pondelok, 14. marca 2016

Spolubývajúci- kapitola č. 15

***


***
Stála som pred dverami už hodnú chvíľku a v rukách zvierala kľúče.
Veď o nič nejde, Sára. Pokiaľ nevymenil zámky alebo ťa za tú dobu nepresťahoval, tak...tak to bude všetko v poriadku. Povzbudzovala som sa v duchu, otvorila si a vošla dnu. Veľmi pomaly som si vyzliekla kabát a čo najtichšie vyzúvala topánky. Keď som zdvihla hlavu od botníka, došlo mi, že je v byte až moc veľké ticho. A to svedčilo len o jednom. Nebol doma. Pozrela som sa na svoje hodinky na zápästí a zamračila som sa.
Už musel v práci skončiť. Zhodnotila som ihneď a aj keď by ma to možno malo potešiť, paradoxne som na toto zistenie reagovala skôr naopak. Úprimne, chcela som to už mať za sebou a pri predstave, že budem musieť opäť čakať, som pocítila akési zvláštne a nepríjemné napätie, ktoré sa ma držalo aj nasledujúce hodiny.

Krčila som sa nad knihami v snahe natlačiť do tej svojej hlavy aspoň niečo. No nebolo to moc platné. Ono to vlastne v poslednej dobe bolo celé hrozné. Na prstoch jednej ruky by som spočítala počet hodín, počas ktorých som sa tento týždeň dokázala venovať štúdiu.
Nešlo mi to, nezaujímalo ma to, bolo mi to jedno. A ani teraz to nebolo iné, s tým rozdielom, že som sa doslova nútila k čítaniu, pretože miesto toho som radšej sledovala čas na mobile.
,,Kde len toľko je?" zašomrala som potichu a prstami som nervózne poklopala po stole. Nuž, bola sobota a za ten čas, čo sme spolu bývali, bolo tých sobôt, ktoré by strávil na byte, naozaj až žalostne málo.
Pravdepodobne šiel von. Prebehlo mi mysľou a keď som si plne uvedomila, čo to znamená, zachmúrila som sa ešte viac. V povzdychom som sa oprela o operadlo stoličky a prekrížila si ruky na prsiach.
Čakala som snáď niečo iné? Pomyslela som si ironicky a pevne zomkla pery.
Prečo to vôbec tak riešim? Nebol to môj štýl. Rozhodne som sa takto divne nesprávala často a rozhodne som nikdy svojou energiou neplytvala na takéto veci. Nútilo ma to spomenúť si na svoj ranný skrat a ešte na ten horší, obedný, keď som sa vytratila z bytu. Zaujímalo by ma, že či to, ako som reagovala, malo súvis len s tým, že to bolo moja prvá takáto skúsenosť a ja som odrazu netušila, ako by som sa mala zachovať a ďalej správať alebo...alebo to bolo pre to, že to bolo práve s ním.
S ním. Jeho telo...Ten pocit, keď som ho objímala, držala pevne pri sebe. To, ako sa...
Zahryzla som si do spodnej pery, opäť. Bolo mi jasné, že to z hlavy len tak skoro nedostanem a aj keď som sa v istých momentoch cítila vážne hlúpo, aj tak ma to nútilo k úškrnu. Bolo to príjemné. To áno. A hlavne, netušila som, že môže byť práve takýto. Pri tom.
Možno to pôjde úplne hladko, vysvetlíme si to, možno... Pri tej myšlienke som zovrela svoj zvýrazňovač medzi prstami o čosi silnejšie a sklonila som sa znova nad knihu a skriptá.
Aspoň na chvíľu som sa ponorila do učebnej látky a vytesnila som všetky tie nepríjemne pocity.

O niečo neskôr som začula štrngot kľúčov, nasledované otvorením vchodových dverí.
Narovnala som sa na stoličke a popravde, dokonca mi aj mierne skrútilo žalúdok. Dlane som si položila do lona a nechtami som sa jemne zarývala do látky teplákov, ktoré som mala na sebe. Zvuk približujúcich sa krokov zosilnel a ja som pohľadom zablúdila k chodbe. Môj zrak sa stretol s jeho uvoľneným výrazom a hneď, ako ma tiež svojimi očami vyhľadal, sa mu na tvári objavil úsmev.
,,Ahoj!" pozdravil ma živo.
,,Ahoj." oplatila som mu, no rozhodne nie s toľkým nadšením.
,,Poobede som ťa tu nenašiel. Už som začínal mať dojem, že si šla na víkend domov." poznamenal akoby nič a prekročil prah mojej izby.
,,Uhm...to by sa mi neoplatilo."zamumlala som a...a to sa už on týčil nado mnou. Primrzla som na mieste, keď sa ku mne sklonil a jemne zobral moju tvár do svojich horúcich dlaní. Vtisol mi bozk na ústa. Bolo to...Bolo to milé a nečakala som to. Spôsob, akým sa nežne vpil do mojich pier, sa mi k nemu nehodil a o to viac ma to rozladilo. A nielen to, ako to urobil, ale hlavne, že to vôbec urobil. Keď sa odo mňa odtiahol, silene som sa pousmiala a sklopila pohľad. Otočila som sa späť k stolu a takmer až automaticky som si prisunula zopár papierov bližšie k sebe. Začala som v nich bezmyšlienkovito listovať.
,,Len som dostala chuť na kávu z jednej kaviarne. A...aspoň som sa prešla." zaklamala som, pretože som odrazu...odrazu som totiž netušila, kde by som mala začať. Táto chutná pusa ma, v skutočnosti, celkom rozladila a nevedela som s určitosťou povedať, čo mala znamenať. Respektíve, ako som ju vlastne mala chápať.
,,Myslíš tú, kde si nás vtedy zobrala s Mirkou?" spýtal sa a oprel sa dlaňou o stôl. Mlčky som prikývla a snažila som sa ignorovať, ako sa znova ku mne priblížil svojím telom, keď sa natiahol ponad učebnice a nazrel do nich.
,,Máš toho veľa?" zaznelo mi pri uchu a jeho druhá ruka opatrne prešla po riadkoch.
,,Bro...bronchitis fibrinosa...pseudomem...membr...é? Bože, to čo je?" pokrčil nosom a znechutene sa zaksichtil. Za iných okolností by som sa na tej jeho podarenej grimase určite schuti zasmiala, no momentálne som bola schopná len dívať sa do tých jeho zvedavých očí, ktoré zasa sledovali mňa. V tejto polohe sme zotrvali ešte hodných pár sekúnd a potom mi došlo, že...že to nie je práve najvhodnejšie.
,,Uhm...si, si hladný? Zohrejem ti to mäso zo včera?" vysúkala som zo seba na záchranu. Haizaki udivene nadvihol obočie a narovnal sa.
,,No..."
,,Ak budeš taká milá." zamumlal a ja som sa postavila.

Odložila som mu na tanier poriadnu porciu a dala ju do mikrovlnky.
Vážne mu práve hrejem jedlo? Pomyslela som si s odporom a zamračila sa. Pohltená vo svojich myšlienkach a vyhýbajúc sa jeho pohľadu, som po zapípaní bezmyšlienkovito otvorila dvierka a chytila neskutočne horúci tanier do rúk. Sykla som od bolesti a svoju pažu prudko odtiahla. Tanier s hlasným buchotom dopadol na svoje pôvodné miesto a nechýbalo veľa k tomu, aby úplne skĺzol na zem.
,,Si v poriadku?!" zaznelo za mnou a to som sa už ja rútila k umývadlu a púšťala si studenú vodu na popálené miesto.
,,Héj...ukáž..." Stál pri mne a naťahoval k mojim rukám tie svoje.
,,Nič to nie je." zašomrala som a vypla prúd tečúcej vody. Sledovala som začervenanú kožu a v duchu som prosila, až sa mi nevytvorí pľuzgierik. Jeho prsty jemne zovreli moje zápästie a poranenú dlaň si zdvihol k očiam.
,,Je to v pohode." poznamenala som, pozorujúc jeho sústredenú tvár, ktorá tak dôkladne skúmala moju pokožku. Jemne som si ju vymanila, zobrala utierku a s jej pomocou som úspešne vytiahla ten prekliaty tanier a položila ho na stôl.
,,Sára?" oslovil ma opatrne, keď som z šuflíka vyťahovala príbor.
,,Čo?" odvetila som a ani som sa len na neho nepozrela. Namiesto toho som sa snažila vydolovať vidličku, ktorá, z neznámych príčin, nebola vo svojej typickej priehradke, ale pod množstvom lyžíc.
,,Stalo sa niečo?" Jeho hlas bol tak jemný, tak...tak úprimne starostlivý, až ma to zarážalo.
Zadívala som sa na neho.
,,Nie. Prečo?" odvetila som. Jeho oči sa prižmúrili a...a ja som sa začala cítiť nepríjemne.
,,Dobrú chuť." zaželala som mu ,v snahe zakryť svoju rozladenosť a chystala som sa odísť.Vykročiť som ale takmer ani len nestihla, pretože sa dostal predo mňa a zatarasil mi cestu.
,,Čo sa deje?" zamumlal mäkko a jemne sa dotkol môjho ramena, na čo som sa ja, úplne nelogicky, odtiahla. V jeho očiach som takmer okamžite zazrela náznak sklamania.
,,Saruška..." prehovoril znova.
,,Čo ťa trápi?"spýtal sa ma opäť a tentoraz som ho nechala, nech ma opatrne objíme okolo pliec. Nasmeroval ma rovno k jednej zo stoličiek, na ktorú som sa ja dosť neochotne posadila a on ostal stáť nado mnou. Ucítila som jeho horúce dlane na sebe a o niečo neskôr už pritískal svoje líce o to moje.
,,Vyzeráš byť veľmi nesvoja." poznamenal.
,,Pomôžem ti s tým? Mám na teba celý deň neskutočnú chuť, Sára..." zamrmlal a ja som pri znení tých slov málinko stuhla.  
Mala som pocit...Bola som v tom, že to tou nocou skončilo a že to ráno...To ráno...
Jeho vlasy ma pošteklili na krku, no skôr, než sa ma stihol dotknúť svojimi perami, som sa uhla. Jeho prsty zovreli moje plecia o trošku silnejšie a na moment sa medzi nami rozprestrelo ticho. Tak moc som sa chcela otočiť a vidieť, ako na to zareagoval, no v tom momente som sa cítila tak hlúpo, že som len rozpačito sledovala jeden z neurčitých bodov na stole.
Je možné, že by...že by to bral naozaj vážne? Prebehlo mi mysľou a odrazu som nevedela posúdiť, či je myslieť si niečo také, odo mňa naozaj až tak moc trúfalé.
,,Nebola si spokojná s tým, čo..." začal potichu.
,,Oh, to nie!" vyjachtala som rýchlo. Možno až moc rýchlo a najmä splašene.
,,Bol si...Ja...ja sa, uhm, skláňam... pred tvojimi schopnosťami, len..." Pomaly som hľadala vhodné slová. Už dávno som sa necítila tak trápne a tentokrát som sa odhodlala nazrieť jeho smerom. Neušlo mi, ako sa mierne odtiahol a na čele sa mu objavila malá vráska.
,,Len?"
Zas tá jeho sivá. Nebolo v nej ale nič z toho, čo ma vedelo toľkokrát pobúriť a znechutiť. Bola tam len číra zvedavosť a akási, až neuveriteľne sympatická opatrnosť, ktorá sa snažila prekryť niečo, čo mi nápadne pripomínalo obavy. V súvislosti ale s čím?
,,Tebe..." odhodlala som sa. Normálne by som s nim rozhovor tohto typu určite neviedla. Pôvodne som to chcela s ním len uviesť na pravú mieru. Porozprávať sa o tom, vysvetliť si, že...že sa to jednoducho stalo a že pevne verím, že to nejakým spôsobom negatívne nepoznačí naše spoločné bývanie a vzťahy, ktoré medzi nami boli. Iba som chcela konať rozumne, zachovať sa ako dospelá. Chcela som byť proste férová a jednať s ním na rovinu, lenže tie jeho gestá, ten bozk, to, ako jemne skĺzol jednou svojou rukou z môjho lakťa až k zápästiu a...a to ďalšie dobiedzanie.
,,Tebe nevadí, že...že som včera mala pôvodne byť s niekým iným?" vysúkala som zo seba potichu. Naozaj som na to nebola hrdá. Navyše, tak úplne som nerozumela tejto čudesnej situácii. Tá otázka sama o sebe bola nelogická, keďže sa včera vôbec, ale vôbec nezdalo, že by s tým mal nejaký problém, no spôsob, akým sa správal, ma...ma naozaj nútil ju predsa len vysloviť. Netušila som, čo presne odo mňa ten muž chce a nebola som si istá, či to vnímam správne.
,,Tak nadšený som zrovna z toho nebol." vyriekol hundravo. Oh, ale čo?
,,Avšak... ja som asi ten posledný, čo by mal právo o týchto veciach moralizovať." uchechtnul sa a aj mne sa, nech som sa tomu bránila akokoľvek, na mojich perách ako na potvoru objavil malý úsmev. V tom momente sa mi, jednoducho, nedalo s ním nesúhlasiť.
,,To je všetko, čo ťa trápi?" Že všetko? Udivene som nadvihla obočie.
,,No..." Pomrvila som sa na stoličke.
,,Skôr by ma trápilo to, že..." Naklonil sa ku mne ešte viac.
,,Že mi momentálne niečo dlžíš." poznamenal tajomne.
,,Dlžím?" zopakovala som zmätene.
,,Po ránu je náš stav dva ku jednej, Saruška." zachrapčal. Dva ku jednej?
Párkrát som nechápavo zamrkala a potom...
,,Zabudni." povedala som otrávene, keď mi konečne došlo, čo tým myslí.
,,Ale no ták...veď nemusíš vyrovnať, stačí len keď..." Nenechala som ho ani len dokončiť, pretože som sa k nemu prudko otočila a zapchala mu dlaňou tie jeho nepodarené ústa.
,,Ešte jedno prosté slovo a hľadáš si novú spolubývajúcu!" precedila som pomedzi zuby, no klamala by som, kebyže tvrdím, že sa ma ten ťažobný pocit ešte stále držal. Ten...ten akosi pomaličky mizol s tým, čo mi povedal. A hlavne vďaka tomu, ako to povedal. Akoby to hádam nič neznamenalo, vôbec ho to netrápilo. Akoby...akoby na to vonkoncom nezáležalo.
Stiahla som svoju pažu. A on? On sa len uškŕňal, z tváre mu priam sršala tá jeho drzosť a svojím telom sa znova zozadu nalepil na to moje.
,,Ako mám toto chápať?"spýtala som sa potichu.
,,Ako netradičný začiatok nášho vzťahu." objasnil mi pobavene.
Vzťahu? To ako...to ako vážne? Človek ako on, mi práve...? Ahr?!
Zaujímavé však na tom bolo to, že nech sa mi tá myšlienka zdala byť neviem ako smiešna a nereálna, aj tak som, jednoducho, ja...
Aj tak som nedokázala protestovať.
Otvorila som ústa s tým, že ho nejako odbijem. Tak, ako to robievam vždy, no napokom som ich len opäť zatvorila. Kam som sa to len dostala? S ním?! Celé to bolo...Ono...ono sa mi to neprotivilo.
Odrazu som v sebe nedokázala nájsť ten večne odmietavý postoj, ktorý sa mi s ním predtým takmer až automaticky spájal. Prečo?
 Možno...
,,Čo to robíš?" spýtala som sa otrávene a zamračila sa.
Jeho dlane totiž vkĺzli pod moje tričko a usalašili sa rovno mojich prsiach.
,,Nuž, myslel som si, že by ťa to mohlo navnadiť." odpovedal prosto a ja som si úplne živo vedela predstaviť ten jeho tupý, všetkých iritujúci výraz a rovnako provokatívny úsmev.
Super. Pomyslela som si v duchu, keď som si uvedomila, že som pravdepodobne naozaj v noci nezanechala moc dobrý dojem, keďže si ten kretén myslí, že mi stačí tak málo.
,,Zabudni... Znova." odvetila som mu síce, ale ten úškrn, ktorý sa pomaličky dostával na moje pery, som už potlačiť nedokázala.
,,Saruška..." zaprotestoval...na oko akosi tak ublížene, no to som sa ja už dvíhala zo stoličky a opúšťala kuchyňu.

Nasledujúca kapitola

***

6 komentárov:

  1. No Peťula, skláňam imaginárny klobúk, fakt sa ti to podarilo :) Haizaki je Haizakim, ale vie sa správať milo. Sára...najprv som sa zľakla, že ten ich vzťah pošle..no tam, kde slnko nesvieti, ale ten úplne posledný odstavec to zachránil :D Úprimne, viem si ich predstaviť aj v reáli, boli by naozaj chutný pár :D Stále viac a viac sa teším, čo ďalšieho v tomto príbehu vyprodukuješ, určite patrí medzi moje najobľúbenejšie ;) drž sa a píš, nech mám čím skôr čo čítať :D

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Bylo to dokonalé... Jsem zvědavá, jak to s nimi bude... Vážně mě to zajímá...
    Doufám, že si to vyříkají... :)Nebo nějak...
    No chápu Sáru, že to bylo ze špatné nálady... Ale Haizaki se nám začíná "vybarvovat"... Směs jeho arogance a jeho ... dobré stránky! :D Prostě paráda! :3

    OdpovedaťOdstrániť
  3. to je taaak bezvadné :-) i ten vzhled i povídka :-) opět se ti moc povedla, jen jsem smutná, že budeš blog pozastavovat :-(, ale pokud je to nevyhnutelné, chápu.
    To s tím vyjadřováním chápu, vlastně mívám dost často stejný problém, mě se bohužel povídka pak nepovede dopasat, takže další bod pro tebe.
    Co se týká povídky tak jsem zvědavá, zda si to ti dva vyříkají, nebo si to Haizaki zase nějak pokazí. Každopádně je fajn, že se snaží, teda v rámci svých možností, jen si nejsem jistá jak celý ten "vztah" bere. No uvidíme, co vymyslíš moc se těším na pokračování :)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Ja som hrozná. Najskôr tu pištím, že chcem nový diel a potom komentujem až po funuse ._. Prepáč, že som si s tým komentom dala takto "na čas", viem si predstaviť, že človek proste má radšej, keď je tá odozva rýchlejšie, ale ty mi to odpustíš, však? :) No a teraz k samotnej kapitole - už je to tu, začínam fangirlovať :3 Veľmi moc, moc sa mi páči, že ako sa vyvíja Haizakiho charakter, akým smerom sa uberá a hlavne, ako sa správal v tejto kapitole. Vystihla si to úplne úžasne, zachovala si jeho povahu + si ho povýšila na niečo ešte lepšie! Prišlo mi to také úplne prirodzené, úplne sa to k nemu hodilo a to mám ja rada :) Okrem toho, tá Sárina neistota, to je úplne normálne :) Tiež sa mi páčilo, že si to zachovala také realistické, ako zo skutočného života, že si nedala ráno ružové prebudenie, že boli obaja zaláskovaní a nič ich netrápilo. Po niečom takom chápem Sáru, že z toho mala také stavy, kto by nemal, všakže? Hlavne, keď človek nie je zvyknutý robiť také veci bežne. No ale tu sa ukazuje, že Haizaki je pre ňu asi fakt ten správny :P Lebo to, ako ju dokáže rozptýliť, upratať jej myšilenky, ubezpečiť ju, že sa nemusí cítiť zle, to bolo veľmi podarené, ako som už písala, že čo v tejto kapitole robil. Bol vlastne celkom zlatý, tým svojom "haizakiovským" spôsobom, ktorý nám v tejto fanfikcii tak imponuje. A s tým vzťahom ma dorazil :P Že by sa náš playboy konečne odhodlal "usadiť sa" a zmierniť svoje návyky? :P To by bolo skvelé a ešte s takým dievčaťom ako je Sára, ona je vlastne niečo ako jeho prvá láska, nie? :P Tie jeho sprosté reči a úchylné narážky - to bolo tiež na mieste, lebo je to proste Haizaki a toto k nemu patrí, to bolo tiež moc podarené :D Ale pri tom sa mi z neho nedvíhal žalúdok, ale naopak - som si hovorila, že to je ale dilino (:D), ale v dobrom slova zmysle. Sára by fakt potrebovala rozptýliť, aby sa nad všetkým tak netrápila a nefilozofovala, lebo jej zachvíľu vybuchne hlava a kto sa k nej hodí viac ako Shougo, čo zas nič nerieši? Protiklady sa niekedy fakt priťahujú a myslím, že on jej môže pomôcť byť viac uvoľnená a ona mu zase pristrihne krídelká, lebo by to trošku potreboval. Proste skvelý pár :) Naozaj sa mi to moc páči, že ako toto celé píšeš a ako a čo píšeš o nich :) Aj mi to príde také už kus dospelejšie, že už to nie je len také hranie na piesočku :) Fakt super, rovnako aj táto kapitola, mne sa moc páčila a som teda zvedavá, že čo bude s tým ich vzťahom-nevzťahom, lebo im dosť fandím :) I keď ten koniec - zase si to uťala tak, že mám obavy :D Sára je niekedy fakt tvrdohlavá ako baran, ale na druhej strane ju chápem, lebo veď pri človeku s reputáciou ako on, si nikto nemôže byť istý, že či to myslí vážne. To vlastne ani my, nevieme, že ako to myslí... to vieš jedine ty :D Ak to máš už premyslené :D Preto je naozaj škoda, že nevidíme aj Shougovi do hlavy, ako som už písala minule. Takto si človek nikdy nemôže byť istý, ale to je možno dobré, aspoň nás držíš v napätí a navnadené na ďalšie časti :)

    Čo sa týka tvojho predhovoru - chápem ťa. Niekedy sa veľmi ťažko vyjadruje to, čo máš v hlave. Aj ja mávam kopu nápadov, ktoré mi v mysli znejú perfektne, ale nedokážem to dať zo seba von písaním, ani keby som chcela. A býva to dosť frustrujúce, tak ti držím palce, aby sa ti podarilo všetko dať zo seba von tak, ako si predstavuješ a aby si bola s tým aj spokojná :) Náhodou, ja som s touto kapitolkou bola spokojná viac než dosť a myslím, že nie som sama :) Takže super a len v tom pekne ďalej pokračuj ^^

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Ja viem, zase meškám, ale na moju obranu, už včera som si to prečítala, akosi som sa ku komentáru nejako nedostala - ani to nie z vlastnej viny, na mobile mi vapadával signál, pretože ja samozrejme články musím čítať vo vani, moja logika, ja viem...
    Ináč je to vydarená časť, Haizaki bol taký zlatý zmrd malý, haha. A Sára, no tá z toho všetkého ešte stále robí príliš veľkú vedu v mojich očiach, no i tak som zvedavá, na čo sa s tým celým napokon dostane, heh :)
    Super častička :)

    OdpovedaťOdstrániť
  6. *spoza temnoty sa objavilo Citruštekovské-ja ála nízke sebavedomie* Pekne píšeš... vážne precítene, pekne a tak realisticky... Aj ja chcem tak.. písať. -_-
    No ja sa nečudujem, že má Sára takéto pocity a že sa správala tak, ako sa správala. Ale je fakt úžasné, ako opisuješ Haizakiho. Stará sa, je nežnejší a milší a taký... iný Haizaki. No nie že iný, ale že prechádza zmenou. Len nech ju pekne navnadí na ďalšie rošambo! xD
    Ale, chrobák v hlave - aký druh vzťahu si ten kanec predstavuje? :]

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)