pondelok, 16. mája 2016

Pre Lenku k narodeninám

 Ahojte.
Popravde, chytám už riadny absťák z toho, že nemôžem písať. Koľko to už je?
 Je tu prázdno, tak zverejňujem aspoň túto poviedku, ktorú som už dávnejšie písala pre moju Leni :] Ona je taký zlatý človiečik, s ktorým som ochotná sa o môjho Seijura podeliť :D


 Dobrý deň, mladá slečna. Tak ako ste dopadli?
Pousmiala sa po prečítaní tých slov. Na moment váhavo podržala mobil v rukách, kým premýšľala, ako vhodne by sformulovala svoju odpoveď a krátko nato začala vyťukávať.
Dobrý deň. Skúšku som spravila. Čo vy, pán podnikateľ? Darí sa vám?
Odložila telefón na stôl a pokúsila sa znova zachytiť aspoň časť rozhovoru svojich spolužiačok. Popravde jej to ale moc nešlo a jej pozornosť o chvíľu opäť upútal zvuk prichádzajúcej správy. Pohotovo chňapla po mobile, čím si vyslúžila zopár udivených pohľadov.
Gratuľujem. Nepochyboval som. A čo sa týka vašej milej otázky, tak dnes sa mi celkom darí. Trošku zhon, ale zatiaľ stíham. Ďakujem za opýtanie.
Opäť ju to prinútilo zdvihnúť kútiky úst do ďalšieho úsmevu. Dokonca ignorovala ten fakt, že jej priateľky stíchli a na kratučký okamih ju skúmavo pozorovali. Keď si uvedomili, že je úplne pohltená niečím iným, vzdali to a rozbehli novú debatu...bez nej. A jej...to bolo úplne jedno.
Seijuro. Tak sa volal ten muž, s ktorým si už zopár mesiacov tak intenzívne dopisovala. Náhodou ho jeden večer zastihla na sociálnej sieti a ...a poslala mu správu. Nudila sa. Nemala čo robiť a taktiež...necítila sa vtedy zrovna veselo, tak to vplyvom blbej nálady skúsila a on odpísal.
Z jeho formulácií a voľby slov okamžite vytušila, že ide o inteligentného muža a ako sa neskôr dozvedela, bol taktiež aj o niekoľko rokov starší, no...neprekážalo im to. Ani jednému z nich.
Jednoducho si rozumeli.
Rozumeli si...až moc dobre.
Vlastne ona doteraz ani len netušila, ako vyzerá. Nikdy si svoje fotky navzájom nevymenili, ale...venovali si svoje telefónne čísla a tak sa ich zvláštny vzťah aspoň málinko utužil.
Občas si teda zvykli aj zavolať, ale väčšinou to končilo aj tak pri správach. Pri správach, z ktorých mala veľkú radosť. Bolo to také príjemné spestrenie jej dní. Bolo to niečo nové, niečo...jednoducho, milé. Nie, neprevolali spolu celé hodiny a ani si nepísali non-stop, pretože to čas nedovoľoval jednak jej, ale hlavne ani jemu, keďže väčšinu dňa strávil v práci. Ale...aj to jej bolo úplne jedno. Úplne jej stačilo aj tých pár slov, čo si denne prehodili. Ani netušila ako, no odrazu si zvykla tomu mužovi na "druhej strane" posťažovať, pochváliť...delila sa s ním o bežné zážitky, ale aj o zaujímavé veci, ktoré sa jej stali. A on jej na oplátku tiež občas opísal niečo zo svojho dňa.
Bolo to zvláštne. Úplne cudzia osoba bola pre ňu svojim zvláštnym spôsobom dôležitá a takmer si už nedokázala predstaviť, že by s ním mala raz prestať komunikovať. Bol takým jej malým tajomstvom. Takou drobnou radosťou, ktorá jej dokázala vykúzliť dobrú náladu aj počas tých najupršanejších a najmrzutejších chvíľ.

Kráčala po chodníku a za sebou ťahala kufor. Tie prestupy boli občas naozaj otravné, no bez nich by sa dostala domov ťažko. Ďalší spoj jej už dávno mal ísť, no ohlásili takmer hodinové meškanie, takže sa rozhodla stanicu opustiť a ísť si kúpiť niečo na jedenie. Internát opustila v takom zhone, že nestíhala ani rýchly obed.
Aspoň na niečo sú tie fastfoody dobré. Pomyslela si a zahryzla do žemle. Na normálny obed to síce ani zďaleka nemalo, ale v tejto chvíli, keď šla domov po úspešnej skúške, to bolo dostatočne uspokojujúce. Odhodila servítok so sáčkom do najbližšieho koša, keď sa vo vrecku ozval jej telefón. Lenivo ho vytiahla, no keď zbadala to jedno meno na displeji, ihneď ožila.
,,Prosím?" ozvala sa a na perách sa jej už ako zvyčajne objavil úsmev. Bolo to až zvláštne, ako jej zakaždým ten známy-neznámy muž dokázal urobiť radosť.
,,Nie, nerušíte a nuž, práve som na ceste domov." poznamenala, zastala pred cestou a pozrela sa striedavo na obe strany. Jedno auto šlo zľava, no už hodný kus pred prechodom pre chodcov začalo spomaľovať.

Zovrela teda rúčku svojho kufra o čosi silnejšie a vkročila na cestu. Očkom zablúdila k vodičovi a chcela mu len mierne pokynúť hlavou na znak vďaky, no namiesto toho sa na neho uprene zadívala. Niečo ju totiž na ňom upútalo na prvý pohľad. 
Za volantom sedel muž. Zrejme o čosi starší, pôsobil elegantne a musela uznať, že bol skutočne sympatický. Červené vlasy. V živote tak živú farbu nevidela. Skĺzla zrakom o čosi nižšie a stretla sa s jeho pohľadom. I cez tú vzdialenosť jej pripadal akýsi až moc intenzívny a potom...pohol perami? Skúmala by ho kľudne aj o čosi dlhšie, kebyže ju hlas na druhej strane nevytiahne z jej vlastných myšlienok.
,,Uhm, áno, som tu...už počúvam, prepáčte." vysúkala zo seba a zároveň sa úspešne dostala cez cestu.
,,Len..." zahryzla si do spodnej pery a málinko sa obzrela. Uvidela len kufor auta, ktorý čoskoro aj s jeho majiteľom zmizol úplne za najbližším rohom. Nerozumela tomu čudnému pocitu, ktorý ju náhle premkol, takže nad sebou iba nechápavo pokrútila hlavou.
,,Práve som...len som prechádzala cez cestu." odvetila napokom a kráčala smerom k veľkej budove vlakovej stanice.

Hneď ako Akashi opustil svoju kanceláriu, zamieril rovno na parkovisko. Nasadol do svojho auta a naštartoval. Aj napriek tomu, že svoju prácu robil rád, tak sa dnešný deň aj na jeho vkus akosi až nepríjemne vliekol. Síce všetko prebehlo hladko a podľa jeho predstáv, no aj tak sa nudil a takže sa v konečnom dôsledku tešil domov.
Ulice a cesty boli plné, ako vždy v túto prekliatu hodinu.
Povzdychol si a pretrel unavené oči. Rukou zablúdil k telefónu na sedadle spolujazdca a zobral ho do ruky.
,,Už by mohla byť doma." zamrmlal si pre seba a v kontaktoch vyhľadal jej číslo. 
Bolo to už ...dlho. Dlho, čo mal svoju malú, príjemnú kamarátku na rozhovory a písanie. Nikdy predtým na tieto veci nebol. Nikdy predtým to vlastne ani nepotreboval, no od toho jedného jediného večera, kedy mu to neznáme dievča napísalo, to praktikoval čoraz častejšie.
Nepoznal ju. Nie osobne. Aj keď veru pre neho by vôbec nebol problém si zistiť, o koho ide. Lenže nechcel. Teda, občas trošku bojoval s nutkaním predsa len sa trošku informovať, ale napokom si to zakaždým zakázal. Bolo by to nefér. Voči nej. Nikdy mu neposlala svoju fotku a ani on tú svoju jej. Bolo to také ich, akoby nikdy nevyrieknuté pravidlo. A on to plne rešpektoval.
Stlačil tlačidlo vytáčania, dal si slúchadlo do ucha a prepol na handsfree.
,,Dobrý deň." pozdravil ju, ako zvyčajne. Áno, vykali si...ani netušil, že prečo. Začala s tým ona už v tej prvej správe a jemu sa to z neznámych príčin takto páčilo. Áno, vedeli posrandovať, bavili sa často o humorných veciach, o osobných veciach, no...no tento slušný prístup v oslovovaní si ponechali.
,,Kde práve ste? Neruším vás?" spýtal sa jej a na najbližšej križovatke zabočil doľava. Potešil sa, keď v jeho pruhu nebolo už toľko áut a tak si dovolil o čosi pridať na plyne.
,,Tiež som na ceste domov."  poznamenal, keď si vypočul jej odpoveď.
Blížil sa k prechodu pre chodcov a hneď ako zbadal na jednom z chodníkov nejakú mladú ženu, začal pomaly brzdiť. V tomto zvykol bývať obzvlášť tolerantný a najmä opatrný, keďže si zažil už niekoľko zaujímavých a až priveľmi odvážnych chodcov. Väčšina z nich len prešla okolo ako také ovce, no...no táto slečna zdvihla k nemu svoju hlavu. Pravdepodobne chcela poďakovať, ale napokom sa mu zazdalo, akoby sa snáď málinko zarazila.
Jej oči sa na neho cez sklá okuliar skúmavo zahľadeli a on jej ten pohľad z nejakého dôvodu opätoval. Zvyčajne si to nevšímal, no tentoraz to bolo iné.
,,Ste ešte na telefóne?" ozval sa po tom, čo sa rozhodol to neznáme dievča na ceste ignorovať a keď si uvedomil, že jeho kamarátka je akosi až príliš dlho ticho.
Cesta pred ním bola opäť jedna veľká kolóna a on mal sto chutí zastaviť na parkovisku, ktoré bolo od neho už len kúsoček a zájsť si niekde na kávu. Práve mu rozprávala, ako jej opäť príšerne mešká vlak a on ju chcel už poľutovať, keď v tom...
Zarazil sa.
Vlak. Vlaková stanica. Vedel, že prestupuje v tomto meste. Spomínala mu to predsa!
Rýchlo dupol na brzdy, vyhodil smerovku a zašiel na to parkovisko, ktoré videl už predtým.
,,Počkajte...kdeže ste to presne?" položil jej otázku tesne predtým, než zaparkoval.

Tak úplne nechápal tú svoju zvláštnu reakciu, no skôr, než sa stihol úplne spamätať, už dávno nesedel vo svojom vyhriatom aute, ale rezkým krokom kráčal pomedzi ľudí na vlakovej stanici. Tiež bola preplnená. Ono vlastne v tomto čase bolo plné hádam všetko! Očami zablúdil k tabuli oznamujúcej príchod vlakov a okamžite vyhľadal ten, ktorý šiel jej smerom. V ruke stále zvieral svoj mobil, no už dávno s ňou nekomunikoval. Hneď, ako dostal svoju odpoveď, ju po krátkom ospravedlnení zrušil a vystúpil z vozidla.
Bola tu. Niekde tu...
Rýchlo zbehol do podchodu a prebehol k správnemu nástupišťu. Rovnako šikovne sa mu podarilo zdolať schody aj opačným smerom a pohľadom prebehol po tej úzkej ploche. Hlásili práve príchod spoja a preto tam teraz bol pomerne dosť veľký zmätok a dav čakajúcich ľudí. Znova vytiahol telefón a priložil si ho k uchu. Tentoraz už o čosi pomalšie začal prechádzať pomedzi jednotlivé osoby. Díval sa na obe strany a potom...potom zrakom spočinul na jednej z postáv.
Dievčina. , čo prechádzala cez cestu. Kufor pri nohách, taška na pleci a...a mobil v ruke. Dívala sa naň, akosi tak nechápavo, akosi tak...začudovane a on akosi inštinktívne cítil, že... 
Pohol sa jej smerom. Jeho tempo bolo opäť o čosi pomalšie a keď už mu bola takmer na dosah ruky, tak ona zdvihla pažu s telefónom k svojej hlave a...a krátko na to sa ozval jej príjemný hlas v tom jeho.
A nielen v mobile, počul ju aj normálne. Pocítil niečo zvláštne. Niečo ako...
,,Lenka?" oslovil ju. Ani na moment nezaváhal.
Potom už len sledoval, ako sa jej pekná tvár zvedavo otočila jeho smerom a...

Čašníčka im priniesla objednávku. Ona si vybrala horúcu čokoládu a on tú kávu, na ktorú mal tak chuť.
Obaja mlčky sedeli oproti sebe a navzájom pozorovali toho druhého. Bolo to...
Bolo to čudné, no nie tak trápne čudné, skôr...no, ťažko povedať.
Schytila mištičku so sladkou pochúťkou do oboch rúk a prisunula si ju bližšie k sebe. Miestami mala pocit, že sa jej to všetko hádam len zdá a že...a že nie je možné, že je priam vylúčené, aby s ním teraz sedela v cukrárni. A ono to predsa len bolo pravdou.
Bola tu. Bol tu aj on. Bolo jej známe, že pochádza odtiaľto, no nikdy ju ani len nenapadlo, že by sa za takýchto okolností mohli raz stretnúť. Jednak to mesto bolo obrovské a jednak sa nikdy nevideli ani len na fotkách. Bola to...Bola to až smiešna náhoda, že sa im takto doslova skrížili cesty a že si to vôbec on takto všetko spojil a...
 Sklopila zrak, keď si uvedomila, že ju pravdepodobne vážne chcel stretnúť, keď za ňou prišiel až na tú stanicu. Avšak jej plachosť trvala len krátko, pretože bola naozaj zvedavá a tak svoj pohľad po chvíli znova zdvihla k jeho tvári. Tie oči...Dalo by sa povedať, že boli až uhrančivé, no nezdalo sa jej to nejakým spôsobom nepríjemné. Skôr zaujímavé a...a popravde aj celkom príťažlivé.
On na ňu vlastne celý pôsobil veľmi sympaticky a príjemne. Teda, určite nepatril medzi tie príliš usmievavé a prístupné typy, no aj tak si nedokázala pomôcť a mala z neho tieto pocity.
,,Úprimne..." prehovoril ako prvý a ona okamžite spozornela.
,,Nestáva sa mi moc často, že neviem, čo povedať." dodal a ona zaskočená jeho výrokom mierne pootvorila ústa. Hanblivo v záchrannom geste chňapla po lyžičke a zabrala si trošku z čokolády.
,,Tak to sme dvaja." priznala potichu a pousmiala sa.

--------

,,Ďakujem, že si ma doviezol." povedala krátko po tom, čo zastavili jeho autom pred internátom. Len k nej pootočil hlavu a na jeho perách sa objavil malý úsmev. Nič výrazné, nič silné...ale jeho a úprimné. Natiahol sa za jej rukou a jemne ju zovrel v tej svojej. Zdvihol si ju k ústam a vtisol na jej hánky drobnú pusu.
Bolo to pekné gesto. A bolo to gesto, ktoré si u neho vážila. 
Tou jednou horúcou čokoládou sa totiž všetko neskončilo a hneď po tom, čo sa rozlúčili a nastúpila v ten deň do vlaku, jej poslal správu. Teraz tých stretnutí mali za sebou už viac. Omnoho viac.
A už rozhodne nie len tých priateľských.
Obaja vystúpili a prešli ku kufru, kde mala svoju batožinu. Chytil malý kufor do oboch rúk a šikovne ho položil na zem.
,,Ďakujem." povedala znova a tentoraz sa zdvihli kútiky úst len jej.
Áno, bol veľmi svojský. To si všimla už aj len počas telefonovania a písania.
Áno, taktiež bol trošku chladný. Nemal v sebe takú tú prirodzenú, prívetivú emóciu , ktorú podaktorí iní mali na rozdávanie, no bolo na ňom niečo iné, niečo...
Niečo v tom, ako sa na ňu díval. V tom, ako sa s ňou zhováral...ako sa ku nej správal.
Áno, rozhodne tam niečo bolo. I keď nevýrazné, občas až neisté, ale...ale predsa len.
,,Jazdi opatrne." napomenula ho, aj keď vedela, že je to zbytočné, pretože on bol , jednoducho, perfektný šofér. Dokonca tak moc dobrý, že počas jazdy s ním nikdy nepocítila ten nechutný pocit na žalúdku, ktorý tak často mávala v iných vozidlách.
,,Aj ty si dávaj na seba pozor." odvetil jej.
Jeho oči sa na moment nežne vpili do tých jej a málinko sa k nej naklonil. Bol to presne ten okamih, pre ktorý jej srdiečko podskočilo takmer vždy. Bol ten okamih, kedy jej ani tá jeho povaha vôbec neprekážala. Teda, nie že by s ňou mala niekedy väčší problém, no Seijuro dokázal byť občas naozaj tvrdý.
Nebolo úplne jasné, čo medzi nimi v skutočnosti je.
No v tejto chvíli aj on stratil to svoje železné sebaovládanie a pritisol svoje ústa k tým jej. Opatrne ochutnal jej pery, pomaličky sa po nich posúval a bruškami prstov ju nežne pohladil po líci. Bol to pekný pocit. Taký čistý, jednoduchý, nezložitý...taký ten, čo dokáže rozohriať každé vnútro.
Netrvalo to dlho. A vlastne ani nemuselo.
Svoj účel to totiž splnilo dokonale.
Citlivo sa od nej odtiahol a ešte na pár sekúnd nahliadol do jej tváre. Bol to čas, ktorý si tak rád pre seba kradol. Čas, kedy ju sledoval, díval sa...skúmal. Vtedy dokázal byť naozaj sebecký.
,,Tak nech sa vám zajtra v práci darí." vyriekla.
Tým vykaním ho sem-tam ešte rada provokovala. Teda, aspoň jej sa to zdalo ako provokácia a on pritom v skutočnosti nemohol povedať, že to nebolo vítané. Predsa len to bolo milou spomienkou
Pre neho. A, prirodzene, aj pre ňu.
Teraz to bolo ale už iné. Pre oboch nové, ale neskutočne príjemne nové.
Jeden druhému boli tak trošku záhadou.
Takým malým, súkromným tajomstvom.

.
.
.










5 komentárov:

  1. Nuž snad obdarovanou slečnu nenazlobím, když budu komentovat dřív než ona :) Povídka byla moc povedená ^.^ taková zlatá, trošku aj tajemná, je vidět, že Akashi je vyloženě tvůj obor :D a ještě bych tak bokem dodala, že se moc těším až budeš moct víc psát :3

    X <3 X

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Peťula, ako som sa vyhrážala, že budem komentovať aj tu, tak komentujem :D prepáč, že to nebolo skôr, len som akosi nestíhala :/ Ešte raz ti z celého srdiečka ĎAKUJEM, som straaašne šťastná, že si si zvolila práve túto formu narodeninového darčeka :) som z neho nadšená, Akashi je moja srdcovka a proste som rada, že aspoň nereálne si ma s ním nejako spojila :D Príbeh krásny, perfektne si vystihla niektoré skutočnosti (neznášam cestovanie autom práve z toho dôvodu nevoľnosti a meškania vlakov bývajú naozaj hrozné) :D a aby som nezabudla, tak tá čokoláda..hm, ako nápoj si ju naozaj veľmi dobre zvolila, dobre ma poznáš :D :D táákže, ešte raz ti naozaj veľmi pekne ďakujem, Petrika moja, že sa s tým natrápila aj keď si práve veľa času vtedy nemala a doručila mi to presne na moje narodeniny :) už sa teším na tvoje ďalšie výtvory a drž sa cez skúškové!! :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Názor na poviedku som ti už písala :) je fajn, že si sa napokon podelila o toto príjemné dielo aj s ostatnými. Lenka sa istotne tešila a právom :) Podaril sa ti zase raz úžasný narodeninový darček a úplne na mieru. Ako písala X <3 X, ty si proste odborníčka na Akashiho. Tak len tak pekne ďalej pokračuj :) Budem sa tešiť na ďalšie a hlavne na ti objednávky, ktoré sa ti nahromadili :) čo mi pripomína, že by som si už konečne mohla niečo vybrať aj ja! Len to rozhodovanie je sakra ťažké...

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Byla to příjemná povídka... :) Akashi... i pro toho našeho schizofrenika mám určitou slabost, tak si vždy ráda přečtu něco o něm.
    To jak se náhodou střetli, tomu se říká osud. :D

    OdpovedaťOdstrániť
  5. To bolo skvelé! Nedokázala som si predstaviť, že by si Seijuro s niekým dopisoval, na to mi príde... trochu neasertívny, veliteľský, chladný.... no proste typ psieho čumáka XD prenechám ho vám, ďakujem pekne.
    Páčila sa mi celá tá situácia, to, ako sa zbadali na prechode bolo ako vystrihnuté z romantického filmu :3 a aj pobavilo. A potom tá reštika, júúúú, to som fangirlovala ostošesť.~

    Kame

    P.S. To vykanie bolo perfektné. ♥

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)