nedeľa, 27. marca 2016

Spolubývajúci - kapitola č. 17

***


***
 Tú otázku som vypustila z úst len...skôr len tak, bez väčšieho premýšľania. Vôbec som nemala pocit, že by bola nutná a už vôbec som nepociťovala nejakú nervozitu a strach, ktorý by sa mohol s tým spájať. Bolo to skôr impulzívne, také možno až prirodzené vzhľadom na danú situáciu, no to, ako sa môj spolubývajúci zatváril, tak to...to vážne stálo za to.
,,Vyzeráš... zmätene." zašomrala som potichu, sledujúc pri tom jeho akosi až moc napätú tvár.
,,Potrebuješ čas na rozmyslenie?"spýtala som sa s poriadnym úškrnom na perách a nadvihla pri tom obočie. Prišlo mi to podarené. Veď predsa o nič nešlo, no spôsob, akým sa na mňa práve teraz díval, ma nútil k úsmevu.
,,Alebo ma hádam odmietaš?" poznamenala som na oko urazene a odula pri tom spodnú peru. Netuším, kde sa to vo mne takto náhle zobralo, no mala som chuť si ho trošku doberať.
,,Nemám dojem, že by som ti pri tom bozku zjedla jazyk. Takže?" neodpustila som si ďalšiu poznámku a na znak toho, že stále čakám na jeho odpoveď, som začala nervózne poklepkávať prstami po stole.
Chcela som v tejto malej hre pokračovať aj naďalej. Bavilo ma to!
Áno, možno som tým riskovala, že ho odplaším, predsa len on...on bol jednoducho taký, aký bol. No už som aj tak prekročila istú pomyselnú čiaru a sama od seba som odmietala znova ustúpiť.
Naozaj som to chcela skúsiť. Haizaki sa však medzitým len narovnal a podozrievavo prižmúril oči.
Pousmiala som sa.
Asi som bola zvedavá. Asi sa mi len páčilo to, čo som s ním v tých intímnych chvíľach zažívala a asi...
Zrejme som to chcela mať oficiálne, lenže...
Prečo ten retard stále mlčí? Pokrčila som nosom a pozorne sledovala jeho výraz.
Pomaličky, pomaly, ale...isto sa z rozladeného začal postupne meniť na ten, ten starý, známy, mne osobne občas protivný. Avšak, bola to skôr zúfalá snaha o frajerstvo, pretože sa nakoniec len pousmial a ...začal sa akosi tak ošívať.
Niekto je nám tu práve hanblivý? Trhlo mi kútikom úst. To snáď nie je pravda!
Ten chlap nemal problém so mnou spať a obťažovať ma po celú tú dobu. Taktiež chodil predo mnou nahý, vtrhol mi hocikedy do kúpeľne, mal sprosté reči a teraz? Ticho. Oh, v inej situácii by som ho označila priam za božské! No teraz sa mi to moc nehodilo.
,,Ja na tieto veci moc nie som, Saruška." zamrmlal. Vlastne to ani netrvalo dlho, no v mojej mysli sa ten moment od položenia tej otázky zdal omnoho, ale omnoho dlhší, ako v skutočnosti.
 ,,Skôr mi ide viac niečo iné." uškrnul sa síce, ale v jeho očiach som zazrela niečo, čo mi napovedalo, že ho to, pravdepodobne, trošku zarazilo. Zvláštne, vôbec som si nemyslela, že mi to bude vyznievať takto vážne. Skôr som si myslela, že to zoberie s humorom, že ihneď niečo odvetí a...a nebude ticho.
,,A budeš to..." z nejakého dôvodu som mu to chcela uľahčiť. Poďme teda na to inak.
,,...to niečo iné predvádzať iba a len mne?"
Nechcela som predsa až tak veľa a ani som len neočakávala viac. Iba možnosť skúsiť to. Dať tomu šancu.
Ak mám byt k sebe úprimná, naozaj by ma zaujímalo, ako by to s ním vyzeralo.
A súdiac podľa toho úsmevu, ktorý mu opäť pohrával na perách, to on cítil rovnako.

,,Chutí?" spýtal sa ma, keď som práve skúsila prvé sústo pizze, ktorú sme si objednali.
,,Veľmi..." Takmer som až slastne privrela oči. Tak moc dobrá bola!
,,Tak to ma teší." Tiež si z veľkého taniera zobral jeden z kúskov.
Po tom, čo mi takmer to "niečo iné" predviedol rovno na mojom písacom stole a mne sa ho úspešne podarilo zastaviť, som mu oznámila, že...že chcem ísť von. Vlastne to nebolo podané ani ako otázka, proste som to ako keby zavelila, na čo sa on chvíľku váhavo na mňa díval, no nakoniec odo mňa poodstúpil a prikývol.
,,Fakt je super." poznamenal udivene, keď aj on okúsil z toho zázraku, čo nám priniesli.
Pôvodne som chcela ísť do kina. Netuším, že prečo, ale chcela som si s ním  niečo pozrieť. Hocičo, no keď sme sa konečne dostali pred kino, bol už v plnom prúde aj posledný dnešný, premietaný film.
Takže sme prešli na rýchlo vymyslený plán B -jedlo. A tak som ho teraz pozorovala , ako práve trošku bojoval s naťahujúcim sa syrom a musela som sa pousmiať.
Ten muž bol môj. I keď mi teda neodpovedal na tú moju otázku ohľadom chodenia.
Aj tak si nikdy nebola na slová, Sára. Pomyslela som si a neubránila som sa úškrnu.
Lenže...
,,Tak teda ako? Chodíme spolu či nie?" Musela som si rýpnuť. Naozaj. Robilo mi to akýmsi až zvráteným spôsobom dobre, keď som videla, ako jeho uvoľnená tvár stuhla a nervózne behal pohľadom z jedného miesta na druhé. Možno som mu dokonca takto oplácala všetky tie jeho kúsky, čo mi stváral.
Že by som konečne začala byť ironická a uštipačná aj navonok? Pery sa mi opäť roztiahli do veľkého úsmevu a spokojne som sa oprela. Som to ja ale nepríjemný človek!
,,Ak to znamená, že budem večer pripustený, tak áno." odvetil. Pripustený? Čo som ja? Dáka fenka?
Zhrozila som sa nad výberom jeho slov, ale aj tak sa to jednej mojej časti zdalo celkom vtipné.
,,Tak tebe ide len o toto?" spýtala som sa na oko urazene a prekrížila si ruky na prsiach. Tušila som, že to myslel inak, ale tak rada využijem príležitosť, aby som sa s ním ešte málinko ponaťahovala.
Dnes...Dnes som mala na to akúsi, ba až špeciálnu náladu.
,,Nuž, momentálne nemyslím na nič iné. Vlastne..." Pošúchal si bradu.
,,Už sú to dva dni, čo sa okolo mňa provokatívne motáš a odstrkuješ ma. To nie je od teba pekné." dodal a ja som údivom nadvihla obočie.
,,Tak ja sa provokatívne motám?" zopakovala som nechápavo, na čo sa on pousmial.
,,No jasné, Saruška, stačí mi len predstava toto, čo sa dialo v piatok a..." Oblizol si pery a ja som tie svoje pevne zomkla.
,,Bola si...Kto by to do teba povedal!" uchechtnul sa. Debil
,,Ja si už ani nespomínam, kedy bol naposledy pre mňa misionár taký...taký wáu..." bľabotal ďalej a ja som sa v tej chvíli mala chuť schovať pod stôl. Hovoril to tak...tak otvorene!
Vážne...ale vážne som spala práve s ním?
,,Ja preferujem skôr..." Zvyšok som už ale nevnímala, našťastie, pretože som prešla do svojho módu, kedy sa síce tvárim, že počúvam, ale mysľou som úplne inde. S mierne znechutenou grimasou som sledovala toho muža pred sebou a...a vlastne...Naťahovanie s ním sa nevypláca!
Neubránila som sa slabému povzdychu.
Nuž, aspoň ma pochválil. Pousmiala som sa. Vadia mi tie reči ešte vôbec?
V podstate bolo lichotivé to počuť. Áno, bolo to úchylné, ale bolo to také to jeho úchylné. A on je taký dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni, čiže ono to je...Ono to je vlastne normálne.
,,Na rande sa nebol ani nepamätám." Opäť som začala plne zachytávať to, čo vravel. Toto jeho drobné priznanie ma celkom pobavilo. On bol vážne neuveriteľný.
,,Mal by si to skúsiť častejšie. Aj o tomto sú vzťahy." poznamenala som akoby nič a zobrala si ďalší trojuholníček pizze.
,,Nemyslím si, že by som predtým mal nejaký naozajstný vzťah." odvetil šomravo a mňa to prinútilo zdvihnúť k nemu zrak. Práve zahryzol do mäkkého cesta a začal prežúvať.
,,To je škoda, možno by sa ti to páčilo." vrátila som mu rovnakým tónom a pozornosť som upriamila na jedlo vo svojich rukách. Bolo zaujímavé sa s ním takto otvorene baviť a aj keď si plne uvedomujem, že som na jeho adresu v duchu utrúsila už neskutočné množstvo štipľavých poznámok, tak som akosi tak cítila, že nejaký ten kúsoček zo mňa ho tak trošku aj dokáže pochopiť.
Nie každý je na to.  Byť milým, romantickým, nežným. Myslím si, že nie každý si potrebuje zakaždým, keď niekoho stretne, ihneď aj vytvoriť silnú citovú väzbu k danému človeku a, žiaľ, niekto možno ani len netuší, ako by to aj v prípade záujmu, mal vôbec urobiť. Tieto veci asi prídu časom a vekom. Ľudia prehodnotia svoje priority. Zistia, čo im vyhovuje a čo nie a vtedy sa, jednoducho, rozhodnú.
Tiež na tom nie som inak.
Tiež som ešte asi tak úplne neprišla na to, ako by to asi malo vyzerať. Teda, správala som sa, ako sa odo mňa očakávalo a keď sa schyľovalo ku koncu nejakého z mojich vzťahov, tiež som cítila ľútosť a bola smutná, lenže...stačilo to?
,,S tebou sa mi to páči." zaznelo mi v ušiach.
,,Uhm...ako prosím?" Mierne som sa strhla a svoj pohľad som takmer ihneď nasmerovala na neho.
Na ten kratučký moment som bola vážne mimo. Nevnímala som.
,,Že sa neviem dočkať, kedy sa už vrátime na byt a ja ťa poriadne..." s úškrnom pozmenil obsah svojej predošlej vety a to posledné slovíčko naznačil len perami. Strašne moc som sa chcela zamračiť, no namiesto toho mi len zašklbalo kútikom úst. Fakt, neskutočne čarovný. Ale aspoň úprimný.
,,Ty si si sebou nejaký istý, nie?" oplatila som mu a on sa znova len pousmial.
Opäť tak šibalsky, provokatívne...a ja som ho len starostlivo a mlčky pozorovala.
Každú jeho maličkú vrásku, ktorá sa vytvorila, keď sa práve smial a neušiel mi ani jeden jediný záblesk v tých šedých očiach, ktoré som si už ani nedokázala predstaviť iné.
Toto bol proste on. Drzý, perverzný, miestami neohrabaný... Jeho nevychované ústa mleli jednu nevhodnú poznámku za druhou, no ale aj tak...ja...
Pocítila som akýsi maličký záchvev niekde vo vnútri. Akási čudná úľava prešla celým mojím telom a všetko to zlé, pochmúrne znova náhle zmizlo. Nebolo by to po prvýkrát, čo som takto zareagovala. Bol to taký ten neskutočne dobrý a príjemný pocit. Bol to pocit, ktorý by som si želala zažívať omnoho, ale omnoho častejšie.
Nie každý je na to. Byť milým, romantickým, nežným.
Tieto moje vlastné slová mi zneli stále v hlave. Myšlienkami som sa vrátila k tomu piatku a musela som sa nad tým všetkým trošku pozastaviť.
On sa vôbec nesprával tak, ako by sa od neho očakávalo. A ani ja som sa necítila tak, že by na mne chcel len uspokojiť svoje chúťky a potreby. Sama som vtedy bola až v akomsi zvláštnom tranze a všetko som mala teraz skôr zahmlené a možno aj skreslené, ale myslím si, že v dojme, ktorý to na mňa zanechalo, sa nemýlim. S istotou môžem tvrdiť, že aj keď mal síce od romantického ďaleko, tak nežný rozhodne bol.  
A hlavne teda štedrý. Prebehlo mi mysľou a v tom momente mi došlo, že my dvaja možno nemáme od seba až tak ďaleko, ako by sa na prvý pohľad zdalo.
Tiež som ani zďaleka momentálne nebola stelesnením nevinnosti.

Bol štvrtok poobede a ja som sa chystala ísť na víkend domov. Predchádzajúce dni školy ubehli až zázračne rýchlo. Pravdepodobne to bolo zásluhou toho nového rozptýlenia v podobe môjho chtivého spolubývajúceho a mne to akosi tak pripomenulo, že tieto začiatky vzťahov bývajú vážne zaujímavé. 
,,Pôjdeme?" spýtala som sa ho, keď som vošla do obývačky. Sám od seba mi totiž navrhol, že ma na stanicu odvezie, lenže práve teraz sa ešte len pohodlne rozvaľoval na gauči a nebol dokonca ani len oblečený.
,,Mal si mi povedať, že sa ti nechce. Teraz budem musieť poriadne podbehnúť." poznamenala som vyčítavo a odula pri tom spodnú peru. Síce, trošku sa mi marilo, že ide ešte jeden spoj o takých desať minút neskôr, ale tak henten vlak bol predsa len najvýhodnejší.
Nakúkla som do tašky, ktorú som mala prevesenú cez rameno a skontrolovala som, či mám všetko.
Telefón. Očami som takmer automaticky zablúdila k stolíku pred gaučom a nemýlila som sa. Bol tam.
Podišla som teda k nemu, že si ho zoberiem, ale skôr, než som ho čo i len stihla dotknúť, sa už ku mne nakláňal Haizaki. Uchopil moje zápästie a jemne ma začal ťahať.
,,Zmeškám to..." zamrmlala som, no to už som sedela na jeho kolenách. Tašku som nechala skĺznuť z pliec a tá s miernym buchotom dopadla na dlážku vedľa. Jeho paža silno uchopila môj pás a keď si ma k sebe pritiahol o čosi viac, hneď som ucítila, že je opäť vzrušený. A nebol veru sám. Ja sama som sa neubránila tej drobnej páľave, ktorú som takmer ihneď pocítila v podbrušku.
,,Nevadí." zašomral mi pri uchu a vtisol mi pusu na líce. Jeho ústa sa ihneď presunuli k tým mojim a na nič nečakajúc mi venoval poriadny bozk. Moje dlane, ktoré doteraz spočívali na jeho ramenách, sa posunuli na jeho hruď a sama som sa do jeho pier začala vpíjať nie práve miernym tempom.
Pootvorila som oči a zadívala som sa na stenu s nástennými hodinami, ktoré mi oznamovali, že teraz už budem musieť podbehnúť aj na ten druhý spoj. Teda, aspoň by som mala
Vlastne som mala opustiť byt už omnoho, ale omnoho skôr. Momentálne by som už mala kráčať po chodníku a v diaľke by sa už črtala veľká budova stanice, lenže...
Namiesto toho som sa teraz nechala objímať a užívala si to teplo, ktoré z neho sálalo. Bol priam horúci a ja som si uvedomila, ako moc mi toto chýbalo. Vždy mi prišlo, že muži majú o čosi teplejšiu pokožku ako my ženy a preto som zakaždým tak rada prechádzala po ich rukách, krku, bruchu...
Stiahol mi z pliec bundu a položil ju vedľa nás. Stále láskajúc moje ústa ma pohladil po chrbte a jednou rukou jemne vošiel pod moje tričko.
Mala by som ísť. Jeho brušká prstov sa nežne vryli do mojej pokožky a opatrne sa posúvali stále na iné a nové miesta. On sa vedel dotýkať. O tom nebolo pochýb. 
Nestihnem to. Do nosa mi udierala jeho vôňa. Cítila som jeho horúci dych na mojej tvári a jeho husté vlasy vo svojej dlani, keď som ich stále ešte celkom ohľaduplne uchopila.
,,Ostaň tu pri mne." zamrmlal a pevne zovrel moje boky. Svoje ústa pritisol na odhalené miestočko výstrihu a mne unikol prvý povzdych. Už som asi nepotrebovala stihnúť nič.
Tá požiadavka nemusela byť vôbec vyrieknutá. Avšak potešila ma.
,,Myslím, že jeden týždeň to doma ešte vydržia." odvetila som mu šeptom. Budú musieť.
Prešla som mu palcom po líci a na kratučkú chvíľu som sa zahľadela do jeho očí. Sama netuším, čo som sa tam vždy tak úpenlivo snažila nájsť, no nedokázala som si pomôcť.
Možno to bolo zaľúbením v tej farbe. Pravdepodobne.
I keď mi to znelo logicky a ako správne vysvetlenie, aj tak som pomaličky nadobúdala nedôveru v to, že to všetko potešenie a spokojnosť, je naozaj len zásluhou tohto fyzického harašenia, ktoré sme tak poctivo praktikovali uplynulé dni. Stále tu totiž boli aj záležitosti ako napríklad, že to bol práve on, kto dokázal tak chaoticky rozhádzať moje doposiaľ pomerne kľudné vnútro a že to bol tiež on, kto...kto ma prinútil sa starať o isté veci viac, ako inokedy. Nehovoriac o tej mojej malej, súkromnej diagnóze, týkajúcej sa mnohonásobnej poruchy osobnosti, ktorá v jeho prítomnosti nadobúdala priam kritické a až desivé parametre.


Nasledujúca kapitola - ŠPECIÁL


***

11 komentárov:

  1. Před tím Farah a teď ty... Ahh... Proč mi to děláte! :3
    Tak dlouho jsem se nezasmála, ty její myšlenkové pochody byli geniální... :3 Ale ani se jí nedivým... :D Jinak, co se týče Haizakiho tak ten to prostě taky zabíjel, ale to,že se styděl mě dostalo! :D
    A ta jeho "upřímnost" a prostořekost... Tak to nemělo chybu... :D :3
    Parádní dílek! :3

    OdpovedaťOdstrániť
  2. No, takžee... už som ti šla písať, že nevydržím a že máš pridať novú kapitolu, lebo sme stále nevedeli, že čo jej vlastne na to Haizaki odpovie! :D Tak vieš, že ako strašne moc si ma týmto potešila, ale vážne :) Milujem túto poviedku a ak už je to vyše týždňa, čo nepribudol diel, tak som nespokojná :D A preto som opäť raz po kliknutí na tvoj blog jasala šťastím. Bola som napätá, že čo jej náš Shougo odpovie a myslím, že to, čo si vymyslela, bolo perfektné. Neviem si predstaviť, že čo by sa tam hodilo viac, naozaj nie. Bolo to bohovské :D aký bol zakríknutý, ako nevedel, čo jej na to povedať :D úplne to sadlo, pretože chlapi jeho typu bývajú takí... Pokiaľ ide o vzťahy, tak sú ako vyplašené štence :D ale páči sa mi, že tomu dali obaja šancu :) naštvalo by ma, keby Haizaki zdupkal, takže za toto má u mňa bod :D a čo my vieme... možno sa mu to "randenie" zapáči :D so Sáruškou určite, o tom nepochybujem :D keď ona sa k nemu tak perfektne hodí :) A to, ako o ňom píšeš... juuj, ty asi chceš, aby sme tu všetky nad ním slintali a nechceli nikoho iného, že? Priznaj sa :D Fakt to bolo zabité, aj to na tej ich večeri, ako sa mu huba nezavrela :D a tie jeho reči :D drzé, ale pri tom svojim spôsobom podarené :D proste z toho cítiť, že Sára je iná ako ostatné :) a moc sa mi páčilo aj to, ako si popisovala jej pocity a myšlienky :) ako prišlo uvedomenie si toho, že k nemu naozaj niečo cíti :) to bolo vážne veľmi pekné :) A o tej ich poslednej žhavej scénke ani nehovorím... paráda ♥ Stále dúfam, že si aj nabudúce nájdeš na túto poviedku čas, bola by škoda, keby sme museli čakať dlho :P keď si nás tak namotala. Takžee, chválim a veľmi, Petrika :) žiadne také, že to stratilo úroveň, podľa mňa nie, každý jeden diel si drží svoju vysoko nastavenú latku a po dočítaní vždy chcem hneď aj ďalší :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Wau, gratujulem! A neverím vlastným očiam!
    Tieto začiatky sú ako tornádo a potom sa to mierni. Takže... nech si Sára užíva, lebo chalana čoskoro prejde chuť a príde prvý útlm~ Okej, viem, sa mám čo hovoriť, tie moje vzťahy na diaľku a ten milostný 4-uholník... Nuž, každý má niečo.
    To s povahou je trochu zvláštne, ale rozhodne nie neobvyklé. Ja to mám permanentne. A niekedy je to veľmi užitočné

    Kame

    OdpovedaťOdstrániť
  4. No popis chování obou se mi moc libí a docela by mě zajímalo zda povahu hrdinky čerpáš od sebe nebo je zcela vymyšlená, já si tě takto nějak představuju. No každopádně klobou dolů za to jak reálně je to všechno popsané, opět koukám s otevřenou pusou (jako v tom dobrém).
    Povídka je opět moc podařená, a nejlepší byl ten konec... :D:D že on ji tak trošku kazí? :D:D:D:D i když teda správně... na jejím místě bych asi taky zůstala

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Je pravda, že do každej OC dám niečo zo seba. Nejaký ten príbeh, povahovú črtu. Ono to ide asi každému, kto píše, tak automaticky. Predsa len ti to musí byť aspoň niečím blízke, však to určite poznáš :] Ale snažím sa to obmedzovať čo najviac, čiže žiadna z nich nie je stopercentná ja, ani polovičná ja, ani...no,chápeme sa? :D :] To by som asi ani nechcela. Ale tú malú štipku tam vždy vložím. Je to také...no, ako to povedať? Až taká terapia :]
      AAA čo sa týka Sárinho charakteru, tak ten sa mi vyvíja spoločne s príbehom, nejako mi to ide akosi tak "prirodzene" bez väčšieho premýšľania :] nuž, možno tú mnohonásobnú poruchu osobnosti máme spoločnú :DDDDDDDD Ja som inak skôr ten Haizaki :DDDDDDD
      Inak ďakujem za krásny komentár :] hej hej, on ju kazí...ja ju kazím :D nemá to dievča ľahké :D
      Ešte raz ďakujem, takú chválu si ani nezaslúžim :]

      Odstrániť
    2. Ty jako Haizaki... tak teď jsi mě docela vyděsila. :D:D:D Ehm... no jen doufám, že ne úplně. :-) Jinak musím souhlasit. Co se týká toho psaní, tak jsem nad tím nikdy nepřemýšlela, ale je pravdou, že ať se autor snaží jak chce vždycky napíše něco v čem je kousek jeho já. Neveřím, že existuje někdo kdo se dokáže dívat objektivně na situace, které sám svým postavám vymyslí. Proto ani nemusí chtít, ale vždycky do toho dá část sebe. I když přiznávám, že některé mé povídky jsou pro mě výzvou. Myslím, že je umění psát o postavách které jsou člověku blízké a zároveň vystihnout a zachovat jejich povahu bez toho abys je oblivnila svým vlasním smýšlením, natolik, aby to už nebyly ony. To ty zvládáš dokonale. Viz tvoje hrdinka Sára. No ale to jistě víš, komentáře jsou toho jasným důkazem.
      Na druhou stranu to platí i obráceně. Myslím, že je umění psát o někom, kdo takový není, zkrátka osoba, kterou nemáš moc o oblibě, případně ti její názory nesedí, možná ji kvůli tomu nesnášíš. Psát o nich pro mě znamená vyzvat samu sebe. Je těžké si pak zachovat jistou objektivitu. Nevím jak jsi na tom ty, ale co se týká mě, dokonale v tom tápu. Ehm... chci říct ať už autoři píšou o čemkoliv nezáleží, jak je to dobré nebo naopak, ale na té "terapii", protože důležité je aby to mělo nějaký smysl pro toho, kdo povídku vymyslí a napíše.

      Odstrániť
  5. Asi bude odo mňa sebecké žiadať to od teba, ale mohla by si sa pozrieť na nastavenie tvojho blogu na telefóny, keď budeš mať čas? Otrasne mi to blbne a myslím si, že chyba nie je v mojom telefóne, keďže všetky ostatné stránky mi to ukazuje normálne. (ale môže sa stať, že sa mýlim)
    Ku kapitole, vážne som si ju užila... ja ani neviem, čo ti mám k tomu viac napísať. Dievčatá predo mnou už všetko pekne vystihli a ja ich nechcem "kopírovať". Jednoducho sa ti to podarilo a basta! Haizaki je sexy, Sára konečne šťastná a ja tiež, keď mám šancu si to prečítať. :) Drž sa teda, ako v poviedke, tak v normálnom živote. Pá!

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Viem, že mi stránka občas seká. Netuším prečo, kým so tu mala šablónu cez html, ešte ako tak som tomu chápala, ale teraz tu mám len toplist xD AAA viem, že v telefóne sa mi stránka zobrazuje inak, ale videla som to všade inde na blogspot-ových stránkach, takže som sa nikdy nejako extra nad tým nepozastavovala, ale pozmenila som to :] Tak hádam už bude lepšie.
      Ďakujem inak sa milý komentár :]

      Odstrániť
  6. Ou, jéé, nový diel, som nadšená :D páči sa mi tá dynamika medzi nimi a že je Haizaki taký...neodbytný :D a Sárina porucha osobnosti :D ale dokonale ju chápem, mať takého chlapa doma :D takže tak ako obvykle, klobúk dole, že dokážeš písať aj v takejto časovo náročnej študijnej dobe a že stále si tie kapitolky držia svoj štandard, že nie sú kratšie, také..uspechanejšie, že je stále v nich čo čítať a vždy sa na čo tešiť :) takže som plná očakávaní, čo bude ďalej :)

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Jasné, zase oneskorene, ale čo už so mnou, nezabi ma, heh.
    K časti poviem asi toľko, že sa mi to naozaj páčilo. A vlastne ja ani neviem, čo viac k tomu napísať. Som rada, že som sa k tomu nakoniec dopracovala, už som sa na to tešila a pozri, aká som nakoniec "vyhorená", neviem sa vyjadriť, eh... Ospravedlňujem sa...
    Teším sa ale na pokračovanie :)

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Nejako som príliš mimo reality...
    No je fajn, že sa dohodli, že Haizaki sa bude "venovať" len a len jej. :] On sa možno zľakol toho.. že je to preňho nové a nepoznané alebo tak..
    No a tá chémia medzi nimi... môže byť ešte viac silná? Bohovsky to píšeš...
    A dobre, že zostala na víkend. Veeeľmi dobre. Veď to by bol hriech neostať s ním :]

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)