piatok, 29. júla 2016

Plán na leto - Poviedka pre Pariah / KnB FF /

Po škole



Typ: FF
pár : OC x Aomine Daiki

venované blogerke Pariah

***


Ozval sa školský zvonček a s ním do triedy vstúpil aj učiteľ biológie. Väčšina žiakov sa s miernym frflaním vrátila do svojich lavíc, kým iní, tí menej aktívni počas prestávok, už dávno sedeli a mali otvorené knihy.
Aj ona sa usadila a zohla sa k svojej taške. Šmátrala rukou po zošitoch a hľadala ten správny.
Zamračila sa, keď ho ani po chvíli nenašla a na moment sa zamyslela. Vedela, že si ho určite nemohla zabudnúť doma, ale zároveň sa ani len z neho včera neučila, takže...
Povzdychla si a pohľadom otrávene zablúdila k jednému zo svojich spolužiakov. Ten sa značne unudene rozvaľoval po celej dĺžke stola a pravdepodobne mal veľmi málo k tomu, aby čoskoro zaspal.
Pred týždňom ho presne na tomto istom predmete učiteľ upozornil, že ak si nedopíše všetky poznámky, čo mu chýbajú, tak z toho vyvodí veľmi nepekné závery v podobe poznámky a nejakého toho pokarhania. Mladík síce nereagoval tak, akoby ho to neviem ako trápilo, ale predsa len sa po vyučovaní zastavil rovno pri niekoľkých spolužiakoch a nie práve najslušnejšie pýtal od nich na požičanie ich vlastné materiály. Mnohí z nich však na tom neboli o moc lepšie a ako tak skúšal šťastie ďalej, zastavil sa aj pri nej. A ona, popravde, nebola z tých, čo by druhých len tak odbíjali a navyše mala na to, aby mu pomohla, aj vlastný, veľmi osobný dôvod. Lenže sa jej doteraz zošit nevrátil a dokonca už aj sama pozabudla na to, že mu ho vôbec dala.
,,Hej...psss...Aomine!" snažila sa nenápadne upútať jeho pozornosť, no tmavovlasý mladík sa ani len neobzrel jej smerom. Vlastne to vyzeralo, akoby jej nie zrovna šepkanie vôbec, ale vôbec nepočul.
Zachmúrila sa ešte viac a chcela to znova skúsiť, ale v tom jej ich prísny učiteľ venoval nie moc pekný pohľad a tak sa len mierne zahanbene znova narovnala a pevne zomkla pery.
Podráždene vytiahla jeden zo svojich iných zošitov a otvorila ho presne v strede. Vytrhla si dvojstránku a mrzuto si začala zapisovať výklad, pričom ešte párkrát zrakom spočinula na svojom spolužiakovi a nepríjemne sa pri tom zaksichtila.
Učiteľ bol s učebnou látkou tak rozbehnutý, že jej nakoniec ani tie štyri A4 nestačili a tak sa musela opäť natiahnuť k svojej taške, vybrať tú samú, už aj tak dosť ochudobnenú písanku a zasa ju obrať o nové listy papiera.
Keď sa konečne ozval zvonček, viacerí si vydýchli. Tieto hodiny boli dosť dynamické a ak sa človek čo i len na moment zamyslel, tak sa mu zvyčajne už potom len veľmi ťažko doháňalo zameškané. Preto aj väčšina mala s poznámkami, na ktoré bol vyučujúci veľmi háklivý, celkom problém. Lenže...
Zadívala sa na tmavovlasého znova a na tvári sa jej objavil trošku ironický úškrn. Dobre vedela, že on sa ani len nesnaží, aby aspoň čo to zachytil a že ho to už vonkoncom nebavilo, ako aj všetky ostatné predmety, ktoré na škole mali.
Na rozdiel od nej. Jej...jej sa celkom tieto prírodné vedy páčili.
A nielen biológia, ale aj taká chémia a fyzika jej prišli zaujímavé, i keď náročné.
Taká farmácia by nebola zlá. Chodilo jej po rozume. V poslednej dobe až moc často.
Z dúmania ju vytrhol až akýsi šuchot. Očami zablúdila k jeho vysokej postave, ako sa mierne lenivo dvíhala zo stoličky, zazívala a...a následne si prehadzuje tašku cez plece a poberá sa k dverám.
,,He..." uniklo jej spomedzi pier a natiahla za jeho postavou ruku, akoby ho snáď chcela zachytiť.
,,Hej...Počkaj!" zakričala za ním, lenže skôr, než sa nazdala, Aomine zmizol za dverami učebne. Prekvapene pootvorila ústa a hneď na to vysadol na jej tvár mrzutý výraz. Opäť raz pevne stisla pery, silno vydýchla nosom a vydala sa za ním, keďže nemala inak na výber, pokiaľ chcela svoj zošit naspäť.
Vyšla na chodbu, ale to už on dávno zahýbal za roh, takže sa tak rýchlo, ako jej to jej školská sukňa dovoľovala, rozbehla tým istým smerom.
Až keď opustila školskú budovu a dostala sa na dvor, uvedomila si, že zrejme každú chvíľu opäť zazvoní a ona bude mať problém, ak bude meškať na hodinu, ale to zrejme mladíka, ktorý bol ďaleko pred ňou, moc netrápilo. Ako jeho spolužiačka už dávno vedela, že jeho lenivosť nemá konca kraja a že u neho vôbec nie je novinkou, že sa len tak behom vyučovania vytratí. Pri najlepšom. Občas sa v škole totiž neukázal bez vážneho dôvodu aj niekoľko dní, nehovoriac o jeho celkovom prístupe a komunikácii s okolím. A vlastne aj jeho nečakané výlety poza školu a následné chýbanie bol dôvod na to, aby si svoju vec pýtala od neho, kým vôbec nejakú tú šancu mala.
,,Aomine!" zvolala na neho práve vo chvíli, keď sa dorútil k bráne, ktorá bola, ako zvyčajne, behom výučby zamknutá. Mladík ju konečne zaregistroval a otrávene sa k nej otočil, čoho ihneď využila, aby ho dobehla.
,,Hm?" zamumlal otrávene a jeho flegmaticky pôsobiace oči si ju premerali. I keď sa obvykle nestaral o to, koho okolo seba má, tak sa mu ju podarilo celkom pohotovo zaradiť.
Pariah. To meno si pamätal ako jedno z mála. Asi preto, že bolo netypické, no zároveň pomerne jednoduché a nie krkolomné, akým sa mohlo pochváliť zopár jeho známych.
,,Zošit..." vysúkala zo seba, zatiaľ čo rozdýchavala túto malú rozcvičku, ktorú vďaka nemu podstúpila.
Tmavovlasý nechápavo nadvihol obočie a nezatváril moc prívetivo. Keby že nemá čas si na neho v triede zvyknúť, pravdepodobne by ju týmto svojím gestom možno aj vystrašil, ale keďže ho už poznala nejaký ten piatok, vyvolalo to v nej akurát ďalšiu vlnu pohoršenia.
,,Môj zošit...Z biológie. Kedy mi ho vrátiš?" ozrejmila mu teda dôvod jeho vyrušenia a sledovala, ako sa ten nepriateľsky výraz mení na akýsi zamyslený. Opäť nadvihol obočie a pokrčil nosom.
Odrazu jej prišiel ako z nejakého zlého, spomaleného filmu a ona pocítila miernu nervozitu, pretože zvonček za jej chrbtom ohlásil začiatok ďalšej hodiny.
,,Potom ti ho vrátim." odvetil akoby nič po tej trápnej a najmä zbytočne zdĺhavej dobe ticha a už sa jej opäť otáčal chrbtom. 
,,Čo...Prečo? Kedy potom?" zarazila sa. Vôbec, ale vôbec sa jej to nepáčilo. Otvorila ústa s tým, že niečo namietne, no to už on šikovne preliezal bránu. Neveriacky sledovala, ako úplne ľahko na opačnej strane zoskočil a...a poberal sa na odchod.
,,No si snáď robí zo mňa...?" posledné slovo vyslovila takmer nečujne a pod tým náhlym prílivom hnevu, ktorý schvátil jej myseľ, sa bez rozmýšľania tiež chytila železnej konštrukcie.
,,Počkaj...Stoj!" zahromžila a vyšvihla sa do vzduchu. Akosi jej však tak v tom momente nedošlo, že kým jeho nadpriemerná výška si s týmto poradila úplne bez ťažkostí, tak jej, paradoxne, nízky vzrast tým určite neprejde tak hladko. Hneď prvý problém sa objavil vtedy, keď zdvihla jednu z nôh, aby obkročila bránu. Prisahala by, že v tom okamihu dala všetkým naokolo celkom jasne vedieť, že má dnes na sebe modré nohavičky, čo ju jednak rozrušilo a...a na druhej strane vyviedlo z rovnováhy. Doslova. Reflexne sa totiž pustila jednou z rúk, aby si svoje oblečenie napravila a...

Keď na neho zakričala opäť, najskôr to chcel ignorovať, no napokom sa predsa len ešte, aj keď s veľkou nevôľou, otočil.  Avšak v tom momente svoje rozhodnutie neoľutoval, pretože sa mu naskytol fakt zaujímavý pohľad na svoju drobnú spolužiačku, ako sa odhodlane štverala v školskej, určite nie pohodlnej a na lezenie vhodnej uniforme cez školskú bránu. Na perách sa mu objavil malý, škodoradostný úsmev a takmer by mu ušlo aj uchechtnutie, keby že sa jeho spolužiačke náhle po stehne nevyhrnula sukňa o čosi vyššie a...a ona sa náhle nesplašila.
,,Hej....moment..." uniklo mu spomedzi pier a...a len tak-tak sa dostal pod bránu práve v okamihu, keď sa Pariah dosť komicky preklopila a gravitácia za ňu dokončila zvyšok.
Zachytil ju. Ale keďže s otvorenou náručou len dobiehal, nestihol sa postaviť tak, aby nadobudol lepšie a hlavne stabilnejšie ťažisko a tak sa pod náporom jej váhy, ktorú by sa iných okolností určite v poriadku ustál, zviezol k zemi spolu s ňou.
Prižmúril oči a bolestivo si povzdychol, keď kolenom dopadla len o kúsok vyššie, než kde sa nachádzala jeho najcitlivejšia časť tela. Ucítil niečo mäkké na svojom hrudníku a keď zvedavo zdvihol hlavu, stuhol.
Príjemná páľava pohltila jeho tvár a takmer okamžite sa odvrátil, keď si uvedomil, že ak by sa pohol ešte o pár centimetrov, skončil by nosom rovno v jej výstrihu. A v nie práve malom výstrihu! To, že je jeho spolužiačka pomerne slušne obdarená, si už stihol všimnúť v triede, ale vidieť to za takejto situácie a takto zblízka bolo niečo úplne, ale úplne iné. Zamávalo to s ním dokonca omnoho viac, než čakal, keďže si myslel, že bol predsa na podobné veci už čiastočne zvyknutý z tých všetkých časopisov, čo si tak veľmi rád prezeral.
Takže...Takže to ani netrvalo dlho a pocítil poriadny tlak v nohaviciach.

Bola z toho pádu mierne otrasená a tak okrem príjemnej vône, ktorá jej náhle udrela do nosa a ktorá teda zrejme patrila jemu, zo začiatku nič ďalšie poriadne nevnímala. Stačilo jej však len pár ďalších sekúnd a jeho zastonanie niekde blízko jej ucha, aby bola schopná celú situácia konečne zhodnotiť. Neuniklo jej, ako sa k nej nadvihol a...a vzápätí opäť položil hlavu na chodník. To gesto ju málinko zarazilo, no akonáhle ho plne pochopila, ani sa nenazdala a pocítila hanblivosť. Jej líca nadobudli ružový nádych a dosť nemotorne sa začala z neho zbierať. Rozpačito sa postavila na nohy a on ju následoval, pričom bol podobne rozladený, ako ona. Upravila si rozlietané vlasy a odrazu zaznamenala pálčivú, nepríjemnú bolesť v jednom z kolien. Jej oči automaticky zablúdili k tomu miestu a zistila, že si ho nepekne rozbila. Kým tým jedným pohodlne dopadla na jeho bok, to druhé už toľko šťastia nemalo.
Kyslo sa zaksichtila a pevne zomkla pery.
Úžasné. Prebehlo jej mysľou a z hrdla sa jej vydral nespokojný povzdych. Vzápätí sa však zarazila, keď jej došlo, že to mohlo mať omnoho, ale omnoho horšiu dohru. Nebyť jeho rýchlej reakcie a aj celkovej ochoty vlastne zasiahnuť, zranené by boli určite obe a aj ďalších pár častí jej tela.
Nehovoriac už vôbec o...
Neisto si ho premerala, no okrem toho zvláštneho výrazu a miernej zmätenosti, sa zdal byť v poriadku aj napriek tomu, že ho práve zvalila k zemi ako pravý zápasník v ringu.
,,Vďaka." vysúkala zo seba a oprášila si lem školského saka, ktorý tak šikovne pováľala v prachu.
Aomine už otváral ústa s tým, že jej niečo odvetí, lenže obaja sa náhle prikrčili pred neuveriteľne nepríjemným a uškriekaným hlasom, ktorý sa tak nečakane ozval za ich chrbtami. Pariah prešiel mráz po chrbte a ani sa len nemusela otáčať, aby vedela, kto to na nich kričí.
Učiteľka dejepisu. Normálne celkom milá, pokojná a priateľská osoba, lenže minimálne posledné dva týždne bolo na nej badať, že je pod stresom a aj jej prístup nielen k študentom, ale všetkým naokolo sa rapídne zmenil. Po škole dokonca začala kolovať historka, že sa zaprisahala zlomiť rekord v podaných poznámok, pokarhaní a trestov za čo najkratší čas a mnohí, pokiaľ sa ich to zrovna netýkalo, mali z toho pomerne dobrú zábavu.
,,Tu nemáte čo robiť! Vyučovanie už dávno začalo!" zahučala a ako parná lokomotíva sa dohnala až k nim. Založila si ruky v bok a Pariah priam videla, ako sa jej nosné nozdry napínajú od podráždenosti. V tom momente jej prišla ako rozzúrený býk a ona so svojim spolužiakom boli obrovský, červený kus látky.
,,My..." začala hnedovláska opatrne a v duchu rozmýšľala, ako čo najvhodnejšie vysvetliť, prečo sú obaja na opačnej strane brány a nie pekne vo svojich laviciach v triede. Očkom hodila po Daikim s tým, že čakala od neho nejakú tú výpomoc, ale ako sa tak zdalo, naštvaná učiteľka tiež nebola tým, čo by s ním pohlo. Okrem toho mierneho znechutenia, ktoré sa mu črtalo v tvári, vyplývajúceho pravdepodobne z toho, že sa mu znemožnila šanca na útek a ulievanie, bol inak jeho výraz pomerne neutrálny. 
,,Toto je hrubé porušenie poriadku!" zatiahla vyučujúca znova a Pariah až reflexne skrčila hlavu medzi ramená.
Hlučnosť. To bola vlastnosť, ktorú si dejepisárka okrem nervozity taktiež osvojila a zároveň tým nikoho nepotešila. Následne podišla k bráne ešte bližšie a z vrecka kabátu vytiahla zväzok kľúčov.
,,Takto sa naši študenti nemôžu správať!" zavrčala, keď im obom odomkla a Pariah pocítila aspoň ako takú úľavu, že si to číslo s preliezaním nemusí zopakovať.
,,Dúfam, že je vám jasné, že za toto budete minimálne dva týždne po škole!" dodala okamžite a tá úľava bola rázom preč. Hnedovláska zmeravela a začula, ako za ňou Aomine niečo potichu zašomral.
,,Máte hádam nejaký problém?!" nadvihla staršia žena obočie a Pariah znervóznela pri pomyslení, že by to celé mohol ešte zhoršiť. Jej spolužiak však na to už však radšej nereagoval. Asi nechcel. Ale bolo jasné, že určite nie preto, že by sa bál, ale skôr pre to, že mu to prišlo otravné.
,,Tak to som rada. A teraz sa vráťte do triedy. Ihneď!" zavelila tak, že by sa za to nemusel hanbiť žiadny vojenský generál.
,,Počk..." chystala sa namietnuť Pariah, keď plne pochopila, čo také dva týždne po škole budú pre ňu znamenať, no nekompromisné zdvihnutie učiteľkinho ukazováka blízko jej tváre ju utvrdilo v tom, že ich vyučujúcu nejaký ten dôvod ich konania zaujíma úplne najmenej.
Zmĺkla a sledovala, ako ten istý prst panovačne ukázal na budovu školy a obaja sa bez ďalších slov šuchtavým krokom pohli jej smerom.

***

Z okna videla, ako väčšina študentov opúšťa školský pozemok, kým ona ešte stále sedela vo svojej triede. Vedela, že to mohla čakať a vlastne ani len netušila, či sa hnevá viac na seba alebo na...
Očkom hodila po svojej pravej strane. Aomine vyzeral síce mierne znudene, no spôsob, akým ležal na lavici, jasne svedčal o tom, že sa v podstate len venoval jednej zo svojich bežných činností.
Povzdychla si a podoprela rukou bradu. Dnes mala svoj krúžok a takto sa ho nemohla zúčastniť. O čo horšie, nemohla sa ho zúčastniť celé dva týždne! A to sa naň tak tešila hlavne teraz, keď ich stará učiteľka telocviku odišla do dôchodok a na týchto aktivitách ju začal zastupovať tréner basketbalového tímu Touou.
Takmer jej z úst vyšiel ďalší umučený ston, keď si uvedomila, ako rada by toho príjemného, dospelého a najmä sympatického muža videla. Nehovoriac už o tom, ako veľmi rada športovala a mala potrebu sa hýbať.
Dva týždne bolo pre ňu, jednoducho, veľa a nebyť toho prekliateho zošita, ktorý mu vlastne požičala tiež len kvôli tomu, aby nemal zle a teda, aby zároveň nerobil problém jej obľúbenému učiteľovi, ktorý za neho čiastočne zodpovedal.
Katsunori Harasawa. On...On bol vlastne celkom populárny u väčšiny študentov, najmä ženského pohlavia, ale jeho pekný vzhľad nebolo to jediné, čo upútalo aj Pariah.
Bol to jeho prístup a taktiež ako jeden z mála plne chápal, že nie každý bol proste na všetky tie veci, ktoré sa školského telocviku týkali. Nie, nenechal študentov flákať sa, ale na druhej strane mal určitý individuálny prístup, ktorý sa hnedovláske náramne páčil.  
Zvalila sa na stôl rovnako, ako jej spolužiak a odula pri tom pery. Opäť pohľadom zablúdila k nemu. Nemohla mu to vyčítať, to nie, ale aj napriek tomu, že tušila, že on nie je zrovna najzodpovednejšia osoba na svete a aj jeho správanie nasvedčovalo tomu, že sa len tak ľahko nenájde niečo, z čoho by si robil ťažkú hlavu, tak ...tak aj tak jej to prišlo nevhodné a mala dojem, že aspoň trošku citu pre spoľahlivosť a hlavne vďačnosť sa v ňom predsa len nájde. Nuž, mýlila sa.
Sledovala, ako sa pomrvil a zazíval. Jeho tvár a výraz nepôsobili moc živým dojmom a jej sa ten obraz zdal v konečnom dôsledku celkom vtipný. Nedokázala potlačiť ten drobný úsmev a takmer jej ušlo zachichotanie, keď jej ako na potvoru pomerne hlasno zaškvŕkalo v bruchu. Takmer okamžite sa narovnala a keď sa tmavovlasá hlava zdvihla jej smerom, tak pocítila menšie rozpaky. Jeho modré oči sa s akýmsi zvláštnym záujmom na ňu zapozerali, na čo sa ona odvrátila a opäť zadívala von oknom. V duchu si zanadávala, že si na dnešný deň v škole nenachystala väčšiu desiatu. Avšak, kto vedel, že to takto dopadne? Vlastne si ani len nedokázala spomenúť, či niekedy musela byť po škole, takže bolo prirodzené, že s tým nerátala. Ono totiž asi bežne ani študenti nepočítajú s tým, že prídu do školy, urobia si problémy a že následne budú potrestaní. Teda, aspoň ona sa k takým nerátala.
Mierne ňou trhlo, keď niečo s poriadnym buchnutím dopadlo na jej lavicu a keď sa obzrela, zistila, že...že ide o jednu z tých proteínových tyčiniek, čo tak s obľubou niektorí kupovali.
S miernym údivom vzhliadla k jej pôvodnému majiteľovi, ktorý bol tentoraz už pohodlne opretý  a jeho dlhé nohy vykukovali riadny kus cez druhú stranu lavice.
,,Zjedz to, až nie si taká hlučná. Je to otrava.“ zašomral jej smerom, na čo ona nadvihla obočie.
 Zaksichtila sa nad jeho milým okomentovaním, ale v skutočnosti na tú vec vo farebnom obale mala celkom aj chuť a navyše, mali si tu odsedieť ešte nejakú tú hodinku, takže sa k nej pekne natiahla a uchopila okraje, aby ju rozbalila.
,,Vďaka.“ poznamenala sucho a opäť sa každý venoval samému sebe. Teda, aspoň to tak malo vyzerať, pretože i keď Aomine celý tento trest plánoval úplne ignorovať a vytratiť sa hneď, ako to bude možné, tak napriek tomu stále poslušne sedel na svojom mieste a očkom pokukoval o svojej spolužiačke. Je pravda, že si ju všímal už predtým, keďže dokonale vyčnievala z davu pre zopár veľmi výnimočných vlastností, ktorými disponovala, ale...Zatiaľ ju bral len ako niekoho, kto okolo neho prejde, s kým zdieľa triedu, školské priestory...Jednoducho, ako ďalších XY mladých žien, ktoré si síce obzrie, ale to je tak všetko. Lenže momentálne mu neprišlo, že sa na ňu díva úplne rovnakými očami. A mohol za to s najväčšou istotou ten incident pri bráne. Tým si bol istý a ešte teraz bol z toho celkom otrasený a hlavne prekvapený. Bol prekvapený z nej! Znova mu stačilo len pomyslieť na to, ako...
Prisunul si bližšie nohy a s nie veľkou ochotou sa narovnal. Rád by zotrval v tej polohe predtým kľudne aj zvyšok trestu, ale keďže sa mu zasa krv nahrnula do jednej určitej partie, radšej zvolil inú, pre daný stav pohodlnejšiu a najmä bezpečnejšiu pozíciu.
Tá páľava, ktorá sa ho neprestajne držala od vtedy, čo opustili školský dvor, sa akoby teraz ešte znásobila a už to nebolo len nenápadné poškuľovanie, ale rovno drzé zazeranie.
Avšak nemohol si pomôcť.
Očami skĺzol od jej pliec k pásu a zas sa vrátil o čosi vyššie. Vlasy mala prehodené cez jedno rameno, takže mala odhalený zátylok, len čiastočne zakrytý límcom bielej košele. Priam hypnotizoval to miesto, ten kúsoček pokožky a až keď si uvedomil, že sa mimovoľne nakláňa jej smerom, zarazene sa odtiahol. Zavrel pootvorené ústa a takmer okamžite pocítil zahanbenie. Pohľadom spočinul na zle umytej tabuli v snahe aspoň trošku vychladnúť, ale spôsob, akým mu bolo tesno v inak pohodlným boxerkách jasne svedčil o tom, že mu to skôr nejde ako áno. Taktiež sa mu zazdalo, že je vzduch v miestnosti o čosi hustejší a dusnejší, než obvykle. Stále však vytrvalo odmietal prijať fakt, že tieto teplotné zmeny a aj tie fyzické sú čisto výsledkom toho dievčaťa. Rozmýšľal dokonca, či niekedy niečo podobné predtým vôbec musel riešiť a čím viac si namáhal mozog, tým nepríjemnejšie to pre neho bolo. Tieto emócie mu prišli najmä nepohodlné a hnevalo ho, že ich nemá pod kontrolou.
Bolo to čudné. Čudné pre neho.
Áno, poslintal občas nad tým, čo krátke sukne a veľké výstrihy na sympatických slečnách ponúkli, ale...ale toto bolo máličko iné.
Prosto sa vzrušil. A nuž, malo to celkom dlhú odozvu. Žiaľ.
Zamračil sa na Pariah, ktorá práve dojedala jeho dobošku a následne pokrčila obal v ruke. Pozorne sledoval, ako sa postavila a prešla okolo neho ku košu. Aj keď sa snažil zameriavať na jej tvár, predsa len zhrešil a očami zablúdil aj tam, kde by nemal. Bolo to mimovoľné a akési až inštinktívne, takže takmer znova pocítil hanbu nad tým, že nemá viac sebaovládania.
Navyše, definitívne si tým dokázal,  že bola jeho spolužiačka pre neho skutočne veľmi, ale naozaj veľmi príťažlivá. 

***

,,Kedy nám to vlastne začalo?“ spýtal sa akoby nič a hodil jej loptu. Pariah, stojaca na opačnom konci triedy, ju chytila a opätovne vrátila.
,,V predminulý štvrtok.“ odvetila a čakala na ďalšiu prihrávku.
Po troch dňoch ticha obaja usúdili, že sa skutočne nudia a tak sa spolu začali baviť. Kým nebol nikto na dozore, čo bolo dosť časté a len občas sa bol na nich niekto pozrieť, viedli krátke, veľmi jednoduché debaty, ale väčšinou skôr preferovali niečo, kde moc toho rozprávať nemuseli. Napríklad hrali karty a inokedy si zasa každý čítal niečo svoje. No keďže mal dnes Aomine svoju športovú tašku nielen s jeho tréningovými vecami, ale aj s basketbalkou počas celého vyučovania pri sebe, tak sa obaja rozhodli stráviť tie dve povinné a dlhé hodiny aspoň niečím aktívnejším, než len sedením. Došlo k tomu tak nejako spontánne a ani jeden z nich v konečnom dôsledku neriešil, že vyzerajú skôr ako dve malé deti na základnej školy a nie ako vyspelí stredoškoláci. Vlastne im to bolo tak trochu jedno.
Hlavne, že niečo robili.

Daiki sa v jej prítomnosti cítil zasa takmer ako vo svojej koži. Tú malú horúčavu, ktorá ním ešte a pomerne často zalomcovala, síce poprieť nemohol, ale akosi si tak zvykol a jeho telo zrejme tiež.
Do konca trestu im zostávali ešte štyri dni a obaja sa istým spôsobom tešili, aj keď možno nie až tak moc, ako na jeho začiatku.
Pariah pozorovala, ako chytil jej ďalšiu prihrávku. Hodila ju o čosi vyššie, než pôvodne chcela, no Aomine sa pohotovo natiahol, mierne sa postavil na špičky a jeho paža ju bez problémov zachytila. Ten pohyb...Bolo na ňom niečo...niečo tak moc sympatické, až sa hnedovláska na moment nad tým celkovým, pre oči príjemným zjavom, zamyslela a len tak-tak stihla pred seba zdvihnúť ruky, aby neutŕžila jednu poriadnu rovno do nosa. Tvrdý náraz alebo skôr to hlasité zadunenie lopty o jej dlaň spôsobilo, že reflexne prižmúrila oči a skôr, než sa stihla z toho svojho malého výpadku spamätať úplne, mal už Aomine na tvári ospravedlňujúci sa výraz.
,,Pr...“chystal sa prehovoriť, ale v tom nabehla do triedy učiteľka, ktorá ich počastovala nepríjemným karhaním o tom, že tento ich pobyt tu by mal byť trestom a nie hodina telesnej výchovy naviac.
Obaja sa teda museli znova posadiť a na nešťastie, sa vyučujúca pre tentokrát rozhodla ostať s nimi v triede, čo znamenalo, že museli byť potichu a maximálne sa mohli zabaviť učením, keďže obaja dobre vedeli, že nejaký ten časopis alebo knihu, by im ihneď zobrala. A nuž, to bola možnosť, ktorá Daikimu ani len neprebehla hlavou a tak sa rezignovane, ako obyčajne, pohodlne uložil a privrel oči. Pariah to, naopak zvážila a vytiahla si svoj zošit biológie, ktorý už, mimochodom, konečne mala zasa vo svojom vlastníctve. Hoci teda musela pri jeho návrate ignorovať pokrčený obal a zodreté okraje. Vadiť sa s ním ale nevadila. Jednak na to nebola ten správny typ a taktiež akosi tak tušila, že môže byť rada, že ho dostala vôbec späť.  
Pevne pri tej myšlienke zomkla pery a následne sa na jej tvári objavil úškrn. Jej spolužiak bol vážne prípad a už mnohokrát sa zamýšľala nad tým, či niekedy niekoho podobného stretla. Jeho povaha bola vážne unikátna a v niektorých smeroch priam extrémna, ale už jej to neprišlo tak iritujúce, ako niekedy predtým na hodinách, pri jeho odpovedi a tak podobne. Už...už to akosi tak plávalo s ňou. Tie jeho unudené nálady a nezáujem už akoby ani nevnímala ako niečo, čo má druhých rozhodiť.
Možno si zvykám. Pomyslela si a následne pocítila páľavu v tvári, keď si priznala, že si na druhú stranu zasa iné veci všímala až príliš. Bolo to zvláštne, no nedalo sa jej tak úplne ignorovať to, čo sa s ňou náhle dialo, keď sa k nej postavil bližšie, keď to teplo, ktoré z neho sálalo, akosi tak zasahovalo aj ju samú a to, aká moc maličká sa pri ňom cítila
Sila. To bolo to, čo vyžaroval.
Nie umelá, nie vybudovaná, ale akási príťažlivo prirodzená. A aj keď síce nemala ani len potuchy, aký bol v nižších ročníkoch, tak jej čosi našepkávalo, že to niečo nezdolné mal v sebe už predtým.
A jej sa to páčilo. Určitým spôsobom. No do akej hĺbky táto zvláštna sympatia siahala, sama zatiaľ nevedela odhadnúť. Miestami mala dojem, že je to len jeho fyzickým vzhľadom. Predsa len to nebol tak úplne klasický, typický stredoškolák.
V takých chvíľach jej to prišlo ako to malé pobláznenie pred rokom, ktoré prechovávala voči terajšiemu kapitánovi ich mužského basketbalového tímu, Wakamatsuovi. Ten mladík bol akosi tak príjemne energický a v tej dobe Pariah skutočne učaroval. Ale časom sa to pominulo bez toho, aby sa tí dvaja zblížili. Bol takou jej dočasnou, malou a vzdialenou slabosťou a ešte teraz si na to s úsmevom na perách rada spomenula.
Lenže s Aominem už dávno prekonala tú pomyselnú čiaru, ktorá z nich robila len dvoch náhodne vybraných študentov do rovnakej triedy. Možno...
Možno to bol istý základ priateľstva. Nuž, sama nevedela, ako moc si o tom smie vôbec namýšľať.    
Jedno však bolo isté. Už jej nebol až tak úplne ľahostajný.

***

Prišiel posledný deň trestu. Ale ešte predtým ďalšia hodina biológie, na ktorej učiteľ opäť vyzval Aomineho, aby mu ukázal svoje poznámky. A ten ich zasa nemal. Popravde, Pariah pri tých slovách padla sánka a takmer navrela žila na čele od náhlej mrzutosti, ktorá ju pochytila. Nechápala, ako môže byť taký neporiadny a lenivý, že keď si už aj tie poznámky vypýtal, tak nebol schopný si ich aj odpísať! 
Navyše mal ten jej zošit po takú dlhú dobu a...a ešte kvôli tomu dostala aj trest!
No aj napriek tomu, že jej prvotná reakcia bola hnev, predsa len stŕpla, keď mu vyučujúci namiesto poznámky, pohrozil koncoročným hodnotením rovnajúcim sa nedostatočnej.
Áno, mohol si za to sám, no tomu hlúpemu pocitu sa neubránila. Dlhú dobu po zvonení len mlčky sedela na svojom mieste, no nakoniec jej to nedalo a postavila sa. Pobrala sa k jeho lavici.
Čo to robím? Čudovala sa sama sebe, že ju to vôbec trápilo a ako sa tak dívala na jeho opäť ľahostajne vyzerajúci profil tváre, usúdila, že to kázanie zrejme prežívala viac, než on sám.
Potichu si povzdychla a namiesto pozdravu ho len pomerne silno ukazovákom štuchla do ramena.
,,Čo?“ dosť nevrlo odsekol, ale akonáhle zdvihol hlavu a zistil, kto ho ruší v tom jeho obľúbenom nič nerobení, ostal zarazený a začal sa máličko ošívať . Cez školu spolu normálne moc nekomunikovali, takže ju nečakal, no mal dosť rozumu na to, aby si uvedomil, ako moc škaredo práve teraz znel. Jej výraz bol však stále rovnaký. Nezdalo sa, že by jej jeho nezvyčajná priateľskosť nejako vadila.
Asi si vážne zvykla. Asi.
Alebo to len celé dobre hrala a premáhala sa, aby mu rovno jednu netresla. Aj to bola možnosť, no v skutočnosti sa jej moc nechcelo pozastavovať nad tým, ako moc ten mladý muž pred ňou asi miluje cudziu spoločnosť, ktorá od neho niečo žiada a pýta. Vlastne za tých pár dní zistila, že takmer všetko, čo si vyžaduje určité úsilie navyše, je pre neho utrpenie a otrava.
,,Ty chceš vážne prepadnúť?“ spýtala sa, no nie vyčítavo alebo podráždene. Jej hlas znel úplne pokojne a akosi tak neutrálne. Bolo jej jasné, že to nie je jej vec a určite a kvôli tomu nemienila rozčuľovať. Veď prečo by aj mala? Len...
Bola tu istá potreba. Sama nechápala, kde sa to v nej berie. 
,,Nemôže ma nechať prepadnúť kvôli poznámkam.“ poznamenal akoby nič a pomrvil sa na stoličke. Jeho oči sa od nej znova odvrátili, čo brala ako dosť nepekný prejav ignorovania, ale nenechala sa tým odradiť.  
Mal pravdu. Kvôli poznámkam to ten starší pán urobiť nemôže, ale bol by toho schopný. Predsa len to tak urobil už nejedenkrát, keď ho niekto takto dlho nebral vážne. Za samotný zošit by to síce nebolo, ale mohol by to dosiahnuť neprimeraným skúšaním alebo ťažkými testovými zadaniami.    
,,Neodpovedal si mi na otázku.“ skúsila to znova, možno predsa len trošku vyprovokovaná. A to už bola na seba a svoje sebaovládanie taká hrdá! A mohla za to práve tá jeho nevrlosť! 
 Aomine prižmúril oči a jemne stisol okraje stola. Už len samotná jej prítomnosť momentálne dokázala rozvlniť jeho normálne pokojné vnútro a teraz navyše, keď sa mali baviť o niečom, čo ho priam iritovalo, začínal byť naozaj nervózny. Keby to bol niekto iný, hocikto, poslal by ho hneď dočerta, ale s touto hnedovláskou to tak jednoducho nešlo. Áno, ani teraz nebol priateľský, ale sám vedel, že vie byť aj horší, len...len to akosi tak nedokázal pri nej.
,,Ja len...“ prehovorila po tej hlúpej chvíľke ticha, plne absorbujúc tú negatívnu energiu, ktorá z neho sálala a usúdila, že je bude asi lepšie, ak to nechá tak.   
Chcela som ti len povedať, že ti ten zošit ešte raz v pohode požičiam. Dopovedala v duchu, no nevyslovila to nahlas. Vlastne jej odrazu tento nápad s pomocou, o ktorú očividne nestál, prišiel ako veľmi zlý a celkom aj oľutovala, že ho oslovila.  To pevné odhodlanie, ktoré v sebe mala ešte pár sekúnd dozadu, sa celé nenávratne vytratilo. Vlastne teraz pôsobil ako jedno veľké, oduté decko, pri pohľade na ktoré ju prešla akákoľvek chuť byť dobrákom. 
,,Ale nič. Idem ja...Idem na obed, tak sa maj.“ poznamenala sucho a bez toho, aby čakala na jeho ďalšiu reakciu, sa otočila na odchod.
V podstate...
V podstate nemala právo sa do toho starať.
Chcela byť len milá. To bolo všetko a nič iné za tým neplánovala hľadať. Radšej.

***

Ani sa nenazdali a vyučovanie skončilo. Ich dozor sa zdržal v triede len chvíľku a potom ich znova nechal osamote. Pariah nad tým len nechápavo pokrútila hlavou, pretože jej prišlo nezmyselné dávať takúto formu trestu, keď očividne ani samotní vyučujúci nemali na to čas a radšej si v kabinetoch robili svoje veci alebo opravovali testy. Ale sťažovať si nemohla, keďže takto to bolo aspoň o čosi uvoľnenejšie a pokiaľ si mohli robiť, čo chceli, tak im to aj rýchlejšie ubehlo. Len teda...
Čo dnes? Nemala moc náladu. Na nič a to hlavne po tom, čo ju tak znechutil cez tú jednu prestávku. Miestami mala dokonca dojem, že ju tá jeho otrávená aura pohlcuje a to si už začínala myslieť, že sa voči tomu obrnila.
Kútikom oka sa na neho pozrela a skôr, než si to všetko mohla premyslieť, sa napokom predsa len zohla k svojej taške a vytiahla z nej ten osudný zošit. Bolo jej isté, že si to nezaslúžil, ale mali pred sebou tie svoje dve hodinky a možno sa zadarí a prijme ho prepísať si aspoň niečo.
Jednoducho...jednoducho jej to nedalo a mala potrebu urobiť to ešte raz.

Aomine sledoval, ako sa postavila. Tiež sa práve k ničomu moc nemal, akurát len to civenie na ňu si nemohol odpustiť. Tušil, že by si tým dokázal krátiť túto dlhú chvíľu do konca, ale ona mala asi iné plány. Máličko stuhol, keď k nemu pristúpila, prisunula si stoličku od vedľa a posadila sa celkom blízko. Mierne vyjavene sledoval jej tvár, ktorá sa k nemu okamžite otočila a následne položila zošit na stôl.
,,Viem, že sa ti nechce, ale naozaj nechceš nič urobiť niečo s tou vyhrážkou týkajúcou sa prepadnutia?“ spýtala sa a aj keď jej predtým nebolo moc do smiechu, predsa len tá otázka vyznela akosi tak pobavene. Aomine párkrát zamrkal, mierne pokrčil nosom, ale...ale nakoniec len mykol ramenami, čo zobrala hnedovláska ako súhlas. Na jej perách sa objavil slabučký úsmev a klamala by, kebyže tvrdí, že ju táto drobnosť v podobe chabučkého „áno“ nepotešila. 
Daiki sa natiahol k svojim veciam a po chvíľke vylovil nejaký zošit. Otvoril ho a ona zistila, že...že je prázdny. Úplne. Dokonca nemal ani len vypísanú hlavičku. Jemne si zahryzla do spodnej pery a posúdila, že im asi tieto dve hodiny stačiť nebudú. Poznala takých jemu podobných, ale tí si aspoň ten názov témy poznačili, lenže ako sa tak zdalo, záujem jeho spolužiaka bol naozaj nulový a beznádejný.
,,Tak teda...“ začala, keď si všimla, ako sa na ňu jeho tmavé oči upreli s akýmsi očakávaním.
,,Ja ti budem diktovať, áno? Asi to tak pôjde rýchlejšie.“ dodala trošku rozladene a nenápadne sa odtiahla. Až teraz jej došlo, ako dosť na tesno sa ich intímne zóny stretli a neubránila sa tej jemnej páľave, ktorú pocítila v lícach. Taktiež dosť nemotorne otvorila svoje poznámky a začala pomaličky čítať. Neskôr sa už ale plne uvoľnila a sústredila len na text, pričom len občas skontrolovala, či jej stíhal.
Zato jemu sa tak dobre koncentrovať nedalo. Neustále vnímal to, ako sa jemne ramenom dotýkala toho jeho a ako sa občas naklonila ešte bližšie a nahliadla na ním popísané stránky. Ak mala byť toto istá forma týrania, tak mala až moc dráždivý nádych. Nechcel pôsobiť drzo, no sem-tam pohľadom spočinul aj na miestach, kde by nemal.
,,Vieš to napísať?“ prehovorila odrazu. Práve si robil poznámky z ľudského tela a ich učiteľ trval na tom, aby sa aspoň niektoré kosti naučili po latinsky.
,,Aha, takto.“ jemne mu vymanila pero z rúk a natiahla sa k zošitu. Aomine stŕpol, keď sa svojím neskutočne príjemne mäkkým telom jemne oprela o to jeho, keď sa snažila dočiahnuť na poznámky a prisunúť si ich bližšie. V tom momente sa akoby tá vôňa, ktorá sa z nej šírila, zvýraznila a jej tvár...tá bola len pár centimetrov pred tou jeho. Spomedzi úst jemne vydýchol vzduch a priam omámene sledoval, ako jej múdre oči pozorne skúmajú text a ako zamyslene dopisuje ním zanechané prázdne miesta. Tá časť jeho ruky, o ktorú sa obtrela, ho priam šteklivo pálila a v tej chvíli ním otriasla silná túžba skloniť sa k nej ešte viac a...
,,Tak a máš to.“ ozvala sa nečakane a jej zelené oči sa zahľadeli na jeho, teraz už jemne červenú tvár. V tomto okamihu sa cítil, akoby...akoby ho prichytili pri niečom zakázanom a Pariah taktiež stačila len chvíľka na to, aby precitla a uvedomila si, v akej pozícii sa opäť nachádzajú. Jej pleť nabrala tiež ružovkastý odtieň, no zatiaľ sa ani jeden z nich neodsunul. Hanblivo si hľadeli navzájom do očí a oboma prešla akási sladkastá triaška. A ten...ten čudný ošiaľ, ktorý obom neposlušne zatieňoval normálny rozum, pravdepodobne tiež mohol aj za to, že už aj tak dosť malá vzdialenosť medzi nimi ešte zmenšila a...
Dvere do učebne sa rozvalili a dnu vošla učiteľka.
Jej pohľad spod okuliar sa prísne uprel na stojaceho Aomineho s rukami vo vreckách a na hnedovlásku, krčiacu sa nad lavicou. Podozrievavo prižmúrila oči, pretože obaja vyzerali tak trošku zvláštne. Keď však  zbadala, že majú otvorené materiály do školy a všetko nasvedčovalo tomu, že ten čas strávili skutočne efektívne, tak sa len akosi tak spokojne pousmiala a oznámila im, že už môžu ísť domov.
Obaja si bez jediného slova pobrali svoje veci a keď opúšťali triedu, zmohli sa len na tiché „Dovidenia“. Mlčky vedľa seba kráčali po chodbe k šatni, obaja pohltený vo svojich vlastných myšlienkach. To napätie, ktoré sa u nich tak moc vystupňovalo, ich sužovalo ešte aj teraz, ale ani jeden z nich nemal tú odvahu to nejako okomentovať. Zahanbení a značne nesvoji sa bez rozlúčenia na začiatku prezliekarne rozdelili a...a potom si už každý šiel svojou cestou.  

***

Ubehlo hneď niekoľko ďalších týždňov a tí dvaja sa už do nejakého toho užšieho kontaktu nedostali. Keď už aj, išlo len o veľmi neosobné veci a k tomu, čo sa medzi nimi udialo alebo teda skôr neudialo, sa už nevracali, aj keď...aj keď by veru možno chceli. Len ani jeden z nich netušil, akoby by vhodne začal. Častokrát to mal na jazyku buď on, alebo...alebo naopak ona, ale to škodoradostné zneistenie vždy nakoniec zvíťazilo a ostali zakaždým ticho. Bolo to ale asi prirodzené, keďže ani jeden z nich nemal moc skúseností v tejto sfére života. Ak sa teda aj nejaký ten zážitok našiel, po správnom posúdení bol však takmer vždy presunutý len do kategórie „úlet“ alebo „nič z toho, čo by charakterizovalo môj momentálny stav“. Pre oboch to bolo teda aj tak trošku frustrujúce a ich celková komunikácia sa postupne obmedzila len na hanblivé pohľady a opatrné pozdravy.

***

 Bola streda a s ňou aj telocvik. Keďže už boli študentmi vyššieho ročníka, obmedzili im tento predmet len na hodinku týždenne, čo bolo v podstate takmer akoby ho ani nemali. Jednak bolo treba sa prezliecť, potom si museli dať aspoň ako takú rozcvičku, takže na samotné hry toho času veľa neostalo.
Dnes sa dievčatá rozhodli pre basketbal. Pariah tá voľba potešila, aj keď mala dnes nezvyčajne málo energie, takže už po pár minútach vystriedala jednu zo svojich spolužiačok. Unavene sa teda posadila na lavičku vedľa učiteľa Katsunoriho a ten sa s ňou takmer ihneď pustil do reči. Poznal ju už po mene vďaka krúžkom a obaja celkom radi debatovali o športe, ale aj o bežných veciach. Momentálne sa začali znova baviť o tom, či by bolo možné prihlásiť aj ich dievčenský tím do nejakých tých súťaží alebo dokonca turnaja. Ako zvyčajne, ich tá téma celkom živo pohltila, aj keď teda obaja vedeli, že je to vážne len vec budúcnosti, keďže sa zatiaľ ani zďaleka nemohli merať s chlapčenským družstvom.

Keď Aomine konečne, samozrejme s veľkým omeškaním, vošiel do telocvične, ihneď si otrávene povzdychol a znechutene zrakom prešiel po jeho spolužiakoch, hrajúcich futbal na jednej polovičke ihriska, kým baby zaberali tú druhú.  Očami okamžite zavadil o svojho trénera, ktorý akoby jeho prítomnosť vycítil a pozrel sa jeho smerom. Tmavovlasý zaregistroval ten mierne karhavý pohľad, ktorý však trval len chvíľku, pretože sa učiteľ opäť otočil a pokračoval v tom, čo robil predtým. Aomine na neho mimovoľne zagánil, keď si uvedomil, s kým sa ten starec zhovára. Taktiež sa zadíval na onú hnedovlásku a spôsob, akým pozorovala trénera a ako sa jemne usmievala, sa mu viac, než nepozdával. Nemal síce ani najmenší dôvod mať tento nepríjemný pocit a sám netušil, kde sa to znechutenie, ba až mrzutosť berie, no nepáčilo sa mu to. Pravdepodobne mu vadilo, ako uvoľnene Pariah s ním komunikovala, zatiaľ čo oni dvaja spolu nedokázali prevravieť ani pól slova.
Áno, vyčítal jej to. Úplne nelogicky.
Áno, aj on sám si za to mohol, ale v tomto momente sa hneval len a len na ňu.
Áno, žiarlil. Asi. Teda, nie asi, ale definitívne!
Nestávalo sa mu to moc často a obvykle ani nešlo o dievča, ale o basketbal a istého hráča Seirinského tímu, no teraz to bolo iné. Bola to síce tá istá emócia, ale mala totálne iný charakter a celé to bolo podčiarknuté tým intenzívnym záujmom, ktorý voči nej stále prechovával. Myslel si, že to zmizne hneď ako bude mimo ten jej podlý, ženský vplyv, ak to v mysli zvykol nazývať, ale ono sa tak nestalo. Práve naopak. Dokonca mal pocit, že to len silnelo a silnelo.
Zamračil sa a bez toho, aby bral ohľad na tých, čo si užívali hru, prešiel na druhú stranu ihriska a tiež sa posadil na jednu z voľných lavičiek. Ohrnul nosom, keď mu došlo, že ten čudný pocit akejsi zvláštnej a pre neho hlavne netypickej neistoty, nedokáže zahnať. Nervózne sa pohniezdil na mieste a ak by sa na neho niekto díval o čosi dlhšie, určite by mu pripadal ako nejaké podráždené zviera, zahnané niekde do kúta. Pevne zomkýnal pery, dívajúc sa niekde pred seba...dokonca odplašil aj mladíka, ktorý sa k nemu vydal s tým, že ho vystrieda.

Jeho nálada sa trošku zmenila, keď sa jeho spolužiačka postavila a vstúpila na ihrisko. Vtedy si div že krk nevykrútil, tak moc ho naťahoval k tej druhej polovici haly, aby na ňu čo najlepšie videl.
Pripadal si ako taký šašo a neprestajne sa zlostil na ňu, ale aj sám na seba, že sa vôbec takto nezmyselne správal. Nechcel veriť tomu, že naozaj stačilo len tak málo k tomu, aby sa choval ako hlupák.
Celé ho to vyprovokovalo tak moc, že keď dievčatám spadla lopta na ich stranu, okamžite šiel po ňu, no neprihral im ju spať. Namiesto toho sa rozbehol pomedzi nich, rýchlo sa dostal až pod kôš a zasmečoval takou silou, až sa mnohé študentky v jeho blízkosti, vrátane Pariah, ktorá stála takmer v dráhe lopty, prikrčili. Železná konštrukcia sa pod jeho náporom poriadne rozkývala a oči všetkých prítomných v tej chvíli vyjavene sledovali mladíka. Tréner svojim pokrútením hlavou jasne naznačoval,  čo si o tomto jeho hlúpom geste myslel, no Daiki ho odignoroval.
,,Aomine?“ oslovila ho hnedovláska opatrne, keď sa ako tak spamätala z toho šoku, ktorý jej a aj všetkým okolo prihodil a striasla zo seba to preľaknutie, spôsobené tým, že lopta s hlasným buchotom dopadla len kúsok od nej.
Vystrašilo ju to. Veľmi. V istých chvíľach to vyzeralo, akoby sa rútil priamo na ňu a to, ako tvrdo pretlačil loptu cez obruč...Vážne si myslela, že dopadne na ňu. Ak nie teda tá basketbalka, tak minimálne on, ale našťastie, ju minul.
V jeho tvári sa však na jej počudovanie nečrtalo previnenie. Jeho výraz bol tvrdý, takmer pohŕdavý a už určite nenasvedčoval tomu, že by sa hodlal ospravedlniť.
Díval sa na ňu, no nepovedal nič. Sálalo z neho niečo divoké a z toho, ako sa jeho oči intenzívne vpíjali do nej, jej až prešiel mráz po chrbte. Trvalo to len nepodstatnú chvíľočku, no vycítila, že niečo nie je v poriadku. Otvárala ústa s tým, že opäť prehovorí, ale to sa jej už on otáčal chrbtom.
Poriadne si zahryzla do spodnej pery a mala sto chutí za ním zakričať niečo, čo by sa mu a hlavne jeho egu, asi až tak nepáčilo, ale ovládla sa. 
Úprimne, zamrzelo ju to a ...
A najmä, tak úplne tomu nerozumela a možno ani rozumieť nechcela.
Niečo jej však ale predsa len tvrdo našepkávalo, že o obyčajnú frajerinu nešlo. 

***

V ten istý deň ju čakal aj basketbalový krúžok, na ktorý sa tešila, nebyť toho hnusného výstupu, ktorý Aomine predviedol a ktorý ju po zvyšok vyučovania poriadne trápil.
,,Debil...“zamumlala si potichu, keď kráčala smerom k hale. Končila o hodinku skôr, ako väčšina jej spoluhráčok, takže sa, ako obvykle, dohodla s trénerom na tom , aby jej v telocvični nechal jednu z lôpt. Aspoň sa rozcvičí, kým príde zvyšok . Vlastne to tak robila vždy a práve teraz jej to vážne prišlo vhod.
Musela sa vyventilovať. Čosi nepríjemné sa v nej totiž hromadilo a nemohol za to nik iný, ako jej lenivý spolužiak, ktorého by najradšej poslala tam, kde slnko nesvieti. 

Aomine nešiel domov, aj keď pôvodne chcel.
Väčšina z tej zúrivosti, ktorá ho pochytila, bola už preč. Ostala len akási nespokojnosť a možno aj trošku zahanbenie. Prehnal to a keď si tak spätne vybavil jej miene vyplašenú tvár, všetky tieto negatívne emócie len a len narástli. Nebolo to voči nej fér. To teda nie, ale v tom momente to, jednoducho, nedokázal potlačiť. Proste vybuchol.
No dohnala ho k tomu. Ako aj k tým iným veciam a čudnému chovaniu.
A aj teraz, keď ju videl ísť na tréning. Nedokázal to len tak nechať na pokoji a aj preto práve stál vo dverách a potichu sledoval, ako si hádže na kôš. Miestami mu prišlo až komické, že taký drobný človiečik sa vôbec o šport ako je tento, pokúšal, ale klamal by, kebyže tvrdí, že sa mu to nepáči.
Bolo mu to sympatické a čím viac sa nad tým zamýšľal, tým viac mu dochádzalo, že sa jeho prúd myšlienok začal opäť uberať tým menej slušným charakterom.
Pristalo jej to. V tom drese.
Občas sledoval dievčenskú ligu, ale tie hráčky tam nikdy nevnímal tak, ako ju. Tie boli vždy obrovské a takmer samý sval, ale hnedovláska pred ním bola iná. Bola ženská. Veľmi. A to ho priťahovalo.
Preto aj tak miloval časopisy so zahraničnými modelkami, speváčkami a inými osobami nežnejšieho pohlavia. Oproti tým plochým doskám a útlosti, ktoré boli japonským stereotypom, mali ony to, čo sa zrovna jemu tak moc páčilo.
A mala to aj ona. Tričko krásne poukazovalo na pekné krivky a Aomine mysľou znova zablúdil k predstavám, ktoré by mal naopak potláčať. To zvláštne napätie tu bolo zas a...a on to nevydržal.
Rozbehol sa smerom ku košu vo chvíli, keď znova nie veľmi presne vystrelila, následne vyskočil a šikovne uchopil loptu skôr, než sa stihla odraziť nazad k nej.
Pariah najprv zvuk rýchlych krokov za ňou prekvapil, ale keď zistila, o koho ide, len ho privítala pohľadom, ktorý sa nedal nazvať priateľským.
,,Môžeš mi vrátiť loptu?“ spýtala sa, pomerne miernym tónom a natiahla svoje ruky pred seba vo viere, že by jej ju skutočne prihral.
,,Nie.“ odvetil takmer automaticky, na čo zaškrípala zubami. Normálne by si to tak nebrala, ale dnes ju ten mladík dráždil už príliš.
,,Mohol by si...“
,,Zober si ju, krpaňa.“ hrubo ju prerušil a začal driblovať. Pariah takmer padla sánka tak tým škaredým oslovením, ktorým ju počastoval a zarazene si prekrížila ruky na hrudi.
,,Nemám náladu sa tu s tebou doťahovať, takže ťa prosím...“ Opäť natiahla svoje paže jeho smerom.
,,Nedokážeš to?“ Arogantne nadvihol obočie, no...no väčšinu z toho aj tak hral. Nemal v úmysle ju uraziť alebo tak podobe, len...len mal obrovskú chuť si ju trošku doberať.
Ak mal byť toto jediný spôsob, ako s ňou byť a prinútiť ju spontánne hovoriť, robil by to pokojne celý deň.

Pocítila, ako v nej pomaličky narastá hnev a aj keď nebola z tých ľudí, čo sa nad niečím často rozčuľovali, predsa len jej prišlo, že to s tou svojou drzosťou preháňal. Nehovoriac o tom, že jej za ten incident, ktorý sa nestal až tak dávno, nepovedal ani prosté „Prepáč“.
Mimovoľne urobila krok jeho smerom a...
Už sa to nedalo zastaviť. Nechala sa tým strhnúť. Úplne.

Niečo sa v ňom príjemne pohlo, keď vybehla po lopte a pokúsila sa mu ju vziať. Basketbalku mu nedokázali ukradnúť ani tí najlepší hráči Japonska a obvykle im to aj rád pripomínal, ale jej by to nespravil. Niečo na tom totiž, ako okolo neho behala a ako moc sa snažila, mu pripadalo roztomilé a vlastne to aj tak on sám chcel. Určitým šibalským a až zlomyseľným spôsobom ho to bavilo a ten pohľad do jej červenej , zadýchanej tváre, tiež rozhodne stál za to.
Zasa registroval tú vôňu. Tie dotyky jej tela...Mal veru čo robiť, aby sa neprestal sústrediť úplne. Zrakom starostlivo skúmal každý jej pohyb a nečakane ostal stáť. Zdvihol svoju pažu aj s loptou vysoko nad hlavu.
,,Musíš ma takto provokovať?“ vysúkala zo seba vyčítavo a snažila sa chytiť dych. Vzdať sa však nemienila a tak vyskočila v snahe konečne na ňu dočiahnuť.
Tušila ale, že to bude márne, pretože aj keď dosiahla maximálny bod výšky, do ktorej sa bola schopná dostať, ešte jej stále ostával hodný kus. Dopadla nohami pevne na zem a chystala sa poodstúpiť, ale...ale v tom ju jedna jeho ruka pevne objala okolo pása a prudko si ju k sebe pritiahol.
Pariah sa rozšírili zreničky, keď tvrdo narazila do jeho svalnatej hrude a prekvapením pootvorila ústa.
,,Tak ja ťa provokujem? Ja teba?!“ potichu zavrčal a v jeho očiach sa akosi tak zvláštne zalesklo. Intenzita toho pohľadu ju na moment ochromila a kým jej mozog celú túto situáciu stihol spracovať, sa on už k nej skláňal a...a nenásytne pritisol svoje pery na tie jej.
Plne si užíval jej mäkkosť ale len do momentu, kým ona zahnala ten náhly zmätok a vzoprela sa mu. Na kratučkú chvíľu sa jej podarilo od neho odtrhnúť, ale ani sa len nenazdala a už ju znova nekompromisne zvieral vo svojom náručí, tentoraz oboma pažami.
Toto jej už nedaruje. Neplánoval ju nechať ujsť.
Lopta hlučne spadla na zem a on ju ochutnal zas.
A zas.
A zas.
Hnedovláska sa z celej sily zapierala do jeho tela, ale nepomáhalo to. Šok, ktorý jej už dnes spôsobil, tu bol opäť, ale tento sa na rozdiel od toho prvého líšil nielen intenzitou, ale aj vyvolávačom.
Plne vnímala, ako sa do nej hladne vpíjal a pomaličky si uvedomovala, koľko slastných pocitov jej to celé samej prinášalo. Zachvela sa a pod jeho nátlakom a tým všetkým, čo si k nej práve dovoľoval, jej uniklo prvé tichučké zastonanie, tlmené jeho ústami.
Jeho paže ju zovreli ešte mocnejšie, tak moc túžil po tom ju takto cítiť.
Celé to napätie, tá frustrácia...Odchádzalo to niekde preč a bolo to nahradené niečím tak sladkasto vzrušujúcim, že jej nedokázal dať ani len pár sekúnd na poriadne spamätanie.
Túžil sa jej nabažiť a konečne aspoň čiastočne upokojiť svoje rozohnené vnútro, ktoré ona celé tie týždne tak dráždila.
Ts, že on provokoje ju! Ešte teraz mu to znelo v ušiach ako nepodarený žart!
Vkĺzol jazykom pomedzi jej pootvorené pery dnu a jemne poláskal ten jej. V tej chvíli už nerozmýšľal a jeho bozky boli čoraz tvrdšie a plne odrážali to, po čom tak moc túžil.
Po nej. Po jeho neskutočne príťažlivej spolužiačke, ktorú momentálne priam drvil vo svojom objatí, aby si tým tak ukradol z nej čo najviac.
Bol sebecký. Áno, bol.
A bolo mu to jedno.
Momentálne ho zaujímalo len to, ako čo najviac toho ešte ucítiť. Ako dať  priestor pre všetko to chcenie, ktoré sa v ňom tak bolestivo hromadilo a čo najlepšie vytrestať túto chutnú hnedovlásku za to, čo s ním všetko, aj keď síce nevedomky, porobila.  
Plne sa koncentroval len na ňu. Na jej jemnú pokožku, krk a aj rameno, ktoré tielko odhaľovalo a ktoré teraz obsypával stále pahltnými pusami.
Dlaňami skúmavo prechádzal po jej bokoch, chrbte... Nielen, že to na nej všetko tak dobre vyzeralo, ale aj na dotyk ho to dokonale uspokojovalo.
Žiadne sklamanie. Len poriadne prevýšenie všetkých tých jeho doterajších predstáv.
Predstáv, v ktorých bola v poslednej dobe len a len ona.

Nechala ho, aj keď jej to zo začiatku neprišlo správne. Vlastne jej ani moc nedal na výber a dalo by sa povedať, že ju k tomu tak trošku prinútil, ale...ale aj keď sa to snažila sama sebe nejako inak vysvetliť, tak práve tá ráznosť a neodbytnosť, s ktorou ju k tomu lákal, ju dostala a ohromila. Živočíšnosť a určité vynucovanie dominantnosti z neho sršali na všetky strany a ona sa rozhodla tomu čiastočne poddať. Nie preto, že by bola slabá, ale preto, že jej to bolo príjemné.
V podstate sa ale nemala čomu čudovať. Ten vzrušujúci tlak v podbrušku cítila od tej chvíle, čo sa vtedy skoro pobozkali a sama začala toho tmavovlasého, mladého muža vnímať inak, než ostatných.
Zatiaľ sa nedalo hovoriť o nejakej tej láske, ale ten až mučivý záujem a chuť mať ho nablízku jasne svedčal o tom, že niečo k nemu predsa len prechovávala. A ak by aj chcela ešte zapochybovať, tak  každým jeho ďalších poláskaním by sa určite ten maličký vzdor opäť potlačil .
A ona vlastne ani len nechcela zapochybovať. Mala v tom momentálne úplne jasno.
Prešla dlaňami k jeho krku a prstami zašla do jeho tmavých vlasov. Pod bruškami prstov cítila ich nezvyčajnú jemnosť a úprimne ju to prekvapilo. Na tom mužnom dojme mu to však neubralo, práveže naopak. Páčil sa jej ten kontrast.

Nesúhlasne zamrnčala, keď sa od nej odrazu odtiahol a omámene nahliadla do jeho tváre. Samej jej dochádzalo, že ich pravdepodobne čoskoro vyrušia jej spoluhráčky a vyvolalo to v nej vlnu akejsi novej, práve neutlmenej lačnosti.
Tá však bola takmer ihneď udupaná prvým, zatiaľ len drobným návalom hanblivosti, o ktorom si myslela, že ho tentoraz zvládne. I napriek tomu, že sa ešte pár sekúnd dozadu poriadne odviazala, sa teraz červenala. A jedinou útechou jej bolo, že ani jeho tvár nepôsobila tak sebavedomo, ako predtým. Určitý náznak rozladenia sa črtal aj v jeho rysoch a aj vďaka tomu tejto situácii čelila statočnejšie, než v ten posledný deň ich trestu.
Vtedy to nezvládli obaja a...a dopadlo to tak, ako dopadlo.
,,Odteraz... “ prebil to trápne ticho, ktoré sa medzi nimi rozprestrelo a Pariah neušlo, že jeho výraz znova zvážnel.
,,Odteraz to urobím vždy, keď mi na to dáš dôvod.“ dodal pokojným hlasom, no neunikol jej ten mierne rozochvený, ale stále pomerne prísny podtón, ktorý to prehlásenie malo. Prišlo jej to síce ako také varovanie, ale zároveň sa neubránila tomu jemného úsmevu, ktorý sa jej dral na pery. Na presne tie isté pery, na ktorých ešte stále cítila to jemné mravčenie, ktoré bolo výsledkom toho, ako moc sa nechali uniesť. 
Rada ti ten dôvod dám. Prebehlo jej mysľou, keď jeho prsty nežne pohladili jej ruku.
Asi si to gesto nedokázal odpustiť ešte predtým, než jej napokom ukázal svoj chrbát a opustil telocvičňu. Videla na ňom, ako ho prepadlo nové zneistenie, no aj tak ju ten aspoň letmý dotyk brušiek prstov ako náznak nežnosti, potešil.
Ten totiž hovoril o tom, že toto všetko nemuselo byť len fyzické a že to mohlo mať o čosi hlbší pôvod. 
Pôvod, ktorý sa tak dlho nenamáhala hľadať, no terajšia vidina naň jej prekvapivo a celkom nečakane urobila z tohto otrasného dňa nakoniec jeden celkom...jeden celkom príjemný.


.
.
.

Milá Pariah,
pokorne priznávam, že si pre mňa záhadou a netuším, či som sa do tvojho charakteru aspoň v niečom trafila. Zároveň priznávam, že netuším, kde končí tá hranica romantiky, ktorú si ochotná ešte zniesť xD, ale tak...neviem, urobila som to takto. Dúfam, že to nie je totálny fail. Chcela si tak trošku úlet. Teda, to slovíčko zaznelo v jednom z bodov objednávacieho listu xD- dúfam, že som to nepochopila zle :D ak áno, prepáč :] :D
Inak som sa snažila a teda neviem, či to bude stáť za to, ale chcela som ťa potešiť, pretože ty vždy tak milo potešíš mňa :]  A aj keď sa my dve ešte moc nepoznáme / diki ti, škola /, tak pevne verím, že s rozbehom to pôjde potom už akosi tak samo :] dúfam :D a...a mám ťa rada už teraz ˇˇ
Takže hádam ťa to aspoň trošku potešilo a nebudeš sa klepať nechápavo po čele hneď ako to dočítaš :D. Potešiť- to je cieľ tohto celého ˇˇ a ja dúfam, že sa mi to podarilo.


***


8 komentárov:

  1. Páni... tohle... v první fázi čtení jsem zjistila, že nemám slov (na pisálka trapné vím), ale ta povídka se ti tak neskutečně povedla... samozřejmě že jsem nečekala dokonalý popis sebe. A vlastně přiznávám, že mě jen zajímalo, jak si mě představuješ a máš obdiv za to, co jsi napsala. Já bych si na nic podobného asi netroufla, i kdybych daného člověka sebevíc znala. Myslím, že s tím sportem jsi mě vylíčila vcelku dobře, i když chodím to tělocvičny jako poslední a basketbal mi nejspíš moc nejde... Kdo ví... Jinak se mi líbilo, jak jsi mě vykreslila. Bylo to tak nějak „hezky“, myslím, že skutečnost je daleko horší… :-D ale tahle Pariah byla mnohem přijatelnější a vlastně se mi dost líbila, myslím že jí Aomineho závidím ;).
    I myšlenka školy a trestu byla bezvadná a vlastně celkově všechno co jsi napsala, myslím, že by mi nevadilo, kdybys mě popsala úplně jinak, klidně jako 170cm zrzku s fialovýma očima nebo cokoliv jiného, protože od tebe bych si přečetla snad i yaoi, které nečtu. Takže jsi mě neskutečně potěšila a hlavně teď, když člověk přijde unavený z praxe… Styl tvého psaní je zkrátka skvělý tedy stále skvělejší.

    Jinak mám pocit, že jsem si doteď nebyla vědoma toho, že bych tě já nějak potěšila… Ty mě každopádně opravdu moc. Ještě teď se usmívám a rozplývám nad přečteným dílem.
    Co se týkalo učitele tak ta scéna byla naprosto úžasná, myslím, že bych ho místo povídání vyzvala na zápas... (před půl rokem jsem to vážně udělala a taky to pěkně projela), ale i povídání bylo fajn myslím, že v povídce nebylo nic, co by bylo výrazně v rozporu s mou osobou.

    PS: i kdybys tu hranici romantiky překročila, se sklopenou hlavou přiznávám, že téměř netuším, co romantika znamená a i Murasakibara s tyčinkou v puse je větší romantik než já, takže v tomto se nemusíš bát, to bys musela hodně přehnat, abych si romantiky všimla…
    Takže ti moc děkuji, snad ti to nějak vrátím toutu povídkou tě mám snad ještě raději než před tím ;-)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Oki, ja sa tu nebudem moc rozpisovať, lebo nejako myslím, že všetko dôležité už bolo povedané :) len napíšem ešte raz, že dávam všetky klobúky dolu pred tvojim spisovateľským umením a akékoľvek pochyby si o tom mala, dúfam, že už sú konečne rozptýlené :) Fakt obdivujem, že ako dokáže niekto napísať niečo takto skvelé za tak krátku dobu. To more ti prospieva :P ide to z teba ako po masle :D No, ešte raz ti to napíšem, hoci som to spomínala už milión rázy pred tým - obdivujem spôsob, akým vždy dokážeš vystihnúť hlavné postavy z faknfikcií. Vážne. Aomine tu bol tak skutočný, až som mala chvíľkami pocit, že ten modrovlasý lenivý idiot skutočne existuje :) a opäť si spôsobila, že sa mi v bruchu vyrojili motýliky. Takže ti ďakujem za tento úžasný kúsok, ktorý bol síce pre Pariah, ale zahrial aj moje srdce. A Praiah ďakujem, že si objednala práve takúto poviedku s takouto témou! :D Má vynikajúci vkus na mužov :D idem sa ja teda odporúčať a pokračovať vo svojom kokošení, myslím, že dnes sa mi budú snivať sny o Touou akadémii xD

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. :D:D myslím, že teď mám milá Farah, radost čtyřnásobnou :D

      Odstrániť
  3. Aaaah... to bolo tak strašne zlaté! Normálne sa tu teraz rozplývam... a aj by som sa roztopila nebyť toho faktu, že toho musím ešte veľa urobiť a toto by mi jednoznačne ani trocha nepomohlo... och, ale bolo to zlaté, i keď miestami sa Aomine správal tak, že som ho nespoznávala a nadávala som mu do tupcov. Najmä tam na telesnej... zbila by som ho. Ale strašne sa ti to podarilo a ja osobne som s touto poviedkou veľmi spokojná.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Wow... Už v tej triede, kde mu diktovala poznámky, som čakala, že sa niečo stane a akurát tam bolo riadne napätie a išlo ma z toho poraziť pri čítaní, lebo ty teda vieš naozaj excelentne vyvolať napätie u čitateľa - u mňa určite. Inak dávno som nečítala niečo zo školského prostredia, takže to bola pre mňa príjemná zmena. :) Inak dej bol skvelý, aj keď tam stále bolo to napätie a konečne to vyvrcholilo v telocvični, síce nie úplne doslova... (nie som úchylná, vôbééc.. :D), ale príbeh je veľmi pekný, svojim spôsobom to bolo romantické, ale tak drsne romantické, že to nebol len taký slaďáčik, ale bolo to jednoducho.. drsné a lepšie to popísať neviem, lebo moja slovná zásoba je dnes taká aká je, resp. žiadna nie je. :D
    Chválim, veľmi pekne napísané! :)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Parádní povídka, měla jsem ji přečtenou, ale chtěla jsem nechat první koment Pariah a pak najednou jsem na to zapomněla!!! :D ach ta moje hlava děravá! :D
    Vážně se mi povídka líbila, přišlo mi to strašně hezký jak se ti dva dali dohromady, jak prostě zjistili, že prostě nějak k sobě patří! :)
    Jinak kurnik Petrika ty teda jedeš... povídky jsou bombastický... :) už se těším na další! :)

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Juj, skoro ma pri tom čítaní trafilo... a potom som si len povedala: konečne. Všetko ostatné povedali baby predo mnou, takže ja len napíšem, že o Pariah bolo veľmi zaujímavé čítať, aj keď si sa nemusela trafiť (čo mi vôbec neprekáža). Uži si dovolenku, alebo čo to máš, ja idem všetkých otravovať a konečne sa najesť, som hladná ako zlovlk XD
    Hentai no Kame

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Ach, Aomine :-D Ako chová sa niekedy ako úplný trkvas,,ale je to taký neodolateľný trkvas :-D krásne siho vystihla a aj hlavná protagonistka sa mi zdala neuveriteľne zlatá :-) Peti, tvoje poviedky je radosť čítať :-) klobúk dole nielen za dej ako taký, ale aj za to, ze napriek dĺžke vôbec nebol príbeh nudný a fakt dobre sa čítal :-) teším na tvoje ďalšie výtvory :-)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)