streda, 2. marca 2016

Spolubývajúci - kapitola č. 13

***


***
Nerozumela som tomu, ako sa Haizaki správal. Hlavne som nerozumela tomu, prečo sa vlastne tak správal. A predovšetkým som nechápala samú seba, prečo sa tým vôbec zapodievam, ale s nadchádzajúcimi dňami som to dokázala trošku vypustiť z hlavy. Bolo treba sa učiť. Ráno skoro vstávať, potom neskôr, ak zvýšil čas, zasa poobede pospať a...celé sa to točilo v takom stereotypnom kruhu, z ktorého ma vytrhával len Jakub a naše malé stretnutia. Semester pokročil a ja som si pristihla, že akosi až moc som sa zakaždým tešila na víkend, ktorý som však netrávila na byte, ale doma. Pravdepodobne to bolo tým, že akonáhle som zo školy vkročila do tohto paneláka, akoby rázom vzduch okolo oťažel a už som tam nedokázala úplne pokojne pobudnúť. No, minimálne Mirka z toho mala radosť, keď už nik iný.
Tentoraz som sa však rozhodla ostať, pretože som si naplánovala spoločný, piatkový večer s Jakubom.
A tak som teraz stála pred zrkadlom a...nanášala som na seba make-upu viac, ako normálne. Obvykle som sa s tým moc nepárala, keďže som si vonku vyšla len málokedy a do školy mi to kvôli tým dvom-trom hodinám prišlo zbytočné. Dnešok bol ale výnimkou. Chcela som sa cítiť dobre. Chcela som...vyzerať dobre. A keď ma konečne premkla aspoň dostatočná spokojnosť, opustila som kúpeľňu a šla sa obliecť.
Dala som na seba jednoduché, úpletové šaty a hrubšie punčošky, dúfajúc, že tam vonku nezamrznem. Sklonila som sa k taške položenej na posteli a skontrolovala som, či mám všetko.
Telefón. Ten jediný mi tam chýbal. Zamyslene som opustila svoju izbu a v pamäti som lovila, kde som ho asi tak mohla položiť.Začula som zvuk prichádzajúcej správy a práve ten mi moje hľadanie uľahčil.
Obývačka. Prešla som chodbičkou a vošla dnu. Zdvihla som svoj sklopený pohľad smerom k stolíku, na ktorom by mal byť a na moment som ostala zarazene stáť. Takmer som údivom pootvorila ústa, keď som zbadala Shouga, ako sa skláňa nad tým stolom a v ruke zviera môj mobil. Podľa napätého výrazu som usúdila, že...že si ten kretén práve číta obsah mojej esemesky. Ihneď ma zaplavila vlna hnevu, naštvane som k nemu napochodovala a vytrhla mu ho z rúk.
,,Pojem súkromie ti nič nehovorí?" precedila som pomedzi zuby nie práve najjemnejšie, aj keď som sa veru snažila ovládať. Jeho oči si ma skúmavo prezreli od hlavy až po päty a mne...mne z toho upreného pohľadu prišlo až slabo. Zrejme si všimol ten malý zmätok, ktorý mnou práve lomcoval a na jeho perách sa objavil dosť arogantný úškrn.
,,Písal, že sa teší na ôsmu hodinu." prehovoril chladno.
,,Zatiaľ je len pól šiestej. To si vážne taká nedočkavá?" dodal a mňa až zarážal tón jeho hlasu, ktorým to povedal. Znel tak nepriateľsky. Tak...uštipačne, jedovato.
,,Mám sa ešte stretnúť s Klaudiou." vysúkala som zo seba, ani netuším prečo. Nemala som najmenší dôvod mu niečo vysvetľovať, no aj tak...
,,Aha." odvetil stroho a z toho, čo sa náhle črtalo v jeho tvári, mi naskakovali až zimomriavky. Bez ďalších slov sa otočil a prešiel popri mne.
,,Aha?" zopakovala som tvrdo a pevne zomkla pery.
,,Čo myslíš tým...Aha?!" Zvrtla som sa na päte a následovala som ho až na chodbu. Odrazu...odrazu som sa cítila neskutočne vytočená. Určite za to mohlo aj to, že sa to, v podstate, vo mne zbieralo celé tie dni, no aj napriek tomu bola moja reakcia stále dosť neprimeraná.
,,Čo máš vlastne za problém? Hej!" zvýšila som hlas, keď sa zdalo, že ma nepočúva a chytila ho za zápästie. Chcela som ho tým prinútiť sa opäť ku mne otočiť. Lenže, keď som tak docielila, spravil tak prudký pohyb mojím smerom, až som zaspätkovala a urobila zopár krokov vzad. Jeho tiež nie práve pokojný pohľad ma úplne priklincoval na mieste a v tom momente som takmer aj zabudla, čo som mu vlastne chcela vyšplechnúť do toho jeho urazeného ksichtu.
,,Správaš sa...ty..." začala som dosť chaoticky.
,,Čo? Ako sa správam?" spýtal sa hrubo a ohrnul pri tom nosom. Pôsobil tak povýšenecky, tak sebavedomo a nepríjemne. Za tú grimasu som mala chuť mu jednu poriadne tresnúť, no ovládla som sa.
Od tej jednej soboty bol na mňa takýto stále. Nehovoriac o tom, že sa vtedy domov dostavil až na druhý deň neskoro večer a úplne ma odignoroval. Bol...bol presne taký istý, ako predtým, než som celú tú jeho bandu vyhodila z bytu a...a my dvaja sme mali možnosť sa konečne pozhovárať.
,,Môžem ísť?" Nadvihol obočie a...mňa to zarazilo ešte viac. Niečo vo mne, čo sa stupňovalo za celý ten čas, sa začalo až bolestivo predierať na povrch a ja som cítila, že to každú chvíľu povolí.
,,Správaš sa akoby...!" zastala som uprostred vety, keď som si uvedomila, čo som práve chcela vysloviť.
Akoby si si na mňa azda robil nejaký nárok a...a žiarlil. Vykoľajená tým, že ma vôbec niečo také napadlo, som mu len zmätene nazrela do očí. Prečo? Prečo som sa odrazu cítila tak moc nepohodlne?
Párkrát som zažmurkala a aj keď ma zlosť stále neopúšťala, už som sa...už som sa nechcela viac s ním hádať.
,,Vieš čo? Radšej nič. Ja...vážne nič. Už pôjdem." vyjachtala som zo seba nesúvisle a dovolila som si ešte raz nazrieť do jeho prísne vyzerajúcej tváre. V tej chvíli jeho pohľad znežnel a málinko odo mňa poodstúpil. Netuším prečo, no mala som dojem, že ním práve lomcujú podobné emócie, ako mnou samou. Z tej šedej vyžarovalo niečo, niečo...ahr! Odvrátila som sa a šla som si pre tašku. V tichosti som cez seba prehodila kabát a okolo krku si omotala šál. Keď som sa vrátila znova na chodbu, ešte stále tam stál a mlčky ma pozoroval.
,,Saruška..." počula som jeho mäkký hlas, keď som sa práve obúvala. No na ďalšie bavenie sa s ním som už vôbec nemala náladu. Už ma unavovali tie jeho zmeny a výkyvy nálad, počas ktorých sa ku mne choval raz hnusne a na hneď v zápätí mal na sebe ten výraz človeka, ktorému sa krivdilo a pokúšal sa so mnou zmieriť. On bol...Bol v tomto ako ženská! A to riadne komplikovaná!
,,Ponáhľam sa." zašomrala som takmer nečujne, pričom som sa na neho ani len nepozrela. Rýchlo som otvorila dvere od bytu a ešte rýchlejšie som sa za nimi stratila.

Sedela som u Klaudii, ktorá mi, ako už tradične, mala veľa toho čo povedať. Jej Karol bol tiež doma, ale akonáhle som prišla, nechal nás samé a vyrušil nás len v prípade, keď si potreboval niečo zobrať z kuchyne. Vtedy s nami prehovoril zopár slov, venoval mojej kamarátke hrejivý úsmev a zakaždým jej dokonca vtisol pusu na čelo alebo do vlasov. A ja? Ja som ich v tom momente len mlčky sledovala a môj mozog akosi tak nedokázal spracovať ten fakt, že niečo takéto pekné a milé, môže vôbec na tomto skazenom svete existovať. Nuž, naozaj nie som práve romantická dušička, ale vždy, keď som mala možnosť tých dvoch vidieť spolu, som si mohla povedať, že tento nežný cit predsa len je a to aj v takejto čistej a hlavne úprimnej podobe. I keď mi to obvykle vedelo zahnať všetky tie smutné stavy, tak teraz som sa aj tak musela len nasilu usmievať a tváriť sa, že som v úplnom poriadku.
Sprostý Haizaki. Áno, práve on bol teraz stredom celého môjho bytia a odkedy som tak hlúpo ušla z jeho prítomnosti, bolo mi stále len horšie a horšie.
Hnev. Podráždenosť. Mrzutosť. Hnev. Hnev. Hnev. Nechápanie. Hnev. Len krôčik k úplného hysterickému záchvatu a potom znova ten nechutný pocit viny za nič. Holé nič!
A to som sa tak moc tešila na tento večer. Pomyslela som si zmučene a takmer mi ušlo povzdychnutie.
,,Deje sa niečo, drahá?" spýtala sa ma Klaudia a jemne stisla moju pažu, položenú na stole, vo svojej. Mierne mnou trhlo a keď som si všimla jej pohľadu, ihneď som sa spamätala a nesúhlasne pokrútila hlavou.
,,Som len akási unavená." zaklamala som a pokúsila sa o ďalší úsmev v podobe riadneho nepodarku.
,,Zle si spala či ako?" vyzvedala ďalej a ja som len prikývla.
,,Ach tak. Lebo dnes vyzeráš naozaj krásne, len ten tvoj nešťastný výraz to celé kazí." poznamenala mierne pobavene, na čo som sa musela uškrnúť aj ja. Si zlatá, že si všímaš.
,,Vieš čo? Urobím ti nejaký nápoj! Čo ty na to?" zvolala veselo a postavila sa.
,,S Karolom si robíme ovocné šťavy a poviem ti...Je to vážne paráda! Taký trošku detox a hlavne cítim sa po tom vždy tak dobre nabudená." poznamenala a začala z košíka na kuchynskej linke vyberať ovocie.
Pousmiala som sa a chvíľku som ju pozorovala, no čoskoro som sa znova zadúmala a očami spočinula na svojom mobile, ktorý som mala vyložený. Sklamane som si uvedomila, že už sa, popravde, ani nemám chuť s Jakubom stretnúť. Tá dnešná scénka s Haizakim mi zobrala snáď všetko to nadšenie. A nielen to nadšenie...mala som dokonca dojem, že aj...aj ten drobný záujem, ktorý vo mne môj spolužiak vzbudil.
Ale no tak! To hádam nie! Karhala som samú sebou a prstom som nervózne prešla po displeji.
Mysli, Sára. Jakub...dobrý, milý, prívetivý mladý muž. Márne som presviedčala samú seba, no to už som mala telefón v rukách a...a vyťukávala som správu, v ktorej som sa ospravedlňovala, že sa dnes nemôžem s ním stretnúť, pretože...pretože sa necítim dobre. Čo vlastne aj bola pravda.
Doriti!  Aj teraz, keď som sa pokúšala myslieť na to, ako moc som ešte pár hodín dozadu chcela s tým mužom stráviť nejaký čas, tak mi po rozume nebehalo nič iné, len ten bol vydarený spolubývajúci. Sama seba som prekvapovala tým, že ma dokázal až takto moc rozhodiť. A... a najhoršie na tom bolo hádam to, že...že ma to skazené stretnutie trápilo z toho všetkého najmenej! Takže keď mi po krátkej dobe došla správa, pravdepodobne od Jakuba, ani som sa len nenamáhala ju otvoriť a namiesto toho som len zúrivo šmarila mobil do tašky a pevne zomkla pery.
Zhor v pekle, Shougo! Čertila som sa v duchu.
Gratuľujem, kurevník, asi mi začína z teba hrabať! Odúvala som pery.
Nádych. Výdych. Pokúšala som sa upokojiť a keď sa mi tú novú vlnu zlosti podarilo so seba striasť, nahradilo ju niečo iné. Síce rovnako negatívne, no...iné. Opäť tá pochmúrnosť. Presne tá, ktorá bola mojou trpkou spoločníčkou aj predchádzajúce dni.

Nakoniec som u Klaudii pobudla viac, než som mala pôvodne v pláne. Tá čudná žbrnda, čo mi pripravila, nebola až tak zlá, ako vyzerala, no sľubovaný príliv energie sa nedostavil. Ba naopak, cítila som sa ako dobitý pes. Práve som stále na zastávke a čakala na mestskú dopravu. Dívala som sa na obrovskú budovu väčšieho obchodíka a bezmyšlienkovite som blúdila očami po parkovisku, ktoré bolo hneď cez cestu.
Opäť raz bolo plné. A tak som stále bez nálady pokukovala po ľuďoch, práve nastupujúcich a vystupujúcich zo svojich áut a snažila som sa tým skrátiť si čas. V diaľke sa črtal akýsi pár. Muž a žena. On ju objímal okolo pliec, sklonil sa k nej a niečo jej pošepkal, na čo sa ona hlasno zachichotala. Ani netuším prečo, no zaujali ma. Kráčali k jednému z vozidiel a keď pristúpili bližšie, mohla som rozpoznať ich tváre. Akonáhle som úspešne identifikovala tých dvoch, môj výraz zmrzol ešte viac. Pocítila som úzkosť, no aj tak mi vzápätí ušlo uchechtnutie pri pohľade na jedno dievča z našej školy, myslím že mladšie a...a na Jakuba.
,,Toto snáď ani nie je možné." vydýchla som.
Keďže som si dnes už zlosť vyčerpala kvôli Haizakimu, ostalo mi len znechutenie. A to teda poriadne veľké.

Vystúpila som z autobusu a šuchtavým krokom som prechádzala po chodníku. I keď som sa nedokázala ani už len na poriadok hnevať, tak som predsa len cítila akési trpké sklamanie. Nemala som moc dôvodov na to mu niečo vyčítať, pretože...pretože sa v podstate medzi nami zatiaľ nič neudialo.
Chodila si s ním len na kávu, Sára. Vravela som si, v snahe odohnať tie emócie, ktoré ma ťažili po celú, túto priam tragickú cestu domov. Klamala by som, kebyže tvrdím, že som si istú dobu... no, dobre, do dnešného večera nemyslela, že by medzi nami nemohlo byť niečo viac. Ale ako to tak vyzeralo, Jakub si zrejme práve užíval a ani zrušenie našej schôdzky ním moc neotriaslo.
To som dopadla. Prebehlo mi mysľou.
Poníženie. To bol ten správny výraz. A veľké! Ešte väčšie, než to samotné znechutenie.
Dnešok už vážne nemohol byť horší. Vlastne, on nebol len horší, on bol príšerný. A ja...
Ja vlastne ani neviem, ako som to celé mala brať. Po citovej stránke som zrejme až tak veľmi neutrpela, keďže som zaľúbená zatiaľ byť nestihla. Bola som len...len...jednoducho rada, že by som možno v budúcnosti mohla zažiť niečo dobré. To je všetko. Chcela som vážne tak moc?
Vošla som do paneláka a začala stúpať po schodoch.

Bez akéhokoľvek pozdravenia som skopla zo seba topánky a šla rovno do svojej izby. Zobrala som do rúk svoju flanelovú košeľu, šortky na spanie a nereagujúc ani len na Haizakiho oslovenie, som sa zavrela v kúpeľni. Tam som zo seba zmyla všetok ten sajrajt, ktorý ma už nepekne svrbel na tvári a dala si poriadne dlhú sprchu. Ako tá najväčšia troska som odtiaľ po takmer trištvrte hodine konečne vytrepala a šla si po vodu.
Ignorovala som Shougov mierne spýtavý výraz a aj to, ako ním málinko trhlo, keď som sa tak náhle objavila v kuchyni. Vytiahla som jeden z pohárov a napustila ho. Oprela som sa o linku a poriadne sa napila.
Očkom som zazrela, ako sa opatrne postavil z gauča a nespúšťal pritom zo mňa svoj pohľad. Napäto som privrela oči, keď som všimla, že tie jeho zablúdili k hodinám na stene.
,,Čo je, Haizaki?" spýtala som sa mrzuto a pošúchala si koreň nosa. To, ako na mňa vyslovene zazeral, mi už vôbec nepridávalo na nálade. Popravde, dráždilo ma to.
,,Stalo sa niečo?" prehovoril po chvíľke ticha a pristúpil bližšie.
,,Čo myslíš, stalo?" Bola som si istá, že ten odpor zo mňa priam sršal, no ako sa zdalo, vôbec ho to neodrádzalo. Takže keď sa zastavil len naozaj veľmi malinký kúsoček odo mňa, arogantne som sa uškrnula.
,,Sára..." Jeho hlas...znova tak jemný, tak...
,,Nevyšlo mi to." poznamenala som akoby nič a opäť si priložila pohár k perám.
Jeho zvláštne starostlivá tvár náhle stuhla a ja som mohla vidieť, ako sa mu svaly na krku napli.
,,Rád by som povedal, že ma to mrzí, ale to by som klamal." zachrapčal a mne zas ušlo silené uchechtnutie. Jeho oči sa do mňa vpíjali. Pôsobil tak vážne, tak...
,,Prečo to nechceš skúsiť so mnou?" spýtal sa takmer nečujne a kútiky mojich úst sa znova zdvihli do úsmevu. Na oko som pobavene pokrútila hlavou, no v skutočnosti som bola ohromená tým, že si stále s tým nechcel dať pokoj. Ani len teraz. V takejto chvíli. Stále do mňa dobiedzal. Stále sa na mňa díval tými svojimi šedými očami tak, že pokiaľ by som nevedela, aký dokáže byť, tak by som si vážne pomyslela, že po mne...že po mne skutočne túži.
,,Dovoľ mi to." vyriekol potichu a ja...ja...
Poníženie. Sklamanie. Pocit menejcennosti.
Len to bolo v mojej hlave a odrazu, odrazu som vypla úplne.
,,Tak dobre." uniklo mi spomedzi pier. Odrazu mi bolo už všetko totálne, ale totálne jedno. Mala som pred sebou len tú šedú, tú moju obľúbenú sivú a to, ako mu pri znení mojich slov škublo sánkou. Jeho zreničky sa rozšírili. Pootvoril pery a zazdalo sa, že chce niečo povedať, no nakoniec ich opäť len zavrel. Mlčky sledoval moju tvár, kým to skúsil znova.
,,Tak dobre?" zopakoval neisto a mierne naklonil hlavu nabok. Jeho skúmavý pohľad sa do mňa takmer zarýval. Prázdnymi očami som skĺzla na jeho pravidelne sa dvíhajúcu hruď a zahryzla som si do spodnej pery. Vzduch okolo nás nabral úplne inú hustotu. A nebolo to vôbec nepríjemné, skôr...skôr sa v tom zračilo všetko to zvláštne napätie, ktoré medzi nás dvoch tak často padlo už mnohokrát predtým.
,,Dobre." zašepkala som prosto a skôr, než som sa stihla zrakom vrátiť k jeho tvári, som...som už bola pritlačená jeho silným telom ku kuchynskej linke a jeho pery sa dravo dotkli tých mojich.



Ďakujem za prečítanie.

Nasledujúca kapitola


***

6 komentárov:

  1. Oh... Bože můj na nebesích... Petrika ty si my vyrazila dech. Táto kapitola mě překvapila(vlastně z jedné části ani nepřekvapila, dobře ten konec ano.) Já tušila, že Jakub nebude tak milá, takové typy dost dobře znám a málo, kdy se z takových kluků vyhrabe někdo, kdo to myslí vážně... (Pokud jsem to dobře pochopila)
    Jinak já se jí nedivím, že jí to v ten moment bylo jedno, ale ah... Sen s Hanaiyou a ten pocit, co jsem měla díky němu ráno... Tak ten samí pociťuji u toho konce...Fuj to je tak příjemný až hnusný pocit...
    Nevím, co ti k tomu mám napsat, vážně ne...
    Asi bych ten díl nazvala s prominutím "když se sere tak se sere..."
    Vážně paráda...

    OdpovedaťOdstrániť
  2. *práve umrela*

    Konečne! Konečneeee, dočkala som sa, konečne! Ach, neviem, ako dlho sa budem spamätávať z tej poslednej scény, ale je mi to jedno, lebo bola dokonalá. Presne na toto som tak dlho čakala (všimla si si to? trvalo ti to až 12 kapitol, kým sa konečne pobozkali, už sa začínaš meniť na mňa :D ale nie :D) a konečne je to tu. I keď - mám z toho také zmiešané pocity :/ bojím sa, že ako to vlastne je... lebo keď si opisovala tie jej pocity a že jej všetko bolo jedno :/ bojím sa, že to neurobila kvôli citom ale z nejakej snahy dokázať si niečo, alebo prípadne ventilovať to všetko, čo v sebe dusila... ale i tak tajne dúfam, že k niemu naozaj niečo cíti a neurobila to len tak... neviem, či ma chápeš, píšem ako tatár :D ale okrem toho to bolo vážne perfektné... nečakala som vôbec, že to dopadne práve takto. Ako som už písala, vedela som, že ten Jakub bude parchant (no dobre, vlastne som nevedela :D priznám sa, myslela som, si, že sa jej bude o sto šesť dvoriť, ale že bude nudný a nezaujímavý a že poputuje do friendzone xD) akože, bolo to hnusné, ale mne to vôbec nevadilo, lebo takto je Haizaki lepší od neho a za to som vďačná tomu hore a aj tebe xD milujem ťa, že si ich nenechala sa stretnúť a miesto toho chúďatko Sáruška prišla skormútená domov a čakala ju tam útecha v podobe Haizakiho náruče :D

    Inak, k tým udalostiam pred - bolo to vážne moc moc moc podarené :D strašne som sa rehotala na tom zdravom koktejlíčku xD veď vieš... no a aj tá ich "hádka" pred jej odchodom bola podarená, len som bola trošku smutná, že čo sa to jak rozkmotrili. Ale tým záverom si to všetko na totálku vyžehlila a ja teraz spokojne pradiem jak také mača, lebo konečne sa medzi nimi NIEČO stalo, niečo poriadné, i keď takýmto zvláštnym spôsobom.

    A tiež, ako som písala - bojím sa :D bojím sa radovať sa, bojím sa teba xD lebo ty isto ešte niečo urobíš s nimi, toto nebude len také ľahké a určite v tom bude ešte nejaký háčik. Ale nateraz zostávam v eufórii, že už prebehla HaiSara (takéto som im vymyslela shipovacie meno xD) pusa a som moooc zvedavá, že čo bude ďalej. Dúfam, že sa Shougo posnaží a všetky negatívne pocity a myšlienky z nej dostane preč :D ja si myslím, že ten chlapec je už tak trohcu po uši a ani sa mu nečudujem :D veď aj takíto zmrdi môžu mať slabé chviľky, na každého psa raz príde mráz a láska je sviňa, keď sa dostaví, niet cesty späť xD ako je mi jasné, že nejaké vrúcne vyznávanie citov ešte nebude, ale to je jedno, lebo to bolo perfketné tak, ako to bolo a mne to úplne nateraz stačilo a moc sa teším, že sa henten pako "rozhýbal" a očakávam ďalšiu kapitolu, dúfam, že ti toto tempo vydrží :D toto je vážne skvelá poviedka, veď to sama vidíš, vôbec sa nečuduj, že má taký úspech a ja som ti moc vďačná, že toto píšeš a nielen za mňa, ale aj za všetkých ostatných ti patrí jedno veľké ĎAKUJEM ♥ :)

    PS: toto nemá hlavu ani pätu, ale nevšímaj si to :D som teraz v takom úplne WTF rozpoložení a môžeš za to ty a táto kapitola :P

    OdpovedaťOdstrániť
  3. No, vieš... bola dilema si vybrať buďto zábavu, v podobe tvojho Haizakiho alebo učenia sa na zajtrajšiu písomku zo sadzby. Ale po dlhom únavnom boji, ktorý sa odohrával v mojom vnútri, som nakoniec povolila a rozklikla túto fakticky podarenú časť... boli to tri najdlhšie sekundy môjho života. (toľko k mojej vôli nezabávať sa a konečne sa niečo naučiť xD) Nom, ale Jabuk ma totálne prekvapil. Takúto podpásovku som fakt nečakala. :D Ale, aspoň, že že ho Sára takto uvidela skôr, ako sa naňho stihla nejako viac citovo naviazať... úplne mi odľahlo. Gehehe, a Haizaki na konci, jak na ňu čumel, že čo tu robí tak skoro a ešte s takú náladou... na nezaplatenie. A koniec to úplne zasmečoval! (keď už fanúšička KnB, tak poriadna! xD) Ani to som nečakala, že príde tak skoro, ale jednoznaťne mi to nevadí a som zvedavá, ako to bude medzi nimi vyzerať. :) No, a znova musím spomenúť to, ako sa mi veľmi páčili jej pocity a myšlienky vmiečané do textu... krásne to tam padlo... Nu, rozpísala som sa, ako už dávno nie. Asi to bude z tejto kapitolky... veľa pocitov/myšlienok vo mne zanechala. :) Ber to, ako pochvalu! Tak, ďakujem za spríjemnenie tohto večera (i keď sa už asi nestihnem toho veľa naučiť x.x) a držím palce v písaní. ^.^

    OdpovedaťOdstrániť
  4. *fanúšikuje ako mokré trinástky na Bieberovom koncerte*

    To... to... neverím vlastným očiam a ani mojej hlave. Nenormálne sa to prehuplo, ale ktorý deň je úplne bezproblémový, že? Chudinku Sáru najprv naštval ten idiot, potom jej to pokazilo stretnutie s Klaudiou a do toho ešte zistí, že Jakubovi vôbec nechýba... aj mnou by to poriadne zalomcovalo, takže si prosím ešte viac takýchto vecí!
    A koniec bol... awww, ešte teraz si hlúpo usmievam. Ale mohla ten bozk trošku viac popísať, hoc teraz asi plánuješ časový skok, že? Ale to nevadí, ja ti zožeriem všetko, čo napíšeš ♥

    Hentai no Kame

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Ale, ale, akosi som čakala ešte trochu nejaký ten odpor z jej strany, ale myslím si, že je to fajnové, takto ma prekvapiť. Aj keď teda to sa musí nechať, že to finále prišlo celkom... divne, by som povedala. No, mám taký pocit, že toto ešte bude mať nejakú zrejme nepríjemnú dohru, no na druhej strane nečakám, že by to skončilo zle - hm, nechám sa pekvapiť.
    Jakub... no, čo k nemu? Trochu ma to zarazilo, ale nič nezvyčajné, v podstate sa zrejme s Haizakim v niečom podobajú, zrejme má Sára pre takýchto slabosť, hahah, dobre už mlčím a idem ďalej...

    OdpovedaťOdstrániť
  6. *úchylné vnútorné Citruštkovské-ja bolo utiahnuté v kúte a čakalo na vhodnú chvíľu. Stalo sa tak, ihneď ňou myklo, otočila sa, vstala a vrhla sa dopredu s veľkými očakávaniami* TAKTO SA MI TO PÁČI!

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)