utorok, 12. júla 2016

Plán na leto - Poviedka pre Soru / originálne /

Za hranicami



Typ: originálne / následnosť na jeden príbeh - Pre Soru

sľúbené už veľmi dávno a konečne aj zrealizované
pre blogerku Soru

***

 Nespokojne sa pomrvila.
Pocit...Pocit akého stiesnenia, ba až uväznenia narušil jej komfortnú zónu a ona s miernym povzdychom a hlavne obrovskou nevôľou pootvorila oči. Pohľadom takmer ihneď spočinula na strapatej hlave, ktorá sa nepríjemne tisla k jej prsiam. Zhrozene dotyčného od seba odstrčila a rukou siahla na svoju dýku za opaskom skôr, než si plne uvedomila, že...
Ahh...to je len on. Prebehlo jej mysľou a následne sa zamračila. Párik ospalých a mierne zmätených očí na ňu uprelo svoj jednoduchý pohľad a následne sa "hej ty", ako ho zvykla nazývať, poškrabkal zozadu po hlave.
,,Koľkokrát ti mám ešte vysvetliť, že si neželám, aby si sa ma dotýkal?" spýtala sa mierne mrzuto a Hej ty len trošku naklonil hlavu na bok a na tvári mal stále ten istý, tupý výraz. Zlovestne prižmúrila oči a na moment zapochybovala, či tú hlúposť skutočne len nehrá. On...
Našla ho v lese. Chlapca možno v jej veku, ale...ale len fyzicky. Bol zranený a v bezvedomí. A jej sa ho uľútostilo. Ošetrila teda jeho nepekne vyzerajúcu ranu na hlave a vyčkala, kým sa zobudí. Akonáhle sa však vtedy prebral, ihneď zistila, že...že je iný.
Nerozprával. 
Asi...asi to tak mal od narodenia a aj jeho správanie nasvedčovalo tomu, že má skôr vlastný svet niekde vo svojom nie tak úplne zdravom vnútri.
V každom prípade sa však na ňu zavesil ako taký kliešť a prenasledoval ju ako túlavý psík, ktorý túžobne hľadá niekoho, kto by sa o neho postaral. Pokúšala sa ho zbaviť. Niekoľkokrát. Dokonca dúfala, že keď prídu do mesta, v ktorom si chcela nájsť prácu a ktoré nebolo vôbec ďaleko od miesta, kde ho našla, tak sa k nemu niekto prihlási a že sa ho konečne zbaví, no osud to asi chcel inak a tak...a tak je teraz s ňou. Žiaľ.   Zazívala. V poslednej dobe sa moc dobre nevyspala. Jednak za to mohol nepríjemný a nie práve pohodlný terén lesa a taktiež aj on.
,,Otrava jedna." zašomrala a zdvihla sa zo zeme. Už bol aj tak najvyšší čas na obhliadku.
Mala prácu.
Zaujímavú prácu. Po dlhej dobe.
Svet sa hranicami nebol tým, čo si predstavovala. Ten zmrd Damian, o ktorom stále tajne dúfala, že sa doteraz smaží v plameňoch pekelných, ju tak podlo nalákal na to, aby sa na túto výpravu dala.
Pravda, krajiny tu boli o čosi mierumilovnejšie a taktiež sa jej zdalo, že tu všetko akosi tak viac žilo. Navyše, mágia a podobné veci tu boli takmer na dennom poriadku, čo bolo celkom pre ňu aj nové, pretože v jej starom domove sa ľudia týchto vecí báli a taktiež sa ne boli kruto trestaní.
Bolo to tú také uvoľnenejšie a rôznorodejšie. Také...zrejme lepšie pre život, no malo to aj svoje muchy.
A jednou z nich bola aj jej terajšia práca. 
Ľudia v tom meste totiž začali blázniť. Čudné, netypické správanie, agresivita, útoky...to všetko a omnoho viac sa dialo čoraz častejšie, až nakoniec členovia tej nafúkanej šľachty, ktorí mali na starosti danú oblasť, konečne zdvihli tie svoje zlaté, tučné zadky a začali s tým niečo robiť. Lenže obyčajná stráž na to nestačila a ani sa im len nepodarilo vypátrať, čo je príčinou toho, že sa tí ľudia takto zmenili.
Panika, strach...Boli toho plné ulice. Nikto neveril nikomu a ona to cítila už v ten deň, kedy do toho mesta vkročila.
A preto je práve teraz tu. V lese. Už takmer druhý týždeň a snaží sa nájsť čokoľvek, čo by jej pomohlo rozlúsknuť tento problém. Zobrala si to na starosti hneď, ako sa o tom dopočula a aj keď by možno mala byť znechutená z toho, že sa stále nič neobjavilo, tak predsa len na tom bolo niečo, čo ju nútilo ostať a zaoberať sa tým aj naďalej.
Vraj za to mohol tento les. Vraj...
To bolo jediné vodídko, ktoré jej poskytli. Nič viac.
,,Tak kde teraz, hm? Nejaký nápad?" spýtala sa a zrakom zablúdila k chlapcovi, akoby jej ten snáď mal odpovedať. V podstate jej aj celkom vyhovovalo, že bol ticho. Väčšina ľudí bolo totiž hlučných a ich reči jej častokrát prišli otravné, ale s ním tom bolo trošku iné.
Reagoval na jej hlas. To áno. Tým si bola stopercentne istá, no netušila, či jej aj rozumie. Vždy sa len obzrel jej smerom, no jeho výraz nikdy nič nenapovedal. Bol stále rovnaký. Taký...
Milý.
Taký neškodný. Možno dokonca až detský.
Pevne zomkla pery a poobzerala sa. I keď bola trpezlivá, predsa by už uvítala, keby sa jej dnes podarilo niečo zistiť. Kráčanie lesom krížom-krážom ju síce nestálo veľa síl, no nebolo to ani to, čo by si ako ideálne trávenie dňa predstavovala. Avšak nemohla s tým zatiaľ nič urobiť.
A možno práve preto ju to lákalo o to viac.

---

,,Hej ty...Dáme si prestávku." oznámila, keď zbadala malý lesný potôčik. Kráčali už niekoľko hodín a nuž...stále bez nejakého objavu. Podišla bližšie k vode a kľakla si. Nabrala si jej trošku do dlaní a napila sa. Bola príjemne studená a skutočne jej to padlo vhod. Chlapec ju ihneď následoval a tiež sa priam hltavo osviežil. Bol v tom tak moc nemotorný, že mu rovno niekoľko pramienkov stieklo cez bradu po krku až ku košeli. Ušlo jej slabé uchechtnutie, na čo on prekvapene zdvihol hlavu a skúmavo sa jej zahľadel do tváre. Na moment sa zarazila a...a pocítila niečo zvláštne. Tiež sa uprene zadívala do tých jeho tmavých očí a odrazu sa jej zazdalo, že v nich vidí akúsi iskierku. Tú, ktorú tam predtým nebola a predsa len tak často býva vidieť v pohľade druhých. Len nie v tom jeho. Bolo to...
Bolo to zvláštne. Na moment ju premkol pocit, akoby odrazu vedľa nej sedel úplne iný človek, úplne iný chlapec, ako ten, ktorého našla.
,,Čo je?" spýtala sa hrubo, keď jej to jeho zazeranie začalo byť skutočne nepríjemné a vtedy...vtedy to zmizlo. Opäť na ňu hľadeli tie dve prosté oči nevypovediace o ničom. Na jeho perách sa mihol ten drobný úsmev, ktorý tam bol takmer vždy a svoje ruky ponoril do potôčika. Uchopil ponorené kamene a začal ich ukladať do polkruhu a na seba. Čoskoro jej došlo, že sa zrejme snaží urobiť malú hrádzu, no prúd vody mu zakaždým zopár z kamienkov zhodil. Skúmavo sledovala, ako to jeho malé, nešikovné dielo padá už asi po desiatykrát a on bez jedinej známky hnevu alebo podráždenosti stále s rovnakým pokojom pokračoval vo svojej práci.
,,Si celkom vytrvalý. To...To sa musí uznať." zamumlala potichu. Vlastne ako sa tak na to dívala, začínala byť z toho pomaly sama nervózna namiesto neho.
,,Nie...nie! Robíš to zle..." nevydržala to nakoniec a naklonila sa nad vodu.
,,Aha, takto. Musíš najskôr vyhrabať ten jemný piesok..." začala s vysvetľovaním a sama sa na to podujala. Takmer ihneď sa jej posunul a zaujato sledoval, ako pomedzi obrovské medzierky, ktoré vo svojej hrádzi nechal on, vsúva jemné, drobučké kamienky s bahnom a pomaličky ich nimi upcháva. Úplne sa tým nechala strhnúť a netrvalo to dlho a ...a mala to hotové.
,,Vidíš?" Pootočila hlavu jeho smerom a ukázala na pažou na svoj výtvor. Ba až vyjavene zažmurkal, čo ju prinútilo poriadne sa uškrnúť.
,,Ah...Čo to, dopekla, robím?" zašomrala si potichu, na čo sa kútiky jeho úst zdvihli do obrovského úsmevu. Bol omnoho väčší, než tie bežné a čo ju najviac prekvapilo, bola tá úprimnosť, ktorá z toho gesta priam sršala. On...
On bol skutočne rád, že to postavila. On...
Len tam tak kľačal a tváril sa tak priateľsky a milo, tak...
Zapozerala sa opäť do tej hnedej. Skutočne jednoduchej, nenáročnej a... a vtedy akoby sa spamätala a rýchlo sa postavila. Ten pohyb bol tak prudký, až ním trhlo a nemotorne spadol na zadok.
,,Koniec prestávky." oznámila sucho, utrela si mokré ruky do nohavíc a rýchlo odtiaľ odkráčala.
,,Prplať sa vo vode ako malé decko! To hádam nie je ani pravda!" zahromžila šeptom, keď bola od neho celkom dosť vzdialená. Vlastne ani len netušila, prečo je odrazu tak potichu. Veď jej to mohlo byť jedno a predsa len...
Zamračila sa, keď jej došlo, k čomu táto jej nezmyselná reakcia smeruje.
To sa vážne práve teraz zahanbila pred mentálne nedospelým chlapcom?

---

Pokúšala sa založiť oheň. Tento večer bol mimoriadne chladný. Oproti tým predošlým to naozaj aj bolo cítiť a zároveň bolo aj akosi nepríjemne vlhko.
,,Zima..." zamrmlala a pošúchala si dlane. Obvykle bola na takéto podmienky zvyknutá, no dnes celkovo nebola vo svojej koži. Vlastne odkedy čelila svojmu priateľovi z minulosti, tak v nej vždy podobné situácie vyvolávali určitú trpkastú emóciu.
Povzdychla si. 
Keď skoncovala s Damianom, mala dojem, že to v nej nezanechá nič, len znechutenie, no opak bol pravdou a ona na toho muža myslela častejšie, než bolo vhodné. Obzvlášť v takýchto temných chvíľach jej všetko navôkol pripomínalo ten deň. Dovtedy mala vždy pokoj a určitý poriadok vo svojich myšlienkach, lenže...
Zmenilo sa to.
Skutočne moc.
Damian bol príklad toho, ako ľahko dokážu zlé sily strhnúť niekoho na svoju stranu a prinútiť ho robiť tie najväčšie zverstvá. A tá sila túžby po moci ju znepokojovala.
Častokrát sa dokonca pristihla, ako uprene zazerá do tmavých kútov, akoby snáď čakala, že sa v nich objaví, že...že tam stále je, vyčkáva...Vyčkáva na ňu.
Obrovská iskierka dopadla na chumáčik suchej trávy, ktorá následne zbĺkla. Ihneď spozornela a vrátila sa z dúmania do reality. Opatrne k malému ohníku priložila zopár drobných halúzok a chvíľku dávala pozor, aby o tento zdroj tepla neprišla tak rýchlo, ako sa aj k nemu dostala. 
,,Hej ty...poď bližšie, lebo zamrzneš." oslovila chlapca, ktorý to celé sledoval zdiaľky. Pravdepodobne bol ešte stále mierne rozrušený z toho, čo sa udialo pri potôčiku a tak si celý zvyšok dňa držal aspoň ako tak primeraný odstup. Prišlo jej to zvláštne. Toto jeho chovanie. Predtým bola taktiež na neho zlá a nikdy ho od seba neodplašila, ale dnes to bolo iné. Akoby si na kratučký moment uvedomil, že ju to nahnevalo, čo bolo divné, pretože inokedy akoby to ani nevnímal.
Tebe človek len tak ľahko neporozumie, čo? Pomyslela si a odula pri tom spodnú peru.
Neistými krokmi podišiel k nej, no nakoniec aj tak zastal dobrý meter od ohňa, čo jej na nálade zrovna dvakrát nepridalo. Nazlostene sa teda natiahla za jeho pažou a nie práve jemne ho potiahla bližšie.
,,Nehryziem..." precedila pomedzi zuby, keď sa jeho zmätený pohľad zmenil na vyplašený.
Teda zatiaľ. Dodala pre seba samú v duchu. Ten chlapec bol celkom slušný provokatér.
A možno ho takého brala len ona.
Možno.
Keď sa konečne usadil, pocítila akúsi úľavu. Áno, vytáčal ju, ale aj...Nuž, sama nevedela.
Zahľadela sa na jeho profil jemne osvetlený svetlom z plamienkov. Jeho oči nadšene sledovali tú súhru oranžovej, červenej a žltej a svoje paže naťahoval tak moc, ako sa len dalo, smerom k horúčave.
,,Dúfam, že nechceš stavať hrádzu." prehodila ironicky a on k nej zdvihol svoj pohľad.
,,Toto by som ani ja nedala." poznamenala a na perách sa jej mimovoľne z tej myšlienky objavil úsmev.
A...a on sa tiež pousmial. Bola to taká milá reakcia na jej výraz.
Zrejme...zrejme práve teraz znova chápal a plne rozumel a...a možno ani nie. Ktovie.

Zobudila sa.
Náhle. Bezdôvodne a možno...
Potichu sa postavila a podozrievavo si premerala okolie. Chlapec spal pokojne ďalej a aj keď nič čudné nevidela, predsa len sa jej niečo nepozdávalo. Prešla pomedzi kríky, neprestávajúc pozorne sledovať každý jeden kút. To slabučké svetlo už aj tak z dohorievajúceho ohňa len veľmi chabo a hlavne skreslene osvetľovalo tieto miesta a tak si musela dávať o to väčší pozor. Šikovne našľapovala tak, aby sa nepotkla o konáre a pomaličky sa vzďaľovala od ich táboriska. Za tie dni, čo tadiaľto neustále do koliečka prechádzali, to tu už poznala takmer naspamäť, no aj tak si nedovolila poľaviť v ostražitosti. Svetlo sa čoskoro stratilo za jej chrbtom a na kratučký moment šla v úplnej tme, keď v tom zrazu...
Nový zdroj. Niekde v diaľke. Vedela, že sa čoskoro dostane k lúke a tak si nebola istá, čo to nie je len obyčajný mesiac, prenikajúci svojou žiarou pomedzi koruny stromov.
To, čo však uvidela, keď vyšla z lesa, ju úplne vyviedlo z toho omylu.
Žiadna Luna.
No niečo podobne čarovné, ako ona.
Dych sa jej z toho obrazu zatajil a očarene si zahryzla do spodnej pery.
Akési čudné svetielko. Takmer v strede lúky.
Vznášalo sa nad trávou a pripadalo jej to ako jedna obrovská, modrá, svätojánska muška. Dívajúc sa tým smerom odrazu pocítila neskutočne príjemné, hrejivé teplo. Netušila, odkaľ sa bralo, no bolo viac než uspokojujúce. To napätie, ktoré ju doteraz sužovalo, bolo rázom preč a nahradil ho veľmi pohodlný, ba až sladkastý pocit.
Bolo to magické.
Bolo to...
Už len samotný pohľad na tú zvláštnu vec ju robil akýmsi nepochopiteľným spôsobom šťastnú a náhle sa jej zmocnila obrovská túžba dotknúť sa toho.
Jej nohy sa takmer ako na povel pohli k svetielku, keď v tom...
Šuchot.
A vtedy sa dostala z toho omámujúceho tranzu a jej doteraz fixovaný pohľad zablúdil k miestu kúsok od toho tajomného úkazu. Zo začiatku mala dojem, že vidí len nejaký tieň, no po chvíľke zistila, že je tam niečo viac.
Postava. 
Tmavá, vysoká. Stála pri tom... maximálne tak na dĺžku paže.
Sora sa striasla chladom. Rázom bola tá pekná horúčava preč a ona bola znova plne pri vedomí.
,,Halo?" prehovorila na dotyčného nie zrovna pevným hlasom. Bola trošku vykoľajená z tých zvláštnych pocitov, ktoré sa behom tak kratučkého okamihu u nej vystriedali.
Toto nebolo normálne. Toto...nebolo prirodzené.
Zamračila sa a jej ruka akosi tak inštinktívne siahla na zbraň.
,,Hej...Tu nemáte čo robiť! Je to tu nebezpečné!" zakričala tentoraz. Keď totiž zobrala tento prípad, trvala na tom, aby v meste ustanovili zákaz chodenia do lesa na dobu, kým sa to nevyrieši.  
Tá osoba však jej volanie ignorovala a ani sa len nepohla.
Akoby...akoby ju hádam ani len nezaregistrovala.
Stisla rukoväť svojho meča o čosi silnejšie a opatrne vykročila. Nielen že to celé bolo nepríjemne zvláštne, no akosi aj tak inštinktívne cítila, že niečo nie je tak úplne v poriadku. Zrak nespúšťala z tmavej siluety a bola pripravená vhodne zareagovať, nech by sa stalo čokoľvek.
Tá podozrievavá emócia v nej rástla každou jednou sekundou a každým jedným centimetrom, ktorý prekonala, aby dovidela lepšie a mohla všetko reálnejšie zhodnotiť.
,,Pane?" skúsila to ešte raz a vtedy postava odtrhla pohľad od svetielka a prudko zdvihla hlavu jej smerom.
Soru zamrazilo. Ten...ten výjav...
Naskočila jej husia koža z toho páru mŕtvolne bledých očí a popolavej tváre. Jeden kútik úst mal nechutne spadnutý a celkový jeho výraz pôsobil veľmi neprítomne.
Ustúpila o niečo dozadu a definitívne vytiahla svoju zbraň z puzdra. Prekvapená svojou neprimeranou reakciou mierne potriasla hlavou a zhlboka sa nadýchla.
Potrebovala ten zmätok zahnať. A to súrne, lenže ono jej to tak nápadne celé pripomínalo jeho. Dokonca mala dojem, že je opäť v tom odpornom hrade a díva sa na tú mŕtvu bábku, predstavujúcu bývalého kráľa.
Zneistilo ju to. Veľmi a len tak tak odolávala túžbe očami preskúmať celú lúku v snahe zistiť, či...či tam náhodou nie je. Bolo to paranoidné. A ona si to plne uvedomovala, no ten poplašný signál sa v jej hlave rozozvučal takmer zakaždým. Šlo to úplne mimo jej vôľu a chcenie. Nedalo sa to ovládnuť.
Avšak práve teraz musela všetky tieto myšlienky zatlačiť späť do toho temného kúta, pretože sa postava nečakane pohla jej smerom. Postavila sa pred to svetielko, akoby...akoby ho hádam chcela chrániť. Horná pera alebo teda aspoň to, čo z nej ostalo, sa tomu stvoreniu nadvihla a odhalila zopár nie práve vábivo vyzerajúcich zubov. Z hrdla sa mu vydralo akési tlmené zavrčanie a hrozivo sa prikrčil.
Sora síce tých zbláznených ľudí nevidela, no čo to počula od miestnych. Niektoré tie popisy jej prišli poriadne prehnané a nebrala ich moc vážne, no teraz pochopila, že možno neboli až tak ďaleko od pravdy.
Teda pokiaľ je to, čo zrovna vidí oproti sebe stáť, naozaj tým, čo videli aj oni. Vždy to všetko mohlo byť úplne inak, ako to vyzeralo.
O tom sa predsa už veľakrát presvedčila. 
V každom prípade má konečne aspoň niečo. I keď je to práve to, s čím sa už veru moc netúžila stretnúť.
,,Tak poď..." zamumlala a uchopila meč oboma rukami.
Mala predsa prácu. Tá bola teraz na prvom mieste a všetky tie ostatné veci a pochybnosti museli ísť stranou. Tie...tie vyrieši neskôr.
Zaznamenala ďalší pohyb a zistila, že neboli sami. Z opačnej strany lúky sa vynorili nové postavy a ich neistá chôdza jej napovedala, že budú na tom rovnako, ako tento tu. 
Vzduch naokolo akoby o pár stupňov ochladol a ten hnilobný pach, ktorý sa takmer ihneď rozšíril po okolí, ju nepríjemne pálil pri každom nádychu. Nebolo ich ani desať, no aj tak ňu pôsobili o čosi nebezpečnejším dojmom, než by sa pôvodne zdalo. Nebála sa ich. To nie, len...
Ten čudný pocit. Ten tu bol. Nedalo sa jej zbaviť a mohla za to tá podobnosť. Tá...zhoda náhod, že ide o rovnaký typ nejakého neznámeho kúzla, že ide...o niečo, čoho tvorcom bol aj on.
,,Už dosť premýšľania..." vydýchla a dlhšie sa tým už skutočne nemohla zaoberať, pretože zopár tých od nej vzdialenejších vykročilo vpred. Urobili prvých pár zmätených krokov a nakoniec sa rozbehli. Sora neváhala a mierne sa prikrčila. Nabrala dostatočnú rovnováhu a keď bol jeden z nich už takmer pri nej, švihla zbraňou. Mohutné telo sa zastavilo a čosi ťažké dopadlo do trávy kúsok od nej.
Teraz už bezhlavá postava klesla na kolená a zošuchla sa na zem.
Čoskoro sa dorútili aj ostatní. Okamžite ustúpila, aby si tým vytvorila dostatok priestoru na boj. Vždy sa dokonale sústredila, no teraz to bolo iné. Jeden sa zahnal a ona sa stihla uhnúť až v poslednej chvíli. Jej pohyby boli menej ladné, než obvykle a ona si čoskoro uvedomila, že...
To svetielko. Odpútavalo ju od nich. Rozptyľovalo. A ona by už ani na prstoch oboch rúk nespočítala, koľkokrát sa pozrela jeho smerom a taktiež smerom tej postavy pred ním, na ktorú tu narazila hneď na začiatku.  
Niečo bolo zle. Jej bolo zle.
Kopla do brucha jedného z nich a ten sa ihneď zvalil. Neboli moc silní, ale nie každá jej rana ich skolila a o to viac sa musela snažiť a najmä dobre mieriť.
Opäť raz musela uskočiť. Hladko dopadla na zem a...
Vtedy ho zbadala. Hej ty stál na kraji lesa a jeho vystrašený pohľad zbrklo sledoval, čo sa okolo nej práve dialo.
,,Nie..." zamumlala. Nepriatelia si ho tiež všimli a zopár z nich tiež zaujal.
,,Bež! Rýchlo!" zakričala na neho a pohotovo zdrapila jedného, ktorý sa vydal jeho smerom, za košeľu a prudko za ňu trhla.
,,Ten hlupák!" zahromžila a zbavila sa ďalších dvoch. Už jej ich moc neostávalo, no teraz ju okrem toho podivného úkazu uberala o pozornosť aj jeho prítomnosť.
Chcela sa k nemu dostať, no ten, ktorého poslala k zemi, jej pevne uchopil nohu a ona spadla.
Meč jej vypadol z rúk.
Očami rýchlo skontrolovala chlapca a ...a aj toho, čo stále v obrannej pozícii stál pred svetielkom. Ten prešľapoval akosi nervózne z miesta na miesto a náhle zareval. Svoj neprítomný pohľad uprel na mladíka a mierne naklonil hlavu nabok.
,,Došľaka!" zanadávala a z celej sily zo seba skopla toho, čo ju ešte stále pevne zvieral za členok. Pozbierala sa zo zeme presne vo chvíli, keď sa tá mŕtva bytosť rozbehla k chlapcovi.
Neváhala.
Rýchlo sa sklonila po zbraň a ponáhľala sa k nemu. Len tak tak sa stihla postaviť pred toho nemého hlupáka a švihla mečom, lenže...
Úder nenašiel svoj cieľ.
Sore sa prekvapením rozšírili zreničky, keď ostrá čepeľ ostala nehybne zovretá v jeho dlani. Ten vývoj situácie ju natoľko rozhodil, že nestihla zablokovať ďalší jeho úder a dostala tvrdú ranu do brucha. Bolesť, ktorú náhle pocítila, ochromila celé jej telo a ona tvrdo dopadla kolenami na zem. Lapavo sa nadýchla a z úst sa jej vydral tichučký povzdych. Neveriacky zdvihla svoju hlavu, aby nazrela do tej jeho znetvorenej a mysľou jej prebehla myšlienka, že...
Že jej niečo ušlo.
Tá jeho sila. To, proti čomu stojí, to...to nemohol byť človek!
Zatvárila sa zhrozene, keď proti nej pozdvihol jej vlastnú zbraň a pery sa jej mimovoľne zachveli.
Podcenila ich. Podcenila jeho.
Ucítila dve horúce dlane na svojich ramenách. Ten chlapec...
Vystrašene sa ju pokúšal postaviť na nohy, dokonca sa z jeho úst vydralo zopár zvláštnych pazvukov. Chytil ju popod pazuchy v snahe aspoň ju odtiaľ odtiahnuť a vtedy...vtedy akoby sa v nej niečo zlomilo.
Musím sa pozbierať.
Musím!
Dopekla, čo je to so mnou?
No tak, Sora! Uvažuj! Povzbudzovala samú seba a skôr, než ich oboch mohol zasiahnuť, prudko odsotila chlapca a následne sama chcela uskočiť, ale...ale na to už nemala dostatok času. Príliv novej, pálivej bolesti ju prinútil opäť zastonať. Dlaňou si siahla na poranený bok, ktorý nepekne krvácal aj napriek tomu, že sa rana nezdala byť až tak hlboká. Zmocnil sa jej stres a zadívala sa na svojho niekoľkodňového spoločníka. Chlapec, ktorý sa práve dvíhal zo zeme, ju taktiež takmer ihneď vyhľadal svojim vyplašeným pohľadom.
Nemala ho tu brať.
Mala...
Mala sa ho zbaviť hneď na začiatku, lenže...
Naozaj jej tak vadil? Možno...
Tie hnedé oči. Ten...ten priateľský úsmev.
Tak moc iný.
Tak moc jednoduchý a hlavne...
Výhľad jej zatienila mohutná postava ich nepriateľa. Pokúsila sa narovnať, no celé telo mala ako v ohni. Prerývane dýchala a tá nechutná páľava šíriaca sa z jej zranenia jej takmer doslova podrážala nohy a mala pocit, že odrazu váži omnoho viac, než v skutočnosti.
Napadlo ju, či bola vtedy na tom horšie.
Nevedela to však posúdiť. Nedokázala si to presne vybaviť. Ale...
Vtedy tam bola sama. Tam si mohla dovoliť zlyhať, ale teraz...teraz tu bol on.
Hej ty.
Pevne zomkla pery. Netušila, kde sa v nej bral ten zúfalý pocit. Bola predsa už v podobných situáciach, tak prečo práve teraz?
Nespoznávala sa a tým...tým to kazila. Momentálne však ani len nevedela povedať, či za to všetko môže stále tá hlúpa otrasenosť súvisiaca s Damianom. Ono...ono to totiž bolo silnejšie, bolo to...
Nebola sama sebou, no bola pevne rozhodnutá urobiť, čo bude v jej silách.
Ak...ak ho nezabije, ak...
Natiahla prsty k svojmu opasku a vytiahla dýku. Jeden z kútikov jej úst sa zdvihol v chabom úsmeve z tej predstavy, že by práve tento kúsok železa mohol pomôcť.
,,Aspoň si bude mať čím vyčistiť zuby po tom, čo ma v nich roztrhá." prehovorila hundravo, akoby si snáď tou dávkou irónie snažila dodať aspoň trošku odvahy.
Zaútočil. Znova a znova a znova.
Bola o dosť pomalšia, ale vďaka jeho neohrabanosti si s tým celkom slušne vystačila. Párkrát ho bodla, no ten to pravdepodobne ani len nezaregistroval. Ťažko dopadli do trávy a on sa dostal nad ňu. Chcela ho znova trafiť, tentokrát do krku, no šikovne sa vyhol a tak sa ostrá čepeľ zaryla len do jeho ramena. Zatlačil ju k zemi ešte viac a ona pocítila plnú váhu jeho tela.
Bol neskutočne ťažký a nech sa snažila akokoľvek zapierať, nedokázala ho zo seba dostať. Udrela ho päsťou do tváre tak silno, až jej pod hánkami niečo nepríjemne zapraskalo, no nemalo to veľký účinok.
Okrajovo zazrela chlapca, ako sa rúti k nim a...a ona pocítila...pocítila strach.
Úplne odlišný od toho predtým. V tomto momente sa...sa skutočne bála.
,,Nie! Utekaj!" vykríkla, ale darmo. Nepočúval ju. Dostal sa až k nim a vrhol sa na mŕtveho. Toho muža jeho čin vyprovokoval natoľko, že sa po ňom neúspešne zahnal a...a následne vytiahol jej zabodnutú dýku zo svojho ramena. 
Soru pri tom pohľade a hlavne na to, čo malo prísť, striaslo. 
,,Nie..." zašepkala, stále uväznená pod ním. Z celej sily sebou trhla, no...
Aj tak tomu nedokázala zabrániť.
V tom momente akoby sa svet okolo spomalil.
Prestala dýchať...
Červená. Tá...Tá bola všade. Aspoň tak sa jej to zdalo.
,,Nie..." zachvela sa a pocítila obrovskú úzkosť.
Chlapec vytreštil oči a rukou si siahol na krvácajúce hrdlo. Urobil zopár tackavých krokov vzad a...
Privrela oči. Nechcela to vidieť.
V ušiach jej začalo nepríjemne šumieť...rozbolela ju hlava.
Hnedá. Tá hnedá...
Pootvorila oči. Mŕtvy sa týčil nad ňou a v ruke zvieral jej zbraň. V diaľke za ním stále lúku osvetľovalo to nádherné svetlo a aj teraz ju k sebe lákalo ako predtým.
Bolesť. A akási prázdnota ju celú, celučičkú zachvátila a jej doteraz vytrvalý duch sa rázom rozplynul.
Pocítila slabosť. Neuveriteľne ťaživú a...a vinu.
Toto nie som ja. Toto naozaj nie som ja! Kričalo jej vnútro. Odrazu...odrazu akoby sa myseľ oddelila od tela. Od tela, ktoré ...ktoré ju už pomaly prestávalo počúvať.
Bola unavená. Bola zranená. Bola...
Ostrie sa zalesklo a ona sa ešte predsa len aspoň raz vzoprela. Pozbierala zvyšky síl aj keď tušila, že z tejto mizernej situácie už neunikne.
Kúsoček z tej starej Sory v tejto kratučkej chvíli opäť prevládol a zliepal to, čo bolo rozbité.
Mrzelo ju to. Veľmi.
Chcela to napraviť, tak moc chcela...! 
Opäť ho poriadne udrela, no nestihla sa mu vymaniť. Znova sa zaprela do jeho silného tela, neprestávajúc blokovať jeho pažu so zbraňou, ale nemalo to cenu. Bol...Bol až nadľudsky silný
Povolila. 
Nie preto, že by to vzdala, ale... už nemohla ďalej.
Neuspela. Prebehlo jej mysľou.
Nevyšlo jej to. 
A práve vo chvíli, keď sa jej to zdalo najviac stratené, tá masívna váha tej bytosti sa vytratila. Prekvapením takmer pootvorila ústa, keď si uvedomila, že ho niekto strhol a ťahal od nej preč. Mŕtvy sa motal zo strany na stranu, no dotyčný ho držal pevne a...
Zachvela sa, keď jej v ušiach zaznelo nechutné zapraskanie. Neveriacky sa dívala na tú obrovskú postavu, ktorá ju ešte pred malým momentom takmer zabila, ako spadla na zem.
Nehýbal sa. Bol...?
Zdvihla pohľad k svojmu záchrancovi a prižmúrila oči.
,,Ty...?" uniklo jej spomedzi pier a on k nej rýchlo podišiel. Kľakol si a...
Zreničky sa jej rozšírili pri pohľade do...do hnedých očí...očí s tou čudnou iskierkou, ktorú už dnes mala tú možnosť zbadať.
,,A..." zasekol sa jej hlas.
,,Ako...?" Trasúcou rukou sa dotkla jeho krku. Žiadna rezná rana tam však nebola, len...len krv.
Všimla si, ako sa nadýchol, akoby jej chcel niečo povedať, no aj naďalej mlčal.
,,Čo sa...?"
,,Potom ti to vysvetlím. Teraz to musíš zničiť." odvetil jej krátko a tým ju aj prerušil, na čo sa ona opäť zasekla. On práve...?
Jej myseľ to však spracovávala len veľmi krátko a takmer ihneď ju premkol pocit ešte väčšieho chaosu. 
,,Ako?!" vyjachtala zo seba zmätene, kým ju on opatrne podoprel a pomohol jej vstať. Vyjavene sledovala jeho tvár, tvár tak moc inú od tej, ktorú vídavala tieto dni.
,,Musíme sa ponáhľať, kým to opäť nezmizne." poznamenal tvrdo a sklonil sa po jej meč do trávy.
A ona z neho po celú tú dobu nespúšťala zrak. To, čo hovoril, vnímala len veľmi okrajovo, pretože už len ten samotný fakt, že vôbec hovoril, ju uvádzal do poriadneho rozladenia.
Držal ju pevne, takmer ju niesol a ona ani len netušila, kde sa v ňom odrazu zobralo toľko sily. Ten...Ten ustrašený chlapec tu vôbec, ale vôbec nebol a namiesto neho tu stál tento muž.
Niekto iný. Niekto...nový. Držal si ju pri sebe tak blízko, že mohla cítiť teplo jeho tela a zároveň silný tlkot srdca. Jeho paža ju jemne a hlavne veľmi šetrne držala za jej pás, až by takmer zabudla na svoje zranenie.
Bola v šoku. Dokonca rozmýšľala, či...či sa jej to náhodou len nesníva. On...
Nechala sa ním viesť a až keď sa zastavili kúsok od toho svetielka, podal jej jej vlastnú zbraň. Sora pokrútila hlavou v snahe odohnať tú zložitú a nepochopenú spleť myšlienok a zapozerala sa na dôvod jej príchodu na túto lúku. Tá vec...
Tá prekliata vec na ňu mala opäť určitý vplyv, opäť...
Lákala ju. Znova.
,,Znič to..." ozvalo sa pri jej uchu a málinko ňou trhlo. Vtisol jej meč do rúk a pod jeho váhou si plne uvedomila, že bola so silami už dávno na svojej hranici. Únava jej znova pripomenula, aký moc bol tento boj pre ňu náročný a ona rázom zapochybovala, či...či bude toho vôbec schopná.
,,Urob to ty...ja..." cítila sa zahanbene, že ho o to žiada, ale nedalo sa inak.
,,Nemôžem." odvetil rázne.
,,Prečo?" zdvihla k nemu svoju tvár. Po tom, čo jej práve predviedol, pre neho toto nemôže byť žiadny problém.
,,Už..." odmlčal sa a sklopil pohľad.
,,Už ma to raz dostalo." dodal po chvíli a nazrel jej do tváre. Jeho oči sa naliehavo vpíjali do tých jej a ona pochopila, že zrejme nemá na výber.
Mlčky prikývla a on od nej odstúpil. Urobila ešte zopár krokov, kým sa napriahla a...
Prisahala by, že v tom momente to na ňu prehovorilo. Oslovilo ju to, sľubovalo jej to...
,,Znič to!" ozvalo sa za jej chrbtom. Mierne ju striaslo, no odohnala to nečakané zneistenie.
Z celej sily sekla mečom. Narazila na nejaký zvláštny odpor, no ten trval len chvíľočku. Pocítila jemné vibrácie šíriace sa od zbrani až k jej rukách a vtedy sa zaprela ešte viac.
Svetielko sa rozbilo na milión kúskov a tá jemná modrá sa rozpŕchla na všetky strany.
Bol koniec. Zaznelo jej v hlave.
Tá nočná mora sa práve skončila. 

---

Sedela opretá o strom na mieste, kde sa utáborili a nechala ho ošetriť jej ranu. Za normálnych okolností by si ho k sebe nepustila, no momentálne bola tak moc vyčerpaná, že pomaly nedokázala ani len pohnúť prstom, nieto ešte sa o seba patrične postarať.
Podozrievavo sledovala každý jeho pohyb a mala sto chutí toho záhadného chlapca pred sebou poriadne stĺcť za to, že ju priviedol do takého nepríjemného rozpoloženia a...a navyše jej stále nič nevysvetlil.
,,Hej ty..." oslovila ho mrzuto, zatiaľ čo on na kúsok obväzu pokladal nejaké rozomleté bylinky.
,,Alek." prehovoril.
,,Čo prosím?" zvraštila čelo a on k nej pobavene zdvihol tvár.
,,Volá sa Alek." zopakoval príjemným hlasom.
,,Volá sa?" Zmätene nadvihla obočie, na čo sa on uškrnul.
,,Áno. A ja som Michael, ak by ťa to zaujímalo." poznamenal k úsmevom a aj naďalej sa venoval svojej práci.
Vážne nespím? Zamračila sa.
,,Čo sa to tu deje? A...A ako si to myslel?" nenechala sa odbiť.
Povzdychol si.
,,Netuším, kde by som mal začať." Prehrabol si svoje strapaté vlasy a zatváril sa nerozhodne.
,,Žeby od začiatku?" navrhla s riadnou dávkou irónie a on opäť len pobavene potriasol hlavou.
,,Pozri. V tomto tele..." siahol si na hrudník.
,,Sme tu dvaja." dopovedal.
,,Dvaja?" Jej výraz sa zmenil z udiveného na zhrozený.
,,Áno, dvaja. Teda...pôvodne je to Alekovo telo a ja..."
,,Ty?"
,,Dobre. Počkaj...Začnem asi takto. Tá vec, to svetlo..." skúsil to inak.
,,Áno. Aj na to som sa chcela opýtať." prerušila ho hrubo a pevne zomkla pery. Nepáčilo sa jej, že je mimo toho všetkého a ani len netuší, čo za tým stálo.
,,Bol to zhluk energie. Vieš ako fungujú také tie magické predmety pre šťastie a podobné veci? Tak povedzme, že existuje aj niečo, čo prináša všetko, len nie šťastie." zahľadel sa jej do očí a pousmial sa, keď videl, ako práve uvažuje nad tým, čo jej zdelil. Sora sa s podobnými záležitosťami už stretla, ale nikdy to nebrala nejako moc vážne. Skôr verila, že je to dosť o psychike a samotnej viere v to kúzlo, ktoré má daný predmet priniesť.
,,A táto vec bola veľmi zlá." zašomral zvláštnym tónom a jemne priložil pripravený obväz na jej ranu. 
,,Odkiaľ sa to zobralo?" spýtala sa ho, nespúšťajúc pohľad od jeho rúk, jemne prechádzajúcich po jej boku. Kyslo sa nad tým celým zaksichtila. Práve...práve sa jej dotýkal nejaký cudzí čudák a...a ona mu to dovolila. Navyše to bol celkom...Príťažlivý čudák. Áno, musela uznať, že jeho vystupovanie malo určité čaro. Čo ju však najviac udivovalo, bola tá opatrnosť a precíznosť, s ktorou to robil. Brušká jeho prstov ju jemne pálili. Tak moc horúce boli. A...a možno to nebolo len jeho telesnou teplotou, možno...
Rýchlo zahnala ten tok pre ňu netypických myšlienok a spozornela, keď uvidela, že sa chystá znova rozprávať. 
,,Kedysi sa v tomto lese konali  krvavé sabaty a pravdepodobne tie tu zanechali určité následky. Ostalo tu po nich veľa negatívnej energie, ktorá sa časom zoskupila a vytvorila akési lákadlo pre chudákov, ktorí to našli. Vieš, čierna mágia je ako jeden obrovský žrút. Musí sa niečím živiť a nie len tak hocičím, ale to ti je zrejme veľmi dobre známe." vysvetľoval a dokončil zaväzovanie.
,,Tak. Je to len veľmi provizórne. Keď prídeš zajtra do mesta, zájdi si za odborníkom." oznámil jej a uprene sa na ňu zahľadel.
Bol...Bol to pre ňu čudný pocit. Bol...Bol tak blízko a vyzeral tak uvoľnene, tak...Pravdepodobne mu ženská prítomnosť nerobila problém. Áno, to bolo ono. Úplne živo si ho vedela predstaviť v tých baroch, ako balamutí jednu slečnu za druhou. A nuž, tá predstava sa jej moc nepáčila.
,,Takže ten zhluk energie mohol za to, že sa tí ľudia tak zmenili?" vyzvedala radšej ďalej, aby tým zmenila charakter svojho zmýšľania. Navyše, celé to bolo celkom zaujímavé. Bolo to...Spomienkami sa vrátila k Damianovi a uvedomila si, že tých zlých ciest je omnoho viac, než si pôvodne predstavovala.
Stiahlo jej žalúdok. To poznanie nebolo zrovna príjemné.
,,Áno. Tá vec tých ľudí najskôr dostala k sebe. Potom k nim prehovárala, ukazovala im, čo chceli vidieť...dávala im nádeje, sľuby...Alebo sa len pohrávala s ich mysľou, robila ich neistých... Robí si to, prosto, čo len chce. Záleží od toho, ako moc slabí sú tí, ktorí sú vystavení tomu zlovestnému vplyvu." Vytrhol ju z dúmania, ale následne sa na moment odmlčal.
Takže preto som sa správala tak čudne. Pomyslela si a uľavilo sa jej, že jej výkon na lúke bol poznačený tou zákernou mágiou a nie len jej rozladením, s ktorým zápasila odkedy opustila Štyri kráľovstvá. 
,,Ono to z nejakého neznámeho dôvodu presne vie, čo ten dotyčný potrebuje a po čom tuží. Chytne sa toho a drží ho v tej krásnej ilúzii až kým z neho nevysaje úplne, ale úplne všetko." dodal a tentoraz pôsobil zamyslene on. 
Pevne si zahryzla do spodnej pery, pretože dobre vedela, o čom hovorí. Tiež to tak vnímala, tiež...
Tiež ju to k sebe ťahalo.
,,A ako do toho celého zapadáš ty?" vysúkala zo seba a spýtavo mu nazrela do očí. Vyzerali byť tak múdre, tak...
Určite nie prosté a nezložité. 
 ,,Ako som ti už na tej lúke povedal. Už ma to raz dostalo." odvetil bez váhania, no v jeho hlase postrehla akýsi trpkastý podtón.
,,To telo, s ktorým si mala taký problém, bolo moje. A problém si s ním mala preto, pretože ja..." jemne mu zaškubalo sánkou a jeho pohľad stvrdol. Ten...ten výraz by vedel mnohých zastrašiť.
,,Bol som démon. To svinstvo ma v tých svojich rozprávkach držalo niekoľko týždňov, pretože som bol omnoho odolnejší, než ľudia. Normálne tomu stačí pár hodín, kým to niekoho zabije, no moja duša je trošku na inej úrovni, než tá ľudská." neušlo jej, ako mu náhle zdrsneli črty a plne pochopila, že na to zrejme nie je práve hrdý a ...a že tým nie je zrovna nadšený. Veď...Veď akoby aj mohol.
,,A ako s tým súvisí Alek?" aj táto otázku ju trápila. Ten chlapec...
Ako sa to vôbec stalo, že tí dvaja sú teraz jeden?! Z nejakého neznámeho dôvodu ju nenechávalo úplne tak chladnou, že nejaký démonský parazit práve okupuje jeho telo.
Michael sa málinko narovnal a odrazu sa všetok ten hnev, ktorý na ňom videla ešte nedávno, vytratil. Jeho tvár znova zdobil ten vcelku príjemný výraz a tá zmena ju, popravde, prekvapila.
,,Uvedomil som si, čo sa deje, až keď sa moje vedomie oddelilo od môjho tela. Myslel som si, že ma to pohltí, ale potom...Ten chlapec, bol v lese a umieral. Netuším, kde sa tu zobral a ani len ako sa zranil, no vycítil som ho a ...Jednoducho, spojil som sa s ním. Moja energia ho čiastočne vyliečila a potom si prišla ty a... ďalej už vieš, čo bolo." pokrčil ramenami.
,,Stále netuším, v akom stave my dvaja sme. Vnímam takmer všetko, keď má nad svojím telom kontrolu on, ale..."
,,Ale?" povzbudila ho, i keď nie práve priateľsky. Samu ju to celkom pútalo. Teda, nevedela presne, či ju to skôr pútalo, alebo štvalo.
,,Pozri...Sám tomu úplne tak nechápem, no teraz by si si mala odpočinúť a zajtra sa v čo najkratšom čase dostať do mesta." poznamenal akosi panovačne, na čo sa ona zamračila.
Uchechtnul sa.
A...a jej výraz potemnel ešte viac, čo on bral zrejme ako výzvu, pretože sa k nej drzo naklonil. Sora sa rozhodene chrbtom pritisla k stromu tak moc, ako sa len dalo. Jeho pohľad nabral akýsi šibalský nádych a keď ucítila jeho vôňu a horúcu dych na svojej pokožke, jemne ňou striaslo. 
,,Ten chlapec ťa má rád." zamumlal blízko jej pier, zatiaľ čo na tých jeho bol stále ten provokačný úškrn.
,,A myslím, že to od neho začínam chytať. Veď...niet sa čomu čudovať." žmurkol na ňu a keď sa jej zazdalo, že sa chce priblížiť ešte viac, neváhala. Aj cez vyčerpanosť zdvihla k nemu svoju pažu a zakryla mu ústa.
,,Tak na to ani nepomysli, démon." zašomrala varovne a druhou rukou jemne poťapkala puzdro svojej dýky.
Michael nadvihol obočie a jeho úškrn sa prehĺbil ešte viac, ale nakoniec sa predsa len narovnal a postavil.
,,Ak by si niečo potrebovala, stačí sa ozvať." poznamenal akoby nič a s pobavením sa jej otočil chrbtom.
No to určite. Prebehlo jej mysľou a zachmúrila sa. 
Dívala sa, ako si sadol k stromu oproti nej a venoval jej rovnako intenzívny pohľad. Neisto sa pomrvila na svojom mieste a založila si ruky na hrudi. Opäť pocítila určité znechutenie. Dnes...dnes to bolo už po druhýkrát, čo ju niekto prinútil sa takto cítiť. Tak zvláštne, tak...
Bola nesvoja. A to veľmi.
Lenže, bol to naozaj nechutne dlhý deň.
A jej bude trvať ešte dlho, kým si to celé utriedi, kým...kým to všetko strávi.  
Kým strávi jeho. Niečo jej totiž napovedalo, že bude vážne gigantickým sústom.
Hodnú chvíľku bola ešte obozretná, ale napokom sa spánku poddala, aj keď teda nechcela, pretože sa v jeho prítomnosti necítila práve najlepšie. No nemohla s tým nič robiť, keďže si oddýchnuť musela. Avšak i keď to bolo nepríjemné, tak predsa len musela uznať, že...že mala aspoň pocit bezpečia.
A tak sa aspoň túto jedinú noc nemusela spoliehať len a len na seba.

Pocit...Pocit akého stiesnenia...
Protestne zamrnčala a otvorila unavené oči. Pootočila hlavu a zrakom padla k svojmu ramenu a...a k strapatej hlave opretej oň.
,,Toto sa mi už vážne hádam len sníva..." zavrčala tlmene a tvár sa jej skrivila zlosťou.
,,Ty perverzný démon!" zahučala a z celej sily tresla dotyčného po hlave.
Ten sebou ihneď vyplašene trhol a chytil sa za ublížené miesto.
,,Ako sa opovažuješ?!" spýtala sa podráždene a chystala sa mu uštedriť ďalšiu ranu, keď v tom...
Zdvihol k nej svoju nechápavú tvár a...
Zastavila sa v polovici pohybu. 
Žiadna iskierka. Len...len...
Pootvorila ústa prekvapením a stiahla svoju pažu.
Tá jednoduchá hnedá. Len tá...Nič viac. Démon bol preč.
Jej nahnevaná tvár mimovoľne znežnela.
,,Prepáč, Alek. Nechcela som." zamumlala ospravedlňujúco a pousmiala sa.
Chlapec párkrát nechápavo zažmurkal, no...no nakoniec sa aj jeho kútiky úst zdvihli. V tú chvíľu pocítila niečo zvláštne. Niečo...niečo tak moc príjemné, hrejivé...
Natiahla k nemu svoju ruku a dlaňou ho pohladila po vlasoch.
,,Ako sa tak zdá..." úsmev jej neschádzal z pier.
,,...tento svet má skutočne mnoho tajomstiev."

.
.
.


Milá Sora,


takže, povedzme si pravdu, nie som žiadny George R.R. Martin. Ale to už vieme :D :].
Chcela som Ti skutočne napísať niečo dobré, vážne. Nakoniec z toho vzniklo toto, ale tak dúfam, že si si v tom našla aspoň niečo, čo sa ti páčilo :]. Písala som to strašne dlho a dosť som sa v tom motala [ inak by to bolo skôr ], lebo som sa snažila vystihnúť aspoň niečo ako tak obstojne. Nechcela som moc meniť charakter, aj keď teda je tam zmena, ale tú som plánovala. Chcela som niečo iné oproti "prvému dieliku"  a preto som sa rozhodla pre príbeh takéhoto charakteru. Čo sa týka zápletky, tak tá je taká suchšia...ale v rámci jednorázovej veci ma nič lepšie nenapadlo, žiaľ...
Celé je to také...Poviem Ti na rovinu, nie je to to, čo som chcela, ale ...
Mám ťa rada, srdiečko :] a chcela som ti urobiť radosť :] 
Zaslúžiš si omnoho viac, ale zatiaľ Ti môžem dať len toľko.
Hádam si sa tomu aspoň trošku potešila :]
Týmto Ti chcem poďakovať ako úžasnému čitateľovi, šikovnej blogerke a pevne verím, že aj emailovej kamoške :D, vážim si tvoje návštevy, tvoje komentáre a tvoju úprimnosť :] 
P.S. dúfam, že tam nie je tristo chýb, preklepov a blbostí -.- :D
 
.
.
.

5 komentárov:

  1. Vííííí! Zombíci!! Dajte mi pokoj! Hnusné to potvory... och, ale sexy démona môžem... /slintá nad predstavou pekného hnedookého chalana s podrezaným jazykom/ Poviem ti to takto, Petrika. George R.R. Martin nie si, ale si to proste ty, s tvojím osobitným štýlom písania, ktorý je úžasný a jedinečný. Úprimne som takúto poviedku nečakala, ale je rozhodne skvelá a originálna. Zo začiatku som bola sklamaná, že si vynechala opis jej cesty za hranice, ale postupne zo mňa to malé sklamanie vyprchalo a nahradil ho zážitok z celého príbehu. Bolo to príjemné, tajomné, a zvláštne.
    Chlapec, ktorý nehovoril, bol duševne zaostalý, no vedel byť vernejší a vďačnejší ako hociktorý zdravý človek, démon, ktorý bol podľa všetkého viac ľudským, než ľudia, vábivé čarovné svetlo, šľachtici, ktorý myslia iba na svoj blahobyt, Sora, čo mala v hlave z celého svojho života zmätok a postupne sa jej chladné srdce roztápalo... toto všetko spravilo tento príbeh pútavým, jedinečným a krásnym. Mne sa to veľmi páčilo a som ti nesmierne vďačná, že si si s tým dala toľkú robotu, že si do toho vložila kúsok zo seba, za ten krásny odkaz, ktorý si mi zanechala pod poviedkou. Aj ja ťa mám veľmi, veľmi rada a touto poviedkou vyššie, si mi tú radosť vážne spravila... ešte raz ti veľmi pekne ďakujem a želám ti, aby si aj naďalej v príbehoch nachádzala to, čo ťa robí šťastnou.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Takže, druhý pokus, nakoľko môj krvopotne siahodlhý komentár mi tu nepridalo... skúsim teda ešte raz aspoň jeho zhrnutie - takže, písala si mi, že si nie si istá týmto príbehom a že sa ti nepíše dobre fantasy - nuž, dovoľ mi povedať, že nech už si mala akékoľvek pochyby, myslím, že po tomto ich úplne môžeš pustiť z hlavy :) i keď si viem predstaviť, že fantasy a akcia sa nepíšu ľahko - sama to dobre poznám, akčné scény sa niekedy veľmi ťažko vymýšľajú a ešte ťažšie dávajú do wordu, myslím, že tebe sa to podarilo lepšie ako na jednotku s hviezdičou. Naozaj, samotný príbeh, zápletka, postavy, vymyslený svet a prostredie a hlavne atmosféra - to všetko sa ti vydarilo presne tak, ako by som si vo fantasy príbehu predstavovala. Nič tomu nechýbalo, aspoň nie v mojich očiach. Veľmi sa mi páčilo, ako si vymyslela okolnosti, magické motívy, malo to takú tú správnu čarovnú, miestami tajomnú, miestami rozprávkovú atmosféru. Ďalšia vec, ktorá sa mi páčila, boli hrdinovia príbehu. Najmä Sora - jej zmýšľanie, konanie aj celkový charakter mi boli sympatické - nezávislá, silná a húževnatá hrdinka. Presne taká do príbehu svkele zapadla a hodil sa k nej aj jej protipól - parťák. Veľmi sa mi páčilo, že aký zvrat si si pre nás pripravila - že to vlastne boli dvaja žijúci v jednom tele, to som absolútne nečakala. A ten druhý démon žijúci v jeho tele ma príjemne prekvapil. Bol sympatický a miestami skutočne pôsobil až príťažlivo :3 veď ty vieš, že mám takéto typy rada ;)
    No a na dôvažok sa mi páčili aj tie skryté veci tam, medzi riadkami, drobné náznaky, veci na zamyslenie ako napríklad to s tou priehradou... tá scéna na mňa skutočne zapôsobila. A záverečná ma zase príjemne pobavila, bolo to vskutku zlaté :) zaujímalo by ma, že čo sa s nimi dvoma bude diať ďalej, po tom, čo Sora prišla na to, čo je jej na prvý pohľad nevinný spoločník zač, ale zase, ukončila si to presne tam, kde si to ukončiť mala. A so záverom som bola veľmi spokojná ako aj s celkou poviedkou a myslím, že aj Sora sa dočkala úžasnej veci na želanie :) Teraz sa už neviem dočkať toho, že čo zíde z ďalšej "objednávky", pretože si naozaj začala vo veľkom štýle :) Klobúk dolu, ešte raz a už sa nabudúce toľko nepodceňuj, čítalo sa to úžasne :) tých 10 wordových strán som zhltla ako takú jednohubku :v

    OdpovedaťOdstrániť
  3. No fajn, prinútila som sa - teším sa a neoľutovala som to.
    Napísala si to naozaj super, hoci priznám sa, prvú časť som nečítala. I tak ma to však veľmi zaujalo, hlavne tá "bludička", alebo teda ten zhluk energie ma naozaj dostal.
    Mno, čo sa postáv týka. Tak sa mi páčila hlavná hrdinka za tú svoju húževnatosť a nezávislosť. Mám rada také postavy, ktoré nie len fňukajú, ale niečo aj robia. Ten chlapec mi bol tiež neskutočne sympatický. Neviem prečo, ale popravde ak aj normálne vidím, či stretnem takýchto ľudí, tak... tak zmäknem, proste ma furt prepadne empatia a to platí i na knihy a postavy, hmm... Tak a bol to skvelý nápad spestriť to tým démonom, yop, i ja mám na nich slabosť, vedia byť neskutočne pútaví - aj keď zrovna nehrajú kladných hrdinov.
    Nuž, ja sa ani nečudujem, že sa táto poviedka Sore páčila :)
    Si šikovná, veľmi sa ti to vydarilo :)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Pohltilo ma to. Síce som nečítala prvú časť, ale aj napriek tomu ma to veľmi zaujalo. Veľmi sa mi páči tvoj opis v tomto príbehu. Naozaj vieš krásne opisovať prostredie, ale aj ľudí, konkrétne hlavnú postavu, keďže je to z jej pohľadu. Ja som sa vďaka tomu vedela skvelo vžiť do danej situácie. A nakoniec ma to s tým démonom dostalo, aj keď som v tej chvíli mala zmätok v hlave, že čo je s "hej ty" - Alekom a prepadla ma taká ľútosť, že dúfam, že tam niekde stále je! Ale za to ma priťahoval Michael a dúfala som, že sa pobozkajú, ale nakoniec sa mi páči tvoja verzia, kde ho Sora svojim gestom poslala preč a ukázala mu tým svoje hranice. Zatiaľ O:-) A toto je jeden z mála príbehov, kedy som dúfala, že... bude to ešte pokračovať ďalej? A som kolečkom na myši posúvala ďalej, že "ešte že tak!". Celé to bolo veľmi pútavé, záhadné a jednoducho... som očarená.
    Sora je určite veľmi preveľmi rada, že si pre ňu napísala takýto skvelý príbeh. :)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. A jéje, zase lkmentujem medzi poslednými... čo som to za človeka...
    Každopádne, poviedka bola skvelá, Soru sa ti podarilo úžasne vystihnúť a Alek bol také milučké nyny, oooch, taký tgp by som teraz potrebovala na odreagovanie. (Som prasa, čo už XD) Zápletka bola viac než zaujímavá, bola som napnutá ako šnúra na bielizeň a uprostred boja som myslela, že budeš ako pán Martin a... nuž, démon bol viac ako príjemné prekvapenie, lúbil sa mi kontrast medzi nimi dvoma, jedným tupučkým a neskutočne roztomilým a druhým sebaistým a šibalským :3 Krásne sa ti to vydarilo.

    Hentai no Kame

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)