streda, 13. apríla 2016

Spolubývajúci - kapitola č. 18

***


***
V rukách som zvierala čisté posteľné prádlo a s prižmúrenými očami som pozorovala to staré, špinavé, v ktorom ešte boli navlečené periny a vankúše. Na bledomodrých obliečkach boli nepekne vyzerajúce fľaky a ja som pri spomienke na to, ako vznikli, začala cítiť trošku trápne.
Už to bolo niekoľko týždňov, čo sa nám s Haizakim začal ten náš vzťah-nevzťah a jemu sa naposledy zazdalo, že bežne posteľné aktivity sú nuda a tak...a tak ten chytrák nechal roztopiť čokoládu a...nuž...
Znechutene som sa zaksichtila pri myšlienke na to, ako sa mi ten jeho strelený nápad prestal páčiť už po prvých minútach a chcela som zdrhnúť do kúpeľne. Avšak on mal na to zrejme úplne opačný názor a aj napriek tomu odpornému, lepkavému hnusu, ktorý sme radšej mohli zjesť...normálne zjesť, som nakoniec nie tak celkom dobrovoľne strávila v jeho posteli takmer hodinu.
Vážne, tá čokoláda bola všade. V mojich vlasoch, po celej posteli...
Úprimne, podľa mňa to bol dosť nevydarený experiment, ale tak, aspoň Shougo sa tváril pri tom až nadmieru spokojne.
,,Nikdy viac..." zašomrala som a začal som sťahovať tie obliečky. Dolu šla aj posteľná plachta a ja som sa až modlila, aby som nenašla škvrny aj na matracoch.
Nechápala som, ako som mohla súhlasiť. Teda, nie že by mi dával nejako extra na výber, ale v poslednej dobe som naozaj začala na seba badať, že ten zmrd ma dokáže presvedčiť snáď na hocičo. Z nejakého dôvodu slovíčko "nie" z mojich úst vychádzalo stále ťažšie a zriedkavejšie. A najhoršie na tom bolo, že občas som sa dokonca sama v tom vyžívala a vlastne sa mi to...
Celkom aj páčilo. On bol...bláznivý, na hlavu. Úplne. A mňa to nejakým až zvráteným spôsobom práve takto bavilo. Kým som ja bola naučená o všetkom moc premýšľať a analyzovať dané veci do hĺbky, tak on už konal. On nečakal, nedúmal, nerozpitvával. Jednoducho, prišla myšlienka a o pár sekúnd už bola v procese realizácie. Nevravím, že to tak bolo ideálne. Len...
Len to bolo možno takto momentálne ideálne pre mňa. Ten chlap ma úplne...kazil a ja? Ja na to nič. Ochotne som sa nechávala unášať tými jeho strelenými myšlienkami a hovadinami, ktoré vyvádzal a do ktorých ma tak aktívne zapájal.
Nuž, nech už to vyzeralo akokoľvek hrozne, tak...
Ja som bola v podstate šťastná. Tieto dni s ním boli tak spokojné a príjemné, ako nikdy predtým. Áno, nadala som mu...karhala som ho a kritizovala, vedel ma rozzúriť do nepríčetnosti, ale aj tak...
Veselá. Spokojná. Uvoľnená
Netuším, ako sa mu to podarilo. Netuším, ako to robil. Ale, jednoducho, malo to svoj účinok a ja som sa zakaždým nad každou kravinou, ktorý práve vystrájal, nakoniec aj tak musela pousmiať.
Akosi tak podvedome som začínala cítiť, že...že aj keď sa navonok hnevám, niekde vo vnútri ho začínam skutočne akceptovať. Takého, aký je. A hlavne takého, aký je ku mne.


,,Saruška, kedy pôjdeme do toho obchodu?" ozvalo sa spoza dverí, keď som práve sedela za svojim písacím stolíkom a učila sa. Rýchlo som dočítala odstavec, na ktorý som sa doteraz sústredila a až potom som sa otočila.
,,Čo tak o pól..." zasekla som sa v strede vety a zhrozene som pootvorila ústa.
Haizaki stál na prahu dverí, v rukách mal kôš s prádlom, ktoré som mu práve pred chvíľou kázala zvesiť a...a na sebe mal moje nohavičky.
,,Niečo sa ti nepáči?" poznamenal pobavene, keď si všimol, kam môj zrak smeruje a začal sa predo mnou vykrúcať.
,,Fuj..." Zmohla som sa iba na toto chabé slovíčko. Úprimne, v tom momente som mala chuť vypichnúť si oči tým perom, ktoré som ešte stále zvierala medzi prstami. Ten pohľad bol strašný! 
,,Aké fuj?" spýtal sa na oko urazene a podišiel ku mne. Položil kôš na stôl a samoľúbo sa pousmial.
,,Vyzerá to odporne." odvetila som sucho, ale, popravde, už aj mne začínalo trhať kútikmi úst. To hovado!
Vážne mal ten chlap už dávno nad dvadsať, chodil do práce a...?!
,,Daj si to dole, prosím..." natiahla som k nemu svoju pažu, ale on pohotovo poodstúpil skôr, než som sa svojho kúsku spodného prádla vôbec stihla dotknúť.
,,Nie, nie." zaprotestoval a uškrnul sa.
,,Shougo..." zašomrala som otrávene a jeho úsmev sa ešte viac prehĺbil.
,,Beriem si ich so sebou do obchodu." odvetil akoby nič a jeho tvár sa skrivila do poriadne provokatívnej grimasy.
Zamračila som sa. To...to ako vážne? S ním to chodím? S ním?! 
Ten chlap vážne nemal hanby, ale tak na to som si už mohla dávno zvyknúť, lenže...
Vážne to vyzeralo príšerne, úchylne, komicky a bola som si istá, že tento obraz ma ešte bude veľmi, ale veľmi dlho desiť.
Povzdychla som si. Znechutene som sa zadívala na čiernu mašličku mojich obľúbených gatiek a ...a siahla som do koša s prádlom. 
No počkaj! Tentokrát som sa uškrnula ja a šikovne som vylovila jedny jeho čierne boxerky. Neušlo mi, ako skúmavo nadvihol obočie a na moment sa zatváril nechápavo.
,,Čo? Myslíš si, že si tu jediný s týmto zvláštnym zmyslom pre humor?" odsekla som podráždene a vybrala som sa s jeho bielizňou a spolu s ďalšími mojimi vecami do kúpeľne.


Musím uznať, že som sa takto pohodlne už dávno necítila a v istých chvíľach som tým chlapom tento typ prádla dokonca začala aj závidieť. Celkovo som bola aj prekvapená tým, že som sa tak nechala strhnúť a urobila niečo také, ale popravde, ani ma to moc netrápilo. Brala som to ako žartík. Žartík, na ktorý ma on naviedol. A...a tie boxerky sa nosili vážne super!
Je to nákazlivé. Asi pri ňom chytám druhú pubertu. Povedala som si v duchu, keď sme práve stáli medzi regálmi a napĺňali náš nákupný košík. Zopár vecí sme nemohli nájsť a tak sme už dlhšiu dobu len tak postávali a teda, aspoň ja, som usilovne pohľadom blúdila po jednotlivých policiach.
 ,,No teda..." zamrmlal obdivuhodne a ja som sa odtrhla od surovín a zvedavo som k nemu zdvihla zrak. A...nuž...naskytol sa mi pohľad na neho, ako chlipne zazeral na jednu príjemne vyzerajúcu čiernovlásku, ktorá prechádzala okolo.
Zamračila som sa a poriadne som ho zozadu capla po hlave. S hlasným uchechtnutím sa otočil ku mne a akonáhle som zbadala v jeho očiach pobavenie, došlo mi, že mi to s najväčšou pravdepodobnosťou spravil schválne. Idiot.
Tak ty ma provokuješ? Naštvane som sa na neho zadívala, na čo sa jeho úškrn ešte viac vystupňoval. V tom momente som mala chuť mu tresnúť po tej jeho hlúpej hlave ešte minimálne zo dve a potom...
Doslova som stŕpla na mieste, keď som si uvedomila, že práve žiarlim. Mierne zahanbene som si zahryzla do spodnej pery a...a zachmúrila som sa tak veľmi, ako sa len dalo.
Odkedy sa zrovna ja takto správam? Táto moja reakcia sa mi...sa mi veru moc nepáčila.
Nakoniec som však ale nad tým len pokrútila hlavou a vrátila som sa k nákupu, pričom som Haizakiho odignorovala úplne.
,,Bola dobrá, ale..." ozvalo sa za mojím chrbtom.
,,Najkrajšia riťka na svete je aj tak tu." dodal a následne som ucítila jeho dlaň na mojom zadku. Táto jeho poznámka ma opäť akosi tak rozladila, ale nedala som to na sebe poznať a tvárila som sa, že som to prepočula. Taktiež som sa snažila pôsobiť, že ani ten dotyk, ktorý ma takto na verejnosti celkom iritoval, vlastne nevnímam. No tento stav netrval dlho, lebo krátko na to, ako som sa rozhodla si ho nevšímať, ma objal jednou svojou pažou kolo pliec a silno si ma k sebe pritiahol. Vtisol mi bozk do vlasov a nebyť jeho hrude, o ktorú som sa opierala, asi by som sa aj zapotácala, pretože som to nečakala a stratila som pri tom pohybe rovnováhu. Stále nie v zrovna najlepšej nálade som nazrela do jeho tváre a ani ten fakt, že ten uštipačný výraz vymenil za úprimný a v celku príjemný, ma moc neuspokojil. Dokonca som čakala, že ešte povie niečo nevhodné, ale namiesto toho sa len znova ku mne sklonil a tentokrát svoje pery pritlačil na moje líce. Mierne som pri tom privrela oči a skôr než som sa nazdala, venoval mi ďalší bozk. Tentokrát na kútik mojich úst
Mimovoľne sa na mojej tvári mihol drobný, letmý úsmev. To gesto na mňa skutočne zapôsobilo.


,,Čo robíš?" spýtala som sa ho, keď som vošla ešte v ten samý večer do jeho izby, šúchajúc si pri tom uterákom mokré vlasy.
Shougo sedel na posteli a na kolenách mal položený notebook. Zdalo sa, že ho niečo na tej obrazovke poriadne zaujalo, pretože mi odpovedal až po hodnej chvíli.
,,Ale nič." zašomral a ja som sa posadila k nemu.
Bola som čerstvo po sprche a ku knihám sa mi už dnes ísť moc nechcelo. A možno som si akosi až tak podvedome žiadala, aby prišiel s nejakým návrhom na trávenie času a mala potom tak o dôvod viac neučiť sa.
,,Tak mi ukáž to nič." Chytila som do rúk počítač a natočila som ho k sebe.
Očami som prebehla po facebookovej stránke nejakého basketbalového klubu. V názve stálo "Fukuda Sōgō Academy" a mne sa v pamäti tak trošku marilo, že je to vlastne jedna zo stredných škôl, ktorá nebola tak ďaleko od môjho bydliska. Haizaki mal práve rozkliknutý jeden z albumov, ktorý bol plný hráčov, zastihnutých práve počas hry. Podľa dátumu založenia som zistila, že ide o starší zápas a...a vtedy môj zrak upútala jedna konkrétna fotografia. Ani netuším prečo, ale už aj v tej mini verzii mi bolo na nej niečo známe. Teda, skôr na tom mladíkovi, ktorý bol na nej vyobrazený. Zvedavo som ju zväčšila a...
Ten arogantný úsmev. 
,,To..." vydýchla som a vzápätí som sa uškrnula.
,,Toto nie...To ako..." Zahryzla som si do spodnej pery, aby som tým premohla tú náhlu túžbu po smiechu.
Pozornejšie som si prezrela toho hráča s dresom číslo šesť a potom som pohľadom spočinula na Shougovi. Jeho výraz ma dokonale utvrdzoval v tom, že sa nemýlim. Bol to on. Na to obrázku bol vážne on!
,,Kedy bolo toto v móde, prosím ťa?" Ukázala som prstom na jeho vlasy a tentokrát sa aj na jeho perách objavil úsmev.
,,Náhodou som bol veľmi žiadaný. Všetky ma chceli." poznamenal akoby nič a ja som sa tentokrát neudržala a vyprskla. Zakryla som si ústa dlaňou a znova som sa neveriacky pozrela na fotku.
,,Kto bol tvoj vzor? Jaden Smith z Karate Kid?" Vyriekla som pobavene.
,,Ah...tie vrkôčiky..." Prišlo mi to naozaj vtipné.
,,Čo? Nie sú sexy?" spýtal sa akože vážne a mne ušlo ďalšie uchechtnutie.
,,Sú...no, netypické." priznala som úprimne a najmä starostlivo zaobalene, na čo sa on zadúmal.
,,A ja že si zajtra zájdem ku kaderníčke. Chcel som si to vytlačiť a ukázať jej..." oznámil mi.
,,Opováž sa!" okríkla som ho, aj keď som vedela, že to nemyslí vážne.
,,Nehovor, že by si nebola za takú zmenu, Saruška." pokračoval ďalej a ja som ihneď nesúhlasne pokrútila hlavou.
,,A čo tak blond?" Položil novú otázku a mne sa ihneď vybavila spomienka na náš spoločný večer pri víne, po tej športovej akcii. Zas som sa len veselo uškrnula a uprene som sa naňho zahľadela. Len to nie.
Neodolala som a predsa som len k nemu natiahla pažu. Dotkla som sa tých jeho hustých vlasoch a hneď na to aj prstami zašla pomedzi jednotlivé pramienky. 
,,Mám rada túto sivú." zamumlala som.
Naozaj som ich mala rada. Skoro tam moc, ako tie jeho oči. A tie boli v tomto momente trošku čudné. Vlastne aj napriek tomu, že sme obaja práve srandovali, tak bol nejaký iný. A ja som si toho až teraz lepšie všimla.
Nenápadne som sa opäť pozrela na monitor.
,,Tebe ten basketbal chýba, že áno?" Silne som totiž pochybovala o tom, že by si tú stránku prezeral len z toho dôvodu, že si chcel zaspomínať alebo...alebo nebodaj naozaj zmeniť účes na to hrozné niečo.
,,Občas." vydýchol a zaklapol počítač. A mňa to udivilo, pretože som čakala, že to poprie.
,,Prečo sa teda k tomu nevrátiš?" Nedalo mi to.
,,Lebo nemám ako." odvetil prosto a niečo v tóne jeho hlasu sa mi nepozdávalo.
Mlčky som ho pozorovala, ako sa zdvíha z postele a krátko na to sa naše pohľady znova stretli.
V tej chvíli...V tej chvíli sa mi skutočne zazdalo, že vyzerá až smutne. Avšak bol to len krátky okamžik, pretože sa rozpačito odvrátil a akosi sa tak zvláštne pousmial.
A...a presne v tom istom momente som pocítila niečo nepríjemné aj ja. Netrvalo mi dlho a uvedomila som si, že tá nechutne ťaživá emócia vyplývala z toho, čo som práve mala možnosť vidieť v jeho tvári a v tej mojej milovanej sivej.
,,Idem do sprchy. Neviem... Pozrieme si potom niečo?" navrhol a podľa toho, ako sa ošíval, mi došlo, že mu celá táto situácia zrovna nepadla dobre.
,,Uhm...jasné." súhlasila som a...a potichu tam ostala sedieť ešte dlho potom, čo sa mi jeho chrbát stratil za dverami. Dívajúc sa na vypnutý notebook, som pevne zovrela obliečku medzi prstami a svoj zrak som presunula k nočnému stolíku, na ktorom mal položený svoj telefón.

.

ĎAKUJEM za prečítanie.

Nasledujúca kapitola


P.S. obvykle sa snažím nejako vžiť s charakterom OC, ktorú som vytvorila, ale keď si tak po sebe čítam tie moje uletené nápady, tak si začínam uvedomovať, že tentoraz som sa pravdepodobne stotožnila skôr s mužskou postavou, s Haizakim :D 
Ten zmrd ma nakazil nejakým svojím bacilom :D

***

7 komentárov:

  1. Peťula, ty sa diel za dielom prekonávaš! Takto dobre som sa už dlho na žiadnom príbehu nenasmiala :D Haizaki má teda dobre uletené nápady...ale prečo nie, sranda musí byť :D a som rada, že Sáruška sa nenechala vyviesť z miery, to dievča mi je čoraz viac sympatickejšie :D a o Haizakim ani nehovorím :D Ja neviem, tento príbeh mi je tak strašne sympatický a som neuveriteľne rada, že si si našla čas napísať ďalši diel o úchylnom Haizakim a nie práve svätej Sáre :D ako obyčajne klobúk dole, a teším sa na ďalší diel :) :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Jžš... To bylo dobré s tím spodním prádlem to nemělo chybu! :3
    Ale ne Haizaki musí mít svoje krásně šedé vlásky, ne ty hnusné copánky -.- ... O můj bože to byl hnus...
    Jinak ne, já se začínám bát. Telefon na stole, chlap v koupelně... Mám nepříjemný pocit, že Saruška neodolá a podívá se a zjistí něco, co se NÁM ani JÍ nebude líbit... :/
    Jinak parádní díle! :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ako vždy úplne super kapitolka. Urobila si mi radosť, keď sa to tu objavilo. Mám strašne moc rada tvoj zmysel pre humor, dokážeš písať naozaj vtipne, že sa pri tom čitateľ baví a máš skvelé nápady. Možno má ten Shougo na teba vážne svoj vplyv :) Každá tá scéna nemala chyby, pri každej som sa bavila a páči sa mi, že dokážeš o v iných prpadoch nudných a úplne bežných životných situáciách písať tak, aby sme to všetko zhltli aj s navijákom, proste sa pri čítaní nikdy nenudí. Či už to bola scénka v obchode, so spodným prádlom (mimochodom, mužské boxerky sú úplne parádne, ja by som to nosila normálne a stále, keby môžem) alebo jak si z neho uťahovala kvôli jeho vlasom. Je to všetko proste tak moc dobre vystihnuté a vymyslené... úplne sa mi to k nim hodí, ja ich vlastne neberiem len ako fikcionálne postavy, o ktorých len čítam, ale mám pocit, ako keby boli skutoční. Ako keby ten ich vzťah naozaj existoval a prežívam to s nimi. A sú vážne obaja moc, moc podarení. Som rada, že píšeš takúto fanfikciu práve na Haizakiho a dala si tejto postave úplne nový rozmer. Fujimaki-sensei by bol určite hrdý, keby vedel, čo vzniklo vďaka jeho dielu a hlavne na postavu, ktorá v tej mange až tak veľa toho priestoru zase nedostala. Aj práve kvôli tomuto milujem fanfikcie :) Snáď teraz ale nepríde niečo zlé, ako načrtla Dechi, že Sára zistí niečo nemilé, lebo ma klepne! Taká idilka, tak moc ich shipujeme a bola by škoda, keby sa niečo pokazilo. Len nech Shougo ďalej pekne seká dobrotu, svojím netypickým spôsobom.... Sára za to stojí :) Super a teším sa na ďalší diel...

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Haha, tak toto bolo podarené. Fakt zaujímavé nápady, čo ti poviem, haha. Mno, ja sa ani nečudujem, že si mu podľahla, niektoré charaktery sa len tak nenechajú, heh. Naozaj pekná časť, pobavila ma. Som zvedavá na ten jeho basket a vlastne aj na to, ako to celé dopadne :)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Aj ja som sa pri posledných odstavcoch vžila viac do Haizakiho... prišiel mi zlatý a celkom príťažlivý, keď ukázal kúsok zo svojich pocitov. Ale pristane im to spolu, obom. :)

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Jééj tohle se ti povedlo. A Haizaki. Já bych ho asi zabila :D:D ale co už... Oceňuju tvůj nápad :D:D Je to takové... "ztřeštěné" nevím jak jinak to napsat. Zkrátka crazy díl. Nevím sice do koho jsem se vžila já, ale asi jsem zůstala takový ten pozorovatel vedle nich, který se jejich nápady a odpoveďmi baví.
    Jako obvykle krásný dílek :)

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Toto nemalo chybu. To neviem ako ťa napadlo, ale je to paráda. Haizaki je skvelý odvalený chlap, Sára je mu čoraz viac a viac podobná. No tí dvaja sa zladili bohovsky a teším sa z nich. A super, že si tam dala tú vtipnú sc3nku s copíkmi, to karate kid xD Juj a konečne nám Haizaki tak smutne zmákol na chvíľu, je to v jeho prípade veľmi vzácne. :] Vďaka tvojmu príbehu je mi oveľa viac sympatický. No a už to vidím ako Sára niečo vymyslí, aby ho rozveselila :3 (upozorňujem - píšem z mobilu xD)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)