utorok, 14. júna 2016

Hlupák


 ,,Nie je hrdinstvo ozvať sa, keď si úplne v pohode. Borec si vtedy, keď si v úplných sračkách a aj cez tie hovná, čo na teba práve padajú, si jednoducho nájdeš čas a náladu na druhých. " zašomrala otrávene a vrátila sa späť k knihe, ktorú práve čítala. Nepáčilo sa jej, že ju otravuje. Lenže on to zrejme mal tak rád.
Robil to už niekoľko týždňov a ona vážne netušila, ako by sa ho už zbavila.
Nepáčil sa jej.
Bol jej nesympatický.
Úplne.
,,Je pravda, že mám momentálne dobrú náladu, ale tak..."  prehovoril po hodnej chvíli, kým strávil ten jej nezvyčajne volený slovník a rozladene si zašiel do vlasov.
,,Tak..?" zvýšila hlas a očkom sa odtrhla od riadkov, na ktoré sa tak moc pokúšala sústrediť. Ten mladík ju štval čím ďalej, tým viac. Nielen že jeho povaha bola na míle vzdialená tej jej, ale aj...
,,Aj tak chcem vedieť, ako a máš...ako to všetko prežívaš...Či si v poriadku, v pohode..." ošíval sa. Vedel, že dokáže byť skutočne negatívna, že...že , jednoducho, nie je ten usmievavý typ, no jej slová ho momentálne skutočne trošku zaskočili, aj keď teda...
Chápal ju.
On...on sám o toho nebol až tak ďaleko, no jeho prirodzené a rokmi budované správanie ho nútilo byť stále tým rojkom a slniečkom, za aké ho mali všetci okolo.
On bol...
Iný.
Áno. Navonok možno. A možno mal s ňou spoločné viac, než by sa na prvý pohľad zdalo.
,,Prestaň..." striasla sa hnusom.
,,Týmto som si prešla už miliónkrát. Väčšina z vás si aj tak nevidí ďalej od nosa." zahundrala a knihu odložila úplne. Bola práve v tom svojom útočnom móde, do ktorého ju on dostal.
Sám si za to mohol.
Hlupák. 
A...a on sa iba pousmial.
Presne tak, ako to vedel len on.
Nie. *Nechcel s ňou bojovať. Nie, nechcel jej oponovať.
,,Aj tak ťa mám rád." prehodil akoby nič a jeho kútiky úst sa zdvihli ešte viac.
Akoby sa len mohol na ňu mračiť? Na ňu?! To...to nebolo v jeho silách. Ona...
Ona bola len sklamaná. Tak moc.
A pri tom vždy bola prvá, kto pomáhal.
Vždy bola prvá, kto odpovedal, vždy...
Nedalo sa inak, len si ju zamilovať. 
Potajomky. Pomaličky...
Neušlo mu, ako sa jej líca jemne sfarbili doružova. Odrazu pocítil hrdosť za to, že práve on u nej vyvolal takúto krásnu reakciu.
Hanblivosť.
Nežnú. Nevinnú. 
,,Nepoznáš váhu tých slov..." odvetila síce na obranu, no bolo to tak moc intenzívne, že to sálalo aj cez jej, obyčajne nepriestrelnú obranu, čo ju zneistelo.
On...on sa vážne staral. On...on si vždy našiel čas. Že by teda skutočne...?
A hádam preto jej to prišlo tak neuveriteľné, že...
Že by konečne niekto...niekto, kto nepozerá len na seba a spomenie si aj na ňu...
,,Čo vlastne odo mňa čakáš?" spýtala sa ho podráždene. Bola to situácia, na ktorú nebola zvyknutá a tak teda aj jej správanie tomu zodpovedalo.
,,Čo od teba čakám?" pobavene nadvihol obočie. Ešte ju takto rozladenú nevidel.
,,Musím niečo čakať?" zvážnel o čosi, ale skutočne len máličko.
Uhla pohľadom a zavŕtala ho do obalu už teraz zatvorenej knihy. Akosi tak nechcene prešiel do útoku na oplátku zasa on a sám si to tak úplne neuvedomoval, až kým...
Jej jemne chvejúce sa pery...
Jej...Díval sa na jej profil. Na jej krásny profil. Bola tak...
Ahr...či bola ofučaná, či hnevlivá, ona bola proste vždy....
A on si to plne priznával. Bol...Bol zamilovaný a videl v nej to dobré.
To, čo tak skrývala. To, čo...  
,,Je jedno, čo povieš..." zamumlal a jemne sa k nej posunul.
Stolička pod ním trošku zavŕzgala, no ten nepríjemný zvuk ustal tak rýchlo, ako aj začal a...
Ucítil jej príjemnú vôňu. Nikdy si nedovolil byť tak blízko a predsa len teraz...
Milujem ťa. Prebehlo mu mysľou, keď prekonal tú malú vzdialenosť medzi nimi a jemne pritisol svoje pery na tie jej. Nevšímal si jej jemné stuhnutie, jej jemné...
Pevne ju objal, aby mu nemohla újsť. Stisol ju vo svojom náručí a užíval si tak moc, k čomu sa tak dlho odhodlával a... 
Bolo to zvláštne. Celé akési až moc sladké...ale tak príjemne, tak...
Nesedelo mu to na ňu. 
Nečakal to. Netušil, že práve takto ju bude raz vnímať, že...
Cítil len mäkkosť jej úst a to teplo...teplo, ktoré sa proste nemohlo šíriť z človeka tak chladného, za akého bola považovaná. Ona...
Tak moc toho skrývala. Naozaj.
,,Si perfektná. Strašne moc." zamrmlal do jej pier, keď sa od jej odtiahol.
Jej tvár bola červená, máličko zadýchaná.
,,Si hlupák. Strašne moc." oplatila mu síce šeptom, ale s tou svojom typickou tvrdosťou.
Ale aj tak tušila, že jej práve tým bozkom niečo ukradol.
Niečo...
Niečo, čo by mu, pravdepodobne, aj tak neskôr dala.
On bol ten typ. Typ, ktorý...
Hlupák.
Áno, bol hlupák. Úplný.

.
.
.

5 komentárov:

  1. Hmm, neviem tak úplne presne, že čo si mám o tomto myslieť. Priznám sa, že mám pocit, že týmito vecami narážaš na niekoho konkrétneho. Nech už to je ako chce, čo si tým naozaj chcela povedať, vieš len ty. Každopádne, nikto nemôže poprieť tvoj spisovateľský talent, ktorý sa prejavil zas a znova. Zakaždým, keď niečo napíšeš, tak to hltám a ešte nikdy sa mi nestalo, že by ma niečo z toho nebavilo. Ty to proste vieš :) Či už je to dlhokánska kapitola, alebo takýto krátky úlomok z tvojich myšlienok, zakaždým je to kvalitka. Takže aj teraz super a snáď už budeš čoskoro môcť písať viac!

    OdpovedaťOdstrániť
  2. WOW! Waht the fuck is this.... uhm, okej, úplne mi to vyrazilo dych, vôbec som nečakala, že si protagonistov tak dokonale predstavím, ich povahy si vykreslila za taký krátku chvíľočku... ♥

    Hentai no Kame

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Zlatý fluffy príbeh. Zabavilo ma to a aspoň mi ušiel čas, ktorý som musela stráviť čakaním (na Godota)...
    Postavy sú i napriek dĺžke výborne vykreslené, čo ma fakt chytilo, keďže mne sa takéto čosi nikdy nepodarí, heh. Naozaj to bolo hrozne zlaté a oddychové. Skvele sa ti to podarilo :)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Ja už som ho čítala hneď v deň, kedy si ho publikovala, no mala som akési problémy, a napísať komentár som sa odhodlala dneska, hoci nie je na tom nič na odhodlávanie. Komentár sa má jednoducho napísať ako prejav určitých emócií a vďaky z napísaného článku. Takže, aby som tú hanbu, ktorú som na seba uvalila, trochu zmiernila, sa do toho rovno pustím.
    Bože... stále je to krásne. Nech si to prečítam hneď tisíc krát, nič to nestratí zo svojho čara. Ako už Farah na začiatku písala, tak aj ja mám silné tušenie, že narážaš na niekoho konkrétneho... a nedá mi to, pretože som sa v jednej postave videla až priveľmi zreteľne na to, aby som to len tak odignorovala. Možno preto sa ma to tak veľmi dotklo... samozrejme, nepochybujem o tom, že si písala o niekom inom. Možno o niekom z tvojho okolia a možno len o postave, ktorá sa ti usadila v mysli. No seba som tam zazrela tiež a nestáva sa mi veľmi často, že by autorka tak krásne opísala to, čo občas cítim. Ďakujem teda za tie emócie, ktoré si vo mne touto poviedkou vyvolala. Ďakujem.

    OdpovedaťOdstrániť
  5. To je muž činu! Takto sa mi to páči a nie tí sráči, ktorí sú v pohodičke, keď si ty v pohodičke. Takto to má vyzerať!
    Bolo to najprv deprimujúce, že mala žienka taký postoj, ale on... on sa cez to prebojoval a to tým, že je jednoducho taký aký je.
    Naozaj super napísané. Jednoducho napísané a predsa s veľkým významom. Vždy sa nájde človek, ktorý sa na teba nevykašle. Netreba zúfať... :) Naozaj to bolo milé, nakoniec romantické, ale nie prehnane, tak akurát sa to hodilo.
    Chválim a ešte raz chválim. :)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)