utorok, 19. júla 2016

Plán na leto - Poviedka pre Dechi / KnB FF /

 

O Červenej Čiapočke



Typ : FF, presnejšie fanfikcia na fanfikciu
pár : Monika x Shintarou Midorima

inšpirované Dechiným cosplayom ;)

venované blogerke Dechi Kazemai

***
,,Hej..." oslovila ho potichu.
,,Shintarou...mal...mal by si sa tváriť asi viac hrozivo." našepkala mu nenápadne a povzbudivo sa na neho usmiala. Veľmi dobre na ňom videla, že sa na pódiu necíti práve najlepšie a aj teraz, keď nacvičovali jednu z pasáži školskej divadelnej hry, nebol tak úplne vo svojej koži a len sa nervózne a značne otrávene ošíval. 
Chápala ho. On...On nebol na takéto veci. On nie. 
Samej jej to nebolo práve najpríjemnejšie, keď bola takto na očiach ľuďom, ktorí v tom príbehu účinkovali a tiež aj tým, ktorí to tu celé organizovali. Lenže na rozdiel od neho mala trošku inakšiu povahu a tak to celé znášala o čosi statočnejšie. Navyše, mala k tomu pomerne veľkú motiváciu. 
,,Tak fájn, decká..." zakričala na nich stará profesorka literatúry.
,,Dáme si pauzu. Tak desať minút, dobre?" oznámila im so sileným úsmevom na perách, ktorým však nikoho neoklamala, pretože každý z prítomných vedel, že má len málo k tomu, aby od nervozity a hnevu nevybuchla úplne. 
Nuž, nešlo im to. 
Nešlo im to vôbec. 
No čo iné asi tak mohla čakať, keď tu väčšina z ľudí bola aj tak z donútenia alebo kvôli tomu, že si nutne potrebovali prilepšiť pred koncom ročníka. A tak aj teraz, len čo im dala na chvíľku pokoj, hneď sa všetci rozpŕchli.
,,To je teda nadšenie." prehodila Monika ironicky, ako tak sledovala ich postavy, ako sa čo najrýchlejšie snažia z obrovskej haly dostať preč, aby si mohli pre seba ukradnúť aspoň kratučký moment na čerstvom vzduchu. Za iných okolností by jej to možno prišlo až komické, ale termín vystúpenia sa blížil a s ním už aj počiatočná tréma a mrzutosť.
Povzdychla si.
Bolo horúco. Dusno. A oni sa tu takto museli trápiť. Nebola to teda žiadna výhra, no aj tak cítila určitú potrebu robiť to aspoň ako tak dôkladne a neodfláknuť to úplne, ako to očividne robili všetci jej spolužiaci. 
Pokrčila nosom a vtedy ucítila horúcu dlaň na svojom ramene. Zdvihla hlavu k jej vlastníkovi a stretla sa so Shintarovým rovnako unaveným výrazom, akým dnes disponovali aj ich divadelní kolegovia.
,,Moon, zájdem po nejakú vodu do automatu?" spýtal sa jej.
,,Uhm...jasné. Pôjdem s tebou." prikývla mu.
,,Radšej si na chvíľku sadni." navrhol jej, na čo ona len nesúhlasne pokrútila hlavou. 
,,Prejdem sa s tebou." odvetila a Midorima tvár takmer okamžite zvážnela a nadobudla ešte viac chladný dojem, než normálne. Tieto jeho mierne oduté výrazy už dávno neboli tak časté, ako kedysi, takže ju to mierne zaskočilo.
,,Moon, je tu asi tak päťdesiat stupňov a už niekoľko hodín tu beháme ako takí dvaja panáci, takže si, prosím ťa, odpočni, kým môžeš. Nepotrebujem, aby si mi tu skolabovala." poznamenal karhavo, čím jej plán týkajúci sa robenia mu spoločnosti, zavrhol úplne. Monika pootvorila ústa s tým, že opäť zaprotestuje, no nakoniec si uvedomila, že vlastne nemá síl na to, aby sa tu teraz s ním doťahovala a tak sa miesto toho poslušne vybrala k sedačkám. 
Posadila sa na jednu z nich, ktorá bola práve voľná a nie zaprataná krabicami, ktoré boli všade okolo. Mierne provokatívne sa na neho uškrnula a pohodlne oprela. 
Spokojný? Prebehlo jej mysľou, no nevyslovila to nahlas. Shintarou nad jej reakciou mierne pokrútil hlavou, no nekomentoval to. Namiesto toho sa mlčky zvrtol na päte a odkráčal smerom k východu. 
A...a Monika osamela. 
Ako jediná ostala dnu. Moc sa jej to nepáčilo, ale skutočne to nechcela medzi sebou a ním vyhrotiť ešte viac. Veď jej nechcel zle. Len...len kebyže to podá trošku iným spôsobom. Takto jej to znelo skôr vyčítavo. Ale to jej tak znelo už hádam všetko. Tie posledné týždne...
Bieda. Áno, tak by to zhodnotila. 
On s blbou náladou. Ona ešte s horšou. 
A k tomu všetkému tento šialený nápad účastniť sa tejto hry. 
Lenže...potrebovala to. Kvôli zdravotným problémom opäť trošku zameškala školu a aj keď sa snažila potom naozaj usilovne, už to nevládala dohnať. Výsledok bol taký, že jej ku konečnému hodnoteniu v škole chýbali nejaké tie body.
Bola z toho smutná. Najskôr sa zdalo, že to už nenapraví a potom našla na nástenke v jednej z univerzitných budov plagát s ponukou účinkovať v divadle. Normálne by sa tým nikdy nezaoberala, ale čo ju upútalo bol fakt, že jej hranie mohlo priniesť práve tie tak moc pre ňu dôležité známky. Šlo o projekt, z ktorého výťažok mal ísť na nejaké charitatívne účely, takže si samotná škola kvôli zanechaniu dobrého mena nechala v tomto ohľade na tom vážne záležať a pokúšala sa študentov nalákať aj touto cestou.  
A...a nalákala takto aj Moniku. A tá zasa presvedčila Midorimu.
,,O Červenej Čiapočke..." prečítala nápis na jednom z papierov, ktoré im boli rozdané. Bol tam kratučký opis príbehu, ktorý mala ona sama prečítaný už niekoľkokrát. Nešlo o klasickú rozprávku, ktorú poznali všetci. Bol to vlastne úplne iný nápad. Ostala len tá myšlienka a Monike to prišlo celkom zaujímavé. Vlastne tá osnova bola dôvodom, prečo do toho celého zatiahla aj svojho priateľa. 
Totiž, príbeh, ktorý vymyslela pani profesorka, bol romantický. Bol o dievčati, ktorá sa odmietla vydať za jedného krutého muža, ktorého jej nanútili a ona rozhodnutá nezmieriť sa so svojim nešťastným osudom, nakoniec uteká do lesa, v ktorom stretáva démona. Po spoločne prežitom čase sa do seba tí dvaja zamilujú, no musia čeliť problémom, ktoré sa im postavia do cesty.
A teda, keď sa Monika šla prihlásiť, zistila, že ostali voľné už len roly hlavných hrdinov, keďže všetci ostatní si šikovne pobrali len tie menšie a vedľajšie postavy, aby toho nemali moc na robote. Čiže, ak by to nakoniec zobrala, bola by v páre s niekým cudzím a predstava toho, že má hrať milostnú úlohu s iným chlapcom, jej nebola práve po vôli. Navyše, zdalo sa jej to nevhodné, takže poprosila Shintara, aby sa na to podujal spoločne s ňou. Ten, prirodzene, nebol z toho zrovna nadšený, ale povolil, keďže vedel, že by jej to vážne pomohlo.
No o tom, aký hlúpy nápad to bol, sa Monika presvedčila hneď, ako to prvýkrát na pódiu skúsili. Samozrejme, nikto od Midorimy nečakal výkon hodný Oscara typu Leonarda Dicapria, ale on o to vážne nejavil ani len najmenší záujem. Scenár prednášal asi takým štýlom, ako keď vás vyvolajú čítať na tom najmenej obľúbenom predmete a o nejakom tom hraní sa pri ňom už skutočne hovoriť nedalo.
Celé to napokom vyvrcholilo do poriadne mrzutého stavu, ktorý ich pohltil oboch. Občas mala dokonca dojem, že sa na ňu za to hnevá a jej to bolo úprimne ľúto. Keby tušila, že to do ich vzťahu prinesie takéto napätie, tak by sa na to vykašľala hneď na začiatku a pomohla si inak, ale teraz...teraz už bolo trošku neskoro. 
,,Prepáč mi to, Shintarou." zamumlala si sama pre seba a odložila informačný leták na svoje pôvodné miesto. Ich desať minút slobody bolo pomaly u konca a tak sa aj hala začala pomaličky znova plniť. Medzi vstupujúcimi bol aj on. V ruke držal jej obľúbený nápoj, vďaka čomu sa aspoň málinko pousmiala. 
I keď bol možno odutý, aj tak sa stále rovnako o ňu staral.   
V tom...V tom sa nič nezmenilo. Našťastie.

Keď sa obaja už dávno vrátili na internát, Monika znova zobrala do rúk plagáty a materiály týkajúce sa divadla. Uprene sa dívala na texty, jednak tie svoje, no aj tie Midorimove. Oproti nemu mala toho omnoho viac, keďže postava démona bola skôr tichý charakter, takže v učení sa niečoho navyše u jej priateľa problém byť nemohol. Nehovoriac už o tom, že Shintarou skutočne nepatril medzi tých, čo by mali problém niečo si zapamätať, takže napokom bola nútená usúdiť, že márne hľadala dôvod jeho znechutenosti v takomto niečom. On...on sa len nechcel toho zúčastniť.
Vlastne sa mu ani nečudovala, ale aj tak nechcela mať z tohto mierne vynúteného zážitku len trápne a nepríjemné spomienky.

O čosi neskôr stála pred jeho izbou. Cítila sa akosi až moc neisto na to, že prišla za niekym, koho už tak dlho a hlavne dôverne poznala. Prišlo jej to aj celkom vtipné, že ju náhle prepadli takéto emócie. Ako keby to malo byť ich prvé rande a nie len jedno z ich už v podstate nespočítateľných stretnutí a...a ona si uvedomovala, že to pravdepodobne pramení z toho, čo sa dnes medzi nimi udialo.
V rukách zovrela o čosi silnejšie tú drobnú kôpku papierov, ktorú si zobrala zo sebou a krátko zaklopala.
Nemusela ani dlho čakať a on jej takmer okamžite otvoril. Zrejme ju aj očakával, keďže bol piatok a obvykle tento čas trávili spolu.
,,Ahoj..." pozdravila ho, na čo sa on málinko pousmial a poodstúpil od dverí, aby mohla vojsť dnu.
To...to brala ako celkom dobré znamenie a tak sa ihneď cítila o čosi sebavedomejšie, keď podišla k jeho posteli a posadila sa na ňu. Porozhliadla sa a zistila, že väčšina vecí jeho spolubývajúceho, vrátane jeho cestovnej tašky, obvykle pohodenej pod jeho stolom, tu už nie je.
,,Takao už šiel domov?" spýtala sa akoby nič a položila svoje materiály vedľa seba. Midorima nepekne prižmúril oči pri pohľade na to, čo doniesla a na moment pevne zomkol pery. Venoval jej tak nepríjemný pohľad, že Monika mala sto chutí na neho vyplaziť jazyk alebo sa aspoň poriadne zaksichtiť.
Nepáčilo sa jej, že je taký odutý. Ľúbila ho a veľmi, to áno, ale občas mala dojem, že by tú svoju veľmi svojskú povahu predsa len mohol aspoň trošku krotiť. A aj napriek tomu, že už mala dostatok času na to, aby si zvykla, nemala ten pocit, že by si to mala od neho nechať. Avšak práve v tomto momente si zahryzla do jazyka. Prišla s ním stráviť pekný večer a nie sa handrkovať.   
,,Odišiel pred hodinou." odvetil jej po krátkej pauze a pobral sa smerom k balkónovým dverám, aby ich otvoril. Síce sa už vetralo cez okno, no jemu to očividne nestačilo.
Dívala sa na neho, ako sa k nej otáča a posúva si svoje okuliare na nose o čosi vyššie. Tiež jej venoval jeden uprený pohľad a vybral sa smerom k posteli. 
,,Chceš ísť niekde?" spýtal sa jej o čosi prívetivejšie a posadil sa vedľa nej. Monika sa pousmiala, málinko sa pootočila k textom a natiahla k nim svoju pažu. Skôr, než sa ich však dotkla, ju zastavila jeho ruka. Jemne ovinul svoje prsty okolo jej dlane a šetrne ju stisol. Spýtavo sa na neho zahľadela a s miernym zachvením sledovala, ako si jej ruku dvíha k ústam a následne sa jeho pery jemne dotkli jej pokožky.
Jej telom prešla príjemná triaška, tak moc pekné jej to gesto prišlo a na jej tvári sa znova objavil úsmev. Posunul sa k nej o čosi bližšie a opatrne sa k nej naklonil.
,,Môžeme si pozrieť aj nejaký film." navrhol potichu, pričom z nej nespúšťal zrak. Jeho oči znežneli tak moc, ako len mohli a ona zistila, že je to už vážne dávno, čo sa naposledy takto na ňu pozrel. Keď ho spoznala, neboli tieto emócie pre ňu dostupné, no časom, pomaličky...pomaličky sa jej otváral a ukazoval jej aj túto svoju zamilovanú stránku. Pre oboch to vtedy bolo nové, niečo...niečo iné a ona čiastočne cítila hrdosť za to, že si spoločne dokázali takýto vzťah vytvoriť.
Podporovať jeden druhého...pomáhať, chrániť. Bola za to moc vďačná. Bola vďačná za to, že to nebolo len plytké, chabé a povrchné, ako to obvykle mohla vidieť vo svete, že...
Sklonil sa k jej ramenu a vtisol naň drobnú pusu. Jej ruka sa takmer automaticky natiahla k jeho krku, pohladila ho a následne prešla k jeho sánke a lícu. Pritiahla si ho k bozku a pevne ho objala kolo pása. Jeho dlhé paže ovinuli jej útle telo a prisunul si ju k sebe ešte viac. Ucítila jeho vôňu, príjemné teplo a zmocnila sa jej tá známa, sladkastá spokojnosť. V momentoch ako je tento si pripadala úplne, ale úplne neohrozene, tak moc bezpečne a...Náruživo sa vpila do jeho úst ešte viac a jeho dlaň nie práve jemne prešla po krivke jej boku. I keď by sa druhým mohol zdať ako ten zdržanlivejší typ, tak ona sama dobre vedela, že ju dokáže jeho chtivosť občas skutočne prekvapiť.  Niekedy...niekedy bol vážne na míle vzdialený tej svojej navonok chladnej povahe.
Pomaličky sa od seba odtiahli a tentoraz sa pousmial on. Chvíľku sa len vnárali pohľadmi jeden do druhého a v tom sa Monika znova otočila a po druhýkrát už úspešne uchopila scenáre. Akonáhle však znova k nemu zdvihla tvár, zistila, že ten milý úsmev je preč. Namiesto toho sa mračil na tie papiere, ktoré zvierala a už len samotným tým výrazom jej jasne naznačoval, že...že práve pokazila celkom peknú atmosféru.
,,Neprejdeme si to spolu?" nenechala sa však odradiť, i keď tú otázku vyslovila možno o čosi menej počuteľne, než pôvodne chcela.
,,Dnes ti to snáď nestačilo?" otrávene nadvihol obočie a neušlo jej, že sa o čosi od nej odtiahol.
Zamračila sa.
,,Mala som pocit, že by to mohlo pomôcť." odvetila mu a zalistovala v nich.
Midorima si povzdychol a postavil sa.
,,Prepáč, Moon, ale ja na toto vážne nie som." poznamenal nie práve najmilším tónom.
,,Ale veď ja od teba nechcem divy, chcem len..." skúsila to teda inak.
,,Nie, Monika, počúvaj..." prerušil ju.
,,Skutočne sa nechcem cítiť trápne aj keď mám konečne voľno." dodal o čosi ostrejšie, než pôvodne zamýšľal a aj Moniku, popravde, zarazil spôsob, akým to podal.
Akoby...
Akoby jej to vyčítal. 
,,Fajn." zamumlala krátko a tiež sa postavila.
,,Myslím, že..." začala znova a prekrížila si ruky na hrudi. Odtrhla od neho zrak a mierne rozpačito sa porozhliadla.
,,Myslím, že už aj mňa práve prešla chuť." dokončila akosi tak tvrdo aj napriek tomu, že sa predsa len trošku cítila ublížene, no nemala v pláne mu ukázať, že sa jej to dotklo.
Vlastne...
Vlastne už ani nemala náladu to vôbec riešiť a o niečo sa snažiť.
Áno, dobre vedela, že mu to je proti srsti, ale nemusel jej to povedať takto priamo. Veď ju už aj tak dosť hrýzlo svedomie a necítila sa najlepšie kvôli tomu, že ho do toho vtiahla, ale...ale nemusel jej to predsa robiť ešte horšie. Keď si to tak zhrnula, vážne sa tieto dni na nej len vozil a ona z toho začínala byť skutočne unavená. Už...už nevedela, čo by mala robiť, aby nebol stále len podráždený a znechutený. Už...
Doparoma, veď za ten čas, čo sú spolu, si už musel uvedomiť, aká dokáže byť občas citlivá a že aj veci tohto typu ju dokážu rozrušiť. Obzvlášť, keď sa to týka jeho. Človeka, na ktorom jej tak moc záleží.
A on si uvedomil, že to zrejme prehnal. Jeho prísny výraz sa okamžite zmenil a jeho paža sa inštinktívne natiahla k nej, lenže ona poodstúpila ešte predtým, ako sa jej mohol dotknúť.
,,Moon..." oslovil ju potichu.
,,Ja..." začal sa ošívať, no zdalo sa, že ani len netuší, ako sa z toho vykrútiť a poprípade to aj napraviť. Monika len mlčky sledovala, ako očami tápal v snahe nájsť si nejaký ten oporný bod, ktorý by mu pomohol a pevne zomkla pery. Vedela, že on nie je moc na ospravedlňovanie a priznávanie chýb. On...
Že ma to vôbec udivuje. Prebehlo jej mysľou a odrazu mala obrovskú túžbu povedať mu niečo škaredé a uštipačné. Avšak nakoniec sa udržala, pretože jej to neprišlo prosto správne, aj keď by si to možno zaslúžil.
Nebude...nebude predsa slovne napádať niekoho, koho ľúbi. Navyše, vážne nemala na to momentálne dostatok síl a ani odhodlanie.
,,Asi by som mala ísť." oznámila mu a bez toho, aby čakala na jeho ďalšiu reakciu, chcela opustiť jeho izbu. Okrajovo zachytila, ako sa vydal za ňou, no bola hodný kus popredu a tak len tvrdo za sebou a zároveň pred jeho nosom, zabuchla jeho vlastné dvere. Dvere, ktoré on sám už znova neotvoril.

---

Nasledujúce dni sa viac menej každý staral o seba. Teda...Shintarou sa snažil s ňou komunikovať, ale k tomu samému, malému incidentu sa už nevyjadroval. Dokonca bol aj pri tých jej strohých a čo najkratších odpovediach skutočne trpezlivý, lenže ona na to vážne nemala náladu. Ona...
Momentálne si len skutočne želala, až už tú vec s divadlom má za sebou.

---

Mali posledný víkend pred vystúpením a tak ich profesorka požiadala, či by ten piatok nemohli ostať trošku dlhšie. Samozrejme, nestretla sa s príliš veľkým nadšením, ale každý to zobral celkom s pochopením a najmä statočne, keďže bolo nutné sa postarať ešte o veľa vecí.
Midorima s Monikou práve odskúšali záverečnú scénu a a postaršia pani mala čo robiť, aby sa nerozplakala. Nuž, ale nie od dojatia, ale od zúfalstva.
Tí dvaja...ten chlad a znechutenie, ktoré z nich sálali...
Bola to tragédia, ale nemohla s tým nič robiť. Náhradníkov nemali a už aj tak nebol čas na to, aby to s nimi riešila, poprípade niečo zmenila. A tak vzdala ten boj a šla si radšej po kávu do automatu.  
Texty už všetci pomerne obstojne vedeli a taktiež sa zdalo, že si je každý vedomý toho, čo sa od neho asi očakáva a tak sa teda rozhodlo, že zvyšok dopoludnia strávia okrem cvičenia aj prípravou kulís a kostýmov. Medzi zúčastnenými bolo zopár vážne šikovných ľudí, ktorí sa na to bez väčších rečí podujali a medzi nimi bola aj Monika, ktorá sa ihneď zohla po kartóny a farby, ktoré boli pohodené v rohu. Natiahla sa aj za novinami, ktoré si rozložila a začala.
Kreslenie a maľovanie jej problém nerobilo. To...to mala rada a tak sa do toho celkom vžila, až kým ju nevyrušil jeden z jej divadelných kolegov. Mladý muž, ktorého poznala len z videnia a vedela o ňom len skutočne málo, si kľakol k nej.

Midorima sedel na jednej zo stoličiek a mračil sa.
Po celú tú dobu sledoval, ako sa Monika hrbí nad výkresmi, nevenuje pozornosť okolitému svetu a hlavne...hlavne nevenuje pozornosť jemu.  
Keď sa normálne s niekym pohádal, nikdy ho to nejako extra nemrzelo, ale s ňou to bolo vždy iné. Zakaždým sa v ňom usadil ten nechutný pocit, ktorý nedokázal len tak ľahko odohnať a aj teraz by klamal, kebyže tvrdí, že ho to netrápi. Popravde, žralo ho to omnoho viac, než očakával po tom, čo vtedy odišla z jeho izby. Najhoršie na tom bolo to, že ona nejednala tak, akoby sa hnevala. Kebyže je naštvaná, bral by to úplne, ale úplne inak, lenže ona sa správala skôr ľahostajne a najmä akosi tak rezignovane a to... to ho úprimne, celkom desilo. Nehovoriac o tom, že k tomu došlo kvôli takej hlúposti ako je školská hra.
Prirodzene, toto šaškovanie na pódiu mu nebolo po vôli, ale...
Súhlasil s tým. Je pravda, že ho o to síce požiadala, ale o žiadnom nátlaku z jej strany sa tu veru hovoriť nedalo. A vlastne...ako sa tak díval na jej chrbát, usúdil, že by zrejme súhlasil s hocičím, o čo by ho požiadala. Lenže sa podľa toho mal aj správať a nie...
Pri spomienke na to, ako vyvádzal, pevne zomkol pery a takmer okamžite pocítil miernu hanbu. Zmorene sa oprel o operadlo, zaklonil hlavu a privrel oči. Spomedzi jeho pier unikol povzdych a keď sa opäť narovnal a vyhľadal ju, všetok pocit viny sa náhle rozplynul a nahradilo ho niečo úplne iné.
Očami uprene pozoroval, ako sa k Monike posadil nejaký mladík. Vyzeralo to tak, že niečo rozoberajú a...a odrazu sa mu zazdalo, že Monika pôsobila omnoho, ale omnoho živšie, ako keď komunikovala s ním.
Niečo...niečo v ňom začalo nechutne vrieť a netrvalo to dlho a...a dostavila sa prvá vlna žiarlivosti nasledovaná poriadnou dávkou hnevu. Pravdepodobne by to obyčajne dobre schovával, ale práve teraz, keď to medzi nimi nebolo zrovna ružové, sa mu nedalo predstierať, že mu prítomnosť druhých mužov v jej blízkosti nevadí.
Zovrel jednu z jeho rúk v päsť, keď jej ten chalan položil jednu zo svojich paží na rameno a naklonil sa k nej tak moc, až to bolo nevhodné. Jeho telo až tak striaslo zlosťou a vrcholom toho všetkého bolo, keď sa obaja začali na niečom náramne smiať. Vtedy...
Vtedy sa Midorima postavil, obišiel stoličky pred ním a smeroval si to rovno k nim.

Monika zaregistrovala, ako sa k nim blíži. Udivene zdvihla hlavu a keď sa stretla s jeho naštvaným pohľadom, ihneď ju premkol zlý pocit. Skôr než však stihla pohotovo zareagovať, bol už jej priateľ pri nich a ťahal toho chlapca za tričko na nohy. Ten len mierne vyplašene nazrel do tváre zelenovlasého a nápadne vyzeral tak, že jeho mozog to celé akosi ešte nespracoval.
,,Shintarou!" oslovila ho rázne a pokúsila sa medzi nich dostať, no nepodarilo sa jej to.
,,Dosť!" skúsila to znova a oboma rukami chytila tú jeho, ktorá stále zvierala chlapca. Z celej sily na ňu zatlačila, no nemalo to moc veľký účinok. Bol...bol až moc silný a neprestávajúc prepaľovať pohľadom mladíka pred sebou, sa na ňu dokonca ani len nepozrel, čo spôsobilo, že v nej začala pomaly, ale isto narastať panika. Nechápala, čo to do neho vošlo.
,,Hej, to...To bude asi nejaké nedorozumenie." zašomral chlapec opatrne a zdvihol paže do vzduchu.
,,Shintarou, pusť ho..." vyriekla Monika naliehavo a vtedy sa konečne jeho chladné oči odtrhli od muža a na kratučký moment sa zapozeral na ňu.
Rozšírili sa mu zreničky a pri pohľade do jej mierne vydesenej tváre, ho kdesi vo vnútri niečo nepríjemne bodlo. Až teraz si začal uvedomovať, ako to celé vôbec vyzerá a mierne rozladene povolil stisk. Mladík urobil zopár krokov vzad, stále držiac pred sebou ruky na obranu a na perách mu vysadol chabý úsmev.
,,Pôjdem...pôjdem si ja radšej robiť svoju prácu." poznamenal opatrne. Predtým, než sa však definitívne otočil na odchod, venoval ešte Monike súcitný pohľad, čo takmer opäť rozzúrilo Midorimu, no tentoraz len napäto zadržal dych a udržal sa, až kým sa chlapec nestratil za veľkým závesom.
,,Čo ťa to napadlo?" spýtala sa ho vyčítavo a uchopila ho za lakeť.
Samozrejme, že ju to vystrašilo. Nápadne jej to totiž pripomenulo jeden konflikt, z ktorého si obaja odniesli nepríjemnú skúsenosť, nehovoriac už o tom, ako moc to vtedy s ňou zamávalo.
,,Flirtovala si s ním." zašomral a rozpačito sa porozhliadol po okolí.
Nezdalo sa však, že by vzbudili príliš veľa nevítanej pozornosti.
,,Flirtovala? ...Čože?!" Striasla sa znechutením a pre zmenu sa objavil hnev tentoraz v jej očiach.
,,To nemôžeš poprieť." odvetil krátko a opäť sa do nej zavŕtal pohľadom. Prvotná zlosť síce z neho vyprchala, ale akosi tak cítil, že práve týmto nie zrovna priateľským rozhovorom sa blíži k ďalšej hranici.
,,Ty..." vydýchla Monika a neveriacky potriasla hlavou.
,,Ty si vážne neuveriteľný." dokončila a zvrtla sa na päte. Pristúpila k svojej práci a zúrivo zobrala do rúk štetec, ktorý následne namočila do farby.
,,Monika, hej..." začula za svojím chrbtom, no namiesto toho, aby sa k nemu otočila, začala dokončovať to, čo už mala dávno rozrobené.
Midorima sa postavil nad ňu a nie práve s veľkým nadšením sledoval, ako sa mu dostáva ďalšieho ignorovania zo strany jeho priateľky.
Povzdychol si a kľakol k nej. Doslova jej vytrhol pomôcku z rúk a tým si konečne vyslúžil aspoň trošku z jej pozornosti.
,,Počuj, Shintarou..." naštvane k nemu zdvihla tvár, vytočená tým, že jej takto znemožnil aj ten jediný spôsob, ktorým sa mohla upokojiť.
Tiež sa to v nej už začínalo hromadiť. A hromadilo sa to vážne rýchlo.
,,Kebyže si trošku všímaš ľudí okolo..." začala, pričom sa námahavo snažila tíšiť svoj podráždený hlas, ako len mohla a opäť si od neho zobrala späť svoj štetec.
,,...vedel by si, že ten chalan je z nášho ročníka a že nám robí kostýmy. Chápeš? Chlapec, čo šije kostýmy a baví ho to! Čiže..." pokračovala ďalej a sklonila sa k výkresom.
Midorima sa zamračil a už sa chystal niečo povedať, ale nedala mu príležitosť, pretože opäť prehovorila. 
,,Čiže bol za mnou, pretože sa ma pýtal, či mi šaty, ktoré ušil, naozaj sadli a či nechcem, aby na nich niečo zmenil a to... to bolo všetko. Veď..." znova nesúhlasne pokrútila hlavou a uniklo jej uchechtnutie.
,,A ak si si to ešte stále nevšimol, tak ženské sukne nie sú práve to, čo uprednostňuje, takže...takže v podstate je viac pravdepodobné, že by si ho skôr zbalil ty, než ja!" precedila pomedzi zuby a s hlasným prasknutím položila štetec na nachystané noviny.
Shintarou opäť otvoril ústa s tým, že niečo namietne, teda, minimálne povie na svoju obranu, no akonáhle mu došiel význam jej slov, opäť sa v ňom ozvala presne tá rovnaká emócia, ako tá, ktorá ho sužovala pred týmto jeho výstupom a záchvatom zlosti.
Potichu ju pozoroval, ako na kartón, vystrihnutý do guľatého tvaru, prilepovala totožný kruh z výkresu a zdvihla ho pred seba. Podaril sa jej pekný mesiac a nebyť tejto situácie, určite by sa pousmial nad jej šikovnosťou. Lenže...lenže na chválenie teraz nebola vhodná príležitosť.
A Moniku, popravde, jeho prítomnosť a hlavne to, ako náhle zmĺkol, znervózňovalo dostatočne na to, že si skoro pri prepichovaní kartónu ihlou sama pichla do prsta. Podráždene prevliekla cez dierku hrubšiu niť a...a jej zrak padol na rozťahovací rebrík, postavený kúsok od nej.
Postavila sa a podišla k nemu. Naďalej nevšímajúc si Midorimu, si ho posunula pod miesto, kde plánovala svoju kulisu zavesiť. Chcela vedieť, ako to bude vyzerať a tak sa nie práve bezpečným spôsobom začala štverať po ňom hore.
,,Hej...Dávaj pozor..." ozvalo sa už vlastne pod ňou a očkom zazrela, ako sa Shintarou takmer okamžite postavil k rebríku a pevne ho pridržal oboma rukami.
,,Tss..." uniklo jej mrzuto spomedzi pier a opäť sa zapozerala na ten jeden, jediný bod, kde to plánovala umiestniť. Normálne by bola omnoho, ale omnoho opatrnejšia, ale adrenalín z toho zážitku, ktorý jej tak nečakane privodil, ju akosi tak povzbudzoval vo svojom nie zrovna rozumnom konaní a tak netrvalo dlho a...a nesprávne našliapla. Kulisa jej pri náhlej strate rovnováhy vypadla z ruky a ona sa nestihla poriadne zachytiť.
,,Monika!" začula jeho vyplašený hlas a s tichým zapišťaním sa zošuchla rovno o niekoľko priečok nižšie. Zrejme by to malo celkom bolestivý dopad až na zemi, nebyť toho, že chrbtom narazila o jeho hruď a jeho silná paža ju pevne uchopila kolo pása.
,,Si v poriadku?" zaznelo jemne pri jej uchu, kým ona ešte stále rozdýchavala to, čo sa jej prihodilo. 
Midorima ju aj naďalej držal vo svojom náručí, akurát sa len trošku spolu s ňou presunul od toho nepodareného rebríka.
,,Áno..." odvetila mu potichu a nahliadla mu do tváre.
,,Ďakujem." dodala a rozpačito si zastrčila pramienok rozstrapatených vlasov za ucho. Na krátky okamih zablúdila očami ku svojmu výtvoru, ktorý to celé, ako sa zdalo, prežil a potom sa neisto vrátila k jeho tvári. Jeho veľké dlane stále spočívali na jej bokoch a jeho výraz bol odrazu ...odrazu veľmi jemný a jeho oči až netypicky nežné. Díval sa ňu s akousi pokorou a...a taktiež jej neušla tá drobná ľútosť, ktorá sa v ňom črtala tiež. Na kratučkú chvíľu pevne zomkla pery, nevediac, čo by mala povedať a keď sa konečne nadýchla a chcela nejako vhodne začať, predbehol ju
,,Je mi to strašne moc ľúto." vyriekol a ona z tónu jeho hlasu ihneď vycítila, že to myslí úprimne.
,,Správal som sa ako idiot, Moon...Prepáč mi to, ja..." odmlčal sa, nespúšťajúc z nej zrak a ona plne pochopila, ako moc sa práve teraz zrejme snažil.
,,Ja..." prehovoril zas a ona pozorne počúvala. Znova tápal a v jeho očiach sa zračila nervozita. Pery sa mu jemne zachveli a...a na moment sa zadíval na niečo za ňou.
,,Ja vážne nechcem o teba prísť." vyriekol takmer nečujne a jeho pohľad sa smutne opäť vpil do toho jej.
To napätie, čo z neho sálalo, bolo až ťaživé a ona...
Ona tiež nechcela o neho prísť.
Veď...veď si toho toľko už spolu zažili a...a skutočne si prešli mnohým horším.
A teraz...teraz, keď ho takto mala pred sebou. S tým výrazom, s tým...
Nedokázala si pomôcť. Jej hnev a pohoršenie prevýšil ten...ten jednoduchý, pekný cit, ktorý k nemu prechovávala a preto neodolala a...a natiahla k nemu obe svoje ruky. Jemne v nich zovrela jeho tvár a z hrdla sa jej vydral tichučký povzdych.
,,Tiež ma to mrzí." zašepkala a palcom jemne prešla po jeho líci.
,,Naozaj." dodala o čosi pevnejším hlasom, pustila ho a čelom sa oprela o jeho rameno. Vdýchla jeho vôňu a keď ju on síce neisto, no predsa len zovrel vo svojom objatí, plne si uvedomila, ako moc jej tieto dni chýbal. 
To teplo. Ten...ten známy pocit bezpečia.  
Nebolo to síce ich prvé uzmierenie, no aj tak každé z nich vnímala úplne inak a aj teraz. Ten otrasný pocit sa pomaličky, ale isto rozpŕchol a na jeho mieste sa začalo objavovať niečo úplne iné.
Úľava.
Neskutočne príjemná a tak moc vítaná úľava. 

---

,,Moon..." počula jeho jemný hlas.
,,..."skutočne si myslíte, že my dvaja môžeme byť spolu?"..." našepkal jej jej vlastný text a ona sa znova vrátila z toho čudného zasnenia na pódium. Trošku neisto to po ňom zopakovala a očkom hodila po divákoch, ktorí s celkom veľkým záujmom sledovali, čo im tí dvaja práve predvádzali. Vydýchla si, keď sa zazdalo, že si jej drobné zaváhanie nevšimoli a ani ju nikto neobdaril nejakým tým škodoradostným úškľabkom.
Dokončila svoju pasáž a so záujmom si premerala Midorimu, ktorý ju nasledoval zasa svojim výstupom.
Podozrievavo prižmúrila oči, no potom sa rýchlo spamätala a znova nasadila na tvár výraz, ktorý si daná časť hry vyžadovala.
Avšak svojej mierne zmätenej mysli tak dokonale rozkázať nemohla a...a mohol za to práve on
Nechápala, kde sa to ňom bralo, no odrazu bol akoby vymenený a hral všetky tie scénky s takou presvedčivosťou, až ju to zarážalo. Do poslednej chvíle si myslela, že to nebude moc dobré a potom vystúpil na pódium a začal predvádzať úplne odlišný výkon od tých, ktoré u neho ona a aj všetci, čo sa na divadle podieľali, videli predtým. Starej profesorke literatúry pri tom druhom dejstve, v ktorom sa poprvýkrát objavila jeho postava, dokonca takmer od údivu vypadli texty z rúk a aj ostatní boli značne zaskočení tou zmenou. Nikto už totiž ani len nedúfal, že by sa Midorima mohol začať snažiť a predsa len...
Pousmiala sa na neho, keď bola práve chrbtom k publiku a on jej milé gesto zachytil. Rád by jej ho opätoval, no v tomto momente sa musel tváriť vážne, takže...takže to obmedzil iba na jemné pohladenie palcom po hánkach jej ruky, ktorú práve držal v tej svojej.
Ani sa nenazdali a zahrali poslednú scénu. Záves sa zatiahol a obaja sa konečne mohli uvoľniť. 
,,Tak a je koniec." poznamenala Monika a Shintarou sa pousmial. Nežne sa díval na jej peknú tvár a očami skĺzol po celom jej tele. Bola...bola veľmi pekná. Vždy bola, ale v tých šatách a symbolicky červenom plášti sa mu zdala ešte o čosi príťažlivejšia a čarovnejšia, než inokedy. Vlastne sa mu pohľad na ňu tak moc páčil, že mal po celú tú dobu hrania obrovskú chuť skloniť sa k nej po bozk. Síce k takému menšiemu došlo v závere, ale...ale to mu vonkoncom nestačilo a tak chcel urobiť tak aspoň teraz, ale nakoniec si to musel odpustiť, pretože sa k nim na pódium pridali všetci, ktorí sa na vystúpení podieľali a záves sa po kratučkej chvíli opäť roztvoril.
Diváci ich odmenili poriadnym potleskom, ktorý napokom úprimne potešil aj tých, čo počas príprav najviac hundrali a nadávali.

Po kratučkom zhodnotení a poďakovaní od vedenia školy, sa Monika chcela ísť prezliecť a tak sa vybrala do zákulisia a po ceste pozbierala zopár kulís. Položila umelé kríky k ostatným, podobným veciam, ktoré sa tu za tie roky nazbierali. Obišla jeden z obrovských vešiakov, ktorý bol plný všelijakého oblečenia a na moment sa zastavila pred veľkým zrkadlom. Svetlo tu cez tie všetky možné haraburdy a krabice síce prenikalo už len veľmi málo, no drobné okienko tam úplne vzadu a pouličné lampy jej aspoň čiastočne umožnili, aby sa aspoň ako tak dobre videla.
Zapozerala sa na svoj odraz a na perách sa jej objavil spokojný úsmev. Z kostýmu Červenej Čiapočky bola naozaj nadšená a musela uznať, že ten chlapec, ktorého Shintarou tak nepríjemne vystrašil, ale sa mu bol aj následne ospravedlniť, bol na toto skutočne talentovaný a vlastne všetci, čo mali na sebe šaty od neho, boli rovnako tak spokojní.
Stiahla si plášť z pliec a porozhliadla sa po stoličke, na ktorej si pred predstavením nechala svoje oblečenie. Mnohí tu totiž veľa vecí popresúvali a tak ju našla na úplne opačnej strane, než ju pôvodne nechala.
Zazívala a s mierne šuchtavým krokom sa teda vydala k nej. Z celého toho náročného dňa bola unavená, pretože jednak museli skoro vstávať, aby dochystali zvyšok a aby bolo všetko hotové včas a taktiež aj stres a napätie sa výrazne podpísali na jej konečnom stave.
Avšak...bola to taká tá príjemná únava, za ktorú mohol zrejme ten pocit z dobre odvedenej práce.
S tým rovnakým úsmevom sa zohla po svoje tričko a...a tlmene vykríkla, keď odrazu ucítila, ako sa jej niečo zozadu dotklo. Prudko sebou trhla a...
,,Shintarou!" zatiahla akosi tak vyčítavo.
,,Vystraš...!" nestihla však dopovedať, pretože sa jeho veľké telo na ňu natislo a chtivo ju pobozkal. Tá intenzita, s ktorou to urobil, ju prekvapila a ten spôsob, akým sa dravo vpil do jej pier ju...ju na moment úplne ochromil. Ucítila z jeho strany menší tlak a netrvalo dlho a...a ocitla sa chrbtom pritlačená k stene, pričom sa on neprestával k nej skláňať a maznať sa s jej ústami.
,,Čo ťa to napadlo?" v hlase jej zaznelo síce pobavenie, no bolo veľmi miešané a skreslené zrýchleným dychom a neskutočne príjemnou emóciou, ktorú v nej práve vzbudil.
Napriek tomu, že už dávno o ňom  vedela, že čo sa týka týchto túžob, tak dokáže byť občas naozaj veľmi nedočkavý, tak skutočne nečakala, že by jej takúto starostlivosť venoval práve na tomto mieste.
,,Nemôžem si pomôcť..." zamumlal do pokožky jej ramena, z ktorého tesne predtým jemne stiahol jedno ramienko šiat a následne na to miestočko vtisol pusu.
Mal...mal rád tento pocit...pocit, keď sa jej smel takto dotýkať, keď mu bola takto moc blízko, keď...
Robilo ho to šťastným. Spokojným, naplneným.
Už len samotné pohladenie, drobnučké poláskanie mu dávalo toľko pôžitku a stupňovalo v ňom vášeň ešte viac. Mierne majetnícky sa prisal na jej hrdlo a keď započul prvé slabučké povzdychnutie, nepotlačil ten jemný úsmev vyjadrujúci jeho spokojnosť.
Bola jeho. Len a len jeho. Musela byť! Tých pár dní mu dalo celkom jasne najavo, že to bez nej nešlo, že...že si to už proste nedokáže bez nej predstaviť. Aj teraz...Stačilo tak málo k tomu, aby dosiahol ten určitý bod, bod, ku ktorému ho takto dokázala priviesť len a len ona.   
Znova sa vrátil k jej perám a Monika aj cez to prítmie, ktoré im poskytovalo súkromie, predsa len zazrela to zvláštne zahmlenie v jeho očiach.  
Milovala ten pohľad. Ten pohľad, ktorým ju obdarovával. Vtedy...vtedy sa cítila skutočne chcená, skutočne...Silno ho objala okolo krku a sama si ho k sebe tisla tak moc, ako sa len dalo. Vychutnávala si jeho práve trošku až moc živú prítomnosť a keď jeho veľké dlane spočinuli na jej stehnách a začali pomaličky vyhrňovať látku šiat, pocítila niečo krásne šteklivé v podbrušku. Srdiečko sa jej silno rozbúchalo a v jej hlave sa len na kratučký okamih ozvalo, že...že by možno mali prestať, ale prílivom ďalších jeho dotykov to bolo ihneď zahnané do toho najčiernejšieho kúta rovnako tak rýchlo, ako to aj prišlo.
,,Moon..." zachrapčal jej do ucha a vydvihol si ju na ruky. Tá...tá jeho fyzická prevaha ju vždy dokázala ohromiť a spôsobovala, že sa náhle cítila veľmi, ale veľmi drobučká. Tak malá, tak...
Zbožňovala tú emóciu, to jemné zachvenie, ktorému sa nikdy nedokázala vyhnúť, keď sa jeho pevné telo dotýkalo toho jej, keď ju láskal, keď...
,,Monika?" ozval sa hlas pani profesorky niekde z diaľky práve vo chvíli, keď omotala svoje stehná okolo jeho bokov a keď sa už zazdalo, že ich túžba oboch úplne a definitívne zlomila.
Obaja stŕpli a vymenili si nie práve pokojné pohľady.
,,Si tu ešte?" zakričala opäť a až vtedy čiernovláska natiahla krk a konečne prehovorila.
,,Áno?" Kyslo sa zaksichtila, keď začula, že znie, akoby práve dokončila jeden zo svojich brutálnejších florbalových tréningov a Midorima ju opatrne položil na zem.
,,Ach...Už som si myslela, že si odišla ako väčšina... Prosím ťa, ten kostým zaves potom na ten vešiak vpravo. Sú tam aj ostatné šaty z tohto predstavenia, až sa to zasa nepomieša." vysvetlila jej.
,,A potom... ak ťa smiem ešte poprosiť, len zamkni halu a dones mi kľúče do kabinetu, áno?" požiadala ju znova.
,,Dobre. Hneď..." začala Monika opäť a hodila očkom po Shintarovi, ktorý mal na tvári úplne kamenný výraz. 
,,Hneď budem hotová." dokončila a keď si uvedomila ten trefný dvojzmysel tej vety, ktorá sa k danej situácii úplne hodila, mimovoľne sa uškrnula. Opäť sa zapozerala na neho a zistila, že aj jemu celkom slušne trhá kútikom úst. Pobavene pokrútila hlavou a obaja ešte chvíľku vyčkali, kým ich učiteľka odíde úplne.
Medzitým si vyslúžila z jeho strany ešte zopár nežností a niektoré z tých letmých dotykov jej dokonca našepkávali, že...že by možno aj rád pokračoval, ale obaja chápali, aj keď teda veľmi nechceli, že je vážne čas, aby odtiaľ vyliezli. Rýchlo teda zo seba zhodila oblečenie a prezliekla sa. Kostým dala na svoje miesto a spolu s Midorimom vyšli zo zadnej časti zákulisia znova na pódium. Zišli po malých schodíkoch a dostali sa až k východu, kde Monika zovrela kľúče zasunuté v zámke.
,,Nakoniec to nebolo až tak hrozné, nie?" prehodila len tak. Pootočila zväzkom a s úsmevom na perách k nemu zdvihla hlavu. A on...on sa zasa netváril až tak moc spokojne, za čo pravdepodobne mohlo to trošku trápne vyrušenie.
,,Bolo to v pohode." odvetil jej potichu a zároveň akosi neutrálne.
Keď sa narovnala, obaja sa na kratučký moment zapozerali na toho druhého. 
,,Vieš...vieš, že ťa strašne ľúbim?" prehovorila po tej krátkej dobe ticha.
Možno za to mohla celková tá atmosféra, možno...
A možno mu to len, jednoducho, chcela povedať. Jemu, mužovi, ktorý pre ňu tak moc znamenal a ktorý v nej dokázal vždy tak nekompromisne vyvolať istotu a taktiež zahnať všetko to zlé. On...
Topila sa v tej krásnej zelenej a neušlo jej, ako črty jeho tváre náhle stvrdli a...a následne opäť znežneli.
Žiadna odozva však z jeho strany neprichádzala. Namiesto toho sa k nej naklonil, jeho paže sa pevne ovinuli okolo jej tela a pritiahol si ju k sebe. Tuho ju zovrel vo svojom náručí a jeho pery sa pri tom pohybu málinko obtreli o jej ucho, na ktoré následne vtisol bozk. Pootvoril ústa a zašepkal jej to, čo tak moc chcela aspoň dnes počuť.
Pousmiala sa a lícom sa oprela o jeho horúci krk. Pod vplyvom toho nádherného pocitu, ktorú ju náhle premkol, sama utužila ich spoločné objatie a...a s radosťou mu to tiež zopakovala ešte raz.  
 
.
.
.
ĎAKUJEM za prečítanie.
.
Milá Dechi,
dúfam, že Ťa to aspoň trochu potešilo. Viem, že to trvalo, ale vieš...ja a moje 4 prsty v akcii :D - to je tragédia xD...v každom prípade som tento "Plán  na leto" navrhla a chcela uskutočniť, aby som sa Vám poďakovala. Aby som sa poďakovala Tebe :], pretože si vážne verná čitateľka, šikovná umelkyňa a hlavne veselá kopa :]. Si ďalšia z blogeriek, ktoré si skutočne vážim a mám rada. 
Tak teda....už len to zverejniť a čakať na tvoju reakciu :] 
Príbeh taký slice of life...nedalo sa mi úplne fantazírovať a teda, vždy to môže byť lepšie, no nie? A ty by si si naozaj zaslúžila viac :], ale žiaľ, Petrika je len prostý smrteľník xD
Je to teda pre Teba a ja naozaj dúfam, že to aspoň čiastočne splnilo svoj účel :]...minimálne ti to zaplnilo voľnú chvíľu, urobilo maličkú radosť a tak podobne :] :*

***

6 komentárov:

  1. Mám li být upřímná poslední dny sleduji každou kriminálku, kterou mám ráda a kvůli této povídce jsem se nedokoukala, kdo ji zabil...
    Ale stálo to za to! :3
    Povídka byla parádní, kdysi jsem chodila do dramatického kroužku a dokonce jsme hráli vánoční pohádku o andělíčkovi... :) Takže mi toto téma ŠKOLNÍ HRA přišla úplně geniální... Já ti nevím, co ti na to mám říct.
    Při scéně, kdy jsem chtěla Midorimovi pomoc s textem jsem se úplně viděla.
    Aj to s tím "uražením"... Dobře si mě tam vystihla a to s tím klukem přes kostýmy... To bylo tak mazec... To jsem se v tom úplně viděla...
    A kurnik, zas nás vyrušili, mi si to v klidu nikde....... Ehm.... Neužijeme, to jsou ta správná slova! :D

    Mám strašně moc k tvojí povídce, co říct, ale to by byl až moc dlouhý komentář... :) Ale neboj jen to dobré a samá chvála, neboť povídka mě neskutečně bavila a moc moc se mi líbila. Vystihla si mě tam vážně moc dobře, což mě úplně překvapilo. Protože jsme přece jen čekala něco, co bych neudělala a ono nic, takže paráda.

    P.S. I když jsem do dramatického kroužku chodila a hráli jsme hry, dostala jsem vždy nějakou vedlejší roly a postava se tam objevila asi tak 2* a konec... Takže mě to potom už nelákalo... Takže nebýt té charity a té známky tak tam ani nepáchnu! :3

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Nakoniec som sa s tým komentom trochu oneskorila a som aj rada, lebo takto mohla Dechi komentovať prvá, je to predsa len povedka pre ňu, ja som len náhodný okoloidúci, čo má tiež to šťastie, že si môže užívať tvoj spisovateľský talent, i keď to nebolo písané pre mňa. Ale prežívala som to tak, akoby bolo. Bol to vážne silný zážitok... fakt. Krásne, precítene a výborne napísané. Vôbec to nebolo presladené, práveže tam všetkého bolo presne akurát :) bola som maximálne spokojná :) až som si tak uvedomila, že ako moc im ten vzťah závidím... naozaj to bolo krásne i keď musím uznať, že Shintarou mi miestami pil krv :D tie jeho maniere... mala som sto chutí ho preplesknúť, ale viem si to k nemu úplne predstaviť. Dokonale si to vystihla, ako vždy, aj teraz len čučím a otváram hubu nad tvojimi schopnosťami... ako vždy dokážeš tie postavy do bodky vystihnúť, držať sa presne predlohy, že človek, ktorý má tie postavy už naštudované a pozná ich, keď toto číta, tak mu to proste ulahodí :) že sa nemyká, že čo sa to s jeho obľúbenými postavami stalo... snáď chápeš, čo týmto chcem povedať. Naozaj ťa kvôli tomuto obdivujem, máš tých GOM v malíčku proste :) Ešte viac ma prekvapilo, že ako skvele si vystihla aj Moniku... myslím, že sa ti podarilo spracovať tento námet na jednotku a fanfikcia na fanfikciu dopadla na výbornú. Tie ich spoločné scény boli vážne niečo..., fúú, ešte teraz mám také príjemné švitorenie v žalúdku a pocit spokojnosti nad tým, že ako to dopadlo. I SHIP IT LIKE A HELL! :D Oh a aby som nezabudla - strašne moc sa mi páčil ten námet a využitie cosplayu Dechi ako inšpirácie, to je vážne geniálne :P A okrem toho moc ma potešilo, že sa tu objavilo niečo ako školská divadelná hra... milujem drámu a divadlo :) moc sa mi to páčilo a som rada, že si sa do toho pustila a vzišlo z toho toto... myslím, že nielen mne, ale aj ostatným si istotne ulahodila... a to som pomaly začínala zabúdať, že nejaký Midorima vôbec existuje a teraz chcem jedného domov :D a hneď! ^^

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Parádna fanfikcia na fanfikciu. :D Ale naozaj, bolo to krásne dynamické, vzrušujúce, postavy sympatické, reálne, a tiež sa mi páčil ten nápad na divadelnú hru. :) Ach... ja neviem. Neviem, čo k tomu viac napísať. Všetky myšlienky sa mi od včera dajako roztrúsili a ja neviem, čo napísať ďalej. Bolo to krásne a bodka.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Krásne to bolo. Aj keď som sa bála, že čoho by bol Shintarou schopný, keby ho Monika nezastavila, lebo to vyzeralo všelijako, ale nakoniec si to medzi sebou krásne vyriešili a udobrili sa. :3 Neviem, čo by som k tomu viac napísala... Veľmi pekne píšeš, vieš naozaj krásne opisovať jednotlivé postavy, aj danú situáciu a to, čo práve cítia. A tá scéna, kde sa tak pekne mojkali a už to pomaly zachádzalo ďalej... normálne aj mňa naštvalo to vyrušenie! :D O:) Ale super, skvelé, romantické. Chválim tvoje písanie. :)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Naprosto dokonalé. Vždycky se mi líbí jak umíš z těch animovaných postaviček udělat povídku, která je natolik reálná. Nic co by se rozhodně nemohlo stát, nic přehnaného... Nechci psát, že to bylo přiměřené, spíš opravdové. I když to byla asi dost romantika, tedy aspoň pro mě, tak se mi to příjemně četlo, i když moc na romantiku a slaďárny nejsem. Taky se mi líbila zálpetka a Shinatarou... přesně takového si ho představuju. Takže se opět skláním nad tvým talentem ;)

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Rozplývam sa :3 To bolo fakt parádne! Chcela by som vidieť predstavenie s Midorimom, určite by to stálo za to :-D A proste tá láska medzi nimi...aj mne to pohladilo srdiečko :-) Predsalen som skrytý romantik :-D Peti, parádne, úžasné, dojemné...(veľa ďalších superlatív) to bolo a uz sa opakujem, ale klobúk dole a teším sa na tvoje ďalšie výtvory :-)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)