piatok, 15. apríla 2016

Aspoň pre dnešok.



"Prepáč, ale nemala som vtedy náladu."
"Prepáč, ale nemal som chuť."
"Prepáč, ale..."
Pevne zomkla pery, keď si uvedomila, že po koľkýkrát už niečo také počula, čítala... Mierne sa zachvela a mrzuto zaklapla notebook.
Nechápala to. Nerozumela tomu, ako niekto nemohol mať náladu, chuť a čas na človeka, ktorému na tej dotyčnej osobe záležalo. Nechápala tej otrasnej sebeckosti tých, čo tak hrubo ignorovali niekoho, kto ich mal rád. Čo neboli schopní sa ozvať, nedvíhali telefón, neodpovedali na emaily...
Je to hnusné.
Povzdychla si a zadívala sa na dvere od svojej izby. Bolo jej z toho smutno, na nič.
Už dávno zanalyzovala svoj problém, no nedokázala sa ho zbaviť. Dokázala sa veľmi rýchlo na niekoho naviazať a takmer ihneď dostať pri ňom ten dojem, že...že sa musí až príliš o neho zaujímať... A nebol to len dojem, len pocit! Ona to tak proste chcela, bolo to jej súčasťou, taká bola a...a keď jej ten niekto urobil niečo podobné, ako pred chvíľou, znášala to len veľmi trpko.
Iní by nad tým len mávli rukou, ale ju to trápilo.
Netušila, kde robí chybu. Starala sa, pýtala sa, trpezlivo počúvala...Počúvala aj vtedy, keď bola unavená, aj vtedy, keď tiež nebola práve vo svojej koži, ale bola to, jednoducho, ochotná urobiť a robila to rada, tak prečo to nedokázali aj oni? Prečo ju...odmietali, kedy sa im len zmyslelo?
Prešla ňou ďalšia vlna triašky a napäto privrela oči.
Keď bolo zle, bola im dobrá. Keď sa trápili, bolo fajn, že bola po blízku, že...že dokázala povzbudiť, poradiť, nakopnúť...
Lenže kto nakopne mňa?
Zhlboka sa nadýchla a na moment zadržala dych.
Už ma to unavuje... Prebehlo jej mysľou a následne sa vyvalila na posteli.
Nerobila to pre nich preto, že by automaticky čakala niečo na oplátku, len...
Len ju občas zamrzelo, že keď práve ona tápala v negatívnych myšlienkach, tak tu nikdy nebol nik, kto by ju pevne uchopil za zápästie a spod toho tmavého mraku odtiahol. 
Nuž, bolo by na čase si zvyknúť a prestať sa nad tým zamýšľať. 
,,Najlepšie si predsa len pomôže človek sám." zamrmlala znechutene a ironicky zároveň.
Pretočila sa na brucho a pevne objala svoj vankúš.
Kašlem na vás...
Teda...aspoň pre dnešok. 

.
.
.

5 komentárov:

  1. Pekne precítené. :) A smutné... občas je naozaj ťažké prekusnúť ten nechcený čas samoty. Vtedy je najľahšie prepadnúť depresívnym myšlienkam, sama viem o tom svoje.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Musím říct, že si vystihla můj Život v jedné krátké povídce... Petrika, jak ty to děláš!
    Občas mě děsí, když od tebe něco přečtu a najednou v tom uvidím sama sebe... :/ Jinak pěkně... No chápeš líbilo se mi to, i když v tom vidím sebe...

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Uf, to bolo... výstižné. Deprimujúce, no strašne výstižné. Každý prechádza takýmito obdobiami, si myslím, ale predsa len je to iné, ak to prepadne človeka, ktorý sa snaží byť vždy všetkým po ruke, snaží sa pomôcť a keď príde čas, kedy by potreboval pomoc on, tak je zrazu úplne sám. No, jo, i ja som tak, ale už som si zvykla - teda, vlastne zvykla..., snažím sa to celé nejako regulovať. Veď čo iné sa s tým dá spraviť?...
    Pekná, kratučká poviedka. Podarila sa ti :)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Nech je vo veci čokoľvek, tak dúfam, že všetko bude dobré a ak by si sa potrebovala niekomu zdôveriť, tak som tu :)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Na túto tému alebo o tejto situácii sme si písali.
    Myslím, že človeku dobre padne sa takto vyventilovať, utriediť si tie myšlienky, klady a zápory a podobne.
    Je to veľmi smutné, že sa takto ľudia správajú a je to na dennom poriadku a netreba si na to zvykať, lebo stále sa tu nájdu ľudia, ktorí takí nie sú *ukáže na seba a nahodí víťazoslávny pohľad*
    A ešte niečo. *uchopí ju za zápästie a spod toho tmavého mraku odtiahne* Viem, že som to urobila "skoro", ale... nikdy nie je neskoro! ^^ Som kedykoľvek k dispozícii. Síce nie som vždy onlajn na skajpe či fejsbuku, ale skajp ukazuje dokonca moje telefónne číslo (chvalabohu len pre vás, moje kontakty), takže hu-hu! (Neviem, prečo je tam ten pazvuk na konci, ale.. to som ja. Nerieš :D)
    Zhrniem tvoj príbeh. Je smutný, ale pravdivý a je dobré, keď o tom napíšeš. Je možné, že si to prečítajú aj ľudia, o ktorých je "reč" a možno niektorým z nich "svitne". : ]

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)