobného niekedy zúčastnila a tak som mala radosť z toho, že práve takto ozvláštnim tie svoje stereotypné dni, aj keď...som teda mala ísť sama. Zvažovala som, že zavolám Klaudii, či sa nepridá, no potom som si spomenula na toho jej Karola a bolo mi jasné, že by sa mu to moc nepozdávalo. Rád žiarlil a rád to "žiarlenie" dával aj patrične najavo. Nuž, ona bola fakt pekná baba a ja sa mu nečudujem, že si na ňu dával pozor, no vďaka tomu sa naše spoločné výlety zúžili na dosť mizerný, malinkatý okruh. Nemohla som jej to však vyčítať, keďže som videla, ako moc je pri ňom šťastná. A nedokázala som to vyčítať ani jemu, pretože aj napriek tomu, že som o ňom často zmýšľala ironicky, som toho človeka v podstate uznávala. Predsa len, čiastočne skrotil tú neuveriteľne spontánnu a nevyspytateľnú ženu a taktiež sa o ňu aj dobre staral. 
,,Dobré ránko." prehovoril Haizaki, práve vstupujúc do kuchyne a mňa hneď upútala tá "divočina", čo mal na hlave. Hah, pozrime sa...strigôň! Nápadne sa to podobalo tomu môjmu "účesu rovno z postele", len v omnoho kratšom vydaní.
,,Dobré ráno." tiež som mu zaželala a až teraz som si všimla, že má v ruke športovú tašku, ktorú vzápätí pustil na zem a vydal sa rovno do chladničky.
,,Ideš si zacvičiť?" spýtala som sa, čo ma napadlo ako prvé, nespúšťajúc z neho zrak.
,,Idem na tú akciu. Včera som volal s Nijimurom." odvetil krátko.
,,Aha." Takže si to rozmyslel.
,,Tak ak na mňa počkáš, môžeme ísť spolu." poznamenal ešte krátko predtým, než sa pustil do svojich jednoduchých raňajok.
,,V pohode."
,,Veď kde by si sa aj ponáhľala, keď najväčšia hviezda je ešte stále len doma." uškrnul sa a ja som len prevrátila očami. Chcela by som aspoň niečo z toho jeho sebavedomia, pretože som si bola istá, že by sa mi potom určite ľahšie žilo.

Hneď ako sme vystúpili z auta, môj pohľad padol na ten masívny dav ľudí pred budovou.
,,Wau, bude... plno." poznamenala som a Haizaki sa len pousmial. Zrejme ho to tak neprekvapovalo, ako mňa, keďže s tým už mal skúsenosť. Očami som prebehla po tom húfe a mojej pozornosti neušiel mladý muž, ktorý stál trošku pomimo a...kýval nám.
,,Nijimura už je asi netrpezlivý." zašomral Shougo. Prižmúrila som oči s cieľom lepšie na tú osobu zaostriť, no nakoniec som to vzdala a usúdila, že ja by som ho z takej diaľky veru nespoznala. Dlhšie som sa tým však nemohla zaoberať, keďže sa môj spolubývajúci už dávno pohol z miesta. Taktiež som pridala do kroku, až ho dobehnem.
,,Som rád, že ste prišli." prehovoril Shuzo po krátkom zvítaní. Haizaki znova len niečo zahundral a ani sa len na neho nepozrel.
,,Úprimne, som dosť zvedavá." odvetila som mu aspoň ja.
,,Nikdy si sa nebola pozrieť na nejaký turnaj alebo len zápas?" položil mi otázku.
,,Myslím, že nie. Nikdy som sa ničomu podobného nevenovala, takže k tomu nemám vybudovaný vzťah." povedala som popravde a on len chápavo prikývol.
,,Tak potom dúfam, že si to užiješ." dodal a hrejivo sa na mňa usmial. Kútiky mojich úst sa tiež zdvihli. Veď akoby aj nie, keďže som mala dojem, že v jeho prítomnosti by som sa vedela takto tváriť azda neustále.
,,Héj, Nijimura! Dúfam, že ste zohnali aspoň nejaké sexy roztlieskavačky." ozval sa Shougo, ktorý doteraz kráčal mlčky vedľa nás.
,,Správaj sa normálne, prosím ťa." upozornil ho, no zároveň sa pousmial. Haizaki sa uchechtnul a moja pozornosť sa ihneď presunula k nemu. Bol trošku zvláštny. Aj na neho zvláštny. Nakoniec sa síce rozhodol ísť, ale nemohla som sa zbaviť pocitu, že to predsa len robí nasilu. Ten jeho výraz. Snažil sa vyzerať uvoľnene, no určité napätie v jeho tvári bolo priam zreteľné.
Možno je to tou hrou. Napadlo ma, keďže je to už dávnejšie, čo sa tomu naposledy venoval a zrejme si nie je istý tým, ako sa bude opäť na ihrisku cítiť. Len...Ale blbosť! Tú možnosť som ihneď zatrhla. Veď niekto s takým do neba siahajúcim egom, aké mal on, určite na niečo také ani len nepomyslí.
,,Sára?" vytrhol ma z úvah Nijimura. Zvedavo som sa na neho pozrela.
,,My sa už pôjdeme prezliecť. Ak pôjdeš touto uličkou, dostaneš sa k dverám od telocvične." Ukázal mi smer. V podstate sa tadiaľ hrnula väčšina ľudí a tá tlačenica... nevyzerala veru vábne.
,,Dobre. Ďakujem." prikývla som.
,,Alebo chceš ísť s nami do šatne?" spýtal sa Haizaki. Jeho veľké telo sa zozadu o mňa oprelo...alebo, skôr sa na mňa až zavesilo, čo mi vlastne pripomenulo, že to nie je po prvýkrát, čo mám možnosť takto cítiť jeho váhu. Radšej som však tie myšlienky zahnala tak rýchlo, ako som si ich navodila a len som si otrávene povzdychla. Keď bol urazený, aspoň bol ticho.
Očami som zablúdila k nášmu spoločníkovi a zistila som, že sa na jeho tvári zračí mierny údiv. Vlastne aj mňa celkom Shougovo správanie prekvapilo, pretože som si myslela, že podobné veci bude robiť len keď sme osamote a preto som sa aj kvôli tomu začala cítiť hlúpo, ba až trápne.
,,No..." začal zas, znova sa ku mne nepríjemne skláňajúc. Bol dokonca tak blízko, že ma jeho teplý dych šteklil na líci a uchu. 
,,Neviem, či som ochotný sa deliť." zamumlal a ja som pochopila, že to bolo smerované Nijimurovi. Ten sa okamžite zamračil. Pravdepodobne mu tá poznámka prišla rovnako nevhodná, ako mne. Jeho modré oči na moment zablúdili k tým mojim a vyzeral byť z toho tiež tak trošku nesvoj.
,,A teraz sa takto tváriš preto, lebo..." Poriadne som toho debila šťuchla lakťom do rebier skôr, než stihol povedať ďalšiu kravinu a poodstúpila som tak, aby som na neho mohla vidieť. Znechutene som pokrútila hlavou, na čo sa on rozosmial.
,,No choď už radšej, Saruška, lebo si ťa..."
,,Budem vám držať palce." hrubo som ho prerušila, dívajúc sa pri tom len na Nijimuru. Následne som sa zvrtla na päte sa odkráčala som od nich. Ešte predtým som však venovala letmý úsmev tomu príjemnému mužovi a Haizakimu sa ušiel tiež jeden pohľad, no ten... nebol práve najkrajší.

Sadla som si na jedno miesto približne v strede tribúny. Myslím, že to bolo ideálne, pretože som takto mala dobrý výhľad na celé ihrisko. Teda, až na to, že tá skupinka mladíkov vedľa mňa, bola trošku otravná, pretože horlivo komentovali každého muža v drese, čo sa objavil v hale. Vedeli o tých hráčoch všetko, takže určite neboli nováčikovia, ako ja. Ich zápal pre vec bol obdivuhodný, lenže...tá už vyše desaťminútová debata o výskokoch mi už celkom liezla hore krkom.
,,Počuj, tá osmička v čiernom... nie je to náhodou zlodej?" spýtal sa jeden z nich.
Zlodej? Pobavene som sa pousmiala, no predsa len som očami zablúdila smerom, ktorým sa dívali aj oni v snahe zachytiť to číslo. No jediný v čiernom, ktorý práve prechádzal okolo lavičiek, bol...Haizaki. 
,,Haizaki Shougo? Veď ten už dávno nehrá!" pohotovo sa pridal do rozhovoru ďalší a všetci naťahovali svoje krky ako sa len dalo, len aby na neho lepšie dovideli. Zarazila som sa.
Tak zlodej? Čo ten kretén stihol vyviesť? Takže, po krátkej rekapitulácii tu máme nevychovanca, kurevníka, násilníka, bordelára a ešte aj zlodeja. To už aj tie drogy a mafia by boli hádam lepšie!
,,Hej hej, je to on! Pozri!" Niektorý z nich vytiahol mobil a začal na ňom niečo ukazovať.
,,To je bomba! Jeho hra bola vždy zaujímavá, veď aj preto si vyslúžil tú prezývku." zajasal ten mladík s telefónom.
Ach tak, je to len prezývka. Tak to je celkom pozitívne zistenie. Pomyslela som si a všimla, že sa ten práve ospevovaný Haizaki pozerá po tribúne. Pohľadom zavadil o mňa a nemusela som byť ani len bližšie, aby som spoznala, že ma na tvári znova ten svoj sebavedomý výraz. Zdvihol si ruku k perám a poslal mi vzdušný bozk. Uškrnula som sa a mala som čo robiť, aby som nenaznačila, ako ho chytám a....následne hádžem o zem a prišliapnem nohou. Pripomenula som si totiž, že som si povedala, že sa budem snažiť správať k nemu milšie a že nie všetko, čo ten zmrd urobí, budem brať v zlom. Takže som sa mu len chystala krátko zakývať, no v tom sa k nemu prirútil Nijimura a dal mu jednu miernejšiu zozadu po hlave. V tom momente som vyprskla smiechom a rýchlo som si zakryla ústa dlaňou, pretože som bola zrejme až moc hlučná a nechápavé a hlavne zvedavé pohľady, ktoré mi venovali ľudia okolo, ma v tom len utvrdzovali. Ďalej som len škodoradostne pozorovala, ako sa Haizaki pohotovo otáčal na dotyčného s tým, že mu to vráti. Keď však zbadal toho tmavovlasého muža, len poodstúpil a niečo mu urazene odvetil, pričom si zmätene zašiel prstami do vlasov. Shuzo si však jeho frflania moc nevšímal a chvíľku na to sa obaja pobrali k skupinke mužov, ktorí boli oblečení v rovnakých farbách. Potom to už netrvalo dlho a ozval sa zvuk píšťalky, ktorý ohlásil začiatok stretnutia. Všetci sa ihneď zoradili vo svojich tímoch a postarší muž, pravdepodobne jeden z organizátorov, povedal pár slov na úvod a poprial hráčom veľa šťastia.
Očami som blúdila po jednotlivých družstvách. Bolo ich šesť a mňa milo prekvapilo to rôznorodé zloženie. Vysokí, no aj nízki a potom tí strašne moc vysokí. Celkovo však na mňa pôsobili všetci akosi až moc sympaticky a ja som rázom pochopila, že takéto udalosti sú priam pastvou pre oči ženského publika.
Tak už viem, ako sa chlapi cítia na takom autosalóne. Pomyslela som si, pevne rozhodnutá si tento deň poriadne užiť.

No teda. Musela som uznať, že tí mladí muži sa nám teda skutočne postarali o zábavu a to, čo predvádzali na ihrisku, sa podľa môjho skromného názoru, neradilo k niečomu, čo by bolo len tak bežne možné vidieť. Niektorí hráči boli úplne nečitateľní a vždy prišli s niečím novým, čo zakaždým vyburcovalo celú tribúnu. Tá atmosféra sa mi páčil&. 
Odohrali sa tri zápasy a tri víťazné tímy postúpili do druhého kola, kde mali medzi sebou hrať každý s každým. Medzi nimi bolo aj družstvo Haizakiho a Nijimury a keď sa znova všetci dostavili na hraciu plochu, očami som skĺzla po tom svojom neporiadnom spolubývajúcom. Napriek tomu, že sa basketbalu vraj dlho nevenoval, nevyzeral, že by za ostatnými zaostával. Aj keď, neušlo mi, že si drží tak trošku od ostatných odstup a taktiež aj oni od neho. Jeho spôsob hry... bol zaujímavý. Taký mierne provokačný, ako bol on sám, no podľa všetkých tých nadšených výkrikov, idúcich hlavne od mojich "kolegov" sediacich vedľa, to bola tá správna cesta, ako udržať publikum v strehu.

Spozornela som. Opäť mu prihrali loptu. Bez váhania sa rozbehol a začal sa predierať úplne dopredu. Keď úspešne obehol posledného hráča, vyskočil do vzduchu a zasmečoval. Bolo to... 
Zahryzla  som si do spodnej pery. Na tom pohybe bolo niečo... niečo odrazu až moc príťažlivé, že som si náhle tú svoju malú reakciu nedokázala vysvetliť. Jeho vysoká postava sa narovnala a ja som od neho dokázala odtrhnúť pohľad až vtedy, keď si spoločne s Nijimurom tľapli. Akosi nespokojne som sa pomrvila na stoličke a uvedomila som si, že to nie je po prvýkrát, čo mi Haizaki prišiel pekný.

Jeho tím vyhral. Celý turnaj. Popravde si myslím, že si to asi aj najviac zaslúžili, pretože aj keď mali veľakrát navrch, stále sa snažili a robili tým divákom radosť.
Takže som teraz už stála vonku, kde sa presunuli postupne všetci, ak teda po vyhlásení výsledkov nešli rovno domov. Všade okolo boli povynášané stoly a stoličky, rozložené stánky s pitím a jedlom. Škoda len, že bola stále zima. Vedela by som si niečo podobné predstaviť v lete, kedy by slniečko príjemne hrialo a myslím si, že by v takom prípade ostalo aj viac ľudí. Ale aj tak ten počet bol stále celkom prekvapivý. Hráči boli značne unavení, no stále z nich vyžarovalo čosi energické. Bavili sa, rozprávali sa a...aj mne práve Shougo strčil do rúk pohár s čajom, ktorý mi šiel ochotne kúpiť. Vďačne som sa na neho pozrela a opatrne som si odpila.
,,Sa nezdáš." zamumlala som po hodnej chvíli, na čo on spýtavo zdvihol obočie.
,,Bol si celkom dobrý." upresnila som mu. Občas dokonca omnoho viac, než len dobrý, ale takúto lichôtku ten namyslenec veru vôbec, ale vôbec nepotreboval počuť.
,,Nebodaj si pochybovala, Saruška." odvetil a v jeho očiach sa objavilo pobavenie.
,,Trošku som sa o teba bála. Veď vieš...že či ťa nebudem musieť držať za ručičku a tak podobne." poznamenala som podobným spôsobom. Nuž, tá pohodová atmosféra zrejme robila svoje nielen s mojou, práve teraz neskutočne dobrou náladou, ale aj s mojím vyjadrovaním.
,,Za ručičku si ma mohla držať tak či onak." zamrmlal a mierne sa ku mne naklonil. Pôsobil až nezvyčajne spokojne. Na moment som sa stratila v tej jeho šedej a...vzápätí som si spomenula na ten jeho kôš. Normálne by som na to jeho správanie reagovala tak, ako vždy, no nejaký, až hanblivý pocit, ma predsa len prinútil sklopiť pohľad. Znova som si priložila pohár k perám a nastalo medzi nami trošku trápne ticho.
,,Už som si začínal myslieť, že ste odišli." ozvalo sa kúsok od nás. Nijimura.
,,Teší ma, že ste ešte tu." dodal, keď k nám podišiel úplne.
,,Tak ako? Páčilo sa ti?" spýtal sa ma a ja som s úsmevom prikývla. Okrajovo som zahliadla, že sa k nám blížia aj iní, tí, čo boli taktiež v tíme. Konkrétne jeden extrémne vysoký, značne unudený mladík, spolu s jedným o čosi menším. Neušlo mi, ako Haizakimu pri pohľade a neho, mierne stvrdli črty tváre.
,,Nijimura, my už pôjdeme." prehovoril muž s blond vlasmi hneď po tom, ako mi kývol na pozdrav.
Zato ten fialovovlasý obor, ten si ma len lenivo premeral pohľadom a zazíval. Môjho spolubývajúceho však obaja úplne odignorovali. 
,,V poriadku. Tak teda..." začal rozprávať Shuzo.
,,Ako sa má Ali, Kise?" ozval sa Haizaki, ktorý ho tým aj prerušil. Všetci okolo zachytili ten provokačný podtón a zamračili sa.
,,Má sa výborne." precedil pomedzi zuby oslovený a znova sa pohľadom vrátil k Nijimurovi. Vycítila som, že mu to je zrejme poriadne nepríjemné a že by sa najradšej rýchlo rozlúčil a opustil našu malú skupinku. Nie že by ten mladík pôsobil tak, že má strach, len...pravdepodobne nemal na môjho spolubývajúceho zrovna ľahké srdce. Vlastne som sa mu ani len nečudovala. Chápala som ho. Úplne.
,,Ste ešte spolu? Ja len...dlho som ju nevidel." ozval sa opäť a na perách sa mu objavil ten jeho úškrn. V tom moment som mala chuť mu osobne dať jednu poza uši, no zmohla som sa len na to, že som mlčky pozorovala, ako sa blondiak postavil pred neho.
,,Naposledy ti to nestačilo?" spýtal sa ho potichu, na čo sa Shougo len uchechtnul.
,,Ale no tak! Chalani!" prehovoril Nijimura, ktorého to už tiež zrejme prestávalo baviť. No skôr, než stihol zasiahnuť...som ho, aj na moje vlastné prekvapenie, predbehla ja. Inštinktívne som sa pohla k tým dvom a opatrne som vstúpila medzi nich.
,,My už tiež pôjdeme." oznámila som a zadívala som sa do pekných, hnedých očí toho hráča. Jeho rysy síce trošku zmäkli, no stále svoj pohľad nespúšťal z muža za mnou.
,,Ďakujem za super zážitok. Boli ste naozaj fantastickí." Pokúsila som sa o úprimný úsmev a drgla som do Haizakiho, ktorý však ale nevyzeral na to, že by sa chystal odísť. Zamračila som sa a vo chvíli, keď mi to napätie už samej bolo dosť nepríjemné, som chytila jeho pažu. Mierne ním trhlo, akoby som ho snáď popálila a jeho pohľad sa skúmavo presunul na mňa. Nereagujúc na to, som ho jemne potiahla a potešila som sa, keď začal spolupracovať.
,,Majte sa krásne. Už teraz sa teším na ďalšiu podobnú akciu." dosť nemotorne som sa rozlúčila a ešte im aj zakývala. Nijimura vyslovil tiež zopár pekných slov a nezabudol Shougovi pripomenúť, aby sa správal slušne. Tá poznámka ma zasa pobavila. Vyzeral pri tom opäť tak prísne a mňa napadlo, že je vlastne smola, že ho tento rozumný človek nemohol usmerňovať po celú tú chaotickú dobu jeho dospievania.

,,Držíš ma za ručičku." vyriekol veselo a mne až vtedy došlo, že ho ešte stále za sebou vláčim ako handrového panáka. Okamžite som ho pustila a spoločne som došli až k jeho autu.
Držím ťa za ručičku. Veru. Zopakovala som si trpko pri pomyslení na to, že som práve kvôli tej jeho ručičke dobrovoľne opustila prítomnosť niekoho, ako bol Nijimura Shuzo, ktorý sa práve svojím šarmom a dobrotou bil v mojom pomyselnom rebríčku o priečku s Channingom Tatumom.
Škoda. Povzdychla som si a mierne oduto som zovrela kľučku od dverí.
,,To... bolo trošku nostalgické." poznamenal z ničoho nič.
,,Čo myslíš?" spýtala som sa síce, no stále som venovala plnú pozornosť svojím myšlienkam. A Channingovi Tatumovi, prirodzene.
,,Teda. Nie úplne." zašomral a otvoril si dvere.
,,Tá Sára by totiž dávala Kisemu do držky dovtedy, kým by Nijimura nezavolal jej rodičom, aby si po ňu prišli." povedal a mne v prvom momente nedochádzalo, čo tým myslí. Nejako som to však neriešila a až keď som si konečne sadla na miesto spolujazdca, som sa zarazila. Tento stav u mňa však pretrvával len okamih, pretože sa kútiky mojich úst zdvihli do poriadneho úsmevu.
,,Takže si na to pamätáš." prehovorila som, keď naštartoval a auto sa pohlo.
,,Jasné, že si to pamätám." zamumlal a mne neuniklo, že sa tiež momentálne celkom príjemne usmieval.

Nasledujúca kapitola


***

5 komentárov:

  1. Kurnik, no tak Petrika, proč mi to děláš? Jsem se do toho tak pěkně začetla a najednou konec... :'(
    Jinak suprový dílek... Tak ještě aby si ji nešel ohlídat Haizaki naši Sarušku! :D Já to oslovení miluji... :D Prý Saruška.... ah... :)
    Jinak malá vsuvka s Ali... to bylo geniální! :3 Jak se tam handrkovali... :D Jinak se mi líbilo, jakou určitou "moc" má nad Haizakim naše Saruška! (ne vážně to oslovené je geniální) :D Prostě jdeme tak jdeme... :D
    Moc si mě potěšila, a moc se těším na další dílek! :3

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Aaaaw, na toto môžem povedať len jedno veľké aaaw... Počas celého čítania som sa usmievala od ucha k uchu ako mesiačik na hnoji :D Ale vážne, toto bola tak príma a pohodová kapitolka, že som si užívaa každé jedno slovko od prvého až po posledné. Celé sa to nieslo v moc príjemnom a veselom duchu (dúfam, že je to znak toho, že sa ti zlepšuje nálada) a niektoré tie scéky boli také rozkošné a vtipné, že sa nedalo inak, iba mať super vylepšenú náladu po dočítaní :) Ako som písala, že mi Haizaki chýba, tak pri tejto kapitole som spokojne priadla blahom ako taká mačka :D Takto málo stačí k Farauškinej radosti a môžeš za to ty :3 Tento "pár"sa mi začína čím ďalej, tým viac páčiť. Veľmi ma teší, že sme sa dostali aj na basketbalový zápas a jeho priebeh a popis nemal chybičky :D som rada, že Sára videla Shouga konečne v akcii, priznajme si, pohľad na takéhoto basketbalistu je ešte viac ako tie hostesky v autosalóne pre pánov :D Myslím, že to nebol posledný zápas, na ktorom bola :D A ten Haizaki xD páči sa mi jeho prezývka pre ňu - Sáruška :D Keď ju už familiárne oslovuje, tak to ide do tuhého :D No a aj to po zápase sa mi moc rátalo, ja mám rada takéto spoločenské akcie v poviedkach a vždy ocením, keď sa objavia aj ďalšie postavy, takže týmto s mi ulahodla tiež :D A moc moc sa mi páčilo, ako si poprepájala jednotlivé poviedky, že tam bola spomenutá Ali :) (kiež by sa Sára nikdy nedozvedela, ako svinsky sa vtedy Haizaki zachoval, dúfajme, že je to už zabudnuté). Prítomnosť ďalších postáv bola vážne super a záverečná vsuvka s Čeningom ma moc pobavila :D spomenula som si na jeden náš nočný rozhovor na fb :P Inak, akokoľvek Nijimuru milujem a akokoľvek je úžasný, tak som ho trošilinku preklínala, keď sa tam objavil práve vo chvíli, keď mali Haizaki a Sára svoju "chvíľku" :P Ale i tak to bolo skvelo vymyslené a Sára asi bude mať teraz veľkú dilemu, že ktorého si vybrať :P I keď ja mám v tom jasno - proste milujem tvojho Haizakiho v tejto poviedke, nemá tu chyby, ja som sa na neho už od prvých kapitol namotala a nemôžem sa dočkať, kedy skončí so Sárou... kto by to bol povedal, že raz budem fandiť takému hajzlíkovi? Nuž, ty svojimi poviedkami fakt dokážeš asi aj nemožné :) Strašne moc sa mi táto kapitola páčila a hoci vyšla dnes, už teraz chcem ďalšiu :P Lebo neviem vydržať, uberá sa to presne tým smerom, akým som chcela a ja som viac ako maximálne spokojná a už teraz sa teším na pokračovanie :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Na konci poviedky som spustila taký piskot ako nadržaný bobor :D ten koniec ma totiž zabil :D
    Páčila sa mi tá celá atmoška a hláška so zlodejom ma odrovnala :D myslela, si, že fakt kradne, mňa picne! A potom ten zápas, oooch, Sára začína byť fall in love, heh :D

    Hentai no Kame

    P.S. Prepáč za moje drbnuté komentáre som odrovnaná po celom týždni písomiek, skúšania, písania si s anglicky hovoriacimi ľuďmi a nastavovania nového layoutu.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Tak tá rekapitulácia totálne zabila, ale v podstate dobre zhrnula jeho hlavné vlastnosti, haha. A ten Channing bol tiež božský. Akože dobre som sa pri čítaní zabavila. Naozaj vydarená časť. Sára je z neho stále viac akosi vedľa. Mno, ale čo si budeme nahovárať, istým spôsobom je podmanivý.
    Nuž, naozaj sa mi táto časť páčila a ináč som zvedavá, či tu bude ešte spomenuté, čo sa stalo medzi Haizakim a Kisem, vlastne Ali, keď sa k sebe správali tak chladne. Tak, nechám sa prekvapiť, čo všetko ešte tento príbeh prinesie. Teším sa na nasledujúcu kapitolku!

    P. S.: Ten "fangirlizmus" ma riadne pobavil, hehe.

    OdpovedaťOdstrániť
  5. ...Nijimura Shuzo, ktorý sa práve svojím šarmom a dobrotou bil v mojom pomyselnom rebríčku o priečku s Channingom Tatumom.
    UMRELA SOM xD JA SOM UMRELA xD Vyprskla! xD
    To odkiaľ máš takéto fajnové hlášky? To si zabila úplne totálne maximálne! xD Haha, no veru kto by si s ním nedal povedať... *úškrn*
    Kokooos, fajnovuško si aj tú hru opísala, no je vidieť, že sa vyznáš narozdiel odo mňa. xD
    No haha... Kise vs. Haizaki... Haizaki vs. Kise... s nimi to teda ide od malička, no pekne. Nuž, ťažko sa k tomu vyjadrím, keď obaja sú sexi. Nech sú akýkoľvek, sú jednoducho sexi. xD
    No a Haizaki si teda Sárušku pekne obľúbil. Nemá problém to dať najavo aj svojmu okoliu, no ale ten Nijimura... je to ťažké byť medzi toľkými sexi chlapmi... Bude sa mi o nich aj snívať (dúfam v to, verím v to xD).
    No som zvedavá ako ten ich rozhovor dopadne, keď teda začali spomínať na staré časy xD

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)