štvrtok, 11. februára 2016

Žiadne nabudúce už nikdy nebude.


Téma/ Anime : Shingeki no Kyojin
pár: Levi Ackerman x OC


,,Na tri. Raz, dva..."začal odpočítavať, no číslo "tri" nepadlo. Zdravou rukou si len takmer ani len nestihla zapchať ústa, aby tým utlmila výkrik. Aj napriek všetkej jej snahe jej však uniklo pomerne hlasné zakňučanie, no...rameno bolo opäť na svojom mieste. Zhlboka dýchala v snahe aspoň trošku si uľaviť od tej bolesti, ktorá zmietala celé jej telo a prižmúrila oči. V hlave jej trešťalo od nárazu, ktorý utŕžila a každučký, čo i len menší pohyb navyše v nej spúšťal novú vlnu fyzického trápenia.
Mala dojem, že každou chvíľou omdlie. Bolo jej ťažko a len tak tak potláčala to nutkanie k spánku.
,,Nemá to cenu. Nechaj ma tu." uniklo jej spomedzi pier a hlavou sa oprela o strom, pri ktorom sedela. Svojimi unavenými očami sa vpíjala do tých jeho a aj napriek jeho neuveriteľnému ovládaniu a chladnej povahe, v nich predsa len videla niečo, čo sa tak moc líšilo od tých bežných emócií, ktoré tam boli obvykle.
,,Prestaň hovoriť hlúposti." odvetil jej krátko a natiahol k nej svoju ruku.
,,Levi, prosím ťa..." šepkala a do očí sa jej začali tlačiť slzy.
Zlomená noha, pravdepodobne aj nejaké vnútorné zranenia a súdiac podľa závratov a pocitu na zvracanie, aj menší otras mozgu. Svojou biednou situáciou si bolo istá a vedela, že si nemá robiť nádeje. Navyše, bolo jej úplne jasné, že ani on to s ňou v tomto stave nikdy nezvládne. To, že je toto jej posledná misia, z ktorej určite nevyviazne živá, si uvedomila už vo chvíli, keď boli tak náhle napadnutí viacerými titánmi naraz a ona bola jedným z nich zrazená k zemi. Tá neskutočne silná rana ju najskôr odhodila k jednému zo stromov a nakoniec spadla z pomerne stále veľkej výšky do trávy. Bolesť a beznádej ochromila jej telo a ona začala ihneď ľutovať, že neostala rovno mŕtva na mieste. S hrôzou sledovala to krvilačné besnenie, počula vydesené a umučené výkriky. Výkriky mladých ľudí, ľudí tvoriacich novú skupinu, ktorá sa k nim pridala len nedávno a toto bol ich prvý a zároveň posledný výjazd za hradby. Tie hrôzostrašné výjavy ju však nestrašili príliš dlho, pretože krátko na to stratila vedomie. Keď sa potom prebrala, už sa k nej skláňal on a i napriek jej protestom, ju odtiaľ zobral do bezpečia. A teraz je tu... a snaží sa ho prinútiť, aby to s ňou vzdal, kým on stále relatívne pokojne kľačal pri jej tele a hľadal ďalšie prípadné zranenia.
,,Nechaj ma tu, počuješ?" dohovárala mu. Odťahovala sa, chcela, až toho hneď nechá a odíde. Až sa dostane do bezpečia. No on akoby ju ani len nepočúval. Nebral ohľad na jej slová a aj naďalej pokračoval v tom, čo robil doteraz. A jej sa chcelo plakať stále viac a viac.
,,Takto...takto tu obaja zbytočne..." nedopovedala, pretože jeho teplé dlane spočinuli na jej tvári. Sklonil sa k nej a jeho črty tváre pôsobili v tej chvíli až neuveriteľne tvrdo a prísne. Bol to jeden z tých jeho výrazov, pri ktorom častokrát mnohým zovrelo žalúdok a prinútilo ich podrobiť sa. Ostala zarazená a neschopná čo i len slova, mlčky sledovala jeho ústa, ktoré boli odrazu až moc blízko.
,,Už dosť." vyriekol potichu, no dosť zreteľne a ona cítila tú nenápadnú hrozbu z tónu jeho hlasu, ktorý jej napovedal, že sa s ňou o tom už proste nebude ďalej baviť.
No ona sa mu aj tak nechcela v tomto podvoliť. Odmietala ten fakt, že by ho mala takto ohroziť, no taktiež vedela, že len tak ľahko nepristane na jej prosbu a vtedy...pocítila to obrovské zúfalstvo po druhýkrát. Možno to bolo tou neutíchajúcou bolesťou, možno to bolo celým týmto prekliatym dňom a...možno to bola kombinácia oboch, ktorá spôsobila, že jej už aj tak dosť zničená psychika vypovedala úplne. Chcela znova namietať, chcela mu dať milión dôvodov na to, aby ju poslúchol, no zatočila sa jej hlava. Následne prešiel celým jej telom zvláštne odporný pocit, začala vidieť rozmazane. Tento stav však netrval dlho a ona zamdlela znova.

Prvé čo pocítila, keď sa začala preberať, bol chlad. Chlad a bolesť vo svojej dolnej končatine. Otvorila oči, ktoré chvíľku sledovali okolie. Kríky, kmene stromov, svetlo prenikajúce cez husté konáre plné listov. Niekto ju niesol na chrbte a ona potrebovala chvíľku na to, kým si všetko opäť pospájala. Stále cítila to nepríjemné pálenie a ani tá poloha, v ktorej sa nachádzala, nebola pre jej zranenie práve najvhodnejšia. Ale oproti tomu pocitu, ktorý sa náhle po precitnutí v nej usadil, to nebolo nič.
Levi...on...Pevne ju pridržiaval, aby z neho neskĺzla.
,,Si hore?" ozval sa, nezastavujúc. Zrejme si všimol, ako sa málinko pohla. 
,,Zbláznil si sa?" spýtala sa zhrozene, no šepky. Nemala síl ani len dať svojim slovám dostatočnú váhu, tak moc sa bola unavená a zmorená.
,,Ako sa cítiš?" položil jej ďalšiu otázku, úplne ignorujúc tú jej.
,,Hneď...hneď ako sa objavia, musíš ma pustiť a újsť." vyjachtala zo seba trasľavým hlasom.
,,Znova trepeš blbosti." odvetil. V hrdle sa jej urobila nepríjemná guča a len s obrovskou námahou potlačila chvenie, ktoré na krátky okamžik začalo zmietať jej telo.
,,Sľúb mi to!" zamrmlala nervózne a zúfalo zároveň do jeho plášťa a on...ostal ticho. Nereagoval na to. Vlastne to aj tak trošku čakala a hnevalo ju to. Hnevalo ju to, pretože ho...ľúbila. A spomedzi všetkých tých ľudí, čo si vybrali rovnakú cestu, ako ona, bol pre ňu práve on ten, kto sa musel vrátiť späť živý. Každá smrť ju zarmútila a po každej novej strate sa cítila previnilo a mala pocit, že mohla urobiť viac, no ak by sa stalo niečo jemu, tak by...vlastne ani len netušila, čo by urobila. Už len tá samá predstava bola pre ňu nemysliteľná a bola zatlačená v pomyselnom, tmavom kúte, do ktorého patrili všetky tie veci, ktoré vo svojom živote odmietala akceptovať. Ale, na druhej strane...klamala by, kebyže by tvrdila, že ju ten fakt, že to s ňou stále nevzdáva, nenapĺňal radosťou . Avšak tento príjemný pocit bol na samom dne a práve ten strach a obavy o milovaného človeka, mu nedovoľovali preniknúť viac. Avšak, bolo tu ďalšie smutné poznanie a to, že v tejto chvíli nezmohla nič. Telo jej úplne vypovedalo a jej ostávalo len dúfať, že ak by naozaj išlo do tuhého, tak ho nejako toho hlupáka prinúti, aby ju počúval. 
,,Ako dlho som bola mimo?" prehovorila a lícom sa oprela o jeho rameno.
,,Asi dve hodiny." zašomral a ona údivom pootvorila ústa. Už len ten samotný obraz toho, že ju takto vlečie lesom po takú dlhú dobu bez toho, aby ich napadli, sa jej zdala nemožná. Navyše, nemala o seba zrovna mienku najľahšieho človeka na svete.
Je tak vytrvalý. Prebehlo jej mysľou. Ale to už dávno predsa vedela. Nepôsobil síce tak mohutne ako Erwin, no o jeho fyzických schopnostiach sa nepresvedčovala po prvýkrát. Tento mladý muž šiel cez všetky hranice chápania a zakaždým urobil niečo, čo všetkých ohromilo. A pokiaľ ide o silu, tak aj tá mentálna je u neho na vážne vysokej úrovni. Aj teraz. Pôsobí tak kľudne, vyrovnane. Nikdy ho nevidela spanikáriť a vždy konal s rozvahou. Bol...bol tým, kým sa stane len málokto, nech by trénoval akokoľvek ťažko.
,,Rozprávaj... až viem, že nenesiem mŕtvolu." Nad tými slovami sa musela sa pousmiať.
Nikdy nedbal na vhodný a najmä milší výber slov.
,,Čo urobíš ako prvé, keď sa vrátiš domov?" položila mu teda otázku.
,,Vezmem ťa na ošetrovňu." odpovedal krátko a kútiky jej úst sa znova zdvihli. Vedela, že akékoľvek námietky alebo len známka začínajúcej hádky, nebude mať znova zmysel a tak sa spýtala inak.
,,A tak teda... čo urobíš ako druhé, keď sa vrátiš domov?"
,,To budem riešiť, až keď už budeš na ošetrovni." vyriekol prosto a ona pevne zomkla pery.
,,Mala som pocit, že...že sa chceš rozprávať." poznamenala mierne otrávene.
,,Povedal som, aby si rozprávala ty." Prevrátila očami. Aj v takomto nezávideniahodnom momente dokázal byť naozaj hrozný.
,,Fajn. Čo by si rád počul?"
,,To je jedno." zašomral. Tušila, že tým chce odviesť jej pozornosť od ich hlavného problému, že chce, až...na to toľko nemyslí, až sa trošku uvoľní a zároveň sa ju tým, pravdepodobne, snažil aj udržať pri vedomí.
,,Keď som sa pridala k oddielu, myslela som si, že si idiot." uškrnula sa. Jej prvý deň si doteraz veľmi jasne pamätala. Bolo tam vtedy veľa ľudí, veľa nováčikov, bol to plodný rok a bolo tam aj veľa ďalších, už starších členov výpravy, no práve spomienky na neho bolo najčistejšie.
,,A keď som ťa mohla viac spoznať, tak som zistila, že sa mýlim...alebo...A čo to trepem! Tiež som si vlastne myslela, že si idiot." takmer jej ušlo uchechtnutie a čakala, že ju za jej slová poriadne zvozí, ale nestalo sa tak. Bol ticho.
,,Avšak, správny idiot." dodala úprimne a trošku ľutovala, že mu nevidí moc do tváre. Mohla vidieť len kúsok z jeho profilu a aj keď sa snažila natiahnuť o čosi viac, nedalo sa jej a tak to vzdala a znova nechala svoju hlavu klesnúť na jeho plece.
,,Ďakujem." zašepkala, keď sa znova vrátila do krutej reality a plne si uvedomila, v akej situácii sa nachádzajú. Nebolo to vôbec priaznivé a začalo sa dokonca stmievať. Už teraz sa mu zrejme ťažko orientovalo a bez svetla to bude ešte horšie. Ale...on to zvládne. On áno! Tým si bola istá. On má šancu a... ona mu nebude prekážať. Nemôže!
Musí...musí ho od toho odbremeniť a ona už aj vedela, že ako a preto...zdravou rukou opatrne pohla k svojej kapse, ktorú mala ešte stále pripevnenú kolo pása a pomaly, nenápadne siahla dnu. Tlkot srdca sa jej zvýšil, keď prstami nahmatala nôž. Jemne prechádzala po jeho puzdre a siahla na odopínanie. Okamžite ho z neho vyslobodila.
Nikdy by ma tu nenechal. On nie. Pomyslela si trpko, no pousmiala sa. V duchu si začínala dodávať odvahu na to, čo sa práve chystala urobiť. Dych sa jej zrýchlil, v hlave jej hučalo. Nikdy predtým by si nepomyslela, že by raz musela stáť pred takýmto rozhodnutím. Základy anatómie ovládala a tak veľmi dobre vedela, na ktorú časť svojho tela by sa mala zamerať.  
Len jedna rana. Kvôli nemu. Trasúcou rukou sa snažila pevne uchopiť rukoväť a s pomalým výdychom privrela oči. Má len jednu šancu, len jednu jedinú...
No tak! To zvládneš! Prehovárala samú seba, aj keď si tým vôbec, ale vôbec nebola istá. Snažila sa upokojiť, oči mala pomaly plné sĺz a ten tlak, to odhodlanie... snažila sa sústrediť len na to, prečo by to mala urobiť, snažila sa....všetko ostatné zapudiť. Bála sa. Strašne moc, no čím viac myslela práve na osobu, ktorá bola pri nej, tým ostatné pocity...pocity, ktoré prijímali tento čin, prevýšili ten strach. A v momente, keď už všetok ten zmätok a pud sebazáchovy bol znížený na úplne minimálne hodnoty a ona pevne zovrela svoj nôž, sa...kúsok od nich sa ozvalo zaerdžanie. Zaerdžanie! Trhlo ňou a svoju zbraň pustila. Chvíľku na na začula aj nejaké hlasy. Niekto...niekto na nich kričal!  Po pár sekundách zdvihla svoj zrak a v diaľke uvidela menšiu skupinku ich ľudí. Niekto...prežil. Jej mozog spracovával tú informáciu a ...po lícach sa jej skotúľali prvé slzy. Bola v šoku, bola...veď si práve chcela siahnuť na život a odrazu svitla nádej, že sa...že sa tiež vráti domov. Domov s ním! S tým, ktorý ju práve teraz stále ochotne niesol a ani na moment nezaváhal! Tentoraz neovládla tú triašku, ktorá prešla celým jej telom a práve vo chvíli, keď ju Levi spoločne s ďalším pokladali do vozu, jej myseľ zaplavila akási, až neuveriteľne oslobodzujúca úľava. Vyjavene sledovala jeho tvár, keď sa k nej znova skláňal, aby jej pomohol posunúť sa a nájsť si čo najpríjemnejšiu polohu. Očami sa stále nechápavo vpíjala do tých jeho, stále akosi nedokázala uveriť. Odrazu sa cítila tak...ľahko, akoby snáď nič nevážila.
,,Už budeš s poriadku." vyriekol potichu a pri pohľade na jej chvejúce sa pery, jeho výraz na moment znežnel. Natiahol k nej svoju ruku, akoby sa jej snáď chcel dotknúť, no nakoniec ju len na krátky okamžik nechal visieť vo vzduchu a ihneď sa stiahol.
,,Ja... "chcela niečo povedať, no prerušila ju jedna mladá žena, ktorá k nim podišla a oznámila im, že už budú musieť vyraziť. Levi prikývol a bez ďalších zbytočných slov zliezol z voza. Nasadol na jedného z voľných koní a vtedy jej došlo, aké mala práve teraz obrovské šťastie. 

Ležala na lôžku. V obrovskom nemocničnom priestore bolo slabé osvetlenie a zatiahnutý záves pri jej posteli prepúšťal ešte menej svetla. No jej to nevadilo. Aj tak sa jej, už teraz ošetrené telo, pomaličky podvoľovalo spánku. Vnútorné zranenia jej nezistili, no kvôli tomu úderu do hlavy, sa ju tu rozhodli ešte nechať na pozorovanie. Dali jej niečo od bolesti a práve aj vplyvom liekov bola nadmieru oťapená a utlmená. Bolo to tak...uvoľňujúce, že ju ani pri spomienke na to, čo sa udialo a najmä na to, ako sa sama chcela skántriť, už tak moc nemrazilo, ako v tom čase, keď sa vrátili pod ochranu hradieb. V tom momente by si sama najradšej nafackala za svoju hlúposť, lenže...boli tie myšlienky vôbec hlúpe? Nie, neboli. Bola by schopná to pre neho urobiť a nemala veru od toho málo.
Povzdychla si, pritiahla perinu o čosi vyššie a zavrela oči. Tie pochmúrne myšlienky zahnala úplne, no aj tak ju stále trošku znervózňovalo to, že sa do takého psychického rozpoloženia vôbec dostala.
Už...už je po tom. Opakovala si a zakázala si ďalej nad tým uvažovať. Teda aspoň pre teraz. Chcela len oddychovať. Nemyslieť a...oddychovať. No skôr, než sa stihla ponoriť do ríše snov úplne, začula tiché kroky, približujúce sa jej smerom.
Zrejme sestra. Usúdila v duchu, no keď zastali kúsok od jej postele, predsa len znova spozornela a mierne sa nadvihla. Niečia ruka uchopila záves a opatrne ho odtiahla. Jej unavené oči sa stretli s jeho pokojnou tvárou a musela sa pousmiať. Prišiel ma pozrieť?
,,Nečakala som ťa tu." poznamenala potichu, keď k nej podišiel a zastal pri jej posteli.
,,Ako ti je?" spýtal sa.
,,Dobre. Tá noha sa vraj nebude až tak dlho liečiť." vysvetlila krátko. Opatrne sa zaprela rukami do matraca a pomaličky sa posunula k čelu postele, aby sa oň mohla oprieť.
,,Ani sa nenazdáš a budem ti opäť na výpravách v pätách." uškrnula sa, no úsmev jej ihneď zmizol z tváre, keď si všimla, ako jeho výraz potemnel. Vyzeral tak vážne...ba až hrozivo.
,,Nechcem, aby si ešte niekedy šla za hradby." prehovoril pevným hlasom a sadol si k nej. Rozpačito zomkla pery a nadýchla sa. Bolo pekné to od neho počuť. Nech to myslel akokoľvek.
,,Nemôžem újsť od zodpovednosti, ktorú som si zvolila." odvetila a nežne sa mu zadívala do očí. Do tých jeho ľadových očí, ktoré ju toľkokrát dokázali nahnevať a do očí, od ktorých sa jej zakaždým len ťažko odvracalo. 
,,Mám ti zlomiť aj druhú nohu, aby si to pochopila?" spýtal sa chladne a ona sa len potichu zachichotala. Vzápätí sa však zarazila, keď si uvedomila, že by toho ten muž bol naozaj schopný. Zatvárila sa mierne zhrozene a zovrela prikrývku medzi prstami o čosi viac. Zamračila sa na neho.
,,Prečo si takýto?" spýtala sa vyčítavo, aj keď...ona to tak vlastne vnímala rovnako. Tiež nechcela, aby ten muž ešte niekedy musel vkročiť do toho lesa.
,,Že prečo?" Nečakane zovrel jedno z jej zápästí a prudko si ju k sebe pritiahol. Zreničky sa jej rozšírili prekvapením a mierne pootvorila ústa, keď druhú ruku omotal okolo jej pása, aby ju tým podoprel. Dobre totiž na nej videl, aká je zoslabnutá. Z jeho náhlej prítomnosti a blízkosti jej začalo byť akosi až príliš horúco a jeho teplá dlaň, ktorá práve spočívala na jej chrbte, ju pálila ešte viac. Z toho dotyku sa nenápadne šírili akési jemné vibrácie, veľmi príjemné, veľmi...vzrušujúce, ktoré ju postupne ochromovali celú. Z toho gesta ako samotného nebola až tak moc udivená, pretože v poslednej dobe akosi tak podvedome z jeho vyžarovania voči nej cítila, že mu nie je úplne ľahostajná a že mu na nej...tie zrejme záleží a tak ju skôr desil ten fakt, ako pohotovo jej ja zareagovalo.
,,Ty sám veľmi dobre vieš, ako sa cítim." zamumlala takmer nečujne a on svojimi stále prísnymi a zároveň nahnevanými očami prešiel z jej tváre na jej pažu, ktorú tak silno držal v tej svojej.
,,Levi..." zašepkala, keď sa svojím pohľadom znova vrátil k nej. Pustil jej zápästie a jeho pohľad zmäkol.
,,To zvládneme." dodala a dotkla sa jeho tváre. Hladila ho po líci a palcom jemne prešla po jeho ústach. Jeho ruka sa tiež zdvihla k jej vlasom a stratila sa medzi pramienkami.Videla na ňom, že zaváhal, akoby práve zvažoval to, čo sa chystal urobiť, no tá malá neistota, ktorá sa v jeho výraze objavila len krátko, ihneď vyprchala. Zlomilo ho to. A ona to vedela. Ten chlad sa tiež vytratil a nahradilo ho niečo iné, niečo...tak moc kontrastné, až ju to prinútilo sa zachvieť.
,,Poď ku mne." zašepkal nedočkavo do jej pier a tvrdo na ne pritlačil tie svoje. Pritískal si ju k sebe tak moc, ako sa len dalo, no stále pri tom dával pozor na jej zranenia, ktoré ju obmedzovali. Láskal jej ústa, dobýjal ich, náruživo sa o ne obtieral a keď ich pootvorila, neprestával a vnikol jazykom dnu. Ochutnal jej vnútro a ona nezaostávala. Tiež sa pokúšala si z neho ukradnúť čo najviac. Objala ho okolo krku, zatiaľ čo on dlaňou prechádzal po jej boku. Odtrhol sa od nej a žiadostivo sa sklonil k jej krku. Už sa nedokázal viac ovládať. Už...si ju nedokázal viac nevšímať. A ona sa už nechcela ďalej tváriť, že to, čo medzi nimi rástlo, nevidí...že to tam nie je, pretože ono to tam vážne bolo! A nebolo to len tak niečo bežné, no bolo to prirodzené, obrovské a pravdivé. Chcela ho. Chcela toho muža a on chcel ju...celú, celučičkú. Každý jej kúsok, každú jej časť. Mal chuť si ju privlastniť, chcel ju milovať, dotýkať sa, chrániť, spôsobovať rozkoš... Už to nemohol ďalej ignorovať, už to...odmietal ignorovať! Obdarúval jej pokožku horúcimi bozkami, jeho vlasy ju jemne šteklili a jej... ušiel prvý ston. Potešilo ho to. Nabudilo ho to, vzrušilo... Znova sa hladne vrátili k ústam toho druhého.
Keď jej prsty zašli pod jeho košeľu a jemne zovrela medzi zubami jeho spodnú peru, tiež prerývane vydýchol. Bojoval s myšlienkou zatlačiť ju k perinám a zobrať si ju rovno tam. Ochutnať ju a konečne to s ňou skúsiť, ale... nemohol a tak si len rezignovane oprel čelo o to jej a ona tiež pochopila. Obom sa im v očiach zračilo malé sklamanie.
,,Tu to nepôjde." zamrmlala nespokojne.
,,S tou tvojou zlomenou nohou to nepôjde." opravil ju, na čo ona párkrát prekvapene zamrkala. Chvíľku na to sa však na jej perách objavil pobavený úsmev.
,,Nabudúce ma príď zachrániť skôr." poznamenala ironicky a schúlila sa v jeho náručí. Počula tlkot jeho srdiečka a spokojne privrela oči. Bolo jej neskutočne príjemne a keď ako tak upokojila svoje roztúžené vnútro, opäť pocítila driemoty. Rukou nahmatala tú jeho a jemne ju stisla. Dych sa jej ustálil a ona sa zasa postupne poddávala únave. Bol to tak neuveriteľne príjemný, sladkastý pocit mať ho tu takto pri sebe a...hlavne, pre seba.
Tvár si zaboril do jej vlasov a vdýchol ich vôňu. Teplo a mäkkosť jej tela ho nútili k rôznym, nie práve vhodným reakciám a rozhodne nebol spokojný. Aspoň nie zatiaľ. 

Netušil, ako dlho tam s ňou v objatí takto sedel, no keď zaspala úplne, len ju opatrne uložil. Prikryl ju paplónom a vtisol jej letmý bozk na čelo. Vstal a potichu zatiahol záves. Nechal ju odpočívať a opúšťal tú obrovskú miestnosť s odhodlaním, že žiadne nabudúce už nikdy nebude. Nedovolí, aby sa ešte niekedy takto vystavila nebezpečenstvu, aj keby...jej tú nohu mal zlomiť naozaj.
.
.
.
ĎAKUJEM za prečítanie.
Šlo o moju prvú fanfikciu na toto anime a popravde, zrejme z toho dosť cítiť, že s tým ešte nie som tak úplne stotožnená, aby som to "dávala" lepšie. Avšak ten nápad tu bol už dlhšie a rozhodla som sa to skúsiť. Snáď sa vám Levi v mojom podaní aspoň trošku pozdával [ ja som si vážne nevedela tak úplne spomenúť, ako sa správal a ako zvykol reagovať :D , to si budem musieť viac "naštudovať" :D ]. Možno sa v budúcnosti stretneme pri ďalšom príbehu na SnK, možno...
Inak, k tomu názvu. Ja som na toto proste ľavá, neznášam to. Vždy to pomenujem nejako divne. Asi si nájdem človeka, čo to bude čítať dopredu a zakaždým mi vymyslí niečo vhodné :D
Tak teda, ešte raz ďakujem. Ak ste došli až sem, máte to už za sebou :] a ja dúfam, že bez ujmy! :D

P.S. Je na to ešte síce skoro, no želám Vám krásneho Valentína, moje srdiečka :3 :***
Ej, Levi mi pomáha :D tak ak už nie želanie odo mňa, od neho ho prijmite určite :D
 
 













.
.

3 komentáre:

  1. Náhodou to bylo dobré, sice ten název působil, že umře, ale náhodou milé překvapení! :) Takže to bylo velice dobré! :)
    Bože, jinak jsem si vážně myslela, že se zabije... to mi nedělej, fuj.... taková úleva, když tam byl zbytek přeživší z týmu...
    A co se týče Leviho... nevím, já SnK viděla, ale je to nějaká doba... :D jediné, co jsem se o něm teďkom nedávno dozvěděla je fakt, že ho mluví dabér, který mluví Akashiho! :D
    Jinka dost blábolů, povídka byla hodně dobrá, tedy podle mě a taky ti přeji pěkného Valentýna! <3 :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Prečítala som si to už ráno po kúskoch kedy sa mi dalo, ale až teraz mám čas napísať koment :) Naozaj som zajásala, keď som uvidela, že sa to tu objavilo a v autobuse do mesta som sa vyškierala ako päť peňazí. To, že si písala prvý raz fanfikciu na toto anime, tak si to zmákla vážne ako profík :) všetko si vystihla, prostredie, atomosféru, tú úzkosť a beznádej hl. hrdinky, nakoľko vieme v akej dobe sa vtedy žilo a hlavne aká hrozba sa nad všetkými vznášala. Niektoré veci som si dokonca ani poriadne nepamätala, je to už nejaký ten rok, aj dva možno, čo som naposledy niečo z tohto anime videla :) Ale úplne mi to momentálne zapasovalo, ako už dlho nič :) Je to čiastočne akési navnadenie na novú sériu SnK (ktorá má údajne začať v apríli), takže to bola vážne neskutočne výborná voľba :) A moc ma to potešilo, potreovala som si zúfalo opäť prečítať niečo podľa môjho gusta a splnila si mi to :) Levi bol super, vystihla si ho skvele, myslím, ty to proste vždy vieš, nikdy nepíšeš o nejakej postave niečo, čo by mi prekážalo alebo by sa mi nepozdávalo :) Skvelo sa to tam všetko hodilo :) Viem si predstaviť, že musel byť tvrdý oriešok písať na niekoho ako je Levi, predsa len, je to tiež veľmi komplikovaná osoba a má obrovskú fanúšikovskú základňu, ale ja ako jeho fanynka s veľkým F môžem smelo povedať, že som si ho v tejto jednorázovke užívala a pokojne by som o ňom vedela čítať znova, najmä z tvojej dielne :) A tiež sa pripájam k Dechi - áno, skutočne ho dabuje ten istý seiyuu ako aj Akashiho, možno aj preto sú ľuďom tí dvaja podobní a ty o takýchto povahách proste psíať vieš a skvelo :) (narozdieľ odo mňa, čo napríklad toto neviem dobre), takže bravó! A tú scénku, keď sa obaja dali dohromady, som nečakala a o to viac ma príjemne potešila :) Bol to vážne krásny predčasný valentínsky darček a ďakujem moc, že si to konečne zverejnila :) Vážne mi to urobilo radosť. Ty vieš, že ja milujem tvoje poviedky na Kuroko no Basuke, no niekedy napísať niečo z iného súdka nezaškodí :) Očividne nemáš problém písať na hocijakú postavu, takže tak nejak dúfam, že toto nebude posledná vec, ktorú napíšeš z iných anime, bola to príjemná zmena (ako aj to vtedy s Erikom ♥ :)) a teším sa, až zase napíšeš niečo takéto. Aj tebe prajem len toho najkrajšieho Valentína a som moc rada, že si si na nás aj pri takejto príležitosti spomenula :))) ten záverečný obrázok to všetko len podčiarkol a bola to veľmi príjemná bodka za týmto milým prekvapením :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Oj Leviiii! Moja druhá najobľúbenejšia postava hneď po Akashim :D Petík, fakt sa mi táto poviedka páčila, a tak myslím, že si ho aj celkom pekne vystihla, že viem si ho aj predstaviť v danej situácii. Pri čítaní som sa cítila naozaj veľmi romanticky :D síce s ročným meškaním (ale na moju obhajobu som vtedy SnK nepoznala :D), ale hádam ťa komentár poteší :)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)