sobota, 30. apríla 2016

Raz budeš moja

***

 Všimli ste si, že tento chlap nemá žiadne fanarty, nad ktorými by som mohla slintať?
Je to frustrujúce :D a navyše, musím používať stále len tento otrepaný obrázok :/ :D
Inak, je to také písanie za pochodu. Nemám teraz moc času, ale tak hádam sa Vám to bude páčiť a žiadny preklep Vám nebude chcieť vypichnúť očká :]


Téma/Anime : Kuroko no Basuke
pár : OC x Nash Gold JR
 
***
Sama  presne nevedela, čo si má o tom myslieť. Díval sa ňu tak...tak zvláštne. Znervózňovalo ju to. Obzvlášť dnes, keď sa cítila dosť neisto aj bez toho. Objednávka kontaktných šošoviek totiž neprišla včas a ona si musela dnes zobrať svoje staré okuliare. Nie že by sa jej nepáčili, len si už zvykla na pohodlnosť bez nich. Navyše, pripomínali jej niečo, čo mala s ním spoločné. Niečo, o čom si myslela, že už je dávno zabudnuté a práve teraz, keď ju bez ostychu tak intenzívne a s príjemným úsmevom na perách pozoroval, cítila sa mierne mrzuto a vybavovala si takmer celú základnú školu a najmä tie jej časti, ktoré súviseli s ním.
Boli si blízki. Kedysi.
A potom sa to niekde pokazilo. Nie, neudialo sa nič hrozné, len...
Uchopila vidličku medzi prstami a svoj pohľad opäť upriamila na svoj ešte stále nedojedený obed. Nechcela na to myslieť. Nechcela myslieť na neho.
Nebola to chyba ani jedeného, ani druhého, že to takto dopadlo, ale aj tak ju to vedelo ešte zamrzieť.
Vložila si sústo ryže do úst a priam spomalene prežúvala, zatiaľ čo sa tak marne pokúšala upokojiť svoju myseľ. Vlastne to bola úplná náhoda, že obaja šli aj na tú istú strednú. Teda, aspoň tomu chcela veriť, i keď...
,,Ahoj..." ozvalo sa kúsok od nej. Nemusela sa ani len pozrieť a už vedela, komu ten chrapľavý hlas patrí. Odtrhla zrak od taniera a stretla sa s tým jeho. Vyzeral uvoľnene, ako vždy a keď si odsúval stoličku a posadil sa oproti nej, stále mu na perách pohrával ten istý úsmev. Koľkokrát ho už videla...
,,Ahoj!" odzdravila trochu tichšie, než obvykle. Ako dlho to už vlastne bolo, čo ju naposledy oslovil?
,,Ako sa máš?" spýtal sa a svoje modré oči upriamil na ňu.
,,Ujde to... Čo ty?" vysúkala zo seba nie zrovna nadšene a položila príbor na tácku. Akosi ju už prešla chuť.
Namiesto toho čelila jeho pomerne zaujatému a skúmavému pohľadu, ktorý jej pomaly, ale isto začínal byť nepríjemný. Jeho tvár stále žiarila, ale to...Tušila, že je to len maska. Len na oko pre tých okolo.
,,Mám sa fajn." odvetil krátko a pohodlne sa oprel o operadlo stoličky.
,,Potrebuješ niečo?" prehodila, keď medzi nimi na moment nastalo trápne ticho. Jeden z jeho kútikov sa nadvihol a strčil si ruky do vreciek od nohavíc.
,,Povedal som si, že ťa nechám tak. Teda aspoň na čas." začal a jej otázku ignoroval úplne. Nie že by jej to vadilo, spýtala sa len zo zdvorilosti a možno trošku aj pre to, aby toto ich čudné stretnutie niekde posunula a zistila, čo tým sleduje. No to, čo jej práve povedal, sa jej moc nepozdávalo a aj preto sa jej na čele urobila malá vráska na znak toho, že tak úplne nechápe, čo tým myslel.
,,Kebyže ťa lepšie nepoznám, pomyslel by som si, že sa ma pokúšaš dnes provokovať." poznamenal a ona pobavene nadvihla obočie.
,,Provokovať? Ja teba, Nash? A čím, prosím ťa?" Tiež sa oprela a ruky si prekrížila na hrudi. Bol to taký jej obranný postoj, ktorým sa snažila zakryť to, ako moc sa jej táto situácia nepáči.
,,Už som ich dlho nevidel." pousmial sa, pričom z nej nespúšťal oči.
Pocítila akési zvláštne zahanbenie, toto jej totiž nemusel vysvetľovať. Vedela, že hovorí o okuliaroch.
,,Dobre vieš, že už nosím šošovky, len mi to dnes proste nevyšlo." ozrejmila mu, aj keď veru nemusela a rozpačito si zastokla jeden z neposlušných pramienkov za ucho. Celé to bolo...
Bol jej priateľom tak dlho a predsa len, keď tu teraz s ním sedela, mala pocit, že je jej vzdialený ako nik iný.
,,Vieš, že ich mám rád. Vždy som ich mal rád, takže ma, prosím, nechaj aspoň na chvíľku si myslieť, že si to urobila kvôli mne, áno?" navrhol jemne a naklonil sa ponad stôl. Opäť ten výraz.
Falošný.
Vlastne jej jeho pošramotené, pravé ja nikdy nejako extra nevadilo. Skôr neznášala tento nechutný zvyk pretvárky, čo si tak osvojil behom posledných dvoch rokov.
,,Ak ťa to urobí šťastným." Len mykla plecami, mierne sa odsunula od stola a postavila sa. Vrátila stoličku na svoje miesto a uchopila tácku.
,,Prajem pekný zvyšok dňa." popriala mu tak milo, ako sa jej len dalo.
,,Rebekah?" ozval sa skôr, než sa mu stihla dostatočne vzdialiť.
Pevne zomkla pery, no nakoniec sa predsa len k nemu ešte otočila. Venovala mu spýtavý pohľad, zatiaľ čo sa on dvíhal od stola.
,,Len tak mimochodom, mohla by si toho chlapca poslať kade ľahšie? Vieš, že nemám rád, keď sa okolo teba motajú." poznamenal chladne, keď k nej pristúpil. V ten moment sa musela mierne zakloniť, pretože bol o dosť vyšší. Zovrela tácku v rukách o čosi silnejšie a zahryzla si do jazyka. Mala totiž len veľmi málo k tomu, aby mu na to niečo odsekla, no na druhej strane bola dosť rozumná na to, aby to neurobila. Pri niekom ako bol on, musela byť obzvlášť opatrná vo voľbe slov.
Preto sa rozhodla pre druhú možnosť.
Ignorovať to. A tak sa bez zbytočných slov zvrtla na päte a odkráčala odtiaľ.

..............

,,Môžeš sa odúvať koľko len chceš." prehovoril sucho a pošúchal si líce, na ktorom pred pár sekundami pristála jej dlaň. Vylepila mu takú, že na ňu bude právom hrdá ešte riadne dlhú dobu.
,,Aj tak ťa nebudem mať menej rád." zamrmlal spôsobom, aby to počula len ona, pretože okrem nich bol v šatni celý jeho tím. Viacerí ešte stále s vyvalenými očami sledovali to malé divadielko, ktoré im tí dvaja predvádzali, ale už len na malú chvíľku, pretože stačil jeden jediný Nashov pohľad na to, aby pochopili a začali sa zberať preč.
O kratučký okamih neskôr osameli a jeho na oko ľahostajná tvár odrazu nabrala na úplne inej emócii. Zato tá jej sa nezmenila ani trošku. Bola nahnevaná. Veľmi. A aj keď to zo začiatku nechcela riešiť, tak to nakoniec aj tak nevydržala a vybuchla úplne.
,,Nuž, podľa tvojho veľmi milého pozdravu súdim, že sa ti už bol sťažovať." poznamenal a posadil sa na lavičku.
,,Nikto sa mi nebol sťažovať!" priam zavrčala. Skutočne ju vytáčal. Tá jeho arogancia, to, ako k tomu všetkému pristupoval a najmä to, že sa tváril, akoby sa vôbec, ale vôbec nič nestalo.
,,Tak teda?" spýtal sa, stále rovnako bez záujmu.
,,Už s tým prestaň, Nash...Rozumieš?" Snažila sa pôsobiť tvrdo, ale tie slová predsa len v sebe naozaj nachádzala ťažko. Nebolo to tak, že by sa ho vyslovene bála, aj keď...
Boli práve sami. Nebol tu nik, kto by sa jej mohol v prípade potreby zastať, no aj tak verila, že jej nervozita miešaná s hnevom vyplýva z niečoho úplne iného. Bola...zmätená. Z neho, z toho, čo jej stále robil a občas už aj zo seba samej.
Dívala sa, ako sa postavil a urobil k nej zopár krokov. Opäť raz si uvedomila ten výškový rozdiel, čo medzi nimi bol, no neustúpila. Už mala toho po krk. Jeho zvrátenej zvláštnosti a vlastne aj toho všetkého, čo súviselo s ním. Veď on ju...
,,To, čo som ti povedal na základke, stále platí." vyriekol pevným hlasom a uprene jej nazrel do očí. Mierne sa zachvela, keď pocítila to isté, čo aj vtedy. Bol to presne rovnaký pocit, presne...
Mala na sebe tie svoje okuliare a pripadala si tak obyčajná, tak ...nudná a predsa len bol vtedy po jej boku. Ani len netušila, ako sa vlastne dostali k sebe. On bol nový študent, ktorý bol síce inteligentný, no lenivý a ona...? Ona bola tá, vedľa ktorej sa na prvej ich spoločnej hodine posadil a taktiež tá, ktorá mu bez problémov dávala odpisovať svoje úlohy. Stala sa z nich taká...v celku komická dvojka.
Šedá, tichá myš a nepríjemný, nebezpečný grázlik. Nech to znelo hocijako čudne, fungovalo im to.
"Čakám len a len na teba." To jej povedal, keď šli raz spolu domov. Ten fakt, že niečo také vyslovil v tom mladučkom veku, jej teraz pripadal až vtipný, no v tom momente sa jej, popravde, srdiečko naozaj rozbúchalo. Predsa len to bolo jej prvé vyznanie, na ktoré mu však nestihla ani len nič odvetiť, pretože jej to nedovolil.
A v tejto chvíli tiež pocítila tú sladkastú úzkosť. Ani dobrú, ani zlú. Tú, čo ju miatla. Zdvihla k nemu svoju hlavu a on sa do nej vpil svojim nezvyčajne úprimným pohľadom. Jeho tvár odrazu stratila ten povýšenecký výraz a zmenila sa na akúsi, až nežnú. Bolo to tak iné, tak...Jasne si však spomínala, že sa na ňu takto díval aj v ten deň.
Obaja začuli zvuk píšťalky, ktorý oznamoval, že každú chvíľu začne zápas. Nik z nich sa ale ani len nepohol a až keď ona ako prvá sklopila zrak, on prehovoril.
,,Buď dobrá." zašomral a zdvihol k nej svoju dlhú pažu. Jeho horúca dlaň na kratučký okamih spočinula na jej vlasoch a krátko na to ju už obchádzal a smeroval si to k východu.
Nespokojne zomkla svoje pery, keď si uvedomila, že to opäť raz nedopadlo podľa jej predstáv. Zasa ju...
Nie, dnes nie! Nenechá ho, aby s ňou zasa vybabral. 
,,Myslím to vážne, Nash!" precedila pomedzi zuby. Stačilo jej len pár krôčikov a bola by pri ňom, lenže jeho chrbát sa stratil za dverami a tak musela výjsť za ním. Musela poriadne pridať do kroku, aby jej na chodbe nezmizol úplne. Rýchlou chôdzou ho následovala až k telocvični a miestami to dokonca začínalo až vyzerať, že ten protivný chlap pred ňou uteká.
,,Hej, Nash!" zakričala na neho a chňapla po jeho ruke, keď sa chystal vkročiť na ihrisko. S pobaveným úškrnom sa k nej otočil a jeho pohľad padol na jej drobné paže, ktoré práve zvierali tú jeho. Akonáhle si toho všimla, tak ho ihneď pustila a zatvárila sa zahanbene.
,,Veď ja to tiež myslím vážne." zamrmlal a kútiky jeho úst sa zdvihli ešte viac. Hala bola už plná ľudí, ale nezdalo sa, že by im niekto venoval až príliš neželanej pozornosti.
,,Nerob si zo mňa srandu, chcem..." nedopovedala, pretože sa k nej náhle sklonil a jeho ústa sa ocitli len pár centimetrov pred tými jej. Primrzla na mieste a skrútilo jej žalúdok. Bol tak...blízko. Zasa. Tak moc, že mohla cítiť jeho vôňu, vôňu jeho vlasov a...a jeho horúci dych na svojej pokožke. Sama si bola vedomá tej páľavy, ktorá ju pomaly pohltila a kebyže nie sú na očiach ostatným, s radosťou by mu vylepila ďalšiu.
,,Si neuveriteľný..." precedila pomedzi zuby mrzuto, keď sa ako tak spamätala, ale ani ten nepríjemný tón jej hlasu nezmenil jeho dobrú náladu. Jeho pery boli skrútené stále v tom istom úsmeve, až kým sa nepohli.
,,Raz budeš moja." zachrapčal sebavedomo a hlavne tak, aby ju vytočil ešte viac. Akonáhle to dopovedal, priam bolestivo jej zaškubalo sánkou a mala čo robiť, aby nechytila ďalší amok. 
,,Dobre vieš, že by som sa ti rád aj naďalej venoval, ale teraz už budem musieť ísť...Ak ale ostaneš na zápas a počkáš ma..."
,,Zabudni." prerušila ho hrubo, na čo sa on znova uškrnul a narovnal.
,,Aj tak ma teší, že si ma prišla pozrieť." poznamenal samoľúbo a keď na neho niekto niečo zakričal, odvrátil sa od nej len na kratučký okamih, niečo odvetil a už sa opäť k nej vracal.
,,Tak sa zatiaľ maj krásne... budúca mamička mojich detí." poprial jej a ignorujúc to, ako zhrozene pootvorila ústa, sa zvrtol a mieril si to k svojim spoluhráčom.
Prešla ňou nová vlna hnevu. Striasla sa odporom a akonáhle sa v jej zornom poli objavila voľná basketbalová lopta, bez váhania sa po ňu zohla a...a hodila ju po ňom z celej sily. Šikovne ho trafila do chrbta, na čo sa Nash na chvíľku zastavil, no neotočil sa. Namiesto toho len zdvihol jednu zo svojich paží a...a pohrozil jej.
,,Ty jeden...!" Takmer dupla nohou a očami blúdila po parketách v snahe nájsť ešte niečo, čo by mohla rovnako použiť, no na jej smolu už boli všetky potenciálne predmety mimo jej dosah.
A tak nakoniec s rovnako strašnou a podráždenou náladou opustila telocvičňu.
,,Ten...!" hromžila vonku a zúrivo kopla do kamienka, ktorý sa jej dostal pod nohy.
,,Čo si to o sebe vôbec myslí?" šepkala a od zlosti sa až tak triasla. Až o čosi neskôr sa zhlboka nadýchla v snahe aspoň ako tak sa upokojiť a...a zhodnotiť to, čo sa jej práve stalo.
Zarazila sa, keď si to celé zrekapitulovala a znova pocítila tú horúčavu, ktorá však tentoraz s jej výbušnosťou nemala nič spoločné.
Nielenže mu jednu riadne tresla, ale...ale sa s ním aj doťahovala ako malá. S ním! S tým, s ktorým sa neoplatí zahrávať a predsa len...
Zakaždým na neho musela takto reagovať. Ak to aj niekedy nedala na sebe poznať, tak vo vnútri vždy bojovala sama so sebou a najmä s chuťou nejako tomu namyslencovi fyzicky ublížiť.
Veď len v duchu ho prefackala hádam už miliónkrát!
Avšak...Dnes to prehnala.
Prehnali to obaja.

 ..............

Pousmiala sa a spokojne sa pretočila v mäkkej posteli na chrbát. Ani len netušila, prečo si na to znova spomenula. Takto po rokoch. Veď to bolo už tak dávno. No v poslednej dobe sa jej stávalo naozaj často, že sa zamyslela a myšlienkami uchádzala k minulosti.
Zrejme za to mohli súčasné udalosti. Zrejme...
Natiahla pred seba ruku a zadívala sa na mierne extravagantný prstienok, ktorý zdobil jej prst. Fialový kamienok nebol  moc typický pre zásnuby, no vzhľadom na muža, ktorý jej ho dal, tu skutočne nebolo nič divné a zvláštne. Popravde, skôr by ju prekvapilo, kebyže príde s niečím bežným a klasickým.
Toto...Toto bolo u neho úplne na mieste.
,,Som rád, že sa ti páči." ozval sa pevný hlas a ona lenivo pootočila hlavu smerom k dverám od spálne. Stál tam opretý o zárubňu a všetko nasvedčovalo tomu, že ju už hodnú chvíľku potichu pozoroval.
,,Hej, ujde." poznamenala provokatívne a na perách sa jej objavil jeden z tých úsmevom, ktoré boli skôr typické pre neho, než pre ňu.
Nuž, spoločne strávené roky už na nej začínali zanechávať nejaké tie stopy.
,,Ujde?" Pobavene zdvihol obočie a pristúpil k posteli. Natiahla sa za ním a on jemne stisol jej dlaň vo svojej. Následne sa posadil na kraj postele a sklonil sa k jej stále ležiacemu telu. Podoprel sa v lakťoch a vtisol jej bozk na pery. Voľnou rukou prešiel po jej boku, uchopil prikrývku a stiahol ju z nej.
,,Ste stále rovnako rozkošná, pani Goldová." zamumlal jej do úst a znova ju ochutnal.
,,Ešte nie som žiadna pani Goldová." odvetila krátko na to, ako sa od nej odtrhol a šibalsky na neho zazrela.
,,Stále si to môžem rozmyslieť." dodala na oko vážne a sledovala, ako sa jeho doteraz príjemný pohľad málinko zmenil. V jeho očiach sa nebezpečne zalesklo a keď opatrne zovrel jej zápästia, už len s tým stále rovnakým úškrnom čakala, čo príde ďalej.
Opäť sa k nej naklonil.
,,Len si to skús." zamrmlal a ona postrehla ten zaujímavý podtón, ktorým to povedal. Svoj zrak preto zafixovala na jeho ústa a jemne si zahryzla do spodnej pery. Páčilo sa jej to. On sa jej páčil. A nielen to.
Sama sa k nemu nadvihla a tentoraz pobozkala ona jeho.
Túžobne, vášnivo...tak, aby pochopil, že to všetko bol len nevinný žartík.
Na to, aby ho opustila, ho až príliš milovala. Bolo to niečo, čo síce neprišlo hneď, ale sa tým časom budovalo a rástlo. Bolo to niečo, čo občas nechápala a aj teraz, keď si plne užívala to príjemné teplo, intenzitu jeho dotykov a jemnosť úst, nemala v tom tak úplne jasno.
Len čo ju pustil, ho pevne objala okolo krku a pritisla sa k nemu. Zbožňovala jeho objatia a preto sa ich vždy tak sebecky dožadovala. Rada ho cítila. Fyzicky, emočne...Všetkými možnými spôsobmi.
Znova si k sebe našli cestu. Tak nakoniec mu to predsa len všetko vyšlo.
Bola jeho. 
Už im chýbali len tie deti.
.
.
.

ĎAKUJEM za prečítanie. 

***

6 komentárov:

  1. Nečakaný oneshot, ktorý ma veľmi príjemne prekvapil :) Bolo to také milé, úsmevné, nežné, miestami aj nostalgické a veľmi dobre premyslené. S Nashom a jeho fanartmi je to veru ťažko, ale vôbec mi nevadí, že používaš stále len tento obrázok, myslím, že je viac ako dostatočne vyhovujúci. Aj tak je podstatnejšie, že čo o ňom napíšeš a aj toto sa mi nesmierne páčilo. Vždy si o tomto človeku rada niečo prečítam a myslím, že on k tebe nejako tak už patrí, že sa k nemu pri písaní rada vraciaš, písať o ňom ťa baví a máš to rada a je to aj vidieť. Bola to trošku zmena oprosti Victorii, no moc sa mi rátalo, že si k nemu opäť dokázala skombinovať úplne inú postavu ako pred tým, a opäť to fungovalo výborne. Ten ich malý vzťah-nevzťah bol taký až čarovný, úplne bolo z tých slov a viet cítiť, že je pre neho špeciálna a úžasne sa o tom čítalo. I tá jeho vytrvalosť, sebavedomie a presvedčenie o tom, že bude raz jeho, bola úplne na mieste a tiež sa mi to moc páčilo. Veď nakoniec sa mu to podarilo a nič iné by som od neho neočakávala. Je to predsa Nash Gold Jr :) Boli vskutku zaujímavá a nevšedná dvojica a o takých milujem čítať najviac. O to lepšie, že im to aj spolu klaplo podľa predstáv :) Veľmi chválim a za mňa palec hore ^^

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Toto bolo tak pekne napísané... :) Normálne ma to až zahrialo pri srdiečku. Páčili sa mi obaja, aj Nash, aj hlavná hrdinka. Boli neskutočne podarení, a tie ich myšlienkové pochody, správanie... proste super. Neviem sa ani poriadne vyjadriť. Jednoducho mi boli obaja blízki. Niečo z ich správania mi je blízke, a tak sa mi to preto aj tak veľmi zapáčilo. Ďakujem za pekné spríjemnenie dňa!...

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Pekné, zlaté. Páčilo sa mi to, veľmi dobre napísané. Potešila ma táto jednorázovka, haha. Naozaj mi to spríjemnilo deň :)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. *tleská* Tohle se mi hodně líbilo, se to tak pěkně četlo ^.^ to Nashovo arogantní chování bylo opravdu famòzně napsané a ta ten míč do zad, super nápad :D mno a koukám, že ho máš fakt ráda ^^

    X <3 X

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Parádní jednodílovka... :)
    Celkově to působilo tak mile, pěkně... Musím uznat, že Nash je pěkně vytrvalý chlap! :D

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Yay, ďalší zamotaný vzťah.... akoby ich nebolo na svete už dosť, že? :D
    Každopádne, grázli vedia poriadne prekvapiť, viem z vlastnej skúsenosti. Nasha si viem vďaka tebe viem fajnovo predstaviť, to ani nemusím čítať mangu. :D
    Hentai no Kame

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)