pondelok, 25. apríla 2016

Spolubývajúci - kapitola č. 19

***


***
Stála som pri jeho posteli a dívala som sa, ako spokojne dospáva ten náročný týždeň, ktorý práve včera ukončil v práci. Nepovedal mi presne, čo sa to tam u nich vo firme dialo, ale týchto päť dní sa vracal až neskoro večer a ja sama som na ňom videla, aký moc je unavený. Dokonca som kvôli tomu aj zvažovala, že by som upustila od svojho pôvodného plánu a dopriala mu ešte tých pár hodín spánku, lenže...
V rukách som pevne zovrela loptu, ktorú som odbehla dnes ráno kúpiť a váhavo som pristúpila bližšie.
To musí tej mojej Šípkovej Ruženke stačiť. Prebehlo mi mysľou a opatrne som basketbalku položila na zem. Veď už aj tak bolo skoro jedenásť a...
Zobudím ho. S touto myšlienkou som si sadla na kraj postele a svoju dlaň som položila na jeho rameno.
,,Shougo..." Citlivo som ním zatriasla. Niečo zašomral, pretočil sa na druhú stranu a pevne objal vankúš, na čo som ja pevne zomkla pery a skúsila som to znova.
,,Shougo, vstávaj!" napomenula som ho o čosi mrzutejšie a aj dotyk mojej ruky bol silnejší.
,,Saruška..." Pomrvil sa.
,,Nechaj ma ešte..." nervózne zavrčal. Za iných okolností by sa mi ho možno aj uľútostilo, ale momentálne som sa len zohla k podlahe po loptu a...a stále pomerne jemne ju hodila na jeho ležiace telo. Dopadla na jeho chrbát s tichým pľasknutím a spôsobila, že sa Shougo takmer okamžite a značne vyľakane posadil na posteli.
,,Daj sa do poriadku, o hodinu aj pól máš tréning." oznámila som mu akoby nič, keď sa jeho spýtavý a mierne podráždený pohľad do mňa vyčítavo zabodol. Nezabudol pri tom ani oduť pery a tak opäť pôsobil ako malý chlapec, čo ma nútilo k úškrnu.
,,Tréning? Aký tréning?" pokrčil nosom a prehrabol si strapaté vlasy. Potom však jeho zrak upútalo niečo iné a skúmavo zobral loptu do rúk.
,,Čo to tu robí?" spýtal sa hundravo a znova sa očami vrátil ku mne.
,,Je tvoja." odvetila som jednoducho.
,,Ale už vstávaj, prídeš neskoro..." pokarhala som ho a schmatla prikrývku, pod ktorou stále bol.
,,Moment, Saruška..." začal nechápavo a uchopil moje zápästie.
,,O čo tu ide? Som trošku...mimo." Pobavene nadvihol obočie a mne došlo, že som...že som sa vlastne k nemu prirútila ako veľká voda a nič som mu doposiaľ nevysvetlila. Ja vlastne...ani sama netuším, prečo som sa rozhodla do tej záležitosti takto starať, ale...
,,Volala som s Nijimurom..."začala som opatrne a neušlo mi, ako sa pri znení toho mena ihneď zamračil.  Úprimne, trošku ma to vykoľajilo a tak som na moment zaváhala.
,,Ten...ten mi povedal, že sa dnes s ostatnými chce stretnúť v mestskej hale, aby si trošku zahrali, tak..." opäť som sa odmlčala, pretože Shougo vôbec, ale vôbec nepôsobil dojmom, že by sa mu to páčilo.
,,Myslela som si, že...že by si si mohol chcieť ísť zahrať s nimi." vysúkala som zo seba. Vlastne som  to celé urobila za jeho chrbtom a až teraz som sa začala cítiť kvôli tomu máličko previnilo. Lenže...
Keď som ho vtedy videla. Ten jeho výraz. Vedela som, že nie je citlivka, no aj tak som mala vtedy z neho ten pocit, že ho to skutočne mrzí a tak...
,,Odkiaľ máš kontakt na Nijimuru?" spýtal sa podráždene a podozrievavo pri tom prižmúril oči, na čo som ja tými svojimi párkrát udivene zamrkala. Chvíľku mi trvalo, než som spracovala ten fakt, že informáciu o tréningu pravdepodobne neriešil vôbec, ale že...
Ty mi žiarliš, Shougo? V duchu som sa pousmiala. Z nejakého čudného dôvodu sa vo mne náhle usadil akýsi príjemný, sladkastý pocit. Obvykle som túto ľudskú črtu hnala k zatrateniu tak moc, ako sa len dalo, ale práve teraz...Teraz mi to vážne padlo dobre.
,,Mám ho z tvojho telefónu." priznala som. V ten večer to bolo ako myšlienka priam z čistého neba, zablúdila som očami k tomu nočnému stolíku a odpísala si to číslo.
Haizakiho zachmúrenosť sa o čosi zmiernila, ale stále to nevyzeralo, že by bol tak úplne spokojný s mojou odpoveďou.
,,A vy...si bežne volávate?" zašomral ďalšiu otázku a tentoraz som sa neudržala a ušlo mi uchechtnutie.
,,No jasné. Každé ráno pred školou, po škole...dokonca aj večer, keď sa sprchuješ..." rýpla som si. Jeho chyba. Dokonale mi tým nahral.
,,Minule sa stavil na kávu. Tvrdil, že tá moja je tá..." pokračovala som s provokatívnym úsmevom na perách a keď stisol moju ruku o čosi viac, vytušila som, že je zle. A aj bolo, pretože ma krátko na to silno potiahol. Ocitla som sa celým svojim telom na posteli a skôr, než som mohla na to správne zareagovať sa pretočil a uväznil ma pod sebou.
,,Mám byť zlý, Saruška?" zamumlal výhražne a zatlačil mi obe zápästia do matraca.
Znova som sa musela uškrnúť. Skutočne žiarlil.
,,Beriem to ako áno." zachrapčal a jeho horúce telo sa pevne natislo na to moje.
,,To...to šteklí!" vyprskla som, keď mi začala nosom jemne prechádzať po krku. Chytil mi obe paže do jednej svojej a prstami prešiel po mojom boku, čo vo vyvolalo ďalšiu triašku spojenú so smiechom.
,,Shougo...dosť...to...haha...nie, prosím...!" Nie vždy jeho dotyky pôsobili len vzrušujúco, občas, ako práve teraz, boli skôr týmto spôsobom mučivé.
,,Aaa..hah...!" začala som kopať nohami a metala so sebou, ako sa len dalo. Už som ani len nestačila s dychom a celé telo som mala napnuté v nie práve príjemnom kŕči.
,,Ja ti ukážem, ty zlé Sárisko!" vyhŕkol na mňa. A ja som sa pri znení tejto hnusnej formy môjho mena zamračila.
,,Nevolaj ma tak!" zahromžila som, stále v zajatí.
,,Budem ťa tak volať, Sá-ris-ko!" odsekol mi. V jeho očiach som videla zasa to niečo zlé, to niečo...darebácke, ale nemala som moc času to analyzovať, pretože sa sklonil k mojej tvári a svoje pery hrubo pritisol na tie moje. Akoby...Akoby sa mi snáď tým snažil niečo dokázať, niečo vtĺcť do hlavy a aby som bola úprimná, vzrušilo ma to. Takže keď sa odo mňa konečne odtiahol, len omámene som mu nahliadla do očí a...a vypýtala som si ďalší bozk. 

,,Fakt tam nechcem ísť." povedal to, čo som za poslednú pol hodinu počula hádam dvadsaťkrát. Práve sme sedeli v kuchyni a on odurdene prežúval svoje raňajky. Vlastne som tak trošku chápala tie jeho protesty, no aj tak som trvala na tom, aby tam išiel. Bola som toho názoru, že...že by mu to mohlo urobiť dobre.
,,Prečo?" spýtala som sa. Síce som už dávno vedela, že mal s tými ľuďmi nejaké problémy, ale ani to ma neodrádzalo.
,,Nemyslím si, že je to vhodné." odvetil a odpil si z čaju.
,,Ale no ták." Natiahla som sa ponad stôl a uchopila jeho pažu.
,,Naozaj som sa nesprával vtedy najlepšie, Saruška." poznamenal a zobral do rúk ďalší chlebík. Narovnala som sa a oprela o operadlo stoličky. Prekrížila som si ruky na hrudi a pozorne sa na neho zadívala. Nevypadal veru dvakrát nadšene a ja som sa tiež zamračila.
Netuším, čo sa to s ním v poslednej dobe robilo, ale zdalo sa mi, že je akýsi...iný. Viac otvorený. Čo bolo naozaj dobré, ba výborné, lenže zakaždým, keď povedal niečo také, ako teraz, som ostala na chvíľu akoby primrznutá a nedokázala som automaticky vhodne reagovať. Navyše, vždy mi to pripomenulo, že toho muža stále len poznávam a že tomuto procesu zbližovania a skúmania ešte dlho nebude koniec. Cítila som sa pre to zle. Nepríjemne, pretože...Zahryzla som si do spodnej pery, keď mi začalo dochádzať, kam tieto moje myšlienkové pochody smerujú. Nuž, Sára...zrejme si v tom až po uši. Prebehlo mi mysľou a mimovoľne som sa usmiala pri pohľade na tú jeho ofučanú tvár.
Chcem, aby si bol šťastný.  
,,No tak si bol sprosté decko, ktoré robilo sprosté veci." vyriekla som nakoniec. Haizaki mierne údivom pootvoril ústa, ale prekvapene vyzeral len na krátky moment, pretože mu takmer okamžite ušlo uchechtnutie.
,,Veď ste dospelí ľudia, doparoma... A navyše, neverím, že tí chlapi tam nikdy neurobili nič, za čo by sa mohli hanbiť." Znela som mrzuto. Tá jeho nálada začala chytať už aj mňa.
,,Ani pán dokonalý Nijimura určite nie je tak úplne bez viny." dodala som rýchlo a ešte som sa k tomu kyslo zaksichtila. Haizaki sa zatváril pobavene a s úškrnom na perách pokrútil hlavou. A keď sa naše oči opäť stretli, zahliadla som v nich niečo zaujímavé, niečo...
,,Ty to vážne nevzdáš, miláčik, že áno?" povzdychol si.

A veru, nevzdala som to a práve preto sme teraz vystupovali z jeho auta pred obrovskou budovou športovej haly. Musela som ísť s ním. Mala som pre to priam fyzickú potrebu.
Shougo po celú dobu šoférovania niečo frflal a miestami som mala chuť mu po tých ústach už poriadne tresnúť, ale našťastie, udržala som sa ako tak pokojnou. Nechápala som, prečo kvôli tomu tak vyvádza. Veď som to prediskutovala s Nijimurom a akonáhle som sa ho spýtala na to, či by sa Shougo mohol k nim pripojiť, vôbec, ale vôbec nevyzeral na to, že by s tým mal nejaký problém. Práveže naopak. Mala som dokonca dojem, že sa na to priam teší a preto si myslím, že kebyže to bolo skutočne nevhodné, určite by mi to povedal.
Určite áno. Upokojovala som sa tým a nahliadla som Haizakiho smerom. Pri pohľade na obrovský vchod sa tváril viac, než znechutene a demonštratívne si vsunul ruky do vreciek na bunde. Tá jeho otrávenosť sálala až ku mne a mala som čo robiť, aby som sa voči nej obrnila a nedovolila mu opäť nasadnúť a zdúchnuť.
,,Pozri...Nič za to nedáš. Skúsiš to a ak to vážne bude také zlé, už tu viac neprídeme." poznamenala som povzbudzujúco, ale moje slová akoby mali skôr opačný efekt.
,,Héj..." podišla som k nemu. Vyzeral, akoby šiel na popravu a nie na basketbalový tréning.
,,Aha..." Uchopila som jeho zápästie a skĺzla na dlaň.
,,Držím ťa za ručičku." vyriekla som veselo a neušlo mi, ako po tom podarene nadvihol obočie. A...
A bolo to tu. Jeho pohľad ma v tom utvrdzoval. Teraz...Teraz určite povie niečo úchylné.
,,No dnes ale ešte budeš držať aj niečo iné. Je ti to hádam jas..." nenechala som ho to ani len dokončiť a poriadne som ho capla po ramene. A on sa, ako už zvyčajne, hlasno zachechtal.

Popravde, keď sme vstúpili dnu, tak aj ja sama som pocítila menšiu nervozitu. I keď som síce Haizakimu tvrdila, že tie jeho nezhody sa určite nejako zakopú, tak aj tak som sa myšlienkami vracala k istému blond mladému mužovi. Až taká naivná som veru nebola a teda, vedela som, akí chlapi dokážu byť. Obzvlášť, keď v tom bolo dievča. Dievča...dievča...
Zamračila som sa a očkom som spočinula na Shougovi. Premýšľala som o tom, či vôbec túžim poznať podrobnosti a akosi mi niečo tak vnútorne našepkávalo, že je lepšie, ak tú nepríjemnú situáciu poznám skutočne len okrajovo.
Vkročili sme do telocvične, z ktorej som už ozývala vrava a najmä hlasný buchot spôsobený driblovaním. Očami som prebehla po šiestich hráčoch a pocítila som miernu úľavu, keď som zistila, že sa tu ten dotyčný, ktorý by mohol mať s Haizakiho prítomnosťou najväčší problém, nenachádza.
A nuž... ten zvyšok pôsobil, akoby si nás ani len nevšimli.
To je fajn začiatok. Prebehlo mi mysľou a vtedy som spozorovala Nijimuru, ako sa k nám blíži.
,,Tak sa ti ho nakoniec podarilo presvedčiť!" povedal namiesto pozdravu a hrejivo sa pousmial.
,,Ďakujem, že sme mohli prísť." odvetila som mu. Naozaj som mu bola vďačná za túto možnosť. Mohol moju prosbu kľudne odmietnuť, ale neurobil to.
,,No..." ozval sa Haizaki a ja som ihneď spozorovala, ako jeden z jeho kútikov vystrelil nahor.
,,Saruška dokáže byť v presvedčovaní veľmi..." Venoval mi tak zvláštny pohľad, až ma to zneistilo. Bola to taká jeho zaujímavá črta. Vždy totiž dokázal len svojimi očami toľko toho prezradiť a ukázať. Niekedy až tak moc, že ma to, ako napríklad teraz, prinútilo mimovoľne sa zachvieť.
,,...vytrvalá." dokončil tú vetu a stále sa pohľadom vpíjal do mňa. V tomto momente mi to prišlo až zahanbujúce. Takto zazerať.
,,Že miláčik?" prisunul sa ku mne, akoby snáď úplne ignoroval prítomnosť toho čiernovlasého muža a rukou ma objal kolo pása. Až vtedy mi došlo, že to robí náročky a pri spomienke na naše ráno a to doťahovanie v súvislosti s jeho starým priateľom, som sa musela v duchu pousmiať.
,,Shougo je veľmi poslušný." poznamenala som a zrakom som zablúdila k Nijimurovi, ktorý to celé sledoval s miernym pobavením. Bolo mi jasné, že to pochopí. Určite mu to začalo dochádzať už keď som mu kvôli tejto záležitosti s basketbalom volala po prvýkrát. Aj keď sa teda na nič nepýtal a ani to nijako zvlášť nekomentoval. Bol to...Bol to správny mladý muž.
,,Fakt poslušný." zopakovala som a potľapkala som svoju polovičku jemne po ramene.
,,Presne tak. Dostávam za to odmeny." pritakal mi veľavýznamne a ja som dostala pocit, že už je ten správny čas na to, aby začal tie svoje ústa už držať zavreté. Celé sa to totiž začínalo podobať na poriadne trápnu komédiu. Ešteže bol naším divákom niekto, ako Nijimura, ktorý sa síce tváril tak, ako sa tváril, ale necítila som z neho nič zlé. Skôr som z jeho očí vnímala istú...istú zvedavosť.
,,Tak to ti teda gratuľujem, Sára, že sa ti to podarilo. Konečne...aspoň niekomu." vyriekol po chvíli a svoj zrak presunul na Shouga, ktorý sa ešte stále na mňa tisol svojím veľkým telom. Vyzeralo to tak, že ho to ešte viac pobavilo, pretože sa znova uškrnul.
,,Nemusíš sa jej držať ako taký kliešť. Neukradnem ti ju...možno." adresoval mu tie slová, ktoré by mi možno za iných okolností polichotili, ale mne bolo zrejmé, že si ho tým len doberal. Zasa až tak som si nefandila a...a hlavne ten jeho provokačný výraz ma o tom presvedčoval. Vlastne to bolo celkom zaujímavé. Vidieť toho muža aj takéhoto. Človek by povedal, že nie je práve ten typ, čo rád leje olej do ohňa.
,,Ts..." zaznelo mi blízko ucha a ja som mu so záujmom zdvihla hlavu. Možno to bola aj chyba, pretože som si ihneď musela zahryznúť do jazyka, aby som sa pri pohľade na tú jeho odutosť, miešajúcu sa s akousi napajedenosťou, nezačala smiať. Prišlo mi to smiešne, lenže na druhej strane...
Bola to reakcia a gesto, ktoré som si vážila.        

Usadila som sa na jednej z predných lavičiek, kým sa šiel Shougo prezliecť. Ostatní sa zatiaľ rozcvičovali. Boli to vlastne tí istí hráči ako na tej akcii. Zelenovlasý muž, ktorý sa trafil do koša hádam z každého bodu telocvične, tmavovlasý muž hnedej pleti, ktorý sa práve o niečom dohadoval s nižším modrovlasým...Bol tu aj ten unudený obor a taktiež mladík, z ktorého sálala istá autorita. Keď som si ich takto všetkých obzerala, musela som usúdiť, že je to vážne podarená partia. Takáto zmes všeličoho sa len tak nevidí.
Flegmatik, divoký, nevýrazný, chladný, prísny, dokonalý a...a môj úchylný Shougo. Uškrnula som sa.

Ideálna zostava. 

Akonáhle sa konečne dostavil, začali hrať. Traja na troch a jeden z nich bol vždy pri mne. Prvý sa posadil ten nízky, modrovlasý mladý muž a po celú tú dobu...no, mala som dojem, akoby tam ani nebol. Po niekoľkých ďalších minútach ho vystriedal Nijimura a keď sa spokojne uložil na lavičke, na moment len potichu pozoroval hru a potom svoju pozornosť presunul z hráčov na mňa.
,,Aké to je byť s ním?" spýtal sa ma z ničoho nič. Tá jeho priamosť ma prekvapila a na krátky okamih som sa zamyslela. Aké to je?
,,Šialené, divné...na nervy, ale..." odmlčala som sa a pohľadom som zablúdila k ihrisku. Uprene som sa zadívala na jeho bežiacu postavu. Práve nahrával a hľadal si novú, vhodnú pozíciu.
Aj tak bolo na ňom niečo...
,,Má to aj svetlé stránky." priznala som. Má to veľa svetlých stránok. Priznala som a vrátila som sa očami k Shuzovi, ktorý sa usmieval.
,,Vlastne..." začal a mne neušlo, že jeho úsmev tak trošku zmenil charakter.
,,Mám niekoho, o kom si myslím, že je...že je takou jeho ženskou verziou a..." mierne váhavo sa mňa pozrel.
,,Úprimne, netuším, čo s ňou mám robiť." dodal otrávene a porazenecky si povzdychol. Párkrát som vyjavene zažmurkala a spracovávala to, čo mi práve hovorí. On...on chcel poradiť?
Ženská verzia toho chlapa. Ženská verzia...ženská...Ajajaj! Venovala som mu súcitný pohľad.
,,Ona je..." začal znova a ja som na ňom videla, ako sa starostlivo snažil vyberať slová.
,,Vieš..." prerušila som ho.
,,Myslím, že to chce len čas si zvyknúť." poznamenala som.
,,Zvyknúť?" zopakoval a nadvihol pri tom obočie.
,,Jasné. Tiež som to stelesnenie úžasnosti..." Hlavou som kývla smerom k ihrisku.
,,...nezbožňovala od začiatku." prehodila som ironicky a on sa uškrnul.
Ono to v podstate ale ani tak nebolo o zvyku, bolo to skôr... skôr o tom, že niektoré, skryté kvality začali prevyšovať tie iné a aj o tom, že...že som nevedomky začala mať rada aj tie nie zrovna vábivé stránky toho chlapa. Ale to som mužovi sediacemu vedľa mňa vážne nemala chuť rozoberať. Navyše si myslím, že je dosť inteligentný na to, aby to pochopil aj z toho málo, o čo som sa bola ochotná s ním podeliť.
A ten jeho mierne zadúmaný, no akosi zvláštne spokojný výraz mi napovedal, že mu to takto skutočne stačilo.
Ale aj tak...Ženská verzia Haizakiho?! Zhrozene som sa zaksichtila a privrela oči. Nemohla som si pomôcť, no v hlave sa mi takmer automaticky vynorili spomienky na tie jeho posteľné radovánky a...
Chudák Nijimura. Zhodnotila som a...Nechutne mnou trhlo, pretože niekto hodil našim alebo teda skôr, Shuzovým smerom loptu. On ju ale, našťastie, pohotovo zachytil skôr, než ho stihla udrieť. Ten dunivý zvuk ma však natoľko nečakane vystrašil, že som ešte teraz cítila na chrbte zimomriavky.
,,Striedaš..." zašomral známy hlas a mne bolo hneď jasné, kto je vinníkom. Čiernovlasý sa pousmial.
,,Veľmi rád."  Ochotne mu uvoľnil miesto na lavičke a vykročil k spoluhráčom.
Haizaki sa hlučne rozvalil na sedačke a keď mi ani po chvíli nevenoval ani len jeden jediný pohľad, rozhodla som sa začať konverzáciu ja.
,,Ako sa ti hrá?" spýtala som sa na moje pomery veľmi milo a naďalej som mlčky pozorovala jeho nadurdenú tvár.
,,Hm...ujde to." zamrmlal ľahostajne. On je...urazený? Nadvihla som obočie a o čosi som sa k nemu prisunula bližšie. Jeho za iných okolností príťažlivý profil pôsobil teraz priam komicky a aj keď som mala sto chutí si do neho opäť nejako rýpnuť, tak som sa nakoniec rozhodla zvoliť tú druhú variantu.
,,Vieš že si s tou loptou neskutočne moc sexy?" poznamenala som potichu a tentoraz sa naše stehná už dotýkali.
,,Ja som vždy sexy, Saruška." opravil ma arogantne, ale konečne sa ku mne aspoň otočil.
Pousmiala som sa a chvíľku na to mi to on opätoval.
,,Takže to znamená, že dnes budem pripustený?" uchechtnul sa a ja som len mohla zasa žasnúť nad jeho výberom slov. Fakt čarovné...A už už som sa chystala mu niečo poriadne štipľavé na to odvetiť, keď v tom...
,,Meškám! Prepáčte!" ozvalo sa po mojej pravici a keď som sa obzrela, komu patrí ten hlas, trošku ma zamrazilo. V mojom zornom poli sa totiž objavil ten blond mladík, o ktorom som dúfala, že sa dnes už nedostaví. Taktiež som si všimla, ako sa zamračil, hneď ako nás zahliadol, ale bola som mu vďačná za to, že keď okolo nás prechádzal, len mne samej málinko kývol na pozdrav a osobu vedľa mňa neriešil vôbec.

Teraz, keď ich bol párny počet, mohli hrať všetci. Nikomu však neušlo, že nielen dynamika hry, ale aj atmosféra okolo sa trošku zmenili. Napriek tomu to ale nevyzeralo až tak zle. Obaja si hrali svoje a ja som pevne verila, že tomu tak bude aj po zvyšok tohto stretnutia. Vlastne si mi aj uľavilo, pretože ako sa tak zdalo, obaja sa skôr sústredili na hru, než na toho druhého a preto som sa konečne mohla čiastočne uvoľniť. Ten ťaživý kŕč postupne opúšťal moje telo a ja som sa mohla vrátiť k pokojnému sledovaniu zápasu.
Lenže potom sa tí dvaja dostali k sebe. Shougo mal loptu a ...a odrazu ten muž, Kise, prepadol cez čiaru kúsok odo mňa. Spadol na kolená a vtedy sa zastavil aj sivovlasý. Bol to len kratučký okamih, ale...ale s najväčšou pravdepodobnosťou to bolo Haizakiho zásluhou.
Dívala som sa, ako sa blondiak dvíhal zo zeme a naštvane ho prebodol pohľadom. Verila som mu, že ho to nahnevalo, lenže pri tempe tejto ich hry a ...Viem, že basketbal má byť bezkontaktný šport, ale je to hlavne rýchly a dosť ostrý šport, takže sa dalo očakávať, že môže k niečomu podobnému dôjsť.
Ale to by medzi tými dvoma nemohlo byť to, čo bolo. Pomyslela som si a pevne som zomkla pery.
Shougo niečo zašomral, ale moc dobre som tomu nerozumela, aj keď som sedela len kúsoček od nich. Avšak zdalo sa mi, že nemalo ísť o nič výsmešné, namyslené alebo nevhodné, lenže ani to tomu hráčovi zrejme nestačilo.
,,Nechce sa mi tváriť, že ťa tu rád trpím!" precedil pomedzi zuby. Zopár hráčov sa inštinktívne priblížilo, akoby aj oni tušili, že sa táto scéna ešte len ukážkovo vyhrotí.
,,V skutočnosti ma stále rovnako poriadne serieš!" zavrčal a...
Možno to bolo len a iba v mojej hlave, ale keď náhlivým krokom podišiel k nemu, zazdalo sa mi, že sa naprahuje k úderu. Vtedy som priam vyskočila z lavičky a vyplašene sa postavila pred Shouga. Kise sa zarazil a zastavil na mieste. Dokonca o niečo málo poodstúpil. Ucítila som pevný stisk na svojom ramene a následne prudké potiahnutie. Ani neviem ako a ocitla som sa takmer za svojim spolubývajúcim, ktorý tentoraz prepaľoval svojimi prísnymi očami  mňa. Zachvela som sa a sklopila pohľad. Celým mojím telom prešla nechutná vlna triašky a ja som si až teraz začala plne uvedomovať, ako moc ma celá táto situácia vystrašila. Nebolo by to síce po prvýkrát, čo som videla takúto chlapskú potýčku, ale aj tak...
,,Myslím, že pôjdeme." prehovoril k nim, ale aj tak som mala dojem, že to patrilo skôr mne.
Ďalej som všetko naokolo už ani moc nevnímala. Len to, ako ma on ťahá k východu, ako si berie svoje veci bez toho, aby sa čo i len prezliekol a ako opúšťame tú budovu a nasadáme do auta. Vedľa seba som počas chôdze počula Nijimuru, ako hovoril, že je mu to ľúto. Haizaki mu niečo zahundral, ale netuším čo.
Tiež...
Tiež mi to bolo ľúto. Veľmi.

Bola som u neho v izbe, kým on šiel dole pred panelák po pizzu, ktorú sme si objednali. V priebehu jazdy sme boli obaja ticho a keď som sa  na neho nenápadne zahľadela, zistila som, že jeho tvár vyzerá na počudovanie, až moc pokojne. Akoby...
Akoby sa tam vôbec, ale vôbec nič neudialo. Akoby sa celá tá vec s Kisem nestala.
Vyzeral byť vyrovnaný. Vyzeral, že si z toho nič nerobí, lenže to samé sa nedalo povedať o mne. Aj teraz, sedela som na jeho posteli ako kôpka nešťastia a nervózne som žmolila lem svojho trička.
Bolo mi to ľúto. Skutočne. Cítila som sa...otrasne.
Dnes ráno sa mi snažil naznačiť, že to nie je dobrý nápad a ja? Ja som to hrubo ignorovala a stála som si za svojím hlúpym názorom. Presvedčila som ho alebo teda, skôr donútila, aby sme tam išli a...
Zahryzla som si do spodnej pery a tá nepríjemná guča, ktorú som mala v krku odkedy sme opustili halu, sa znova priam bolestivo pohla. Nechcela som, aby to takto dopadlo. Vôbec som na to nemyslela!
Povzdychla som si a zadívala som sa na svoj vibrujúci telefón položený vedľa. Volal Nijimura. Asi sa kvôli tomu tiež necítil zrovna najlepšie.
,,Prosím?" zdvihla som.
,,Sára, fakt ma to mrzí." ozval sa.
,,A mrzí to aj Kiseho. Nechcel..." pokračoval.
,,To je v poriadku. Teda..." prerušila som ho. Vlastne by bolo jedno, čo by mi povedal. Moje znechutenie by tak či onak nezmiernil.
,,Uznal, že to prehnal, len vieš...Tí dvaja proste..." 
,,Chápem, Nijimura. Nikto mu to nemá za zlé." A veru ani som nemala. Tak nejako podvedome som tušila, že má na to ten blonďavý muž právo, no... Týkalo sa to predsa osoby, ktorú ľúbim. 
,,Už to nechajme tak. Budem končiť... Pekný deň a..." pery sa mi zachveli a ja som vážne potrebovala pár sekúnd na to, aby som sa spamätala. Normálne som nespoznávala samú seba. Odkedy som taká citlivka?
,,Ospravedlňujem za sa nepríjemnosti. Ahoj." Takmer som ani nečakala na odpoveď a už som pokladala. Odložila som mobil na stolík a zhlboka sa nadýchla.
,,Toto mu vážne budem musieť vynahradiť." zamumlala som takmer nečujne. Pokiaľ som ja mala z toho tak desný zážitok, čo potom on. I keď...Otrávene som sa zaksichtila pri pomyslení na to, ako on asi moc vážne berie tieto veci, ale ...ale aj tak.
,,Ten debil mi zle vydal." ozvalo sa krátko po tom, čo začula zvuk otvárajúcich sa dverí. Netrvalo dlho a vošiel ku mne do izby.
,,Hádam aspoň tá pizza bude stáť za to." zašomral a posadil sa vedľa mňa.
,,Určite to neurobil schválne." odvetila som mu pokojne a zboku som sa k nemu posunula. Schytila som obe krabice do jednej ruky a natiahla som sa k stolíku, aby som ich naň uložila.
,,Nie si hladná, Saruška?" spýtal sa ma, nespúšťajúc zrak zo škatúľ. Pousmiala som sa a dlaňou som sa dotkla jeho ramena.
Pobavene nadvihol obočie, keď som si na neho obkročmo sadla a pritisla som svoje ústa na jeho krk. Vdýchla som jeho vôňu a jemne ho pohladila po zátylku. Prechádzala som prstami po jeho šiji a občas som zašla do jeho hustých vlasov, kým som sa nepretržite venovala jeho pokožke.
,,Hej..." vydýchol, keď som mu druhou rukou jemne prešla cez tričko po hrudi a skĺzla až k podbrušku. Ucítila som, ako sa mu naplo telo, keď som siahla o čosi nižšie a začala ho pomaly dráždiť.
,,Saruška..." Uškrnula som sa a aj naďalej pokračovala v láskaní. Palcom som prešla po jeho líci, sánke...Na kratučký moment sa naše pohľady stretli a ja som sa krátko na to už k nemu skláňala po bozk.
Opäť zalapal po dychu a ja som sa perami znova vrátila k jeho hrdlu.
,,Neverím...Neverím, že si mala predo mnou len dva vážne vzťahy..." mumlal.
,,Toto...toto sa nedá naučiť pri dvoch..." nedopovedal, pretože som mu dlaňou zakryla ústa. Na tieto reči som vážne práve teraz nemala náladu.
Silno som na neho zatlačila a prinútila ho ľahnúť si. Dotýkala som sa ho...dosť automaticky. Až príliš sústredene, až príliš...Nebolo to tak úplne prirodzené, ale keď som videla, že sa mu to páči, cítila som sa po tom dnešku aspoň o čosi lepšie. Aspoň...
Prepáč mi to. Opäť ma premkol ten skľúčujúci pocit.
Poriadne som si zahryzla do spodnej pery a na kratučkú chvíľu som zmeravela. Zas som mala priam živo pred očami tú nepríjemnú scénu a nebolo mi z toho zrovna najlepšie.
,,Deje sa niečo?" prehovoril opatrne a vtedy som precitla.
,,Uhm...nie, prečo?" odvetila som nie práve presvedčivo. Bolo mi smutno. Tak...
Toto predsa nie je o mne! Hnevalo ma, že sa správam, ako by bolo ukrivdené mne a nie jemu. Nechápala som, prečo ma to tak zobralo, ale odrazu...
Už dosť! Uchopila som lem jeho trička a chcela som mu ho vyzliecť, lenže...Posadil sa.
,,Saruška, čo ti je?" spýtal sa mäkko a ja som pod ťarchou jeho nežného pohľadu ihneď ten svoj sklopila. Netuším prečo, ale odrazu som sa cítila až...až zahanbene.
,,Miláčik...hej..." Položil mi svoju horúcu dlaň na hlavu a málinko sa ku mne sklonil. V tom momente to na mňa doľahlo úplne. Pocítila som obrovskú páľavu v očiach. 
,,Saruška?"
,,Prepáč mi to..." vydýchla som a konečne som mu nahliadla do očí. Jeho tvár sa skrivila do začudovanej grimasy a na čele sa mu vytvorila vráska.
,,Prepáčiť ti čo?" zopakoval udivene.
,,Ja..." Opäť som ušla pohľadom a uprela som ho na svoje ruky, teraz už voľne položené na mojich kolenách.
,,Bol to môj hlúpy nápad tam ísť a..." Potiahla som nosom. Oči som mala tak plné sĺz, až som videla rozmazane. Zachvela som sa. 
,,Ale no tak, miláčik..." ozval sa jemne.
,,Hej, dosť...Sára...no ták..." Chytil ma kolo pliec. Odrazu som začala mať z neho dojem, že je ešte viac vyplašený, ako ja vtedy v tej telocvični.
,,Miláčik, dosť, prosím..."
,,Je mi to ľúto, Shougo, kebyže...kebyže ja..." začala som nezrozumiteľne.
Vážne som to práve robila? Vážne som tu práve pri ňom smoklila kvôli tej záležitosti?
,,Ale veď o nič nejde. Hej...Nič také sa predsa nestalo." poznamenal.
,,Ja...Ja som len chcela, až si...až..." odmlčala som sa. Znova som potiahla nosom a to mi už od vyťahoval zo zásuvky pri posteli balíček vreckoviek. Čo som vlastne tým chcela dosiahnuť?  
Chcela som...Pre neho urobiť aspoň niečo. Aspoň...
Pevne som stisla pery.
Konečne som zdvihla ten svoj lenivý zadok a aj tak sa to celé pokazilo.
,,Určite si sa tam necítil dobre už od začiatku." zamumlala som takmer nečujne a opatrne som k nemu zdvihla tvár. Tá jeho vyzerala veľmi zvláštne. Bol to výraz, ktorý...áno, bol nový a tak úplne som ho nedokázala prečítať, ale...
,,Bože, Sára, toto nerieš." Objal ma a pritúlil sa ku mne.
,,Môžem osrať celú generáciu zázrakov." odvetil mi mierne podráždene a aj keď jeho hlas neznel zrovna milo, predsa len to niečo predtým v tých jeho očiach svedčalo o úplnom opaku.
,,Fakt prepáč...ja..." Opäť som mu rukou zašla medzi pramienky vlasov.
,,Viem, že ti ten basketbal chýba. Keď si si vtedy prezeral tie staré albumy, nedokázala som si pomôcť, vŕtalo mi to hlavou a...Urobila som blbosť." priznala som. Skutočne som mala z toho zlý pocit. Kvôli nemu. A aj keď to bol väčšinou on, kto presviedčal mňa, tak aj ja sama som si začínala už pripúšťať ten fakt, že mám tiež na neho určitý vplyv a...a že mi nikdy predtým nič neodmietol.
,,Saruška..." zavrčal a stisol môj driek o čosi silnejšie. Zdvihol ku mne hlavu a bradou sa oprel o môj hrudník.
,,Náhodou to dopadlo podľa toho najlepšieho možného scéna, v ktorý som vlastne ani nedúfal." poznamenal.
,,Ale..." zaprotestovala som.
,,Saruška! Plakať pre to určite nebudem a ani žilami mi to tiež nejako netrhá." odsekol ironicky a mne aj napriek môjmu momentálnemu, nie zrovna veselému stavu, zašklbalo kútikmi.
,,To je v pohode. Ako vidíš, plačem za teba." Sama som sa pokúšala odľahčiť situáciu, ale stále som mala len máličko k tomu, aby som začala opäť vyvádzať.
,,Navyše... Tých prvých štyridsaťpäť minút, ktoré ubehli, kým prišla tá bloncka, ma vážne bavili. Takže ti ďakujem. Veď kto iný by pre mňa urobil niečo podobné?" Znel o čosi miernejšie a ja som akosi tak cítila, že to myslel úprimne.   
,,Shougo...Ja si ten basketbal s tebou hocikedy rada zahrám. Síce z toho nebudeš mať taký zážitok, ale tak..." ponúkla som sa mu a plne som si uvedomovala, ako moc zúfalo to znelo.
A on sa zamračil.
,,Nebudem mať zážitok?" zopakoval mrzuto.
,,Máš dojem, že by som toto..." Rukou prešiel po mojom boku.
,,Menil za bandu spotených chlapov? Ako ja viem, Saruška, že si u mňa zvyknutá na všelijaké chúťky, ale toto? Toto veru nie." poznamenal vážne a znechutene pri tom pokrčil nosom. Vyzeral pri tom tak podarene, že ma to nútilo k ďalšiemu úsmevu.
,,To je ono. Už žiadne..." Lícom sa oprel o môj dekolt.
,,Už žiadne zbytočné vyčítanie." dokončil a dlaňou mi prešiel po chrbte.
Bolo to zvláštne. Jemu bolo uškodené a nakoniec som tu aj tak ja bola tá, čo potrebovala utešiť.
Ten chlap bol vážne neskutočný. Bol...
,,Prepáč..." ozvala som sa hanblivo.
,,Tieto dni som akási precitlivená." dodala som.
,,Ja viem, tiež sa neteším na pondelok." zamumlal a ja som prekvapene nadvihla obočie. Mierne rozladene som sa pomrvila a keď mi plne došiel význam toho, čo práve povedal, neubránila som sa uchechtnutiu.
,,Bežne počítaš priateľkám ich dni?" prehodila som na oko ľahostajne.
,,Bežne počítam len tie tvoje." zamumlal mi do trička a ja som sa zas musela pousmiať.
Naozaj som...
,,Inak, ak je už všetko v poriadku, tak sa kľudne môžeš vrátiť k tomu, čo si robila predtým." povedal akoby nič a keď pootočil hlavou, zistila som, že sa uškŕňa. Neodolala som a tiež som mu to oplatila.
Tá nechutná ťarcha začala pomaličky zo mňa opadávať. Vďaka nemu.
,,Inak..." napodobnila som ho. Uchopila som ho hrubo za tričko a vytiahla som si ho k sebe.
,,Dúfam, že ťa ten basketbal moc neunavil." uniklo mi spomedzi pier a tentoraz sa nám obom povytiahli kútiky úst do veľkého, nie práve nevinného úsmevu.
A ako už zvyčajne, aj teraz som sa skúmavo zadívala do tej jeho sivej. Mojej šedej.  Mimochodom, už to dávno nebolo len o tej povrchnej láske k tej farbe. Už to bolo...iné. Niečo sa zmenilo.
Ja ťa vážne ľúbim, Shougo.
Bez pochyby. To, čo som práve cítila...
Už to nemohlo byť len plytké. 
  

Nasledujúca kapitola


***

5 komentárov:

  1. Och bože, to bylo dokonalé!!!! :o :3
    Četlo se to samo a ani nevím, kde mám začít!:)Nic, co by tam nedávalo smysl tam nebylo, takže paráda! :)
    A ta scénka s Kisem... ou... Ti dva k sobě by neměli chodit... Jinak jejich scénka v posteli paráda. Docela jsem ji chápala, hlavně když má dívka před svými dnami tak to tak bývá. Ale Shougo to s tím zabil. Počítám je jenom tobě... :D
    Těším se na další dílek! :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Konečne ten Shougo ukázal viac, ako len svoju provokatívnu a úchylnú tvár!!! Táto kapitola sa mi páčila viac, ako tie predošlé... myslím, že preto, lebo Haizaki ukázal aj nejaké tie pravé pocity a zachoval sa tak, ako by sa zachoval aj pravý chlap. Proste správne. Táto kapitola mala aj svoj osobitý dej. Páčila sa mi tá časť, kde nastúpil Kise, aký bol odmeraný (veď mal byť aj prečo) a potom, ako nakoniec vybuchol a Sára sa tam medzi nich hodila, aby zabránila vznikajúcej bitke. Bolo to fakt super. Úplne si mi ulahodila. Takže spláňam sa pred tebou a nadšene očakávam ďalšiu kapitolu. :))

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Pôvodne som si plánovala túto kapitolo nechať až na zajtra, ale napokon som jednym očkom nazrela a už som sa nemohla odtrhnúť, ani keby som chcela (čo som vlastne ani nechcela). A nebanujem. Ako už bolo písané predo mnou, čítala sa len tak sama, proste jedna báseň. Takýto úžasný a dlhý diel sa mi ani nesníval a bol to skutočne parádny zážitok. Ty si proste majster slova a táto poviedka je snáď to najlepšie, čo som od teba čítala, takže máš u mňa ešte aj obrovskú pochvalu, že si sa napirek tomu, že som myslela, že to už nejde, i tak zlepšila, odkedy teba a tvoju tvorbu poznám :) Toto by vážne chcelo už šupnúť do nejakej finálnej podoby a hybaj s tým na tlač! Myslím, že by si sa za toto nemusela hanbiť vôbec nikde. Všetko bolo také úžasné premyslené a vyšperkované a vyladené :) Zapadalo to do seba, dielik po dieliku. A táto kapitola bola ako čerešnička na torte. Mala úplne všetko, čo pri čítaní milujem - napätie, Haizakiho úžasný humor a jeho skvelú úchylnú osobnosť, sáriné zábavné myšlienkové pohody, ale aj nahliadnutie na vážnejšiu tránku tohto príbehu, generáciu zázrakov v celej svojej kráse, božského Nijimuru, z ktorého mi srdiečko opäť búchalo o čosi rýchlejšie (inak, tá vsuvka s nejakou neznámou dievčinou pre Nijimuru, hmm, vybavil sa mi jeden oneshot :P Alebo že by Petrika spomenula nepriamo seba, keď je už v poslednej dobe takmer ako Haizakiho ženská verzia xD, každopádne bolo to super a všimla som si to tam!) a hlavne!!! ten ich vzťach. Tak úžasný, nádherný, dokonalo nedokonalý, vtipný, vášnivý a hlavne absolútny opak nudného. Oni dvaja sú proste asi najpodarenejšia dvojka a to som myslela, že Midorimu a Emu už asi nič neprekoná. Bravó, tlieskam a opäť žasnem nad tým, čo dokážeš vytvoriť :) A v tomto diele ma úplne dostával Shougo a jeho činy. Vážne, som nesmierne moc rada, že ako píšeš o tejto postave. Ak by bol Haizaki skutočný, tak by ťa za toto miloval z celej duše. Aj my ťa milujeme za to, že to píšeš a milujeme aj jeho kvôli tomu, že ako o čo o ňom píšeš ♥ Roztápala som sa jak maslo na panvičke, každým jedným odstavcom. Sára proste vyhrala lotériu, hoci sa to na začiatku nezdalo, práve naopak. Neskutočne moc sa mi páčilo, že aký k nej bol počas tejto kapitoly. A aj to, že si vytiahla staré spory medzi ním a Kisem a ako to celé dopadlo :) Sára sa zachovala správne a som rada, že sa to zaobišlo bez zbyočných zranení. Je vidno, že i napriek tomu, že Haizakiho niekedy ešte plieska puberta, tak sú s Kisem už obaja dospelí a dokázali sa ovládnuť.
    No a Sárine záverečné myšlienky boli ako balzám pre dušu. Nádherné... Skutočne nádherné. Láska je krásna vec. A ja som na nej závislá, aspoň, čo sa čítania týka :)

    Ďakujem ti, Petrička moja, za tento úžasný diel a prepáč, že som sa vyjadrila len tak stručnejšie. Táto kapitola by si zaslúžila omnoho dlhšie a podrobnejšie zhodnotenie, ale už ledva vidím a lapám dych. Ale bol to naozaj úžasný zážitok takto na noc a ja môžem doplniť už len toľko, že sa teším na tých dvoch v budúcej kapitole :)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. jupí, jupí jupí, nový diel! Potešila si ma :) Ako vždy si Shougo neodpustil pár úchylných poznámok, ale úprimne, bez nich by to ani nebol on :D neviem si predstaviť ako nejakého sladkého namachrovaného cukríka s tenkými nožičkami, ktorý začne plakať keď sa mu pokazí nagélovaný účes :D takže za takéhoto Haizakiho som neskutočne rada :) Sára sa pomaly mení k obrazu Haizakovmu, ale, čo sa mi páči, tak si stále necháva aj kus svojej vlastnej, jedinečnej osobnosti, tak by som povedala že skôr sa..vyvíja, čo mám u postáv naozaj rada :) o tej dynamike, ktorá panuje medzi nimi sa mi číta s ľahkosťou a s pobavením a jediné, čo ti k tomu môžem ešte povedať je, že sa teším na ďalší diel!! Klobúk dolu, a nenechaj nás dlho čakať :P :D

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Je pekné si predstaviť Shouga, ako hrá basketbal bez toho, aby narúšal príjemnú atmosféru. Teda až do Kiseho príchodu sa mu to aj darilo. No a potom... dobre to Sára videla. Chlapi sú chlapi a keď ide o dievča, na ktorom im záleží, tak... ojojoj, je to "na ťažko".
    No a krásne si nám ukázala, ako Sáre na ňom veľmi záleží. Nemala som z nej dojem, že by bola precitlivelá, lebo jednoducho... ako to aj ona sama priznala - ľúbi ho a chce aby bol šťastný. To je niečo krásne. :) A ty si nám to tu zobrazila v plnej paráde, za čo ti ďakujem, lebo od začiatku až do konca som si túto kapitolku užívala aj s tými ich úchylnými rečičkami a gestami, lebo veď vieš, že ja si prečítam HOCIČO. *úškrn*
    Skvelá kapitola. :)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)