sobota, 5. marca 2016

Spolubývajúci - kapitola č. 14

***


***
Chvíľku zarazene som len stála v jeho náručí, kým sa jeho pery tvrdo pritískali k tým mojim. Do nosa mi ihneď udrela jeho príjemná vôňa a ja som aj cez košeľu som pocítila to neskutočne hrejivé teplo, ktoré sálalo z jeho tela. A...a to zrušenie sa dostavilo takmer okamžite.
Keď som povedala "dobre", nečakala som, že toho ihneď využije práve týmto spôsobom, no aj tak som dlho prekvapená neostala.  Tá horúčava. Objatie. Ten pocit...Už to bolo dávno, čo ma naposledy niekto takto držal a... a čo sa naposledy do mojich úst niekto takto dobýjal. Spokojne som zamrnčala a rukami ho pevne objala okolo krku. Sama som sa k nemu ťahala tak moc, ako sa len dalo. Jeho dlane spočinuli hrubo na mojich bokoch a ani som sa nenazdala a už ma nadvihoval a pokladal na kuchynskú linku. Neodtrhávajúc sa pri tom od úst toho druhého, naše bozky naberali stále na väčšej intenzite.
Keď som ucítila jeho horúci jazyk, ktorý prenikol pomedzi moje pery, opäť mi ušiel povzdych a on sa ku mne natisol ešte viac. Jeho pevné telo takmer drvilo to moje a mne to vôbec, ale vôbec neprekážalo.V tej chvíli som nemyslela, v tej chvíli akoby...akoby sa všetky tie problémy a nepríjemné veci, čo ma dnes postihli, nekompromisne zatlačili niekde do úzadia. Únava. Stres. Nepokoj. Áno, to všetko si vybralo svoju daň a zrejme preto som práve teraz tak ochotne prijímala tú jeho starostlivosť. Robilo mi to dobre. Robilo mi to dobre ako žene. To, ako sa ma dotýkal, to, ako hladne skúmal moje ústa a aj to, ako som pod bruškami prstov nahmatala jeho svaly, keď som mu pažami skĺzla k hrudi, boku a následne som zašla až na chrbát. Bola som spokojná s tým, čo mi ponúkol. Bola som spokojná s tým, ako som bola práve teraz. Žiadaná. Chcená. Vyvolávajúca u niekoho túžbu, chuť...Vedela som, že si tým kompenzujem to, čo sa mi stalo, ale v tomto momente to bolo len poznanie. Poznanie, ktoré so mnou nerobilo nič.
Nenásytne som zovrela jeho spodnú peru medzi zubami a potiahla. Otvorila som svoje doteraz zavreté oči a provokatívne sa zadívala do tých jeho. Pohladila som ho zozadu po vlasoch a prstami do nich zašla. Oplácal mi ten pohľad rovnako dravo, rovnako intenzívne a tak isto vzrušene. Sklonila som sa k jeho ramenu, pobozkala ho cez tričko a presunula sa na krk.
,,Sára..." uniklo mu pomedzi pery, keď som ho jemne pohrýzla na jeho horúcej pokožke. Jazykom a perami som prechádzala po krivke jeho hrdla a dostala sa znova k jeho ústam. Chcela som ho opäť ochutnať, no on moje predchádzajúce gesto pravdepodobne zobral ako výzvu a nenechal sa. Namiesto toho mi vtisol pusu na ucho, opatrne prešiel na ušný lalôčik a o pár sekúnd neskôr mi doprial to isté.
Pomohol mi zísť z linky a stále nalepení na sebe, sme sa trošku chaotickými krokmi dostali cez chodbu až do jeho izby. Moje dlane medzitým uchopili jeho tričko a dala som mu ho dole. Pri kraji posteli ma silno zovrel v náručí a obaja sme si ľahli do perín. Nakláňal sa nado mnou a jeho dlhé prsty zablúdili pod moju košeľu. Prešli po mojej pokožke. Ten dotyk... Bol tak neuveriteľne príjemný, tak...tak priam utešujúci. Začal odopínať jednotlivé gombíky a vtedy...vtedy som si uvedomila, že som nič podobné nikdy predtým neurobila. Že som...že som sa nikdy predtým neodhalila len tak pred niekým, s kým predtým neprebehlo vzájomné zbližovanie. Čakala som, že sa budem cítiť nepríjemne, no žiadna hlúpa emócia sa nakoniec nedostavila. Namiesto toho, aby som sa hanbila, ma jeho pohľad, ktorý mi venoval hneď po tom, čo odhalil môj dekolt a bruško, prinútil chcieť to ešte viac. Jeho pery sa málinko pootvorili a črty jeho tváre stvrdli. Zaregistrovala som z jeho strany akési napätie, no to zmizlo asi tak isto, ako aj prišlo, pretože sa znova sklonil ku mne a pobozkal ma. Presúval sa dlaňami po mojich bokoch stále vyššie, zatiaľ čo jeho ústa šli úplne opačným smerom. Jeho vlasy ma príjemne šteklili po odhalenej pokožke a spoločne s dotykom jeho hebkých pier stupňovali vo mne ten slastný pocit. Užívala som si to, kým nedošiel až k mojim šortkám a nezačal ich pomaly sťahovať. V tej chvíli som možno tak trošku stŕpla a pocítila som poriadnu páľavu v tvári. Zarazená touto svojou reakciou som náhle nevedela, čo robiť s rukami, nohami...ležala som na posteli dosť nemotorne, netušiac pri tom, čo by som asi tak mala spraviť. Zamrzla som.
,,Haizaki..."
,,Pššt." Ucítila som pevný stisk na jednom zo svojich stehien, bolo mi jasné, že môj spolubývajúci zrejme vôbec, ale vôbec, ale vôbec podobný problém nemá. Takmer nedýchajúc som sledovala jeho hlavu, sklonenú nad mojím podbruškom a vtedy som sa odvážila a dotkla sa znova tých jeho jemných vlasov. Zdvihol ku mne tvár. Skúmavo sledoval tú moju, kým sa jeho prsty pomaly posúvali po vnútornej strane mojich nôh. Díval sa, pozoroval...v očiach mal niečo zvláštne, niečo...
,,Teraz sa o teba postarám ja, Saruška." zachrapčal, keď mi vtisol pusu na brucho.
Pevne som zomkla pery, keď sa jeho pohladenie stalo tak moc intímne, ako len mohlo. Privrela som oči a klesla hlavou znova na vankúš. Bolo to strašne moc dobré. Bolo to...
Natiahla som sa za ním a naznačila mu, že viac nepotrebujem. Pritiahla som si ho k ďalšiemu bozku, nadvihla som sa a rukami nahmatala jeho pás.
,,Saruška, toto...toto nie..." zavrčal mi do pier a jeho paža jemne uchopila moje zápästie. Nakoniec sa sám zbavil svojho zvyšného oblečenia a nahol sa cezo mňa, aby dočiahol na stolík vedľa postele. Otvoril zásuvku a niečo z nej vybral. Zvuk trhajúceho sa obalu mi napovedal čo a netrvalo to dlho a bol opäť pri mne. Dlaňou hladil moje líce a ústami sa obtieral o tie moje. Chcela som ho. Chcela som ho strašne moc. V tom momente som po ňom priam bažila. Po jeho tele, po tom všetkom, čo mi tak bezproblémovo ponúkal. To, čo mi robil a to, ako sa ku mne teraz správal, vo mne stále vyháňalo všetky tie negatívne myšlienky. Odrazu som si uvedomila, že práve toto mi tak moc chýbalo. Vášeň. Uvoľnenie.
Bol to naozaj ten drzý chlap, ktorý ma momentálne takto teraz láskal? Nechcelo sa mi tomu veriť. Moja myseľ nespracovávala ten fakt, že to s ním robím, ako by mala a mne to...mne to vlastne bolo úplne jedno. Obavy boli už dávno preč.
Stehnami som povzbudivo obomkla jeho boky a obtrela sa o neho. Zachytila som to tlmené zasyčanie a dúfala som, že...že tie stony vychádzajúce sa z jeho izby, ktoré som občas nechtiac začula, keď tam práve niekoho mal, neboli nikdy len hrané. Tá otázka síce preletela mojou hlavou, ale niečo mi v tejto chvíli našepkávalo, že práve on je ten, čo mi v tomto bude môcť ulahodiť.
,,Uspokoj ma, Shougo..." zašepkala som mu do ucha a svoje pery som znova pritisla na jeho krk.
A on? On mi úplne dokonale vyhovel.
Ťažko povedať, či ma viac napĺňal ten vnútorný pocit len z toho pomyslenia, že niečo také práve zažívam alebo či to bola len zmes tých dráždivých emócií, ktoré boli výsledkom čisto telesného potešenia, ktoré mi ten chlap dával. Plne som vnímala jeho vôňu, horúčavu jeho pokožky, pevnosť jeho tela... a vlastne všetko to dobré, čo sa s ním spájalo.
Teraz, teraz to bolo moje. Len a len moje. On bol môj! A ani na moment som necítila, že by...že by on dostal mňa. Že by on mal navrch a mohol vyťažiť z toho viac. Áno, bol nenásytný. Bol tak strašne moc živočíšny a občas som dokonca mala taký ten pocit, že...že sa ku mne minimálne po takejto stránke perfekte hodí. Akoby ma poznal takto už veľmi, ale veľmi dlho. Z každého jeho pohybu som sa chvela a prechádzala mnou nová vlna tých neskutočne výborných pocitov, no hlavne... nebolo tu už žiadne poníženie. Žiadne znechutenie. Nič zlé. Nič nepríjemné. Len on a...a jeho veľmi osobný darček pre mňa.
Pevne si ma držal pri sebe. Medzi nami nebol hádam ani centimeter voľného priestoru a ja...ja som si to užívala. S ním. Brala som si všetko, všetko čo mi núkal. Bez ostychu. Bez niečoho hlbšieho a vtedy...vtedy mi ešte nedochádzalo, že som tom momente bola tak moc sebecká, ako už dávno nie.

Otvorila som oči a zistila som, že ležím na chrbte, prikrytá a Haizaki pri mojom boku. Pažou ma objímal okolo pása a svojím čelom bol pritisnutý na mojom ramene. Uvedomila som si, že som zadriemala. Prišlo mi to zvláštne, keďže nikdy predtým som nezaspala ihneď. Svetlo z chodby málinko osvetľovalo kúsok z izby a môj zrak spočíval na strope. Jeho izba...až teraz ma napadlo, že...že... 
Precitla som. Pocítila som obrovskú páľavu a zahryzla si do spodnej pery.
Doriti. Zahanbene som sa pomrvila a čo najopatrnejšie som sa vyslobodila z jeho náručia. V tej polotme som sa ani len nenamáhala hľadať svoje veci a potichu som prešla k dverám. Skôr však, než som prekročila prah, som sa ešte raz za ním obzrela, akoby som snáď dúfala, že...že tam nebude a že to celé bola len moja bujará predstavivosť. Lenže, ako som čakala, on...on tam stále bol a stále pokojne oddychoval. Nezmizol.

Po super rýchlej sprche som sa tam už nedokázala vrátiť. Šla som do svojej izby a ľahla si do postele. Schovala som sa pod môj veľký paplón a...a nemala som zo seba práve najlepší pocit.
Nebolo to tak, že by som ľutovala to, čo sa stalo. To...To nie. Na to som bola až moc pri zmysloch. Síce mierne otupená, ale bola. Len...len ma neskutočne veľmi mrzeli okolnosti, vďaka ktorým k tomu došlo. A po krátkej analýze som dokonca zistila, že ma len nemrzeli, že ma v skutočnosti, totálne štvali a žrali. Zachovala som sa úplne príšerne. Len to mi teraz chodilo po rozume. A pri pomyslení na to, ako som...čo so mu...Že som si to vlastne vypýtala a on ani len nezaváhal a...
Pravý džentlmen. Nenechá dámu v núdzi. Poznamenala som ironicky a zaksichtila sa. 
Som hrozná. Prebehlo mi mysľou, keď mi kruto a bez akéhokoľvek zjemnenia došlo, že som svoje mindráky riešila sexom so svojim spolubývajúcim. Nech bol Haizaki akýkoľvek a aj keď sa zdalo, že mu pozícia "náplaste na smutnú a otrávenú dušu" vôbec, ale vôbec nevadila, ja sama som bola nahnevaná. Na seba.
A nielen to. Absolútne som netušila, aké to bude ráno. Priam som sa ho desila! Toho, ako...ako sa Haizaki zachová a ako sa v podstate bude chovať ku mne. Predsa len, aj keď sa v poslednej dobe neprával ku mne práve vzorne, stále to bolo lepšie než to...než to, ako sa prával k tým druhým. Mal ku mne nejaký rešpekt. Určite mal! Avšak teraz som už aj ja bola tá druhá. No to bol práve teraz len ten menší problém. Ten väčší pramenil z toho, že...že som sa k niečomu takému, ako sex zo zúfalstva, vôbec znížila. Šlo to úplne proti všetkým mojim zásadám a presvedčeniam, nehovoriac o tom, že som to bol poľutovaniahodný prejav slabosti, ktorú som tak skalopevne vždy odmietala.
Ty vážne nerozmýšľaš, Sára. Karhala som samú seba.
Tie druhé mali aspoň možnosť odísť domov, keď sa situácia zmenila na tú ďalšiu, nepríjemnú a zahanbujúcu, no ja...Veď ja s ním predsa bývam, tak na čo som, dopekla, myslela?

Už som ani len nedúfala, že ešte nezaspím, ale nad ránom som predsa len trošku uľavila svojej mrzutej mysli. Aspoň tak polovične. Síce čiastočne vnímajúc všetko okolo, no predsa len. Pomaly som sa dokázala trošku uvoľniť, keď v tom...
Teplo. Známe. Pohyb. Z úst mi unikol povzdych a vtedy som sa prebrala. Zdesene som zistila, že na svojej posteli už dávno nie som sama, ale že...
,,Čo to...čo to robíš?" vyjachtala som zo seba a chcela som sa posadiť, no Shougo, ktorý bol momentálne usalašený medzi mojimi nohami, mi v tom zabránil. Na perách sa mu objavil úškrn a nadvihol sa ku mne.
,,Čo by som asi také robil?" Nadvihol obočie.
,,Prišiel som ti dať dobré ráno." zamrmlal, sklonil sa ku mne a vtisol mi pusu na kľúčnu kosť.
,,Haizaki. Počkaj...hej...no ták!" spanikárila som, keď jeho dlane akosi až moc dôverne zablúdili k spodnému dielu môjho druhého, potenciálneho pyžama. Chcela som ho od seba odtlačiť, no bolo to, akoby som snáď šla proti skale a nie proti človeku z mäsa a kostí.
,,Dosť..." zaprotestovala som síce, no pomaly som to vzdávala. To mu tá noc vážne nestačila?
,,Ja ti dám také dosť." zachrapčal pobavene.
,,To ťa odnaučí vytrácať sa z mojej postele." zašomral a bez väčších ťažkostí ma toho kúsku opäť raz úspešne zbavil.

O necelých desať minút neskôr som si už zahanbene skrývala tvár rukami a ticho ležala, kým mi on venoval ešte posledných pár bozkov na bedrá.
Opäť uspokojená. Opäť...ten trápny pocit. Kebyže aspoň...kebyže aspoň vydržím viac!
Zaregistrovala som, že sa pohol a ucítila som jeho pery na svojich rukách, ktorými som sa snažila schovať pred ním svoje červené líca.
Aspoň toto nech je len sen.
,,Mal by som už vyraziť do práce." prehovoril.
,,Cez týždeň sa všetko nestihlo, tak nás napýtali aj na sobotu." vysvetlil a hneď na to som ucítila pusu vo svojich vlasoch. Následne som začula vzdiaľujúce sa kroky a trvalo to len pár minút, kým sa dvere od bytu zabuchli.
,,Práve...práve som zneužila Haizakiho. Zasa." zamumlala som neveriacky do svojich dlaní a frustrovane som zakňučala. Vlastne, ono to bolo celkom aj diskutabilné, že kto koho v konečnom dôsledku zneužil, len...
Prevliekla som si paplón cez hlavu. Najradšej by som sa prevalila na bok a schúlila do klbka, lenže po tom, čo mi môj podarený spolubývajúce len pred malou chvíľkou vyviedol, sa pravdepodobne, ešte zopár minút nebudem vládať hýbať vôbec.
,,Dopekla!" vyprskla som, keď som si uvedomila, že...že to bolo vážne príjemné ráno. Dočerta! Bolo to úplne perfektné ráno! Len ten skľúčujúci pocit, ktorý sa v mne usadil, mi prekážal v tom, aby z toho mala väčšie potešenie, než len to fyzické, ktorého následky som, mimochodom, ešte stále poriadne pociťovala.
Nebolo to správne. Nie, veru nebolo. Bolo to celé zle a...a začalo ma to trápiť.
Posadila som sa a nohy spustila z postele.
Asi by som sa mala tešiť aspoň z toho, že ma nevyhodil z bytu ako tú chuderu predtým. Pomyslela som si trpko a zistila som, že mi celkovo na tom niečo nesedelo. Zamyslene som sa dívala do prázdnej chodby a pevne zomkýnala pery.
Haizaki...On, on bol v podstate...Bol neuveriteľne štedrý. Tak moc, až ma to zarážalo a udivovalo. Nikdy by som si nepomyslela, že...že by to s ním mohlo vyzerať tak, aké to bolo v noci. Nehovoriac o tom, čo mi celkom nezištne doprial, kým odišiel.
Opäť ma premkla horúčava. Jeho ústa, ruky...
Zmučene som privrela oči, pretože už len pri tej spomienke, aká moc som bola úbohá...ahr! Mala som chuť zobrať do rúk vankúš a riadne sa do neho vykričať.
A ak by sa mi neuľavilo, tak následne otvoriť okno a vyskočiť. To by pomohlo. Celkom určite.

A počas dňa to nebolo o nič lepšie. Snáď miliónkrát som zvažovala, že si pobalím kufor a...a že jednoducho zdrhnem. Priznám sa, že som ten kufor mala už aj otvorený a spolovice zaprataný, ale napokom som si to predsa len rozmyslela. Skončila som v kuchyni za stolom a mlčky čakala. Očami som každú chvíľu blúdila k nástenným hodinám a netrpezlivo som načúvala, či nepočujem niečo za dverami, čo by mohlo nasvedčovať tomu, že sa Shougo už vrátil. Nervózne som žmolila dlhší rukáv svojho svetra a snažila sa upokojiť.
Verdikt bol jasný. Bola to kravina. Tá noc bola dobrá, o tom...o tom som si ani len nedovolila pochybovať, ale dôvod, prečo k tomu došlo a vôbec, že k tomu došlo, nebol pre mňa prijateľný.
Pozhováram sa s ním. Mala som priam vnútornú potrebu to urobiť, ale približne v čase, kedy by mal prísť, som to však nezvládla. Takmer rýchlosťou som blesku vbehla do svojej izby a obliekla sa. Opustila som byt a...a zamierila si to rovno do svojej obľúbenej kaviarne.

Dnes bolo toto moje milované miesto, na počudovanie, veľmi prázdne. V rohu sedel len nejaký párik a pri okne trošku väčšia skupinka ľudí a to bolo všetko. To ticho, ktoré tam panovalo a bolo prerušené len občasným smiechom tej malej bandy, mi veru na podráždenosti moc neuberalo. Skôr naopak. Takto už totiž vôbec nič nerušilo tok tých nepekných myšlienok, ktoré ma tak ubíjali. Zatúžila som po tom typickom šume  a vrave, ale nebolo mi to umožnené. Karma. To bude ňou.
,,Ďakujem." prehovorila som, keď mi čašníčka doniesla moju objednávku. Následne som sa však ale zhrozila a pohotovo som schmatla svoju tašku, aby som skontrolovala, či som si vôbec zobrala so sebou peňaženku. V tom zhone, v ktorom som totiž doslova ušla z paneláka, som niečo také, ako hotovosť, neriešila vôbec. Len som proste čapla po kabelke a už aj som upaľovala.
Vydýchla som si, keď tam bola. Aj s mobilom, na ktorý som sa zamračila, len čo som ho zbadala. Zobrala som ho do rúk a našla som dve správy. Obe od Jakuba. Jedna bola odoslaná tesne po to, čo som mu napísala ja a tá druhá, tá dnes ráno. Znechutene som sa zaksichtila na ten presladený obsah a ušlo mi uchechtnutie, keď mi došlo, ako moc hlúpo a trápne to vyznieva, keď už viem, čo je zač a...a že sa rád venuje viacerým ženám naraz.
Hajzel. Počastovala som ho v duchu. V tomto...v tomto bol ten Haizaki aspoň trošku správny. On sa na rozdiel od neho aspoň netváril, že je iný a nehral sa na niekoho, kým nie je. Z neho...Z neho doslova sršalo "Som kurevník a nehanbím sa za to", kdežto môj spolužiak zrejme rád o sebe vytváral predstavu princa na bielom koni. Tss!
,,Možno tak princa Krasoňa zo Shreka, pche." zašomrala som potichu a oduto si odpila z kávy, po ktorej som si vypýtala ešte dva čaje a zákusok.
A že ja vlastne súdim iných! Momentálne nie som o nič lepšia! Znechutene som si odfrkla.
Keď som platila, len tak tak som odolávala myšlienke, aby som si to objednala všetko ešte raz a presedela tam ďalšie dve hodiny, ale...ale ono už bolo vážne na čase ísť domov.
Tak som sa len s veľkou nevôľou postavila a vkročila som znova do toho nepríjemného, surového počasia, ktoré bolo tam vonku. 



ĎAKUJEM za prečítanie.

Nasledujúca kapitola


***

7 komentárov:

  1. No jako, já jaksi nenacházím slov... Vlastně nevím, co si o tom myslet... :D Jako takové ráno chci taky! :D Ale jako ty její myšlenkové pochody, jo chápu ji. Všechno to na ni spadlo a ona už to prostě nevydržela, jsem tedy zvědavá jak to mezi sebou ti dva dál budou mít... A Jakub, ten ať táhne... :D

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Panečku! Já tu pár dní nejsem a vidím toto! Tolik dílů a všechny tak skvělé. Momentálně nenecházím slova uznání ani chvály ani ničeho... tahle povídka mi přijde díl od dílu lepší a když si myslím, že už to nejde lepší, vždycky mě něčím příjemně překvapíš :-)
    Moc se mi líbí jak popisuješ hrdinku. Je taková... lidská. Mám ráda její charakter :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ale no tááák, čo z toho robí takú hroznú vedu. U každého sa raz pohár preleje, aj keď nie každý má možnosť takto príjemne si to 'užiť'. No a čo, že ho využila, nezdalo sa mi, že by mu to moc prekážalo... A tuším napíšem k tomu len toľkoto, kým napokon netrepnem nejakú donebavolajúcu hovadinu, kvôli ktorej by si iní pomysleli, že som ešte divnejšia než sa zdá. Mám na to svoj názor, ktorý si ale nechám pre seba, no Sára by sa pre to až takto bičovať nemusela, okej, že sa to vymyká z jej 'bežnej' povahy a ide to proti jej zásadám, no už je to aj jedno a mala z toho predsa potešie, aspoň nech to neskúša poprieť - pred sebou ani pred ním, hahaha.
    Ale fajn, naozaj stačí, pekná časť, užila som si ju :)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Parádne, úžasné, som proste nadšená!! :3 Môj názor na Haizakiho sa pohybuje v kladných hodnotách, Sára je dievča, ktoré by som rozhodne brala za kamarátku a Jakub mi akosi od začiatku neimponoval...možno preto, že k Sáre v prvom rade patrí Haizaki :D Som zvedavá, ako sa príbeh bude vyvíjať od tohto bodu a ako sa budú k sebe správať :) jupííí, teším sa na ďalší diel, tak šup, šup!! :P :D

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Zdieľam rovnaké nadšenie s tými, čo komentovali predo mnou. Priznám sa, že som nečakala, že v tejto kapitole budú tí dvaja takto pokračovať. Minule to skončilo tak, že som myslela, že v nasledujúcej to posunieš a k ich intímnej chvíľke sa už nevrátiš. Ale bola som milo prekvapená. Táto kapitola bola priam presiaknutá intímnosťami, čo ocenili viacerí, myslím. A veľmi sa mi páči, že ako si tie ich milostné scény popísala. Ty si v tomto proste macher. Dokážeš to písať tak, aby to bolo dôveryhodné, detailné, ale stále je to na úrovni a nie je to nechutné, ani prehnané a za to máš obdiv. Len sa akosi obávam, že čo s nimi dvoma vlastne bude. Sárine pocity a myšlienky na jednej strane sú prirodzené, no na druhej si myslím, že by sa nemala toľko mučiť, obviňovať, predsa len, chceli to obaja, on to dokonca inicioval, takže si nemyslím, že by sa stalo niečo strašné. A snáď na to príde aj ona - že nemá dôvod sa utápať v zúfalstve a hanbe. Len ma trošku mrzí, že nevidíme do hlavy aj Haizakimu. Zaujímal by ma jeho pohľad - že ako to celé vidí on, aký má k tomu postoj a čo cíti, či vôbec niečo cíti. Ale pevne verím, že v priebehu ďalší častí sa to dozvieme. Dúfam, že sa nezachová ako hajzel a že ju po tom neodkopne a neublíži jej. Teším sa moc na pokračovanie a dávam veľký palec hore za túto kapitolu (y)

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Porno u Farah, porno u teba a roleplay s kamošom... Čo si môže úchyl ako ja priať? :D
    Sáruška nám to nezvládala, no. Občas človek tú ventiláciu potrebuje. A Haizaki v tvojom podaní sa mi opäť veľmi pozdával... *úsmev a lá vrah*
    Jakub tu je jeden z tých anjelikov s rožkami~ Ako to takíto ľudia zvládajú, vysvetlí mi to niekto?
    Hentai no Kame
    P. S. Za tie dve scénky máš u mňa venovanie a desať bodov pre Chrabromil ;)

    OdpovedaťOdstrániť
  7. *aura úchylného Citruštekovského-ja silnela každou erotickou vetou, nahodila diabolsky-úchylný úškrn* Výborne, Petrika, výborne!
    Bolo to fantastické, konečne sa na sebe sexuálne vybúrili, lebo bolo vidieť, že to už obaja nedokázali vydržať. Skvelý opis, to ani nemusím komentovať, veď si Petrika!
    No a to ráno a tie jej zmiešané pocity, nedobré pocity... prišlo mi to také milé, ale podľa mňa ho nezneužila - zneužili sa navzájom *devil face*
    No musím si ešte prečítať pokračovanie, veď chcem vedieť ako to teraz s nimi bude. :]

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)