pondelok, 4. apríla 2016

You´re not alone.

***

Odbehla som si od učenia.
Vlastne je to dosť...nuž, radšej nič  -.-
Nerada píšem, keď mám riešiť niečo iné, ale tak prišlo mi to vhod. 
...a ak chcete, pustite si k tomu práve toto.



 ,,Nemôžeš predsa stále riešiť za mňa moje vlastné problémy." poznamenala síce karhavo, ale stále dosť mierne. Nikdy mu nedokázala nič vyčítať poriadne. Jemu nie. Veď...ako by aj mohla?
Uprene sa zadívala do jeho zvláštnych očí a málinko sa zamračila. Chcela mu dať aspoň čiastočne najavo, že s jeho konaním a nekončiacim pomáhaním tak úplne nesúhlasí. Nie...nebola nevďačná, len jej to občas prišlo z jeho strany až...až prehnané.
,,Môžem a aj to tak budem aj naďalej robiť." odvetil pokojne, akosi až príjemne na to, že jej vlastne oponoval a nežne jej pohľad opätoval. Tento výraz u neho nebol častý, no sem-tam, keď boli sami, ho na ňom mohla spozorovať. Bola to ako jeho druhá, čiastočne skrytá stránka, ktorú pravdepodobne bol ochotný ukázať len málokomu a...a možno to bolo práve ňou samou , že sa niečo takéto v ňom prebudilo. On...
On bol tak moc odlišný tam vonku, pri iných ľuďoch. Avšak akonáhle sa v jeho prítomnosti objavila ona, sa ihneď jeho zvyčajne neutrálne a prísne vystupovanie stalo o čosi jemnejším a príjemnejším.
Bolo to tak pre neho už prirodzené, budované tými rokmi, ktoré ju poznal.
Či základná škola, stredná...vždy tu bol, vždy mal potrebu ju chrániť, pomáhať, poskytovať oporu...
,,Tej nepríjemnosti v mojej práci nebolo vôbec potrebné venovať toľko pozornosti." zamumlala potichu a odula spodnú peru. I napriek jej veku dospelej ženy sa ešte stále dokázala správať ako malé dieťa a on tak zakaždým so skrytým pobavením mohol sledovať túto jej roztomilú reakciu.
Aj teraz. Len...
Len sa pousmial, neprestávajúc ju pozorovať.
,,Nikto si na teba predsa nebude dovoľovať." vyriekol opatrne a urobil k nej zopár krokov.
,,Nikto." zopakoval o čosi ráznejšie a opatrne zobral jej tvár do svojich dlaní. Jej ofučaný výraz ešte nestihol zmiznúť úplne, no predsa len sa o čosi zmiernil.
Kútiky jeho úst sa kvôli tej jej reakcii znova zdvihli.
Tak moc miloval jej tvár. Jej oči, pery...tú drobnú vrásku na čele, ktorá sa zvykla objaviť, keď sa jej niečo nepozdávalo a ktorá tam bola aj práve teraz...
Bože, tak moc sa chcel o ňu starať! Viac, než doteraz, viac...omnoho...
,,Nechaj to na mňa, prosím." zašepkal. Pomaly sa k nej sklonil a vtisol jej bozk na čelo. Ucítil vôňu jej vlasov, krému...a ona pod vplyvom jeho horúcich pier len privrela oči.
Pre neho jej problémy vôbec neboli ťažkosťou. On mal možnosti a dokázal jej pomôcť. Nebolo to nič, čo by ho zaťažovalo a on to robil naozaj rád.
Uľahčovať jej to tak moc, ako sa len dalo.
Robil to takto už pekne dlhú dobu a stále ho to neomrzelo.
,,Ale ja ti to nemám ako oplatiť..." ozvala sa šomravo a prinútila ho tým sa od nej konečne odtrhnúť.
No odtiahol sa len mierne, len...len tak, aby jej opäť mohol vidieť do očí. Ponechal si tým ten sladkastý pocit, ktorý v ňom dokázal vyvolať každý, čo i len najmenší dotyk, ktorý jej mohol venovať. Dotyk, po ktorom bol občas tak moc hladný. Po ktorom niekedy túžil tak veľmi, že si takmer nedokázal ponechať to svoje typické vystupovanie. Aj teraz...
Cítil, ako sa mu napnuli svaly.
V momentoch ako bol tento, bol naozaj len kúsoček od toho, aby ju poriadne zovrel v náručí a zobral si  všetko, čo tak moc chcel. A i keď to bolo vážne intenzívne, tak úcta k nej a určitý zdravý odstup, ktorý si rozhodol zatiaľ ponechať, v ňom napokom prevýšili to ostatné.
Stále to má čas a on...on ju rád presvedčí. Postupne. Pomaly...
Aj teraz. Videl na nej, že čaká, čo jej na to povie, ale...ale on jej nemal na to čo odvetiť.
Teda...mal. Ale dobre vedel, že by sa jej to nepáčilo.  A tak sa namiesto toho len pousmial a znova sa k nej sklonil. Svoje ústa opäť priložil na to miestočko ako predtým a tentoraz jeho ruky skĺzli k jej vlasom. Citlivo prstami zašiel do hustých pramienkov...
Ona si to zaslúžila. Nielen, že ju miloval, ale aj...
Bola to ona, ktorá celé hodiny ticho sedela za dverami jeho izby, keď mu zomrela mama.
Bola to ona, ktorá čakala na tribúne, keď po prvýkrát okúsil prehru a zistil, že sa mýlil.
Bola to ona, ktorá...ktorá vždy tíško stála za ním, pripravená tu byť, ak by ju potreboval.
Nie, nikdy jej to nepovedal. Nikdy...
Ani len ju nepožiadal.
On nemal na to povahu, také veci nerobil...nenechal sa utešovať a ona to plne chápala. Vedela o tom, ako aj ostatní v jeho okolí, ale ona na rozdiel od nich vždy pre istotu bola...
Bola tam. A on o tom vedel.
Bola tam, keby...
Keby ju potreboval.
A jemu už len to samotné poznanie dokázalo uľaviť. 
Lenže ona to nebrala ako niečo veľké. Robila to úplne nezištne, nevtieravo, chápavo...
Akoby to bolo to najbežnejšie a najnormálnejšie na svete.
Ona...
No aj tak nechápala tej silnej emócii, ktorá ho nútila k tomu, aby sa na druhej strane, zasa on postaral o ňu.
A pri tom pre neho bolo naozaj ľahké vyťukať v telefóne zopár čísel, zájsť niekde a vybaviť pre ňu niečo.
Bolo to nič. Pre neho.
,,Cítim ako ako totálne neschopná sprostaňa...Musíš s tým prestať, vážne..." zahundrala a on sa znova s veľkou nevôľou narovnal. Chcela ešte niečo dodať, ale ozvalo sa vyzváňanie jej telefónu.
Keď sa zrovna nedívala, pretože jej pozornosť pútal displej, tak si nedokázal pomôcť a pevne zomkol pery. Dokonca sa aj máličko zachmúril. Ale len tak nenápadne, aby si toho nevšimla.
Nepáčilo sa mu to. Nemal rád, keď takto rozprávala.
Toľko pre neho urobila. Boli to síce veci úplne iného charakteru, ale boli to veci, ktoré pre neho neurobil nik iný. Bolo to predsa vzájomné!
A malo by jej to zatiaľ uspokojivo stačiť ako dôvod a vysvetlenie pre to, čo robí.
Lebo inak...
Zamračil sa ešte viac. 
Inak asi čoskoro aj on sám stratí nervy, následne si ju prehodí cez rameno ako vrecko zemiakov a...a doslova nasilu jej pomôže cez to všetko prejsť aj napriek jej nekončiacim protestom. 
Posmutnela. Prijatá správa zrejme nebola moc potešujúca.
Nemala to v poslednej dobe práve najľahšie. V práci jej to nešlo, v rodine to tiež nebolo ružové a...
Bola vyčerpaná. Snažila sa to skrývať, nezaťažovať tým ostatných, ale jemu to neušlo.
Možno aj práve preto bola jeho starostlivosť v poslednej dobe tak dôkladná a pre ňu možno až zvláštna, nie zrovna vítaná.
Opatrne sa dotkol jej pleca a nakoniec si ju predsa len privinul do náručia dúfajúc, že toto nepríjemné obdobie čoskoro pominie.
Tak ako on vtedy, ani ona nemusela teraz nič povedať.
Bude tu pre ňu.
Kľudne aj kvôli takmer bezvýznamnej, hocijakej sebemenšej maličkosti.


.
.
.

ĎAKUJEM za prečítanie.

***

4 komentáre:

  1. Ahhh... Nevím, co k tomu napsat. Bylo to vážně pěkné. Je krásný, když má člověk někoho o koho se může opřít. Je to někdy třeba, nejhorší je, když se každý k tobě otočí zády a všichni tě ignorují... :/

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Jeeej, ja som už ani nedúfala, že by sa tu mohlo do konca týždňa objaviť niečo nové a aha! :) Moc si ma potešila. Hoci to bola iba taká kratšia vec, páčilo sa mi to a veľmi :) I keď mi trochu prišlo ľúto... ale to vôbec nerieš, lebo to sú moje veci, nejako som sa hlbšie zamyslela pri tom :) Proste si ma chytila za srdce, ako už zvyčajne :) A myslím, že mám veľmi horúci tip na to, kto sa skrýval medzi riadkami v jednom z hrdinov príbehu :) Áno, je to pravda, že vždy je lepšie, keď má človek oporu, keď sa má na koho obrátiť a hlavne - keď má niekoho, kto ho miluje. A ty si to tu neskutočne moc dobre vystihla, že aké to všetko je :) Takže nech sa hl. hrdinka cítila už akokoľvek previnilo/na príťaž, s človekom ako je on, ak mal o ňu naozaj seriózny záujem, je to zbytočné :) Dal jej to aj pocítiť. Bolo to vážne moc krásne, za mňa veľký palec hore!

    OdpovedaťOdstrániť
  3. ou jé, parádne :) Peťula, vždy keď niečo napíšeš, tak v tom nájdem aj kúsok seba, netuším ako sa ti to darí, ale je to pravda!! :D príbeh bol krásny. Jednoduchý. Bez zbytočného plytvania slov. A predsa si v ňom vystihla to ten jeho názov. A nechala si trošku predstavivosti aj nám, tvojim verných čitateľkám, nech si za postavy dosadíme koho chceme. Si v podstate veľmi štedrá osoba :D tááákže, klobúk dole, teším sa čo najbližšie vykúzliš :)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Vôbec mi neprekáža ten kratší rozsah.
    Bolo to neskutočne krásne. Je úžasné mať milujúceho človeka, ktorý stojí pri tebe vždy, keď to potrebuješ.
    Akashi sa mi začína páčiť čoraz viac a viac, lebo s jeho charakterom sa dá naozaj pohrať a je tu popísaný ako muž činu. Jednoducho, nie je predposratý, nerozpráva zbytočne a hlavne KONÁ.
    Bolo to naozaj veľmi pekné a ja som si to čítanie užila. ♥

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)